Správa o 55. schôdzi

Národnej rady Slovenskej republiky

konanej 13. a 14. februára 2002

 

 

(Po prerušení rokovania 54. schôdze NR SR sa začalo rokovanie 55. schôdze NR SR o 16.20 hodine.)

 

 

13. februára 2002

 

 

J. Migaš, predseda NR SR: Panie poslankyne, páni poslanci, žiadam vás, aby ste prišli do rokovacej miestnosti, aby sme mohli začať mimoriadnu schôdzu Národnej rady.

Panie poslankyne, páni poslanci, ešte raz vás žiadam, aby ste prišli do rokovacej miestnosti a zaujali svoje miesta, začneme mimoriadnu schôdzu Národnej rady.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, otváram rokovanie 55. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.

Skôr ako pristúpime k rokovaniu, zistím prítomnosť poslancov na schôdzi. Panie poslankyne, páni poslanci, prezentujme sa. Zatiaľ prezentácia. Prezentujeme sa, aby sme zistili počet poslancov.

Prítomných je 105 poslancov. Konštatujem, že Národná rada je uznášaniaschopná.

O ospravedlnenie neúčasti na 55. schôdzi písomne požiadali títo poslanci: pani poslankyňa Halušková, Schmögnerová a pán poslanec Prokopovič. Na zahraničnej služobnej ceste je podpredseda Národnej rady Marián Andel a poslanec Národnej rady Peter Osuský.

Na 55. schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky overovateľmi budú poslanci Marián Antecký a Pavol Kačic. Náhradníkmi budú poslanci Dušan Švantner a Jaroslav Slaný.

Schôdzu som zvolal podľa čl. 83 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a § 17 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku na požiadanie skupiny 35 poslancov Národnej rady. Žiadosť poslancov o zvolanie schôdze ste dostali spolu s pozvánkou. Poslanci žiadajú na tejto schôdzi prerokovať

návrh na vyslovenie nedôvery podpredsedovi vlády Slovenskej republiky Ivanovi Miklošovi.

Podľa čl. 88 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky návrh na vyslovenie nedôvery vláde Slovenskej republiky alebo jej členovi prerokuje Národná rada vtedy, keď o to požiada najmenej pätina jej poslancov. Teda program tejto schôdze sa neschvaľuje.

Chcem pripomenúť, že podľa § 24 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku nemožno program schôdze doplniť alebo meniť, ak bola zvolaná podľa § 17 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku na požiadanie aspoň pätiny poslancov.

Procedurálne návrhy. Pán poslanec Rusnák, ako prvý, nech sa páči.

J. Rusnák, poslanec: Ďakujem pekne, pán predseda. V mene poslaneckých klubov SDK, SDĽ, SOP - LDÚ - SZS, SMK, KDH podávam dva návrhy, a to po prvé, aby Národná rada Slovenskej republiky podľa § 29a ods. 1 zákona o rokovacom poriadku sa uzniesla na určení dĺžky rečníckeho času na rozpravu k návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie nedôvery podpredsedovi vlády Slovenskej republiky Ivanovi Miklošovi (tlač 1361). Uvedené poslanecké kluby navrhujú, aby dĺžka času na rozpravu k tomuto bodu programu schôdze bola 12 hodín.

Po druhé, aby sme pokračovali v rokovaní 55. schôdze Národnej rady aj po 19.00 hodine až do ukončenia programu tejto schôdze. Ďakujem pekne.

J. Migaš, predseda NR SR: Ďalší procedurálny návrh - pán poslanec František Mikloško, nech sa páči.

F. Mikloško, poslanec: Pán predseda, dávam procedurálny návrh, aby hlasovanie bolo verejné. To je prvá vec. Druhá vec, dovoľte mi, aby som v mene klubu KDH vzdal hold vláde Slovenskej republiky a parlamentu, že kvôli pánovi Mikloškovi sú tu všetci v 100-percentnom zložení. (Smiech v sále a potlesk.)

J. Migaš, predseda NR SR: Pán poslanec Cuper, ďalší procedurálny návrh.

J. Cuper, poslanec: Pán predsedajúci, ja mám procedurálny návrh, aby ste o návrhoch pána poslanca Rusnáka ani v budúcnosti okrem dnes nedávali hlasovať, pretože už je to stupídne z jeho strany vždy robiť to isté. Takže, už to poznáme, nemusíte dať hlasovať, dajte to schváliť automaticky. Pánovi Rusnákovi to spočítajú dejiny. Ďakujem. (Smiech v sále.)

J. Migaš, predseda NR SR: Panie poslankyne, páni poslanci, budeme hlasovať o dvoch procedurálnych návrhoch. Najprv o návrhu pána poslanca Rusnáka a potom pána poslanca Františka Mikloška.

Čiže najprv budeme hlasovať o návrhu na určenie dĺžky času na rozpravu 12 hodín o tomto bode programu. Čiže v súlade s § 29a zákona o rokovacom poriadku. Prezentujme sa a hlasujme. Hlasujeme najprv o dĺžke rozpravy 12 hodín. Hlasujeme.

(Hlasovanie.) Prítomných je 130 poslancov, za 79, proti 15, zdržalo sa 35, nehlasoval 1.

Konštatujem, že prvú časť procedurálneho návrhu pána poslanca sme schválili.

Druhý procedurálny návrh pána poslanca Rusnáka znel, aby sme rokovali aj po 19.00 hodine až do skončenia programu schôdze. Prezentujme sa a hlasujme o tomto návrhu, t. j. aby sa rokovalo aj po 19.00 hodine do skončenia tejto schôdze. Hlasujeme. Hlasujeme o tom, aby sme rokovali po 19.00 hodine až do skončenia mimoriadnej schôdze Národnej rady.

(Hlasovanie.) Prítomných je 133 poslancov, za 92, proti 11, zdržalo sa 28, nehlasovali 2.

Konštatujem, že aj tento procedurálny návrh sme schválili. Čiže budeme rokovať aj po 19.00 hodine až do skončenia tejto schôdze.

Pán poslanec Mikloško, rokovací poriadok o tejto veci je dosť presný, čiže hovorí, že hlasuje sa o tejto záležitosti verejne. Čiže ak by bol návrh na rokovanie neverejné, čiže tajné, vtedy by som dal hlasovať o vašom procedurálnom návrhu. Pretože tento procedurálny návrh nemá oporu v rokovacom poriadku, nedám o ňom hlasovať.

No a o historickej poznámke pána poslanca Cupera tiež nedám hlasovať. Takže... (Hlasy v sále.)

Panie poslankyne, páni poslanci, konštatujem, že sme schválili... (Reakcia z pléna.)

Pán poslanec Oberhauser, procedurálny návrh, nech sa páči.

V. Oberhauser, poslanec: Áno, ďakujem. Pán predseda, ja by som chcel poprosiť, aby ste zabezpečili na rokovaní účasť pána ministra Koncoša, ktorý je predsedom Strany demokratickej ľavice a ktorý už doobeda o 10.00 hodine vlastne urobil obchod o tom, že dnes tu zbytočne rokujeme. Takže nech príde sem a nech povie dôvody, prečo dal stiahnuť zelenú správu, či ide o výmenu za odmietnutie odvolania pána Mikloša. Ďakujem. (Ruch v sále.)

J. Migaš, predseda NR SR: Panie poslankyne, páni poslanci, schválili sme rozpravu 12 hodín. Čas určený na rozpravu je medzi poslanecké kluby a poslancov, ktorí nie sú členmi poslaneckých klubov, to znamená nezávislých poslancov, rozdelený takto: HZDS 3 hodiny 26 minút 24 sekúnd; SDK 2 hodiny; SDĽ 1 hodina 31 minút 12 sekúnd; SMK 1 hodina 12 minút; SOP - LDÚ - SZS 48 minút; KDH 43 minút 12 sekúnd; Pravá SNS 38 minút 24 sekúnd. Čas pre jedného nezávislého poslanca je 4 minúty 48 sekúnd.

Prosím predsedov poslaneckých klubov, aby mi písomne oznámili poradie rečníkov zastupujúcich poslanecký klub. Tlačivá ste už dostali, preto vyhlasujem 10-minútovú prestávku na predloženie návrhov za jednotlivé poslanecké kluby. Desaťminútová prestávka.

(10-minútová technická prestávka.)

J. Migaš, predseda NR SR: Panie poslankyne, páni poslanci, žiadam vás, aby ste prišli do rokovacej miestnosti, budeme pokračovať v rokovaní 55. schôdze Národnej rady.

(Pauza pre nedostatočný počet poslancov v rokovacej sále.)

