(Po prerušení rokovania 57. schôdze NR SR sa začalo rokovanie 58. schôdze NR SR o 15.16 hodine.)

P. Hrušovský, podpredseda NR SR: Vážené panie poslankyne, páni poslanci, otváram rokovanie 58. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky. Páni poslanci, poslankyne, prosím, aby ste zaujali miesto v rokovacej sále, zistím počet prítomných poslancov na schôdzi Národnej rady. Pán poslanec Fedoročko a Ivanko, Mária Sabolová.

Panie poslankyne, páni poslanci, prosím, prezentujme sa.

(Prezentácia.) Prítomných je 99 poslancov. Národná rada je schopná uznášať sa.

Chcem vás páni poslanci informovať, že o ospravedlnenie svojej neúčasti na dnešnom rokovacom dni požiadali páni poslanci: na zahraničnej služobnej ceste je predseda Národnej rady Jozef Migaš, páni poslanci a poslankyne: Belohorská, Cuper, Ferkó, Gašparovič, Hamžík, Osuský, Paška a pani poslankyňa Záborská. Ďalej na dnešnom rokovaní 58. schôdze sa nezúčastní pán poslanec Maňka, Sládeček, pán poslanec Pavel Šťastný a Juraj Švec. Na 58. schôdzi Národnej rady overovateľmi budú poslanci Dušan Švantner a Jaroslav Slaný, náhradníkmi Marián Mesiarik a Ján Danko.

58. schôdza Národnej rady Slovenskej republiky bola zvolaná podľa čl. 83 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a § 17 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku na požiadanie skupiny 34 poslancov. Žiadosť o zvolanie schôdze ste dostali spolu s pozvánkou na schôdzu Národnej rady. Poslanci žiadajú na tejto schôdzi prerokovať návrh na vyslovenie súhlasu s vyslovením nedôvery vláde Slovenskej republiky. Podľa čl. 88 ods. 1 ústavy návrh na vyslovenie nedôvery vláde Slovenskej republiky alebo jej členovi prerokuje Národná rada vtedy, keď o to požiada najmenej pätina poslancov. Chcem vás páni poslanci informovať, že podľa § 24 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku nemožno program schôdze doplniť alebo meniť, ak bola zvolaná podľa § 17 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku na požiadanie aspoň jednej pätiny poslancov.

Pán poslanec Petrák sa hlási s návrhom.

F. Petrák, poslanec: Pán predsedajúci, v mene piatich poslaneckých klubov SDK, SDĽ, SOP, SMK a KDH podávam dva návrhy. Po prvé, aby sme pokračovali v rokovaní 58. schôdze Národnej rady aj po 19.00 hodine až do skončenia programu tejto schôdze, a po druhé, aby Národná rada podľa § 29a ods. 1 zákona o rokovacom poriadku sa uzniesla na určení dĺžky rečníckeho času na rozpravu k návrhu skupiny poslancov na vyslovenie nedôvery vláde Slovenskej republiky, tlač 1428. Uvedené poslanecké kluby navrhujú, aby dĺžka času na rozpravu k tomuto bodu programu schôdze bola 12 hodín.

Ďakujem, dajte hlasovať.

P. Hrušovský, podpredseda NR SR: Páni poslanci, počuli ste návrh. Dávam hlasovať o návrhu, ktorý predniesol, pán poslanec Mikloško, prosím, aby ste... (Reakcie zo sály a ruch.) Pán poslanec Mikloško, hlasujeme o prvom podanom návrhu pána poslanca Petráka, ktorý navrhuje, aby sme pokračovali v rokovaní aj po 19.00 hodine až do skončenia 58. schôdze Národnej rady.

(Hlasovanie.) Prítomných je 109 poslancov, za 100, proti 4, zdržali sa 3, nehlasovali 2.

Konštatujem, že návrh sme schválili.

Budeme hlasovať o druhom návrhu, ktorým pán poslanec Petrák žiada, aby Národná rada rozhodla v zmysle príslušných ustanovení zákona o rokovacom poriadku o tom, že skrátime čas rozpravy na 12 hodín. Prezentujme sa a hlasujme. (Neznámy hlas 75.)

Panie poslankyne, páni poslanci, budeme pokračovať v rokovaní

Návrh ste dostali ako tlač 1428.

Uvedený návrh predseda Národnej rady podľa § 109 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku bezodkladne zaslal vláde Slovenskej republiky na zaujatie stanoviska a pridelil ho na prerokovanie všetkým výborom Národnej rady s tým, že ako gestorský výbor bol určený výbor pre financie, rozpočet a menu. Ešte predtým, ako poprosím povereného člena skupiny poslancov, pán poslanec Tkáč sa hlásil s návrhom.

Pán poslanec Tkáč.

Páni poslanci, prosím o pokoj v rokovacej sále.

V. Tkáč, poslanec: Pán predsedajúci, ja sa obraciam na vás s láskavou prosbou, keby ste vysvetlili snemovni vzhľadom na to, že sa tu realizuje rokovací poriadok, kde sa titulujú poslanecké kluby, čo to je SDK?

P. Hrušovský, podpredseda NR SR: Páni poslanci, budeme pokračovať v rokovaní. Prosím teraz povereného člena skupiny poslancov poslanca Sergeja Kozlíka, aby uviedol návrh a súčasne oboznámil Národnú radu s dôvodmi, ktoré viedli skupinu poslancov k podaniu návrhu na vyslovenie nedôvery vláde Slovenskej republiky.

Nech sa páči, pán poslanec Kozlík, prosím o zdôvodnenie návrhu.

S. Kozlík, poslanec: Vážený pán predsedajúci, ctená vláda, vážené kolegyne, kolegovia. Súčasná vláda už dlhodobejšie nezvláda riadenie základných funkcií štátu, prehlbuje sa hospodársky a sociálny úpadok spoločnosti, rozhodujúcim záujmom vlády je lacný výpredaj strategických podnikov do zahraničia. Preto poslanecký klub Hnutia za demokratické Slovensko predkladá návrh na vyslovenie nedôvery vláde Mikuláša Dzurindu ako naplnenie legitímneho práva opozície vyjadriť svoj nesúhlas s politikou a výsledkami súčasnej vlády a súčasne tak reprezentovať i postoj dvoch tretín občanov Slovenska, ktorí zdieľajú rovnaký názor. Chcem poopraviť údaj o dvoch tretinách občanov, ktorí sú nespokojní s výsledkami a činnosťou súčasnej vlády, dnes boli oznámené výsledky prieskumu verejnej mienky, kde sa hovorí, že takmer 80 % občanov je nespokojných s činnosťou a výsledkami súčasnej vlády. Tento výsledok nemá od nežnej revolúcie Slovenskej republiky obdobu. Dovoľte mi bližšie uviesť argumenty a dôvody tohto návrhu na vyslovenie nedôvery vláde Mikuláša Dzurindu.

