Druhý deň rokovania
50. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky
13. júna 2001
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Vážené panie poslankyne,
vážení páni poslanci,
otváram druhý rokovací deň 50. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.
Podľa § 23 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku o ospravedlnenie svojej neúčasti na dnešnom rokovacom dni písomne požiadali títo poslanci: Jozef Brhel, Ján Danko, Alojz Engliš, Dušan Kovačič, Jirko Malchárek a Peter Osuský. Na zahraničnej služobnej ceste nie je žiaden poslanec Národnej rady Slovenskej republiky.
Nakoľko v rokovaní 50. schôdze Národnej rady budeme pokračovať neverejnou časťou schôdze, prosím zodpovedných zamestnancov Kancelárie Národnej rady, aby vykonali potrebné opatrenia na zabezpečenie neverejného rokovania tejto časti schôdze vrátane úniku informácií z rokovacej sály. Vyhlasujem krátku prestávku.
(Po prestávke.)
Podpredseda NR SR B. Bugár:
V rokovaní 50. schôdze pokračujeme druhým čítaním o
vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady číslo 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov.
Vládny návrh zákona ste dostali pred prvým čítaním ako tlač 937 a spoločnú správu výborov schválenú gestorským výborom máte ako tlač 937a.
Vládny návrh zákona odôvodní minister pôdohospodárstva Slovenskej republiky Pavel Koncoš.
Pán minister, nech sa páči, môžete sa ujať slova.
Minister pôdohospodárstva SR P. Koncoš:
Vážený pán predsedajúci,
ctené panie poslankyne, páni poslanci,
v súlade s uznesením vlády Slovenskej republiky z 15. marca 2001 som predložil vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady číslo 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov.
Cieľom predloženého návrhu je predovšetkým zjednoznačniť právnu úpravu postavenia pozemkového fondu v súlade finančných, daňových, majetkovoprávnych a účtovných noriem.
Diskusia, ktorá prebehla pri prerokúvaní predmetného vládneho návrhu zákona v určených výboroch Národnej rady Slovenskej republiky, svedčí o vašom záujme o túto problematiku a snahe napomôcť jej riešenie, za čo všetkým poslankyniam a poslancom ďakujem.
Zároveň si dovolím vyjadriť názor k návrhom výborov k spoločnej správe. Myslím si, že tak ako je uvedené a ako odporúča gestorský výbor schváliť tieto návrhy, nemáme ani ako predkladatelia výhrady.
Ďakujem pekne.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Ďakujem pánu ministrovi.
Teraz dávam slovo určenému spoločnému spravodajcovi z výboru pre pôdohospodárstvo pánovi poslancovi Pavlovi Delingovi a prosím ho, aby informoval Národnú radu o prerokovaní tohto návrhu v jednotlivých výboroch.
Nech sa páči, máte slovo.
Poslanec P. Delinga:
Vážený pán predsedajúci,
vážený pán minister,
dovoľte mi, aby som predniesol plénu Národnej rady spoločnú správu, ktorá bola vypracovaná na základe prerokovania vládneho návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady číslo 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov, čiže tlač 937.
Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstvo v súlade s § 78 zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku predkladá túto správu ako gestorský výbor.
Národná rada svojím uznesením číslo 1373 z 10. mája tohto roku pridelila tento vládny návrh zákona štyrom výborom, a to ústavnoprávnemu výboru, Výboru Národnej rady pre pôdohospodárstvo, Výboru Národnej rady pre verejnú správu a Výboru Národnej rady pre financie, rozpočet a menu. Za gestorský výbor bol určený Výbor Národnej rady pre pôdohospodárstvo, ktorý túto spoločnú správu prerokoval 12. júna a schválil ju uznesením číslo 273.
Chcem konštatovať, a ako sa uvádza v spoločnej správe, že gestorskému výboru nebola do začatia jeho rokovania od žiadnych poslancov poslaná, poslané žiadne návrhy, ktoré by, alebo stanoviská, ktoré by sa vyjadrovali k tomuto zákonu.
Výbory Národnej rady rokovali o tomto vládnom návrhu takto. Ústavnoprávny výbor prijal uznesenie 596 zo 6. júna a súhlasí s vládnym návrhom zákona schváliť ho s pripomienkami. Výbor Národnej rady pre verejnú správu uznesením číslo 280 zo 4. júna tiež súhlasí s vládnym návrhom schváliť ho s pripomienkami. Výbor Národnej rady pre financie, rozpočet a menu prijal uznesenie 665 zo 6. júna, súhlasil s návrhom a odporúča ho plénu Národnej rady schváliť s pripomienkami. No a gestorský výbor pre pôdohospodárstvo prijal uznesenie z 5. júna, kde prerokoval tento návrh a súhlasí a odporúča Národnej rade schváliť tento vládny návrh s pripomienkami.
Z uznesení, ktoré boli prijaté v týchto štyroch výboroch, vyplývajú ďalšie pozmeňujúce a doplňujúce návrhy, ktoré sú uvedené pod bodom 1 až 12 v spoločnej správe a všetci páni poslanci a panie poslankyne túto spoločnú správu máte, takže si ich môžete jasne prečítať, respektíve môžete k nim zaujať stanoviská.
Gestorský výbor odporúča, aby sme o týchto návrhoch, ktoré sú v spoločnej správe pod bodom 1 až 12, hlasovali spoločne s návrhom všetky tieto návrhy schváliť.
Gestorský výbor na základe týchto rokovaní výborov a na základe § 79 ods. 4 písm. f) rokovacieho poriadku Národnej rady odporúča Národnej rade tento vládny návrh, ktorým sa mení a dopĺňa zákon číslo 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva a pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov, schváliť so zmenami a doplnkami, ktoré sú uvedené v spoločnej správe.
Zároveň ma gestorský výbor poveril predložiť vám túto správu a takisto ma zmocnil podať návrhy podľa § 81 ods. 2, § 83 ods. 4 a § 84 ods. 2 a § 86 zákona o rokovacom poriadku o ďalšom postupe prerokovania tohto vládneho návrhu zákona. To je všetko.
Vážený pán predsedajúci, môžete otvoriť rozpravu.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Ďakujem pánovi spoločnému spravodajcovi.
Otváram rozpravu o tomto bode programu. Musím konštatovať, že som žiadnu písomnú prihlášku pánov poslancov nedostal. Preto sa pýtam, či sa hlási niekto ústne do rozpravy. Nie je to tak. Vyhlasujem rozpravu o tomto bode programu za skončenú.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, navrhujem, nakoľko pán minister má predkladať ešte ďalšie návrhy, aby sme o týchto návrhoch potom hlasovali naraz. Ak je s tým všeobecný súhlas, tak by sme pristúpili k ďalšiemu bodu. Áno.
Takže, ďakujem, pán spoločný spravodajca.
Budeme pokračovať
návrhom Koncepcie vodohospodárskej politiky Slovenskej republiky do roku 2005.
Materiál vlády ste dostali ako tlač 1013 a spoločnú správu výborov ako tlač 1013a, ktorej súčasťou je aj návrh uznesenia Národnej rady.
Dávam slovo pánovi ministrovi pôdohospodárstva Slovenskej republiky Pavlovi Koncošovi a prosím ho, aby návrh uviedol.
Minister pôdohospodárstva SR P. Koncoš:
Vážený pán predsedajúci,
panie poslankyne, páni poslanci,
vypracovanie návrhu Koncepcie vodohospodárskej politiky Slovenskej republiky do roku 2005 vyplynulo z Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky rozpracovaného na podmienky ministerstva pôdohospodárstva na úseku vodného hospodárstva.
Je to teda programový dokument koncepčného charakteru. Bolo v ňom treba zohľadniť vplyvy spôsobené prechodom z centralizovaného riadenia hospodárstva na trhovú ekonomiku po roku 1989, ako napríklad znižovanie objemu financií zo štátneho rozpočtu, reštrukturalizáciu a útlm priemyslu, poľnohospodárskej produkcie, demografické a urbanizačné zmeny, redukciu bytovej výstavby a celkový pokles odberov vody a podobne.
Ukázala sa nevyhnutnosť navrhnúť opatrenia v súvislosti s výskytom povodní, dlho odkladaného riešenia ekologických, ekonomických a organizačných problémov, ako aj pomenovať chýbajúce legislatívne predpisy najmä v súvislosti s potrebou transpozície smerníc Európskej únie o vode do právnych dokumentov Slovenskej republiky a nadväzne ich implementovanie do praxe.
Implementáciu smerníc o vode zabezpečujú podľa pôsobnosti viaceré rezorty, okrem Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky je to ministerstvo životného prostredia a Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky.
