P. Osuský, poslanec: Ďakujem. Vážený pán predsedajúci, vážená snemovňa. Robím to nerád, že musím oponovať návrhu svojich kolegov, ale pokúsim sa vysvetliť, prečo tak robím. Návrh na to, že by takýto zákon mal vzniknúť, sa vlastne objavil v čase, keď snemovňa a jej výbory prerokúvali zákon o vysokých školách. Treba povedať, že autori, hoci zrejme neprišli na tento nápad z prvej vody, to ani v prípade vysokoškolského zákona neurobili tak, ako by sa dalo očakávať, že totižto takýto pozmeňujúci návrh vložia v procese pripomienkovania tak, aby ho dostal na posúdenie i gestorský výbor pre vysokoškolský zákon, ktorým bol výbor pre vzdelanie, vedu, mládež a šport, ale urobili tak, obíduc tento výbor, až v rozprave v pléne. Nechcem interpretovať, prečo to tak urobili, myslím si, že mali svoje dôvody, prečo nenechali o tomto návrhu rokovať štandardným postupom, tak ako mnohí iní, ktorí vkladali svoje pripomienky pri rozsiahlom pripomienkujúcom procese do vysokoškolského zákona postupom, o ktorom hovorím, a ktorý by som považoval za korektný a štandardný.

To, že tak neurobili, malo teda, ešte raz hovorím, zrejme svoje dôvody a ja sa pokúsim oponovať niektorým tvrdeniam, ktorými predkladatelia zdôvodňujú nevyhnutnosť takéhoto zákona. Predkladatelia tvrdia, že existuje medzera v rezorte v oblasti vzdelávania i postgraduálneho vzdelávania zdravotníkov. K tomu chcem povedať jedno: V Európe, do ktorej smerujeme, je postgraduálne vzdelávanie lekárov a ich špecializačné vzdelávanie teda tým pádom náplňou práce inštitúcií, ktoré sú na to svojou kvalifikáciou, vybavením - personálnym i technickým - predurčené. Týmito inštitúciami sú univerzitné kliniky. Kliniky lekárskych fakúlt, ktoré vzdelávajú lekárov a ktoré sa tam teda, samozrejme, podieľajú, súc vedené najvýznamnejšími kapacitami z oblasti medicíny, i na postgraduálnom vzdelávaní.

Na Slovensku vznikol za socializmu Inštitút pre ďalšie vzdelávanie lekárov. Prevzal povinnosti postgraduálneho vzdelávania, pričom výkonom tohto procesu poveril niektoré vybrané pracoviská. A tak napríklad patril i v čase socializmu i dnes titul postgraduálne vzdelávajúceho pracoviska len niektorým pracoviskám, a iným nie.

Keď sme prerokúvali pred rokom a pol či rokom a tri štvrte zákon o zdraví, tak sme sa pokúsili napraviť existujúcu neprávosť a totálnu nekompatibilnosť s európskym spôsobom vzdelávania tým, že sme, samozrejme, nechceli zobrať, medzitým premenovanej postgraduálnej akadémii medicíny, slovenskej, jej právo na vzdelávanie, len sme chceli, aby rovnaké právo mali univerzitné kliniky lekárskych fakúlt, tak ako je to všade vo svete. Pravda je, že k tomuto návrhu došlo. Pravda je, že v poslednej chvíli za hrozby stiahnutia celého zákona sa nakoniec ten stav zmenil na status quo. Je to stav, ktorý je nemysliteľný v Európe, do ktorej smerujeme. Je nemysliteľná predstava, že by akási inštitúcia dostala, napríklad na území Spolkovej republiky Nemecko, právo rozhodnúť, ktorá interná klinika, univerzitná interná klinika smie alebo nesmie konať postgraduálnu špecializáciu od A do Z v zmysle špecializačného vzdelávania, overenia tohto výsledku a jeho atestovania.

Predstava teda, že by niekto povedal, že vzdelávať budú interné kliniky v Berlíne, Hamburgu a Mníchove, ale nie vo Frankfurte, Norimbergu a Düsseldorfe, je nepredstaviteľná. Je nepredstaviteľná. Rovnako ako mne je nepredstaviteľné, že postgraduálnou klinikou v zmysle status quo je tretia, takzvaná Interná klinika v Bratislave na Kramároch, dlhé roky vedená mojím cteným kolegom doc. Pavlovičom, ale nie je ňou prvá interná klinika lekárskej fakulty, vedená prof. Ďurišom, CSc. Inými slovami, exituje tu stav nerovnosti, ktorá nie je odôvodnená ničím okrem byrokratického rozhodnutia, teda stav nerovnosti, ktorá nijako nemá oporu v reálnej kvalite alebo nekvalite možností alebo nemožností, schopností alebo neschopností poskytovateľov vzdelávania poskytovať ho rovnako kvalitne alebo nekvalitne ako druhé pracovisko. Týka sa to všetkých týchto pracovísk, to znamená, je dnes veľmi ťažko povedať, či svojho času prednosta, môj ctený kolega prof. Žucha, by poskytoval horšie postgraduálne vzdelávanie ako prednosta psychiatrickej kliniky inej, alebo inej, alebo inej.

Myslím si, že vzhľadom na pravidelnú akreditáciu, evaluáciu a všetko to, čím povinne prechádzajú pracoviská fakúlt univerzít vrátane lekárskych fakúlt, je jednoducho neprijateľný stav, aby niekto bol apriórne poverený a mal právo, a iný, na základe neexistencie zdôvodnenia toto právo z vyššieho nariadenia nemal.