P. Hrušovský, podpredseda NR SR: Páni poslanci, prosím o pokoj v rokovacej sále. Naozaj v takýchto podmienkach sa nedá dôstojne rokovať.

S. Kozlík, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Blok číslo jeden sociálna oblasť, ktorú označujeme za nesplnenú sľubotechnu. Vláda sa zaviazala, že do konca funkčného obdobia zníži mieru nezamestnanosti na úroveň 10 %. Zaviazala sa zabezpečiť rast produktívnej zamestnanosti založenej na ekonomickom raste, reštrukturalizácii ekonomiky, ktorá bude zohľadňovať požiadavku vytvárania pracovných príležitostí, a tak vytvárať podmienky na postupné znižovanie nezamestnanosti. To vláda nesplnila. Miera nezamestnanosti za funkčné obdobie tejto vlády vzrástla z priemeru 12 - 13 % v rokoch 1995 až 1998 na 20 %. V decembri 2001 v porovnaní s decembrom 2000 vzrástla miera nezamestnanosti z 18,8 % na 19,8 % a počet nezamestnaných vzrástol medziročne o vyše 26 600 občanov, t. j. o 5,4 %. V januári 2002 miera nezamestnanosti predstavovala 19,6 %, podporu v nezamestnanosti poberalo vyše 111-tisíc občanov. Národný plán zamestnanosti, ktorý aj tak od samého začiatku bol nekoncepčný, nekomplexný a nebol finančne vyrovnaný, zákonite zlyhal. Vláda doteraz nemá jasnú koncepciu riešenia nezamestnanosti v celom svojom kontexte, t. j. oživovanie ekonomiky, vyrovnávanie zaostalých regiónov, odstraňovanie čiernej práce, umiestňovanie absolventov škôl a mnohé ďalšie. Vláda nedokázala vytvoriť ani finančné prostriedky, ktoré by zásadným spôsobom napomohli riešiť vysokú nezamestnanosť na Slovensku, ktorá je jednou z najvyšších v celej Európe a najvyššou z krajín Vyšehradskej štvorky. Predseda vlády Mikuláš Dzurinda vo voľbách v roku 1998 populisticky prisľúbil dvojnásobné platy. A ani v roku 2001 neprišlo k zásadnému a požadovanému zvýšeniu ceny práce, a tak ich k zníženiu vysokého prepadu reálnych miezd, za prvé dva roky Dzurindovej vlády za rok 1999 až 2000 klesla reálna mzda o 8 % oproti roku 1990. Podľa prognózy nominálna mzda dosiahla v roku 2001 12 370 korún, čo je nárast asi 8 %. V decembri 2001 boli medziročne vyššie spotrebiteľské ceny v domácnostiach zamestnancov o 6,3 %, čo znamená prepad reálnej mzdy počas pôsobenia tejto vlády o 6,3 %. Ešte horšia situácia je u dôchodcov, kde celkový predpokladaný prepad reálnych dôchodkov za tri roky tejto vlády je viac ako 10 %. 60 % rodín žije od príjmu do príjmu. Vyše 11 % občanov, t. j. skoro 325-tisíc, poberá dávku sociálnej pomoci, pretože žijú v stave hmotnej núdze, t. j., keď ich príjem nedosahuje úroveň životného minima. Celoročne posudzovaných osôb tejto kategórie je celkovo vyše 631-tisíc. Zásluhou tejto vlády sa na Slovensku prehlbuje chudoba. V sociálnej sfére sa neplní ďalšia významná a veľmi potrebná úprava, to je dôchodková reforma. Hoci bola oneskorene schválená ešte v minulom roku, až teraz je v parlamente v prvom čítaní predložený návrh zákona o sociálnom poistení ako jeden zo základov dôchodkovej reformy. O nekoncepčnosti práce tejto vlády hovorí aj súčasné obdobie spochybňujúce transformáciu pracovného práva. Teraz tesne pred nadobudnutím účinnosti Zákonníka práce a zákonov a o verejnej a štátnej správe sú jednotlivé ustanovenia týchto zákonov spochybňované širokou verejnosťou.

Blok dva hospodársky vývoj, ktorý pokladáme za cestu do pekla. Za súčasnej vlády došlo k podstatnému spomaleniu tempa hospodárskeho rastu, čo v rokoch 1999 až 2000 znamenalo roztvorenie výkonnostných nožníc medzi Slovenskom a priemerom krajín Európskej únie. V roku 2001 síce došlo ku zrýchleniu ekonomického rastu, avšak k podstatne horšej štruktúre, keď jeho motorom nie je rast čistého exportu, ale rast konečnej spotreby verejnej správy a obyvateľstva a rast hrubého fixného kapitálu. Vývoj hrubého fixného kapitálu pritom v treťom štvrťroku 2001 charakterizuje medziročný výrazný pokles investícií do strojov a zariadení. V ostatnom období klesá produkčná schopnosť slovenského hospodárstva, znižujú sa indexy tempa rastu priemyselnej produkcie, ktoré v januári 2002 dokonca vykázali pokles oproti predchádzajúcemu roku, stavebná výroba je dlhodobo v poklese a recesii, vývoj pridanej hodnoty stagnuje. V roku 2001 došlo k výraznému zhoršeniu obchodnej a nadväzne i platobnej bilancie Slovenska. Deficit obchodnej bilancie prevýšil 100 miliárd korún, pričom podľa analýzy súčasnej vlády z novembra 2001 len 8 % dovozov má charakter zakladajúci ďalšiu produkciu a ekonomický rast, podľa údajov Národnej banky Slovenska z analýzy menového vývoja za prvý polrok 2001 je to cca 12 % dovozov. Tento zložitý stav v oblasti zahraničnoobchodných vzťahov potvrdzuje i vývoj v oblasti prílevu priamych zahraničných investícií, kde v roku 2001 došlo k výraznému poklesu ich objemu celkom, ale zároveň k ich objemu v investíciách na zelenej lúke a v technologických investíciách. Zdôvodňovanie vysokého deficitu zahraničného obchodu dovozmi technológií je zo strany vlády zavádzajúce. Vláda doposiaľ neprijala nijaké opatrenia na zlepšenie situácie a v januári 2002 došlo k ďalšiemu podstatnému zhoršeniu obchodnej bilancie oproti predchádzajúcemu roku. Deficit bežného účtu platobnej bilancie pritom vláda kryje predovšetkým výnosmi z privatizácie strategických podnikov, a nie zdrojmi z reálnej ekonomiky, čo nie je dlhodobo priechodné a bude vytvárať tlak na devalváciu slovenskej koruny. V rámci verejných rozpočtov si vláda v programovom vyhlásení dala za cieľ neprekročiť 3 % miery deficitu verejných financií k hrubému domácemu produktu s tendenciou k vyrovnanému rozpočtu. V skutočnosti pri premietnutí nákladov na reštrukturalizáciu bánk priemerná miera deficitu verejných financií za roky 1999 až 2002 sa bude pohybovať pri hranici 5 % hrubého domáceho produktu. Za roky 1995 až 1998 pritom priemerná miera deficitu verejných financií neprevýšila 3 % hrubého domáceho produktu. V dôsledku uvedeného vývoja verejný dlh medzi rokmi 1998 až 2002 vzrastie zo 188 miliárd korún na 431 miliárd korún, to znamená na 2,5-násobok. V súvislosti s rozpočtovým hospodárením roka 2002 aj misia Medzinárodného menového fondu upozorňuje, že pokiaľ vláda neprijme opatrenia na strane príjmov a výdavkov verejných rozpočtov, ich deficit môže namiesto plánovaných 3,5 % prevýšiť úroveň 5 % hrubého domáceho produktu, a to bez nákladov na reštrukturalizáciu bánk. Vážne výhrady k ekonomicko-sociálnemu vývoju Slovenska vyslovila v ostatnom čase aj Európska komisia. Vláda však naďalej seba uspokojivo informuje o úspešnom stave v tejto oblasti. Vláda nezvládla reštrukturalizáciu bánk, ktorá nebola dotiahnutá do odstránenia podnikateľského sektora. Treba zdôrazniť, že keď podstatná časť problémových úverov bánk, cca 70 %, sa viazala na obdobie spred roka 1989, značná časť ďalších problémových úverov sa spája s takzvanou Miklošovou malou privatizáciou a ďalší značný nárast problémových úverov priniesol rok 1999 v dôsledku výrazného zníženia tempa rastu ekonomiky. Suma 105 miliárd korún, ktorá sa viaže na ozdravenie bánk, sa stala bremenom daňových poplatníkov, pričom vláda na zníženie tohto záväzku nevyužila zdroje získané z predaja ozdravených bánk a ani nevtiahla tieto banky do aktívnejšej účasti na ozdravenie podnikateľského sektora. Len v rámci štátneho rozpočtu na rok 2002 náklady spojené s týmto záväzkom predstavujú 15 miliárd korún, pričom rozhodujúca časť platenia istiny je časovaná na rok 2006, t. j. do posledného roku výkonu nasledujúcej vlády. Výnosnosť odpredaja pohľadávok umiestnených v Slovenskej konsolidačnej, akciovej spoločnosti však dosiaľ predstavuje cca 3,5 %, napriek tomu že úvaha vlády bola 10 %, a neúspešnosť režimu reštrukturalizácie naznačuje i to, že vláda za pochodu pripravuje pochybný presun veľkého balíka pohľadávok do spoločného podniku s privátnou zahraničnou účasťou.