Predkladaná koncepcia vo svojich návrhoch zahrnuje úlohy vodného hospodárstva z Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky. Sem patrí najmä zvyšovanie podielu obyvateľov zásobovaných pitnou vodou z verejných vodovodov a podiel obyvateľov bývajúcich v domoch pripojených na verejné kanalizácie a čistiarne odpadových vôd. Navrhuje prioritne pokračovať v dokončovaní značného počtu rozostavaných stavieb tohto druhu a riešiť prevádzkovať problémy spojené so stratami vody a nedostatočnou údržbou vodovodných a kanalizačných sietí zo zariadení.
Plnenie smerníc Európskej únie o vode predstavuje aj zvýšené nároky na kvalitu pitnej vody zahrnujúce kontrolu kvality a vyššie požiadavky na úpravu vody.
Najnáročnejšie sú však požiadavky na rozširovanie vodovodných a kanalizačných sietí, na náhradné zdroje vody, ale najmä na ochranu vôd pred znečistením, teda na výstavbu čistiarne odpadových vôd s vysokou účinnosťou.
Opakovaný výskyt ničivých povodní v posledných rokoch vyvolal potrebu zvyšovať stupeň ochrany pred povodňami protipovodňovými a revitalizačnými úpravami tokov a celých povodí, zvyšovaním bezpečnosti starších vybudovaných vodných diel a starostlivosti o hlavné melioračné kanály.
Vzhľadom na to, že koncepcia predstavuje súhrnný dokument v oblasti vody, nemohla sa zaoberať detailným riešením jednotlivých problémov. Tieto sa riešia v osobitných materiáloch, akým bol napríklad materiál o postupe transformácie vodovodov a kanalizácií bezodplatným prevodom majetku na obce schválený vládou v januári tohto roka, doriešenie správcovstva hlavných melioračných zariadení a rozpracovaná je problematika povodňovej ochrany a niektorých legislatívnych dokumentov a pokračuje tviningová spolupráca so zahraničnými expertmi na formovaní činnosti integrovaného, integrovaného riadenia povodí a podobne.
Program rozvoja vodného hospodárstva obsiahnutý v koncepcii je finančne veľmi náročný. Zodpovedá však požiadavkám kladeným na vodné hospodárstvo, ktoré podmieňuje ďalší hospodársky rozvoj v jednotlivých regiónoch, plnenie Európskou úniou požadovanej ochrany životného prostredia a dosiahnutie hygienického štandardu členských štátov Európskej únie. Treba ho posudzovať v tom zmysle, že nejde o program, ktorý bude zabezpečovať iba jeden rezort. V prevažnej časti sa finančné prostriedky použijú na rozvoj verejných vodovodov a kanalizácií.
Koncepciu treba považovať za otvorený dokument vyjadrujúci potrebné smerovanie vodného hospodárstva v najbližších rokoch. Jej časovú realizáciu budú ovplyvňovať možnosti zabezpečenia potrebných finančných prostriedkov, pričom program pre príslušných obsahuje každoročne aktualizovať v rámci programového rozpočtovania. V takomto zmysle prijala vláda Slovenskej republiky ku koncepcii uznesenie číslo 404 z 9. mája 2001. Návrh koncepcie bol prerokovaný a schválený v štyroch príslušných výboroch Národnej rady Slovenskej republiky.
Vo výboroch prebehla diskusia o potrebe špecifikácie zabezpečenia finančných zdrojov s návrhmi takúto úlohu uložiť vláde. V tejto súvislosti si dovoľujem vašu pozornosť upriamiť na komentár v tabuľke o potrebných finančných zdrojoch na realizáciu koncepcie na strane 20 materiálu, v ktorom sú hodnotené možnosti zabezpečenia takýchto zdrojov.
Z toho vyplýva, že za súčasnej situácie podiel jednotlivých zdrojov financovania nie je možné úplne presne kvantifikovať, pretože bude ovplyvňovaný vnútroštátnymi i zahraničnými vplyvmi. Túto skutočnosť odporúčam zohľadniť aj pri formulovaní uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky k posudzovanej koncepcii.
Ďakujem za vašu pozornosť.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Ďakujem pánovi ministrovi za uvedenie danej koncepcie, návrhu koncepcie.
Teraz dávam slovo určenému spoločnému spravodajcovi z výboru pre poľnohospodárstvo pánovi poslancovi Milanovi Topolimu a prosím ho, aby podal správu o prerokovaní návrhu koncepcie.
Poslanec M. Topoli:
Vážený pán predsedajúci,
vážené kolegyne,
vážení kolegovia,
z poverenia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstvo uvádzam spoločnú správu výborov k návrhu Koncepcie vodohospodárskej politiky do roku 2005.
Koncepciu vodohospodárskej politiky Slovenskej republiky do roku 2005 pridelil predseda Národnej rady rozhodnutím číslo 1132 z 24. mája 2001 na prerokovanie týmto výborom Národnej rady: Výboru Národnej rady pre financie, rozpočet a menu, Výboru Národnej rady pre verejnú správu, Výboru Národnej rady pre životné prostredie a ochranu prírody a Výboru Národnej rady pre pôdohospodárstvo. Za gestorský výbor, ktorý predloží správu o výsledku prerokovania uvedeného návrhu vo výboroch, určil predseda Národnej rady Výbor Národnej rady pre pôdohospodárstvo.
Priebeh rokovania výborov. Všetky výbory, ktorým bola uvedená koncepcia pridelená, ju prerokovali. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu s koncepciou uznesením číslo 667 zo 6. júna 2001 súhlasil a odporučil ju Národnej rade Slovenskej republiky schváliť. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu uznesením číslo 281 zo 4. júna 2001 s návrhom koncepcie súhlasil a odporučil ju Národnej rade Slovenskej republiky schváliť. Výbor Národnej rady pre životné prostredie a ochranu prírody uznesením číslo 196 z 11. júna 2001 koncepciu vzal na vedomie a odporučil Národnej rade tiež ju vziať na vedomie. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstvo uznesením číslo 272 z 12. júna 2001 s návrhom koncepcie súhlasil a odporučil ju Národnej rade schváliť s návrhmi.
Gestorský výbor uznesením číslo 274 z 12. júna 2001 schválil spoločnú správu výborov Národnej rady Slovenskej republiky ku koncepcii vodohospodárskej politiky vrátane uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky. Poveril mňa predložiť a predniesť na schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky spoločnú správu výborov a návrh na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré je prílohou tejto spoločnej správy.
Skončil som, pán predsedajúci. Žiadam, aby ste otvorili rozpravu s tým, že sa do nej hlásim ako prvý.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Ďakujem, pán spoločný spravodajca.
Musím vás upozorniť, že ako prvého vás nemôžem pustiť, lebo za klub HZDS je prihlásený pán poslanec Binder a kluby majú vždy prednosť. A potom, samozrejme, akceptujem, že ako prvý z ústne prihlásených ste sa prihlásili vy.
Takže pán poslanec Binder ako jediný písomne prihlásený a za klub HZDS.
Nech sa páči, máte slovo.
Poslanec J. Binder:
Vážený pán predsedajúci,
vážený pán minister,
panie poslankyne, páni poslanci,
Koncepcia vodohospodárskej politiky do roku 2005, predložená vládou, sa zaoberá vodou a vodným hospodárstvom z hľadiska zabezpečenia vody pre pitné a iné účely odvedením a čistením odpadových vôd, čistotou toku v rámci ochrany životného prostredia, ako aj ochranou pred ničivými účinkami vody a vodnej energie v dobe povodní.
Táto koncepcia však úplne opomína ďalšiu kvalitatívnu vlastnosť vôd v tokoch, ktorou je vodná energia, ako aj perspektívu a program jej využitia. Vodné hospodárstvo si vytyčuje úlohy, ktoré je nutné realizovať na zabezpečenie potrieb obyvateľstva a priemyslu a sú i ďalšie úlohy, ktoré treba zabezpečiť z hľadiska vyrovnávania našej úrovne v zásobovaní kvalitnou pitnou vodou, respektíve odvádzaním a čistením odpadových vôd s úrovňou západoeurópskych štátov.
Plnenie týchto úloh vyžaduje značné prostriedky. Aj keď počítame s podporou z fondov Európskej únie, predložená koncepcia síce kvantifikuje potrebné finančné prostriedky v delení na jednotlivé účely, ale nie je schopná ani odhadnúť ich kvantitatívne pokrytie. Neporovnáva plánované príjmy rezortu za jednotlivé výkony spoplatňované v súčasnosti ani neodhaduje ich zvýšenie v prípade uplatnenia navrhovaného zreálnenia cenových sadzieb za vodu, za služby pre vodné elektrárne. Ani v prípade zavedenia nových cien za využívanie sily vody, respektíve za iné dosiaľ nespoplatnené služby vodného hospodárstva.
