Podpredseda NR SR B. Bugár:
Ďakujem.
Zároveň budeme pokračovať tak, ako sme sa dohodli. Takže pán spravodajca, ďakujem vám.
Budeme pokračovať prvým čítaním o
vládnom návrhu Zákonníka práce.
Vládny návrh zákona ste dostali ako tlač 926. Návrh na pridelenie výborom máte v rozhodnutí pána predsedu číslo 1023.
Z poverenia vlády aj tento návrh uvedie pán minister Magvaši.
Nech sa páči, pán minister, máte slovo.
Minister práce, sociálnych vecí a rodiny SR P. Magvaši:
Vážený pán podpredseda,
vážené panie poslankyne,
vážení páni poslanci,
možnože tento zákon mal byť prerokúvaný ako prvý v celom tom balíku, pretože je vlastne tým ohniskom a rozhodujúcim bodom celej reformy pracovného práva a ostatné zákony sú vlastne tými zákonmi, ktoré subsidiárne k tomuto Zákonníku práce vychádzajú.
Zmeny politického a ekonomického systému Slovenskej republiky si vyžiadali reformu celého právneho práva, a teda predovšetkým aj pracovného práva. Základným cieľom rekodifikácie pracovného práva Slovenskej republiky je podstatné zníženie donucujúcich ustanovení a prehĺbenie princípu zmluvnej voľnosti. Vládny návrh Zákonníka práce predstavuje podstatnú liberalizáciu a dereguláciu pracovného práva, čo zodpovedá základným princípom trhového hospodárstva.
Potreba rekodifikácie pracovného práva je určená aj medzinárodnými hľadiskami spojenými s procesom začleňovania Slovenskej republiky do medzinárodných hospodárskych a sociálnych štruktúr. Vládnym návrhom zákona sa zabezpečuje plnenie záväzkov Slovenskej republiky vo vzťahu k Európskej únii vyplývajúcej zo schválenej negociačnej pozície Slovenskej republiky ku kapitole 13 - Sociálna politika a zamestnanosť v oblasti pracovného práva a vytvárajú sa tak základné predpoklady na vstup Slovenskej republiky do Európskej únie. Rekodifikácia pracovného práva v Slovenskej republike vychádza zo základných sociálnych práv občanov zakotvených v Ústave Slovenskej republiky, z práv zakotvených v Európskej charte, sociálnej charte, ako aj v Charte základných sociálnych práv zamestnancov prijatej na platforme Európskej únie v roku 1989.
Rekodifikácia pracovného práva súčasne zodpovedá nielen ratifikovaným dohovorom Medzinárodnej organizácie práce, ale je dohovorom, ktoré bude musieť Slovenská republika v krátkom čase ratifikovať. Vládny návrh zákona upravuje len základné povinnosti zamestnancov a zamestnávateľov a minimálne štandardy sociálnych práv. Tak sa posilňuje zmluvná sloboda účastníkov pracovnoprávnych vzťahov, ktorá sa prejavuje nielen na založení pracovného pomeru, ale aj pri jeho zmene. Pracovný pomer sa navrhuje založiť len na základe pracovnej zmluvy. Vypúšťa sa založenie pracovného pomeru vymenovaním, ktorý pre svoj verejnoprávny charakter nezodpovedá súkromnoprávnym princípom pracovného práva. Založenie pracovného pomeru vymenovaním stráca svoje opodstatnenie aj v súvislosti s návrhom právnej úpravy štátnozamestnaneckých vzťahov. V záujme právnej istoty zamestnanca, a to aj v súlade so smernicami Európskej únie, sa navrhuje zaviesť písomné potvrdenie o obsahu pracovnej zmluvy pre prípad, že pracovná zmluva nebude uzatvorená v písomnej forme. S uvedenou právnou garanciou sa počíta aj v prípade zmeny pracovného pomeru.