J. Migaš, predseda NR SR: Panie poslankyne, páni poslanci, budeme pokračovať v rokovaní. Panie poslankyne, páni poslanci, chcem vás informovať, že mi poslanecké kluby písomne oznámili poradie rečníkov zastupujúcich klub. Za Hnutie za demokratické Slovensko vystúpi 11 poslancov, za Slovenskú demokratickú koalíciu vystúpi 1 poslanec, za Stranu demokratickej ľavice vystúpia 2 poslanci, za Stranu občianskeho porozumenia - Liberálnodemokratickú úniu - Stranu zelených na Slovensku vystúpia 2 poslanci, za Stranu maďarskej koalície vystúpi 1 poslanec, za Prvú Slovenskú národnú stranu vystúpi 1 poslanec, za Kresťanskodemokratické hnutie nevystúpi nikto. Z poslancov, ktorí nie sú členmi poslaneckých klubov, to znamená nezávislí poslanci, sa do rozpravy prihlásili pán poslanec Malchárek, Oberhauser a Tatár.

Teraz prosím určených overovateľov schôdze poslancov Mariána Anteckého a Pavla Kačica, náhradníkmi sú Dušan Švantner a Jaroslav Slaný, aby prostredníctvom technického zariadenia u operátorov v rokovacej sále vyžrebovali poradie poslaneckých klubov, v akom budú kluby vystupovať v rozprave. To znamená kluby aj nezávislí poslanci. Chcem informovať, panie poslankyne, páni poslanci, že to oznámim, keď to overovatelia uskutočnia pomocou technického zariadenia.

Panie poslankyne, páni poslanci, teraz pristúpime k rokovaniu o

návrhu na vyslovenie nedôvery podpredsedovi vlády Slovenskej republiky Ivanovi Miklošovi.

Návrh ste dostali ako tlač 1361. Uvedený návrh som podľa § 109 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku bezodkladne zaslal vláde Slovenskej republiky na zaujatie stanoviska a pridelil som ho na prerokovanie všetkým výborom Národnej rady s tým, že ako gestorský bol určený výbor pre financie, rozpočet a menu.

Teraz prosím povereného člena skupiny poslancov poslanca Sergeja Kozlíka, aby uviedol návrh a súčasne oboznámil Národnú radu s dôvodmi, ktoré viedli skupinu poslancov k podaniu návrhu na vyslovenie nedôvery podpredsedovi vlády Slovenskej republiky.

Pán poslanec, nech sa páči, máte slovo.

S. Kozlík, poslanec: Vážený pán predseda Národnej rady, vážení členovia vlády, ctená poslanecká snemovňa, na základe poverenia poslaneckého klubu Ľudovej strany HZDS predkladám návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie nedôvery podpredsedovi vlády Slovenskej republiky Ivanovi Miklošovi.

Za doterajšie obdobie vlády Mikuláša Dzurindu a najmä v ostatnom období došlo k prudkému zhoršeniu makroekonomického vývoja Slovenskej republiky a nadväzne k značnému zhoršeniu sociálnej situácie občanov nášho štátu. Za ekonomickú oblasť v terajšej vláde zodpovedá jej podpredseda Ivan Mikloš. Dovoľte mi, aby som uviedol body, ktorými chcem zdôvodniť predmetný návrh na vyslovenie nedôvery podpredsedovi vlády Ivanovi Miklošovi.

V prvom rade za roky 1995 až 1998, za I. až III. kvartál, podotýkam, roku 1998 sa ekonomický rast alebo rast výkonnosti Slovenskej republiky pohyboval v rozmeroch 5,5 % až 7 % rastu hrubého domáceho produktu. Výkonnosť slovenskej ekonomiky za uvedené obdobie vzrástla zo 40 na 50 % priemeru úrovne krajín Európskej únie. To znamená, podarilo sa za to obdobie znížiť rozdiel medzi výkonnosťou Slovenska a krajín Európskej únie a privrieť tak výkonnostné nožnice medzi Slovenskom a krajinami Európskej únie. Za účinkovania súčasnej vlády a účinkovania podpredsedu vlády Ivana Mikloša výkonnosť ekonomiky sa podstatne spomalila, rast výkonnosti ekonomiky. Začali sa opäť roztvárať nožnice medzi výkonnosťou krajín Európskej únie a Slovenskou republikou, čím výkonnosť Slovenskej republiky v porovnaní s priemerom krajín Európskej únie poklesla zhruba na 47 %. Čo sa týka kvality ekonomického rastu, treba povedať, že najmä v roku 2001 dochádza k síce istému rýchlejšiemu rastu ekonomiky, ale podstatne v horšej štruktúre, keď motorom ekonomického rastu v roku 2001 už nebol vývoj zahraničného obchodu, ale rast konečnej spotreby verejnej správy a obyvateľstva a rast hrubého fixného kapitálu, ktorý však v III. kvartáli charakterizuje medziročný výrazný pokles investícií do strojov. To znamená, že napriek tomu, že je istý prírastok ekonomického rastu roku 2001, jeho štruktúra a kvalita sa podstatne zhoršila.

Ďalšou výraznou výhradou voči práci pána Ivana Mikloša je vývoj miery nezamestnanosti. Na Slovensku sa miera nezamestnanosti v rokoch 1995 až 1998 pohybovala v rozmedzí 12,5 až 13,5 %. V súčasnosti, v období rokov 2000 až 2001, jej miera dosahuje 20 % a v roku 2002 vláda predpokladá jej výšku na úrovni takmer 19 %. V rámci hospodárskej politiky vláda nezvláda mechanizmy udržania a tvorby nových pracovných miest. Vláda vo svojom programovom vyhlásení sa pritom zaviazala k zabezpečeniu 10-percentnej miery nezamestnanosti.

Treba však v súvislosti s vývojom miery nezamestnanosti povedať, že v ostatnom období ďalej nárast nezamestnanosti pokračuje, keď v decembri 2001, to znamená na konci minulého roka, v porovnaní s rovnakým obdobím roka 2000 vzrástla miera nezamestnanosti z 18,8 % na 19,8 % a počet nezamestnaných vzrástol medziročne o vyše 26 tisíc, to znamená o 5 %. Na tomto vývoji sa určite podieľa celý komplex hospodárskej politiky, ktorý má určite pod palcom podpredseda vlády, a treba podotknúť, že všetky vládne dokumenty, ktoré boli prijímané v priebehu vládnutia tejto vlády, hovorili o tom, že miera nezamestnanosti sa bude pohybovať maximálne kdesi v rozmedzí 16 - 16,6 % s klesajúcou tendenciou. To znamená, že hospodárska politika sa nedokázala vyrovnať s týmto fenoménom a že realitou je fatálna 20-percentná miera nezamestnanosti. Je tu istá kritika zo strany pána Mikloša na adresu aktívnej politiky predchádzajúcej vlády, ktorá vynaložila na aktívnu politiku zamestnanosti rádovo 15 mld. korún, ale podotýkam, že udržala mieru nezamestnanosti v tých rámcoch 12,5 až 13,5 %. V súčasnosti vláda nemá nástroje na aktívnu politiku zamestnanosti, ale, naopak, financuje fatálnu mieru nezamestnanosti a doslova von oknom sú vyhadzované miliardy korún na platby nezamestnanosti a platby sociálnych dávok a až v ostatnom období niekoľkých mesiacov sa opäť na úrovni súčasnej vlády začína hovoriť o aktívnej politike zamestnanosti a o financovaní tvorby a udržania nových pracovných miest.

Ďalšou výhradou k práci pána Ivana Mikloša je otázka reštrukturalizácie bánk. Vláda nezvládla reštrukturalizáciu bánk. Vykonala tú najelementárnejšiu operáciu, to znamená presun problémových úverov z bánk na ťarchu štátu, čím z potenciálnych záväzkov štátu urobila nesporné záväzky štátu alebo z problémov bánk urobila problém tohto štátu. Treba povedať, že mechanizmus, ktorý vláda zvolila, vedie k tomu, že na pleciach daňových poplatníkov zostáva zhruba 150 mld. korún nákladov spojených s touto operáciou bez toho, aby sa dosiahla nejaká významnejšia aktivizácia bankových subjektov, nebola zvolená ani minimálna zainteresovanosť bánk na ozdravení podnikateľskej sféry, ako sme toho boli svedkami trebárs v Českej republike. To znamená, že do ťarchy vývoja štátneho dlhu a nákladov spojených so štátnym dlhom tieto ťarchy sa prenášajú nielen na plecia daňových poplatníkov, ale, samozrejme, v ďalšom vývoji na plecia nasledujúcich vlád. To znamená, že nebol vysporiadaný tento problém.