Tretím blokom je privatizácia, ktorú označujeme ako panický výpredaj, a nielen my, ale aj mnohé zahraničné pramene. Súčasné vládne politické strany sa pred voľbami 1998 zaviazali občanom, že budú garantmi neprivatizácie strategických podnikov, že referendum v tejto otázke je zbytočné. Podrobné vyhlásenia obsahovali aj volebné programy viacerých vládnych politických strán. V skutočnosti však privatizácia strategických podnikov sa stala kľúčovým programom súčasnej vlády. Súčasná vláda teda podviedla občanov Slovenska i svojich voličov. Viaceré zahraničné pramene označujú túto privatizáciu za panický výpredaj penix sail. Vo vyhlásení k hospodárskej politike 29. mája 2001 vláda doslova uviedla zámer zbaviť sa väčších majetkových podielov v Slovenskom plynárenskom podniku, v Slovenských elektrárňach a v Transpetrole. Hlavným cieľom privatizácie strategických podnikov zo strany vlády, teda od prvopočiatku nebolo získanie strategického investora a zabezpečenie budúceho rozvoja týchto podnikov, ale doslova odpálenie, výpredaj alebo doslovne zbavenie sa rozhodujúcich majetkových podielov štátu v týchto podnikoch s cieľom získať rýchle peniaze na plátanie dier vo verejných rozpočtoch a platobnej bilancii spôsobených nevýkonnou ekonomikou a nekonzistentnou hospodárskou politikou vlády. Zámer z majetkových podielov štátu lacným výpredajom do zahraničia súčasná vláda naplnila už pri privatizácii Slovenských telekomunikácií a bankových subjektov. Počas privatizácie Slovenských telekomunikácií pôvodný počet záujemcov sa v konečnej fáze zdredukoval na jediného a výsledná cena predaja tohto strategického podniku bola zhruba tretinová v porovnaní s podobnými transakciami v okolitých krajinách. Slovenské telekomunikácie nakoniec kúpil nemecký štátny monopol Deustche Telekom, v súčasnosti prežívajúci značnú krízu. Je otázne, či bude schopný dodržať investičné záväzky, ktorých výšku a časový rozvrh vláda doposiaľ pred občanmi tají. Privatizačnému poradcovi však bola vyplatená odmena 500 miliónov korún. Náklady na reštrukturalizáciu a ozdravenie troch bánk - Slovenskej sporiteľne, Všeobecnej úverovej banky a Investičnej a rozvojovej banky vrátane ich kapitálového posilnenia zo strany Národnej banky predstavovali cca 130 miliárd korún. Vzhľadom na nevýhodné realizačné zmluvy spojené s predajom týchto bánk zahraničným záujemcom možno v konečnej fáze očakávať výnos z predaja týchto bánk vo výške cca 26 miliárd korún, to znamená 20 % vynaložených nákladov. Vložené prostriedky budú mať prostriedky budú mať noví vlastníci o tri roky naspäť, angažovanosť bánk v úverovej oblasti sa však významnejšie nezvýšila, naopak, v ostatnom období klesal podiel úverov na aktívach bánk, to konštatujú aj posledné ostatné pramene z Európskej komisie. Kvalifikovaní slovenskí pracovníci sú uvoľňovaní nielen z vedúcich funkcií, na ich miesta nastupujú zamestnanci z krajín nadobúdateľov, často v podstatne s nižšou kvalifikáciou. Podobne tuzemské dodávky tovarov a služieb do týchto inštitúcií sú nahrádzané dovozmi. V prípade privatizácie Slovenského plynárenského podniku z pôvodných sedem záujemcov konečnú ponuku predložil len jeden, aj to konzorcium zložené z troch pôvodných záujemcov, pričom toto konzorcium vo výberovom konaní nefigurovalo. Je teda opodstatnené podozrenie, že v tomto prípade ide o skrytú dohodu medzi účastníkmi výberového konania a že navrhovaná kúpna cena 49 % akcií tohto podniku vo výške 130 miliárd korún nezodpovedá reálnej trhovej hodnote tohto strategického podniku, ale je výrazne podhodnotená. Medzitým došlo i k medzinárodnému spochybneniu privatizačného poradcu na predaj podielu Slovenského plynárenského podniku z dôvodu podozrenia jeho spoluúčasti na krachu amerického energetického gigantu ENRON. Napriek evidentnému zlyhaniu výberového konania vláda neuvažovala o vypísaní nového tendra na predaj časti podielu štátu SPP a výpredaj časti tohto podniku hlboko pod cenu odsúhlasila.