Vodná energia je kvalitatívnou vlastnosťou vody v tokoch, ktorá je funkciou jej množstva a morfológiou terénu, ktorá je určujúcou pre sklon toku, respektíve pre rozdiel hladín medzi dvoma profilmi toku. Hybným motorom, ktorý dodáva vodu na vyššie položený terén, je prírodný kolobeh vody, ktorý, i keď vykazuje značné výkyvy, je nevyčerpateľný, lebo sa stále obnovuje.
Vodná energia ako vlastnosť vody je teda spolu s vodou významným prioritným zdrojom energie, a to zdrojom domácim, nevyčerpateľným, neustále sa obnovujúcim a pri jeho využití neprodukujúcim žiadne škodliviny ani tuhé, ani tekuté, ani plynné odpady. Je preto súčasne národným bohatstvom vo vlastníctve štátu, o ktorého plánované a racionálne využívanie sa musí niekto starať.
Pozrime sa na historický vývoj využívania vodnej energie. Je pravda, že v minulosti sa využívanie vodnej energie na Slovensku, a to najmä v rámci Česko-slovenskej republiky realizovalo svojráznym spôsobom odlišným od praxe bežnej vo vyspelom svete. Výstavba energetických diel, ako aj viacúčelových vodných diel s energetickým využitím, kde využitie vodnej energie nebolo primárnym cieľom investora, sa u nás realizovalo dvojkoľajne. Energetické dielo patrilo do dvoch rezortov, malo dvoch investorov a dvoch prevádzkovateľov, a to aj z historického relatívne krátkeho obdobia, keď vodné hospodárstvo bolo súčasťou, ale skôr príveskom ministerstva energetiky.
Novodobá história využívania vodnej energie Slovenska väčšími vodnými elektrárňami, t. j. s inštalovaným výkonom nad 10 megawattov sa prakticky začína po druhej svetovej vojne s výnimkou Vodnej elektrárne Ladce vybudovanej v tridsiatych rokoch a rozostavanie viacúčelového vodného diela Orava a prípravy ďalších stupňov vážskej energetickej kaskády. Väčšinu času teda dvojrezortný model, rešpektujúci monopol energetiky na výrobu a distribúciu elektrickej energie fungoval za podmienok direktívneho hospodárstva, keď zisk zo všetkých podnikov, a teda aj energetických výrobní, sa sústreďoval v štátnom rozpočte, ktorý získavané prostriedky prerozdeľoval v súlade so všemocným štátnym plánom.
Dvojrezortný model je však nevhodný vo voľnom trhu, keď sa práve kladie dôraz na diverzifikáciu energetických zdrojov a keď sa tiež uplatňuje snaha o rozbitie aj prirodzených monopolov, a keď sa pripravuje ich privatizácia.
Vo vyspelom zahraničí investor viacúčelového diela je spravidla aj majiteľom a prevádzkovateľom vodnej elektrárne na tomto diele vybudovanej. Či už ide o vodné dielo slúžiace primárne na ochranu územia a vodnú dopravu. V Spojených štátoch je to Corps of Engineers alebo pre závlahy v USA Bureau of Reclamation alebo Tenesee River Autority. Bližšie nám je spoločnosť Rýn-Mohan-Dunaj v Nemecku, ktorá v roku 1921 dostala licenciu na využitie energie horného Dunaja a Mohanu pod podmienkou, že z dosiahnutého zisku vybuduje kanálové prepojenie Rýna s Dunajom.
Nemožno pochybovať o tom, že výstavba a prevádzka viacúčelového vodného diela jedným investorom a jedným prevádzkovateľom je aj ekonomickejšia. Stačí jeden riaditeľ, jedna administratíva, jedny dielne, jeden autopark a jedna strážna služba. Namiesto zdvojeného modelu odpadá aj potreba koordinácie a riešenie vzájomných vzťahov, či už pracovných, alebo ekonomických.
A konečne existencia dvoch kohútov na jednom smetisku bola tiež zdrojom zbytočných sporov, závisti z dôvodov rozdielneho odmeňovania, ktoré bolo vždy vyššie v energetike.
Riešenie ekonomických vzťahov medzi vodným hospodárstvom a energetikou škrípalo aj v minulosti. Vzájomná platba za služby vodného hospodárstva na využitie vodnej energie toku sa riešila takzvaným nájomným za používanie vodného diela konštantnou platbou úmernou investičným nákladom vodohospodárskych objektov a dohodnutej miere, v akej tieto objekty slúžia výrobe elektrickej energie. Energetika nikdy nechcela uznať, že vodohospodárske objekty viacúčelového diela, priehrady, objekty na prepúšťanie vody, hrádze, kanály, ktoré privádzajú vodu na vodnú elektráreň, vytvárajú spád využívaný turbínami a ktoré odvádzajú vodu z elektrárne späť do toku, sú súčasťou jedného výrobného procesu.
Premeny vodnej energie polohovej i kinetickej na energiu elektrickú, teda spoločného procesu výroby elektrickej energie. Odmietali tejto funkcii vodohospodárskych objektov priznať výrobný charakter a nárok na platbu úmernú veľkosti výslednej produkcie, hoci tie isté objekty mali nesporne výrobný charakter pri výrobe úžitkovej a pitnej vody, ktoré platby boli úmerné odobratému množstvu.
Veď faktom je, že po zrušení vyhlášky o takzvanom nájomnom, sú to zásady na uzatváranie zmlúv o užívaní a náhrade za užívanie vodných diel s energetickým využitím, energetickými podnikmi číslo 13 uverejneného vo Vestníku ministerstva poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva číslo 6 z roku 1963 zrušené s platnosťou od 30. 9. 1966, oba rezorty neboli schopné dohodnúť sa na novej dohode, na vytvorení nového predpisu regulujúceho vzájomné platby. Doteraz sa tieto platby realizujú len zotrvačnosťou podľa už zrušenej vyhlášky s tým, že sa len zmena cenovej hladiny z času na čas zohľadní dohodnutým koeficientom, od roku 1967 je to koeficient 1,9, čo by malo byť desaťnásobok práve tejto hodnoty.
Kladiem si otázku, kto má byť správcom hydroenergetického potenciálu. Z logiky veci vyplýva, že ak vodná energia, jej kvalitatívna vlastnosť vody, že ten, kto spravuje vody, musí prevziať zodpovednosť aj za prírodný zdroj vodnej energie a musí so starostlivosťou dobrého hospodára spravovať a zveľaďovať aj túto časť národného bohatstva. Preto by návrh koncepcie vodohospodárskej politiky mal zahrnovať a riešiť aj problémy vodnej energie.
Uvedené konštatovanie nie je nové alebo dokonca objavné. Veď už zákon o vodách číslo 138/1973 Zb. stanovuje v § 43 ods. 1, že tí, čo odberajú vodu z vodných tokov v množstve presahujúcom 15 tisíc metrov kubických ročne alebo 1 250 metrov kubických mesačne, a čo je dôležité, alebo užívajú jej silu na výrobu elektrickej energie, sú povinní platiť správcovi vodného toku. To sa u nás nekoná. Napriek tomu spoplatnenie využívania sily vody ani ako poplatok za uvedené príslušné licencie zatiaľ realizované neboli.
Prepáčte, teraz trošičku viac osobné. Dôsledkom do neba volajúci prípad vodného diela Gabčíkovo je naozaj exemplárnym príkladom nefunkčnosti doterajšieho systému. Plánované v pôvodnom direktívnom systéme predpokladalo v súlade s bežnou praxou realizovanie vzájomnej platby taktiež nezmyselnou formou nájomného, hoci prenajímané objekty energetika fakticky a fyzicky nevyužívala. Do prevádzky sa však dávalo už v inom ekonomickom prostredí, a to ešte aj za skomplikovaných podmienok vyvolaných neplnením medzištátnej zmluvy z roku 1977 maďarskou stranou. Aby vôbec dielo mohlo byť sprevádzkované, aby elektráreň mohla začať pracovať, bolo nutné vybudovať ďalšie pôvodne neplánované vodohospodárske objekty variantu C. Do roku 1993 bola ich výstavba financovaná zo štátneho rozpočtu. Ale na dostavbu diela už bolo potrebné brať úvery za trhových podmienok. Namiesto toho, aby sa vzájomné vzťahy riešili systémovo vytvorením osobitného štátneho podniku Gabčíkovo už v roku 1993, pristala energetika na vytvorenie Združenia Dunaj pre dostavbu a prevádzku Vodného diela Gabčíkovo, ktoré finančne fungovalo na základe príspevkov energetiky formou podielu z hodnoty vyrobenej elektrickej energie, ale len do času, kým si svoju účasť energetika nerozmyslela a zastavila prísun svojich právne nevymáhateľných príspevkov. V roku 1993 bola v združení urobená dohoda, že za každú vyrobenú jednu kilowatthodinu elektrickej energie budú slovenské energetické podniky platiť 1,1 koruny, čo platili v roku 1993 a v roku 1994 síce s oneskorením, ale zaplatili.
