I. Presperín, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne, pani poslankyňa. Prosím, keby ste zaujali miesto pre navrhovateľov.

Dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský ústavnoprávny výbor, poslancovi Petrovi Kresákovi. Nech sa páči, pán poslanec, ujmite sa slova.

P. Kresák, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi, aby som v súlade s § 73 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku v znení neskorších predpisov vystúpil na rokovaní Národnej rady v prvom čítaní o návrhu poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky Kataríny Tóthovej na vydanie ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (tlač 1091).

Áno, pani poslankyňa, nebudem konštatovať, že predmetný návrh spĺňa z formálnoprávnej stránky všetky náležitosti uvedené a požadované v § 67 a § 68 zákona Národnej rady o rokovacom poriadku v znení neskorších predpisov, ako aj náležitosti určené v legislatívnych pravidlách, lebo tomu tak nie je. Reagovať však nebudem citátmi z novín. Myslím si, že to nie je hodné tohto pléna. Sme právnici, predsa musíme používať iné argumenty. Začnime ale trošička s vážnou témou.

Kolegyne, kolegovia, ako ste si určite všimli, pod zmienenou tlačou 1091 možno nájsť 2 rôzne legislatívne návrhy pani poslankyne Tóthovej. Jej prvý návrh bol podaný dňa 27. júna 2001, druhý označený ako nové znenie dňa 2. júla 2001. Medzi pôvodným a tzv. novým znením pani poslankyne Tóthovej pritom existujú tak zásadné rozdiely, tak skutočne zásadné rozdiely, že v prípade toho tzv. druhého návrhu skutočne v žiadnom prípade nemožno hovoriť o novom znení návrhu, ale iste máte ten návrh pred sebou, môžete si to konfrontovať. Iba si dovolím z tohto miesta pripomenúť, že pokiaľ jej tzv. pôvodné znenie navrhovalo, dovolím si citovať, "aby do nadobudnutia účinnosti čl. 127 ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. sa postupovalo podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky", tzv. nový návrh navrhuje, aby sa do nadobudnutia účinnosti čl. 127 ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. postupovalo podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Myslím si, že to je skutočne v podstate dosť dôležitý rozdiel, dovolím si poznamenať. Už tento samotný fakt totižto hovorí, že pani poslankyňa ako predkladateľka buď nepozná, alebo nerešpektuje legislatívne pravidlá, a to aj napriek tomu, že z tohto miesta sa veľmi často prezentuje ako odborník na legislatívu a dokonca aj z titulu bývalej podpredsedníčky vlády predsedala tomuto orgánu. Nuž ale aj z uvedeného dôvodu je potrebné na tomto mieste venovať pozornosť tak obsahu, ako aj legislatívnej kvalite 1. aj 2. legislatívneho návrhu. Ovšem asi to niečo hovorí aj o tých dôvodoch, prečo nebol nikto ochotný sa podpísať pod tieto návrhy, prečo tam figuruje pani poslankyňa sama.

K obsahu prvého návrhu. V čl. I svojho prvého návrhu pani poslankyňa navrhovala vloženie nového čl. 157 do ústavného textu, podľa ktorého sa do nadobudnutia účinnosti čl. 127 ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. má postupovať podľa čl. 127. Ono v podstate aj veselé, aj žartovné, ale hlavne smutné na tom návrhu bolo, že táto formulácia, ako aj celý tento tzv. 1. návrh len potvrdzoval už existujúci právny stav. Každý právnik totiž vie, že do nadobudnutia účinnosti novej právnej normy je účinná právna norma predchádzajúca, teda platí, že do nadobudnutia účinnosti čl. 127 ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. je účinný čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. a podľa toho sa aj postupuje, však.

Vzťah navrhovateľky ale k právnej realite azda možno demonštrovať aj na ďalšej zaujímavosti, ktorá sa týka navrhovanej účinnosti prvého návrhu. Ústavný zákon mal podľa čl. II tohto svojho textu nadobudnúť účinnosť 1. júla 2001, 1. júla 2001, to znamená 5 dní po podaní pôvodného návrhu do Národnej rady, 5 dní po podaní návrhu do Národnej rady. Netreba na tom opakovať, že ani pri expresnom schválení Národnou radou tohto pôvodného návrhu, ktoré by muselo, samozrejme, predpokladať skrátené konanie a vlastne nerešpektovanie všetkých termínov, nebolo by možné dodržať 15-dňovú lehotu, ktorú vyžaduje ústava na to, aby pán prezident mohol vzniesť svoje pripomienky. Prvý návrh teda už vopred 15-dňovú lehotu pre pána prezidenta ignoroval. Okrem toho, samozrejme, vieme, že parlament v čase od 23. do 30. júna 2001 nerokoval a schôdza pokračovala ešte 2. až 4. júla. Samozrejme, dalo by sa rozmýšľať o tom, že by sa prerokoval tento návrh na mimoriadnej schôdzi, ale aj tak by sa nedala dodržať spomínaná lehota.