Musím teda povedať, že pokus zriadiť takýto rezortný vzdelávací inštitút, ktorý by vznikom, ako hovoril kolega Rakús, fakulty pre špecializačné vzdelávanie, definitívne pritĺkol monopol časti z tých, ktorí sú kvalifikovaní a schopní poskytovať takéto vzdelávania, iným nedal túto možnosť, je pre mňa neprijateľný. Je pre mňa neprijateľné, ak sa toto vysvetľuje tvrdením, že existujú medzery. Nie, neexistujú medzery. Je samozrejme možné rovnako kvalifikovane a zodpovedne poveriť výkonom vzdelávania hoc i privátne zariadenie, ako je Onkologická nemocnica svätej Alžbety, keď o nej viem, že má kvalifikáciu, že prešla by akreditáciou a že je schopná túto vec robiť kvalifikovane a robí to takisto zaručene dobre i I. interná klinika alebo Očná klinika Lekárskej fakulty. Toľkoto k jednej veci.

Pokiaľ ide o to, že vlastne na Slovensku dnes existujú lekárske fakulty, ktorých počet, vieme, že sú tri - bratislavská, martinská a košická - napĺňa niekedy úvahou tých, ktorí rozhodujú o poskytovaní prostriedkov a zvažujú potreby nášho zdravotníctva, či je vhodné alebo primerané redukovať počet takto sa vzdelávajúcich alebo, naopak, ešte rozširovať počet poskytovateľov. Znova chcem povedať to, že nikto nemieni, ani sám nechcem zobrať Slovenskej postgraduálnej akadémii medicíny právo poskytovať postgraduálne vzdelávanie. Trvám len na tom pri plnej zodpovednosti, že univerzitné kliniky košickej, martinskej i bratislavskej lekárskej fakulty personálnym vybavením, garanciou vedeckými hodnosťami a kvalifikáciou tímov, ktoré na nich pracujú, dokážu poskytovať rovnako dobre a neexistuje zdôvodnenie ich diskriminácie.

Ak hovoríme, a tu je ďalšia drobnosť, ktorú si možno niekto, kto nie je zainteresovaný, nevšimne. Vznik takejto inštitúcie, o akej hovoria predkladatelia, bol vsunutý do zákona o vysokých školách. Je zrejmé, že ide o proces vzdelávania. Je pre mňa príznačné, rovnako spôsob, ako sa to dostalo do zákona o vysokých školách, je pre mňa príznačné, že gestorským výborom pre posúdenie tohto návrhu je výbor pre zdravotníctvo, nie pre vzdelanie, ktorý má na starosti vysokoškolské vzdelávanie v tejto krajine. A tu sa dostávame k tomu, že postgraduálne vzdelávanie nepochybne potrebujú veterinári, asi potrebujú, možno, i architekti, právnici, strojárski inžinieri a všetci ďalší. A ja sa pýtam, budeme teraz zakladať rezortné vysoké školy? Budú mať poľnohospodári a ministerstvo poľnohospodárstva na starosti vzdelávanie, "dovzdelávanie" veterinárov, bude mať ministerstvo spravodlivosti na starosti proces vzdelávania právnikov a bude mať ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja na starosti vysokú školu, ktorú si založí pre potrebu vzdelávania stavbárov a architektov? Myslím si, že toto nie je správna cesta, a myslím si, že ak existuje monopol, ktorý tu doteraz fungoval 40 či 50 rokov, nie je diskusia v tom, že treba odňať kvalifikovaným a dobrým pracoviskám, a tých je drvivá väčšina, Slovenskej postgraduálnej akadémii medicíny to, čo robia, ale je podľa absolútne neprijateľné, aby sme takýto monopol fixovali zákonom, ktorým vlastne obídeme reálne rovnocenné, a to hovorím veľmi jemne, reálne rovnocenné vzdelávacie zariadenia lekárskych fakúlt. Ďakujem.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Faktická poznámka Ivan Hudec, jediný. Končím. Drobný, Michal. Končím možnosť ďalších faktických poznámok. Prosím.

I. Hudec, poslanec: Ďakujem za slovo. Ale myslím si, že napriek vehemencii, ktorú nám tu pán poslanec Osuský predviedol, zrejme sa spolieha na to, že väčšina poslancov - nelekárov nepozná skutočnú formu vzdelávania sa a prípravy na atestácie. Pán poslanec, veď je predsa jasné, že na vzdelávaní a doškoľovaní sa podieľajú všetky zdravotnícke pracoviská, ktoré u nás existujú. Predsa na doškoľovák sa nechodí na tri roky. Pred prvou atestáciou na tri roky, pred druhou alebo podobne. Jednoducho, tam sa absolvuje záverečný kurz a skúšky a je veľmi dobré, že sú koncentrované práve na jednom pracovisku, pretože celkom určite sa odbúra nerovnosť úrovne posudzovania absolventov. Ja varujem pred tým, aby sme zrušili to, čo je dobré, to čo nám dokonca závidia aj v zahraničí. Ja obdivujem vašu schopnosť lobizmu a to, ako vehementne lobujete za čosi, čo však, myslím, nemá racionálne jadro. Varujem pánov kolegov poslancov, prehodnoťte argumentáciu pána poslanca Osuského. Ja som tiež lekár a myslím si, že práve naopak, budem vždy presadzovať tento múdry a dobrý model. Ďakujem.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Ďakujem. Pán poslanec Švec má slovo, potom pán poslanec Drobný.

J. Švec, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Jedno však treba pánu doktorovi Osuskému priznať, jednu pravdu, a totiž, že každý monopol je škodlivý a i keď naozaj postgraduálne vzdelávanie, špecializačné kurzy sa dejú v spolupráci lekárskych fakúlt a SPAM-u, predsa len si myslím, že tento zákon otvára možnosti demonopolizovať špecializačné vzdelávanie a v druhom čítaní by sme mohli urobiť malé, drobné úpravy, ktoré by dovolili otvoriť tento problém a poskytnúť právo na špecializačné vzdelávanie lekárskym fakultám. Som presvedčený, že akreditačná komisia, ktorá bude mať v gescii aj toto zariadenie, túto novú vysokú školu, určite posúdi kvalitu jednotlivých odborov a bežným, normálnym spôsobom umožní, aby aj lekárske fakulty mohli toto vzdelávanie poskytovať priamo.

