B. Bugár, podpredseda NR SR: Na vystúpenie pani poslankyne s faktickou poznámkou sa prihlásil pán poslanec Šepták ako jediný. Nech sa páči, máte slovo.
R. Šepták, poslanec: Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Chcel by som teda podporiť slová pani poslankyne Slavkovskej. Ja sám som absolventom externého štúdia, keď som študoval 6 rokov na vysokej škole s tým, že dá sa jednoznačne povedať, že väčšina ľudí, ktorí dnes večerne alebo externe študujú, už teraz platí od 10 000 do 20 000 a možno viac tisíc korún za semester, pán minister. A nedá sa teda hovoriť o tom, že by to štúdium bolo úplne zdarma. Tým chcem povedať, že dnes už musia súrodenci jeden na druhého čakať, pretože si jednotlivé rodiny nemôžu dovoliť dať na štúdium obidve deti. Čiže musia čakať pokiaľ jeden-druhý doštudujú, aby to finančne zvládli, nehovoriac o tom, že k týmto nákladom, ktoré sú na jednotlivé semestre, sa pridružujú ešte náklady z internátov, cestovné a ďalšie finančné prostriedky. Skutočne si neviem predstaviť, keď okrem týchto finančných prostriedkov, ktoré dnes sú vyžadované, má pristúpiť ešte k vysokému školstvu aj spoplatnenie externého štúdia. Myslím si, že skutočne ak vysoké školy čakajú zrovna na tieto peniaze, že ich vytrhnú z biedy, že tí ľudia, ktorí večerne študujú, si zaplatia, nehovoriac o tom, že je to diskriminačného charakteru, že jedni budú platiť, druhí nebudú platiť, nehovoriac o tom, aké veľké problémy vznikajú, keď sa mladí ľudia zamestnávajú, aby vlastne získali nejaké finančné prostriedky, aby mohli doštudovať.
Chcem tým povedať, že sa snažíme zvyšovať percento vysokoškolsky vzdelanej populácie na Slovensku, tak ako je to všade vo svete bežné. Naopak, zavedením spoplatnenia štúdia dosiahneme to, že to percento sa nám bude znižovať a budeme mať veľmi veľké problémy. Chcem tým povedať, že žiadny národ nevymrel na múdrosť. A mali by sme na ňu vsadiť, pretože len múdri, inteligentní, vzdelaní ľudia dokážu sa predať aj v zahraničí a dokážu predať svoju prácu. Ďakujem.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Mesiarik, pripraví sa pani poslankyňa Tóthová.
Nech sa páči.
M. Mesiarik, poslanec: Vážený pán podpredseda Národnej rady, pán minister, vážené poslankyne, poslanci, vážení hostia, budem veľmi stručný vo svojom vystúpení, pretože podstatné veci, ktoré som chcel aj ja pripomienkovať, už tu odzneli. Chcem len zdôrazniť, že skutočne ide o nesmierne významný zákon, ide o reformu školstva. A ja som rád, že venujeme tomu toľko času, že takýto významný zákon neprejdeme iba jednoduchým konštatovaním chýb a potom schválením aj s nedostatkami. Na druhej strane ak hovoríme, že ide o reformu, myslím si, že tá reforma by nemala byť polovičatá, že by mala byť skutočne aj komplexná reforma a že by nemala zakladať žiadnu diskrimináciu časti občanov, či mladých alebo starých, a v konečnom dôsledku že táto reforma by mala prispieť k tomu, aby sa vysoké školstvo dostalo na vyššiu úroveň.
Myslím si, že ten problém, ku ktorému sa chcem vyjadriť, a to je problém externého štúdia, treba veľmi seriózne a veľmi vážne zvážiť, pretože argumenty, ktoré tu zaznievajú, sú niekedy prinajmenšom čudné. A dovolím si tvrdiť, že taký argument - legalizovať súčasný stav v platení za externé štúdium - je nezmysel. Je to niečo podobné, ako keď náš pán premiér tvrdí, že sme stabilizovali ekonomiku. Ale na akej úrovni sme ju stabilizovali, aký to má dopad, to už nehovorí nikto. Takže nie som za to, aby sme legalizovali súčasný stav v tejto oblasti, pretože je to, ako som už dneska tu zdôraznil, biznis, je to obchod. A tie eseročky, tie skupiny, ktoré robia takýto biznis, takéto štúdium, obávam sa, to robia nie v pozadí so záujmom dávať vzdelanie, ale robiť si obchod, ja som si robil niektoré poslanecké prieskumy, nebudem to teraz zverejňovať, nemá to zmysel, aj v príjmoch pedagógov za takéto organizované štúdium. Dovolím si však tvrdiť, že je to na úkor ostatných študentov, keď profesor, učiteľ cestuje do Topoľčian, do Prievidze, do Žiliny, i keď, všetka česť, aj svoj voľný čas na to obetuje.