Poďme ale k legislatívnej kvalite tohto návrhu. Dovolím si upozorniť a musím upozorniť na niektoré legislatívnotechnické otázky. Názov ústavného zákona i úvodná veta v čl. I by v súlade, pani navrhovateľka, v súlade s legislatívnymi pravidlami, na ktoré vy sama tak často a rada poukazujete, mala znieť "ústavný zákon, ktorým sa dopĺňa Ústava Slovenskej republiky", pretože súčasné znenie sa dopĺňa o nový článok, inak sa podľa vášho návrhu doterajší text nemenil. Po druhé, pred samotné znenie, ktoré má byť obsahom nového navrhovaného čl. 157, vo vašom 1. návrhu bolo treba, bolo potrebné a bolo nevyhnutné vložiť označenie. Poznáte to, pani kolegyňa: úvodzovky, článok, bodka, 157 v súlade s legislatívnymi pravidlami. Nie je to tam. Po tretie, doložka zlučiteľnosti k návrhu, ktorá musí byť podľa § 68 ods. 3 rokovacieho poriadku súčasťou návrhu zákona, v 1. návrhu nespĺňala ani formálne, ani obsahové náležitosti, ktoré vyžadujú legislatívne pravidlá na tvorbu zákonov, a, samozrejme, ani príloha č. 1 k týmto zákonom, už ani nehovorím o tom, že ten druhý návrh túto doložku vôbec neobsahuje. Tá nezmyselnosť toho znenia obsiahnutého v čl. I vlastného 1. návrhu si zrejme pomerne skoro uvedomila aj samotná navrhovateľka, pretože už po 6 dňoch podala nové znenie vlastného návrhu ústavného zákona.

Dovoľte niekoľko poznámok k tomuto novému zneniu, aj keď musím opakovať, že sa jedná o nový legislatívny návrh. Ani toto tzv. nové znenie v žiadnom prípade nezaostáva za svojím predchodcom, musím povedať, dokonca ho aj v tej právnej abstrakcii a, musím povedať, žiaľ, aj v nezmyselnosti prekračuje. Nový čl. 157, ktorý pani kolegyňa navrhuje v tom znení, ktoré je tzv. nové znenie a podľa ktorého by sa malo postupovať, žiaľ, poukazuje a odvoláva sa na čl. 130 ods. 3, ktorý v našom právnom a ústavnom poriadku neexistuje, neexistuje. Avšak všetci vieme, že pôvodné znenie čl. 130 ods. 3 už v platnom a účinnom znení Ústavy Slovenskej republiky neexistuje, pani poslankyňa, ako sa dá navrhovať, aby sa postupovalo podľa takéhoto ustanovenia, ktoré predsa bolo, ako všetci kolegovia a kolegyne vedia, poslednou novelou ústavy zrušené. Samozrejme, toto stanovisko zaujala aj vláda, to je konštatované v stanovisku vlády, takže ťažko sa asi dá o tom polemizovať. Okrem toho každý právnik to, samozrejme, vie a dokonca nielen právnik, ale každý, kto si pozrie ústavný text. Znamená to teda, že v tzv. druhom návrhu pani poslankyňa navrhuje predĺženie účinnosti ustanovenia, ktoré stratilo platnosť aj účinnosť, a teda nie je súčasťou právneho poriadku, právne neexistuje.

Z uvedeného dôvodu, samozrejme, ani nie je možné na toto ustanovenie odkazovať, nie je možné. Musím aj pri tejto príležitosti konštatovať, že podľa čl. 11 legislatívnych pravidiel tvorby zákonov - a to ustanovenie má nadpis Novelizácia zákona - sa konštatuje: "Ak sa mienia obnoviť právne vzťahy podľa už zrušeného zákona aj právneho predpisu, treba príslušné ustanovenie upraviť znova v podávanom zákone, ich platnosť nemožno obnoviť vypustením pôvodného zrušovacieho ustanovenia." Z uvedeného, samozrejme, môže iba vyplývať aj vyplýva, že takéto vzťahy nemožno, nemožno obnoviť odkazom na zrušené ustanovenia, nemožno. Nie je to môj výmysel, konštatovala to, samozrejme, aj vláda, ale tam škrabanie asi nepomôže. Aj druhý legislatívny návrh, musím konštatovať, pani poslankyňa, teda nie je ničím iným než legislatívnym nepodarkom.

A teraz by som samozrejme mohol venovať pozornosť aj dôvodom, ktoré sa spájajú s obhajobou tohto, musím povedať, právne zmätočného konania. K dôvodom zrušenia čl. 130 ods. 3 v schválenej novele Ústavy Slovenskej republiky je potrebné z tohto miesta najmä s ohľadom na záujmy občanov Slovenskej republiky konštatovať niekoľko vecí. Už sme to hovorili a budeme to veľmi pokojne opakovať stále, pretože zdá sa, že niekto to ťažko chce pochopiť. Zrušený podnet podľa čl. 130 ods. 3 nebol účinným prostriedkom ochrany základných práv, nebol. Toto nie je konštatovanie, ktoré by si vymysleli tvorcovia ústavy alebo tvorcovia novely ústavy, ale to je proste konštatovanie, ktoré prišlo z Európskej komisie aj z Európskeho súdu pre ľudské práva, pretože v opakovaní viacerých prípadov tento orgán konštatoval, že tento postup podľa čl. 130 ods. 3 nie je možné považovať za účinný ochranný prostriedok. Samozrejme, mohli by sme tuná ako na seminári vysvetľovať prečo, predpokladám, že pani kolegyňa to vie, my to vieme tiež, ale asi je teraz zbytočné o tom hovoriť.

Čo je ale osobitne významné, a toto treba povedať pre každého občana, na ktorého sa vy odvolávate a na ktorého sa musíme aj my odvolávať, pretože my sme tí, ktorí mu chcú pomôcť, a nie vy, pani poslankyňa, to je skutočnosť, že Ústavný súd v prípade podnetu, pani kolegyňa, a teraz dobre počúvajte ako navrhovateľka, v prípade podnetu nezrušoval... (Výkriky z pléna.)

