B. Bugár, podpredseda NR SR: Na vystúpenie pána poslanca s faktickou poznámkou ako jediný pán poslanec Hofbauer. Končím možnosť sa prihlásiť do faktických poznámok. Nech sa páči.

R. Hofbauer, poslanec: Rád by som upozornil na zvláštnu zhodu okolností. Keď sme sa minule pokúšali odvolať podpredsedu vlády Mikloša, tak div-divúci v tom čase na chodbách Národnej rady sa potĺkal Gabriel Eichler aj s nejakým kamarátom a s kufríkom. Dnes sa tu potĺkal Martin Bútora, tiež s nejakým kamarátom a s kufríkom. Tak mám taký pocit, že vlastne tieto pokusy o vyslovenie nedôvery vedú k úplne iným iniciatívam, ako k istej forme kapitalizácie istých kruhov tohto ctihodného poslaneckého zboru, k čomu HZDS zadáva nezištne a láskavo podnety, aby sa konečne koaličný pospolitý ľud trochu kapitalizoval, aj keď len istá vybraná zložka tejto komunity.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Oberhauser. Pripraví sa pán poslanec Brhel.

V. Oberhauser, poslanec: Ďakujem, pán predsedajúci. Vážené panie poslankyne, páni poslanci, vážení páni ministri, myslím si, že vzhľadom na to, že ste nám v podstate zavreli ústa tým, že máme minimálny čas na vystúpenie, a aj preto, že tu už odznelo mnoho skutočností, nemá zmysel vyčísliť všetky kroky, ktoré viedli práve k rozhodnutiu, že pán Mikloš by nemal byť podpredsedom vlády a že treba mu vysloviť nedôveru. Na to však treba 76 hlasov. A ako sa už v kuloároch ozýva, zrejme táto vôľa tu nebude, a preto ako obvykle ten náš úspech - asi sa občania nepotešia.

Ja by som z tých všetkých vecí povedal iba jednu a to je naozaj to, čo sa deje okolo BMG Investu. To, čo produkuje táto vláda, ukazuje, že je totálne neschopná. Keď pôjde celé to dianie okolo BMG Investu klasickým konkurzom a tým, čo sme tu svedkom v mnohých iných firmách, tak tí, čo tam vložili peniaze, sa jednoducho nedožijú žiadnej koruny. A, vážení, treba jednoznačne povedať, že majú tam peniaze bez ohľadu na to, či bola ochrana vkladov, či nebola ochrana vkladov. Ale majú tam peniaze chudobní ľudia, ktorí naleteli na reklamu slovenských masmédií, a vláda nezakročila proti tejto falošnej reklame, preto nesie plnú zodpovednosť za to, čo sa deje okolo BMG Investu, a neurobila žiadne kroky, aby tieto firmy, ktoré takto podnikajú, jednoducho dostala do medzí, ktorým by zabezpečila spoľahlivosť voči občanovi. Čiže v tom je aj vina pána Mikloša a jeho plná zodpovednosť za to, čo sa okolo tejto firmy deje.

Iba poviem z jedného listu, ktorý mi napísali naši voliči a občania Slovenskej republiky: "Pán poslanec, mnohí z nás sme boli sympatizanti bývalého SDK. Volili sme ich. Dnes preklíname ten deň, keď sme tak urobili." V druhom liste pisateľ hovorí: "Vážený pán poslanec, je to veľmi smutné, že dokážu ožobračovať ľudí, ktorí ťažko našetrili peniaze a teraz o všetky prídu."

Keby ste neboli tolerovali tu nehoráznu reklamu, ktorá bežala v televízii a v rozhlase tri roky, ktorá sľubovala a veľmi jednoznačne hovorila, že 100-percentné trojnásobné ručenie a, neviem, čo všetko, ale keby ste boli urobili účinné kroky na vymedzenie rámca podnikania týmto spoločnostiam, a to také, aby naozaj nemohli ľudí obrať, tak vtedy by sa dalo brať vážne, že ste to mysleli poctivo. Ale v tejto situácii ste, pán Mikloš, plne zodpovedný a sám by ste mali podať demisiu. Ďakujem.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Brhel. Nie je tu, stráca poradie. Pán poslanec Engliš, nech sa páči, môžete vystúpiť. Pripraví sa pani poslankyňa Tóthová.

A. Engliš, poslanec: Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, chcel by som vo svojom vystúpení verejne prezentovať, prečo som podpísal návrh na odvolanie podpredsedu vlády Ing. Ivana Mikloša. Okrem bodov, ktoré sú uvedené v návrhu, chcem tu prezentovať aj to, čo ma k tomu viedlo.

1. Privatizácia. Pýtam sa: Kto je zodpovedný za privatizáciu, malú aj veľkú, teda kupónovú, ktorá sa dotkla občanov, myslím si, že najviac? V akom stave sú podniky sprivatizované v kupónovej privatizácii, pán Mikloš? To sú tie skrachované, tvoriace najviac nezamestnaných. A čo z toho mali občania? - to sa tiež pýtam. Občania hovoria, že táto privatizácia bola najväčším zlodejstvom na občanoch Slovenskej republiky. Dokonca, že to bola tisícročná krádež. Bolo to zlodejstvo! A kto stál za týmto zlodejstvom? Pán Ivan Mikloš, ktorý bol na čele tohto zlodejstva. Pán Ivan Mikloš ako minister pre privatizáciu a dnešný podpredseda vlády, ktorý ma tiež teraz na starosti privatizáciu, takže nechcem sa dožiť opäť krádeže tisícročia.

2. Neštandardné úvery. Pýtam sa, kto prišiel s návrhom neštandardných úverov v malej privatizácii? Pán Ivan Mikloš, minister pre privatizáciu. A kde sú teraz tie úvery? Asi v Konsolidačnej banke. A kto ich zaplatí? Nuž, zaplatiť ich musíme my občania Slovenskej republiky. Čiže tí, čo v malej privatizácii dostali úver na kúpu alebo dostali úver na kúpu trebárs obchodu aj so zásobami, úver nezaplatili, zásoby použili na svoju spotrebu a my občania to musíme splatiť. Za to je zodpovedný pán, zatiaľ dnešný, podpredseda vlády Ivan Mikloš. Vtedy, samozrejme, minister pre privatizáciu. Myslím si, že ste to dobre premysleli, pán Mikloš, hlavne pre svojich kamarátov, ale nie pre občanov Slovenskej republiky.