Na rozdiel od doterajšieho Zákonníka práce vládny návrh zákona obsahuje len úpravu pracovného pomeru bez existencie dohody o pracovnej činnosti, ktorá bola iba doplnkovým pracovnoprávnym vzťahom a vychádzala zo situácie, keď sme všetci boli vlastne v pracovnom vzťahu so štátom. Tento inštitút v súčasnosti neupravuje ani jedna z krajín Európskej únie a je anachronizmom nášho pracovného práva. V nadväznosti na prehĺbenie princípu zmluvnej voľnosti vládny návrh zákona upravuje minimálne pracovné podmienky napríklad určením minimálnej dĺžky nepretržitého odpočinku v týždni, minimálnej dĺžky odpočinku medzi dvoma zmenami, určením minimálnej prestávky v práci, ustanovením maximálnej dĺžky pracovného času, maximálneho rozsahu pracovnej pohotovosti, práce nadčas a minimálnej dĺžky dovolenky.
V súlade s pracovným právom Európskej únie vládny návrh zákona vychádza z takzvaného čistého pracovného času. To znamená, maximálna dĺžka pracovného času sa navrhuje na 40 hodín týždenne. U mladších zamestnancov ako 18 rokov na 37 a pol hodín týždenne a u zamestnancov mladších ako 16 rokov na 30 hodín týždenne. Zakotvujú sa v tomto návrhu zákona aj rovnaké mzdové podmienky pre mužov a ženy bez akejkoľvek diskriminácie podľa pohlavia, ale aj individuálne právo zamestnanca na rovnakú mzdu za prácu rovnakej zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti vykonávanú pri rovnakých pracovných podmienkach.
Priaznivejšia úprava pracovných a mzdových podmienok zamestnancov sa navrhuje upraviť v kolektívnych zmluvách. V súlade so smernicou rady číslo 97/1980 Európskeho spoločenstva o dôkaznom bremene v prípade diskriminácie na základe pohlavia obsahuje vládny návrh zákona ustanovenia o definovaní nepriamej diskriminácie, pričom v tejto súvislosti ukladá zamestnávateľovi povinnosť informovať zamestnanca o možnosti obrátiť sa na súd, ak sa považuje za poškodeného v dôsledku neuplatnenia zásady rovnakého zaobchádzania. Dôkazné bremeno o tom, že nejde o diskrimináciu na základe pohlavia, bude mať zamestnávateľ.
Vládny návrh zákona taktiež zakotvuje nárok muža na materskú dovolenku v rovnakom rozsahu ako nárok matky dieťaťa pod podmienkou, že sa o dieťa stará od jeho narodenia. Zároveň upravuje možnosť predĺženia materskej dovolenky až do siedmich rokov veku dieťaťa v prípade, že ide o dlhodobo ťažko zdravotne postihnuté, vyžadujúce mimoriadnu starostlivosť osobitne náročnú.
Do vládneho návrhu zákona bolo prevzaté vykonávacie nariadenie k Zákonníku práce a ďalšie všeobecne záväzné predpisy zo mzdovej oblasti zákona číslo 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku v znení neskorších predpisov. Takto sa vlastne dostáva do zákona integrálne celá oblasť aj odmien za prácu.
Prijatím vládneho návrhu zákona sa zavŕši reforma pracovného práva a dosiahne sa tak aj kompatibilita s acquis communautaire európskeho práva. Návrh zákona Zákonník práce bol prerokovaný v Rade hospodárskej a sociálnej dohody Slovenskej republiky dvakrát, a to 25. februára 2000 a 31. marca 2000 s týmito závermi: Rada hospodárskej a sociálnej dohody Slovenskej republiky nedospela k dohode. Asociácia zamestnávateľských zväzov a združení Slovenskej republiky nesúhlasí s predloženým materiálom. Konfederácia odborových zväzov Slovenskej republiky súhlasí s predloženým materiálom a odporúča materiál na ďalšie legislatívne konanie.