Vláda sľubovala, že výnosy z predaja komerčných bánk budú v plnom rozsahu smerované na zníženie týchto záväzkov štátu, ale záväzky štátu spojené s reštrukturalizáciou bánk neboli znížené ani o jednu korunu. Treba povedať, že tie výnosy alebo výnosy z pohľadávok, ktoré boli prenesené na Slovenskú konsolidačnú banku, že ani v tomto smere sa vláde nedarí a zodpovednosť nesie ako pán Ivan Mikloš, tak bývalá ministerka financií pani Schmögnerová, ktorú v snemovni nevidím, a že dosiaľ z tých vyše 100 mld. korún záväzkov štátu alebo pohľadávok Slovenskej konsolidačnej bolo umorených cca 15 % a s výnosovým percentom zhruba 3,5 %. To znamená, zo 100 korún presunutých pohľadávok sa naspäť vrátilo 3,50 Sk. To znamená, že tento model je absolútne nezvládnutý a momentálne sa zapodieva či ministerstvo financií, či vláda, či Slovenská konsolidačná absolútnou zmenou mechanizmu. A trúfam si povedať, že sa začína vo filozofii vracať k bývalému revitalizačnému zákonu, ktorý táto vláda zrušila prakticky bez náhrady po svojom nástupe, že sa začína hľadať investor, ale pritom banky už zo systému vypadli a práve tí investori, ktorí mali riešiť ozdravenie podnikovej sféry, ktorí mali byť zainteresovaní na ozdravení podnikovej sféry, zo systému ozdravenia celého národného hospodárstva metodikou, filozofiou, ktorú táto vláda zvolila, vypadli.

Takže zostávajú len oči na plač a vyše 100 mld. korún problémov, s ktorými sa bude musieť vysporiadať tak občan, ako daňový poplatník a aj, samozrejme, budúce vlády. Treba pritom povedať, že v súčasnom období prakticky 100 % aktív je v správe zahraničných bánk, ale angažovanosť v úverovej politike sa nezvýšila, dokonca naopak, objem, podiel úverov na aktívach bánk klesá. To znamená, že úspory občanov, ktoré sú vkladané do bánk, nie sú aktívne zapájané do rastových procesov Slovenskej republiky.

Ďalšou významnou výhradou je otázka reformy verejných rozpočtov. Vláda si v programovom vyhlásení dala za cieľ neprekročiť 3 % miery deficitu verejných financií k hrubému domácemu produktu s tendenciou k vyrovnanému rozpočtu. V skutočnosti pri premietnutí nákladov na reštrukturalizáciu bánk priemerná miera deficitu verejných financií za roky 1999 až 2002 sa bude pohybovať kdesi medzi 4 až 5 % a predovšetkým v rokoch 2001 a 2002 prakticky na úrovni 5 %. Pritom v rokoch 1995 až 1998 priemerná miera deficitu verejných financií neprevýšila 3 %. Pripúšťam, že v roku 1990, 1997 a 1998 bola miera deficitu verejných financií 5 %, ale pri oveľa vyššom objeme alebo podiele investícií než v súčasnom období. Ale, podotýkam, pri prebytkovom financovaní v roku 1995 v relatívne miernom deficite roku 1996 priemerná miera deficitu verejných financií za roky 1995 až 1998 bola pod úrovňou 3 % hrubého domáceho produktu. Takže aj v tomto smere došlo k žalostnému zlyhaniu súčasnej vlády. A nie je možné klamať tento národ a tento parlament tým, že sa predkladajú údaje o verejných deficitoch alebo deficite štátneho rozpočtu, v ktorom nie sú zahrnuté náklady spojené s reštrukturalizáciou bánk. Sú to náklady, ktoré daňoví poplatníci, ktoré tento štát bude musieť v budúcnosti uhradiť a ktoré sa nedajú schovať pod nejakú pomyselnú červenú čiaru.

Ďalšou výhradou je výrazné zhoršenie obchodnej a nadväzne predovšetkým platobnej bilancie Slovenska, ktorá gradovala v roku 2001, a deficit obchodnej bilancie prekročil 103 mld. korún. Pritom vláda o tomto opakovane rokuje za účasti pána podpredsedu Ivana Mikloša aj tento týždeň a zakaždým sú také závery, že sa vykoná analýza a prijmú sa opatrenia. No to je riešenie, že opatrenia sa prijmú na "svätého Dindi", čo nebude nikdy, pretože za pár mesiacov končí pôsobnosť súčasnej vlády. A je úplne zrejmé, keďže nie sú zakladané žiadne mimoriadne investície a rozvojové impulzy, s výnimkou bratislavského Volkswagenu, že tento vývoj bude pokračovať aj v roku 2002, pričom vláda neprijala žiadne významnejšie opatrenia. Naopak, vláda zrušila po svojom nástupe viaceré významné nástroje, ktoré mali riešiť, a v minulosti aj riešili, aktivizáciu v oblasti zahraničného obchodu. Bol to Fond na podporu zahraničného obchodu a Fond na podporu Eximbanky. Takže opak je pravdou. Viaceré nástroje boli zrušené a deficit obchodnej a nadväzne aj platobnej bilancie má skutočne svojimi rozmermi fatálny charakter.

Treba povedať, že ten deficit platobnej bilancie alebo krytie na bežnom účte platobnej bilancie, pán Mikloš to s obľubou používa, je krytý takzvanými priamymi zahraničnými investíciami. Treba povedať, že gro toho deficitu na bežnom účte platobnej bilancie je krytý predajom strategických podnikov. A samozrejme, že obrovský deficit, ktorý je vykázaný za rok 2001 a hrozí v roku 2002, vláda nemá reálnu šancu vykryť inak ako zo zdrojov, ktoré získa z predaja Slovenského plynárenského priemyslu. Čiže potom, samozrejme, je principiálnou výhradou opozície, že predsa privatizácia takéhoto významného podniku nemôže niesť rýchle peniaze na problémy, ktoré okamžite v tejto chvíli má vláda, ale že to má byť strategický manéver, ktorý, už keď sa má pristúpiť k privatizácii takéhoto významného podniku, má nájsť predovšetkým strategického investora, ktorý rozvinie tento podnik, ktorý zvýši objemy prepravy cez územie Slovenska a podobne. Takže aj toto naznačuje ten chvat vlády v oblasti privatizácie Slovenského plynárenského priemyslu, kde je vlastne zašitá pravda z hľadiska financovania deficitu obchodnej a platobnej bilancie.

Je nesporné, že vláda nemá nástroje, ale čo ma viac trápi, že dokonca vláda nemá ani patričnú analýzu, ona nevie zodpovedať, či deficit obchodnej bilancie je problém silnej koruny, či problém obchodnej bilancie je nadspotreba viazaná na nejaký vývoj príjmov obyvateľstva, či problém obchodnej bilancie je rozpad tradičných štruktúr na Slovensku, ktoré z titulu nedostatku zdrojov, spomeniem len poľnohospodárstvo, nedokážu vyrábať. A keď nevyrobíme, tak potom musíme doviezť. A práve v poľnohospodársko-potravinárskom komplexe za uplynulé tri roky vzrástli dovozy o 50 % , a pritom sme na Slovensku schopní viac-menej väčšinu tej základnej produkcie vyrobiť sami. Takže ten problém obchodnej platobnej bilancie je oveľa komplikovanejší.

A možno o chvíľočku tu budú v replikách hovoriť, či pán podpredseda vlády, či ďalší, o tom, že bol deficit obchodnej bilancie aj v roku 1996 až 1998 vo vysokej úrovni. Áno, bol vysoký deficit obchodnej bilancie, ale treba povedať, že o tretinu s vyšším objemom dovozov technických, technologických zariadení, ako je to v súčasnosti. Ja teraz citujem údaje z vládneho materiálu, ktorý vláda prerokovala v novembri 2001, to znamená pred nejakými štyrmi mesiacmi, kde sú uvádzané čísla o podieloch dovozu technologických zariadení na celkovom dovoze. Tak ak v rokoch 1995 až 1998 priemerný podiel dovozov technológií na celkových dovozoch sa pohyboval rádovo na úrovni 11 %, tak v súčasnosti sa pohybuje podiel dovozov technologických zariadení na úrovni 8 % dovozov. Vyše viac ako o tretinu nižší podiel dovozov technológií v súčasnosti pri vyše 100-miliardovom deficite obchodnej bilancie. Národná banka uvádzala vo svojej analýze za I. polrok menového vývoja 12 % dovozov, ktoré majú aký-taký vzťah k zakladaniu budúceho ekonomického rastu, ale my si môžeme vypočuť z úst členov vlády, že podiely takýchto dovozov predstavujú 35 %. To znamená, že sú absolútne nekompetentní ešte aj z hľadiska analyzovania tejto veľmi dramatickej situácie.