3. Nezamestnanosť. Vyjadrenia, že Slováci si musia vážiť prácu v Amerike, to ako v Amerike, to povedal pán Mikloš, a nie že si musia vážiť prácu v Amerike. Tú možno vybavil pre seba v niektorej banke, kde bude preratávať vlastné peniaze. Ale pre občanov Slovenskej republiky sa ani tam práca nenájde. O tom, že nič iné pre zamestnanosť neurobil, svedčila vlastne aj správa, ktorú sme tu prerokúvali, ktorú sme tu preberali. Svedčia o tom ekonomické výsledky a vôbec situácia na trhu práce mi to potvrdzuje. A na východe, odkiaľ pochádza aj pán Ivan Mikloš, ho nezamestnaní akurát "vrúcne" pozdravujú a "ďakujú" za to, čo pre nich urobil. Predtým tam bola 17-percentná nezamestnanosť, konkrétne v Košickom kraji, dnes je 27 %. A v niektorých dedinách je nezamestnanosť aj vyše 90 %. Tak sa o svojich na východe postaral. A aké zahraničné investície, o ktorých tu hovoril pán Dzurinda, sem dotiahol pán Ivan Mikloš? Neviem o žiadnych. A pokiaľ si niekto prisvojuje Molex, tak veľmi dobre viem, že len zlizol smotanu z Molexu, ale veľmi sa o to nestaral. Takisto tu viackrát odzneli určité dôvody, ale myslím si, že sme preberali, aj akým spôsobom do toho zasiahol člen tejto vlády pán Černák.

4. Likvidácia odborov. To je štvrtý dôvod, prečo som to podpísal. Ivan Mikloš bol členom a funkcionárom strany, ktorá vo svojom programe mala zakotvenú likvidáciu odborov. Bola to Demokratická strana. Zažil som jeho aroganciu sám ako predstaviteľ odborov ešte v Česko-Slovensku, keď jeho záujem rokovať so mnou bol na úrovni vody v Gabčíkove a neustále klesal. To, že predstavitelia odborov, a to Konfederácia odborových zväzov Slovenskej republiky, nereagovali alebo nedostatočne reagovali na túto jeho úchylku voči sociálnym partnerom, je ich problém. Pokiaľ viem, chceli, aby nebol predsedom tripartity, ale nedotiahli to do konca. A ja som neraz tento názor o tejto úchylke voči sociálnym partnerom pána Ivana Mikloša tu prezentoval v Národnej rade aj na verejnosti. To, že sa mu darilo zlikvidovať odbory, alebo likvidovať odbory na Slovensku, svedčí aj úroveň tripartity, nespokojnosť odborárov a vôbec celková sociálna situácia v krajine, kde - nechcem hovoriť percento - veľa občanov je už na pokraji biedy. Je to strašné, že takýto človek riadil tripartitu, usmerňoval sociálny dialóg. Ako usmerňoval? Nuž tak, že svojou aroganciou k sociálnym partnerom skôr negoval sociálne partnerstvo. A môžem povedať, že využíval túto funkciu skôr v neprospech riešenia problémov. Ivan Mikloš zneužíval svoje postavenie šéfa slovenskej tripartity na negovanie sociálneho partnerstva. A doslova negoval svojím postavením dosiahnutie konsenzu sociálnych partnerov. Nepochopil vôbec to, čo je tripartita, že v podstate tripartita je inštitúcia na dosiahnutie práve tohto konsenzu. Alebo to bola možno premyslená likvidácia odborov? Ja si skôr teda myslím, že skutočne jednoznačne premyslená likvidácia odborov, odborového hnutia Slovenskej republiky. Čiže môžem povedať, že Ivan Mikloš rovná sa likvidátor odborov.

Nuž a na záver chcem povedať - to tu tiež už viackrát odznelo -, že Ivan Mikloš koordinuje celú vládu tak, aby to prinieslo efekt jeho lobistickej skupine, možno aj M.E.S.A. 10, aj keď mám teda informáciu, že je vraj v likvidácii. A nie aby to prinieslo efekt Slovenskej republike. Je to teda vláda Ivana Mikloša, to je to, čo som povedal, že tu už odznelo, na čele s premiérom Mikulášom Dzurindom. Myslím si, že to by si mal uvedomiť aj pán Mikuláš Dzurinda. Alebo si to možno aj uvedomil, keď predniesol ten svoj výrok, ak padne Ivan Mikloš, tak odíde on s vládou. Nevidím dôvod, aby táto vláda nepokračovala v činnosti aj bez Ivana Mikloša. Ak to nie je pravda, to, čo som povedal, že je to vlastne vláda Ivana Mikloša na čele s Mikulášom Dzurindom. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

B. Bugár, podpredseda NR SR: Na vystúpenie pána poslanca s faktickou poznámkou ako jediný pán poslanec Kužma. Uzatváram možnosť sa prihlásiť do faktických poznámok. Nech sa páči.

J. Kužma, poslanec: Ďakujem pekne. Chcem len povedať pánovi Englišovi, že Demokratická strana nikdy nemala záujem likvidovať odbory a sme za rovnovážny stav v tripartite, za rovnaké zodpovednosti zo strany zamestnávateľa, vlády, ale aj odborov. A myslím si, že s niektorými odborárskymi bossmi ste nevedeli vyjsť vo vláde ani vy, nevieme s nimi vyjsť ani my. A toto však nie je problém zamestnancov. Časť odborárskych bossov chce hovoriť do všetkého, ale zodpovednosť nenesie za podnikanie ani za zamestnanosť žiadnu. Čiže minimálne drobní a strední podnikatelia si myslia, že prílišná moc odborárskych bossov je na škodu pri uzatváraní zmlúv medzi zamestnávateľmi a zamestnancami. Ďakujem.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec Engliš, môžete reagovať na faktickú poznámku.

A. Engliš, poslanec: Chcem reagovať, že ja som ten materiál v období, keď som bol prezidentom Konfederácie odborových zväzov, na vlastné oči videl. A myslím si, že aj pán Mikloš o tom vie, pretože tento materiál som nie že dostal, ale sa mi podarilo zohnať od neho, konkrétne z jeho okolia.

A čo sa týka tej diskusie o tom, či majú odborárski bossovia moc takú alebo onakú. Takú majú, akú si ju vydobyjú. A nemyslím si, že ju zneužívajú v neprospech tých, ktorých majú obhajovať.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pani poslankyňa Tóthová. Nie je prítomná, stráca poradie. Pán poslanec Húska, nech sa páči, máte slovo. Pripraví sa pán poslanec Gajdoš.