Môžem hovoriť aj pre vás, samozrejme, ja hovorím. Verím, že ma počúvate. Som rád, keď ma počúvate, diskutujem aj s navrhovateľkou, môžem si to dovoliť. Ďakujem pekne.

... nezrušoval napadnuté rozhodnutie, nezrušoval, to je strašne dôležité. Prečo? Lebo iba konštatoval porušenie práv, nič viac sa neurobilo. Nuž a môžeme sa pýtať, ako sa pomohlo a v ktorých prípadoch sa pomohlo občanom tým, že Ústavný súd povedal - áno, porušili sa vaše práva. Ale nič viac nemohol urobiť podľa čl. 130 ods. 3. Občan alebo dokonca v niektorých prípadoch možno aj právnická osoba mohli dostať satisfakciu. To je všetko.

Nový čl. 127, ktorý sme prijali v novele ústavy, podstatným spôsobom rozširuje a zefektívňuje tú ochranu. A teraz tiež si dovolím upozorniť na niektoré veci. Osobám, ktoré v čase od 1. júla 2001 sa nemohli obrátiť na Ústavný súd prostredníctvom podnetu, ktorý bol zrušený a vypustený, sa novelizáciou o konaní pred Ústavným súdom, tú budeme prerokúvať za chvíľočku, umožní uplatniť túto rozšírenú právnu úpravu aj spätne - čo je klasický postup, na to sme upozorňovali - po 1. januári, ak došlo k porušeniu ich práv v čase od 1. júla do 31. decembra. Nestratili žiadnu lehotu. A čo získajú? Čo bude možné urobiť podľa čl. 127 v platnej dikcii Ústavy Slovenskej republiky? Po prvé, Ústavný súd bude môcť už zrušiť rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, ktorým boli porušené práva a slobody občanov, nie iba konštatovať, ale priamo zrušiť - veľmi významný rozdiel. Po druhé, bude môcť rozhodnúť o protiústavnosti aj nekonania orgánov verejnej moci. Doteraz podľa čl. 130 ods. 3 to nebolo takto možné. Po tretie, bude môcť vrátiť vec na ďalšie konanie. Tiež to nebolo možné. Po štvrté, bude môcť zakázať porušovanie základných práv a slobôd alebo práv a slobôd, ktoré vyplývajú z medzinárodnej zmluvy. Dokonca, ak je to možné, bude môcť prikázať, Ústavný súd priamo, aby ten, kto porušil práva alebo slobody, obnovil stav pred porušením. A čo je ešte veľmi významné, to je skutočnosť, že Ústavný súd bude môcť dokonca nariadiť, aby, ak vyhovie sťažnosti, áno, priznal odmenu alebo satisfakciu tomu, koho práva boli porušené.

Ak by som to mal zosumarizovať, tak by som si dovolil teda uviesť jeden taký veľmi jednoduchý príklad. Mohol by som povedať, že pokiaľ zrušená právna úprava, ktorej zavedenia sa pani poslankyňa, aj keď legislatívne nešťastne, ale predsa len, dovoláva, ak by to bolo možné, tak by sme sa dostali k tej situácii, že Ústavný súd by mohol každému občanovi povedať dve slová: "Máte pravdu." Ak sa uplatní to, a, samozrejme, že sa to uplatní, čo hovoríme my, tak Ústavný súd za tú dobu tých 6 mesiacov po 1. januári našim občanom bude hovoriť: "Máte pravdu, verejná moc sa pomýlila, omyl bude odstránený a budete za to odškodnení." Nuž myslím si, že tu je podstatný rozdiel. V žiadnom prípade, samozrejme, nemôže byť ani reči o tom, ako spomínala navrhovateľka, ako sa to často medializuje, absolútne nepochopením tej situácie, že by boli odňaté práva. Nie, je tam posun 6 mesiacov, áno. Áno, hovoríme hej, ale my ten posun vyvažujeme a naprosto, naprosto inou satisfakciou, naprosto inou odmenou. Nikto o nič nepríde, ale vy to veľmi dobre viete.

Nuž čo teda povedať na záver. Možno dalo by sa tiež citovať z tých vecí, ktoré sú v návrhu a ktoré skutočne z pohľadu legislatívneho sú veľmi ťažko pochopiteľné, azda možno iba tým, že to neurobil naschvál ten, kto to písal pre pani predkladateľku. Možno citovať napr. z bodu 4 tej tzv. doložky, kde sa konštatuje, že návrh ústavného zákona je súladný s textom ústavy Slovenskej republiky a nevyvolá žiadne problémy, naopak, odstráni právny problém, ktorý by nastal jeho neprijatím. Nuž ak je toto kvalifikovanou súčasťou doložky zlučiteľnosti, tak ozaj k tomu niet čo dodať.

Takže neviem koľko riešení ešte pani kolegyňa poskytne, lebo teraz som bol svedkom tiež toho, že vlastne už sa nejaké ďalšie riešenie malo sem dostať v druhom čítaní, ale, vážené dámy a páni, kolegyne a kolegovia, myslím, že na základe toho, čo som povedal, bolo toho akurát dosť na to, aby ma to oprávnilo na to, aby som navrhol tejto ctenej snemovni, aby rozhodla alebo aby akceptovala to, čo navrhujem vzhľadom na nové oprávnenia, ktoré pre mňa ako spravodajcu výboru vyplývajú z § 73 zákona Národnej rady v znení neskorších predpisov, aby sa Národná rada uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. b) na tom, že po rozprave nebude pokračovať v ďalšom rokovaní o predmetnom návrhu zákona. Ďakujem pekne.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec. Prosím, aby ste zaujali miesto pre spravodajcu.