Máme vážne výhrady k vývoju alebo k realizácii privatizácie, ktorú pokladáme za absolútne netransparentnú a kde opäť pán podpredseda vlády Mikloš má čo do toho povedať. Vo viacerých prípadoch sa angažoval pri tvorbe komisií a nesporne je to úsek, ktorý spadá do kompetencie podpredsedu vlády. Tak len si pripomeňme privatizáciu Slovenských telekomunikácií, kde do výberového konania vstúpili tri subjekty a cez jednu noc sa nakoniec z toho stal jediný subjekt, takže de facto to bol priamy predaj. A výnosy, ktoré z toho plynuli, boli podstatne nižšie než pôvodne odhadovaný objem výnosov. A dá sa na základe porovnateľných analýz povedať, že minimálne o tretinu, ak nie o polovicu boli výnosy nižšie než v štátoch porovnateľných, ktoré realizovali privatizáciu takéhoto typu strategického podniku.

Podobne môžeme pripomenúť privatizáciu komerčných bánk, kde napríklad v Slovenskej sporiteľni vláda láskavo požiadala po prvom kole subjekty, ktoré sa uchádzali o privatizáciu, aby láskavo prihodili nejakú tú miliardu vo svojich ponukách. Veď si prstom na čelo ukazujú Rakúšania a mnohí iní, akým spôsobom sme zrealizovali privatizáciu takejto významnej inštitúcie, ktorá vlastne drží gro úspor občanov Slovenskej republiky. Takže podobne máme obavy o vývoj privatizácie v oblasti ďalších strategických podnikov, ale treba povedať, že neexistuje žiadna transparentnosť v tomto okruhu a že zodpovednosť leží v značnej časti na pleciach podpredsedu vlády pre ekonomiku.

Treba povedať, čo sa týka privatizácie komerčných bánk, že zo 130 mld. korún nákladov, ktoré boli vložené na ozdravenie bánk za účelom privatizácie, sa pri nevýhodných zmluvách, ktoré boli v rámci tohto uzatvorené s kupujúcimi, vráti rádovo podľa odhadov odborníkov asi 20 % týchto nákladov. Všetko ostatné zas prechádza na ťarchu daňových poplatníkov, pričom vynaložené náklady tých nadobúdateľov komerčných bánk, ktoré získali komerčné banky, sa vrátia za dva roky. Takže aká transparentnosť privatizácie za súčasnej vlády?

Ďalšia významná výhrada voči pánovi Miklošovi je koncentrovaná do oblasti reformy verejnej správy. Pán Mikloš zodpovedal osobne za tento okruh, myslím, významnej zložky života spoločnosti. A on po rozhodnutí Národnej rady o vytvorení ôsmich vyšších územných celkov sa vzdal tejto úlohy. Tu vidím slabosť predsedu vlády, pretože si neviem predstaviť, že by som bol predseda vlády a jeden člen vlády mi na stôl položí, že sa vzdáva jedného významného okruhu svojej pôsobnosti, že ho neodvolám. Takže ja vnímam nielen to, že pán Mikloš už toho dňa nemal čo vo vláde hľadať, pretože bol zodpovedný za túto významnú kapitolu, ale jednoducho tu vidím aj slabosť predsedu vlády, ktorý prevzal túto záležitosť na svoje plecia. A myslím si, že absolútne, pán Dzurinda, nezvládate reformu verejnej správy. Vzali ste si ju na svoj chrbát, ale reforma stojí. Jednoducho choďte sa porozprávať s novozvolenými krajskými predsedami alebo predsedami vyšších územných celkov, ako vyzerá prenos kompetencií, ale najmä ako je finančne a vecne zabezpečený. Nie je zabezpečený prakticky nijako. Takže visí to v lufte, tak ako 5 mld. korún občanov v spoločnosti BMG. Takže to je ďalší, myslím si, významný faktor.

Na čo nám je potom funkcia podpredsedu vlády, ktorý má na starosti reformu verejnej správy, keď sa jej vzdal? Tak zrušme túto funkciu! Nech sa páči, pán Mikloš nech ide na dovolenku alebo do dôchodku, ale nie je nám potom potrebná funkcia podpredsedu vlády, ktorý má na starosti takúto významnú záležitosť.

Podobne sú tu ďalšie kauzy. Spomenul som tu problém spoločnosti BMG Horizont a ďalších, kde sú ohrozené vklady desaťtisícov občanov Slovenskej republiky. Je tu netransparentný predaj akcií Východoslovenských železiarní, ale pán podpredseda vlády Mikloš sa tvári, že jeho sa to netýka, že sa to týka niekoho iného, ministra hospodárstva a bývalej ministerky financií pani Schmögnerovej. Samozrejme, majú svoju nedeliteľnú zodpovednosť ako členovia vlády, ktorí zodpovedajú za ten úsek. Ale, preboha, nemôže sa tváriť člen vlády, ktorý zodpovedá za ekonomický úsek činnosti vlády, že o tom nič nevie, a hovoriť, že ja nič, ja muzikant. Pritom sú tu reálne podozrenia, že trebárs v BMG Holdingu boli konané daňové kontroly, že dokonca boli vykonané neoprávnené daňové odvody vo výške 1,3 mld. korún, pretože spoločnosť BMG bola stratová, ale pritom vyplácala výnosy. To znamená, že o tom vedelo ministerstvo financií, vedeli o tom daňové úrady, že audítor dlhodobejšie, minimálne dva roky, upozorňoval na riziká a tieto správy údajne boli zasielané aj na ministerstvo financií. To znamená, hovorí sa, a je to verejné tajomstvo, že BMG financovalo aj kampaň SDK, to znamená kampaň pána Mikuláša Dzurindu, a všetci sa tvária, akoby sa ich to netýkalo. Nesporne spadajú aj tieto záležitosti pod osobu, ktorá zodpovedá za ekonomický, finančný úsek, a to je osoba Ivana Mikloša.

Posledná principiálna výhrada, pán podpredseda vlády Mikloš, je, že vy ste stále profilovaný ako človek, ktorý má zabezpečovať reformy. Dokonca sa vyjadrili viacerí predstavitelia vlády politických koaličných strán, že pokiaľ bude odvolaný pán Mikloš, že sa zastavia reformy. A ja sa pýtam: Aké reformy? Kde boli rozbehnuté reformy? Veď ony stoja, ony spia spravodlivým spánkom! A my nemáme pred sebou reformnú vládu, ale "deformnú" vládu, ktorá vôbec žiadne reformy nerozbehla. Nerozbehla ani reformy dôchodkového systému, ani reformy v oblasti zdravotníctva. Síce padlo v Národnej rade rozhodnutie o reforme verejnej správy, ale tá je úplne rozsypaná a jednoducho bude čakať na ďalšiu vládu, ktorá jej bude musieť vtlačiť jasné kontúry, ale najmä sa vysporiadať s finančnými dôsledkami a dobudovať celý finančný mechanizmus reformy verejnej správy. Takže reformy sa nekonajú.

Podobne spomenul som verejné financie. Veď sme svedkami toho, že štátny dlh sa zvýši na 2,5-násobok oproti roku 1998 - tak aká reforma verejných financií?! Ona sa nerobí ústami, ona sa robí vecnými nástrojmi a konkrétnymi opatreniami a tie skutočne nie sú realizované. To znamená, reformy počkajú na ďalšiu vládu a bude mať čo robiť s tým, aby udržala základné proporcie, či finančné, či sociálne, či ďalšie, tohto štátu.

Takže chcem na záver svojho vystúpenia povedať, že pán Mikloš rád používa vyjadrenie, že Slovensko v čase, keď preberala Dzurindova vláda mandát, bolo na pokraji finančnej krízy. Treba povedať, že nikdy nie je ľahké preberať vládu. Ale keď nastúpi vláda, ktorá chce ísť dopredu, ale má stále hlavu obrátenú dozadu, tak jednoducho to nemôže mať výsledok. A typickým predstaviteľom takéhoto myslenia, takejto filozofie je práve Ivan Mikloš, ktorého vždy polovička vystúpení je analýza predchádzajúcich rokov, ale pohľad dopredu chýba. Vecné riešenie problémov chýba, ale potom chýbajú aj výsledky. Takže ak mám parafrázovať, že ak Slovensko na konci roka 1998 stálo na pokraji finančnej krízy, tak dnes môžeme smelo povedať, že už hranice tej finančnej krízy prekročilo. Takže na tej ďalšej garnitúre zostáva obrovský kus roboty, obrovský kus zodpovednosti, ktorá príde za touto vládou.

A dovoľte mi teda ešte jednu charakteristiku. Pokiaľ dnes vládna koalícia analyzuje minulosť, tak chce ospravedlniť súčasnosť. A my ako Ľudová strana HZDS máme skôr iný záujem - analyzovať súčasnosť, aby sme vedeli správne definovať budúce kroky.