A. M. Húska, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážení predstavitelia vlády, vážené kolegyne a kolegovia, chcel by som predovšetkým povedať pár slov k tomu, ako a do akej miery nejaké veci vzájomne súvisia a ako môžeme hovoriť o dedení problému. Samozrejme, že práve táto arogantná forma osočovania, ktorú používala niekdajšia opozícia a terajšia vládnuca koalícia, vyrobila zjednodušený muster. Hlavným nebezpečím a hlavným dôvodom všetkého zla na tomto svete bol Mečiar a HZDS. Samozrejme, že si treba zároveň uvedomiť, že my sme boli krajina, ktorá mala určitý rozvojový deficit už dávno. My si dokonca myslíme, že už za Uhorska v podstate Slovensko zaostávalo vyše 60 rokov podľa názoru analytikov za európskym vývojom. A to sa argumentovalo medzi iným aj tými veľkými zotrvačnosťami feudálneho uhorského systému. Došlo k určitej náprave počas vzniku Československej republiky, ale zase takou hroznou hrou, ktorú práve dokázal prof. Kočtúch vo svojej docentskej práci, a preto bol aj veľmi naháňaný, kde dokazoval, že to takzvané dobiehanie Slovenska za vyššou úrovňou Čiech bolo plánovite robené. Takže nikdy nemohlo dobehnúť a že v podstate skoro nebolo v stave nahradiť túto rozvojovú zaostalosť. Zároveň od existencie studenej vojny sme všetci platili za to, že sme museli niesť nadproporčné náklady studenej vojny, zbrojenia a tak ďalej. To všetko spôsobovalo, že sme sa zadlžili ekologicky, zadlžili sme sa kultúrne, vzdelanostne a tak ďalej.

Teda máme naozaj veľa problémov, ktoré musíme dobiehať. A vidíte, že pomocou forsírovaného programu Mečiarovej vlády sa podarilo zo 40-percentného zaostávania oproti priemeru Európskej únie prísť na 50-percentný. Ale prišli šviháci so zaručenými informáciami zo sveta a spôsobili to, že teraz na konci ich vlády je to 47 %. Čiže sa nepribližujeme k úrovni Európy a k Európskej únii, ale sa vzďaľujeme.

Nepôjdem do veľkých detailov, pretože už sme limitovaní časom, ktorý je odhlasovaný ako kazajka na opozíciu, ale sústredím sa predovšetkým na jeden prípad, o ktorom som tu už hovoril a ktorý ukazuje samotný veľký rozmer nesprávnosti, ktorý sa udial pri privatizácii. Vrátim sa znova k Slovenskej sporiteľni. 35 miliárd bolo presunutých nevymáhateľných dlhov z tejto banky pred predajom. Potom za 17 aj nejaké drobné miliárd bola odpredaná, a pritom táto banka má najvyšší úložkový kapitál aj teraz. Pohyboval sa okolo tých 110 až 150, 160 miliárd korún. Vieme, že tzv. trhová cena sa má vždy odvodiť aj od toho, aká je nasávacia schopnosť banky. To znamená, koľko dôvery má u úložkárov, že u nej uložia svoj vlastný kapitál, a teda aj táto cena sa mala zobrať do ohľadu.

Keďže je málo času, opakujem len toľko. Len na tomto jedinom prípade sa stratilo najmenej 17 až 20 miliárd. Keď som na to upozorňoval, reagoval pán podpredseda vlády Mikloš takýmto spôsobom na pôde tohto parlamentu: No, je síce pravda, že je to malá cena, ale nebola ponúknutá vyššia. A veď my máme predsa možnosť, len čo vidíme, že nejde o dokonalú súťaž, že v podstate môžeme ťahať len za tenší koniec, tak jednoducho zrušíme rozhodnutie. A usilujeme sa dosiahnuť zlepšenie. Samozrejme, ak necháme voľné manipulačné metódy pri bežných flotáciách, keď sa určujú ceny dajme tomu akcií, tak ich vedia zmanipulovať tí špekulantskí mágovia, prudko klesajú akciové hodnoty jednotlivých firiem. Ale to neznamená, že klesli naozaj ich hodnoty. To len znamená, že vedia takýmto spôsobom na derivátovom trhu pôsobiť. Takže všetky skutočnosti ukazujú, že sa môžete brániť akýmkoľvek svätým postojom, že ste čistí a že ste dokonalí. Nie ste. Ste manipulátori.

Priatelia, aj samotní analytici a odborníci na tzv. privatizačné postupy v západnej Európe konštatujú, že okrem tzv. bežnej provízie, ktorú dávajú kupujúci, je v praxi metóda, že sa dáva dokonca ešte aj rozdielová provízia, o čo za nižšiu cenu sa predáva tento objekt. Tak vzniká nádej na skryté "provízovanie". To znamená, že vlastne pri priebehu transformácie nám cudzí privatizéri skorumpujú vlastne celú štruktúru aparátov. Pred takouto skutočnosťou stojíme. Nám sa vytýkalo, aby sme sa vyhli pôsobeniu rôznych tzv. zahraničných poradcov a audítorov, tak sme sa v niektorých prípadoch orientovali na priamy predaj. Ale veď terajší je len zdanlivý súbeh, keď napríklad formálne predáme bez ďalšieho záujemcu len jednému záujemcovi. A dokonca v prípade telekomunikácií, vám pripomínam, sa Slavii Capitalu zaplatilo vyše 340 mil. korún odmeny, províznej odmeny za sprostredkovanie, za výber kupca, keď žiadneho ďalšieho kupca nebolo, teda nebol žiaden výber.

A okrem toho chcem povedať, veľmi neverme všetkým konzultačným a audítorským firmám. Viete teraz posledný prípad s Enronom. Najväčšia, patrí medzi Big 7 (Big Seven), jedna z najväčších firiem, ktorá za 15 rokov 35-násobne zvýšila kapitál a teraz sa jednoducho desiatky miliárd stratili v prepadlisku. A táto firma dokazovala svoju soliditu na základe toho, že platila 35 mil. dolárov konzultačnej firme, tiež jednej z najslávnejších konzultačných firiem, Arthur Anderson, a to dokonca v zmluve znie, že 50 % z tejto ceny ročne, čo dostávala firma od Enronu za audit a druhé za konzultácie... (Zaznel zvuk časomiery.)

B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec, čas určený pre poslanecký klub HZDS bol vyčerpaný.

Skôr ako skončíme rozpravu, pýtam sa pána podpredsedu vlády Ivana Mikloša, či sa chce vyjadriť k rozprave. Nech sa páči, pán podpredseda, máte slovo.

I. Mikloš, podpredseda vlády SR: Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážení kolegovia, dovoľte mi vyjadriť sa najskôr k niektorým veciam, ktoré zazneli, odkedy som vystúpil, a potom k písomnému návrhu.

Pánovi poslancovi Švantnerovi chcem povedať, že 3 % akcií SPP nie sú v RIF-e, SPP vznikla ako akciová spoločnosť až teraz a tam sa už nepoužil ten model, ktorý sa v RIF-e používal ešte vtedy, v prvej a druhej vlne privatizácie. Čiže tých 51 %, ktoré tam sú, budú plne kontrolované štátom, ten väčšinový podiel.

Ďalej k tomu, čo hovoril pán poslanec Maxon k SPP a k odhadom toho, aké by mohli byť zisky a príjmy SPP, musím povedať, že išlo o nepresné čísla. Neviem, či vedome nepresné alebo nevedome, to nechcem hodnotiť, ale nepresné v tom zmysle, veľmi krátko to ilustrujem, že práve z dôvodu strát z distribúcie a predaja na slovenskom trhu vlani bol ten zisk SPP minimálny, blízky nule, pretože straty z domáceho predaja z dôvodu predaja za nižšie ceny, ako boli nákupné ceny, boli kompenzované ziskom z tranzitu. Čiže ak by bola pravda to, čo tvrdíte, že po náraste o 1,50 Sk by vzrástol zisk o 10 mld., tak by nemohol byť 25 mld., ale len 10 mld.