Pani navrhovateľka požiadala o slovo. Má na to právo, samozrejme, ako navrhovateľ. Nech sa páči.

Potom otvorím rozpravu. (Hlasy z pléna.)

Faktické nemôžeš mať k spravodajcovi, predsa sme neotvorili rozpravu.

K. Tóthová, poslankyňa: Vážené dámy, vážení páni, chcem opätovne povedať to, čo som povedala v úvodnom slove a čo pán spravodajca vôbec neakceptoval, akoby prepočul. Výslovne som povedala, že návrh bol podaný v júni počas platnosti čl. 130 a do návrhu miesto čísla platného článku sa dostalo č. 127, preklep, miesto 130. A preto som bola v tom, že tomu novému návrhu ostane dátum 27. jún. A vtedy ten čl. 130, pre čo ma tu zhadzujete, pán spravodajca, že neviem, že zrušený článok sa nedá oživiť, prosím vás, veď túto otázku sme x-krát v Legislatívnej rade preberali a viacerí viacejkrát sme túto otázku riešili záverom, že ho nemožno oživiť. Ale keďže som bola v domnení, že oprava bude mať termín 27. jún, keď čl. 130 bol živý, tak som dala návrh tak, aby sa predĺžil. A keďže sa to dostáva na rokovanie až dnes a nie je živý, tak to k tomu návrhu ten text dokladám. Je to logický postup, pretože ja nemôžem inak postupovať. Keď podávam návrh, ten návrh musí vychádzať z platného právneho stavu, ak to, pán spravodajca, neviete. Je to jasná vec. Čiže vo vedomí, že to, čo opravujem, bude mať pôvodný termín 27. jún, som dala text súladný s vtedajším právnym stavom.

Nejdem odpovedať, budem odpovedať na ostatné vám, ale toto vysvetľujem, aby sme o tom nediskutovali, pretože v úvodnom slove som toto uviedla. V úvodnom slove som to uviedla, bola som v tom, že keď dávam nový text opravou preklepu, že vlastne ten bude mať dátum pôvodného. A všetko, čo ste tu vyprodukovali, boli vývody z tohto administratívneho momentu, že ten nový text dostal dátum 3. alebo ktorého júla. Tam boli sviatky nejaké, proste júlový dátum dostal. To bolo, pretože posledný deň júna, všetci vieme, 30. sme posielali na príslušné miesta, ale dostalo to číslo júla. To je vec, o ktorej ja sa tu nebudem rozširovať - prečo, ako, načo. Fakt je takýto, preto to vysvetľujem. Nerobte z toho veľké procedurálne závady, neznalosti a buďte tak dobrý, reagujte na podstatu. Ďakujem.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Ďakujem.

Otváram všeobecnú rozpravu o tomto bode programu. Písomne nebol prihlásený nikto z poslancov a poslankýň, ústne kto sa chce prihlásiť, prosím, máte možnosť. Ako jediný poslanec pán poslanec Ladislav Orosz. Končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne. Pán poslanec Orosz, máte slovo.

L. Orosz, poslanec: Vážený pán podpredseda, vážené dámy, vážení páni, vzhľadom na skutočnosti, ktoré uviedla pani poslankyňa v úvodnom slove, a vzhľadom aj na vystúpenia, ktoré boli v posledných týždňoch a mesiacoch v slovenských médiách, v ktorých sa objavil celý rad nepodložených tvrdení, chcem zaujať postoj k predloženému návrhu ústavného zákona zo širšieho hľadiska. Nebudem hovoriť o jeho technickej kvalite, budem hovoriť o vecnom zámere, ktorý pani navrhovateľka ním sledovala.

Ak chceme komplexne hodnotiť problematiku ústavnej ochrany základných práv a slobôd v novodobej histórii Slovenskej republiky, je nevyhnutné vrátiť sa k pôvodnému textu Ústavy Slovenskej republiky a osobitne k pôvodnému zneniu textu čl. 127, ktorý je ešte stále účinný, ktorý jedine priznával relevantnú ochranu základných práv a slobôd z pohľadu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a slobody prostredníctvom rozhodovacej činnosti Ústavného súdu. Ten pôvodný text čl. 127 ústavy znie: "Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach proti právoplatným rozhodnutiam ústredných orgánov štátnej správy, miestnych orgánov štátnej správy a orgánov územnej samosprávy, ktorými boli porušené základné práva a slobody občanov, ak o ich ochrane aj o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd."

Ak si analyzujeme text tohto čl. 127, tak z neho veľmi zrejme vyplýva, že mimo ústavnej ochrany základných práv a slobôd prostredníctvom inštitútu tzv. ústavnej sťažnosti, ktorý uznávala a uznáva judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva ako relevantný vnútroštátny opravný prostriedok, zostali nasledovné kategórie prehreškov orgánov verejnej moci:

Mimo ústavnej ochrany boli rozhodnutia všetkých orgánov verejnej moci, ktorými boli porušené ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodných zmlúv, ktoré Slovenská republika ratifikovala a ktoré boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

Mimo ústavnej ochrany boli rozhodnutia všetkých orgánov verejnej moci, ktorými boli porušené základné práva a slobody a ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodných zmlúv právnickým osobám a všetkým fyzickým osobám, ktoré nie sú a neboli občanmi Slovenskej republiky.