Takže dovoľte mi na záver ešte raz povedať, že určite diskusia najmä zo strany opozičných poslancov preukáže opodstatnenosť návrhu skupiny poslancov Národnej rady, ktorým je vyslovenie nedôvery podpredsedovi vlády Slovenskej republiky Ivanovi Miklošovi. Ďakujem pekne za pozornosť. (Potlesk.)

B. Bugár, podpredseda NR SR: Teraz dávam slovo poverenému členovi z výboru pre financie, rozpočet a menu pánovi poslancovi Vladimírovi Bajanovi a žiadam ho, aby informoval Národnú radu o výsledku prerokovania návrhu vo výboroch Národnej rady.

Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

V. Bajan, poslanec: Ďakujem pekne, pán podpredseda. Vážený pán predseda vlády, členovia vlády, kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som predniesol správu výborov Národnej rady Slovenskej republiky okrem Mandátového a imunitného výboru Národnej rady, Výboru Národnej rady pre nezlučiteľnosť funkcií štátnych funkcionárov, Výboru Národnej rady pre európsku integráciu, Osobitného kontrolného výboru Národnej rady pre kontrolu činnosti SIS, Osobitného kontrolného výboru Národnej rady na kontrolu Vojenského spravodajstva o výsledku prerokovania návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie nedôvery podpredsedovi vlády Slovenskej republiky Ivanovi Miklošovi (tlač 1361).

Predseda Národnej rady Slovenskej republiky svojím rozhodnutím č. 1504 zo 6. februára 2002 pridelil návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej rady na vyslovenie nedôvery podpredsedovi vlády Slovenskej republiky Ivanovi Miklošovi všetkým výborom Národnej rady okrem už spomínaných s termínom prerokovania ihneď. Zároveň určil Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu pripraviť na schôdzu Národnej rady Slovenskej republiky správu o výsledku prerokovania uvedeného návrhu vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky.

Dovoľte mi, vážené kolegyne, kolegovia, aby som vás oboznámil s výsledkami prerokovania návrhu poslancov v jednotlivých výboroch. Predložený návrh skupiny poslancov jednotlivé výbory prerokovali do 13. februára, teda dodnes, s tým, že výbor pre financie, rozpočet a menu prerokoval uvedený návrh, neschválil platné uznesenie. Výbor pre pôdohospodárstvo prerokoval uvedený návrh dňa 13. februára, neschválil platné uznesenie. Výbor Národnej rady pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie nerokoval o tomto návrhu, keďže nebol uznášaniaschopný. Z 13 členov výboru bolo prítomných len 6. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu prerokoval uvedený návrh dňa 12. februára, neschválil platné uznesenie. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť prerokoval uvedený návrh dňa 12. februára, neschválil platné uznesenie. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci a bývanie prerokoval návrh dňa 12. februára a neschválil platné uznesenie. Zahraničný výbor Národnej rady prerokoval dňa 12. februára tento návrh a nesúhlasil s návrhom skupiny poslancov. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre životné prostredie a ochranu prírodu prerokoval uvedený návrh dňa 12. februára, neschválil platné uznesenie. Ústavnoprávny výbor prerokoval uvedený návrh dňa 12. februára, neschválil platné uznesenie napriek tomu, že hlasoval dvakrát, raz vysloviť nedôveru a druhý raz nevysloviť nedôveru. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, vedu, mládež a šport prerokoval uvedený návrh 8. februára, nesúhlasil s návrhom skupiny poslancov. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru, médiá rokoval 12. februára a nesúhlasil s návrhom skupiny poslancov. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo neprerokoval uvedený návrh, pretože výbor nebol uznášaniaschopný. A nakoniec Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnosti prerokoval uvedený návrh dňa 12. februára a neschválil platné uznesenie.

Zároveň Výbor Národnej rady pre financie, rozpočet a menu, teda gestorský výbor, uznesením č. 902 z 13. februára schválil správu výborov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie nedôvery podpredsedovi vlády Slovenskej republiky Ivanovi Miklošovi a určil poslanca Vladimíra Bajana za spoločného spravodajcu. Poveril ma predniesť správu výborov, ktorú teraz prednášam, a súčasne navrhnúť Národnej rade Slovenskej republiky hlasovať o predmetnej správe ihneď po ukončení rozpravy k nej. Návrh uznesenia nebudem čítať, máte ho v prílohe na strane 5. Ďakujem pekne, pán predsedajúci, môžete otvoriť rozpravu.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďakujem pánovi spravodajcovi.

Otváram rozpravu, ale chcem vás informovať hneď na začiatku o poradí vyžrebovaných poslancov a aj jednotlivých zástupcov za kluby. Takže prví budú vystupovať zástupcovia za SDK, potom SMK, SOP, SDĽ, HZDS, Pravá SNS, KDH a nezávislí.

Chcem vám prečítať podľa tohto poradia zoznam poslancov, ktorí budú vystupovať: pán poslanec Hort za SDK, Farkas za SMK, Mesiarik za SOP - LDÚ - SZS, Hoffmann za SDĽ, Baco za HZDS, Šepták za Pravú SNS, Tatár ako nezávislý, Ambróš za SOP - LDÚ - SZS, Antecký za SDĽ, Maxon za HZDS, Malchárek ako nezávislý, Krajči za HZDS, Oberhauser ako nezávislý. A ostatní poslanci už za HZDS: pán poslanec Brhel, Engliš, Tóthová, Húska, Gajdoš, Cuper, Hofbauer a pán poslanec Cabaj ako 21.

Podľa § 28 rokovacieho poriadku sa o slovo prihlásil pán premiér. Nech sa páči, pán predseda vlády, ako prvý môžete vystúpiť v rozprave.

M. Dzurinda, predseda vlády SR: Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi, aby som vám predniesol stanovisko vlády Slovenskej republiky k návrhu skupiny poslancov na vyslovenie nedôvery vicepremiérovi Miklošovi.

Tento návrh, ktorý iste poznáte písomne a ktorý vlastne aj pán poslanec Kozlík uviedol v piatich základných bodoch, potom ešte vo svojom vystúpení doplnil o niekoľko ďalších dôvodov. Dovoľte mi teda, aby som v reakcii na tento návrh postupoval podobne, že sa najprv vyjadrím k tým dôvodom, ktoré skupina poslancov považuje za relevantné a sú uvedené v písomnej forme, a potom aby som sa vyjadril aj k tomu, čo pán poslanec Kozlík uviedol ústne.

Ja len stručne zopakujem, že ten prvý bod je téma ekonomického rastu, druhý je miera nezamestnanosti, tretím je vývoj v oblasti reštrukturalizácie bánk, štvrtým vývoj v oblasti deficitu verejných financií a piatym stav obchodnej a nadväzne i platobnej bilancie.

Tak teda k prvému, k vývoju nášho hospodárstva.

Hospodársky rast za obdobie 1995 až III. štvrťrok 1998, ktorý uvádza skupina poslancov, sa dosahoval nežiaducim spôsobom. Jednak nadmerným prehrievaním ekonomiky verejnými investíciami a jednak nadmerným zvyšovaním domáceho dopytu. Takto sa dosahovali vyššie prírastky hrubého domáceho produktu. Miery rastu v rozmedzí 6,2 a 6,7 %, ktoré boli vykázané v rokoch 1995 až 1997 však prekročili možnosti hospodárstva a zapríčinili vysokú nerovnováhu ekonomiky. Prekračovaním možnosti investovania vznikla nerovnováha medzi mierou úspor a investovania. Navyše vzrastala zadlženosť štátu vyvolávajúca vysokú dlhovú službu. Inými slovami, tieto rasty z väčšej časti boli dosahované na úkor zrýchľujúceho sa zadlžovania.

Je všeobecne známe, že hospodárska politika, ktorú prijala súčasná vláda, musela v prvom rade zastaviť zhoršovanie nerovnováhy a znížiť mieru investovania. Podporiť vývoz pri udržaní alebo miernom zvýšení spotreby domácností. Prijatá politika sa prejavila v znížení miery rastu v roku 1999. V ďalších rokoch sa rast prispôsobil možnostiam hospodárstva a globálnym podmienkam zahraničného obchodu i svetovej ekonomiky. Vláda Slovenskej republiky pri formulovaní svojho stanoviska k návrhu skupiny poslancov Národnej rady pokladá za opodstatnené využiť aj hodnotenia nesporných autorít s vysokým medzinárodným kreditom. Pri týchto hodnoteniach možno predpokladať vysokú mieru objektívnosti, ktorá je daná ťažko spochybniteľnou prestížou inštitúcií. A čo je najdôležitejšie, stanoviská týchto inštitúcií sú vyjadrením tých kritérií, ktorých naplnenie je rozhodujúce na prijatie Slovenska do Európskej únie. Teda na splnenie cieľa, ktorý podporuje drvivá väčšina obyvateľov. Cieľa, ktorý z dlhodobého hľadiska rozhoduje a bude rozhodovať o perspektívach našej vlasti. Z týchto hodnotení možno uviesť niekoľko stručných citátov, ktoré tvrdenia obsiahnuté v návrhu skupiny poslancov značne oslabujú až vyvracajú.