V novom upravenom znení návrhu zákona Zákonníka práce predloženom na rokovanie vlády Slovenskej republiky 6. júla 2000, ktoré bolo prerušené, schválila vláda Slovenskej republiky zmeny niektorých ustanovení návrhu Zákonníka práce, tak ako ony boli prerokované v Rade hospodárskej a sociálnej dohody. Následne nato so schválenými zmenami Konfederácia odborových zväzov Slovenskej republiky nesúhlasila. Preto sa dňa 18. septembra 2000 uskutočnilo rokovanie medzi sociálnymi partnermi a medzi Konfederáciou odborových zväzov a Asociáciou zamestnávateľských zväzov, kde vlastne tie dva rozporuplné pohľady, dvojstranné, to znamená jeden bol názor Konfederácie odborových zväzov, druhý bol názor Asociácie zamestnávateľských zväzov, a keď sa k jednému priklonila vláda, tak vlastne automaticky sa dostala do rozporu s tou druhou stranou. Sociálni partneri 18. septembra 2000 dospeli k spoločnej dohode, ktorú máte v prílohe alebo máte ju v dôvodovej, je súčasťou návrhu zákona, takže nové dohodnuté znenie je zapracované v tomto návrhu zákona a zákon vlastne je predložený bez rozporov medzi sociálnymi partnermi, to znamená Konfederáciou odborových zväzov a Asociáciou zamestnávateľských zväzov.
Ide skutočne o zákon, ktorý bude v 21. storočí vytvárať nový rámec pracovnoprávnych vzťahov Slovenskej republiky. Chcem veriť, že pri prerokúvaní tak v prvom čítaní, ale aj v ďalších prerokúvaniach vo výboroch Národnej rady, budeme spoločne hľadať tú cestu, aby Zákonník práce mal minimálne tie ambície, aké mal Zákonník práce, ktorý bol prijatý v roku 1965 roku a od roku 1966 existoval v Slovenskej republike, respektíve v bývalej Československej republike. Je to zákon zákonov. Je postavený ako kódex. A chcem veriť, že práve vážnosť tohto dá aj vážnosť rokovaniu v tejto Národnej rade Slovenskej republiky.
Ďakujem.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Ďakujem, pán minister.
Dávam slovo určenému spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci a bývanie, pánu poslancovi Štefanovi Rusnákovi.
Nech sa páči, máte slovo.
Poslanec Š. Rusnák:
Ďakujem za slovo.
Vážený pán predsedajúci,
vážená Národná rada,
vážené panie poslankyne,
vážení páni poslanci,
vystúpiť na dnešnej schôdzi Národnej rady k uvedenému vládnemu návrhu zákona ma určil Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci a bývanie na svojej 55. schôdzi. V súlade s § 73 zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov podávam v prvom čítaní spravodajskú správu o predmetnom návrhu zákona.
Konštatujem, že uvedený návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky všetky náležitosti uvedené v § 67 a § 68 zákona číslo 350/1996 Z. z., ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. Z toho vyplýva, že návrh zákona obsahuje paragrafované znenie a dôvodovú správu. Z dôvodovej správy vyplýva, že predloženie základného pracovnoprávneho predpisu Zákonníka práce je v Programovom vyhlásení vlády Slovenskej republiky. Návrh nového Zákonníka práce predstavuje druhú etapu reformy pracovného práva, ktorá má vytvoriť optimálne predpoklady na fungovanie trhového hospodárstva. Návrh nového Zákonníka práce predstavuje podstatnú liberalizáciu a dereguláciu pracovného práva, čo zodpovedá základným princípom trhového hospodárstva.
Potreba rekodifikácie pracovného práva je určená aj medzinárodnými hľadiskami spojenými s procesom začleňovania Slovenskej republiky do medzinárodných hospodárskych a sociálnych štruktúr. Vytvára základné predpoklady na vstup Slovenskej republiky do Európskej únie. Rekodifikácia pracovného práva v Slovenskej republike vychádza zo základných sociálnych práv občanov zakotvených v Ústave Slovenskej republiky. Zodpovedá nielen ratifikovaným dohovorom Medzinárodnej organizácie práce, ale aj dohovorom, ktoré bude Slovenská republika v krátkom čase ratifikovať.