Ale to podstatné, čo chcem povedať, je, a to reagujem teraz aj na pána poslanca Húsku, aj na ďalších, že trhová cena sa dá určiť len v reálnej súťaži na trhu. A o to ide. A tá privatizácia SPP je pripravovaná tak, aby vznikla reálna súťaž, aby sa uchádzali o SPP silné svetové subjekty, ktoré v normálnom, štandardnom medzinárodnom tendri dajú čo najlepšiu ponuku práve preto, že nevedia, akú ponuku dajú ich konkurenti. To je mimochodom, a to by som rád zdôraznil, aj hlavný dôvod, prečo nezverejňujeme všetky informácie. Jednoducho ich nezverejňujeme preto a jedine preto, že predávajúci má iný záujem ako kupujúci. Predávajúci chce čo najlepšie, čo najdrahšie predať a kupujúci čo najlacnejšie kúpiť. Práve preto nemôžeme dávať všetky informácie a nechceme dávať. A tak je to, toto je štandardný postup, aby sme dosiahli pre štát, pre Slovenskú republiku, najlepšie ceny a najlepšiu ponuku s tým však, že existujú zápisnice, existujú záznamy a všetky tieto veci, ktoré je možné zverejniť, budú po procese privatizácie zverejnené. To by som chcel zdôrazniť. A čo sa týka privatizácie SPP, chcem povedať a potvrdiť, že všetko prebieha štandardným spôsobom tak, ako je to bežné pri predajoch aj inde.

K pánovi poslancovi Krajčimu, ktorý aj urobil kvantifikáciu, a ja s ňou súhlasím, že bývalá vláda predala majetok za 110 mld. korún v účtovnej hodnote, len k tomu dodávam, že príjem pre štát, pre Fond národného majetku, bol 12 mld. korún. Pri predaji majetku v účtovnej hodnote 110 mld. korún bol príjem pre Fond národného majetku taký istý ako z malej privatizácie, okolo 12 mld. korún, pričom teraz to bude rádovo viac a tento proces bude prebiehať a prebieha súťažným spôsobom, mimochodom aj s kontrolou opozície.

Viacerí ste spomínali Slovenskú sporiteľňu, aj teraz pán poslanec Húska, treba jasne povedať, že Slovenská sporiteľňa sa predala zase v súťaži za trhovú cenu vygenerovanú súťažou, že členom komisie bol aj zástupca SNS, ktorý súhlasil tiež s tým, že ponuka, ktorú sme akceptovali, bola ponukou najlepšou. Takže chcem a musím odmietnuť všetky tie obviňovania, aj tie veci, že sa to nemá predávať s pomocou zahraničných poradcov. Poradcovia nie sú lacní, to je pravda, lebo ide o renomované firmy, ale predaj s poradcom sa vždy vyplatí, pretože potom ten príjem je vyšší.

Čo sa týka ďalších vecí, nebudem sa k nim vyjadrovať, ale dovoľte mi vyjadriť sa k tým dôvodom, ktoré sú uvedené v písomnom návrhu poslancov HZDS. Po prvé sa uvádza, a musím povedať, že väčšina tých čísiel, ktoré sú tam uvádzané, sú správne čísla, ale sú účelovo interpretované, ale nachádzajú sa tam aj čísla, ktoré nie sú správne. Takže dovoľte mi vyjadriť sa k tomu môjmu pohľadu a hodnoteniu týchto čísiel.

Po prvé sa tu uvádza, že ekonomický rast bol vyšší v rokoch 1995 až 1998, čo je pravda, že to viedlo k zníženiu podielu, že potom sa znížil a viedlo to k zníženiu ekonomickej úrovne Slovenskej republiky z 50 % priemeru Európskej únie na 47 % priemeru Európskej únie. Aj toto je pravda, ale treba k tomu dodať jednu zásadnú a podstatnú vec: 90 až 95 % vplyvu tohto zníženia z 50 % na 47 % spočívalo v znehodnotení slovenskej koruny v septembri a októbri 1998. Pretože sa to meria, samozrejme, v euro. Pričom znehodnotenie meny vtedy bolo jednoznačne - na tom sa všetci analytici a ekonómovia zhodujú - dôsledkom ekonomickej politiky vašej vlády v rokoch 1996 až 1998. Ja sa teraz nevraciam účelovo do minulosti, jednoducho hovorím, aké sú skutočné príčiny vývoja, ktorý chcete prišiť nám. Potom došlo ešte v rokoch 1999 a 2000 k istému tomu poklesu z 5 až 10 %, čiže v minimálnej miere, ale došlo aj vplyvom rastu v rokoch 1999 a 2000 kvôli tomu, že ekonomický rast Slovenska bol nižší, pomalší v rokoch 1999 a 2000 ako priemer Európskej únie. Ale už v rokoch 2001 a 2002 to tak nie je. Už v rokoch 2001 a 2002 máme rast vyšší, ako je priemerný rast Európskej únie. Čiže v tomto zmysle sú tie čísla nepresné, nepravdivé, že ide o roky 1999 až 2001.

Ja len na ilustráciu poviem, že v roku 1999 bol ten rast u nás o 0,6 % nižší a v roku 2000 o 1,1 % nižší. Ale už v roku 2001 bol vyšší rast na Slovensku o 1,6 % a v roku 2002 predpokladáme vyšší o 2,3 %. Čiže v týchto rokoch 2001 a 2002 už dochádza k rastu z tých 47 %, pričom ten pokles bol spôsobený tým, čím bol, čo som spomínal. A ten vývoj v roku 1999 a 2000 sme predpokladali, aj sme to hovorili, že dôjde k zníženiu tempa z dôvodu nevyhnutnosti robenia stabilizačných opatrení.

Po druhé: Miera nezamestnanosti. A tiež ešte treba jasne povedať, že neplatí to, čo tu bolo, myslím, zo strany pani poslankyne Kollárikovej povedané, že kvôli nízkej ekonomickej úrovni nemáme šancu dostať sa do EÚ. Treba povedať, že z kandidujúcich krajín, z tých transformujúcich sa kandidujúcich krajín máme zhruba tú istú úroveň výšky HDP na obyvateľa na priemere EÚ ako Maďarsko a vyššiu od nás úroveň má len Česká republika a Slovinsko. Všetky ostatné transformujúce sa krajiny, Poľsko, pobaltské krajiny, majú nižšiu ekonomickú úroveň ako my.

