Podpredseda NR SR B. Bugár:

Na vystúpenie pána poslanca s faktickou poznámkou sa hlási pán poslanec Šepták. Končím možnosť sa prihlásiť do faktických poznámok.

Pán poslanec, máte slovo.

Poslanec R. Šepták:

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci,

ja by som chcel len veľmi krátko reagovať na slová môjho predrečníka pána poslanca Budaja, ktorý sa pýtal, že kto bude niesť zodpovednosť. Pán Budaj, myslím si, že aj vy, lebo aj vy ste členom tejto vládnej koalície.

Ďakujem.

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Kozlík, pripraví sa pán poslanec Farkas.

Pán poslanec Tatár sa zriekol vystúpenia.

Nech sa páči, pán poslanec Kozlík.

Poslanec S. Kozlík:

Vážená Národná rada,

vážená vláda,

ak chceme hovoriť o odvolávaní podpredsedu vlády Ivana Mikloša, musíme zároveň ale hovoriť aj o celkovej pozícii vlády. Predovšetkým o nepripravenosti súčasnej vlády na výkon vlády po nástupe v roku 1998 na oneskorenom reagovaní na konkrétne hospodárske, sociálne akty. Musíme hovoriť o tom, že došlo k plošnému spochybneniu vlastníckych vzťahov, ku kriminalizácii podnikateľskej sféry, došlo k povrchnej analýze stavu slovenskej ekonomiky, ktorá, samozrejme, nemohla vyvolať nič iné ako len povrchné prístupy k riešeniu aktuálnej hospodárskej, sociálnej situácie. Samozrejme, že všetky tieto činnosti vlády sa bezprostredne spájajú s činnosťou ekonomického podpredsedu vlády, ktorý nepochybne má koordinovať a zabezpečovať výkon ekonomických politík. Takže v tomto zmysle je zrejmé, že ten výkon podpredsedu vlády nebol dostatočný a je možné dokumentovať tento výkon na konkrétnych údajoch. Ako pán Mikloš, tak pán predseda vlády sa často oháňajú strednodobým ekonomickým scenárom, ktorý sa vraj po prvýkrát po dlhom čase alebo po prvýkrát vôbec schvaľoval na úrovni vlády, parlamentu. Viete, papier znesie všetko, druhá vec je, ako sa reálne napĺňajú jednotlivé scenáre, jednotlivé body scenáru. Spomenul som tu už vo faktickej poznámke, že také základné a principiálne body, ako je vývoj nezamestnanosti, ak mal byť v roku 2001, priemerná miera nezamestnanosti 13,9 až 14,8 percenta, tak sme svedkami toho, že miera nezamestnanosti sa pohybuje kdesi na úrovni 20 percent a možno reálne očakávať, že priemerná miera nezamestnanosti v roku 2001 bude kdesi na úrovni 19 percent, a to si vláda pomôže falošným opatrením, opäť falošným opatrením, prechodným opatrením o verejnoprospešných prácach.

Podobne minulý rok trebárs mala byť miera nezamestnanosti podľa strednodobého ekonomického scenára 16,2 až 15,8 percenta, dobre viete, že priemerná miera nezamestnanosti bola 19 percent. Takto by bolo možné hovoriť o ďalších, ďalších parametroch týkajúcich sa verejných financií, najmä vývoja verejných financií, vývoja obchodnej a platobnej bilancie. Takže v tomto smere sa podpisuje podpredseda vlády pod nezabezpečenie základných parametrov strednodobého ekonomického scenára a dokumentujú to potom ďalšie a ďalšie akty vlády, trebárs strednodobý finančný výhľad a ďalšie výhľady, kde vláda dokonca už v prvom roku prijatia týchto scenárov sa odchyľuje od jednotlivých parametrov, ktoré sú vyjadrené v konkrétnych scenároch.

Ďalšia principiálna výhrada je tá, že od nástupu tejto vlády dochádza k hlbokému poklesu výkonnosti ekonomiky, že Slovenská republika namiesto približovania sa úrovni krajín Európskej únie sa každým rokom, aj v 1999, aj v roku 2000, vzďaľuje od výkonnosti európskej ekonomiky o 1 percentuálny až 1,5 percentuálneho bodu, čo znamená, že toto môže byť úzkym, veľmi rizikovým miestom pre budúce prístupové procesy do Európskej únie. Vo štvrtom kvartáli 2000, ale najmä v prvom kvartáli 2001 sme svedkami výrazného prehlbovania obchodnej bilancie a dosahuje obchodná bilancia úrovne v absolútnych číslach rokov 1997 - 1998, ale vtedy kulminovali investície v národnom hospodárstve, dnes pri 20-percentnom poklese investícií deficit obchodnej bilancie v absolútnom vyjadrení vlastne dosahuje úrovne z tých rokov 1997 - 1998, keď úroveň investícií, samozrejme, aj dovozov technológií bola podstatne vyššia.

Podobne, a ukazuje to ďalšiu vec, ktorú tu spomenul pán Dzurinda a neuvedomuje si, že to hovorí proti nemu, že tu dochádza na Slovensku k zvyšovaniu maloobchodného obratu, to znamená k tlaku na dovozy spotrebných tovarov a ekonomický rast na Slovensku už začína byť v roku 2001 ťahaný nie exportom alebo čistým exportom, ale začína byť ťahaný spotrebou, to znamená toľko kritizovaný spôsob rastu, ktorý alebo v minulosti toľko z hľadiska minulosti toľko kritizovala práve Dzurindova vláda a Ivan Mikloš. A táto potreba, tento rast spotreby ešte bude podporovaný ďalej naliatím zdrojov z dlhopisovej privatizácie, kde vláda nezvolila správny spôsob aj vyrovnania časti dlhopisov, trebárs prostredníctvom akcií strategických podnikov, ale jednostranne vyrovnala celý, vyrovnala dlhopisovú privatizáciu len finančným plnením.