Čo sa týka rezortných vysokých škôl, pán doktor Osuský, musím povedať, že v celej Európe existujú rezortné vysoké školy. To nie je žiadna doména Slovenskej republiky. Poľnohospodárske a veterinárne vysoké školy sú vo veľkej väčšine severských štátov, vo Francúzsku a v Taliansku, v gescii rezortu Ministerstva poľnohospodárstva. Dokonca ministerstvá kultúry majú odborné vysoké školy, ktoré sa zapodievajú muzikológiou a kulturológiou. Takže ten problém nevidím až taký vypuklý. Niektoré odborné vysoké školy so zdravotníckym zameraním, ktoré ponúkajú bakalárske štúdium, sú aj v rezorte ministerstva zdravotníctva. Ďakujem.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Pán poslanec Drobný má slovo.

M. Drobný, poslanec: Ďakujem, pán predsedajúci. Argumentácia kolegu Osuského má svoje racionálne jadro, ale ja tu už štyri roky hovorím o tom, že SPAM, ktorá je unikátnym zariadením v Európe, treba zachovať transformáciou a toto je jeden z transformačných krokov. Je škoda, že dekani lekárskych fakúlt na Slovensku sa až dnes ozvali a mne zavolali, aby sme návrh istým spôsobom spochybnili. Ale je to transformačný krok! Ja viem, že to bude trošku bolieť a že tu bude niekto dotknutý, ale páni, to čo povedal kolega Švec, treba dať viac priestoru v postgraduálnom vzdelávaní lekárov lekárskym fakultám, presne ako povedal Osuský, na základe akreditácii a výrokov evaluvačných, ale treba rozhodne SPAM pretransformovať a to je jeden z týchto krokov, ktorý tu robíme. Tá transformácia musí byť, pretože SPAM nemôže zostať akadémiou v tom zmysle predrevolučnom, ale musí to byť pregraduálne, postgraduálne zariadenie, ktoré sa nakoniec bude vyrovnávať s postgraduálnymi povinnosťami aj s inými, teda lekárskymi fakultami. Ja si myslím, že ten krok je správny, len medzi prvým a druhým čítaním treba zobrať dekanov lekárskych fakúlt a zástupcov, ktorí garantujú tento zákon, a vydiskutovať s nimi, ktoré nariadenia, ktoré zmeny v tomto návrhu treba urobiť na to, aby sa lekárske fakulty necítili byť dotknuté v kompetenciách vykonávať postgraduálne vzdelávanie lekárov. Ale tie nedostatky vzdelanosti sestier, bakalárok, magisteriek a iných naozaj existujú. A páni, hlavne existuje deficit vzdelávania hygienikov. Ten je nesporný a ten je obsiahnutý v návrhu. To si musia aj dekani lekárskych fakúlt uvedomiť a ja si myslím, že kompromis urobíme medzi prvým a druhým čítaním.

Ja si myslím, že netreba vyhodiť tento návrh ako špinavú vodu, ale treba ho zobrať, lebo v ňom je aj dobrý, racionálny prvok, zdravé dieťa, a treba ho nechať, aby sa rozvinulo a žilo.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Ďakujem. V rozprave ďalej vystúpi pán poslanec Šagát. Pán poslanec, predtým ešte pán poslanec Osuský. Chcem povedať jedno, že o 16.00 hod. sme boli dohodnutí prerušiť rokovanie Národnej rady s tým, keď dostaneme avízo, že hokejoví majstri sveta sa pohli z Úradu vlády, učiníme tak. Potom vás poprosím, aby ste rešpektovali toto rozhodnutie. Pán poslanec Osuský bude reagovať a po ňom pán poslanec Šagát.

P. Osuský, poslanec: Ďakujem pekne všetkých kolegom, ktorí sa vyjadrili. Považujem za dobré a správne, že sa vyjadrili kolegovia lekári. Kolegovi Hudecovi len jedno. Viete, pán kolega, vy hovoríte, že nám to všetci závidia, ale nikto nevykročil touto cestou. Tak to je zvláštna závisť. Lebo ja ak niekde vidím niečo pozoruhodné, rád by som to využil vo svoje prospech. Mali 50 rokov na to, aby si všimli aké je to dobré, a ja to nezľahčujem. Lebo aspoň trikrát som povedal, že nič nechcem zobrať SPAM-u, ani vonkoncom jeho dignitu a jeho kvalitu. To znamená, že nespochybňujem SPAM, ale aj keď je toto jediná cesta, je zaujímavé, že nikto ňou nevykročil.

Pokiaľ ide o tú demonopolizáciu, ktorú chceme robiť medzi prvým a druhým čítaním. Viete, spomínam si, že kolega Mikloško pri vysokoškolskom zákone, keď som bránil samosprávnosť, povedal, že to opravíme v druhom čítaní. Koniec je známy. Majúc skúsenosti s touto vecou a hlavne majúc skúsenosti s pokusom o demonopolizáciu v rámci zákona o zdraví spred poldruha roka, keď viem, ako to dopadlo s tým pokusom, tak som absolútne skeptický a dejiny mi, žiaľbohu, dajú za pravdu, že k žiadnej demonopolizácii cestou úpravy tohto zákona nepôjde. Naopak, že tento zákon podporí, upevní a zamuruje monopol, o ktorom dvaja kolegovia rečníci hovorili, že ho treba demonopolizovať. Veľmi rýchlo uvidíme, kto mal v tejto rozprave pravdu. Samozrejme, že možno hovoriť o potrebe rezortných vysokých škôl v tom či onom smere. Samozrejme, že najnovšie v rámci nárokov na stredný zdravotný personál, teda na zdravotné sestry, ktoré budú musieť mať vyšší stupeň vzdelania, sa otvára široká možnosť činnosti na tomto poli. Znova však tvrdím, že proces, pri ktorom je na blahovôli jednej inštitúcie ponechané prizvanie alebo neprizvanie univerzitných kliník lekárskych fakúlt, kam sa bude veľká väčšina z vás bude chcieť ísť nechať liečiť na infarkt a operovať, je teda ponechané na jednej strane, ktorá buď osloví alebo neosloví, a to nie je zlomenie monopolu a ja som presvedčený, že monopol zlomený nebude.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Poslanec Šagát má slovo. Nech sa páči, v rozprave, ako posledný rečník.