Čo sa týka miery nezamestnanosti, to je druhý bod, ku ktorému sa chcem vyjadriť, je pravdou, že nezamestnanosť je veľkým problémom, nielen ekonomickým, ale aj politickým a sociálnym. A je tiež pravdou, že v tejto oblasti sme nedosiahli to, čo sme chceli dosiahnuť, a že sa nepodarí zrejme naplniť tie ciele, ktoré sme si kládli v programovom vyhlásení, ktoré sa ukazujú byť príliš ambiciózne. Tých dôvodov je viac a medzi dôvody určite patria aj subjektívne príčiny, teda príčiny, za ktoré sme zodpovední aj my ako vláda. Ale chcem povedať, že podstatná väčšina týchto príčin spočíva v tom, že, po prvé, museli sme odstrániť umelú prezamestnanosť, ktorá bola udržiavaná počas rokov 1994 až 1998. To sú fakty, ktoré sa dajú ľahko dokázať. Len v rokoch 1994 až 1998 bolo 15 mld. korún použitých na tzv. aktívnu politiku zamestnanosti. Z väčšej časti tieto peniaze boli použité na udržiavanie umelej prezamestnanosti v neefektívnych, krachujúcich podnikoch. Môžem spomenúť Bardejov, Partizánske, Teslu Orava a ďalšie. Toto sme zastavili a zrušili, pretože jednoducho to bola cesta do pekla, cesta, ktorá znamenala nereštrukturalizovanie, neozdravovanie ekonomiky, a samozrejme, že to viedlo k dočasnému rastu nezamestnanosti.

Druhý dôvod, ktorý tu je a ktorý treba vidieť, aj keď sa často nechce vidieť, a to je objektívny dôvod, na ktorom sa nedá nič zmeniť, to je demografický vývoj. Faktom je, že na Slovensku za desať rokov od roku 1990 do roku 2000 vzrástol počet obyvateľov v produktívnom veku o 330 000, kým napríklad v Maďarsku v tom istom ukazovateli za tých istých desať rokov bol pokles o 415 000. Ak to prepočítame, že... Lebo Maďarsko má dvakrát toľko obyvateľov ako Slovensko, a ak teda vydelíme dvoma tých 415 000, tak je porovnateľné so Slovenskom, že pokles 215 000, alebo 207,5 tisíc v Maďarsku a nárast o 330 000 na Slovensku. Ak tieto čísla zrátate, tak ten rozdiel je 537 000. To je zhodou okolností práve číslo, ktoré je počet, celkový počet nezamestnaných na Slovensku. Dôkazom, ktorý potvrdzuje, že toto je jeden zo zdrojov nezamestnanosti na Slovensku, je aj skutočnosť, že za posledné dva roky neklesol počet pracovných miest na Slovensku. Ten počet pracovných miest je približne rovnaký, ale aj demografickým vývojom nám rastie počet ľudí v produktívnom veku.

No a tretia skupina príčin v tejto oblasti spočíva aj v tom, čo som, ale to by som chcel aj zareagovať na pána poslanca Mesiarika, ja som nepovedal, že toto je jediný problém, jediná príčina, ale myslím si, a to hovorím nielen kriticky voči ministerstvu práce, ale aj voči sebe, voči vláde ako takej, že tu som videl oblasť, kde by sa dalo dosiahnuť rýchlejšie výsledky v oblasti boja s čiernou prácou, v oblasti riešenia deformácií trhu práce, ktoré existujú a ktoré sú všeobecne známe. A tam sme, žiaľbohu, dosť dobre nepokročili, čím nechcem nikde hádzať zodpovednosť a beriem svoj diel zodpovednosti aj na seba.

Tretí bod, tretia príčina alebo skupina príčin spočíva v tom, že predkladatelia tvrdia, že vláda nezvládla reštrukturalizáciu bánk, ktorá nebola dotiahnutá do ozdravenia podnikového sektora, a že za ozdravenie bánk zaplatia daňoví poplatníci. Áno, za ozdravenie bánk zaplatia daňoví poplatníci, ale podstatné je, že celý ten dlh bankového sektora, celé tie náklady tu existovali, keď sme prišli do vlády. To je zase nepopierateľný fakt. To nie je nič, s čím by bolo treba polemizovať, pretože to je tak. Čiže tento dlh tu bol a tento dlh tak či tak by bolo treba zaplatiť. To, v čom je pozitívum toho programu, je, že odkedy sme nastúpili do vlády, sa tento dlh nezvyšoval a prišlo riešenie. Prišlo reálne riešenie. Chcem povedať, že nie je pravdou, ako sa často tvrdí a ako je to aj tu uvádzané, že sme vyriešili banky, ale neriešime podnikový sektor. Riešenie finančného sektora je nevyhnutným predpokladom riešenia problémov v podnikoch a tie výsledky sa už dostavujú. Výsledky sa dostavujú napríklad v tom, že došlo k zásadnému pozitívnemu obratu v priemysle. Teda podnikového sektora, ktorého priemysel je najdôležitejší reprezentant. Kým v roku 1998 bol celkový zisk podnikov v priemysle 4 mld. korún, v roku 2000 to už bolo 32 mld. korún a v roku 2001 to ďalej rastie, za I. polrok 2001 zisk nefinančných organizácií vzrástol o 60 % oproti roku 2000. Zároveň v tom priemysle klesla zamestnanosť, to je pravda, tým odstránením prezamestnanosti, čo znamená enormný nárast produktivity práce a konkurencieschopnosti, čo je najlepším dôkazom reforiem a ozdravovania podnikového sektora.

Štvrtý okruh príčin, ktoré sa uvádzajú v tomto stanovisku, je deficit verejných financií, keď sa uvádza, že deficity sú príliš vysoké. Na jednej strane chcem povedať, že pravdou je, že sa nepodarilo naplniť ambície, ktoré sme mali, ktoré sme si aj postavili, a že deficity boli vyššie, ako sme chceli pôvodne. Pravdou tiež je, že tie deficity sú nižšie, ako boli v rokoch 1997 a 1998, pretože zase porovnávať sa dá len podiel a korektné je porovnávať podiel deficitov na hrubom domácom produkte, nie absolútnu výšku. A v tomto zmysle sa deficity znížili, nie až tak, ako sme chceli a predpokladali, ale jednou z príčin je, že zároveň sme znížili daňové zaťaženie. Výrazne napríklad daň z príjmov právnických osôb zo 40 % na 25 %.

Uvádza sa tu ďalej v stanovisku, v tom návrhu, ako dôvod nárast verejného dlhu. Aj na tomto príklade chcem ukázať, že ide o účelovú interpretáciu čísiel, pretože je pravdou, čo sa tu uvádza, že nárast je zhruba 190 mld. korún, ale zároveň treba povedať, že 120 z týchto 190 mld. korún tvoria dlhy, tvoria náklady reštrukturalizácie bánk. A to sú dlhy, ktoré existovali na konci roka 1998, len sa nevykazovali v zadlženosti verejného sektora, ale ony reálne existovali v tej ekonomike a museli byť zaplatené. Do roku 1998 sme ich nevykazovali, teraz ich vykazujeme, ale ony existovali. Existovali a boli vytvorené aj počas vašej vlády, ale aj predtým, časť ešte dokonca aj za komunistov. Takže ten skutočný nárast je 70 mld. korún a to je hodnota tých deficitov priebežných verejných financií, ktoré boli vyprodukované v tom období.