Chcel by som opätovne pripomenúť, že tu platí Ústava Slovenskej republiky, platia tu medzinárodné dohovory a je neprijateľné, aby sme v našom zákone, ktorým hovoríme, že robíme reformu školstva, prijali také niečo, aby časť občanov bola diskriminovaná.
Chcem preto navrhnúť a žiadam zároveň a trvám na tom, dúfam, že pán spravodajca to zachytí, aby sa o bode 168 spoločnej správy, je to bod, ktorý navrhoval výbor pre sociálne veci a bývanie, a veľmi dobre sme ho zvažovali, veľmi dlho sme o ňom diskutovali, hlasovalo osobitne. Tento bod hovorí, keď si to pozriete, aby sa tá časť, kde sa hovorí o spoplatnení externého štúdia, vypustila. Ďakujem.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami sa prihlásili dvaja páni poslanci. Končím možnosť sa prihlásiť do faktických poznámok.
Pán poslanec Slafkovský.
A. Slafkovský, poslanec: Ďakujem, pán podpredseda. Ja by som len v krátkosti chcel reagovať na to, čo zaznelo v príspevku kolegu Mesiarika. A to je to cestovanie profesorov, docentov a vyučujúcich po Slovensku za účelom, aby zachovali kvalitu vzdelávania na príslušnej fakulte, ktorá vznikla, ako uviedol napr. Topoľčany alebo Prievidzu, Poprad a pod., kde nie sú dostatočné podmienky na to, aby tie školy fungovali, tak ako majú. Zasa na druhej strane dostali sme dnes do lavíc materiál o reforme vojenského vysokého školstva, kde sa chystá armáda zredukovať svoje požiadavky na vysoké školstvo a uvoľniť veľké kapacity priestorové, mozgové aj ľudské na to, aby sme mohli rozšíriť vzdelávanie vysokoškolského charakteru kvalitne na Slovensku. Preto sa prikláňam k tomu, aby táto snemovňa zobrala na vedomie pri prerokúvaní materiálu, ktorý príde ako iný bod k nám na stôl, o reforme armády Model 2010, v nadväznosti na prerokúvanie problematiky vysokého školstva, pretože tu je ten priestor, kde o tom treba hovoriť, že školstvo môže získať veľké priestorové aj ľudské kapacity od armády a je potrebné, aby došlo k dohode medzi ministerstvom školstva a ministerstvom obrany, k využitiu týchto uvoľňujúcich sa kapacít tak, aby vysoké školy v Liptovskom Mikuláši a v Košiciach si svoj charakter zachovali. Určité kroky sa už uskutočnili, ale dohoda ešte konkrétna nie je. Ďakujem.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec Šepták.
R. Šepták, poslanec: Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Chcem povedať, že chápem všetky výhrady, ktoré sú aj pri tomto zákone, na jednej strane zaplatenie štúdia, na druhej strane proti plateniu štúdia. Ale myslím si, že pán minister by mal byť zrovna ten rozhodujúci pilier, ktorý by mal jasne povedať, ako si predstavuje ďalšie vysoké školstvo, akým spôsobom sa dajú veci riešiť. Jedna pravda je však nesporná, že beda tej vláde, ktorá nezabezpečí peniaze na rozvoj školstva, pretože ďalšie generácie si to odnesú formou nevzdelaného národa. A práve preto je dôležitá otázka, ktorú tu dnes prerokúvame, a práve preto by pán minister mal jasne povedať svoje stanovisko, ako on sa pozerá na túto vec, jasne povedať, a myslím si, že tu by mal byť aj pán premiér, aby sa hľadali cesty, akým spôsobom dokážeme peniaze na vysoké školstvo dať, pretože ide o to, že sa nám podarilo v rámci jednotlivých vysokých škôl zabezpečiť štúdium, ako sa povie, bližšie k študujúcemu, aby sme znížili nárok na internáty, nárok na financie na internáty, nárok na cestovanie, a vlastne sa snažíme ľuďom doniesť štúdium až domov, aby mohli študovať, pokiaľ má niekto záujem. Ja si cením každého človeka, ktorý chce na sebe pracovať a vzdelávať sa. A preto by som bol za to, aby štúdium ostalo nespoplatnené, hlavne z toho dôvodu, aby sa nestalo to, čo povedal pán Mesiarik, že tí, čo budú mať peniaze a moc, budú môcť vyštudovať, tí, čo nebudú mať peniaze a moc a budú aj šikovní, nebudú môcť čudovať. To je to, čo sa môže stať. A práve preto, pán minister, vy by ste mali jasne povedať, ako si túto vec predstavujete. Ďakujem.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pani poslankyňa Tóthová a ak ešte budeme mať čas, tak potom aj pán poslanec Šagát.