No korunu tohto svojvoľného postupu nasadila energetika, keď v rámci privatizácie schválenej v roku 1994 do novo otvorenej akciovej spoločnosti Slovenské elektrárne začlenila aj technológiu vodnej elektrárne Gabčíkovo, ktorá podľa medzištátnej zmluvy z roku 1977 mala tvoriť spoločný majetok vtedy Česko-slovenskej, neskôr Slovenskej a Maďarskej republiky. A privátna akciová spoločnosť si vytvorila aj vlastnú filozofiu, podľa ktorej sa v Gabčíkove vyrába elektrická energia zariadeniami, turbínami, generátormi a príslušnými ďalšími elektrickými zariadeniami umiestnenými vo vzduchoprázdne, ktoré investovala energetika. Tak prečo by čosi mala platiť nejakému združeniu alebo dokonca vodohospodárskemu investorovi, Vodohospodárskej výstavbe, ktorá si na dostavbu vzala zahraničné úvery, i keď to bolo v súlade s rozhodnutím vlády a v súlade s rozhodnutím generálnych riaditeľov Združenia Dunaj. Týmito úvermi malo byť riešené i financovanie ďalších diel - Žiliny a Tichého Potoka, na ktorú štát dal štátnu garanciu. To, že samotná technológia vodnej elektrárne Gabčíkovo tvorí podiel z celkovej investície Slovenskej republiky len asi 11 percent, žeby výroba elektrickej energie nebola možná bez privedenia a odvedenia vody mohutným kanálom, bez vytvorenia nutného spádu v profile vodnej elektrárne, bez zabezpečenia náhradnej možnosti privedenia vody do kanála po odopretí využitia na to určenej hate Dunakiliti maďarskou stranou, a dokonca že aj budova elektrárne, v ktorej je technologické zariadenie umiestnené, patrí ešte i dnes Vodohospodárskej výstavbe. To už Slovenské elektrárne nezaujímalo a spokojne brali od roku 1995 plné úžitky z vyrobenej energie, doteraz už skoro 20 miliárd kilowatthodín, čo len dosiaľ reprezentuje hodnotu minimálne 30 miliárd Sk, čo je skoro desaťnásobok toho, čo vynaložili Slovenské elektrárne a predchádzajúci podnik na technologické zariadenie, samozrejme, zo štátneho rozpočtu, nie zo svojich prostriedkov.
Návrhov na riešenie už bolo niekoľko, ale ministerstvo hospodárstva ich vedelo dosiaľ úspešne odrážať a ministerstvo financií, ktorému padla na plecia úhrada dlhovej služby, sa zmohlo len na pranierovanie stratovej Vodohospodárskej výstavby, ktorá z vlastných príjmov dlhy platiť nemôže. Mnohým vysoko postaveným, ale málo informovaným kritikom zadlženosti Vodohospodárskej výstavby treba zdôrazniť, že jediným správnym ekonomicky efektívnym a ekologicky účinným riešením bezvýchodiskovej situácie, ktorú privodila maďarská strana neplnením zmluvy z roku 1977, bolo uvedenie Gabčíkova do prevádzky pomocou variantu C. Bez tohto riešenia by sme stratili do roku 1989 vložených 18 miliárd česko-slovenských korún. Nikdy by sme svetovej verejnosti nemohli preukázať, že predpovede o ekologickej katastrofe boli neoprávnené a možnosť využitia hraničného úseku Dunaja by navždy zostala znemožnená. Bolo by slabou útechou konštatovať o dvadsať až tridsať rokov, ak by ešte zostali pamätníci, že vyschnutie a zničenie vnútrozemskej delty Dunaja je priamym dôsledkom neuvedenia Gabčíkova do prevádzky.
Tu by som chcel ešte poukázať na jeden materiál, ktorý dal vypracovať vtedajší minister životného prostredia pán Vavroušek, dal vypracovať materiál českým i kanadským odborníkom, ktorí zistili, že likvidácia Vodného diela Gabčíkovo, tak ako bolo vykonané, by stála 30 miliárd vtedajších česko-slovenských korún. Odkiaľ by sa zobrali a prečo by sa investovali, to nám nepovedali. To bolo v roku 1992. Od roku 1992 ceny stavebných prác vzrástli najmenej na štvornásobok. Čiže, keď si prepočítame 30 miliárd česko-slovenských korún, bola by to suma zhruba, budem to veľmi hrubo zaokrúhľovať, okolo 100 miliárd česko-slovenských korún.
Do roku 1992 bola výstavba financovaná zo štátneho rozpočtu, ako som uviedol. Čunovské objekty však nemohli natrvalo zostať v stave, aký sa dosiahol v prvej fáze po uvedení Gabčíkova do prevádzky. Bolo nutné vybudovať strednú hať umožňujúcu prepúšťanie ľadov a sedimentov aj vypúšťanie zdrže v prípade potreby. Bolo nutné vybudovať pomocnú plavebnú komoru umožňujúcu plavbu v starom koryte. Keď už bolo zrejmé, že maďarská strana nezmení svoj postoj, bolo rozumné využiť energiu vody vypúšťanej do starého koryta. Bola inštalovaná vodná elektráreň s kapacitou 400 kubíkov za sekundu. Vybudovanie areálu vodných športov dalo dielu ľudskú dimenziu. Slúži jeho reprezentácii a propagácii viac ako vyrobené kilowatthodiny. A nepochybne sa zaslúžilo aj o priaznivý rozsudok Medzinárodného súdneho dvora v Haagu.
Na dostavbu čunovských objektov a niektorých ďalších nedokončených objektov a Gabčíkova slúžila pôžička zahraničných bánk. Bolo rozhodnutím vlády, aby pôžička 500 miliónov USD, vtedy cirka 15 miliárd Sk, slúžila okrem dostavby Gabčíkova aj na dokončenie Vodného diela Žilina, ktoré bolo schválené v roku 1994 za vlády pána Moravčíka, ktorý sa zaviazal aj poskytnúť tejto pôžičke štátnu záruku. A čo si vysoko hodnotím, je aj príspevok jednej tretiny investičných nákladov na verejnú prospešnosť, čo je veľmi pozitívny čin.
Pre Žilinu sa z tohto úveru použilo asi 6 miliárd korún. Takže 9 miliárd korún bolo použitých na Vodné dielo Gabčíkovo. Nie je vinou Vodohospodárskej výstavby ani ministerstva pôdohospodárstva, že sa v ostatných rokov kurz koruny voči USD devalvoval z 33 približne na 50 korún za dolár. Ale nie sú správne údaje, pretože pomer prijatých pôžičiek nebol v dolároch, ale podľa vtedy platného devízového koša, to znamená, že 40 percent pôžičky bolo prijatých v markách a 60 percent v dolároch. Čiže prepočítať celú túto sumu päťdesiatimi korunami je nepresné. Ale, prosím, počítajme s tým najnepriaznivejším prípadom nárastu z 9 miliárd Sk zmenou kurzu na 12,8 miliardy Sk a vplyvom úrokov za 6 rokov pri úrokovej miere cirka 7 percent maximálne na 19 miliárd Sk. V prvých rokoch úrok bol ešte menej devalvovanej hodnoty.
Vodná elektráreň Gabčíkovo doteraz vyrobila 20 miliárd kilowatthodín elektrickej energie, čo hodnotou ďaleko presahuje aj devalváciou a úrokmi zvýšený zostatok úveru. Nebolo tiež v moci Vodohospodárskej výstavby ani ministerstva pôdohospodárstva nájsť riešenie ekonomických vzťahov medzi energetikou, ministerstvom hospodárstva a vodným hospodárstvom, hoci sa naša strana o to pokúsila. Proste nebola na to politická vôľa. V žiadnom prípade však národné hospodárstvo Slovenskej republiky ani podunajská príroda neboli konaním Vodohospodárskej výstavby poškodené. Naopak, práve Vodohospodárska výstavba zabezpečila v daných podmienkach realizáciu optimálneho riešenia.
Jediným vhodným a aj najrozumnejším riešením je teraz konečne spojiť, čo ľudia umelo rozdelili. Objekty vodohospodárskej časti s objektmi energetickej časti Gabčíkova a uložiť ich pod jednu organizačnú strechu. Tým by sa zniesol zo sveta nielen problém ekonomického vzťahu medzi privátnymi Slovenskými elektrárňami a novým štátnym podnikom, nazvime ho Vodné dielo Gabčíkovo, ale aj problém súladu s platnou medzištátnou zmluvou z roku 1977 a zmenšil by sa aj problém úhrady splátok zahraničných pôžičiek, najmä ak by energetika uhradila so spätnou platnosťou aj záväzky, ktoré zostala dlžná Združeniu Dunaj.