T. Šagát, poslanec: Ďakujem za slovo, vážený pán predsedajúci. Ja si myslím, že disponujeme, navrhovatelia zákona, dostatočnými argumentmi, aby sme mohli tu rozvinúť niekoľkohodinovú diskusiu. Ja si myslím, že nakoniec sme o tom hovorili aj pri prijímaní zákona o vysokých školách. Ja ponúkam diskusiu v druhom čítaní, pretože vzhľadom na avizovaný príchod hokejistov by sme určite museli toto prerušiť a považujem to za dosť vážne na to, aby sme prerušovali rokovanie o takejto veci.

Samozrejme, že videnie doktora Osuského je mi veľmi dobre známe a ja ani nemám ambíciu presvedčiť ho o niečom inom, pretože on to bude tak vnímať, ako to doteraz predkladal ctenej snemovni.

Chcem len uviesť, teda v jednej minúte, asi toľko: Táto inštitúcia tu existuje, tak ako bolo uvedené, takmer 50 rokov, budúci rok. Táto inštitúcia disponuje 40 profesormi a niekoľkými desiatkami docentov. Táto inštitúcia má štruktúru vysokej školy. Táto inštitúcia vzdeláva na vyššej úrovni, ako je štúdium medicíny, minimálne na úrovni doktorandského štúdia, ale určite viac. Nevidím skutočne dôvod, prečo by nemala byť transformovaná na vysokú školu. Že nám túto inštitúciu závidia, je pravdou, a či vykročili tým smerom, no bolo by dobré, keby si pán kolega Osuský prečítal predsa len závery Európskej komisie expertov pre medicínske vzdelávanie, kde sa odporúča, práve pre absenciu takýchto inštitúcií, vytvárať národné, štátne alebo neštátne inštitúcie, pretože vysoké školy v tejto oblasti nie sú dostatočne pružné. Poviem veľmi otvorené slová. Od revolúcie nám absentuje výchova lekárov pre verejné zdravotníctvo. Hlavný hygienik urobil opakované pokusy na to, aby sa napríklad v Košiciach na lekárskej fakulte utvoril tento odbor štúdia. Nebol otvorený. My dnes máme nedostatok erudovaných pracovníkov v oblasti verejného zdravotníctva. A teraz zrazu tu niekto ide tvrdiť, že sú schopní a že to všetko vedia robiť! No a prečo ste nevyužili priestor minimálne posledných 5 rokov!

O ošetrovateľstve. Tu nejde, tu naopak vyzveme lekárske fakulty, aby nám pomohli, pretože to rezort nemôže zvládnuť, pretože je objednávka, približne, poviem radšej menšie číslo, 1 500 sestier ročne takto pripravovať v bakalárskom štúdiu, áno? A povedzte mi, z akého dôvodu by tento rezort, ktorý tu 40 rokov nielen metodicky, ale organizačne, inštitucionálne riešil stredné zdravotnícke školstvo, zrazu mal z tohto úplne vypadnúť, pretože niekto tu hovorí, že to vie zabezpečiť. No zabezpečila to jedine martinská fakulta, ktorá otvorila odbor ošetrovateľstva, doteraz nikto iný, a prof. Krčméry otvoril asi pred tromi-štyrmi rokmi v Trnave s počtom študentov asi 80.

Okrem toho chcem povedať jednu vec, veľmi otvorene. Špecializačné štúdium je zelená karta pre vznik rôznych druhov odborných ambulancií a tu musí byť regulačný vplyv štátu, pretože by sme potom možno tak atomizovali medicínu a mali by sme toľko ambulancií, že žiadny poistný systém by to nemohol uriadiť. A preto garancia štátu, rozvoj tohto, určite musí byť týmto spôsobom regulovaný. To sú regulované povolania. Tak to berie aj Európska únia. Ale ja dodám, že využijeme priestor napriek tomu, že je tu skepsa, že sa nič nezmení, ja si myslím, že využime priestor, ctení profesori tu povedali, že treba rokovať s dekanmi, prečo by sme nerokovali s dekanmi lekárskych fakúlt, sú to seriózni partneri, ktorí stoja za to, aby sme si sadli za rokovací stôl. Ďakujem vám za vypočutie a ďakujem za podporu.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec Šagát, za vaše vystúpenie v rozprave. Dve faktické poznámky. Končím možnosť ďalších faktických poznámok. Pán poslanec Húska ako prvý.

A. M. Húska, poslanec: Ďakujem. Chcem podporiť stanovisko pána poslanca Šagáta. Myslím, že je rozumné, aby sa dobré skúsenosti a dobrý, kvalitne fungujúci systém ešte prehĺbil a rozšíril na úroveň vysokej školy. Nie je dôležité, aby sme tu argumentovali takými pojmami, ako je monopol alebo nemonopolná situácia. Ja len upozorňujem, že takisto ako vo všetkých iných oblastiach, existuje aj čosi, čomu hovoríme prirodzený monopol. Jednoducho niektoré špičkové riešenia vlastne musíme udržať na úrovni skoro kvázimonopolu. Ale to nie z tých dôvodov, aby sa zabránilo rastu druhých, ale preto, že treba mať jednu sústredenú inštitúciu, tobôž keď bude treba pravdepodobne pre budúcnosť zvážiť, aké dôsledky bude treba zabezpečiť v podstate na dvojkoľajné zdravotníctvo, aj na verejné, aj na súkromné. Takže niektoré špecifické funkcie bude treba zaistiť. Okrem toho rád by som upozornil, že máme aj v politike často monopoly a nerobíme to tak, že atakujeme ich. Je teraz supermonopolné postavenie Spojených štátov, a predsa nebude sa organizovať spôsob, akým uskutočniť demonopolizáciu tejto situácie. Keď je to výkon, keď je za tým potenciál. (Zaznel zvuk časomiery.)