Nech sa páči, pani poslankyňa. Bude vám stačiť 34 minút?
K. Tóthová, poslankyňa: Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán predsedajúci, milé kolegyne, kolegovia, vážený pán minister, nebudem hovoriť dlho. Je pravdou, že som vystúpila napr. pri problematike verejnej správy a pán predsedajúci Bugár pre tlač povedal, že poslankyňa Tóthová už hovorí hodinu, zdržuje, takže opozícia predlžuje rokovanie. Vážený pán predsedajúci, keby si opozícia všimla, čo i len časť tých pripomienok, ktoré som tu v poslaneckej snemovni za tú hodinu povedala, tak by nebolo toľko problémov, ktoré v praxi sú, boli by ste si domysleli niektoré veci a možno by sme si uchránili aj problémy, ktoré ešte len prídu, pretože tie jednoduché kompetencie, to nie je problém, ale teraz prídu tie zložité a to budú aj zložité otázky. Ale to bolo len ako krátka odpoveď na otázku, lebo skutočne pri vysokoškolskom zákone budem stručná. Veľa vecí tu bolo povedané a som poučená z minulosti, načo hádzať vedomosti, keď si ich nikto neberie a akosi ich ignoruje.
Ale nedá mi nepovedať, že vonkoncom nemôžem súhlasiť s § 3 ods. 4, pán minister, kde ste dali do parlamentu niečo, čo je nestráviteľné. V tomto odseku sa totiž hovorí, že rektor môže povoliť organizovanie stretnutia členov akademickej obce s predstaviteľmi politických strán a politických hnutí majúce charakter verejnej diskusie. Okrem mnohých vecí, ktoré sa menia a rušia, ktoré boli výdobytkom v rokoch, keď sa robil vysokoškolský zákon, a boli pozitívne, jedným veľkým pozitívom bolo, že sa akademická pôda stala apolitická. Ja viem, že nemožno tak ako v iných subjektoch zakladať politické strany na pracoviskách, ale akademická pôda nemôže byť pôda, kde jej apolitickosť alebo politickosť bude závislá od rozhodnutia pána rektora, ktorý môže byť v silnom politickom tričku, vzhľadom na zákon, ktorý predkladáte, áno. A práve, naopak, eliminácia takýchto vystúpení by mala byť snahou a cieľom tohto zákona, pretože mám tu jeden prípad, ktorý za existencie nášho zákona dnes platiaceho zakazuje akúkoľvek propagáciu politiky. Na akademickej pôde sa to deje a deje sa to za tichého zažmúrenia očí inšpekcie a vrátane pracovníkov príslušného ministerstva.
Keď mi neveríte, mám tu jeden aj písomný doklad. Bolo to na fakulte mediálnej komunikácie v Trnave, bolo to v štvrtom ročníku, bolo to 18. októbra minulý rok vo štvrtok. A namiesto výuky, ktorá bola riadne, môžem vám to dokumentovať, pán minister, predznačená, sa v miestnosti kina Oko, kde sa táto výuka uskutočňuje, uskutočnila prednáška na tému žurnalistika. A, čuduj sa svete, prednášateľom bol pán Rusko a pán Ľubomír Lindtner. A dialo sa to o 10.00 hodine za situácie, kde takto bolo študentom oznámené, že účasť bude kontrolovaná prezenčnou listinou, áno. Čiže to bolo dané ako povinná prednáška. Nehnevajte sa, neviem o tom, že by Rusko alebo Lindtner boli vysokoškolskí učitelia a že by boli robili prednášku predmetu, resp. ako externisti oživili daný predmet. Z ústnych vyjadrení účastníkov tejto akcie viem, že to bola jedna nezabalená politická agitácia do nového politického subjektu, áno. A to sa deje za existencie ustanovenia, ktoré vy mienite zo zákona vyčleniť. A práve naopak, vy tu dávate ustanovenie, že rektor to môže povoliť.
Vážený pán minister, máte záujem urobiť z vysokých škôl politické arény mladých ľudí? A dávate to pred voľbami? Chcete tento zákon ešte pred voľbami schváliť, aby stihol voľby, koniec semestra? Tak dovoľte, aby som vám povedala svoj hlboký nesúhlas a odsúdenie, že niečo takéhoto podpíšete, dáte do vlády a pošlete parlamentu. Ja nemôžem podporiť zákon, v ktorom je takéto ustanovenie.
Ďalej, veľmi krátka poznámka, pretože už tu boli na to názory, fakulta alebo rektorát. No ja si pamätám a bola som činná pri tvorbe zákona, ktorým sa decentralizovala kompetencia. A bolo množstvo akceptabilných argumentov, prečo to má byť, okrem princípu decentralizácie aj veľké výpočty, o čo je to lacnejšie, efektívnejšie, účinnejšie tieto veci riadiť na úrovni fakulty, a jeden zásadný argument - profiláciu fakulty má na starosti dekan a príslušný vedúci príslušných vedných odborov. A vždy platilo, a dúfam, že aj bude platiť, pokiaľ spoločnosť bude rozumná, že ten, kto má zodpovednosť, má mať aj kompetencie. A preto považujem za scestné mať takú predlohu a resp. prijať takú predlohu, aká tu je.