Ďalším bodom je krach nebankových subjektov, kde označujeme postoj a konanie vlády za alibizmus vlády. Nebankové inštitúcie vznikali od roku 1991 až do roku 2001. Napríklad spoločnosť AGW, a. s., Košice bola zapísaná do Obchodného registra 14. mája 2001, po tom, čo sa vláda už oháňa rôznymi legislatívnymi aktivitami, ktoré mali zabrániť vzniku takýchto spoločností, AGW, spoločnosť s ručením, Košice 14. 5. 1999 a podobne. Viaceré z inštitúcií, ktoré vznikli po roku 1991, vykonávali širšiu škálu činnosti v porovnaní s tými, ktoré súčasnosti spôsobili miliardové škody na majetku občanov. Nachádzali sa medzi nimi aj lízingové spoločnosti, spoločnosti predávajúce tovar na splátky, záložne a iné. Vzhľadom na ich malú publicitu v období Mečiarovej vlády, ale aj fakt, že peňažný trh poskytoval pre občanov výhodné zhodnocovanie vkladov a peňažné ústavy požívali všeobecný názor bezpečne uložených vkladov, nepredstavovali tieto spoločnosti nebezpečenstvo ohrozenia rozsiahlych úspor obyvateľstva. Na základe prvotných informácií o činnosti viacerých firiem na prelome rokov 1997 až 1998 boli predošlou vládou prijaté viaceré opatrenia na obmedzenia rizík spojených s činnosťou nebankových inštitúcií, napríklad novelou zákona o bankách č. 44/1998, kde sa ustanovilo, že iba banka môže poskytovať úroky z vkladov.

Podotýkam, že už od roka 1995 - 1996 bežali trestné konania voči niektorým spoločnostiam, kde boli zistené nekorektné konania a podozrenia z trestnej činnosti. Uvedené ustanovenia z toho zákona o bankách nebankové subjekty začali obchádzať tak, že začali uzatvárať s občanmi zmluvy o tichom spoločenstve. Bezprostredne po zistení tejto skutočnosti sa ešte v lete 1998 začal za účasti zahraničných poradcov pripravovať nový zákon o kolektívnom investovaní s cieľom upraviť túto oblasť a ochrániť občanov. Po nástupe novej vlády došlo ku značnému oneskoreniu prijatia tohto zákona, ktorý bol prijatý až s účinnosťou od 1. januára 2000 a nevyriešil problém nebankových inštitúcií. Naopak, po voľbách 1998 došlo k masívnemu nárastu aktivity nebankových inštitúcií, ich masívnej agresívnej reklame, k prudkému nárastu ich klientelov a vkladov. Pre masívnu reklamu boli využívané ako súkromné printové a elektronické médiá, tak i verejnoprávne elektronické médiá. K prudkému nárastu vkladov do nebankových inštitúcií zo strany občanov prispelo aj dlhodobé znehodnocovanie vkladov občanov pri nízkych úrokových sadzbách na vklady, ktoré nedosahovali úroveň inflácie, ako i krachy viacerých bánk po roku 1998. Tí, čo máte krátku pamäť, tak vám pripomeniem, že len v roku 2000 došlo k znehodnoteniu úspor občanov asi o 5 %. V roku 2001 rádovo o 1,5 %. Naopak v uvedenom období už Ministerstvo financií Slovenskej republiky, ktoré sa po roku 1998 stalo priamo orgánom štátneho dozoru nad kapitálovým trhom, ale aj vláda mali dostatok informácií o rizikách, ktoré uvedený vývoj v oblasti nebankových inštitúcií môže mať na občanov. Vo výkazoch ziskov a strát v plnom rozsahu spoločnosti Horizont Slovakia sa v položke hospodársky výsledok za účtovné obdobie roka 1999 uvádza strata vyše 870 miliónov korún, za rok 2000 strata 990 miliónov korún. Podobné výsledky vykazovali aj ďalšie nebankové inštitúcie, pričom podklady o vykonaných auditoch v týchto inštitúciách malo ministerstvo financií k dispozícii, pretože v tom období vykonávalo štátny dozor nad kapitálovým trhom. Ministerstvo financií malo aj informácie o tom, že tieto inštitúcie napriek vykazovaným stratám vyplácali výnosy z vkladov a tieto v zmysle platných zákonov boli zdaňované. Tu má priamu zodpovednosť pani bývalá ministerka financií, ktorá zdupkala za hranice a zavrela za sebou dvere. V analytickej informácii Slovenskej informačnej služby z 25. októbra 2001, ktorú dostala vláda Slovenskej republiky, sa konštatuje nasledovné. Ministerstvu financií, Národnej banke, prípadne ďalšiemu štátnemu orgánu sa doteraz nepodarilo navrhnúť a presadiť zákonné obmedzenia pre nebankové spoločnosti, ktoré by im účinne zabránili prijímať finančné prostriedky od vkladateľov, ktorým nebankové finančné inštitúcie sľubujú nereálne zhodnotenie vložených prostriedkov. Vzhľadom na nereálne vysoké sľubované výnosy a často pochybné podnikateľské aktivity hrozí, že väčšina nebankových inštitúcií zbankrotuje a vkladateľom nevrátia ich vklady, pričom vkladateľom sú vyplácané výnosy nie zo zisku, ale z vkladov nových vkladateľov, pričom sa nebanková spoločnosť ani inou podnikateľskou činnosťou nezaoberá alebo len okrajovo. To znamená, vláda mala celý súbor informácií o dramatickom vývoji v nebankových inštitúciách po roku 1998. Napriek tomu, že vláda od svojho nástupu poznala vysokú rizikovosť nebankových subjektov a že sa zaviazala vo svojom programovom vyhlásení riešiť tieto problémy, nedokázala prijať účinné opatrenia na ochranu nedostatočne skúsených občanov, ktorí boli vystavení obrovskému reklamnému tlaku, inštitúcie, ktoré sa vonkajšími znakmi podobali na spoločnosti majúce povolenie pôsobiť na finančnú trhu. Tým spôsobila obrovské nafúknutie finančnej bubliny, ktorej prasknutie sa bytostne dotýka 100-tisícov občanov, pričom vláda sa pokúša preniesť plnú a jedinečnú zodpovednosť práve na nich a vyhnúť sa tak vlastnej zodpovednosti za nedostatočnú činnosť a akcieschopnosť.