Návrh Zákonníka práce výrazne posilňuje zmluvnú slobodu účastníkov pracovnoprávnych vzťahov. Princíp zmluvnej voľnosti sa prelína celým obsahom pracovného pomeru vo svojich následkoch. Znamená podstatnú liberalizáciu a dereguláciu pracovného práva. Priaznivejšia úprava pracovných a mzdových podmienok zamestnancov sa navrhuje upraviť v kolektívnych zmluvách. Na rozdiel od doterajšieho Zákonníka práce návrh novej právnej úpravy predpokladá len úpravu pracovného pomeru bez existencie inštitútu dohody o pracovnej činnosti. Z formálnoprávneho hľadiska návrh Zákonníka práce na rozdiel od doterajšieho právneho stavu podstatne zjednodušuje právnu úpravu pracovnoprávnych vzťahov tým, že do obsahového rámca svojich ustanovení inkorpuje prevažnú časť doterajšieho vykonávacieho nariadenia k Zákonníku práce. Zo mzdovej oblasti sa transformuje najmä zákon o mzde v modifikovanej forme.
Návrh Zákonníka práce bol prerokovaný v Rade hospodárskej a sociálnej dohody Slovenskej republiky 25. februára 2000 a 31. marca toho istého roku s týmito závermi: Rada hospodárskej a sociálnej dohody Slovenskej republiky nedospela k dohode. Asociácia zamestnávateľských zväzov a združení Slovenskej republiky nesúhlasí s predloženým návrhom zákona a Konfederácia odborových zväzov Slovenskej republiky súhlasí s návrhom zákona.
S novoupraveným návrhom zákona vládou Slovenskej republiky zo dňa 6. júla 2000 už Konfederácia odborových zväzov Slovenskej republiky nesúhlasila. Podľa dôvodovej správy však 18. septembra toho istého roku došlo k dohode sociálnych partnerov.
Dámy a páni, s ohľadom na oprávnenia, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) zákona číslo 350 na tom, že po rozprave prerokuje návrh zákona v druhom čítaní. Súčasne odporúčam v zmysle § 74 ods. 1 zákona číslo 350 o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky číslo 1023 z 5. marca 2001 prideliť vládny návrh zákona Zákonník práce (tlač 926) na prerokovanie týmto výborom: Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky, výboru pre financie, rozpočet a menu, výboru pre verejnú správu, výboru pre zdravotníctvo, výboru pre vzdelanie, vedu, mládež a šport a výboru pre sociálne veci a bývanie.
Za gestorský výbor navrhujem v súlade s citovaným rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci a bývanie. Súčasne navrhujem, aby výbory, ktorým bol uvedený návrh pridelený, ho prerokovali v lehote do 2. mája 2001 a gestorský výbor v lehote do 4. mája 2001. Skončil som.
Prosím, pán predsedajúci, aby ste otvorili rozpravu k tomuto návrhu zákona.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Ďakujem, pán spravodajca.
Otváram všeobecnú rozpravu o tomto bode programu. Konštatujem, že som nedostal žiadnu písomnú prihlášku od pánov poslancov. Takže sa pýtam, kto sa hlási ústne do rozpravy k tomuto bodu. Píšem si: pán poslanec Tkáč, pán poslanec Mesiarik a pán poslanec Tatár. Končím možnosť sa prihlásiť ústne do rozpravy.
Pán poslanec Tkáč, nech sa páči, máte slovo.
Poslanec V. Tkáč:
Vážená Národná rada,
dovoľte mi, aby som veľmi stručne a hlavne tézovite povedal niekoľko poznámok k návrhu zákona, ktorým sa má prijať nový Zákonník práce v Slovenskej republike. Je už pol šiestej, ja viem, že to je veľa, ale dovoľte mi jeden veľmi zaujímavý štatistický pohľad. 1. januára 1990, teda v čase pádu režimu česko-slovenské právo obsahovalo 6 200 právnych predpisov. Z tých 6 200 právnych predpisov 5 percent tvorili zákony a ústava alebo ústavné zákony, 10 percent tvorili nariadenia vlád, v tom čase troch, federálnej a republikových, a 85 percent tvorila legislatíva rezortov, teda ústredných orgánov štátnej správy.