Treba len dúfať, že ministerstvo hospodárstva znovu nevyužije svoj vplyv a z pozície sily proces riešenia opäť nezabrzdí. Nikto sa rád nevzdáva sliepky, čo znáša zlaté vajcia. Bolo by však paradoxné, keby si teraz, keď už energetika má vo vrecku prínosy Gabčíkova v hodnote asi 30 miliárd korún, mal Slovenský vodohospodársky podnik brať úver na splátky toho, čo sa nachádza v inom hospodárskom vrecku.
Stojíme pred privatizáciou Slovenských elektrární. Slovenské elektrárne majú v správe Váh, majú v správe ostatné vodohospodárske diela. Pre celé vodné hospodárstvo a jeho energetiku by sa mal využiť uvedený model Gabčíkova. Otázka finančného vzťahu energetiky a vodného hospodárstva v ostatných energetických vodných dielach a vodných dielach s energetickým využitím je stále nedoriešená. Prečo sa nedoriešil systémom podľa vzoru, ktorý nám poskytujú vyspelé krajiny, ktorý navrhujeme pre Gabčíkovo a ktorý sa už v minulosti uplatnil nielen na prečerpávacej elektrárni Čierny Váh, ale dokonca aj na nedávno vybudovanom Vodnom diele Žilina. Toto je akciovou spoločnosťou, ktorá už má pod jednou strechou vodohospodárske objekty aj technológiu vodnej elektrárne. Vážska kaskáda a ďalšie významné energetické vodné diela na Slovensku - Liptovská Mara s Bešeňovou, Orava s Tvrdošínom, Ružín I a II na Hornáde, Dobšiná na Hnilci a Dobšinskom Potoku, Veľká a Malá Domaša na Ondave sú diela, ktoré sa budovali zo štátneho rozpočtu a svojimi prínosmi a odpismi by mali vytvárať prostriedky na využitie ďalších zdrojov vody a vodnej energie. Ak z uvedených prípadov aj ďalších vodných diel obsahujúcich využitie vodnej energie, t. j. dnešného závodu Vodné elektrárne Trenčín, by bolo možné vytvoriť rozšírenú akciovú spoločnosť, a to o vodohospodárske objekty príslušných diel, ktoré sú v majetku jednotlivých povodí Slovenského vodohospodárskeho podniku. Akcionármi tejto spoločnosti s názvom napríklad Energetické vodné diela by bol Slovenský vodohospodársky podnik a Slovenské elektrárne, a to v príslušnom podiele úmernom majetku, ktorý by do spoločnosti vložili.
Hospodársky výsledok novej spoločnosti by pri dobrom manažmente bol určite lepší ako súčet hospodárskych výsledkov jednotlivých vkladov. Spoločnosť Energetické vodné diela by nesporne mala lepšie predpoklady na vytváranie zdrojov a na využívanie ďalšieho hydroenergetického potenciálu, ktorý je v Slovenskej republike ešte ekonomicky nevyužitý, najmä ak by cena odoberanej energie zohľadnila aj kvalitu a prínos pre energetickú sústavu. Potom by už nič nebolo ľahšie, ako príslušnými hodnotami medzi Slovenským vodohospodárskym podnikom a Slovenskými elektrárňami zabezpečiť, aby nový podnik svojou energetickou prevádzkou zabezpečoval potreby energetického dispečingu Slovenskej republiky a súčasne, čo by som chcel podčiarknuť, aj svojou vodohospodárskou prevádzkou zabezpečoval dodávku vody, ochranu pred povodňami alebo plavebnú prevádzku, ak existuje.
V prípade, že nebude vôľa z oboch strán takúto spoločnú akciovú spoločnosť vytvoriť, jedinou cestou je, okrem dnešnej platby za využívanie vodohospodárskych objektov, ktorá by mohla byť transformovaná na cenu vody dodanej na energetické využitie, odstupňovanie podľa veľkosti spádu a spôsobu prevádzky, návrhy v tomto smere sú už spracované, zaviesť poplatok za využívanie sily vody, teda za hydroenergetický potenciál, ktorý je majetkom štátu, ktorý by mal byť stanovený asi v rozmedzí 0,65 až 1 koruna za vyrobenú kilowatthodinu, samozrejme, s príslušnými úľavami pre malé vodné elektrárne, ktorých výstavbu by mal štát podporiť. Kritériom môže byť, aby vodohospodárska časť diela dosahovala rovnakú ekonomickú efektívnosť ako energetická časť, ktorá v hodnoteniach vychádza vždy výhodnejšie. Treba však súčasne objektivizovať prínosy vodných elektrární, ktorých príjmy sú zatiaľ úmerné len pohotovému výkonu bez prihliadnutia na množstvo vyrobenej energie a na iné služby poskytované elektrifikačnej sústave. Platby za využitie sily vody by mali byť stanovené vyhláškou ministerstva pôdohospodárstva po odsúhlasení s ministerstvom financií, ale nemala by sa pripustiť možnosť, aby ministerstvo hospodárstva opäť blokovalo jej prijatie, aby zabránilo zmene súčasného nevyhovujúceho stavu a nedoriešených ekonomických vzťahov.
Dovolím si predložiť návrh na doplnenie vodohospodárskej koncepcie. V súlade s uvedenými úvahami navrhujem doplniť text vodohospodárskej koncepcie nasledovne: V cieľoch udržateľnej vodohospodárskej politiky by malo byť aj aktualizovanie rozsahu a zabezpečenia postupného využívania ekonomicky využiteľného hydroenergetického potenciálu tokov a optimalizácia riadenia vodohospodársko-hydroenergetických sústav aj z hľadiska optimálneho využívania vodnej energie. Súčasný stav vodného hospodárstva by mal zahrnovať a obsahovať aj podrobnejší prehľad súčasného a perspektívneho využitia vodnej energie tokov Slovenska. Zásady vodohospodárskej politiky by bolo treba príslušne doplniť. V bode 1 by do prioritných zdrojov majetku štátu mal byť zahrnutý aj hydroenergetický potenciál tokov, treba tu zdôrazniť, že nielen vody, ale aj hydrotechnický potenciál je majetkom štátu a že nielen ochrana a hospodárenie s vodou, ale aj s vodnou energiou musí spĺňať uvedené podmienky.
V bode V by sa žiadalo zdôrazniť, že zásada právo jedných nesmie obmedzovať právo druhých, platí nielen vo vzťahu ochrany obyvateľov územia priamo dotknutých vodným dielom, ale aj na právo obyvateľov ostatných častí územia Slovenskej republiky vzdialených od miesta využitia vodných zdrojov. Vodné zdroje a lokality, ktoré umožňujú ich ovládanie nádržou, nepatria len tým, ktorí na tomto území sídlia. Štát v rámci svojej vodohospodárskej politiky musí zabezpečiť využívanie prínosov týchto zdrojov, či už vody, alebo vodnej energie aj v prospech obyvateľov na dolnom toku. Znemožnením využívania potenciálnych priehradných profilov a nádržných možností, ktoré to poskytuje na svojom hornom úseku, by sa neoprávnene obmedzilo právo iných obyvateľov, ktorých počet je pravdepodobne aj väčší.
V bode VI v uplatňovaní princípu zodpovednosti by sa malo zdôrazniť, že každý musí mať zaručené právo uplatniť svoje pripomienky a prípadne aj námietky voči realizácii vodných diel, ale ten, kto nesie zodpovednosť za rozvoj príslušného regiónu, musí mať aj právo konečného rozhodovania vo výbere z možností riešení a v realizovaní alebo nerealizovaní optimálneho riešenia.
V bode X zreálnenie ceny za vodohospodárske produkty a činnosť by mal byť rozšírený o zavedenie cien, respektíve poplatkov, ktoré dosiaľ nie sú uplatňované, napríklad tomu, že aj existenciu, aj pripravený zákon o vodách toto pripúšťa. Podrobnejšie by to malo byť rozvedené v kapitole o realizácii nástrojov vodohospodárskej politiky.
Schválenie nového zákona o vodách je nevyhnutnou podmienkou, ale zákona o vodách, nielen zákona o ochrane vody. Nový zákon popri príslušnom aktualizovaní a diverzifikovaní cien vody podľa jej kvality, diferencovať ceny povrchovej vody pre chladenie, na použitie v priemyselných technologických procesoch, na závlahy a na účely pitnej vody umožňuje spoplatniť aj ďalšie produkty a služby. Spoplatnenie sily vody by malo byť odstupňované na nižšie sadzby alebo dokonca nulové by mali platiť pre priebežné užívanie vodnej energie malými nízkospádovými vodnými elektrárňami, čím by štát podporoval ich výstavbu v čo najväčšom rozsahu. Základné sadzby by mali platiť pre elektrárne s vyšším spádom alebo vyšším výkonom. Pre elektrárne so špičkovou prevádzkou, ktoré pre svoju prevádzku využívajú aj objem nádržných priestorov podľa toho, kto tieto priestory vytvoril, by sa mali uplatniť zvýšené sadzby, ale len za predpokladu, že cena energie odoberanej do siete by zohľadňovala vyššiu kvalitu energie, prípadne aj iné poskytované výkonové služby. Málo si uvedomujú, že vodná energia má regulačné, záskokové a najmä kompenzačné funkcie. Vzhľadom na to, že Slovenský vodohospodársky podnik, podniky povodí sú, lepšie povedané musia byť správcami aj hydroenergetického potenciálu tokov, je samozrejmé, že v prípade, že vodnú energiu využívajú samy, vlastnými investíciami, príslušné poplatky uhrádzali priamo do fondu výstavby ďalších vodných elektrární.