Čo sa týka zamestnanosti, my hovoríme vo vzťahu k pánovi Miklošovi o zamestnanosti, pretože pri dostatočnom ekonomickom raste je ekonomika spôsobilá zamestnávať a akcelerovať tvorbu pracovných miest. Pán Mikloš sa často vyjadruje kriticky na adresu predchádzajúcej vlády, že bolo v rámci aktívnej politiky zamestnanosti minutých 15 miliárd korún. Bolo, ale miera nezamestnanosti sa držala na úrovni 12 až 13,5 percenta, dnes vláda pri 19 - 20-percentnej miere nezamestnanosti má zhruba o 8 miliárd korún vyššie výdavky na nezamestnanosť a sociálne dávky, to znamená, že za štyri roky doslova von oknom bude vyhodených 32 miliárd korún. Pritom neexistuje žiadna reálna vízia efektívneho naštartovania ekonomiky a riešenia, efektívneho riešenia zamestnanosti tak, aby prestalo neefektívne vynakladanie spoločenských zdrojov na pasívne riešenie nezamestnanosti a sociálnych dávok.

Hovorí sa, a veľmi často spomína vláda, že došlo k stabilizácii verejných financií. Je to klamstvo, je to lož. Sme svedkami toho, že deficity verejných financií narastajú, že za dva roky súčasnej vlády, to znamená za roky 1999 - 2000, došlo objemovo k tomu finančnom vyjadrení, k tomu istému deficitu ako za štyri roky vlády Vladimíra Mečiara.

Pán Mikloš rád používa, určite v záverečnom vystúpení spomenie roky 1997 - 1998 Mečiarovej vlády 5-percentné deficity verejných rozpočtov, ale zabudne povedať o tom, že boli viazané prakticky v plnom rozsahu zlatým pravidlom na to, že išlo o preinvestované zdroje, a nie o prejedené zdroje, ako ide v súčasnosti pri deficitoch verejných financií. Za štyri roky 1995 až 1998 úhrnný deficit verejných financií činil 60 miliárd. Teraz za dva roky činí úhrn verejných financií takisto 60 miliárd, pritom rok 2001 hrozí, že, a bolo to tu spomínané aj zo správy menového fondu, že môže dôjsť až k 5- až 6-percentnému deficitu verejných financií z hrubého domáceho produktu a že môže dôjsť k neudržateľnosti verejných financií v roku 2002.

Predpokladám, že súčasná vláda sa bude veľmi ponáhľať z výkonu exekutívy v roku 2002.

Čo sa týka štátneho dlhu, tu tiež sme svedkami mnohých mystifikácií v podaní pána Mikloša. Predovšetkým musím pripomenúť, že štátny dlh Slovenskej republiky oproti koncu roka 1998 do konca roka 2001 narastie na 2,5-násobok. Môžete si to nalistovať v správe Najvyššieho kontrolného úradu k štátnemu rozpočtu. A vzrastie zhruba zo 180 mld. korún na 430 mld. korún. Takže to je takisto dôsledok šustrovania súčasnej vlády, nevýkonnosti ekonomiky, kde sa ukazuje, že nevýkonná ekonomika produkuje oveľa vyššie vnútorné zadlženie než ekonomika, ktorá aj za použitia istých pôžičkových zdrojov dokáže udržovať primerané tempo rastu.

Podobne sa mystifikuje vývoj zahraničnej zadlženosti. A tu odporúčam pánovi Miklošovi, aby si dobre naštudoval vývoj zahraničnej zadlženosti za rok 1999, keď sa do vývoja zahraničnej zadlženosti Mečiarovej vlády v rokoch 1995 až 1998 zahrnulo opatrenie Národnej banky, nevidím tu pána guvernéra, o devízovej pozícii bánk, ktoré znamenalo dosah na úroveň hrubej zadlženosti 2,3 mld. dolárov. Keď Národná banka vo februári 1999 toto opatrenie zrušila, je možné si na číslach presne excerpovať, o koľko klesla zadlženosť. Zhruba zadlženosť štátu, bolo to rádovo presne o tých 2,3 mld. dolárov, keď komerčné banky tieto úložky rozpustili.

Takže skutočnosť je taká, že od nástupu súčasnej vlády zahraničná zadlženosť vzrástla rádovo o 2,3 mld. amerických dolárov, pričom nie je podložená žiadnymi mimoriadnymi investičnými aktivitami. Gros prostriedkov používa pani Schmögnerová a ministerstvo financií na vytĺkanie nízkych úrokových sadzieb zo štátnych dlhopisov a tlačí banky do nízkych úrokových sadzieb, čo by bolo chvályhodné pre podnikateľov, ale, žiaľbohu, objemy úverov nerastú, ale klesajú.

Medzi rokmi 1998 a 1999 klesli objemy úverov, medzi rokom 1997 a 1998 úvery v podnikateľskej sfére narástli zo 314 na 320 mld. korún, tak medzi rokom 1999 a 2000 poklesli z 321 mld. na 316 mld. a ďalej ten pokles úverov pokračuje. Na ktorého čerta sú podnikateľom nízke úroky, ak sa nedostanú k úverom?! A má to teda aj opačnú stránku. Ak sú nízke úrokové sadzby a nezodpovedajúce reálnemu stavu ekonomiky, nízke úrokové sadzby na úvery, tak sú potom ešte nižšie sadzby na úspory občanov a podnikateľov. A v roku 2000 došlo k reálnemu znehodnoteniu úspor podnikateľov a občanov o 5 %. Takže to je obraz efektívnej a "úspešnej" ekonomickej politiky súčasnej vlády.