A posledná oblasť, ku ktorej sa chcem vyjadriť, je piaty bod, ktorý je tu uvedený, a to je otázka obchodnej bilancie a deficitu bežného účtu. Naozaj treba povedať a myslím si, že v tom by sme sa mohli zhodnúť, že ten vývoj v roku 2001 nie je pozitívny, ani my ho nevnímame ako pozitívny, zároveň však treba povedať, že je zásadný rozdiel medzi deficitmi v rokoch 1996 až 1998 a v roku 2001. Ten prvý podstatný rozdiel je ten, že síce výška je porovnateľná v podieli na HDP, aj keď pri bežnom účte menšia, ale takmer celý tento deficit je krytý prílevom zahraničných investícií, kým v rokoch 1996 - 1998 bol krytý dlhmi, teda nárastom zahraničných úverov. Zároveň ďalší zásadný rozdiel je ten, že v rokoch 1996 až 1998 tento deficit nebol spojený s reálnou reštrukturalizáciou ekonomiky a podnikového sektora. Ja som uviedol ziskovosť priemyselných firiem v roku 1998. Mohol by som uviesť úrokové sadzby, ktoré boli v tom čase a ako sú teraz. Mohol by som uviesť mieru fungovania finančného sektora, mohol by som uviesť efektívnosť bankrotového systému a vôbec podnikateľského prostredia. Čiže dnes je to podnikateľské prostredie celkom určite iné, prílev investícií je iný, úrokové sadzby sú iné, fungovanie finančného sektora je iné, fungovanie bankrotového zákona je iné. Z tohto hľadiska sú dnes vytvorené základy na to, aby mohlo dôjsť k ozdravovaniu toho podnikového sektora. Doložil som to na číslach ziskovosti, že dochádza k vytváraniu podmienok a predpokladov na to, aby export mohol v budúcnosti rásť a aby sa riešil aj problém deficitu zahraničného obchodu.

Dovoľte mi povedať, že trvám na tom, čo tu bolo spochybnené, že ak reformy budú pokračovať, dá sa predpokladať v budúcich rokoch zníženie deficitu bežného účtu bez znehodnotenia kurzu slovenskej koruny. Dá sa to a predpokladám, že sa to aj podarí aj preto, že medzi príčiny rastu v roku 2001 patria aj príčiny krátkodobé, napríklad spojené s tým, že Volkswagen znížil výrobu v súvislosti s nábehom nových modelov a že môžeme v budúcnosti očakávať zvýšenie exportu. Ďalším dôvodom je to, že došlo k dočasnému zníženiu odbytu na trhu s oceľou. Tieto problémy boli tiež prekonané. Ďalším dôvodom je ten, že tento deficit bolo spojený s vývojom cien plynu a ropy a bol spojený aj s vývojom kurzu dolára a eura, pretože väčšinu surovín nakupujeme v dolároch a predávame v euro, čo pri znehodnocovaní eura voči doláru znamená nárast hodnoty dovozu, ale pokles hodnoty vývozu.

Všetky tieto skutočnosti by mali znamenať za predpokladu, to by som rád podčiarkol, integrácie Slovenska a pokračovania reforiem, že aj problém deficitu bežného účtu by mal byť zvládnuteľný a mal by byť riešiteľný. To však predpokladá, samozrejme, aj istú politickú stabilitu a pokračovanie v reformnej a integračnej politike vlády. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

B. Bugár, podpredseda NR SR: Vyhlasujem rozpravu o tomto bode programu za skončenú.

Pýtam sa pána navrhovateľa... (Reakcia z pléna.) Pán poslanec, bohužiaľ, ale už nemôžete reagovať, lebo čas pre HZDS bol vyčerpaný. Takisto aj v prípade, pani poslankyňa Malíková, ak mám dobré informácie, tiež ste už vystupovali. (Reakcie z pléna.) Môžete mi ukázať, koľko ešte má pani poslankyňa Malíková? Áno, takže pani poslankyňa Malíková, pán poslanec Švantner, pán poslanec Paška. Končím možnosť sa prihlásiť do faktických poznámok.

Pani poslankyňa Malíková, nech sa páči.

A. Malíková, poslankyňa: Áno, ďakujem pekne za slovo. V úvode tejto rozpravy pán premiér Dzurinda povedal, nebudem ho možno presne citovať, že cítiť za tým plyn. Teraz tesne pred hlasovaním sa žiada povedať slová, ktoré myslím si, že po hlasovaní budú viac ako aktuálne: Smrdia tu peniaze, a veľké. Ďakujem.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec Švantner.

D. Švantner, poslanec: Ďakujem, pán predsedajúci. Pán podpredseda Mikloš, musím reagovať na tú časť, kde ste hovorili, že som bol v komisii pri predaji sporiteľne. Áno, bol som na prvom zasadnutí. Vzhľadom na to, že boli ponuky nízke, povedal som, že som proti týmto ponukám a žiadam, aby sme vrátili tieto ponuky, aby sme požadovali vyššiu cenu. Na základe toho, že som informoval ostatných členov komisie, že to nepodpíšem, pridali sa aj ďalší členovia komisie ku mne a tým sa zvýšila ponuka za sporiteľňu. Nebyť toho, že ma predsedníctvo Slovenskej národnej strany odvolalo z tejto komisie, možno by som sa dozvedel na tých ďalších sedeniach viac.

Chcel by som ešte reagovať na tú záležitosť, že ste hovorili o znížení ceny za akcie vzhľadom na to, že boli vyplatené dividendy. Pán podpredseda vlády, povedzte, prečo sme nepočkali do konca roka, aby sme po valnom zhromaždení mohli zobrať ďalšie dividendy za akcie, ktoré boli predané z Transpetrolu, z VSŽ? Ďakujem.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec Paška, nech sa páči.

J. Paška, poslanec: Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vypočul som si pozorne vystúpenie pána podpredsedu vlády, ale nedostal som odpoveď na to, kde je ten báječný život na Slovensku, ktorý ste sľubovali. Nedostal som odpoveď na to, kde sú tie dvojnásobné platy, ktoré ste sľubovali. Takisto som nedostal odpoveď na to, kde sú sociálne istoty pre slušných ľudí, kde je kvalitná zdravotná starostlivosť, kde sú lepšie vybavené školy a kde sú potrestaní podvodníci, kde je potrestaná korupcia. To som nikde nepočul takúto odpoveď, takže mám taký pocit, že z tých sľubov, ktoré ste nám dávali, keď ste prichádzali do vlády, sa nič neplní. Naopak, vidíme, že bieda na Slovensku sa prehlbuje a rastie a rovnako stále viac máme všelijakých korupčných afér, ktoré sú nepotrestané, a vinníci sú nepostihovaní. Miliardy majetku občanov sa strácajú kdesi v nedohľadne a vláda nič nerobí. Prizerá sa a je spokojná sama so sebou. Takže sa nazdávam, že naozaj, páni, nemáte sa čím chváliť.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Vyhlasujem rozpravu o tomto bode programu za skončenú.