I. Presperín, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec. Ďalej pán poslanec Osuský.

P. Osuský, poslanec: Musím povedať, že sa hlásim k tomu, čo som hovoril o demonopolizácii a monopole a znova chcem ubezpečiť, že, ak ste si všimli, ja tom to dvakrát zdôraznil, nežiadam monopol pre druhú stranu. Žiadam rovnosť šancí. Žiadam, aby neurologická klinika prof. Traubnera, tak ako vzdeláva, samozrejme, ako konštatoval kolega Hudec, nepochybne, aby mohla aj atestovať rovnako ako iná neurologická klinika, a nemám obavu, že tá hodnota toho certifikátu bude nižšia od prof. Traubnera ako z neurologického pracoviska SPAM-u. To isté platí pre I. internú kliniku prof. Ďuriša a pre III. internú kliniku doc. Pauloviča a tak ďalej a tak ďalej. To isté platí pre kožnú kliniku prof. Buchvalda a SPAM-ácku kliniku doc. Kolibášovej. Znova hovorím, ja nežiadam zaviesť monopol lekárskych fakúlt, ja len žiadam, aby tak ako v civilizovaných krajinách Európy mohli univerzitné kliniky všetky, keď sú dosť dobré na to, aby pestovali vrcholnú vedu a medicínu, mohli konať i postgraduálne vzdelávanie a iste mi ani ctený kolega Šagát nebude mať odvahu povedať do tváre, že to tak nie je normálne a že by to tak nemalo byť a že to tak v krajinách, kam smerujeme, nie je, lebo to tak je.

Nežiadam monopol pre lekárske fakulty. Žiadam rovnosť šancí na základe atestovanej rovnosti kvality. Ak sa toto zdá, že treba udržať prirodzený monopol, ako hovorí kolega Húska, prosím, potom áno. Ale ubezpečujem vás, že o toto v skutočnosti aj ide a toto je posolstvo a som skeptický v druhom čítaní na narušenie tohto monopolu, ako to vidí ctený kolega Švec. Asi sa to nestane.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec. Vyhlasujem rozpravu o tomto bode za skončenú. Chce reagovať v mene skupiny poslancov pán poslanec Rakús? Prosím, keby ste tiež rešpektovali potom to oznámenie.

A. Rakús, poslanec NR SR: Ďakujem pekne. Ja len stručne zareagujem. Nech sa pán ctený kolega Osuský na mňa nehnevá, ale musím povedať, že keby som to, ako vyznelo to jeho vystúpenie, mal zhodnotiť, tak musím povedať, že bolo trošku paranoidné. Paranoidné v tom, že celé bolo koncipované na tom, že lekárske fakulty sa prijatím tohto zákona ocitnú v nejakom ohrození. Musím povedať to, že vEurópskej únii jestvuje oficiálna inštitúcia, ktorá má skratku UEMS a doslova by sa tak dala preložiť, Únia európskych medicínskych špecialistov, ktorá je poverená harmonizáciou rozvoja medicínskych odborov v Európskej únii a posledných 7 rokov sa sústreďuje jej pozornosť práve na zjednotenie postgraduálneho vzdelávania, pretože zistili, že v Európskej únii je v postgraduálnom vzdelávaní neporiadok. A keďže je ten neporiadok, tak sa nemôžu odvolávať, že niekde to robia tak a niekde nejako ináč, že to je správne, pretože tento neporiadok viedol k tomu, že Únia európskych medicínskych špecialistov sa rozhodla istým spôsobom vydávať usmernenia, ako by sa to diať malo. Sú tam zastúpené všetky členské, dokonca dnes už aj asociované krajiny a pre jednotlivé odbory vydali o tom chartu pre postgraduálne vzdelávanie, chartu prípravy medicínskych špecialistov v Európskej únii, kde práve táto nejednotnosť viedla k tomu, že sa apeluje na štáty, tam, kde to doteraz ešte nevzniklo, aby vznikla centrálna inštitúcia, najlepšie priamo prepojená s vysokou školou, ktorá by v duchu týchto smerníc vzdelávanie riadila a vykonávala. A to ohrozenie, ktoré sa mi zdá zbytočné, alebo ten pocit ohrozenia je v tom , že pokiaľ, a to možno v rámci tých diskusií pred druhým čítaním budeme mať možnosť, pokiaľ budeš mať možnosť zoznámiť sa s tou smernicou Európskej únie, s tou chartou, tak tam sa ukazuje, že tá distribúcia vzdelávania na rozličné pracoviská bude väčšia než doteraz. Čiže žiadne vylučovanie lekárskych fakúlt a ich kliník, v rovnakom rozsahu minimálne ako doteraz, ešte viac, a ešte aj ďalšie pracoviská, ktoré splnia požiadavky akreditácie, a o tom, kto bude akreditovaný, kto nebude akreditovaný, o tom nebude rozhodovať tá fakulta ďalšieho vzdelávania, alebo ako sa bude presne volať, o tom bude rozhodovať akreditačná komisia. Takže ten pocit ohrozenia sa mi zdá trošku zbytočný a myslím si, že ide vlastne o to, aby sa to vzdelávanie zjednotilo takým spôsobom, aby ho teda štát garantoval, ako sa od neho požaduje, na takej úrovni, že ten, kto získa špecializáciu na Slovensku, bude akceptovaný ako špecialista v ktorejkoľvek krajine Európskej únie. A to je vlastne jeden z tých cieľov a až vtedy možno sa naplno pochopí význam takéhoto zjednotenia. Ďakujem pekne.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Ďakujem. Pani spravodajkyňa, ďakujem pekne. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu. Ďakujem pánu poslancovi, navrhovateľovi aj spravodajkyni. Nič.