Ak som hovoril o vývoji z členskej ekonomiky, dnes tu zas pán Dzurinda - zasvietili mu oči - rozprával, že ekonomický rast sa dá doložiť rastom priemyselnej výroby produkcie o 8 %. Ja som už v parlamente upozorňoval, že to sú zavádzajúce, klamlivé údaje, že rast priemyselnej produkcie, ak sa dovezie auto, namontuje kľučka na Slovensku a auto sa dovezie z Nemecka, v priemyselnej výrobe sa vykazuje automobil s tou kľučkou pri vývoze, ale na Slovensku bola vyrobená, primontovaná len tá kľučka. Takže za rok 2000 síce priemyselná výroba vzrástla o 10 %, ale čistá produkcia alebo pridaná hodnota vzrástla o 2 %. To korešponduje aj s tým nízkym rastom hrubého domáceho produktu.

Treba si hovoriť na úrovni vlády pravdu. Keď už nie tu v parlamente, aspoň medzi sebou, pretože vláda potom neviem prijímať reálne opatrenia na riešenie konkrétnej situácie.

Ak som spomínal negatívny vývoj verejných financií a možnú neudržateľnosť štátneho rozpočtu v roku 2000, ja chcem pozerať trošku dopredu, môžem to oprieť aj o prognózy vývoja ukazovateľov ekonomiky Európskej komisie, ktorá jednoznačne do deficitu verejných financií zahŕňa aj náklady na reštrukturalizáciu bánk a ďalšie prípadné výdavky, trebárs na použitie v infraštruktúre, a prognózuje deficit všeobecnej vlády na úrovni 5,4 % v roku 2001 a vyše 5 % v roku 2002, čo si myslím, že je veľmi útlocitná v roku 2002.

Čo sa týka ďalších mojich výhrad, principiálne, pán Mikloš, nesúhlasím vo vyhlásení v hospodárskej politike, ktorého ste jedným zo základných tvorcov, k privatizácii štátnych podnikov. Tu sa hovorí, že "zámerom vlády v oblasti privatizácie štátnych podnikov, a najmä strategických podnikov, je zbaviť sa väčších majetkových pomerov v Slovenskom plynárenskom podniku, v Slovenských elektrárňach a Transpetrole".

Veď sa vám musia nožíky otvárať vo vreckách, vážení poslanci, zbaviť sa podielov! Veď privatizácia nie je o zbavení sa podielov! To je, keď sa niečoho chcem zbaviť, to je nevhodné. To je, čo mi zavadzia. Ale veď to sú strategické podniky! Takže toto má byť strategický zámer vlády, ktorý presadzuje tu prítomný Ivan Mikloš?

A stáva sa privatizácia strategických podnikov jediným spôsobom, ako do ekonomiky a do finančnej sústavy naliať peniaze. Prebehlo to, takto dopadla privatizácia ČSOB, takto dopadla privatizácia telekomunikácií, takto dopadla privatizácia Slovenskej sporiteľne. Pritom zisťujeme, že sú to štátne nemecké či rakúske firmy, ktoré sprivatizovali. A že miesto toho, aby pokračoval plynulý proces investícií, Deutsche Telekom pribrzďuje investície. Ja sa o rok možno pána Mikloša opýtam, ako sa vyvíjajú investície vo VSŽ Košice pri strate matky v Amerike.

A ďalej si budeme rozprávať o tom, ako sa bude vyvíjať situácia v Slovenskej sporiteľni, kde bývalý generálny riaditeľ si dnes hľadá prácu, zamestnanie. A všetky, mnohé kvalifikované činnosti, ktoré si Slovenská sporiteľňa zabezpečovala na Slovensku, dnes dodávajú rakúske firmy. Keby išlo o banku, ktorá zabezpečuje úvery pre podnikateľský sektor, ako je Všeobecná úverová banka, nenamietam, ale Slovenská sporiteľňa aj pri novom vlastníkovi jasne definovala, že sa chce orientovať na občana, na občana ako klientelu. My chceme vymeniť tento národ? Komu bude poskytovať Slovenská sporiteľňa svoje úvery?

Takže rad nezmyselných krokov, nezmyselných krokov, pritom vôbec nespochybňujem proces globalizácie, ale treba jasne povedať kde. A nesmie sa to robiť chaoticky a nie je to zbavenie sa podielov majetku štátu, najmä nie v strategických podnikoch.

Takže tých výhrad by tu bolo na dve hodiny. Vzhľadom na to, že je limitovaný čas a chcem nechať priestor pre kolegov, dovoľte mi len krátko v závere povedať, že nepredpokladám, že dôjde k vysloveniu nedôvery pánovi Miklošovi. Ja si myslím, že zbabraná politika podpredsedu vlády patrí do tejto babráckej vlády a že asi takto bude a takto vyjadrí svoju vôľu parlament. Ale dovoľte mi kratučko zadefinovať pohľad jednou vetou na činnosť pána podpredsedu vlády Ivana Mikloša. Myslím, že to hodnotenie je asi takéto: umelecký dojem - jednotka, reálne výsledky - "guľa" ako zemeguľa.

Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Na tú guľu sa prihlásil pán poslanec Šepták ako jediný. Končím možnosť sa prihlásiť do faktických poznámok.

Pán poslanec, máte slovo.

Poslanec R. Šepták:

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.

Chcel by som reagovať na slová pána predrečníka Kozlíka a doplniť ho. Okrem iného rastú výdavky tejto vlády na štátnu správu aj napriek tomu, že vláda deklarovala znižovanie počtu úradníkov každý rok o 10 %. Opak je pravdou. Počet úradníkov tejto vlády narástol, čiže sa zvýšili aj výdavky na štátny aparát.