Pýtam sa pána navrhovateľa, či sa chce vyjadriť k rozprave. Nech sa páči, pán poslanec Kozlík, máte slovo.

S. Kozlík, poslanec: Ďakujem pekne. Vážená snemovňa, stručne by som reagoval na vystúpenia pána podpredsedu vlády Ivana Mikloša.

V prvom rade by som sa dotkol privatizácie, ktorá v podaní súčasnej vlády sa síce tvári ako štandardná a transparentná, ale opak je absolútnou pravdou. Ja som tu už spomínal Slovenské telekomunikácie, kde šibnutím čarovného prútika z troch záujemcov zostal jeden, pričom poradca zinkasoval 500 mil. korún. Takého poradcu by určite robil kdekto aj z tejto snemovne veľmi rád.

Slovenskú sporiteľňu tú už kolega zo Slovenskej národnej strany vysvetľoval, ale ja by som pripomenul, a to na adresu pána predsedu vlády, ktorý tu bojovne rozprával, kde bola opozícia, keď sa tvorila komisia. Pán Dzurinda, HZDS navrhlo, nominovalo svojho člena do komisie na privatizáciu Slovenskej sporiteľne, ale bolo to odmietnuté pani ministerkou privatizácie. Bol potom nominovaný zástupca Slovenskej národnej strany. Tak aby ste si osviežili pamäť alebo prípadne doplnili informácie.

Ale podobne ste vykrikovali aj o Jaslovských Bohuniciach, kde bola opozícia v čase, keď vláda rozhodovala. Tu bola opozícia. A ja som týždeň po prvom rozhodnutí vlády o predčasnom zastavení Bohuníc v parlamente žiadal zaradenie mimoriadneho bodu. Samozrejme, koalícia neodsúhlasila tento bod na rokovanie parlamentu. Tiež na vaše osvieženie pamäti.

Slovenská sporiteľňa, spomínal som. Ešte sa len prevalí Slovenská poisťovňa, kde sa narobili "svinstvá", len tak plieska dvermi a tieto veci sa určite len objavia.

Čo sa týka tých jednotlivých bodov toho materiálu, ktorým sa zdôvodňovalo vyslovenie nedôvery pánovi Miklošovi. Pán Mikloš, môžete narábať a robiť ekvilibristiku s číslami, koľko chcete, jednoznačne ekonomický rast sa výrazne spomalil a vláda v podstate rozbila viacero zabehnutých systémov v oblasti výstavby diaľnic. A doteraz ste nepochopili ten režim, ktorý zároveň dokázal zabezpečovať aj cez zahraničné úvery financovanie alebo krytie potrieb devízového hospodárstva, ale na druhej strane v korunách dokázal zabezpečovať výstavbu a istý rozvoj a ekonomický rast. Samozrejme, týkalo sa to nielen diaľnic, ale aj ďalších infraštruktúrnych akcií. Ale je nesporné, že došlo k stagnácii, k spomaleniu a k roztváraniu nožníc za roky 1999 až 2001, čo sa týka porovnania s Európskou úniou. A čo je horšie, tak dochádza k rozpadu tradičných štruktúr. Ja som to tu dokumentoval na posledných číslach vývoja ekonomiky, že sa rozpadajú tradičné štruktúry, že klesajú indexy priemyselnej produkcie, že prudko klesá stavebná výroba, to znamená, že ten priestor na tradičné podnikateľské aktivity sa zužuje a túto ekonomiku ťahá len zopár veľkých firiem.

Čo sa týka miery nezamestnanosti, ona, pán podpredseda vlády, nie je len na papieri. Môžeme tu meditovať o prírastkoch a, neviem, akých číslach. Ona je v reáli. Choďte sa pozrieť aj do svojho bývalého rodného okresu. Skutočne tam nájdete obce, kde je dnes 90-percentná nezamestnanosť, a nie je spôsobená tým, že je tam prudká pôrodnosť. Jednoducho tí ľudia prišli o robotu. A nájdete rozpadnuté celé obce, celé regióny. Takže hovoríme o faktoch a tá ekvilibristika ohľadne rôznych nápočtov, prepočtov a zdôvodňovaní neobstojí. Choďte medzi ľudí, ale to sa bojíte, tam jednoducho nepôjdete.

Čo sa týka dlhov v bankách. Pán Dzurinda tu hovoril o slušnosti, že treba hovoriť, že tie problémy v bankách vznikli do roku 1998. Pán Dzurinda, ale kde bola vaša slušnosť, keď ste to všetko pleskli na Mečiarovu vládu v rokoch 1995 až 1998? Sýtili ste tým médiá a vymývali mozgy občanom tohto štátu! Ak dnes pýtate slušnosť a hovoríte o slušnosti, že to vzniklo do roku 1998. Starú Belu to vzniklo do roku 1998! Aj v roku 1999 vznikli značné problémy v bankách práve spomalením slovenskej ekonomiky. Ale dnes sme ďaleko od toho - prišiť to vašej vláde. A dobre viete, že analýza vašej vlády povedala, že 70 % problémových úverov vzniklo, ešte má pôvod vo federácii, samozrejme, viazaných na zbrojársku výrobu a mnohé výroby, ktoré sa rozsypali po rozpade RVHP a zmenách ekonomických podmienok. Ale vy ste to jednostranne s podporou médií prišívali Mečiarovej vláde z rokov 1995 až 1998. A dali by sa tu spomínať - malá privatizácia, kde miliardy nabehli v Slovenskej sporiteľni a v poisťovni a ďalšie miliardy v roku 1999 a nesporne istý prírastok problémových úverov existoval aj v rokoch 1995 až 1998.

Kde bola vaša slušnosť v tom období, keď ste nastúpili do vlády a doslova dehonestovali predchádzajúcu vládu?! Ale čo sa stalo? Problém bánk sa stal teraz problémom štátu. Zvolili ste stratégiu. Zvolili ste stratégiu, kde ste očistili banky, padlo to na štát so všetkými dôsledkami dlhovej služby, nákladov dlhovej služby a aj štátneho dlhu. A vy to stále chcete nejakým spôsobom vyšparchať zo štátneho rozpočtu von a zo štátneho dlhu von, ale to, priatelia, nejde, to tam jednoducho je a tento štát to bude musieť zaplatiť. A banky sa dostali mimo. A teraz začínate hľadať nový model revitalizácie, kde hľadáte investora, ktorý by sa podieľal cez kúpu pohľadávok Slovenskej konsolidačnej a akože nejako by ozdravoval podniky. Nie! To mali riešiť banky spoluzainteresovanosťou, ale toto ste stratili tým, že ste banky popredali a na pleciach štátu zostali náklady rádovo 150 mld. korún.