Mimo ústavnej ochrany zostali všetky rozhodnutia iných orgánov verejnej moci než ústredných orgánov štátnej správy, miestnych orgánov štátnej správy a orgánov územnej samosprávy, ktorými boli porušené základné práva a slobody, a to všetkým fyzickým osobám a všetkým právnickým osobám. To znamená, nebolo možné podať relevantnú ústavnú sťažnosť napr. proti rozhodnutiam orgánov prokuratúry, súdov, rozhodnutiam orgánov verejnoprávnych inštitúcií alebo orgánov záujmovej samosprávy, na ktoré preniesol a, prirodzene, aj prenáša štát niektoré svoje funkcie vrátane práva rozhodovať o právach oprávnených záujmov fyzických osôb.

Mimo ústavnej ochrany boli aj základné práva a slobody, ktoré neboli porušené rozhodnutím orgánov verejnej moci, ale opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci, príp. nečinnosťou. Ani proti opatreniam alebo iným zásahom orgánov verejnej moci, jednoducho nebolo možné podať ústavnú sťažnosť.

Z toho, čo som povedal, vyplýva, že Ústava Slovenskej republiky v pôvodnom znení poskytovala mimoriadne úzky priestor na ochranu základných práv a slobôd prostredníctvom inštitútu ústavnej sťažnosti. Išlo o značnú slabinu slovenskej ústavy, ktorú sa podarilo prostredníctvom novely ústavy odstrániť.

Od 1. januára, tak ako hovoril pán poslanec Kresák, bude možné podať ústavnú sťažnosť v takom rozsahu, že zahrnie všetky 4 kategórie rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ktoré som pred chvíľou spomínal.

Naviac v ústave, konkrétne v čl. 127 ods. 2 na rozdiel od stavu pred novelou sa výslovne uvádzajú právne účinky rozhodnutí Ústavného súdu o ústavných sťažnostiach, ktoré zaručujú, že sa podarí dosiahnuť náprava, ak Ústavný súd, samozrejme, dospeje k záveru, že základné práva alebo slobody boli porušené.

Žiada sa ešte uviesť, že Ústavný súd bude môcť od 1. januára 2002 priznávať svojím rozhodnutím poškodeným právnickým či fyzickým osobám primerané finančné zadosťučinenie.

To sú neodškriepiteľné fakty, to je jeden z mnohých prínosov novely ústavy na úseku základných práv a slobôd. Kto tieto fakty spochybňuje, vedome klame a zavádza verejnosť.

Teraz, ak dovolíte, niekoľko slov k inštitútu tzv. ústavného podnetu, ktorého sa návrh pani poslankyne v tom novom znení dotýka. Ide o pôvodný text čl. 130 ods. 3 ústavy, v ktorom sa hovorí: "Ústavný súd môže začať konanie aj na podnet právnických alebo fyzických osôb, ktoré namietajú porušenie svojich práv." Toto ustanovenie bolo lokalizované do čl. 130 ústavy, ktorý má procesnoprávny charakter tým, že určuje okruh subjektov, ktoré môžu vyvolať konanie pred Ústavným súdom. Z logiky a systematiky textu ústavy sa dá vyvodiť, že procesnoprávny význam chcel udeliť ústavodarca v roku 1992 aj ustanoveniu čl. 130 ods. 3. Takýto právny názor nepriamo potvrdil aj zákonodarca pri schvaľovaní zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu. Tento zákon totiž vo svojom pôvodnom znení neobsahoval osobitné ustanovenia o konaní, o podnete. Až po novele tohto zákona v roku 1995 sa upravilo konanie o prijatom podnete odkazom na primerané použitie ustanovení o konaní, o ústavných sťažnostiach. K tejto zmene došlo aj na základe extenzívnej interpretácie ustanovenia čl. 130 ods. 3 v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu. Na základe tejto interpretačnej doktríny Ústavného súdu nadobudlo v praxi toto ustanovenie nielen procesnoprávny význam, ale aj hmotno-právny význam, t. j. jeho chápanie ako normy, ktorá zakladá osobitnú právomoc Ústavného súdu. S odstupom času je možné hodnotiť túto interpretáciu čl. 130 ods. 3 ústavy ako vecne správnu, pretože prostredníctvom nej sa podarilo aspoň čiastočne zaceliť veľmi zjavnú medzeru v pôvodnom texte Ústavy Slovenskej republiky.

Aj napriek tejto interpretačnej doktríne sa ale nepodarilo a ani nemohlo preklenúť závažnú ústavnú medzeru v ochrane základných práv a slobôd prostredníctvom podnetu podávaného podľa čl. 130 ods. 3, a to minimálne v 2 smeroch. Po prvé, podanie podnetu nezakladalo obligatórnu právomoc Ústavného súdu meritórne sa podnetom zaoberať a vecne o ňom rozhodnúť. Táto právomoc Ústavného súdu bola založená len fakultatívne, t. j. záležalo na rozhodnutí Ústavného súdu, či sa bude podnetom ďalej zaoberať. Po druhé, a to považujem ešte za závažnejšie, Ústavný súd zastáva na základe doterajšej judikatúry zásadný názor, že v konaní o prijatom podnete nie je možné zrušovať rozhodnutia štátnych orgánov, ktorými boli porušené práva fyzickej alebo právnickej osoby tak, ako je to pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti. Potvrdzujú to viaceré judikáty Ústavného súdu. Pán poslanec Kresák už o tom hovoril a ja budem citovať z dvoch konkrétnych, aby nedošlo k pochybnostiam. V judikáte I. ÚS 51/1997 sa uvádza: "V prípade rozhodovania Ústavného súdu o prijatom podnete nemožno s poukázaním na § 31a zákona č. 38/1993 Z. z. použiť ustanovenie o ústavnej sťažnosti, podľa ktorého Ústavný súd zruší právoplatné rozhodnutie orgánu štátnej správy alebo územnej samosprávy a tak ďalej." Obdobne v judikáte III. ÚS 33/2000 sa uvádza: "V konaní o prijatom podnete podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky môže Ústavný súd iba konštatovať porušenie základných práv a slobôd, čiže nemôže bezprostredne zasiahnuť do právnych pomerov, k tomu je potrebné konanie iných orgánov verejnej moci."