Ďalej, určite si všetci spomenieme, ako táto vláda ústami premiéra a ministrov deklarovala, ako bude pomáhať malým a stredným podnikateľom. Dnes mal klub Slovenskej národnej strany rokovanie so Združením podnikateľov Slovenska. Dozvedeli sme sa aj takú skutočnosť, že aj napriek masívnej kampani o pomoci podnikateľom nikto z vlády nekomunikuje s nimi. Podnikatelia nemajú svojich zástupcov v Legislatívnej rade vlády, ani jedného zástupcu z 24 členov, ktorý by z praxe reagoval na danú problematiku. Podotýkam, že jedine za tejto vlády nemajú malí a strední podnikatelia v legislatívnom procese svojich zástupcov.

Ďakujem.

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Ďalší v rozprave vystúpi pán poslanec Farkas, ktorý nie je tu a stráca poradie. Vystúpi pán poslanec, ja som už povedal, pán poslanec, že pán Tatár sa zriekol, takže vystúpi pán poslanec Vavrík, pripraví sa pán poslanec Oberhauser. Pán poslanec Vavrík tiež stráca poradie.

Nech sa páči, pán poslanec Oberhauser.

A pripraví sa pán poslanec Hoffmann.

Poslanec V. Oberhauser:

Vážený pán predsedajúci,

vážené panie poslankyne,

vážení páni poslanci,

odvolávanie podpredsedu vlády Ivana Mikloša je iste už scenár pripravený, a, žiaľ, aj keď zrejme by bol záujem a bolo by to v záujme občanov Slovenskej republiky, aby pán Mikloš skončil so svojou funkciou, s vykonávaním svojej funkcie, vzhľadom na to, že zrejme koaličné dohody už prebehli na takej úrovni, že sa dohodli jednotlivé subjekty, ako si podelia privatizačný koláč, tak zrejme vec je už rozhodnutá, členovia vlády odišli, dokonca odišiel aj predseda vlády, zredli rady vládnych poslancov, lebo už zrejme o nič nejde.

Ale aj keď, samozrejme, že opozícia nemôže presadiť po takejto koaličnej dohode svoje rozhodnutia alebo zmeniť situáciu pre Slovensko k lepšiemu, je toto príležitosť, aby sme aspoň pomenovali veci pravými menami, keďže naozaj Ivan Mikloš je osoba, ktorá hlbokým spôsobom poškodzuje záujmy Slovenskej republiky. A keď sa pozrieme do histórie, má to svoje historické súvislosti, ktoré majú, samozrejme, väzbu aj na to, čo robí dnes, a ktoré jednoducho sú, nemôže ani ináč konať, keď sa človek pozrie na celý vývoj tejto osoby v slovenskej politike. Čiže je logické, že aj jeho dnešné rozhodnutia sú také, ktoré jednoznačne smerujú proti záujmom Slovenska a proti záujmu slovenského hospodárstva.

Na začiatku Ivan Mikloš iste, možno ako asistent, mohol ovplyvňovať aj pozitívne sem-tam nejakých študentov. Tam však tí, čo študovali, sa mohli doučiť a doplniť si svoje vzdelanie, a tým sa mohla jeho ekonomická neschopnosť tým kompenzovať. Ale veľmi rýchlo našiel cestu, ako sa dostať vyššie, a po odchode Jozefa Kučeráka, ktorému robil asistenta v prvej vláde, po tej vláde národného porozumenia, sa stal zrazu z nenápadného úradníka minister pre privatizáciu, ktorý bol v rezorte, ktorý najväčším dielom poznačil ďalší vývoj slovenskej ekonomiky.

Ivan Mikloš totiž bol pri malej privatizácii a bol som toho svedkom, že stále sa chválil, ako pod jeho vedením úžasne dobre a rýchlo prebieha. Vznikol z toho dlh Slovenskej sporiteľne vo výške zhruba 12 mld., ktorý prerástol, že pri oddlžovaní Slovenskej sporiteľne bolo treba premiestniť úvery v hodnote 37 mld. do konsolidačnej spoločnosti. Bol pri kupónovej privatizácii, po ktorej nezostal kameň na kameni. Prejdite sa po Slovensku a pozrite si podniky, ktoré prešli kupónovou privatizáciou, a je zázrak, keď nájdete jeden fungujúci. A bol pri priamych predajoch, ktoré boli absolútne nereálne, lebo už prvá splátka bola 50 % a mala také rýchle tempo, že žiaden zo splácajúcich to nedokázal realizovať a v podstate všetky tieto podniky sú v obrovských ťažkostiach, alebo dnes už neexistujú.

To je totiž realita, ktorá zostala po pánovi Ivanovi Miklošovi pri prvom fungovaní vo vláde. Žiaľ, táto vládna koalícia sa nepoučila. Keby si bola vytiahla ekonomické rozbory a pozrela sa, čo za ním zostalo, tá spúšť, ktorá zostala na Slovensku, tak si myslím, že nikomu by nebolo napadlo ho vymenovať do funkcie podpredsedu vlády zodpovedného za ekonomiku. Veď v jeho prípade totiž už nie je, že hodnotíme podľa nejakých slov a ktovie ako, možnože to myslí dobre a uvidíme, ale tu treba hodnotiť podľa výsledkov.

Osobne som bol svedkom, keď prišli zahraniční experti a povedali: Nerozbíjajte obchodné siete! Veď si veľmi dobre pamätáte, že tu bol obchod s drobným tovarom, že tu boli drogérie, že tu bol Zdroj. Zostala Jednota, alebo chvalabohu bola súkromná, nemohli na ňu siahnuť. Ale bol tu obchod s nábytkom a ďalšie obchody, ktoré mali vybudované siete po celom území Slovenska.