Takže z tohto sa vyviniť nedá! Jednoducho ste nezvolili dobrý model revitalizácie alebo reštrukturalizácie bánk. A vy to, že ste predali banky, vlastne dnes udávate za splnenie cieľa reštrukturalizácie bánk. Veď to je "volovina"! To je jedine možné, ak by ste chceli poňať tento režim za ukončený, jedine v prípade, keby ste ho boli dotiahli do podnikovej sféry.

Čo sa týka tej argumentácie o zisku. Tak treba pripomenúť, pán Mikloš, že v roku 1998 ten zisk 4 mld. bol z jediného dôvodu, že sa vytvorilo jednorazovo vyše 40 mld. korún opravných položiek a rezerv, ktoré sa teraz rozpúšťajú, ale v roku 1998 účtovne zaťažili tvorbu zisku. A miesto nejakých rádovo 35 až 40 mld. zisku, až do 50 mld., sa vykázalo umelo účtovne 4 mld. korún. A tieto opravné položky a rezervy sa tvorili v novembri, v decembri 1998 po nástupe súčasnej vlády v takých podnikoch, ako boli VSŽ, Slovenské elektrárne, plynárenský priemysel, banky, poisťovne. Takže to bol premyslený, plánovaný krok, ktorý dnes slúži vláde, proste tento údaj 4 mld. na vykazovanie ohromných prírastkov zisku. To pochopí aj stredoškolák, že je to manipulácia s číslami a že tá pravda je kdesi úplne inde.

Čo sa týka daňového zaťaženia, zníženia daňového zaťaženia, to je zasa jedna manipulácia, pretože v roku 1999 najprv došlo k enormnému daňovému zaťaženiu v tzv. priebežných alebo nákladových daniach v oblasti dane z pridanej hodnoty a spotrebných daní. To sú tie dane, a vy, ktorí ste podnikatelia, viete, ktoré musíte povinne zaplatiť, a potom boli znížené dane, ktoré sa týkajú dane z príjmov, to sú koncové dane. Keď prežijete a zostane vám nejaká koruna, tak vám to štát zdaní, chvalabohu, dnes s nejakým nižším daňovým percentom, ale až keď prežijete a splníte všetky povinnosti pri daniach nákladového typu. A nebudem hovoriť o odvodovom zaťažení, ktoré sa nijako nezmenilo. Takže poprosím aj tu, že tie demagógie o nejakých daňových pohyboch, by sa dalo hovoriť o prudkom náraste daňových nedoplatkov, ktoré sa nezapočítavajú do daňových plnení na úrovni národného hospodárstva. A možno tam by sme našli potom odpoveď, či reálne sa daňové zaťaženie znížilo alebo naopak, vieme, že na dvojnásobok narástli daňové nedoplatky.

Čo sa týka deficitov verejných financií, povedal som, že z tejto vlády nikto nesníme to, že v rokoch 2000 až 2001 deficit verejných financií bude 5 %, to znamená vrátane nákladov na nezvládnutú reštrukturalizáciu bánk, a že ten priemerný deficit verejných financií tejto vlády sa bude pohybovať medzi 4 až 5 %, čo v porovnaní s predchádzajúcou vládou je podstatný nárast, pretože v rokoch 1995 až 1998 ten priemerný deficit bol pod úrovňou 3 % hrubého domáceho produktu.

Obchodná bilancia, pán podpredseda vlády, veľa rečí, ale 10 % deficitu obchodnej bilancie z hrubého domáceho produktu je fakt pri dovoze technológií nižšom o tretinu. Ja som si teraz z počítača vytiahol údaje Národnej banky o príleve priamych zahraničných investícií. Sú uvedené za január až september: z 28,7 mld. korún 17,7 mld. sú alokované v peňažníctve, v poisťovníctve. Nič viac a menej ako výpredaj bánk. 3,2 mld. obchodné systémy, obchodné siete. A do priemyselnej výroby išlo 4,5 mld. korún. A tu vláda rozpráva o tom, aké obrovské technológie sa valia cez dovozy do slovenskej ekonomiky. Priatelia, za január až september 4,5 mld. korún investícií do priemyselnej produkcie proti v tom čase 65 mld. deficitu obchodnej bilancie.

Takže ja by som prosil ctenú vládu, aby sa skutočne seriózne venovala analýzam obchodnej bilancie a neohlupovala parlament, občanov a samu seba nejakými nezmyselnými vývodmi.

Posledná poznámka k investíciám. Treba povedať, že v roku 1998 boli realizované obrovské investície, alebo v rokoch 1996 až 1998 určite znamenali značné problémy z hľadiska ustátia ekonomiky, ale na druhej strane zakladali pomerne významné rastové tendencie v oblasti exportu. Pripomeniem len Slovnaft, Volkswagen, celulózky, Mochovce, chemický priemysel, tieto investície ťahali rast exportu v rokoch 1999 až 2000. V roku 2001 už došlo k postupnému vyčerpaniu tohto vplyvu, ale na druhej strane k uvoľňovaniu ohromných úspor alebo zdrojov do spotreby. A tu zas si musí vláda spytovať svedomie, že tri roky nechala pôsobiť negatívne úrokové sadzby na vklady. A jednoducho tiež tu možno bude odpoveď, keď si pozriete, klesajú vklady obyvateľstva, na druhej strane rastie spotreba, to znamená aj občan toho už má možno plné zuby a alokuje svoje úspory do nákupu osobných automobilov a možno do iných predmetov dlhodobej spotreby. A na to si takisto vláda dosiaľ, možno aj v komunikácii s Národnou bankou, nedala dostatočnú odpoveď.

Nechcem to ďalej rozoberať, určite už sme všetci unavení, takže ja si myslím, že dôvodová správa a aj to, čo tu na rokovaní, v tomto nočnom rokovaní v parlamente zaznelo, jednoznačne obviňuje a preukazuje to, že politika vlády v oblasti hospodárskych a sociálnych vzťahov nie je dobrá, ale čo je horšie, ona sa zhoršuje a zakladá veľmi zlú tendenciu na ďalšie obdobie. A že prekonať túto tendenciu bude možné skutočne len reálnou alebo skutočnou realizáciou reforiem, ktorú táto vláda nezvládla a bude ju musieť v podstate lepšie zvládať ďalšia vláda. A je to parketa podpredsedu vlády Ivana Mikloša, takže v tomto smere pokladám a aj poslanecký klub Ľudovej strany HZDS pokladá návrh na vyslovenie nedôvery podpredsedovi vlády Slovenskej republiky Ivanovi Miklošovi za opodstatnený. Ďakujem pekne. (Potlesk.)