Na základe toho, čo som povedal, nie je možné v zmysle platnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva považovať podnet podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky za efektívny a účinný vnútroštátny prostriedok nápravy rozhodnutí orgánov verejnej moci, ktorými sa porušili základné práva a slobody chránené ústavou a Európskym dohovorom. Inými slovami, aj do stavu pred prijatím novely ústavy mali občania právo obrátiť sa priamo na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu bez toho, aby museli využiť právo obrátiť sa na Ústavný súd s podnetom podľa čl. 130 ods. 3 ústavy.

Túto skutočnosť chcem zdôrazniť z toho dôvodu, že v dôvodovej správe k prerokúvanému návrhu ústavného zákona sa uvádza, že občanom, ktorým ústava v období od 1. 7. 2001 do 1. 1. 2002 nepriznáva možnosť obrátiť sa s podnetom na Ústavný súd, prichodí obracať sa priamo na Európsky súd pre ľudské práva, čo bude znamenať enormný nárast sťažností, ale i celoeurópsku signalizáciu nepodareného legislatívneho počinu a tak ďalej.

Na základe toho, čo som uviedol, myslím si, že je možné veľmi jednoznačne konštatovať, že toto tvrdenie je nekvalifikované a zavádzajúce, pani poslankyňa, minimálne v 2 smeroch: Po prvé, z pohľadu judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva na základe tých argumentov, ktoré som povedal ja, ktoré hovoril pán poslanec Kresák, ktoré vy veľmi dobre poznáte, sa nič v tomto medziobdobí nezmenilo, nič, a po druhé, výrazné rozšírenie ústavnej ochrany základných práv a slobôd prostredníctvom novely ústavy bude nesporne veľmi pozitívne hodnotené nielen Európskym súdom pre ľudské práva, ale aj inými medzinárodnými orgánmi a inštitúciami a nepochybne aj občanmi Slovenskej republiky.

Už len na margo toho, čo som povedal, možno citovať z toho stanoviska Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré ste spomínali aj vo svojom úvodnom vystúpení, je to stanovisko z 5. septembra 2001, nechcem ho celé citovať, lebo je už neskorá večerná hodina, ale hovorí sa o. i. v ňom to, že Ústavný súd pri rozhodovaní o takýchto podaniach fyzických a právnických osôb, ktoré dôjdu od 1. júla 2001 do 31. decembra 2001, využije postup, ktorý sa aplikoval v konaniach o individuálnu ochranu základných práv a slobôd do 1. júla 2001, a poskytne, ak na to budú splnené ústavné predpoklady, ochranu v rozsahu, ktorý bol ústavne dovolený a konštantne judikovaný do 1. júla 2001. Tento postup s spôsob rozhodovania sa uplatní až do 1. januára 2002. Tie dôvody sú uvedené, vy poznáte to stanovisko, takže nemusím o ňom obšírne hovoriť.

Myslím si, že na základe toho, čo bolo doposiaľ uvedené pri rokovaní o tomto návrhu zákona, je možné veľmi jednoznačne konštatovať, že prerokúvanie a schválenie toho návrhu, ktorý ste predložili, nemá žiadny zmysel. Tá ústavná ochrana je zabezpečená bez ohľadu na to, či o tomto návrhu rokujeme alebo nie. Vy to veľmi dobre viete, pani poslankyňa. A ak sa sporíte, tak vlastne zhadzujete svoju profesionálnu autoritu, ktorú máte u určitej časti občanov voličov Hnutia za demokratické Slovensko, to rešpektujem. Nechcem hovoriť o tých legislatívnotechnických nedostatkoch, ktoré boli v tých návrhoch. V tom návrhu, myslím si, sa to stalo tým, že ten návrh robil pre vás niekto iný a nemali ste času sa na to pozrieť. Ďakujem pekne.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec.

Sú dve faktické poznámky, pán poslanec Oberhauser, pán poslanec Drobný. Končím možnosť prihlásiť sa do faktických poznámok.

Pán poslanec Oberhauser má slovo. Nech sa páči.

V. Oberhauser, poslanec: Ďakujem, pán predsedajúci. Ja mám iba jednu faktickú poznámku a to je k vystupovaniu týchto dvoch pánov, ktorí tu pred chvíľou vystúpili. Minimálne ako muži by mohli sa chovať trošku ako džentlmeni, lebo iste v našej slovenskej pospolitosti je taká obyčaj, že ľudia, ktorí pracujú v tom istom vednom odbore alebo v tej istej disciplíne, jednoducho zhadzujú svojich kolegov, ale keď už proste by chceli dodržiavať tieto obyčaje, mohli by aspoň ako k dáme zachovať určitú mieru slušnosti a nevystupovať takým, by som povedal po slovensky správne, chrapúnskym spôsobom. Ďakujem.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Pán poslanec Drobný má slovo.