Vyšlo sa s tézou demonopolizácie. Tieto obchodné siete sa rozbili na jednotlivé obchodíky, prišli experti pozvaní predsedom vlády Jánom Čarnogurským, ktorí povedali, z Rakúska, že obchodné siete si nerozbíjajte, lebo takéto malé obchodíky do piatich rokov skrachujú.

Ivan Mikloš viedol túto privatizáciu. V každej vláde sa chválil, ako rýchlo a koľko obchodíkov popredal. A dneska sú všetky obchodíky skrachované. Je tu Baumax, je tu Tesco, je tu Carrefour atď. Sú tu obchodné siete, ale už nie slovenské. Už zahraničné. A zrazu už sa nehovorí o demonopolizácii. Pán Ivan Mikloš zabránil, aby sa prijal zákon o obchodných sieťach, ktorý by reguloval práve to monopolné pôsobenie obchodných sietí na Slovensku. A zákon, hoci obchodné siete veľmi intenzívne pracujú, aby rozširovali svoje siete po celom Slovensku, nikto už toľko nemá na počet obyvateľov obchodných sietí, ako má napríklad Bratislava.

Choďte sa pozrieť do Petržalky. Tri obchodné domy vedľa seba. Tesco, Carrefour a vedľa Terno. Idú sa stavať ďalšie na Zlatých pieskoch, v Lamači. A zákon o obchodných sieťach neexistuje! Skrachujú všetci obchodníci na území mesta Bratislavy. Všetci obchodníci skrachujú, lebo všetci budú nakupovať v týchto obchodných domoch. A pán podpredseda vlády, ktorý má na starosti práve túto oblasť, všade na svete existujú zákony o regulácii, v prípade takýchto obchodných sietí necháva tento vývoj, aby prebiehal samovoľne, aby sa absolútne nereguloval, aby nefungovala nejaká kontrola nad tým, ako sa veci vyvíjajú.

Na dôvažok slovenskí výrobcovia, ktorí v týchto obchodných sieťach majú predávať, musia platiť listovné, musia platiť všetky znižovanie tovarov, všetky akcie sú platené výrobcami, ktorí dodávajú tovar do týchto obchodných sietí, a nič, žiadna regulácia. Čiže to je dielo pána Mikloša. Na začiatku existujúce slovenské obchodné siete, rozbitie slovenských obchodných sietí, likvidácia slovenských obchodných sietí, príchod zahraničných obchodných sietí. Bez regulácie. A už sa nehovorí o demonopolizácii.

Druhá oblasť bola geniálna myšlienka o kupónovej privatizácii. Všetci českí privatizační ministri sú dávno v politickej penzii. Toto sa ukázalo ako ekonomický nezmysel. Pán Mikloš ešte na začiatku tohto funkčného obdobia obhajoval kupónovú privatizáciu tu, v tomto parlamente. A tvrdil, aká to bola geniálna myšlienka. Ale choďte sa pozrieť do podnikov, ktoré prešli kupónovou privatizáciou. Ja nebudem hovoriť o cudzích, budem hovoriť o drevospracujúcom priemysle, s ktorým som žil dlhé roky a ktorý poznám. Ale môžeme sa pozrieť do jednotlivých podnikov.

Na začiatku existovali podniky, v ktorých slovenský drevospracujúci priemysel mal 60 tisíc zamestnancov. 60 tisíc zamestnancov spracovalo vlastne všetku drevnú hmotu, ktorá sa vyskytla na Slovensku. Boli len výnimky, v minimálnom množstve Slovensko nebolo schopné spracovať drevnú hmotu na Slovensku. Dneska z existujúcich, priatelia, minulý rok sa vyviezlo 1,5 mil. kubíkov dreva zo Slovenska a okrem toho milión kubíkov reziva, ako mi tu správne poznačil môj kolega, a to je dôkaz, kam smeruje táto vláda so svojou politikou. Zo 60 tisíc zamestnancov dneska drevospracujúci priemysel zamestnáva 32 tisíc zamestnancov. A môžeme menovať podniky za radom. Môžeme začať od západu Slovenska.

Západoslovenské nábytkárske závody - dávno v konkurze, hádam už aj 6 rokov. Prešli kupónovou privatizáciou. Pán Mikloš zlikvidoval Západoslovenské nábytkárske závody. Môžeme ísť ďalej. Ďalšie Nábytkárske závody Topoľčany, super podnik európskeho významu - dávno zlikvidovaný, po konkurze. Za ním padla vlna. Nový domov Spišská Nová Ves - zlikvidovaný do tla. A tak môžeme menovať podniky rad radom.

Prejdime si drevárske, prvovýrobné. Smrečina Banská Bystrica - dávno po likvidácii. S takým miliardovým prepadom, že jednoducho správca konkurznej podstaty môže len horko zaplakať, nedostane z toho ani korunu. Píloimpregna Košice - dávno po konkurze. Drevoindustria Žilina - dávno po konkurze. Bučina Zvolen privatizovala len sčasti kupónovou privatizáciou a to ju zachránilo, lebo potom tá ďalšia privatizácia aspoň pridržala podnik pri živote. Preglejka Žarnovica - tiež po konkurze. Rad radom.

A prečo sa to stalo? Z jednoduchého dôvodu. Prišli investičné fondy, na ktoré sme na začiatku upozorňovali, neboli regulované zákonom. A tie investičné fondy doniesli ľudí, ktorí nemali absolútne žiadne skúsenosti s drevárskym priemyslom. A jednoducho tým, že tam prišli tí ľudia, začali kšeftovať o úplne iných veciach. Nestarali sa o rozvoj drevárskych a nábytkárskych podnikov a celulózovo-papiernického priemyslu. Na východe z celulózovo-papiernického priemyslu - pre ilustráciu - Bukóza Vranov, jeden z veľkých podnikov. Takisto dávno v konkurze. Čiže rozumiete, jednoznačne sa ukázalo, že kupónová privatizácia priniesla významný kolaps do slovenskej ekonomiky.