Chcem povedať, že z tých 6 200 právnych predpisov československé pracovné právo obsahovalo presne 1 895 právnych predpisov, a to v čase, keď existoval Zákonník práce, pán minister hovoril od roku 1966, a tuším druhá či tretia veta dôvodovej správy z toho roku 1965 a roku 1966 znela, že účelom kódexu, teda Zákonníka práce je zjednodušiť a znížiť počet právnej úpravy. Nepodarilo sa to bývalému režimu, pretože existovala nielen hypertrofia právnej úpravy v sociálnej oblasti, ale existovala predovšetkým obrovská snaha centralizovať a regulovať. Len pre zaujímavosť z tých 1 895 právnych predpisov československého pracovného práva 795 predpisov tvorili predpisy mzdové. To znamená, že hypertrofia regulácie v mzdovej oblasti bola neuveriteľná, temer 800 predpisov, a tieto záležitosti sa postupne začali z hľadiska tej hypertrofie regulovať alebo deregulovať po roku 1990.
Zákon o kolektívnom vyjednávaní a zákon o plate, ktorý by sme mali rušiť v jednom z tých zákonov, o ktorých sme hovorili pred chvíľou, teda zákon 143, tento zákon o plate dereguloval z tých asi 800 právnych predpisov v oblasti mzdovej, a to hovorím ako príklad, a v tejto súvislosti znovu stojí aj pri novom Zákonníku práce otázka miery regulácie a miery deregulácie. Chcem povedať, že v tom čase po roku 1990 bol prijatý vynikajúci zákon o kolektívnom vyjednávaní. Možno ľudia, ktorí nerobia v sociálnej oblasti, nejak to nechápu alebo nechcú to vidieť, ale tento zákon mal mimoriadne vážny význam tak pre Československo, ako pre Slovenskú republiku, dnes aj pre Českú republiku, pretože dereguloval vlastne zákony a právne predpisy mzdové na kolektívne zmluvy. Na piedestál sa dostala kolektívna zmluva. Hovorím to tézovite z toho dôvodu, že práve v Zákonníku práce som predpokladal, že sa na ten piedestál dostane zmluva pracovná. To znamená, že v tejto súvislosti sa Zákonník práce obmedzí na reguláciu pracovnoprávnych vzťahov len v prípade, pokiaľ pracovná zmluva a, samozrejme, kolektívna zmluva či kolektívna zmluva vyššieho stupňa neustanoví inak.
Toto bude aj v druhom čítaní zrejme otázka už spomínaných lekárnických váh, aby sme odvážili, akým spôsobom teda čo regulovať a čo nie. Čo teda má regulovať Zákonník práce okrem, samozrejme, pracovnej zmluvy, kontraktu. V súlade aj s medzinárodnými dokumentmi, lebo tieto platia v slovenskom právnom poriadku, v súlade s medzinárodnými dokumentmi musí Zákonník práce garantovať minimálne hladiny pracovných podmienok vrátane osobitnej starostlivosti o osobitné skupiny zamestnancov, ako sú ženy, ženy-matky, tehotné ženy, mladiství, absolventi a niektoré ďalšie skupiny občanov. V tejto súvislosti je, samozrejme, súčasťou tohto modelu aj režim bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci či kolektívneho pracovného práva, ktorý budeme prerokúvať v súlade alebo v súvislosti s novelou zákona o kolektívnom vyjednávaní i novelou zákona o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci.
Minimálne pracovné podmienky, to je model, ktorý dnes stanovujú aj medzinárodné dokumenty. Slovenská republika je od mája 1998 druhým postkomunistickým štátom, ktorý ratifikoval Európsku sociálnu chartu Rady Európy. Slovenská republika patrí medzi krajiny, ktoré ratifikovali v súčasnosti 62 dohovorov Medzinárodnej organizácie práce, keď sa nemýlim, s tým, že ratifikovali aj takzvané zlaté jadro, čo patrí medzi osem základných konvencií dohovorov AILO, Medzinárodnej organizácie práce, čo patrí medzi základ sociálnych a ekonomických práv občanov. Týchto osem, pán minister, dopĺňam, ratifikovalo zatiaľ len 30 štátov asi zo 146 či 147 členských štátov Medzinárodnej organizácie práce.
Podľa ústavy tieto dokumenty o základných ľudských právach od piatka 23. 2. platia v slovenskom právnom poriadku, aj keď boli teda prijaté, ratifikované a vyhlásené pred účinnosťou tohto ústavného zákona, ktorý novelizoval Ústavu Slovenskej republiky. Skoro to tak nemuselo byť, ale to nechajme bokom. Chcem povedať, že v tejto súvislosti teda Zákonník práce, nový Zákonník práce má spĺňať tieto kritériá efektívnosti, to znamená, mal by spĺňať aj dva či tri princípy tvorby pracovného práva z hľadiska teórie. Prepáčte, bude to asi 30 sekúnd táto teória.