Prínosy zo zmenšenia pravdepodobnosti vzniku povodňových škôd by mali byť riešené iným spôsobom, najvhodnejšie vytvorením povodňového fondu alebo povodňovej poisťovne, ktorého zdrojom by bolo povinné poistenie majetku v potenciálne ohrozených územiach odstupňované podľa miery rizika. Z toho fondu by jednak mala byť realizovaná úhrada škôd vzniknutých za povodní, ale aj príspevok na investície, ktoré preventívne znižujú pravdepodobnosť vzniku škôd, retenčné priestory viacúčelových nádrží alebo poldrov, zvýšenie, zosilnenie alebo utesnenie protipovodňových hrádzí a podobne. Vzhľadom na to, že výstavbou poldrov možno realizovať aj s minimálnou mechanizáciou, je potrebný krompáč, lopata, fúrik, a s maximálnym nasadením nekvalifikovanej ľudskej práce, by ich výstavba na povodňami veľmi ohrozenom východnom Slovensku súčasne pomohla riešiť aj veľmi akútny problém nezamestnanosti pri danej skladbe ponúkaných pracovných síl.
Je to však stále iba hlas volajúceho na púšti. Spoplatnenie iných účinkov alebo služieb viacúčelových vodných diel závisí od toho, či sú tieto prínosy dosahované ako sprievodný účinok budovaných vodných diel, alebo či tieto iné účinky sú priamo cieľom investovania. V poslednom prípade treba v rámci prípravy diela uzavrieť zmluvu s príslušným subjektom, ktorý bude užívať tieto prínosy, municipalitou, okresom, krajom. Ide najmä o rekreačné využívanie, splavnenie, rozvoj územia, skvalitnenie infraštruktúry a podobne. Cieľom uvedených opatrení ekonomického charakteru je zabezpečiť vytvorenie investičného fondu pre rozšírenú reprodukciu vodohospodárskych a hydroenergetických diel v podmienkach, keď už nemožno očakávať prideľovanie zdrojov zo štátneho rozpočtu. Okrem prípadov, keď štát je povinný určité prínosy zabezpečiť, napríklad zlepšenie plavebných podmienok na medzinárodných tokoch alebo vytváranie vodohospodárskej infraštruktúry zabezpečujúcej realizovanie štátnej vodohospodárskej politiky.
Tak ako cieľom vodohospodárskej politiky dosiaľ bolo pokrytie odôvodnených potrieb vody či už pre priemyselnú, závlahovú, prípadne aj pitné účely, odteraz musí byť cieľom aj maximálne ekonomické odôvodnené využívanie hydroenergetického potenciálu. Zvyšovaním miery využívania tohto domáceho a obnoviteľného zdroja sa totiž súčasne zmenšuje aj zaťaženie životného prostredia exhalátmi a zaťaženie hospodárstva a financií Slovenskej republiky dovozom potrebných a deficitných energetických zdrojov v akejkoľvek forme. Využívaním domácich obnovujúcich sa zdrojov energie sa zvyšuje aj energetická sebestačnosť republiky a kvalita dodávky elektrickej energie zo zmiešaného energetického systému, ktorou vodné elektrárne sú významným stabilizačným, operatívne využívaným a regulačným prvkom.
Aké by mali byť konkrétne úlohy vo vodnom hospodárstve. V rámci plánovanej realizácie vodných diel je potrebné zamerať pozornosť na vodné dielo Sereď na Váhu, ktoré je chýbajúcim článkom vodnej cesty dolného Váhu. V žiadnom prípade sa napriek súčasným ťažkostiam so zmluvným partnerom neslobodno vzdať vybudovania Vodného diela Nagymaros nielen preto, že je neoddeliteľnou súčasťou sústavy vodných diel a podmienkou dosiahnutia plných plánovaných prínosov, ale podmieňuje aj zabezpečenie vstupu do vážskej vodnej cesty a možnosť prečerpávania závlahovej vody do vodohospodárskej deficitnej hornej časti povodia Ipľa. Zariadenia sú prakticky vybudované na dolnom úseku Ipľa, ktoré sú v súčasnosti bez využitia.
Okrem toho realizácia Vodného diela Nagymaros súvisí aj s otázkou úhrad za prevádzkovanie dunajskej vodnej cesty. Bez existencie tohto stupňa nie je možné požadovať, aby sme dostali príspevok tak, ako dostalo Rumunsko a Juhoslávia od Dunajskej komisie za vybudovanie Vodného diela DJERDAP. Nie sú to malé finančné príspevky, ktoré Juhoslávia a Rumunsko dostali.
Perspektívnou úlohou hospodárenia s vodnou energiou je aj rekonštrukcia dvoch strednovážskych kaskád vodných elektrární Ladce, Ilava, Dubnica, Skalka, Nové Mesto, Kostolná, Horná Streda, ktoré svojou hltnosťou 150 až 180 metrov kubických za sekundu tvoria úzke hrdlo tejto kaskády, t. j. novšie stupne sú už dimenzované na prietok okolo 400 metrov kubických za sekundu. Využitie Váhu medzi Bešeňovou a Krpeľanmi a Oravy pod Tvrdošínom by sa výhodne mohla realizovať pomocou zahraničného kapitálu, prípadne formou akciovej spoločnosti s aspoň tretinovým podielom domáceho kapitálu.
V bode zásobovania vodou a využitia vody na ďalšie účely treba zdôrazniť aj využitie vodnej energie a budovanie alebo predlžovanie vodných ciest.
Ja viem, že teraz pobúrim niektorých v tomto parlamente, ale chcel by som povedať niečo o vodnom hospodárstve a životnom prostredí. V cieľoch vodohospodárskej politiky je zahrnutá aj ochrana životného prostredia s tým, že sa musí realizovať súbežne so zabezpečovaním vody pitnej, úžitkovej, chladiacej, závlahovej a so zmierňovaním hydrologických výkyvov sucha a povodní. Ak si zoberieme roky 1998, 1999 a 2000, jarné vody 2000, tak vieme, že povodne spôsobili škodu takmer 10 miliárd Sk. Určitými investičnými opatreniami sa dalo zabrániť aspoň časti týchto škôd.
Okrem toho, že nie je spomenuté v správe využívanie vodnej energie ako jeden z cieľov, sa otázka vzťahu k životnému prostrediu v návrhu vodohospodárskej politiky rieši len formálnou zmienkou. Je pravda, že vodné hospodárstvo a jeho zariadenia nie sú znečisťovateľmi. Žiaľ, sú však recipientom mnohých odpadových látok, najmä v tekutom stave. Vodným nádržiam na Slovensku, najmä malým, ako Krpeľany, Hričov, Trenčianske Biskupice na Váhu, sa vytýka, že sa rýchlo zanášajú a že sedimenty obsahujú škodlivé látky, ako napríklad ťažké kovy. Preto by sa v koncepcii vodohospodárskej politiky mal objaviť aj prehľad čistoty povrchových vôd, perspektíva jeho vývoja a zoznam hlavných znečisťovateľov rozhodujúcich pre zníženie znečistenia tokov a ich zaťaženie rôznymi priemyselnými kalmi a látkami.
Veľkým problémom je aj odstraňovanie a deponovanie týchto sedimentov. Napriek tomu, že ich vodné hospodárstvo nevyprodukovalo, ak ich vyťaží a niekde deponuje, musí znášať vysoké poplatky za deponovanie škodlivých materiálov alebo musí zriadiť vlastnú finančne nákladnú skládku. Ako to, že sa v tomto prípade neuplatňuje zásada, že následky znečistenia musí znášať znečisťovateľ.
Vodné hospodárstvo riešilo aj výskumnú úlohu využitia dnes veľmi populárnej recirkulácie vyťažených sedimentov. Pán docent Holobradý z Nitrianskej poľnohospodárskej školy mal 11 políčok. Sedem zo sedimentov a štyri z normálnej pôdy, ktorá tam bola. Všetky rastliny alebo všetky produkty dosahovali určité množstvo škodlivých ťažkých kovov, najmä však štyri. Jedenásť, ktoré boli pestované na skládkach vyťaženého odpadu, vykazovali najlepšie výsledky. Takže je potrebné sa touto záležitosťou zapodievať.