A tento človek pokojne si povie, že on vie niečo o tom, ako spravovať slovenské hospodárstvo. Veď je to hrôza a strach! Žiadna sebareflexia! Nepočul som z jeho úst ani raz toľko kritiky, ako napríklad povedal pán Klaus. Pán Klaus dneska jasne hovorí, že kupónová privatizácia bola hlboký omyl. Ale u nás sa o tom ešte nepovedalo ani slova. A toto sú dôsledky v tej mikroekonomike, že dneska v tých veľkých číslach to jednoducho nemôže vyjsť.

A takto by sme mohli pokračovať, samozrejme, s tou demonopolizáciou to postihlo aj poľnohospodársky, potravinársky priemysel veľmi hlboko. Rozprávalo sa o tom, že keď demonopolizujeme v priemysle, takže akých budeme mať konkurencieschopných výrobcov. Lenže realita je taká, že keď sem prichádza Nestlé, keď sem prichádzajú ďalšie veľké firmy, napríklad Ikea z tej drevárskej brandže atď. - tak čo sú to tie naše závodíky, ktoré sa tzv. demonopolizovali, konkurencieschopné proti týmto podnikom? Minimálne.

Ikea nevyrábala, ale vyrába, lebo voľakedy v minulosti bolo regulované, že obchodné firmy typu Ikea nesmú mať výrobnú činnosť, lebo potom budú zdanené iným spôsobom. Takto myslela kapitalistická ekonomika na obchodné firmy typu Ikea. A naši ich pustili do výrobného pôsobenia, a tým začínali vyrábať sami pre seba a hrajú sa so ziskami v rámci svojej firmy a Slovensko zisky ich nikdy neuvidí. Čiže to je pravda o Ikei, ak chcete vedieť, pán kolega, ako to vyzerá s Ikeou.

Ale vráťme sa k tomu, čo sa ďalej vyvíjalo. Viete veľmi dobre, už som spomínal, že prebiehali pod vedením pána Mikloša aj priame predaje. V akom stave sú podniky, ktoré sa realizovali v tzv. priamych predajoch pána Mikloša? Tam sme my žiadali na začiatku, aby jednoznačne sa predávalo na lízing a aby tá splátka nebola väčšia ako 20 %. A aby tie odhady cien boli, pokiaľ možno, čo najsubtilnejšie. Veď viete, že slovenské podniky boli vyhospodárené, a ak sa zaťažili obrovským nákladom z predaja, tak tí výrobcovia jednoducho nemohli investovať do obnovy technológií, do modernizácie, do rekonštrukcie, lebo museli splácať staré dlžoby.

Čiže ísť cestou predajov slovenským kupujúcim s 50-percentnou prvou splátkou a s 3-ročným splatením celej sumy bola vražda tých podnikov. Lebo jednoducho tie podniky museli najbližšie obdobie všetku silu venovať splácaniu dlhov banke, odkiaľ si zobrali prvý úver na splatenie prvej splátky, a splácanie ďalších pohľadávok vo vzťahu k Fondu národného majetku. Čiže nebolo vôbec reálne, aby tieto podniky mohli sledovať zahraničný vývoj a byť konkurencieschopné pri otvorení slovenskej ekonomiky zahraničiu.

Tam sa dostalo Slovensko pod vedením takých teoretických prístupov, akých zástancom bol pán Mikloš. Jednoducho sa slovenská ekonomika čím ďalej z tej nie veľmi dobrej štartovacej pozície v roku 1989 - 1990 dostávala do ďalších ťažkostí splácaním všelijakých takýchto pohľadávok, ktoré neviedli k nikomu.

Čiže ak pri kupónovej privatizácii sa majetok vlastne dostal do rúk ľudí, ktorí s ním nevedeli zachádzať a vytunelovali ho, cieľavedome, lebo veď oni sa zaoberali najmä tunelovaním, a nie výrobou a predajom svojich výrobkov, lebo tí všelijakí zástupcovia fondov ani vo fabrikách poväčšine neboli, oni to tak len z diaľky sledovali, čo sa v tej-ktorej fabrike deje. Česť výnimkám, samozrejme. Na Slovensku sú sem-tam aj také podniky, v ktorých to prebiehalo inakšie, ale sú to naozaj len výnimky. Ale v týchto podnikoch, v ktorých bolo treba splácať tie obrovské pohľadávky Fondu národného majetku a bankám, tak bolo jasné, že tieto fabriky skrachovali.

Čiže toto je výsledok z minulosti a, samozrejme, musel sa zákonite premietnuť aj do prítomnosti. Pozrite sa, prečo nie je ochota pána Mikloša sa zaoberať auditom 116 mld. z bánk, prečo nie je ochota sa zaoberať dôsledným auditom vo Fonde národného majetku, ako to tam vyzerá, a prečo je neochota zaoberať sa analýzou situácie v týchto podnikoch, ktoré som menoval. Lebo by vyšlo najavo, akým spôsobom on pracoval.

Nedávno som bol na návšteve v jednej z týchto konsolidačných spoločností, hovorili, ako sa tam narába s tými pohľadávkami. Tak si zoberte, že príde tam pohľadávka z banky v hodnote povedzme 100 mil. Sk, v ktorej istina bola možno na začiatku nejakých 80, teraz už je 100, a nakoniec sa tá pohľadávka, ak sa vôbec predá, ak ten podnik už neskrachoval a niet ničoho, tak sa predá za nejakých 8 až 10 %. To všetko ostatné zostane ako ťarcha na občanovi Slovenskej republiky a budeme to uhrádzať z daní. Čo je toto za geniálna reštrukturalizácia slovenských bánk?