Tretia poznámka, externé a interné štúdium. Už tu bolo viackrát povedané, aj vo faktickej poznámke som sa k tomu vyjadrila, pokiaľ by bol prijatý model, že jedna forma štúdia bude bezodplatná a druhá bude odplatná, pán minister, myslím, že tu dochádza k diskriminácii študentov, pretože dnešná externá forma štúdia nie je nič iné ako štúdium detičiek, ktoré sa nedostali do denného štúdia. Povedzme si to otvorene. To už nie je obdobie, keď išli študovať tí, ktorí boli chudobní a nemohli študovať a popri zamestnaní študovali. Ak niekto študuje externe popri zamestnaní, tak má také zamestnanie, aby si len zarobil finančne, aby vôbec mohol študovať. A ďalej, povedzme si to úprimne, my externému študentovi vždy na vysokej škole ponúkame menej ako študentovi denného štúdia.
Ďalšia poznámka. Nadväzujem na pána poslanca Kandráča, ktorý podotkol otázku legislatívnej techniky. Pán minister, tá je hrozná, tá je hrozná. Ja neviem, kto vám ten zákon robil, ale tam sú zvraty, ktoré v legislatívnej technike nie sú zaužívané. A vedela by som cez to prejsť a nestrácať o tom tuto ani jednu vetu, keby tieto neobvyklé techniky boli jasné. Ale nie sú jasné.
Takže považujem predložený legislatívny návrh, ktorý tu mal byť už pred dvomi rokmi za nie šťastné dielo a pravdepodobne ho svojím hlasovaním nepodporím. Nepodporím ho jednoznačne, ak ostane § 3 ods. 4 a ak ostane centralizácia kompetencie na úroveň rektorátov, pretože som robila dlhé roky na fakulte a zažila som riadenie z rektorátu a zažila som riadenie a hospodárenie z úrovne fakulty. To druhé bolo účinnejšie, zrozumiteľnejšie, prehľadnejšie a, myslím, aj zodpovednejšie čo do znalosti problému, ktorý mala tá-ktorá fakulta.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, ja vám ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
B. Bugár, podpredseda NR SR: Pani poslankyňa, ďakujem aj ja.
Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Šagát, pripraví sa pán poslanec Rakús.
T. Šagát, poslanec: Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážený pán spoločný spravodajca, vážená snemovňa, toto je téma, ktorá je pre mňa viac než odborný problém, to je téma, ktorá je pre mňa so silným emočným podkladom, pretože budem hovoriť o veciach, ktoré prežívam vo svojom profesionálnom živote viac ako 30 rokov.
Moje pozmeňujúce návrhy, spolu s poslancom Rakúsom, vedú vo svojej filozofii k vzniku štátnej vysokej školy rezortnej v rezorte zdravotníctva, čo, samozrejme, u predkladateľa vyvolá hlboké vrásky. A s istotou túto iniciatívu odmietne. Ja som si vedomý toho, že v tomto krátkom čase a tými argumentmi, ktoré mám, nebudem vedieť presvedčiť predkladateľa, aby túto zmenu v zákone prijal. Ale napriek tomu, keďže v živote človeka sú hodnoty, ktoré musí sám v sebe rešpektovať, ktorým sa musí podriadiť, aby sa mohol dívať ráno do zrkadla, využívam svoju ústavnú možnosť tu vystúpiť a napriek tomu to predniesť. Považujem totiž za absolútne opodstatnené a chcem to krátko vysvetliť, obsahuje to dôvodová správa, prečo je tu dôvod na vznik rezortnej vysokej školy. Možno sa mi predsa len na poslednú chvíľu podarí zvrátiť situáciu a pán minister predsa len povie, že máte pravdu, páni. Nakoniec, aj v hokejovom stretnutí sa dávajú góly v ostatných sekundách. Dokonca aj v predĺžení sa vyhrávajú stratené zápasy.
Takže dovoľte, aby som uviedol 3 roviny, ktoré ma s kolegom Rakúsom postavili do tejto snemovne s týmto návrhom.