Oblasť poľnohospodárstva jednoznačne označujeme ako obrat dozadu. Obrat dozadu na úpadkovú cestu ekonomiky Slovenskej republiky po voľbách sa prejavil najhoršie v rezorte pôdohospodárstva. Úpadok poľnohospodárskej produkcie za tri roky tejto vlády predstavuje celú jednu štvrtinu. Dovoz potravín za toto obdobie sa zvýšil neuveriteľne až o polovicu.

Výskumný ústav ekonomiky poľnohospodárstva a potravinárstva napočítal, že investičný dlh v poľnohospodárstve sa vytvoril v objeme 15 miliárd korún. Aj v potravinárstve takisto tento dlh predstavuje ďalších 15 miliárd korún. V konkrétnom vyjadrení to znamená, že za tri roky vládnutia súčasnej garnitúry sa kúpilo menej traktorov a kombajnov a vôbec strojov ako za jeden rok Mečiarovej vlády. Rovnaký osud postihol aj obnovu lesov a vodohospodárskych zariadení, ktoré sa vykonávali iba v tretinovom rozsahu normatívnej úrovne. Pochopiteľne táto kríza poľnohospodárstva ako dôsledok antiagrárnej a antividieckej politiky tejto koalície je jednou z najväčších nástrah, ktoré zdedí po voľbách nasledujúca vláda. Kritická situácia je v rezorte aj v oblasti prípravy na vstup do Európskej únie. Vláda nielenže vôbec nebojuje za presadzovanie záujmov slovenských pôdohospodárov, ale nemá ani zmapované inštrumentárium agrárnej politiky Európskej únie. Jej kroky odhalili, že nepozná vzájomné väzby na optimálne negociácie s Európskou úniou. Zarážajúce je, že v tomto ohľade vláda neprejavila ani náznak ambícií. Treba na rovinu povedať, že za tri a pol roka vláda vo všetkých trhových nástrojoch krok za krokom zhoršovala podnikateľské prostredie v agrosektore Slovenska, a tým nás až dvojnásobne vzdialila v podnikateľských podmienkach od Európskej únie.

Oblasť dopravy a telekomunikácií pokladáme za premrhané príležitosti. Vláda nezvládla problematiku železníc. Objem bankových úverov a výpomoci narástol z hľadiska dlhu zo 16,9 miliardy korún roku 1998 na 29 miliárd v roku 2000. Ku koncu vládnutia tejto vlády bude železnica zadlžená na minimálne 50 až 60 miliárd korún. Štátny rozpočet pre železnice nič podstatné nerieši, ale umožňuje železniciam ešte viac sa zadlžiť a za tejto situácie reštrukturalizácie železníc, tak ako ju vláda realizuje, je rizikovo otvorenou a nedotiahnutou záležitosťou. V oblasti vykonanej privatizácie Slovenských telekomunikácií som už spomínal nekoncepčnosť a nepriehľadnosť, netransparentnosť, akou táto privatizácia bola vykonaná. Pokiaľ ide o mobilnú rádiotelefónnu službu, vláda porušila zásady Európskej únie, jej princíp vytvárania konkurenčného prostredia, keď licencia na systém GSM 1800 nebola udelená ďalšiemu tretiemu operátorovi, ale tieto frekvencie boli pridelené doterajším mobilným operátorom Eurotelu a Globtelu.

V oblasti vodnej dopravy vláda síce schválila koncepciu, ktorá obsahuje dlhodobé zámery v rozširovaní možností prepravy vodnou cestou vo vnútri štátu i medzinárodnom meradle, ale dokument je spracovaný na nízkej odbornej úrovni a nič nevypovedá o problematike a riešení aktuálnych problémov vodnej dopravy. Vývoj slovenskej plavby a prístavov bol po roku 1998 poznačený prepúšťaním zamestnancov, okolo 1 700 zamestnancov, predajom plavidiel a totálnym chaosom v organizačnej štruktúre spoločnosti.

Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií zastavením činnosti Slovenských aerolínií v roku 1999 a zhabaním troch lietadiel poškodilo majetok štátu, čím vznikli priame škody na lietadlách vo výške 3-milióny korún, ale ďalšie škody vo výške 580 miliónov korún vznikli ako dôsledok zastavenia prevádzky spoločností. Ministerstvo poškodzuje domácich leteckých dopravcov vydávaním povolení len pre zahraničné letecké spoločnosti na vykonávanie charterových letov, ktoré iba vyvážajú slovenských turistov do zahraničia, nedovážajú zahraničných turistov na Slovensko, čím príjmy z týchto činností unikajú do zahraničia. Návrhy vicepremiéra Mikloša na vyhlásenie konkurzu na Slovenské aerolínie alebo návrh premiéra Dzurindu na odpredaj 34-percentného podielu akcií po výraznom ekonomickom poškodení spoločností v roku 1999 poukazuje na absolútny nezáujem riešiť situáciu v Slovenských aerolíniách podobnou cestou ako v západnej Európe, kam sa hlásime. Tieto návrhy vôbec neberú do úvahy skutočnosť, že štát má v Slovenských aerolíniách majetok v hodnote 2,5 miliardy korún, ktorý takýmito rozhodnutiami nezveľaďuje, ale, naopak, poškodzuje.

V oblasti stavebných investícií a bytov pokladáme súčasný vývoj západ do recesie. Nepremyslený a drastický zásah súčasnej vlády do rozvoja investícií zapríčinil prepad stavebnej produkcie v roku 1999 vo výške 27 %, čo malo značne negatívny dopad na hospodárenie v stavebných spoločnostiach až po likvidáciu niektorých firiem. Žiaľ, situácia sa nezlepšila ani v rokoch 2000 - 2001, keď nebol zaznamenaný nijaký nárast objemov stavebnej výroby. Takýto stav nie je možné nazvať inak ako hlboká kríza stavebníctva, keď stavebný priemysel vytvára vysoké počty nezamestnaných. O hlbokej kríze svedčia údaje, že podiel stavebnej produkcie od roku 1998 má trvalú klesajúcu tendenciu, pričom podiel stavebnej produkcie na tvorbe hrubého domáceho produktu činil v roku 1998 6,4 %, v roku 2001 už len 4,5 %. Najvýraznejší prepad však Dzurindova vláda preukazuje vo výstavbe bytov. V období rokov 1999 - 2002 deklarovala vybudovať celkove 56-tisíc bytov. Tento cieľ pri súčasnom stave rezortu stavebníctva vláda nesplní. Počet dokončených bytov po roku 2000, dokedy sa ešte využívali rozostavané kapacity po Mečiarovej vláde, začína prudko klesať, keď ich počet v roku 2001 predstavuje len 10 500 bytov. V roku 2000 to bolo 12 900 bytov, pričom v roku 2002 tento pokles ďalej pokračuje.