Slovenská sporiteľňa, ktorá tu už bola menovaná, sa oddlžila najprv 37 mld. a potom sa predala za 18 mld. No čo je to za obchod, kde je strata 19 mld.? Pritom Slovenská sporiteľňa sa oceňovala, ako keby to boli kamene, malta a omietka. Ale Slovenská sporiteľňa, to bola vybudovaná sieť, to bolo know-how, to bolo všetko, čo s tým súvisí, a nielen tehly, murivo, betón. Ale ocenenie bolo 9,5 mld., myslím, tak zhruba, predala sa za 18 mld., ale úspor obyvateľstva tam bolo okolo 200 mld., s ktorými títo ľudia budú narábať. To je skutočná trhová hodnota, ktorá by sa mala od týchto čísel odvíjať. Od úspor obyvateľstva, ktoré sú tam, od know-how, od všetkého, čo súvisí s celým tým vybudovaním tej siete. Veď všetci veľmi dobre vieme, že slovenské obyvateľstvo má návyk odniesť peniaze do sporiteľne, že to bolo budované desiatkami rokov. A toto sa predávalo predsa! Nie murivo a steny a okná a dvere Slovenskej sporiteľne. Ale obchodovalo sa takýmto štýlom.

Pozrite si na zaujímavý rozdiel, ktorý teraz vzniká. Už pri plynárenskom priemysle sa nehovorí, že má, čo ja viem, tých 60 mld. alebo 80 mld. majetku, ale sa hovorí, že hodnota Slovenského plynárenského priemyslu je od 3 do 8 mld. dolárov. Tu sa zázračne prešlo na iné hodnotenie. Pri Slovenskej sporiteľni sa vychádzalo z účtovných dokladov, z nominálneho majetku, nehovorilo sa o know-how, nehovorilo sa o úsporách obyvateľstva, o ničom. Ale už v Slovenskom plynárenskom priemysle sa zrazu objavila Amerika, že trhové ocenenie je na inom postavené ako na nominále, ktorý vznikal počas päťdesiatych rokov alebo koľkých.

A to isté sa udialo aj v Slovenských telekomunikáciách. Tam sa tiež hovorilo o nejakom nominále. A nehovorilo sa o tom, že Slovenské telekomunikácie tiež mali dlhoročne budovanú sieť, že majú stálych zákazníkov, že je to vybudovaný systém, ktorý sa ešte modernizoval, dostal sa na európsky štandard a že ho treba predávať ako takúto firmu. Zasa sa hovorilo o nejakom nominále a tak sa potom aj vyvinula konečná cena, ktorá je hlboko pod reálnu cenu, ktorá by mala vyjsť z trhového ocenenia.

To sú už novodobé praktiky pod vedením pána Mikloša ako podpredsedu vlády, lebo on je predsa za všetky tieto transakcie plne zodpovedný. Ináč mal vo vláde varovať a vyvodiť dôsledky voči tým ministrom, ktorí prichádzali s takýmito nezmyselnými návrhmi privatizácie Slovenských telekomunikácií a Slovenskej sporiteľne. Nehovoriac o tom, že ešte na dôvažok v Slovenských telekomunikáciách zostal dlh, ktorým sa vydiera dnes Slovenská televízia a Slovenský rozhlas. Tak to už je teda absurdné! Toto by sa nemalo stať ani účtovníkovi so základným vzdelaním a s malým kurzom, a nie človeku, ktorý si hovorí, že je veľký ekonóm.

Čiže toto sú pravé príčiny, prečo je pán Mikloš podrobovaný kritike a prečo je práve v tomto čase potrebné, keď sa už Strana demokratickej ľavice dohodla, že radšej nebude hlasovať, alebo bude hlasovať, neviem ako, a tým zabráni tomu, aby došlo k výmene na tomto poste, tak aby aspoň celá slovenská spoločnosť vedela, že tento pán má jasnú zodpovednosť za minulé výsledky a že nič dobrého od neho nemôžeme očakávať ani pri súčasnom riadení ekonomiky.

Preto Slovenská národná strana sa obracia na poslancov vládnej koalície, aby prehodnotili svoj pohľad na vec, našli odborníka, ktorý naozaj bude zodpovedne riadiť túto oblasť slovenskej spoločnosti - slovenské hospodárstvo, a aby zvážili jeho ďalšie pôsobenie a hlasovali za jeho odvolanie ako Slovenská národná strana.

Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami sa hlási jeden pán poslanec - pán poslanec Kužma. Končím možnosť prihlásiť sa do faktických poznámok.

Pán poslanec.

Poslanec J. Kužma:

Ďakujem pekne.

Chcem tu poďakovať za vystúpenie pánu kolegovi Oberhauserovi, lebo takú znôšku hlúpostí som už dávno nepočul, a s vyjadreniami pána Kozlíka a pána Maxona sa dá aspoň na odbornej úrovni polemizovať. Ale tu nie je jeden možný protiargument, lebo sa tu plietla jedna vec s druhou. Tu ešte treba spomenúť aj v socializme budované siete, za ktoré ešte určite Mikloš môže, lebo sa narodil v tomto období, a iné maličkosti, ktoré sme mu zabudli pripísať na vrub.

Ďakujem pekne.

(Reakcia z pléna.)

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Ďalší v rozprave vystúpi pán poslanec...

(Reakcia z pléna.)

Pán poslanec Oberhauser, chcete reagovať?

Nech sa páči, máte slovo.