Prvou rovinou je história. Viete, keď niečo budujeme, keď transformujeme krajinu, meníme ekonomiku, chceme povedať, že sú tu nejaké iné hodnoty, ako platili doteraz. V transformujúcej krajine nemôžeme robiť transformáciu bez toho, aby sme zahodili históriu. Ak to niekto robí, tak prinesie riešenia, ktoré síce môžu vyzerať na prvý pohľad ako veľmi zaujímavé a dobré, ale nebudú akceptovateľné. A zrejme navrhovateľom ide o akceptovateľné riešenia, ktoré ponúkajú, pretože mnoho dobrých myšlienok pre svoju zlú načasovanosť nerešpektovania historických a iných súvislostí nebolo prijatých. Možno sa tak stane až po smrti tých, ktorí to na svetlo sveta doniesli. Ale nám ide o hrdinov dnešných dní a skúsme urobiť niečo pre tento zákon tak, aby sme skutočne to posunuli dopredu.
A čo hovorí história. Pán minister určite veľmi dobre pozná to, o čom budem hovoriť, ale musím to povedať tým, čo to nevedia. Existuje tu inštitúcia, ktorá vybudovala systém ďalšieho vzdelávania lekárov v priebehu ostatných 48 rokov. Dobre počujete. To nie je žiadna inštitúcia, ktorá vznikla včera, ktorá vznikne na nejakej schránke v nejakom dome bez poriadnej adresy. Proste to tu existuje 48 rokov. Vybudoval to systém, ktorý bol, samozrejme, kritizovaný pomerne, že je centralistický, štátny a tak ďalej, ale keď sa začal porovnávať po otvorení možností vzniku Európskej únie so systémami postgraduálneho vzdelávania v iných krajinách, jednoznačne, pán minister, jednoznačne, bodoval ako systém, ktorý má veľké pozitíva, ktoré urobili vysokú latku v úrovni medicíny, a napriek tomu, že ekonomika našej krajiny v ostatných niekoľkých desiatkach rokov sa zmieta v zúfalých kŕčoch, naši doktori, naše sestry zdravotné vďaka výbornému vzdelaniu, vďaka kreativite, vďaka tvorivosti a schopnosti improvizácie preklenuli mnoho-mnoho ekonomických nedostatkov a udržali medicínu na tej úrovni, ktorá je. Mohla by byť ešte lepšia. Ale taká malá krajina v strede Európy dnes transplantuje srdcia, pečeň, obličky, áno, rohovky, robí neuveriteľne zložité operácie na mozgu. To ale je výsledok niečoho. To proste sem neprišlo samo, proste je za tým nejaká robota.
Výsledok tejto 48-ročnej roboty je systém ďalšieho vzdelávania, ktorý tu teda existuje. Ten systém podľa mňa bol dlhodobo ignorovaný a vôbec nebol považovaný, že to je systém, ktorý je na úrovni pedagogiky rovnej vysokej škole. Uvedomujete si iste všetci, že skončí lekár vysokú školu - na dobrej vysokej škole bez ohľadu, kde to je, či to je v západnom Nemecku, v Spojených štátoch alebo na Slovensku - a on ešte musí ešte ďalšie 3 roky či ďalších 5, 8, 10 rokov, podľa toho, aká je to špecializácia, študovať postgraduálne, aby mohol robiť to, čo vlastne samostatne chce robiť. A teda treba povedať, že bez systému postgraduálnej výuky nemôže nikto ukončiť vlastne vzdelanie v medicíne. A my vzdelávanie postgraduálne máme tu ako nejaký taký paberok vzdelávania, ktorému sa nepriznáva roky úroveň vysokoškolského vzdelávania. Ja s tým nemôžem súhlasiť, mňa to hlboko zraňuje, protestujem tu a nikdy ma nepresvedčí nikto, že to je správne. Proste povedzte mi jeden argument, ktokoľvek, prečo by toto štúdium nemalo byť rovné vysokoškolskému vzdelávaniu. Zato, že ho nevieme pomenovať? Zato vytvárame systém ďalšieho vzdelávania alebo vzdelávanie vôbec, aby sme ich pomenúvali? Nuž hádam zato, aby plnili tým vzdelávaním sa nejaké činnosti. A preto my prichádzame do zákona s návrhom pomenovania vzdelávania, o ktorom si myslíme, že je minimálne, ak nie vyššie, ako to, ktoré je na úrovni pregraduálnej.
Bývalý postgraduálny ústav, inštitút je z môjho pohľadu v zdravotníctve jeden z najlepších plodov socialistického zdravotníctva. Nemôžeme transformovať, budovať niečo len tak proste, že chceme niečo postaviť bez toho, aby sme neakceptovali a nepreniesli to dobré z minulosti do prítomnosti. To v žiadnom prípade nemôžem akceptovať. A preto mi, možno nie úplne v tejto chvíli najšťastnejšie, pomenúvame postgraduálne vzdelávanie ako špecializačné štúdium v medicíne, ktoré je tretím stupňom, treťou formou alebo akou, aby som sa správne vyjadril, vysokoškolského vzdelávania.