Ako prvý dokument, z ktorého krátko zacitujem, je pravidelná správa Európskej komisie za rok 1997. Táto správa nepovažovala Slovensko za funkčnú trhovú ekonomiku. V hodnotení v roku 1997 okrem iného napísala: "Aby Slovensko dokázalo čeliť konkurenčným tlakom a trhovým silám v Európskej únii v strednodobom horizonte, sú potrebné transparentnejšie a viac trhovo orientované politiky." Tento postoj alebo hodnotenie Európskej komisie sa v podstate zopakoval aj v pravidelnej správe za rok 1998. Nasledujúci rok v pravidelnej správe za rok 1999 Európska komisia uviedla: "Súčasná slovenská vláda zdedila veľmi ťažké ekonomické podmienky. Príliš vysoké úrovne verejných investícií, zahraničného zadlžovania a bankových úverov poskytovaných v nekomerčných podmienkach umelo podporovali hospodársky rast, ktorému však chýbali zdravé základy. Hospodárska politika súčasnej vlády priniesla jednoznačnú zmenu a snahy o reformy sú značné." V ďalšej časti ešte komisia v hodnotiacej správe za rok 1999 uviedla: "Slovensko je blízko k tomu, aby sa stalo funkčnou trhovou ekonomikou." To boli citáty.

V ďalšom hodnotení už je zreteľne ocenený dosiahnutý pokrok. Európska komisia ten ďalší rok v pravidelnej správe za rok 2000 už napísala, opäť citát: "Politika vlády zameraná na makroekonomickú stabilizáciu priniesla očakávané výsledky. Slovensko môže byť považované za funkčnú trhovú ekonomiku. Kroky urobené na konsolidácii funkčnej trhovej ekonomiky zlepšili strednodobú konkurencieschopnosť Slovenska. Predpokladateľnosť ekonomického prostredia sa zvýšila vďaka vyššej makroekonomickej stabilite, väčšej transparentnosti, predstavení konzistentného strednodobého makroekonomického rámca a lepšej koordinácii politík."

K podobným záverom dospel aj Medzinárodný menový fond, ktorý vo svojej každoročnej správe o Slovenskej republike v júli 2000 uviedol: "Vláda, ktorá nastúpila do funkcie koncom roku 1998 a zdedila ekonomiku s vysokou pravdepodobnosťou krízy, hoci rast ekonomiky v rokoch 1995 až 1998 v priemere prevýšil 6 %, pre ekonomiku boli charakteristické veľké makroekonomické nerovnováhy a štrukturálne problémy. Nová vláda urobila významné kroky k redukovaniu makroekonomických nerovnováh a k naštartovaniu potrebných štrukturálnych reforiem."

Panie poslankyne, páni poslanci, tieto citáty nielenže spochybňujú mýtus o dynamickom rozvoji slovenskej ekonomiky v rokoch 1994 až 1998, ale hovoria aj o veľkej miere predurčenosti budúceho vývoja. Prekonanie tejto negatívne orientovanej predurčenosti stálo vládu po jej nástupe v októbri 1998 veľa síl. Opodstatnene možno povedať, že k tomuto všeobecne oceňovanému obratu významne prispel aj pán podpredseda vlády Ivan Mikloš. Tento záver sa neopiera o subjektívne hodnotenie ovplyvnené politickými hľadiskami. Tento záver vychádza z hodnotení inštitúcií, ktoré sú všeobecne rešpektované a ktorých postoje sú rozhodujúce pre hodnotenie prointegračných snáh Slovenska. Len podotýkam, že tieto inštitúcie sme rešpektovali vždy, či sme vo vláde, alebo sme boli v opozícii.

Vyznenie týchto citátov sa diametrálne odlišuje od tvrdení obsiahnutých v návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky. Tieto tvrdenia totiž z kontextu vytrhávajú niektoré kvantitatívne parametre. Nič nehovoria o spôsoboch, ktoré z krátkodobého hľadiska umožnili dosiahnuť uvádzané relatívne vysoké tempá rastu ekonomiky v rokoch 1995 až 1998. A čo je, myslím, celkom najdôležitejšie, tvrdenia obsiahnuté v návrhu skupiny poslancov nič nehovoria o dôsledkoch, ktoré mala táto politika umelo podporovaného rastu z dlhodobejšieho hľadiska. Tieto negatívne dôsledky si všíma dokument s názvom Spoločné hodnotenie strednodobých priorít hospodárskej politiky, ktorý vo februári 2000 podpísali vláda Slovenskej republiky a Komisia Európskej únie. Za komisiu pán komisár Folbes, za vládu Slovenskej republiky práve pán vicepremiér Ivan Mikloš.

Tento materiál obsahuje opatrenia hospodárskej politiky, ktoré sú nevyhnutné na ukončenie transformácie ekonomiky Slovenska a na jej prípravu na vstup do Európskej únie. V spoločnom hodnotení sa uvádza: "Na rozdiel od ostatných krajín ašpirujúcich na skoré začlenenie do Európskej únie oneskorilo Slovensko riešenie nazhromaždených problémov za celé dlhé obdobie. Výsledkom bola rýchlo zhoršujúca sa situácia v II. polroku 1998 a na začiatku roku 1999 charakterizovaná narastaním makroekonomických nerovnováh a rovnako to bolo napätie vo výmennom kurze. Slovenská republika musela preto prejsť stabilizačným obdobím, počas ktorého budú vytvorené podmienky pre udržateľný hospodársky rast začatím dlho odkladaných štrukturálnych reforiem. Za podmienky, že opatrenia a reformy spomenuté v spoločnom hodnotení budú načas a s nevyhnutnou dôslednosťou uplatnené, obdobie stabilizácie by malo byť obmedzené na roky 1999 - 2000. Prvé pozitívne efekty z reforiem by mali byť viditeľné najskôr v roku 2001 a plný pozitívny dosah na makroúrovni sa dosiahne v roku 2002." Toľko citát z uvedeného materiálu Spoločné hodnotenie strednodobých priorít hospodárskej politiky.

Tu by som možno dodal a pripomenul, že Slovensko dostalo prvú kompletne, dovolím si povedať, porovnateľnú hodnotiacu správu Európskej komisie porovnateľnú s krajinami, ktoré rokujú o začlenení do Európskej únie práve v hodnotení Európskej komisie za minulý rok. Tam sa už slovenská ekonomika charakterizuje ako ekonomika trhová, ekonomika so všetkými predpokladmi konkurovať ostatným ekonomickým silám v zjednocujúcej sa a integrujúcej sa Európe.

Z toho, čo som dosiaľ uviedol, by som mohol zjednodušene uviesť, že na rozdiel od rokov 1994 až 1998, keď bol vyšší hospodársky rast, v rokoch 1999 až dosiaľ vláda nekonzervovala to, čo bolo potrebné reformovať, nebála sa aj nepopulárnych opatrení, ktoré boli dlhé roky odkladané, ktoré boli nevyhnutné, aby Slovensko bolo ekonomicky konkurencieschopné, aby sme založili strednodobejšie a dlhodobejšie trendy zdravého, trvalejšieho hospodárskeho vývoja.

Panie poslankyne, páni poslanci, toto bola reakcia vlády na prvý dôvod vyslovenia nedôvery pánu podpredsedovi vlády Miklošovi.

K miere nezamestnanosti. Je, myslím, nespornou skutočnosťou, že vývoj nezamestnanosti na Slovensku sa vyvíja znepokojivo. Preto vláda Slovenskej republiky tomuto problému venovala a aj venuje kľúčovú pozornosť. Mohol by som dlho hovoriť a vypočítavať celý rad opatrení, ktoré by vo svojom súhrne mali viesť k postupnému obratu. Základom na formulovanie princípov politiky v tejto oblasti sú analýzy príčin, ktoré viedli k výraznému rastu nezamestnanosti po roku 1998. Je preukázané, že rast miery nezamestnanosti úzko súvisí s úpadkom veľkých firiem, s odkladaným uvoľňovaním nadbytočných zamestnancov. Zdržiavanie prejavu týchto faktorov pred voľbami v roku 1998 malo nie ekonomické, ale, myslím, rýdzo politické príčiny. K týmto vplyvom, ktoré sa prejavili zriadeným časovým odkladom, pribudli aj vplyvy ďalšie, ktoré majú objektívny charakter. Je to najmä dôsledok minulého demografického vývoja a z neho plynúcich silných ročníkov prichádzajúcich na trh práce. Nie zanedbateľnú úlohu má aj urýchľovanie štrukturálnych zmien bez najmenšej snahy zmenšovať veľkosť problému nezamestnanosti, jej traumatizujúci vplyv na jednotlivcov a skupiny obyvateľstva. Treba povedať, že pri jeho objektívnom hodnotení nemožno nevidieť, že vývoj v tejto oblasti sprevádzajú javy, ktoré hodnotenie do istej miery aj skresľujú. Je to najmä rozsah čiernej práce a v niektorých nie nepočetných prípadoch je to aj zneužívanie sociálneho systému. Často som sa o tom neraz presvedčil nielen na úradoch práce, ale aj medzi občanmi. Prekonávanie týchto vplyvov nemá, treba priznať, potrebné tempo. Je to úloha, s ktorou sa vláda vysporadúva iba postupne.