Páni poslanci, panie poslankyne, vrátime sa k 

Vládny návrh máte ako tlač 1463, rozhodnutie predsedu Národnej rady č. 1641. Vládny návrh zákona uvedie minister práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky Peter Magvaši. Prosím pána ministra, aby sa ujal slova.

P. Magvaši, minister práce, sociálnych vecí a rodiny SR: Ďakujem, vážený pán predsedajúci. Vážené dámy, vážení páni, týmto návrhom vládneho zákona, ktorý schválila vláda Slovenskej republiky uznesením č. 348 z 10. apríla, je ďalšie pokračovanie zvýšenia funkčnosti doplnkového dôchodkového poistenia zamestnancov ako dôležitého prvku reformy sociálneho poistenia.

Počas krátkej existencie systému doplnkového dôchodkového poistenia sa v súčasnosti vyplácajú stredné až dlhodobé dávky na úrovni 8,8 % priemernej mzdy a do doplnkového dôchodkového poistenia Slovenskej republiky od roku 1996 sa zapojilo 12,3 % ekonomicky aktívnych občanov a práve aj v dôsledku novely zákona, ktorá mala platnosť k 1. 1. 2001, sa doplnkové dôchodkové poistenie stáva významným prvkom v celom systéme sociálneho zabezpečenia dôchodcov.

Účelom predloženého návrhu zákona je v súlade s pravidelnou správou Európskej komisie o pripravenosti Slovenskej republiky na členstvo v Európskej únii z 13. 11. 2001 zosúladiť a upraviť právne vzťahy účastníkov doplnkového dôchodkového poistenia podľa smernice Rady č. 98 o ochrane nárokov na doplnkový dôchodok zamestnancov a samostatne zárobkovo činných osôb, ktoré sa poskytujú v Spoločenstve, a smernice Rady 2000/43 Európskeho spoločenstva, ktorou sa zavádza zásada rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na ich rasu alebo etnický pôvod.

Ďalej možnosťou prevodu prostriedkov vedených na dôchodkovom účte poistenca ako príjemcu dávky do existujúceho systému v príslušnom členskom štáte Európskeho spoločenstva vrátane jeho nárokov vzniknutých v doplnkovom dôchodkovom poistení. A zároveň zameranie, spôsob a rozsah a použitie peňažných prostriedkov, s ktorými má doplnková dôchodková poisťovňa právo obhospodáriť, ako investícií z hľadiska umožnenia voľného pohybu kapitálu v krajinách Európskej únie pri dodržaní pravidla takzvaného opatrného muža.

Ďalej vo vládnom návrhu zákona upravujeme a precizujeme jednak obligatórne nároky na dávky poskytované z doplnkového dôchodkového poistenia s nárokmi dávok z dôchodkového zabezpečenia tak, aby zabezpečovali občana v sociálne jasne definovaných situáciách, po ďalšie podmienky nároku na doplnkový dôchodok zamestnancov a poistencov, ktorí vykonávajú práce, ktoré sú na základe rozhodnutia príslušného orgánu na zdravie a ochranu zdravia, vydaného podľa osobitného predpisu zaradené do kategórie 3 alebo 4, čím definitívne riešime problém kategorizácie v dôchodkovom systéme. A posledné, vedenie a evidenciu dôchodkových účtov všetkých účastníkov doplnkového dôchodkového poistenia, ktorým sa doteraz viedli takzvané osobné účty. Vážené panie poslankyne a páni poslanci, poprosím vás o podporu tohto zákona do druhého čítania. Ďakujem.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne, pán minister. Prosím, aby ste zaujali svoje miesto pre navrhovateľov. Dávam teraz slovo spravodajcovi, podpredsedovi navrhnutého gestorského výboru pre sociálne veci a bývanie, poslancovi Mariánovi Mesiarikovi. Nech sa páči.

M. Mesiarik, poslanec: Vážený pán podpredseda, pán minister, vážené poslankyne, poslanci, predkladám správu ako spravodajca v prvom čítaní k predloženému návrhu zákona. Dovoľte mi, aby som konštatoval, že uvedený návrh zákona spĺňa po formálno-právnej stránke všetky náležitosti, ktoré sú uvádzané v § 67 a § 68 zákona 350/1996, teda zákona o rokovacom poriadku Národnej rady. Z toho vyplýva, že návrh zákona obsahuje paragrafované znenie a dôvodovú správu. Návrh zákona sa predkladá v súlade s plánom legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky v roku 2002. Na základe správy Európskej komisie o pripravenosti Slovenskej republiky na členstvo v Európskej únii z 13. 11. 2001, z ktorej vyplývajú pre vládu Slovenskej republiky úlohy, predkladá vláda návrh na zmeny a doplnenia v zákone 123/1996 Z. z., ktorým sa zákon zosúlaďuje so smernicou 98/49 Európskeho spoločenstva. Návrh zákona bol prerokovaný v Rade hospodárskej a sociálnej dohody, ktorá vyslovila s týmto návrhom súhlas.