Tam smeruje môj prvý pozmeňujúci návrh, ktorý v § 4 ods. 5 dopĺňa slová "a špecializačné štúdium v medicíne", s odkazom na § 44, ktorý toto štúdium potom ďalej presne charakterizuje, tak ako je to pri iných typoch vysokoškolského vzdelávania.
Samozrejme, z tej histórie vychádza aj to, že tá škola, ktorá tu 48 rokov existuje, naakumulovala nielen materiálne hodnoty, technické vybavenie, ale predovšetkým ľudský potenciál, je zastúpená niekoľkými desiatkami profesorov, docentov, doktorov vied, PhD. a podobne, vieme to vydokladovať, má za sebou niekoľko desiatok výskumných úloh na republikovej medzinárodnej a inej úrovni, riešila celý rad grantov, má niekoľko tisíc publikačných činností. Proste, viete, to sa nedá odložiť niekde do archívu, ad acta, že dobre, páni, boli ste tu 48 rokov, niečo ste prirobili, ale nie je to stále to, aby sme vás my mohli akceptovať ako vysokú školu. To sa nedá odložiť. To tu existuje. To tu ovplyvnilo úroveň vzdelania v medicíne. A tá sa sama, samozrejme, mnohých z vás dotkla. A ja si myslím, že ak ste náhodou nenarazili na nie úplne personálne dobre vybaveného človeka, pretože aj takí v zdravotníctve sú, tak ste odchádzali väčšinou dobre ošetrení a moderne liečení a vyliečení.
A preto ja myslím, že by sme sa mali snažiť tu na pôde tohto parlamentu odstrániť túto krivdu, ktorá tu existuje niekoľko desiatok rokov. A nájdime na to riešenie. To neexistuje, aby sa to nezmestilo do akejkoľvek filozofie vzdelávania vo vysokom školstve. Ak to niekto nechce urobiť, tak to nemá argumentáciu, prečo by to nechcel urobiť. To tu existuje, robí sa to a nie je možné, aby sa nenašiel taký paragraf v tom prekrútenom právnickom systéme, aby to tam nebolo. To ja tvrdím. A budem za týmto stáť a bojovať, aj keby sme neuspeli tentokrát, pretože tých ľudí, za ktorých my hovoríme, pretože to som si nevymyslel ja Tibor Šagát ani Lojzo Rakús, ktorý to chcel robiť v roku 1992, pričom bolo to dohodnuté s ministrom Pišútom - nie my dvaja, my len máme tú česť dnes tu vystúpiť a povedať ten názor tých ľudí -, keby sme sa mohli opýtať na názor tých ľudí, ktorých naši kolegovia liečili, tak pravdepodobne by táto snemovňa tu ani jednu minútu nerozmýšľala, že to ide urobiť. Ja ľutujem, že je tu tak málo ľudí. No ja mám šancu hovoriť len teraz pred devätnástou. Všetci ste unavení, samozrejme. Máme toho plné zuby. No snažím sa vás strhnúť k tomu. A ja dúfam, že nie som impertinentný, ale cítim to a tak to hovorím a budem tak vždy robiť, pretože keď niečo robíme, robme to naplno. A potom to niekedy vyzerá aj takto, ako to robím ja.
Ešte jednu vec k tej histórii, aj pán minister pravdepodobne bude s tým súhlasiť, nič osobné, keď sa obraciam na pána ministra, ja s ním nemám žiadny rozpor. Ale aj pán minister potvrdí, že stredné školy, ktorých sa toto týka, stredné zdravotnícke školy boli neustále v riadení a v zriaďovaní ministerstva zdravotníctva. Bolo to rezortné školstvo zdravotníctva. To prekonáva dnes jednu z najdramatickejších zmien. Dnes už nebudeme môcť vychovávať a stavať do služieb na oddeleniach, na klinikách stredné zdravotné sestry, ktoré skončia strednú zdravotnícku školu, pretože Európska únia a svet ide, takže toto budú ľudia, ktorí budú študovať až po ukončení strednej zdravotníckej školy, čo je správne, pretože čo sa doteraz dialo. Vo veku 14 rokov sa dievčatko muselo rozhodnúť, že ide niečo študovať, áno, a rozhodlo sa, že tá uniforma napr. je niekedy pekná. Proste tie motivácie vo veku 14 rokov ťažko budete hľadať. Ako to dopadlo? Úmysel bol dobrý. Ale väčšina tých sestier nám nenastupovala po ukončení strednej školy do zdravotníctva, pretože mala na to rôzne objektívne a subjektívne dôvody alebo bola tak obrovská fluktuácia, že po niekoľkých málo rokoch nám odchádzala rovnako. Nevedeli sme ich stabilizovať, pretože na prácu v medicíne, na prácu pri zomierajúcich a trpiacich musia ísť zrelí ľudia, ktorí si uvážia všetky tie veci, s ktorými sa to spája. Veď to je práca medzi exkrétmi, medzi nie veľmi príjemnými vecami. (Hlasy z pléna.) No medzi výlučkami, samozrejme, táto snemovňa to predsa vie.