Oblasť regionálneho rozvoja stotožňujeme s regionálnym úpadkom. Pri hodnotení celkovej situácie v sektore regionálneho rozvoja Slovenskej republiky je potrebné uviesť niektoré negatívne skutočnosti, ktoré prispievajú ku kritickému stavu regionálneho rozvoja na Slovensku. Oneskorená tvorba legislatívy a inštitucionálneho zabezpečenia regionálnej politiky, nekompetentná a zdĺhavá príprava reformy verejnej správy, ktorá nakoniec vyústila do stanovenia počtu vyšších územných celkov bez sprievodných a potrebných zákonov ako kompetenčný zákon, zákon o majetku obcí a vyšších územných celkov a podobne. Chaotický vznik veľkého množstva euroregiónov, 10, kde mnohé vznikali na politickú objednávku bez relevantného odborného ekonomického zdôvodnenia. Vznik implementačnej regionálnej rozvojovej agentúry bol takisto sprevádzaný politickým rozhodnutím, kde nebol pripravený ľudský potenciál a príslušní odborníci. Neboli dodržané časové limity na predkladanie projektov cestou spomínanej agentúry, oneskorené podanie dohody o čerpaní eurofondov, na zabezpečenie rakúsko-slovenskej hranice, rakúsko-českej hranice nekompetentné spracovanie projektov Integret 3 na roky 2000 a 2006 a iné. Netransparentnosť a zlá kvalita procesov pri príprave a predkladaní projektov PHARE, ISPA, SAPARD, čo vyústilo do pozastavenia čerpania prostriedkov z Európskej únie pre Slovensko v roku 2001 aj s viacerými politicky motivovanými personálnymi zmenami vo vláde Slovenskej republiky.

V oblasti zdravotníctva vývoj charakterizujeme ako pád do priepasti. Chaotická situácia, nedostatok zdrojov, rast zadlženosti na všetkých stupňoch a nespokojnosť zdravotníkov a poskytovateľov zdravotníckych služieb, ale najmä pacientov a ich obavy o život a zdravie charakterizujú súčasné slovenské zdravotníctvo. Výdavky na zdravotníctvo v roku 2001 predstavovali 6,9 % hrubého domáceho produktu, pritom v roku 1999 až 2000 to bolo šesť a pol percenta alebo 6,7 %, na porovnanie v rokoch 1996 až 1998 to bolo 7,2 až 7, 6 % hrubého domáceho produktu. Minister zdravotníctva v decembri minulého roka prekvapujúco vyhlásil, že transformácia zdravotníctva sa skončila, ale počas jeho vedenia rezortu sa ani nezačala. Ambulantná aj ústavná zdravotná starostlivosť sa zhoršuje, často chýbajú dôležité lieky aj pri liečbe najzávažnejších ochorení a základný zdravotnícky materiál. Na diagnostické vyšetrenia a operačné zákroky sa v mnohých prípadoch čaká celé mesiace, čo vedie k zhoršovaniu zdravotného stavu pacientov a k predražovaniu ich liečby. Napriek zvýšenému zaťažovaniu občanov platbami do systému povinného zdravotného poistenia a aj priamymi platbami za lieky, pomôcky a zdravotné ošetrenie, zadlžovanie systému narastá. Mnohým zdravotníckym zariadeniam hrozí zatvorenie prevádzok v dôsledku dlhov voči plynárňam, elektrárňam, telekomunikáciám, dodávateľom potravín a liekov. V dôsledku tejto situácie rastie v zdravotníctve korupcia na všetkých stupňoch a úrovniach, na čo opakovane upozorňujú aj medzinárodné inštitúcie. Pri financovaní jednotlivých zložiek systému zdravotnej starostlivosti sú veľké rozdiely, nie je zabezpečené rovnoprávne postavenie štátnych a neštátnych zdravotníckych zariadení. Odmeňovanie zdravotníkov je na nízkej úrovni a má demotivačný charakter. Chaos vládne v privatizácii, ktorá je netransparentná, sú v nej politicky uprednostňovaní vládni prívrženci. Sľub, že budú pri privatizácií zdravotníckych zariadení uprednostňované obce, sa neplní.

Školstvo a šport sú dlhodobo nedofinancované. Vláda nemá ujasnenú koncepciu zmeny zriaďovateľa základných škôl a v dôsledku presunu finančne nezabezpečenej zriaďovateľskej funkcie základných škôl na samosprávu hrozí základným školám v mnohých oblastiach kolaps. V každom povolebnom roku školstvo je cez krajské úrady finančne poddimenzované. Ani v uplynulom roku napriek sľubom vlády nedošlo ani po stanovení viacerých termínov k oddlženiu škôl, čo znamená, že prechodom zriaďovateľskej funkcie na obce vznikne zložitá situácia aj v zriaďovateľských organizáciách. Ešte väčší dlh predstavujú skryté investičné náklady. Rovnaká situácia je na stredných a vysokých školách, ktoré sústavne trpia finančnou poddimenzovanosťou. V roku 1998 sa znížil príspevok z hrubého domáceho produktu na školstvo a doteraz nedosiahol pôvodnú úroveň, hoci programové vyhlásenie vlády deklarovalo trvalý rast finančných prostriedkov pre školstvo na úroveň Európskej únie. Priemerná mzda učiteľov, ako aj ostatných zamestnancov je v porovnaní s inými zamestnancami štátnej správy a národného hospodárstva vôbec najnižšia zo všetkých skupín. Ministerstvo školstva nezabezpečilo podľa sľubu sľúbené učebné pomôcky pre nedostatok finančných prostriedkov na prípravu učebníc, ich tlač a informačné technológie. Nebola doriešená dostupnosť telovýchovných športových aktivít detí, mládeže, študentov všetkých typov škôl. Okrem nedostatku telovýchovných zariadení pre pravidelnú telesnú výchovu nie sú v dôsledku finančných prostriedkov na údržbu a prevádzku využívané ani existujúce športoviská škôl v mimovyučovacom procese.