Pretože podľa svojej kvality, najmä obsahu ťažkých kovov, boli raz administratívne tieto materiály zaradené medzi odpady, už nemôžu byť uložené inde ako na príslušné zariadenie na chránených skládkach. Môžeme to nazvať kocúrkovom?
Musí predsa existovať možnosť odôvodniť výnimku. Príslušný predpis totiž neberie do úvahy, že aj normálne pôdy obsahujú určité množstvo ťažkých kovov, na týchto sa však poľnohospodárska produkcia nezakáže len preto, že ich nikto nemusí zakategorizovať ako vyťažený materiál. Existuje však aj možnosť odstránenia ťažkých kovov vegetatívnou metódou. V súčasnosti som počul v rozhlase, kde je riešený problém vytvárania alebo znovuzavedenia plodiny láskavec amarantus, ktorý dokáže, je to rastlina, ktorá dosahuje výšku 2 metre, je to produkt medzi prosom a makom, ktorý dosahuje veľké efekty pri znižovaní ťažkých kovov a je použiteľný na rôzne priemyselné, ale i poľnohospodárske účely. Bolo by potrebné zaoberať sa touto problematikou a dosiahnuť, aby všetky produkty, ktoré sú v dôsledku iných investorov alebo iných znečisťovateľov mohli byť takýmto spôsobom privedené do optimálneho stavu poľnohospodárskej pôdy.
Nie poslednou otázkou v rámci vodohospodárskej koncepcie je riešenie hygieny tokov. Ak sa vrátime k veľkým nešťastiam, ktoré boli na východnom Slovensku spôsobené, boli spôsobené, samozrejme, aj veľkosťou zrážok, ale najmä tým, že boli dopravované do toku a mostných otvorov predmety, ktoré v tejto časti, v tomto úseku nemali byť, a tým bola vlastne spôsobená povodňová vlna znásobujúca výšku hladiny vody. Tu by bolo potrebné vytvoriť prísny zákaz budovania objektov v určitom území chráneného toku, vyvážanie akýchkoľvek nečistôt, pričom dodržiavanie zákazu by si vyžadovalo systematickú kontrolu a pokuty za jeho nedodržiavanie by mali byť naozaj prohibitívne.
Pri jednej povodni sa zaplatí desaťnásobne všetko, čo bolo vynaložené pre príslušnú úpravu. Budem stručnejší, pán minister, ja viem, že ste trošku nervózny. Nie?
(Hlasy zo sály.)
Prosím? Ja som... Nie, ja len, práve ma pán minister podporil, že môžem hovoriť dlhšie.
Ja by som sa vrátil k vodohospodárskym dielam a ochrancom prírody. Nie tým, ktorým záleží na ochrane prírody. Od roku 1989 sme veľmi rýchlo prevzali módny trend odsudzovania všetkého, čo sa postavilo alebo začalo stavať v predchádzajúcom období. Odsudzuje a žiada sa zbúrať nielen prístavba galérie, treba povedať, že možno právom, ale aj budova nášho parlamentu, ku ktorej majú výhrady aj naši kolegovia, ale zbúrať ju, by bolo nezmyslom. Králikárne v Petržalke, ktoré isto neposkytujú vysoký štandard ubytovania, ale poskytovali ho v takom ročnom množstve, na ktoré sme sa v tomto desaťročí alebo v minulom desaťročí nemohli zmôcť. Proti vodnému dielu Gabčíkovo, Turček, Tichý Potok, Slatinka sa dokonca viedli doslova fundamentalistické kampane. Prvé dve diela kampani odolali. Gabčíkovo dokonca aj medzinárodnej. Ťažké obvinenia, ktoré environmentalisti a samozvaní ochrancovia nakydali, najmä na Gabčíkovo, sa nepotvrdili. Dunasaurus nepremenil okolitú krajinu vnútrozemskej delty Dunaja na púšť, ale, naopak, zabezpečil dostatok vody v bočných ramenách po celý rok, čo umožnilo ich revitalizáciu. Sedimenty v zdrži neobsahujú predpovedané škodlivé látky, ktoré však presakujúca voda mala splavovať do podzemných vôd a zničiť tým celé zásoby kvalitnej podzemnej vody využívanej na pitné účely. Naopak, priesaky nezanesenej plavebnej dráhy v zdrži a zo zvodnených ramien výdatne doplňujú zásoby podzemných vôd, najmä ich vrchné vrstvy, ktorých značné znečistenie z minulosti sa riedi a vyplavuje do Malého a Mosonského Dunaja.
Zvýšeným prítokom vody aj do nižších vrstiev podzemnej vody, ktoré sú 30-násobne priepustnejšie v horizontálnom ako vo vertikálnom smere, do ktorých je vstup na konci vzdute a zdrže, kde sa neukladajú jemné sedimenty, zvyšuje extrahovateľnú kapacitu týchto kvalitných vôd z 10 na 20 kubických metrov za sekundu, čo bohato zabezpečuje vodu aj pre budúce generácie. V súčasnosti sa z toho využíva sotva tretina. Dobrá kvalita podzemnej vody sa nezmenila v zdroji Ostrovné Lúčky-Rusovce, dokonca sa zvýšil obsah voľného kyslíka a vylúčila sa tým nutnosť umelého obohacovania tejto vody kyslíkom. Monitorovanie kvality presakujúcej vody do nádrže odtekajúcej z Gabčíkovského kanála preukazuje zlepšenie jej kvality po pretečení objektmi vodného diela. Bohužiaľ, nikto z ochrancov prírody nepriznal alebo dokonca ani nevie, že ponechanie vnútrozemskej delty Dunaja v pôvodnom stave neustálym zaklesávaním dna hlavného koryta by nutne viedlo k jej zničeniu, vyschnutiu, zarastaniu a zmiznutiu tak ako pred 100 rokmi zmiznutá vnútrozemská delta na Rýne.
Že v prípade nemožnosti previesť polovicu storočnej povodne cez kanál by sa prietočnosť inudácie musela zvýšiť, jej vyčistením od vegetácie (stromov a kríkov), a to na každej strane 250 metrov široký pás. Znamenalo by to nutnosť odlesniť a zničiť 6 kilometrov štvorcových tejto vnútrozemskej delty ešte pred jej vyschnutím, aby sa mohla zabezpečiť protipovodňová bezpečnosť Bratislavy aspoň na súčasnej úrovni, ktorá je aj tak nepostačujúca. Že aj na Turčeku bola povodeň porovnateľná s tou na Tichom Potoku, ale v Turčeku vďaka už existujúcej nádrži obyvateľstvo túto povodeň ani nezaregistrovalo. Nuž pýtam sa, prečo títo odporcovia vodných diel, predstavitelia desiatok, ak nie stoviek nevládnych organizácií a združení, tak urputne bojujú proti priehradám, vodným dielam, vodným elektrárňam. Prečo bojujú proti atómovým elektrárňam opatreným zabezpečovacím zariadením splňujúcim aj náročné kritériá bezpečnosti. Veď ich emisie vrátane rádioaktivity sú menšie ako tepelných elektrární na fosilné palivo, proti nim nie sú žiadne protesty.
História nám potvrdzuje, že riešenie vodného hospodárstva bolo podmienkou rozvoja civilizácie, preto sa vodohospodárske inžinierstvo ešte v minulom storočí alebo začiatkom, začiatkom minulého storočia považovalo za kultúrne inžinierstvo a úpadok vodného hospodárstva zákonite zapríčiňuje ich zánik. Treba mať na pamäti, že diela z minulosti nemožno posudzovať podľa súčasných kritérií, ale podľa toho, čo priniesli ľuďom v dobe svojej realizácie. Za socializmu sme robili žarty z hesla Na konci všetkého snaženia je človek, ktorý bol naozaj posledným prvkom mašinérie socializmu, na záujmy ktorého sa prihliadalo. Mašinu sme síce vymenili, ale človek stále zostáva jej piatym kolesom. Robíme všetko, aby sme sa zavďačili a zapáčili cudzím, ale bieda vlastných nám je ľahostajná.
Zvláštnym problémom je ešte problém hydromeliorácií a ich využívania. Dvojrezortný model sa v minulosti uplatňoval aj vo výstavbe a prevádzke závlah. Možno ešte komplikovanejším a neefektívnejším spôsobom ako v hydroenergetike. Zdroje vody pre závlahy zabezpečovalo vodné hospodárstvo bez ohľadu na to, ku ktorému nosnému rezortu bolo práve privesené, raz energetike, potom poľnohospodárstvu, lesnému hospodárstvu a nakoniec pôdohospodárstvu. Výstavbou príslušných nádrží s tým, že tieto sa financovali zo štátneho rozpočtu, pretože v našich podmienkach ide o doplnkovú závlahu s najväčšími odbermi v suchom roku a možno nulovým v mokrom, neurobila sa zmluva na pravidelnú ročnú dodávku určitého priemerného množstva závlahovej vody. Tak ako je to v energetike. V energetike musíte zaplatiť aj za to pri priemyselných podnikoch, čo neodoberiete. Ale ministerstvo poľnohospodárstva platilo a platí alebo jeho podriadené zložky len za skutočne odobraté množstvo závlahovej vody. Je to pre vodné hospodárstvo veľmi nevýhodné.