Určujúci smer politiky zamestnanosti však vedie po línii aktívnych opatrení. Po línii vytvárania nových pracovných miest. Významný pokrok sa dosiahol v oblasti vstupu priamych zahraničných investícií. V tejto oblasti možno v porovnaní s predchádzajúcim obdobím hovoriť o obrate. Nové výrobné kapacity spojené so zahraničnými investíciami by mali podnecujúco pôsobiť na rozvoj malých a stredných podnikov, na vznik nových pracovných príležitostí. Na rozvoj malého a stredného podnikania bude mať dynamizujúci vplyv reštrukturalizácia bankového sektora a s ňou spojená výraznejšia dostupnosť finančných zdrojov.

Podobne pôsobiacich čiastkových faktorov tvoriacich súčasť politiky zamestnanosti, ktorú vláda rozpracovala a ktorú sa snaží dôsledne uplatňovať, je možné vymenovať nepochybne viacero. Problém nezamestnanosti má mnohé príčiny, majúce svoje korene v dávnejšej minulosti pred rokom 1990, v hospodárskej politike uplatňovanej pred rokom 1998. Má ju aj vo vonkajších vplyvoch, iste. Nejestvuje preto možnosť sa s ním, s kumuláciou jeho často odložených prejavov vysporiadať v historicky krátkom období. Je to možné iba koncepčnou hospodárskou politikou postupne prekonávajúcou vplyv tých faktorov, ktoré sa vo svojom súhrne prejavili vo vysokej miere nezamestnanosti. Práve presadzovanie tohto prístupu, ktorý má za cieľ dynamizáciu ekonomiky, je charakteristické u podpredsedu vlády Ivana Mikloša a vždy som takéto prístupy aj oceňoval.

Tretím dôvodom na vyslovenie nedôvery podpredsedovi vlády Ivanovi Miklošovi, ktorý sa nachádza v písomnom návrhu skupiny poslancov, je oblasť reštrukturalizácie bánk. Výsledky, ktoré vláda dosiahla pri reštrukturalizácii bankového sektora v rokoch 1999 až 2001, umožňujú tvrdenia obsiahnuté v návrhu skupiny poslancov na vyslovenie nedôvery podpredsedovi vlády Ivanovi Miklošovi jednoznačne, dovolím si povedať v tomto prípade, celkom jednoznačne a aj razantne odmietnuť. Do konca roku 1998 sa problémy v bankovom sektore iba kumulovali. Tento stav je azda všeobecne známy. Všeobecne známe je aj to, že práve intenzívne úsilie vlády s využitím know-how zo zahraničia, predovšetkým od Svetovej banky, umožnili prekonať tú obrovskú prekážku ďalšieho priebehu transformácie ekonomiky, ktorú predstavoval stav bankového sektora. Pritom si treba uvedomiť, že táto operácia sa podarila v relatívne krátkom čase. Zvládla sa pri plnom rešpektovaní všetkých zásad transparentnosti. Bankový sektor sa z brzdy transformácie ekonomiky premenil na jej potenciálny impulz. Tie banky, ktoré prešli procesom reštrukturalizácie, majú dnes majiteľov, ktorí sú zárukou stability, ktorí prispeli k tomu, že reštrukturalizovaný bankový sektor má nesporne tie najsolídnejšie európske parametre.

Z výhrad k reštrukturalizácii bankového sektora možno súhlasiť s tvrdením, že náklady na tento proces predstavujú bremeno pre daňových poplatníkov. Toto, prosím, iste nemožno obísť. Ale rovnako treba súhlasiť s tým, že podstatný základ tohto bremena, t. j. zlé hospodárenie bánk, nespadá v nijakom prípade do obdobia po októbri 1998. Myslím, že aj základná slušnosť si žiada tento argument prijať. Ak reštrukturalizácia bánk predstavovala zložitý proces, ktorý ešte napokon pokračuje v činnosti konsolidačnej agentúry, azda ešte zložitejším procesom je reštrukturalizácia podnikateľskej sféry. Prístupy k tejto reštrukturalizácii sa precizujú aj v spolupráci s podnikateľskými zväzmi. Je pravdou, že tempo v tejto oblasti zaostáva nielen za potrebami ekonomiky, ale aj za často alebo neraz našimi predstavami vlády. Príčin je viac. Všetky majú však jeden spoločný menovateľ. Ide o mimoriadne zložitú úlohu, zložitú pre jej nákladnosť, pre nevyhnutnosť rešpektovať všetky tie obmedzenia, ktoré v tejto oblasti jestvujú. Dôležité je však to, že pre reštrukturalizáciu podnikovej sféry sa urobili predpoklady vo viacerých oblastiach vrátane tej, o ktorej hovorí návrh skupiny poslancov, a to je reštrukturalizácia bánk, reštrukturalizácia nášho finančného sektora.

Štvrtou výhradou alebo dôvodom na vyslovenie nedôvery pánu vicepremiérovi Miklošovi je vývoj v oblasti deficitu verejných financií. Pri hodnotení vývoja verejných financií treba, myslím, na prvom mieste uviesť, že deficit v roku 1999 sa znížil z úrovne 4,6 % hrubého domáceho produktu na 3,6 % hrubého domáceho produktu. Dosiahlo sa teda výrazné zníženie, ale pôvodný zámer vlády bol ešte ambicióznejší. Chceli sme dosiahnuť dve 2 % hrubého domáceho produktu. Pod túto hodnotu sa podarilo znížiť deficit štátneho rozpočtu, ktorý predstavoval v uvedenom roku 1,8 % hrubého domáceho produktu. Na rok 2000 sa vo finančnej politike sledoval zámer znížiť deficit štátneho rozpočtu na 2 % hrubého domáceho produktu, skutočný deficit bez nákladov na reštrukturalizáciu bol však ešte o kúsok nižší, 1,7 % hrubého domáceho produktu. Pre fanúšikov by som však chcel doplniť, že ak by sme zohľadnili aj náklady na reštrukturalizáciu, tak by to boli 3,1 % hrubého domáceho produktu.

Postupná konsolidácia verejných financií v rokoch 1999 a 2000 pozitívne ovplyvnila stabilizáciu ekonomiky a najmä situáciu na domácom finančnom trhu. Vytvorila predpoklady na znižovanie úrokových sadzieb na nové úvery. Sadzby postupne klesali z priemernej úrovne 19,3 % v roku 1998 na 9,6 % v priebehu roka 2001. Rád by som to ešte podčiarkol: z 19,3 v roku 1998 na 9,6 v priebehu minulého roka. Východisková vysoká úroveň úrokových sadzieb v roku 1998 bola vyvolaná práve zvýšeným dopytom na domácom finančnom trhu zo strany vlády.

Na rok 2001 sa vo finančnej politike sledoval zámer znížiť deficit štátneho rozpočtu na 1 % hrubého domáceho produktu. Podľa zákona o štátnom rozpočte na rok 2001 sa deficit štátneho rozpočtu prechodne zvýšil na úroveň 3,8 % hrubého domáceho produktu a deficit verejného rozpočtu na 3,9 % hrubého domáceho produktu - opäť bez nákladov na reštrukturalizáciu bánk. Skutočný vývoj deficitu odráža najmä intenzívnejšie realizované daňové úpravy na strane príjmovej, ako aj sektorové reformy, ktoré ovplyvnili výdavkovú stránku. Vyšší deficit štátneho rozpočtu je ovplyvnený aj nákladmi na aktivity súvisiace s integračným procesom. Osobitný charakter mali náklady na reštrukturalizáciu bánk. Tieto náklady sú naozaj vysoké, majú špecifický charakter. Nevyplývajú zo zlého hospodárenia s verejnými financiami, ale sú spojené s nevyhnutným ozdravným procesom vo finančnom sektore. Pozitívne efekty tohto ozdravenia by sa mali prejaviť iste s časovým posunom.