V oblasti kultúry, tú označím ako nekultúru vlády. Vysloviť nedôveru tejto vláde Slovenskej republiky je asi jediným riešením veľkého množstva problémov v tomto rezorte. Vláda od svojho nástupu ani jeden jediný raz nepokladala oblasť kultúry za hodnú svojej kolektívnej pozornosti. Tak ako rezortu určuje len omrvinky, ktoré na stole zostanú po uspokojení záujmov iných rezortov, rovnako sa stavia k naliehavým problémom rezortu. Nie je náhoda, že práve v čase pôsobenia tejto vlády a v priamom protiklade voči trendom vo vyspelých Európskych krajinách sa začali u nás objavovať názory, že ministerstvo kultúry je zbytočným orgánom štátnej správy. Nuž za tejto vlády je to síce tak, že ako princíp je to v čase, keď kultúra v období integračných pohybov dostala nezastupiteľnú úlohu národnoidentifikačného faktora, je neprijateľné. Táto vláda neurobila absolútne nič ani pre riešenie takých základných záležitostí, ako je zabezpečenie aspoň základných ekonomických podmienok, ktorí v oblasti kultúry, umenia, osvety a cirkvi pôsobia. Byť dnes na Slovensku hudobníkom, hercom či manažérom programu v štátnych kultúrnych inštitúciách znamená patriť do skupiny ľudí s existenčnými problémami. Priam tragické je počínanie tejto vlády v mediálnej oblasti. Okrem úvodných čistiek a účelových zmien umožňujúcich návrat k politickej nominácii členov mediálnych rád, nebolo ministerstvo kultúry ani táto vláda schopné splniť nič zo svojich veľkých predsavzatí. Kde je zákon o verejnoprávnej televízii a rozhlase, kde je nový zákon o tlači, aby sme sa na novinárov konečne prestali pozerať optikou preddubčekovských socialistických noriem. O dva týždne príde k masívnemu presunu zriaďovateľských kompetencií z krajských úradov na samosprávne vyššie územné celky. Tento pohyb nie je absolútne zabezpečený, na samosprávach doposiaľ nebolo možné vytvoriť funkčné administratívnoekonomické zázemie schopné jednoducho prevziať desiatky subjektov.

Štát a právo, spolitizovanie súdnej moci. Vláda sa zaviazala vo svojom programovom vyhlásení a vo viacerých verejných vyjadreniach dôraznejším spôsobom zabezpečiť vymáhateľnosť práva, ako aj výraznejší trestnoprávny postih v dôsledku politickej kriminalizácie najmä predstaviteľov terajšej opozície a boja s organizovaným zločinom. Na zabezpečenie týchto politických priorít sa zákonom vymedzený procesný postup najmä orgánov činných v trestnom konaní značne spolitizoval a vo viacerých prípadoch nadobudol charakter inkvizičného procesu. Je mimo akúkoľvek pochybnosť, že tu došlo k porušeniu ústavných a medzinárodnoprávnych stanovených individuálnych základných práv a slobôd, napríklad princíp prezumpcie neviny, prejednávacia zásada, princíp spravodlivého trestu, zákonné použitie represívnych a zákonné použitie represívnych a vynucovacích prostriedkov, nezávislosť vyšetrovateľov, prípadne sudcov. Ministerstvo spravodlivosti počas tohto volebného obdobia nekvalifikovanou činnosťou neúmerným spôsobom spolitizovalo súdnu moc. V tomto smere možno poukázať najmä na neústavné pokusy o odvolanie predsedu Najvyššieho súdu, politickej výmeny funkcionárov krajských a okresných súdov. Podľa hodnotiacej správy Európskej komisie v rámci tohto rezortu neboli v predpokladanom čase pripravené dôležité návrhy zákonov súvisiace s prehĺbením sudcovskej nezávislosti a zodpovednosti, predovšetkým rekodifikácia civilného a trestného práva, zákon o Súdnej rade, ktorého schvaľovanie prebehlo až v ostatných dňoch, novela zákona o štátnej správe súdov, zákon o vyšších štátnych úradníkoch.

Vnútorná bezpečnosť je nočnou morou. Súčasná vláda Slovenskej republiky sa s obľubou označuje za proreformnú, žiaľ, okrem pokusu o reformu verejnej správy toho veľa nevykonala. Výsledkom jej práce je absolútne pokazená transformácia verejnej správy, ktorá nie je funkčná. Chýbajú viaceré zákony, pričom jej správa je drahšia ako pred tým, počet úradníkov štátnych a verejných zamestnancov je vyšší a za viac peňazí má občan, daňový poplatník menej služieb. Vyčleňovanie finančných prostriedkov zaostáva za presúvanými kompetenciami a regionálne samosprávne celky, ktoré sa tak dostávajú do neudržateľnej situácie. V rámci Policajného zboru Slovenskej republiky vedenie ministerstva vnútra začalo presadzovať novú organizačnú štruktúru postavenú na centralizácii jednotlivých zložiek. Ale základný problém je v tom, že sa nepodarilo oddeliť závažnú trestnú činnosť od tej ostatnej. Tým sa u nás každý trestný čin rieši v celej štruktúre orgánov činných v trestnom konaní úplne rovnako, či ide o vykradnutú pivnicu, verbálny útok na verejného činiteľa alebo viacnásobnú vraždu. Namiesto toho pôsobí rezort vnútra ešte väčší chaos začlenením vyšetrovateľov pod kriminálnu políciu. Po nástupe tejto vlády odišlo do dnešného dňa množstvo najzdatnejších policajtov a dnes má právnické vzdelanie iba 16 % vyšetrovateľov a 12 % z nich má policajné vzdelanie. Z politických dôvodov súčasná vládna garnitúra nemá záujem vyšetriť vraždu inžiniera Jána Duckého, pričom údajné podpísanie zmeniek jeho osobou využíva na manipuláciu verejnej mienky. Štátne inštitúcie manipulujú verejnú mienku i v kauzách bývalého vedenia Slovenskej informačnej služby, keď odmietajú odtajnenie spisov napríklad v kauze údajného zavlečenia Michala Kováča mladšieho do cudziny. Vyvrcholením diletantstva ministerstva vnútra bolo násilné vtrhnutie do súkromných priestorov a následné predvedenie za použitia policajnej sily zložky zvanej kukláči predsedu najväčšej opozičnej strany Slovenska pána Vladimíra Mečiara, čo bolo prejavom absolútnej zvole a zneužitia silových zložiek štátu. Za bezprecedentné možno pokladať i množiace sa prípady dopravných nehôd so smrteľnými následkami zavinené príslušníkmi polície pod vplyvom alkoholu. Vo vyspelých demokratických krajinách by v takejto situácii minister vnútra bezpochyby podal demisiu sám.

Obrana štátu - chiméra. Priam ukážkový príklad rozporu slov a činov sa trvale prejavuje v rezorte ministerstva obrany Slovenskej republiky. Široko a finančne nákladnou mediálnou kampaňou ministerstva spriaznenou časťou žurnalistov, vysoko optimistickými vyhláseniami ministra, ako aj ďalších politikov o pripravenosti armády k vstupu do NATO sa zakrýva priam katastrofálna skutočnosť. Armáda Slovenskej republiky je nepoužiteľná na boj na obranu štátu, lebo nové štruktúry velenia nemajú vytvorené organizačné zložky, ktoré dokážu plánovať a riadiť bojovú činnosť. Letectvo, až na malé výnimky, je na zemi neopatrené, neošetrené a letecký personál je neschopný lietať v noci a za sťaženej viditeľnosti. Veď veliteľský zbor nemá skúsenosť riadiť a cvičenie jednotiek a riadenie boja neovláda. V skutočnosti je aj väčšina pozemných síl nepoužiteľná a nebojaschopná. Predkladané legislatívne materiály do Národnej rady obsahujú vážne chyby, nezrovnalosti a rozpornosti, dokonca k predloženému návrhu ústavného zákona o bezpečnosti štátu v čase vojny v skutočnosti nebolo vykonané pripomienkové konanie pred rokovaním o tomto návrhu vo vláde, v Rade obrany štátu ani pred podaním do Národnej rady. To svedčí o trestuhodnej nedbalosti vlády aj Rady obrany štátu pri závažných otázkach vytvárania budúcej bezpečnosti. Vláda teda neplní vecné predpoklady začlenenia Slovenskej republiky do NATO.