Dámy a páni, s ohľadom na oprávnenia, ktoré pre mňa ako pre spravodajcu vyplývajú v zmysle § 73 zákona Národnej rady, budem po rozprave odporúčať, aby sa Národná rada uzniesla na tom, že prerokuje návrh zákona v druhom čítaní. Budem zároveň odporúčať, aby bol tento návrh zákona pridelený ústavnoprávnemu výboru, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci a bývanie, ktorý zároveň budem navrhovať za gestorský výbor. Súčasne navrhnem výborom, ktorým bol uvedený návrh pridelený, prerokovať ho v lehote do 30 dní od rozhodnutia Národnej rady Slovenskej republiky prerokovať návrh v druhom čítaní a gestorský výbor v lehote do 32 dní. Pán predsedajúci, ďakujem za slovo, prosím, aby ste otvorili rozpravu.

J. Migaš, predseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec. Nech sa páči, zaujmite miesto určené pre spravodajcov. Panie poslankyne, páni poslanci, písomne sa neprihlásil nikto. Pýtam sa, kto sa do rozpravy hlási ústne? Pán poslanec Brocka. Uzatváram možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne. Pán poslanec Brocka, nech sa páči.

J. Brocka, poslanec: Pán predseda, ja navrhujem do uznesenia doplnenie, aby bol tento návrh pridelený na prerokovanie aj rozpočtovému výboru.

J. Migaš, predseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec. Pán minister, chceš sa vyjadriť? Vyhlasujem rozpravu o tomto bode programu za skončenú. Pán minister sa nechce či chce sa vyjadriť? Nie? Pán spravodajca? Nie, ďakujem. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu. Panie poslankyne, páni poslanci, za chvíľu by mali prísť naši hokejisti, preto odporúčam, aby sme už ďalší bod neotvárali. Zostaňte v rokovacej miestnosti. Prerušujem schôdzu, 60. schôdzu Národnej rady. Za chvíľu by sme privítali hokejistov.

(Pieseň.)

(Potlesk.)

J. Migaš, predseda NR SR: Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, predstavitelia Zväzu ľadového hokeja a osobitne po prvýkrát chcem na pôde Národnej rady vysloviť, vážení majstri sveta, slovenskí reprezentanti v ľadovom hokeji. (Potlesk.) Celé Slovensko žilo uplynulé dva týždne napätou atmosférou 66. majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji. Pohľady nás všetkých sa po tieto dni upierali do Švédska, kde sme mohli a najmä chceli sledovať neuveriteľný hokejový festival, ktorého najvýraznejším a najúspešnejším protagonistom ste boli vy, reprezentanti Slovenskej republiky. (Potlesk.) S neobyčajnou hrdosťou sme očakávali každé vaše vystúpenie a boli sme nadšení vašou hrou, vaším nasadením, ale i neuveriteľnou morálnou a športovou silou nášho zlatého tímu. Jedna jediná prehra na celom turnaji, štvrťfinálová, semifinálová, ale napokon i finálová dráma dali celému svetu jasnú odpoveď na otázku, kde je Slovensko a kam v hokejovom svete naozaj patrí. Dokázali ste svojou hrou a srdcom i rozumom stmeliť celý národ a vyvolať v ňom pocit neuveriteľnej národnej hrdosti. Nie, nechcem, aby si niekto prisvojil váš úspech, ale som rád, že ste sa s ním podelili so všetkými a prišli ste i na pôdu Národnej rady.

Nechcem zabudnúť ani na členov realizačného tímu, predstaviteľov zväzu, aj vám patrí naše uznanie, lebo sa vám podarilo dať dohromady fantastický tím, ktorý bol a je na ľade i mimo neho jeden súdržný celok na prospech Slovenska. Každé vaše víťazstvo bolo pre nás naozajstným sviatkom a chcem vám popriať, aby to bolo tak aj v budúcnosti. Ešte raz ďakujem vám všetkým a v mene celej Národnej rady i v mene svojom vám želám ďalšie športové, ale i osobné úspechy. (Potlesk.)

Panie poslankyne, páni poslanci, teraz dávam slovo prezidentovi Slovenského zväzu ľadového hokeja Jurajovi Širokému. Nech sa páči, pán prezident, máte slovo, nech sa páči.

J. Široký, prezident Slovenského zväzu ľadového hokeja: Vážený pán predseda, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, milí hostia. Je mi cťou vystúpiť dnes pred vami v Národnej rade Slovenskej republiky a podeliť sa s vami o veľkú radosť, ale i o starosti, ktoré prežíva v dnešných dňoch slovenský hokej a celé Slovensko spolu s ním. Jeho svetový triumf nemôže byť pre nás len dôvodom na spoločné oslavy, ale aj príležitosťou na spoločné zamyslenie sa o budúcnosti Slovenska a slovenského športu. Všetci si uvedomujeme, že výsledkom nášho úspechu nie je len titul majstrov sveta, ale aj mimoriadne zviditeľnenie Slovenska vo svete, aké sa zatiaľ nikomu nepodarilo. O tom, že Slovensko existuje, vedia po Petrohrade a Göteborgu už aj v odľahlých kútoch Ameriky. A vedia o tom vďaka našim zlatým hokejistom, vďaka ich športovému úspechu, ktorý vytvoril pozitívny obraz našej krajiny vo svete. To, že celý svet videl, akých máme skvelých hokejistov, ktorí vedia vyhrávať zápasy, ktoré sa nevyvíjali od začiatku v ich prospech, svedčí o silnom charaktere, morálnej sile a národnej hrdosti našich hráčov.

Často sa nás ľudia na rôznych besedách pýtajú, akú úlohu zohralo pri našom ťažení za svetovým titulom vlastenectvo hráčov a celého realizačného tímu. Chcem vás ubezpečiť, že Šatan, Lašák, Bondra, Pálffy a ďalší naši chlapci nie sú ľudia bez vlasti, hoci dlhodobo pôsobia v zahraničí. (Potlesk.) Naopak, sú to ľudia hrdí na svoju vlasť. Uvedomujú si, aký obrovský vplyv môžu mať ich výkony na ľade na výchovu k vlastenectvu a na vyvolanie takého krásneho pocitu, akým je hrdosť na svoju vlasť nielen u státisícov ich rovesníkov, ale aj u všetkých Slovákov kdekoľvek na svete.