M. Drobný, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Zrejme na právnických fakultách sa etika nenosí a neprednáša, pretože to laikovi bije do očí, akým spôsobom možno motivovane politicky, neetickým spôsobom sa postaviť k veciam, ktoré mohli vecne veľmi kľudne vysvetliť a vo vzájomnej diskusii odbornej aj nás laikov poučiť. Takto ste nás nepoučili, len ste vyliali veľa žlče a teraz, mám taký dojem, niekto bol postihnutý na ješitnosti a iný na odbornosti, ja neviem, a teraz nám tu predkladáte svoje závery. Pán kolega Orosz celkom vecne to vykladal. Nakoniec bolo politické hromobitie a zhodilo všetko, čo predtým povedal. Však to ste mohli dokončiť tak, ako ste to začali, pekne odborne povedať alebo nepovedať o tom, že jej voliči a tak ďalej a tak ďalej. Páni, to tí voliči povedia, a nie vy. Ale naozaj ste aj tie kone mali, páni. A kde ste študovali? V komunizme ste študovali. Len, bohužiaľ, to je vaša hendikep a nevýhoda. Ale ja vás za to neodsudzujem, ale mohli ste si už naštudovať etiku aj teraz. A to enormne zle pôsobí. Vám to určite uberá na hlasoch, ale všeobecne to pôsobí veľmi zle na kultúru tohto parlamentu, páni. Veď ste súčasťou toho istého parlamentu. Mali by sme sa trošku skultúrniť. A keď ide vyslovene o politickú hádku, prosím, nech sa páči.

Ale tu ide o odbornú vec, odbornú vec, kde musíte argumentovať a nám laikom povedať, to je preto také zlé. Alebo ani to nemusíte hovoriť, že je to zlé, mne sa zdá, že to nie je dobré, a vyberať trochu tie slová inak, v pozitívnom myslení. Ale ten pozitivizmus vám absolútne chýba. A bolo by to prijateľnejšie a boli by ste víťazmi. Ale teraz neviem, kto je víťazom, pretože vajce poúča sliepku, že ho zle zniesla. No to je veľmi zle. Páni, moji zlatí, to keď bude platiť, tak tento svet sa zrúti. Pokiaľ ide o textualistický výklad, ako ste mi tuto predviedli, páni, ale veď textualizmus je jedna čiastka prístupu k interpretácii akéhokoľvek zákona. Ja ho môžem ešte interpretovať aj inak. Ja si myslím, že etika vám chýba.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Pán poslanec Orosz bude reagovať na faktické poznámky.

L. Orosz, poslanec: Ja chcem poďakovať pánu poslancovi Drobnému, že ocenil 98 % môjho vystúpenia, lebo naozaj som sa snažil podať fakty k tomu, aký zmysel má tento návrh. A naozaj nemá zmysel. Ten záver som musel urobiť, pretože to, k čomu som smeroval, smerovalo k tomu záveru, že tento návrh naozaj nemá zmysel prerokúvať na rokovaní pléna Národnej rady Slovenskej republiky. To je záver, ktorý som urobil. A, samozrejme, vy sa rozhodnete, ako budete hlasovať o tomto návrhu. Ďakujem pekne.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Ďakujem.

Vyhlasujem rozpravu o tomto bode programu za skončenú.

Pýtam sa pani navrhovateľky, či chce vystúpiť? Áno. Nech sa páči, pani poslankyňa Tóthová má slovo.

K. Tóthová, poslankyňa: Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené kolegyne, vážení kolegovia, je síce už dosť neskoro, keď prerokúvame tento podľa mňa veľmi dôležitý zákon, ale toto neskoro má význam ten, že vlastne, keď ste sa obrátili, pán poslanec Orosz, na tú verejnosť, dozaista to verejnosť bude zajtra sledovať. A keďže už boli informácie, že pôjde tento návrh ústavného zákona, budú to sledovať mnohí právnici. A ja vám nejdem oponovať, pretože množstvo právnikov, ktorí budú sledovať tento prenos, si o vašej vete, že od 1. júla do 1. januára sa nič nezmenilo a že je to pravda, všetko v poriadku, si urobí svoj názor.

Ale vy ste nielen mňa zhodili, vy ste zhodili predsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý ešte hneď v apríli po prijatí ústavy poukázal na to, že je tu problém, dotýka sa občanov a treba to riešiť. Vy ste zhodili expredsedu Ústavného súdu akademika Čiča, ktorý obdobne povedal: "Je tu problém, treba ho riešiť." A dokonca povedal, že takáto úprava je nehoráznosť, že je to nehoráznosť, že vypadlo od júla do januára obdobie, keď občania môžu podávať sťažnosti, podnety na Ústavný súd. Je pravda, pán poslanec Orosz, že môžu ísť priamo aj do Štrasburgu, ale pán predseda Ústavného súdu Mazák povedal, že tisícky podnetov prišli na Ústavný súd, odkedy platila ústava. A z tých tisícok zrejme keby nebol tento podnet, mnohí by išli do Štrasburgu. A to aj dnes robia. Národné stredisko pre ľudské práva, kde sa obracajú občania o právnu radu, dávalo informáciu - máte možnosť podať podnet na Ústavný súd. Dnes hovorí - máte možnosť ísť do Štrasburgu. Je to výhodné, že väčší počet pôjde do Štrasburgu, keď aj tak Slovenská republika patrí medzi tie štáty, kde veľmi nepriaznivo pôsobí na náš imidž právneho štátu veľký počet sťažností?

Ja som podivená, keď ste zhodili moje vyjadrenia z článkov z novín, pretože to boli všetko články právnikov. Tu sa ozvali právnici. To neboli články politikov, to boli články právnikov, ktorí poukazovali na tento problém. A je veľká škoda, že ste nemali možnosť sedieť v Legislatívnej rade, kde sedia právnici, ktorí jednoznačne konštatovali, že tu nastala zmena.