Poslanec V. Oberhauser:

Ďakujem pánovi Kužmovi, že takto pekne reagoval. Žiadalo by sa mi tiež povedať nejaké podobné slová, ale ja som už na začiatku pôsobenia v parlamente povedal, že nikdy nepoužijem žiadne osobné invektívy voči druhej osobe. Ale iste je to váš názor, dúfam, že vám vydrží ešte pár týždňov, pokiaľ Demokratická strana úplne zanikne.

Ďakujem.

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Hoffmann.

Pripraví sa pán poslanec Baco.

Poslanec A. Hoffmann:

Vážený pán predsedajúci,

vážení členovia vlády,

kolegyne, kolegovia,

poslanci klubu Strany demokratickej ľavice už v predchádzajúcom období vo viacerých prípadoch dôrazne deklarovali svoju nespokojnosť s úrovňou koaličnej súčinnosti na úrovni parlamentu, vlády a so spôsobom vládnutia, ale najmä s doterajšími výsledkami vlády Slovenskej republiky v sociálno-ekonomickej oblasti.

Plnenie Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky okrem zahraničnej politiky a niektorých makroekonomických ukazovateľov je neuspokojivé. Napriek viacerým výhradám a pokusom hodnotiť činnosť vlády stav sa nezlepšuje. Nedostatočný je hospodársky rozvoj. Trvalá je vysoká nezamestnanosť. Vážny stav je v neúmernej zadlženosti zdravotníctva, školstva, dopravy, vo verejných fondoch a v samospráve. Len malé úspechy sa dosiahli v obmedzení kriminality a pretrváva nízka úroveň vymožiteľnosti práva pre zdĺhavosť súdneho konania. Vzhľadom na uvedený stav je v záujme všetkých občanov, ale aj koaličných subjektov, využiť obdobie zostávajúce do volieb, dosiahnuť zásadný obrat v spôsobe vládnutia s cieľom dosiahnuť zreteľné výsledky a posilnenie pozitívnych vývojových tendencií.

Takýto zásadný obrat je možné dosiahnuť len zvýšením funkčnosti a kompetencie, ale aj za cenu nevyhnutných zmien v zložení vlády a výrazným zlepšením koaličnej súčinnosti. Týka sa to najmä ekonomickej oblasti, za ktorú súhrnne zodpovedá podpredseda vlády pán Ivan Mikloš. Jeho doterajšia činnosť je charakterizovaná nízkou mierou realizmu, výrazným presadzovaním pravicových koncepcií, snahou o deetatizáciu aj v oblastiach, v ktorých nie sú na to vytvorené objektívne podmienky. Konkretizovať uvedené tvrdenie je možné v nedostatočnej úrovni prepracovanosti strednodobého výhľadu ekonomického rozvoja Slovenskej republiky a v iných ekonomických materiáloch, ktoré pripravil a predkladal v oneskorenom, čiastkovom a povrchnom riešení koncepcie reformy verejnej správy, v zasahovaní do sfér, ktoré sú mimo jeho kompetencie. Výsledkom týchto postupov je vývoj hospodárskej politiky štátu s negatívnym dosahom na životnú úroveň občanov.

Máme dostatok dôvodov na to, aby sme sa pripojili k tým, ktorí zdvihnú ruku za vyslovenie nedôvery podpredsedovi vlády Slovenskej republiky Ivanovi Miklošovi. Ale pocit zodpovednosti za ďalší vývoj nášho štátu...

(Smiech v sále.)

... berúc do úvahy súčasné rozloženie politických síl, nás vedie k tomu, že nepodporíme návrh, ktorý predložila opozícia, sledujúc svoje vlastné mocenské ciele. Poslanecký klub Strany demokratickej ľavice dôrazne deklaruje, že poslanci nie sú ochotní ďalej bezvýhradne podporovať vládu, ktorá trvale predsúva problémy pred sebou namiesto ich zásadného riešenia, a máme ten názor, že k zlepšeniu stavu môže prispieť aj zmena v súčasnej vláde. Požadujeme, aby sa vláda Slovenskej republiky v najbližšom období venovala rozhodujúcim otázkam, ktoré je možné a nutné do najbližších volieb riešiť a splniť. V prípade, že v najbližšom období nebudeme vidieť ochotu a výsledky v tomto smere, Strana demokratickej ľavice bude nútená zásadným spôsobom posúdiť svoje ďalšie pôsobenie vo vládnej koalícii.

Konkrétne navrhujeme a žiadame riešiť problém nezamestnanosti, výrazne podporiť vzdelávanie, riešiť potravinovú bezpečnosť a vidiecku politiku, podporu bývania, realizovať daňovú reformu vrátane zníženia daňového zaťaženia pracujúcich, všestranne zvýšiť účinnosť boja proti kriminalite a zvýšiť vykonateľnosť práv. V neposlednom rade je potrebné usporiadať pomery v médiách v prospech objektívnosti a rovnocenného prístupu k informačným prostriedkom.

Je každý na omyle, kto si myslí, že poslanecký klub Strany demokratickej ľavice sa takto rozhodol pod vplyvom zákulisných politických rokovaní...

(Reakcia z pléna, smiech a potlesk.)

Naše spoločné stanovisko a postoj nepodporiť vyslovenie nedôvery podpredsedovi vlády Ivanovi Miklošovi, a to aj napriek tomu, že máme na podporu argumentov viac ako dosť, je prejavom našej zodpovednosti s cieľom predísť politickému chaosu v štáte a zneváženiu toho pozitívneho, čo táto koalícia doteraz dosiahla. Naše stanovisko je zároveň prejavom presvedčenia, že koaličná súčinnosť v koaličnej rade, v parlamente a najmä vo vláde sa musí zmeniť k lepšiemu a premietnuť do konkrétnych, pre občanov pozitívnych výsledkov.

Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)