Oblasť zahraničnej politiky kvalifikujeme ako priepasť medzi sľubmi a realitou. Vláda Mikuláša Dzurindu opakovane proklamuje náš záujem o vstup do NATO a Európskej únie, ale konkrétne činy tejto vlády vo viacerých oblastiach sú skôr kontraproduktívne. Slovensko sa dostalo pri hodnotení kandidátskych krajín na vstup do Európskej únie spolu s Poľskom Cyprusom medzi krajiny nestabilné. Európski partneri sa boja vysokej nezamestnanosti, ktorá dosiahla už hodnotu 20 %, pritom sa vie, že toto nie je skutočná hodnota, nakoľko z evidencie nezamestnaných administratívnymi krokmi boli vyradení mnohí nezamestnaní. Zahraniční partneri strácajú dôveru voči Slovensku vzhľadom na nestabilné politické prostredie, kde šarvátky medzi členmi koalície blokujú prijímanie dôležitých zákonov, prenášajú sa z vlády do parlamentu. Zákony prijímané parlamentom sa novelizujú ešte pred nadobudnutím účinnosti, zákony, ku ktorým sme sa zaviazali, že ich v rámci integračného procesu prijmeme, sú odsúvané. Vláda pri rokovaniach s Maďarskom sa sústredila väčšmi na budovanie imidžu ako na národnoštátny záujem Slovenskej republiky. Bez dôrazných zahraničnopolitických aktivít pripustila napriek tomu, že mala v rukách argumenty proti zákonu o zahraničných Maďaroch, aby nadobudol platnosť a od 1. 1. 2002 sa uplatňoval na území Slovenskej republiky. V súvislosti s týmto zákonom dochádza ku zbieraniu osobných dát od občanov, ktoré slúžia ako databáza cudziemu štátu. Až po prudkých protestoch opozície a občanov samotných sa vláda zmohla na prvé veľmi umiernené kroky protestu. Pritom ministerstvo vnútra už v minulom roku registrovalo Združenie za spoločné ciele, ktoré má protislovenské, protinárodné ciele a bolo vytvorené výlučne na odnárodnenie a celkom zjavne diskriminuje slovenských občanov, čo vyplýva aj z medzinárodných analýz, pozri závery Benátskej komisie. Práve benevolencia slovenskej vlády k tomuto zákonu je najlepšia živná pôda pre nacionalistické tendencie, čo sa najviac prejavilo pri vyhlásení maďarských nacionalistov o Benešových dekrétoch. Slovenská vláda to nevedela ani predvídať, ani nemala pripravené riešenie, aby obhajovala základné záujmy Slovenskej republiky. Je to dôsledok rozličných prístupov k národnoštátnym záujmom Slovenskej republiky o jednotlivých členov vládnej koalície.

Zahraničnú politiku neformuje vláda, ale ju určujú stranícke záujmy na koaličnej rade. Slovensko je takto jediným štátom v strednej Európe, ktoré nemá jednotnú zahraničnú politiku, ktorú by obhajovali všetci členovia vlády Slovenskej republiky rovnakým spôsobom. Niektorí členovia vlády dokonca túto zahraničnú politiku otvorene a trvalo kritizujú v zahraničí, osobitne v Budapešti. Autoritatívne inštitúcie v zahraničí otvorene kritizujú a upozorňujú na hroziacu menovú krízu na Slovensku, na pád koruny a ekonomickú nestabilitu, čím vláda nespĺňa hlavnú podmienku na vstup do integračných inštitúcii, lebo Slovensko musí byť jednoznačne posilnením, prínosom tak pre NATO, ako aj pre Európsku úniu. Slovensko musí zabezpečiť dlhodobo stabilné finančné podmienky pre reformu ekonomiky, ako aj armády. Korupcia, škandály, nevymožiteľnosť práva majú za následok pokles zahraničných investícií na Slovensku. Počas Dzurindovej vlády sa teda integrácia do Európskej únie a NATO nestala reálne napĺňaným cieľom, ale prostriedkom, ako sa udržať pri moci aj v budúcom období.

Na záver mi dovoľte povedať, že dôvodová správa určite nemohla vyčerpať všetky aspekty a všetky dôvody, prečo poslanecký klub HZDS predkladá návrh na vyjadrenie nedôvery vláde. Ja pokladám túto dôvodovú správu skôr za istý predslov v čiernej knihe alebo ku kritickej analýze činnosti vlády, ktorú budeme žiadať, aby parlament prerokoval v júni, aby vláda vykonala pred týmto parlamentom a občanmi odpočet svojich nesľúbených záväzkov, ktoré vyplývali z vládneho programu, ktoré vyplývali zo zmluvy s občanmi, kde vláda hrubo podviedla svojich voličov a občanov tohto štátu.

Podotýkam, nebudeme písať čierne knihy po nástupe do vlády po septembri 2002, pretože vláda sa bude musieť zapodievať konkrétnymi krokmi, ktoré budú riešiť hospodársky, sociálny a ďalší úpadok na Slovensku, ale že tento účet zo strany opozície vystavíme či už na dnešnom rokovaní parlamentu, alebo na rokovaní o plnení programových cieľov vlády v júni 2002.

Chcem opätovne zdôrazniť, že opozícia využíva legitímne právo na to, aby zvolala mimoriadnu schôdzu parlamentu, ktorá má zhodnotiť činnosť vlády a vystaviť tejto vláde účet, že zastupujeme už nie dve tretiny občanov Slovenskej republiky, ale 80 % občanov republiky. To znamená, je hanbou verejnoprávnej televízie, že nepristúpila k vysielaniu či priameho prenosu, alebo aspoň záznamu z rokovania tohto parlamentu, pretože tým nepreukázala záujem informovať minimálne tých 80 % občanov Slovenska, ktorí nesúhlasia s činnosťou a výsledkami tejto vlády o tak závažných bodoch programu, o ktorých som vo vstupnom prejave informoval.

Takže, vážená Národná rada, dovoľte mi, aby som týmto pokladal svoje vystúpenie za ukončené a prosím o podporu aj v rámci diskusie k predloženému návrhu poslancov Hnutia za demokratické Slovensko na vyslovenie nedôvery vláde Mikuláša Dzurindu. Ďakujem pekne za pozornosť. (Potlesk.)