A napokon je tu piata oblasť, a to zhoršenie vývoja obchodnej a s tým nadväzne súvisiacej platobnej bilancie Slovenskej republiky. Deficit zahraničného obchodu, podobne ako iné ekonomické veličiny, sa nevyvíja bez súvislosti s celkovým vývojom ekonomiky. Pri hodnotení vývoja obchodnej bilancie v minulom roku, v roku 2001, na prvom mieste treba vidieť, že rast deficitu zahraničného obchodu je spojený s ekonomickým rastom a z neho rezultujúcim rastom agrárneho dopytu. Najmä v tejto súvislosti sa prejavuje negatívny dôsledok zaostávania štrukturálnych reforiem. (Reakcia z pléna.) Je to naozaj pravda, agregovaného dopytu. Ďakujem pekne.

Domáca ponuka nie je zatiaľ v postačujúcej miere konkurencieschopná, čo znamená tlak na rast dovozov. Rovnaký dôsledok má aj rastúci prílev zahraničných investícií a s ním i spojený investičný dopyt. Na strane druhej štrukturálne problémy slovenskej ekonomiky ovplyvňujú aj vývoz, ktorý nemá potrebnú dynamiku. Riešenie je spojené predovšetkým s prekonávaním štrukturálnych problémov ekonomiky, k čomu by mali významne prispieť zahraničné investície. Úsilie vlády Slovenskej republiky v tejto oblasti prináša, myslím, nesporné výsledky.

Panie poslankyne, páni poslanci, analýza vývoja obchodnej bilancie, ktorú vykonala vláda, ďalšie rozbory vykonané s relevantnými inštitúciami mi umožňujú urobiť dva zásadné závery. Prvý z nich oprávňuje k tvrdeniu, že terajší deficit bežného účtu platobnej bilancie má iný charakter ako z kvantitatívneho hľadiska veľmi podobná situácia v roku 1996. Hlavným zdrojom na financovanie deficitu v tom čase boli pôžičky, dlhodobé finančné úvery. Rastúci schodok bežného účtu je teraz krytý prebytkom na kapitálovom účte platobnej bilancie. Inými slovami, na prekrytie alebo zaplatenie, prefinancovanie tohto deficitu si nepotrebujeme požičiavať, pretože máme priame zahraničné investície. Rastúci schodok bežného účtu je teda, ako som povedal, krytý prebytkom na kapitálom účte. To bol prvý záver.

Druhý záver, ku ktorému vývoj v plnej miere oprávňuje, hovorí, že deficit bežného účtu platobnej bilancie nebude mať negatívny vplyv na ekonomický vývoj a neovplyvní nominálny výmenný kurz.

Napriek tomu, že vývoj obchodnej bilancie nepredstavuje akútne riziko, vláda sa tejto oblasti intenzívne venuje. Opatrenia, ktoré prijala po hĺbkovej analýze vývoja v tejto oblasti v novembri 2001, by mali podporiť presadzovanie pozitívnych tendencií vo vývoji obchodnej bilancie. Môžem k tomu dodať len to, že práve v týchto dňoch sa na rokovanie vlády dostane ucelený materiál už z predbežných čísel vývoja obchodnej bilancie, platobnej bilancie za uplynulý rok a vláda bude prerokúvaniu tohto dokumentu venovať náležitú pozornosť.

Panie poslankyne, páni poslanci, toľko bola moja reakcia, reakcia vlády, ktorú dnes vláda Slovenskej republiky schválila ako odpoveď na dôvody na vyslovenie nedôvery podpredsedovi vlády Ivanovi Miklošovi, ako ich čítate v návrhu skupiny poslancov.

Faktom je aj to, že pán poslanec Kozlík potom nad rámec týchto písomných dôvodov uvádzal ešte viaceré ďalšie. Rád by som sa, samozrejme, vyjadril aj k nim.

V prvom rade pán poslanec spochybňoval privatizáciu takých inštitúcií alebo podnikov, ako boli Slovenské telekomunikácie, ako sú Slovenské telekomunikácie, alebo povedzme Slovenská sporiteľňa a niektoré ďalšie. Chcem odpovedať pokojne, ale veľmi jasne, bola to omnoho lepšia, správnejšia, pre ľudí omnoho užitočnejšia privatizácia, ako bola v rokoch minulých povedzme privatizácia Východoslovenských železiarní Košice alebo Nafty Gbely, alebo Kúpeľov Piešťany, alebo, ak chcete, aj Pratexu Čadca. Bola to privatizácia prospešná, pretože do týchto firiem prišlo nové know-how, prišiel poriadok, do slovenskej ekonomiky prišli čisté peniaze, ktoré sme mohli využiť na prospech ľudí, na prospech občanov. Informácie alebo náhľady, ktoré uvádza pán poslanec Kozlík, sú jeho, ja mu ich vziať nechcem, ale považujem ich za nepravdivé a falošné.

Samozrejme, pokojne by som sa ho mohol opýtať, kde bol vtedy, keď sme prijímali rozhodnutie o privatizácii či Slovenských telekomunikácií, alebo zmienenej Slovenskej sporiteľne. Nikde v tom čase nezaznel jeho hlas ani interpelácia, ani niečo podobné. A ja som si vedomý, že to tak bolo preto, lebo tá privatizácia spĺňala všetky parametre transparentnosti a prospešnosti pre slovenskú ekonomiku a najmä pre občanov Slovenskej republiky.

Pán poslanec Kozlík potom hovoril aj o ďalšom segmente našej práce, za ktorý chce robiť zodpovedného pána vicepremiéra Mikloša, a to bola reforma verejnej správy. Fakt je ten, že pán Mikloš odviedol aj v tomto sektore veľmi poctivú prácu a že vlastne plnil funkciu koordinátora až do obdobia, keď to bolo nevyhnutné. Myslím, že práve schválenie zákona o sústave vyšších územnosprávnych celkov bolo obdobím, kedy už takáto z jedných rúk vykonávaná koordinácia nebola potrebná, a preto odmietam konštatovania, že to, že sa vzdal ďalšieho pôsobenia v tejto oblasti, nejakým negatívnym spôsobom doliehalo alebo dolieha na verejnú správu. Reforma verejnej správy má svoj časový harmonogram. Viete veľmi dobre, že podľa zákona o prenose kompetencií tento časový harmonogram predpokladá prenos niektorých kompetencií od začiatku tohto roka, niektoré k 1. júlu tohto roka a vlastne až do polovice roka 2004.

Pán poslanec Kozlík sa zmienil aj o inštitúcii, ktorá má dnes problémy v oblasti vzťahu k občanom, hovoril o BMG, hovoril o tom, že neprebiehajú náležité šetrenia a podobne. Tu chcem byť trochu osobnejší a povedať, že pomerne cynicky pôsobia na mňa takéto slová, pretože ministrom financií v tom čase, keď takéto firmy vznikali, bol práve pán poslanec Kozlík. Veľmi cynicky to na mňa pôsobí, nemali by sme takto zneužívať nešťastie ľudí. A ja som vám v informácii, ktorú ste si odo mňa vyžiadali v piatok minulého týždňa, veľmi podrobne poskytol informácie o tom, čo všetko vláda urobila, aby legislatívne zúžila manévrovací priestor takýchto inštitúcií, že sme vyše mesiaca zabezpečovali platenú inzerciu v elektronických médiách, v rozhodujúcich mienkotvorných denníkoch, aby sme upozorňovali občanov Slovenskej republiky na riziká takéhoto podnikania. Rovnako som vás informoval aj o tom, že minister vnútra na základe vývoja zriadil vyšetrovací tím na najvyššej úrovni a že v krátkom čase, len čo budú výsledky šetrenia k dispozícii, vás radi o týchto výsledkoch budeme informovať.

Veľmi ma mrzí, že pán poslanec Kozlík skĺzol do takého klamstva, že BMG financovala volebnú kampaň SDK. Panie poslankyne, páni poslanci, mali by sme udržať politickú kultúru. Toto je krajný, totálny nezmysel!

Myslím si, že pravda je niekde úplne inde a tá pravda je tá, že v prípade návrhu na odvolanie pána vicepremiéra Mikloša ide o klasický zápas vládnej koalície a opozície. Hnutie za demokratické Slovensko ako hlavná opozičná sila vedie sústredený útok voči vláde, lebo si myslí, že je tu šanca na povalenie vlády. Je to legitímne v každej demokratickej spoločnosti, rovnako ako je legitímne, keď vám poviem, že ja osobne si myslím, že Hnutie za demokratické Slovensko tak robí preto, lebo práve teraz cíti šancu. Cíti šancu na povalenie vlády, cíti šancu na to, že povalením vlády by nedošlo k privatizácii Slovenského plynárenského priemyslu, že by sme túto vplyvnú inštitúciu, dnes značne ozdravenú, nemuseli dať ľuďom, ale že by zostala k dispozícii na podobné nehospodárne počínanie, akému sme tam boli svedkami v rokoch 1994...