Ja vám neberiem, že ústava od 1. januára bude účinnejšia, prosím, prax ukáže, ale nemôžem s vami súhlasiť v žiadnom prípade, a dávam na to celú svoju právnickú česť, že ste urobili chybu a vzali ste právo občanom obracať sa. A to sa v právnom štáte nemá stať. A keď niekto príde, kto na to poukáže, tak potom uznajme si chybu. Uznajme si tú chybu. To predsa nie je mysliteľné, aby napriek tomu, aby sme hovorili o chybe, vy dvaja predkladatelia ústavy ste tu vystúpili a ste nehovorili o tom období. Vy ste hovorili o tom, aké chyby mala ústava prijatá v roku 1992, že je neúčinná, a aké výhody bude mať novela od januára 2002. Ale vy ste nedali argument, že skutočne je tu ten opravný prostriedok. Veď tu boli dva opravné prostriedky, dve možnosti, dve cesty. Ja ďakujem pánu poslancovi Oroszovi, že tu vydokumentoval, že cesta cez čl. 127 je nesmierne úzka, áno, je to pravda, a že vlastne bola oblasť ďalších spoločenských vzťahov. Táto oblasť bola oveľa širšia, ale práve túto mohli si hojiť ako cez ústavné riešenie občania práve cez čl. 130, podnetom, a to od júla do januára nie. Áno, občania to prežijú. Samozrejme, prežijú všetko iné. Aj horšie, žiaľ, už museli prežiť. Ale sa zmnožia sťažnosti v Štrasburgu. A nebude to ani z historického hľadiska plusom tejto vlády, že za vášho vládnutia občanom ste odňali na určité obdobie jeden účinný právny prostriedok, cez ktorý tisíce podnetov boli dané na Ústavný súd. A dovolím si tvrdiť, že viacero z nich aj pozitívne Ústavný súd v prospech občanov, v prospech zákonnosti vyriešil.

Ďalej, ak mi dovolíte, by som sa zmienila k skutočnosti, že neboli pokryté práva a povinnosti vyplývajúce z medzinárodných zmlúv. Vážení páni poslanci, vážený pán spravodajca, do prijatia novely ústavy občanom nikdy nevyplývali právne povinnosti priamo z medzinárodných zmlúv. A my sme to aj pri prerokovávaní návrhu novely ústavy namietali, pretože do účinnosti novely občanom vyplývali povinnosti len z ústavy a len z vnútroštátneho práva a z medzinárodných zmlúv, podľa čl. 11 len práva im vyplývali. Dnes im vyplývajú aj povinnosti. A preto bolo treba rozšíriť ústavnú sťažnosť aj na ochranu týchto povinností, aby neboli ukladané v rozpore so zmluvou a v rozpore s platným právom občanom.

Pán poslanec Orosz, na čo by bola ústava z roku 1992 zabezpečovala ochranu tejto oblasti, keď vôbec táto oblasť neexistovala, to je oblasť, že občanom priamo vyplývajú aj z medzinárodných zmlúv povinnosti. Ja osobne to nepovažujem za správne a aj pri prerokovávaní ústavy som vyjadrovala názor, že prosím, ak medzinárodná zmluva niečo také ustanoví, pretransformujme to do nášho práva, pretože dostávame občanov do situácie, že nemusia byť znalí len práva nášho, ale musia študovať aj medzinárodné zmluvy. Uvidíme, ako sa to v budúcnosti osvedčí. Pre tento moment konštatujem len to, áno, máte pravdu, nebolo to v ústave, ale nemuselo to byť, pretože táto oblasť neexistovala.

Ďalej, nesúhlasím s tým, že veľkou chybou bolo, že v zmysle čl. 130 Ústavný súd rozhodoval, či sa bude podnetom zaoberať alebo nie. Áno, bolo to tak formulované, ale aj dneska ste ponechali ten stav. Je to v inej rovine, ale v podstate je to isté, že každé konanie na Ústavnom súde má 2 fázy. V jednej sa rozhoduje, či sa ústavná sťažnosť prijme, až keď sa prijme, potom sa o nej rozhoduje. Podľa čl. 130 rozhodoval, či sa ňou bude zaoberať alebo sa nebude zaoberať. No tak vydal rozhodnutie, že sa nebude zaoberať. Ale to isté je pri ústavných sťažnostiach a to isté bude platiť podľa vašej novely a od 1. januára. Konanie na Ústavnom súde vždy bude mať 2 fázy. V prvej Ústavný súd sa bude zaoberať, či prijme sťažnosť ústavnú alebo nie.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dvaja poslanci, dvaja predkladatelia tej novely, ktorú ja vlastne kritizujem a predloženým návrhom opravujem, sa v stanoviskách vyjadrili, že nemá zmysel táto moja novela, ktorá je predložená z prác opozície. Prosím, zamietnite ju. Ale bude to vaša prehra, nebude to slúžiť k vašej sláve, bude to identifikačné, ako vám záleží na právach občanov. A spravíte jedno, spravíte jeden čierny bod do histórie ústavného práva Slovenskej republiky, pretože aj v budúcnosti budú všetci, ktorí budú skúmať našu históriu, môcť konštatovať: "Novela ústavy prijatá v roku 2001 odňala ústavné právo podať podnet občanov od júla 2001 do januára 202 a ponechala len možnosť podľa čl. 127," ktorú ste aj vy sami, resp. ktorú pán poslanec Orosz jasne kvalifikoval. Je to veľmi úzka možnosť obrátiť sa na Ústavný súd. Odmietnite to, ale tento čierny bod do histórie ústavného práva Slovenskej republiky zapíšete. Ďakujem.