Takže tu skutočne treba zrelého človeka a my teraz musíme prebudovať kompletne stredné zdravotnícke školstvo. Na úrovni stredného zdravotníckeho školstva zostanú len asistenti, takí pomocní pracovníci v rezorte. A začíname budovať systém vysokoškolského vzdelávania na úrovni prvého a druhého stupňa, som si prečítal ten zákon, bakalariátu a magisterského štúdia. A my máme potrebu vzdelávať približne ročne 1 800 sestier. Rezort zdravotníctva, ktorý mal stredné zdravotnícke školy, dovoľte, prosím, by som vás úpenlivo prosil, aby mal šancu sa ďalej na tom zúčastňovať, pretože keď sa netransformuje na vysokú školu, ešte by mohol sa transformovať na verejnú. Ja ešte prídem potom s argumentáciou pre tú štátnu. Teda ten rezort chce pritom stáť. Ten rezort si chce vytvoriť školu. Samozrejme, nebráni, aby aj iné vysoké školy si bakalariáty a magisterské štúdium v ošetrovateľstve vytvorili. Nakoniec, existujú v Trnave na univerzite, martinská má podobné a budú sa vytvárať ďalšie.
Teraz z historického dôvodu zhrniem, sú minimálne dve závažné skutočnosti.
Postgraduálny systém vzdelávania lekárov sa vyvinul na takej úrovni, že naši lekári, kdekoľvek vo svete prídu, sú akceptovaní a prakticky až na výnimky, kde je skôr psychické zlyhanie na prostredie než vedomosti, sa uplatnili. A druhý dôvod tu je, že stredné zdravotnícke školy boli vždy v gescii ministerstva zdravotníctva. Ministerstvo zdravotníctva sa prihlásilo okamžite k reforme stredného zdravotníckeho školstva, chce ďalej riadiť tento proces a nechce sa z neho nechať vylúčiť tým, že by to robil iný rezort.
Druhý významný fakt, a to je odpoveď na vývojové trendy v oblasti vzdelávania. V Európskej únii skutočne vzniká a vznikla skupina expertov medicínskych vied, ktorá sa snaží upraviť vzdelávanie v medicíne tak, aby bol voľný pohyb pracovných síl. To je len, aby sme mali rovnaký stupeň vzdelávania v celej Európe, aby sa dalo uchádzať o zamestnanie kdekoľvek. Chcem povedať, že naše inštitúcie, náš doškoľovák, niekedy malý, veľký, po zlúčení iba jedno teleso, jeden inštitút, okamžite nadviazal spoluprácu, zachytil tieto vývojové trendy. My dnes sme urobili veľmi závažné zmeny v postgraduálnom vzdelávaní, zmenili sme dvojstupňovú atestáciu na jednostupňovú, upravili sme dĺžku trvania atestácie, upravili sme špecializačné náplne také, že sú porovnateľné so špecializačnými náplňami európskych krajín, prebiehajú už dokonca skúšky atestačné na úrovni Európy, napr. z gynekológie, to znamená, z gynekológie lekári chodia robiť atestácie európske do Bratislavy. To znamená, zachytili sme vývojové trendy. A nehnevajte sa, to je opäť zásluhou tých ľudí, ktorí sú pri tom. Chceme to ďalej rozvíjať, chceme ponúknuť naše modely, naše skúsenosti po korekciách, ktoré treba pre zahraničie. A štatút vysokej školy by bol určite tým najsprávnejším na to vyjednávanie, ktoré určite bude prebiehať ďalej. Ten proces sa nikdy nezastaví, pretože neustále budú vznikať nové poznatky a bude ich treba inkorporovať do tých špecializačných náplní a podobne.
No a potom ten ostatný bod, ktorý ale nie je nevýznamný, je napriek tomu, že dnes je centralizácia mnohokrát spochybňovaná, štátny dirigizmus opäť, som o tom presvedčený, v zdravotníctve existuje a je akceptovaný cieľ - svetovo regulovaný trh zdravotnej starostlivosti, že to nemôže byť len trhový mechanizmus. Aj na úrovni vzdelávania musí existovať regulácia predovšetkým v období transformácií. Poviem zjednodušený príklad. Mohlo by sa stať, keby existovala vzdelávacia inštitúcia nekontrolovaná štátom, že začne produkovať špecializácie, ktoré vlastne ani nepotrebuje občan, ale len úzka skupina ľudí pre lukratívne a iné záujmy. Trošku som to prehnal. A myslíme si, a ja si myslím určite, že v tejto dobe s vyhliadkou do budúcnosti - to uvidíme, ako sa to môže vyvinúť - by to mala byť štátna inštitúcia. Štát si musí uplatňovať zdravotnú politiku cestou svojho vzdelávania, pretože len dobre vzdelaný doktor robí efektívne, neplytvá prostriedkami, robí rýchlo, skracuje pracovnú neschopnosť. Nemusím to pravdepodobne takým vzdelaným ľuďom vysvetľovať, čo to je štátna zdravotná politika. A jej najlepším nástrojom je vzdelávanie, nie zákazy, nie represie. Vzdelaný, múdry zdravotník je najlepším garantom efektivity práce, okrem niekoľkých čiernych oviec, na ktoré treba, samozrejme, nájsť správne kontrolné mechanizmy. Takže z tohto... Ja som mal 3 minúty, pán predsedajúci. Potom urobíme prerušenie?