Ľudia sa pýtajú, kde je koreň nášho úspechu. Vytýčenie si spoločného cieľa a spôsobu, ako ho dosiahnuť, dôslednosť, osobná statočnosť, vytrvalosť, kolektívny duch, bojovnosť srdca i tela. Na ceste za naším spoločným cieľom ani tie najväčšie individuality medzi našimi hráčmi neprepadli hviezdnej chorobe, ale svoje osobné záujmy absolútne podriadili záujmom kolektívu a vyšším záujmom národnej reprezentácie. V tomto smerovaní sa dokázali zomknúť a vytvoriť po všetkých stránkach dobre fungujúcu koalíciu. Žiadny z hráčov ani ľudí okolo nich nemyslel na seba, na svoj osobný prospech, ale výlučne na prospech celého kolektívu. Tento obrovský úspech však my všetci, tak ako tu stojíme, nechápeme len ako úspech slovenského hokeja, ale považujeme ho za úspech celého slovenského športu a celého Slovenska.

Chápeme, že takýto fenomén a atmosféra, aká sa po našom víťazstve vyvolala, obzvlášť pred blížiacimi sa voľbami, láka politikov k prezentácii svojich politických ambícii. My však tento úspech venujeme slovenskému národu. (Potlesk.)

Radi by sme videli, že bude využitý nie na osobné politické ciele jednotlivcov, ale pre šport samotný. Veríme, že bude impulzom pre naštartovanie celospoločenských zmien v oblasti športu a že bude zúročený v prospech celého slovenského národa.

Už pred dvoma rokmi som si dovolil pri podobnej príležitosti načrtnúť niektoré paralely medzi športom a politikou. Majú veľa spoločného, navzájom sa prelínajú a ovplyvňujú. Šport je mocné politikum, spoluvytvára morálno-politickú atmosféru spoločnosti, zasahuje obrovské množstvo ľudí. Politika zase spoluvytvára podmienky, predovšetkým materiálne, pre dobré fungovanie športu, nielen vrcholového, ale i jeho masovej základne. Pred dvoma rokmi som na tomto mieste sľúbil, že slovenský hokej sa pokúsi dobré výsledky z Petrohradu ešte zlepšiť a siahne po vyššej méte. Ako vidíte, hokejisti svoje sľuby plnia. Športová verejnosť si však nie je istá, či je to tak aj na strane štátu.

Vážená Národná rada, som splnomocnený tlmočiť vám nepochopenie i počudovanie členov reprezentačného družstva, celého realizačného tímu a športovej verejnosti nad skutočnosťou, že Slovensko naďalej nemá ucelenú koncepciu financovania športu ani premyslenú koncepciu práce so športovou mládežou. V dôsledku toho sa nebezpečne blížime k stavu, keď príprava na vrcholový šport bude u nás doménou prevažne detí zo solventných rodín. Aj tie, samozrejme, môžu byť talentované, ale predstavujú len malé percento možností, zatiaľ čo ostatné masy nebudeme schopní podchytiť a nájsť tie zlaté zrnká talentov, ktoré sú v nich ukryté. Ak pripustíme takúto nespravodlivosť, ak dovolíme, aby bol šport iba výsadou majetných, nebudeme mať v našom štáte ani zdravie, ani šport, ani zdravú spoločnosť. Ak sa štát nepostará o to, aby športový talent, nech žije v ktoromkoľvek kúte Slovenska, bol zavčasu podchytený a mal zavčasu vytvorené zodpovedajúce podmienky na prípravu, nemôžeme v budúcnosti očakávať postavenie slovenského športu na najvyšších priečkach.

Dovolil by som si objasniť v tejto súvislosti ešte jednu vec, ktorú mnohí často interpretujú celkom pomýlene. Na mnohých fórach odznieva konštatovanie, že financovanie športovej prípravy je vecou každého jednotlivca, pretože je prípravou na jeho individuálnu športovú profesionálnu kariéru a budúcu zárobkovú činnosť. Rád by som vám pripomenul, že šport s takým spoločenským dosahom, aký sme videli v týchto dňoch, ktorý pozdvihuje sebavedomie národa, nie je predsa len smerovaním k individuálnej profesionálnej kariére. Jeho celospoločenské atribúty vysoko prevyšujú záujmy jednotlivcov. Vynikajúce výsledky v športe vytvárajú veľké vzory a pozitívnu motiváciu našej mládeže, ktorá dnes prehodnocuje aktivity svojho voľného času. Výsledky v športe, to nie je len o zárobkoch jednotlivcov, ale najmä o budúcnosti nášho národa, o jeho zdraví, o čestnosti, o kolektívnom duchu. Preto je podľa nášho názoru potrebné prijať zákon o športe, v ktorom by bol pevne zakotvený systém práce so športovou mládežou a systém štátnej podpory športu. Nám nejde o jednorazové finančné príspevky. (Potlesk.) Nám nejde o jednorazové finančné príspevky, zasadzujeme sa o vytvorenie dlhodobo fungujúceho a štátom uznaného a podporovaného systému športovej prípravy na Slovensku.

Vážená Národná rada, dovoľte mi na záver vysloviť tri želania. Nech v tejto krajine nevyjde nazmar ani jeden športový talent a nech nám vyrastajú stále nové vzory pre slovenskú mládež. Nech triumfálne ťaženie slovenského hokeja pokračuje na slávu slovenského športu a slovenského národa. Nech svetový úspech a zlatý dážď sprevádza Slovensko aj v iných oblastiach ľudskej činnosti, v kultúre, v umení, vo vede, v ekonomike i v politike. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)