Znamená to, že celé riziko neodobratia závlahovej vody či už oprávnene z titulu dostatku zrážok, alebo neoprávnene z titulu nevyužívania závlah spočíva na vodnom hospodárstve. Závlahovú kostru, ktorá priviedla vodu z nádrže alebo toku až ku zavlažovacím pozemkom, budovala a prevádzkovala Štátna melioračná správa plne dotovaná zo štátneho rozpočtu, pričom tieto náklady sa nerozdeľovali medzi poľnohospodárske podniky, ktorým závlahová kostra slúžila, ale nízke výkupné ceny poľnohospodárskej produkcie by tieto prídavné náklady vrátane cien spotrebovanej vody neboli schopné pokryť. Poľnohospodársky podnik zabezpečoval závlahový detail a jeho prevádzku, a to z hľadiska optimalizácie svojej ekonomiky. Funkcia prírastku produkcie v závislosti od množstvo aplikovanej vody, závlah a prirodzených zrážok má približne tvar kvadratickej paraboly. Pridanie základného množstva vody v rozhodujúcom vegetačnom období poskytuje vysoký prírastok produkcie najmä vo vzťahu na meter kubickej vody, ale použitie našej ďalšej vody poskytuje čoraz menšie prírastky produkcie. Na dosiahnutie celkovej rentability nákladov na závlahy sa predpokladá pridávanie závlahovej vody tak, aby sa dosiahla optimálna produkcia.
Zariadenie, ktoré nie je pravidelne využívané, sa stáva menej funkčným a likviduje sa neraz pokútnym predajom do zberných surovín alebo do zahraničia. Ak po viacerých rokoch príde suchý rok, ako napríklad rok 2000, aj keby hospodári chceli zavlažovať, alebo ak na to aj dostali príkaz, už nemôžu a dôsledkom je, že sa v priemere využíva len asi pätina vybudovaných závlah. Aj tu je náprava podobná. Treba sústrediť celý poľnohospodársky výrobný proces pod jednu strechu. Vodnému hospodárstvu uhradiť plné náklady na zabezpečenie vodného zdroja, ale dvojzložkovou cenou, z ktorých stála platba bez ohľadu na odobraté množstvo vody by mala pokrývať podpisy príslušných objektov alebo ich častí a prevádzkové náklady by hradila cena odobratej vody. Ak sa štát chce podporiť, a ak štát chce podporiť poľnohospodársku produkciu, nie je vhodné dotovať výstavbu vodného zdroja a melioračnú kostru, ale radšej cenu poľnohospodárskej produkcie, aby tržby spolu s dotáciou pokryli potrebné náklady.
Teraz niečo k tabuľke 20, ktorú pán minister tu spomenul. Táto tabuľka vykazuje za obdobie do roku 2005 potrebu finančných prostriedkov 63,5 miliardy Sk. Neuvádza sa, či ide o náklady v cenovej úrovni 2000 alebo v bežných cenách. Dá sa predpokladať, že ide o prvý prípad, t. j. bez zarátania vplyvu inflácie. V tabuľke na konci prílohy 5 sa na výpočet bežných cien používa koeficient 12887, ktorý by potrebu prostriedkov zvýšil na 81,8 miliardy Sk, čo zodpovedá primeranej inflácii 5,2 percenta. Ako zdroje, a v tomto je naša bieda financie, sa okrem štátneho rozpočtu uvádzajú vlastné zdroje a obce, ktoré sú iba iluzórne. Obce budú mať len to, čo dostanú vyčlenené zo štátneho rozpočtu, ale o to bude mať štátny rozpočet menej. Prakticky financovanie treba zabezpečiť zo štátneho rozpočtu aj z prostriedkov, ktoré poskytne Európska únia. Ak predpokladáme, že na ekologické programy Európska únia, budem to veľmi zaokrúhľovať, poskytuje 50 percent prostriedkov, ale nie všetky navrhnuté projekty budú schválené, tak možno predpokladať z Európskej únie maximálne 11 až 12 miliárd, t. j. 250 až 270 miliónov euro na celé obdobie do roku 2005.
Na štátny rozpočet teda zostáva asi 52 miliárd Sk. Ak v roku 2000 bolo poskytnutých v dobrom prípade 0,5 miliardy, zostáva teda na štyri roky zabezpečiť ročne skoro 13 miliárd Sk, ale čo v bežnej cene roku 2002 predstavuje vyše 14 miliárd. Počíta s tým návrh štátneho rozpočtu na rok 2002, to je otázka. Ak nie, tak aké rozprávky alebo skôr science-fiction tu predpokladá návrh koncepcie vodohospodárskej politiky. 14 miliárd ročne, odkiaľ použijeme, a v tom sú ešte nie veľké čistiarne odpadových vôd, ktoré je potrebné vybudovať v rámci vstupu do Európskej únie.
Mám návrh, ktorý by sčasti tento problém riešil. Priemerná ročná výroba vodných elektrární okrem malých a mikroelektrární s výkonom pod 1 megawatt vrátane Gabčíkova je 4,5 miliardy kilowatthodín ročne. Ľahko vyrátame, že keby sa poplatky za využitie sily vody pohybovali v rozmedzí 0,65 až 1 koruna za kilowatthodinu, že ide o ročnú čiastku 2,9 až 4,5 miliardy Sk. Vzhľadom na to, že okrem súčasnej prevádzky Gabčíkova a niektorých vodných elektrární s výkonom 1 až 10 megawattov, je to päť elektrární s výrobou 18 gigawatthodín ročne, ostatné pracujú v špičkovej prevádzke, možno rátať s ročným príjmom 3,7 miliardy, čo v porovnaní s rokmi 1995 až 2000, keď príspevky zo štátneho rozpočtu klesli z 1 na 0,4 miliardy Sk, predstavuje výrazný rozdiel umožňujúci aspoň splácať dlžoby, keď už nie reálne plánovať výstavbu nových energetických a viacúčelových vodných diel.
Ak by sa zrealizovalo vytvorenie spomenutej spoločnosti energetické vodné diela, jej prínos je len z výroby elektrickej energie spravodlivo hodnotený podľa kvality Vážskej kaskády a spomenutých elektrární s výkonom nad 10 megawattov, ktorá je priemerne 4,5 miliardy kilowatthodín za rok, by mohla dosiahnuť až 11,7 miliardy Sk za rok, respektíve vrátane jej tržieb za dodávku povrchovej vody a ďalších spoplatnených účinkov až do 15 miliárd Sk za rok. Návrh koncepcie neposkytuje prehľad, samozrejme, bol by potrebný podstatne širší materiál a bolo by to podstatne zložitejšie. Prehľad o množstve dodanej povrchovej vody, v prílohe 1 a 2 sa konkrétne zaoberali výkonmi a ekonómiou VaK-ov. Ale ekonómia Slovenského vodohospodárskeho podniku nespomína ju. Preto možno vychádzať len z predpokladu, že prevádzkové náklady tejto spoločnosti by dosahovali asi tretinu prínosov, takže na splácanie dlžôb a na dotáciu fondov výstavby by po úhrade poplatkov za využitie sily vody mohlo byť k dispozícii cirka 6 miliárd Sk ročne. Pri súčasnej priemernej cene okolo 1,5 koruny za kilowatthodinu, ktorá nezohľadňuje kvalitu energie vyrábanej v špičkových vodných elektrárňach ani ich výkonové služby, by tržby za energiu spoločnosti elektrárne, energetické vodné diela dosiahli len 6,8 miliardy Sk s ostatným spoplatnením asi 9 miliárd korún.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, celý svoj produktívny život som pracoval na zveľadení vodného hospodárstva či už na poli zabezpečenia kvality vody čistením, napríklad čistiareň odpadových vôd Slovnaft, Petržalka, alebo na úseku tokov výstavbou nášho najväčšieho viacúčelového Vodného diela Gabčíkovo, ktoré vďaka bohu nezostalo torzom a mementom, že ľudskej hlúposti a zlomyseľnosti netreba ustupovať. Napriek kuvičím hlasom o jeho neefektívnosti je oporou slovenského hospodárstva a perlou slovenského vodného hospodárstva. Nedovoľme túto perlu znehodnotiť, zašantročiť alebo dokonca predať. Doplnením a skvalitnením koncepcie slovenskej vodohospodárskej politiky by som rád v tejto mojej menej produktívnej životnej etape prispel na zabezpečenie budúceho rozvoja vodných zdrojov, ktorý je v súčasnosti v naprostom útlme a stagnácii.
Ďakujem.