B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec, ja si myslím, že áno. Pochybujem, že to stihnete za 3 minúty, lebo ste avizovali 6 pozmeňujúcich návrhov. Takže prerušíme rokovanie a budeme pokračovať ráno.
T. Šagát, poslanec: Nepodarí sa mi to, ja sa ospravedlňujem. (Hlasy z pléna.) Dobre.
Takže ale ja prejdem k tomu druhému. Vlastne odôvodnil som, že z tohto dôvodu my v § 40, to je druhý pozmeňujúci návrh, navrhujeme doplniť písmeno c), ktoré znie: "c) zdravotnícke vysoké školy." Týmto by sme vlastne vytvorili v zákone priestor na to, aby samostatným zákonom mohla vzniknúť potom zdravotnícka vysoká škola, ktorá by v žiadnom prípade nebola konkurentom dnešných lekárskych fakúlt, pretože by robila postgraduálne vzdelávanie lekárov, pretože by robila bakalariátu magisterské štúdium sestier, pretože by robila verejné zdravotníctvo. Zrušili sa napr. fakulty hygieny. Dneska štátne zdravotné ústavy, tie bývalé hygieny sú prestarnuté. My tam nevieme dostať ľudí, pretože fakulta hygieny v Prahe bola, tá tu prestala pôsobiť, a my potrebujeme vychovávať ale úplne iný typ lekárov pre verejné zdravotníctvo, ako boli klasickí hygienici, ktorí chodili so skúmavkami a zisťovali, či sú baktérie tam alebo inde. A oni o to bojovali a oni to chcú. A tú transformáciu sme urobili v zákone č. 272/1994 Z. z. o ochrane zdravia ľudí, áno, kde sme vlastne preventívny charakter dali hygienikom bývalým, ale verejné zdravotníctvo treba ďalej rozvíjať. Bez verejného zdravotníctva nebude zdravotná populácia, ktorá, len keď bude preventívne sa správať, bude zdravá. Takže náplň tejto vysokej školy bude úplne iná.
A to uznáte, pán minister, že štátne zdravotné ústavy, bývalú hygienu si štát nikdy nepustí. To predsa je jeden kontrolný mechanizmus, ktorý ten štát bude vždy vlastniť. Možno budú nejaké laboratóriá sprivatizované, ktoré tam budú robiť nejaké špeciálne vyšetrenia, ale štátne zdravotné ústavy so svojimi kontrolnými a preventívnymi opatreniami si štát nemôže pustiť, tak ako si nikdy nemôže pustiť potravinový dozor. To sú proste piliere tej bezpečnosti toho štátu.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec, je 19.00 hodín. Takže keď chcete, myšlienku môžete dokončiť, samozrejme.
T. Šagát, poslanec: Áno, to som len chcel dokončiť, že tá náplň činnosti tejto školy bude absolútne nie v konflikte záujmov s lekárskymi fakultami.
Takže ďakujem vám, že ste boli ochotní v túto dobu ma vypočuť. Ďakujem veľmi za toleranciu pána predsedajúceho, že mi dovolil pokračovať zajtra, a ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)
B. Bugár, podpredseda NR SR: Vážené kolegyne, vážení kolegovia, chcem vám oznámiť, že zajtra budeme od 9.00 hodiny pokračovať vystúpením pána poslanca Šagáta, potom vystúpia pán poslanec Rakús, Húska, pani poslankyňa Záborská a Mušková a pán poslanec Šlachta. Ešte k tomuto budú vystupovať.
Chcem vás informovať aj o tom, že bolo podaných dohromady 142 pozmeňujúcich návrhov pánov poslancov dnes s tým, že dohromady to robí 340 pozmeňujúcich návrhov. Takže je taký predpoklad, že zajtra ak budeme takto pokračovať, tak dosiahneme aj tú hranicu 400.
Takže prajem vám zatiaľ príjemné sny a potom, keď budeme o tomto hlasovať, ťažkú prácu. Takže dovidenia.
(Prerušenie rokovania o 19.00 hodine.)