Existujú tieto koncepcie tvorby, existuje princíp kodifikácie, to platí pre všetky právne odvetvia, teraz to aplikujem na pracovné právo, kodifikácia znamená, že zjednocuje sa právny poriadok, hypertrofia, rozptyl právnych predpisov sa dáva do jedného kódexu. Súčasťou alebo variantom kodifikácie je, samozrejme, rekodifikácia. A potom existuje princíp inkorporácie, ktorý znamená, že z rozptýleného právneho poriadku, z desiatok, či ba stovák právnych predpisov sa inkorporuje jeden právny predpis, ktorý zlučuje v podstate tieto normy do určitého celku. V tejto súvislosti teda bude dôležité posúdiť aj to, aký bude platiť zrušovací mechanizmus, a to nielen so Zákonníkom práce, lebo dnes na roveň Zákonníka práce sa dostáva štátna služba i služba verejná.
Chcem tým povedať, že otázka postavenia kolektívnej zmluvy na piedestál znamená dereguláciu a presun na sociálnych partnerov to, čo vtedy, dovtedy riešil nejaký biely otec, teda štát. Otázka bude, čo má riešiť v tejto súvislosti pracovná zmluva, ale na druhej strane, aká má byť ochranná funkcia pracovného práva vo vzťahu k nerovnomernému predsa len postaveniu zamestnanca a zamestnávateľa. To je filozofický problém, ktorý je večný v oblasti pracovného práva, pretože je to zmluvný právny režim, to znamená, zmluvní účastníci musia byť rovní, ale v pracovnom práve tá rovnosť je známa, to znamená, že je tam aj vzťah k nadriadenosti a podriadenosti, nie nadradenosti a podradenosti, ale nadriadenosti a podriadenosti, čiže tá otázka rovnosti je často fiktívna. Otázka je, akým spôsobom sa tento silný kontrakt, teda pracovná zmluva, stane realitou v pracovnom práve.
Nechcem teraz rozvíjať otázku dohody o vykonaní práce či dohody o pracovnej činnosti, dosť veľa šumu teraz vzniklo v súvislosti s návrhom nového Zákonníka práce, podľa mňa dosť zbytočne a často aj nekompetentné výroky odzneli, dohoda o pracovnej činnosti a dohoda o vykonaní práce sa chápu vždy ako doplnkové formy účasti občanov na práci, to znamená, že ak sa urobí pracovná zmluva sui generis vo zvláštnom režime, tak nahradí dohodu o vykonaní práce. Iná otázka je potom alebo dohodu o pracovnej činnosti, ktorá má byť zrušená, treba povedať, že pokusy o zrušenie dohôd o pracovnej činnosti nie sú absolútne nové, tie už odznievajú, dokonca aj keď si pamätáte pri tej formálnej veľmi nešťastnej verejnej diskusii v roku 1988, keď sa robila veľká novela, takzvaná veľká novela Zákonníka práce s bombastickou verejnou diskusiou, ktorá v podstate neriešila nič.
Chcem v závere pripomenúť, že je nevyhnutné, aby tie zákony, ktoré dnes vrcholia Zákonníkom práce, teda zákon o štátnej službe, o verejnej službe i Zákonník práce, boli skutočne chápané tak, že tvoria určitý celok, že tvoria diferencovaný, ale vnútorne, vnútorne diferencovaný, ale navonok jednotný celok reformy pracovného práva spolu s bezpečnosťou a ochranou zdravia pri práci s kolektívnym vyjednávaním, teda s reformou kolektívnych pracovných vzťahov a že v tejto súvislosti teda sa demokratizujú tieto pracovné vzťahy a otázka je, a to je otázka pre druhé čítanie, znovu miery regulácie či miery deregulácie, posilnenia zmluvnosti a možnosti konsenzuálne dohodnúť tieto záležitosti a potom, samozrejme, je veľmi otvorený participatívny mechanizmus, to znamená zamestnanecké rady alebo príslušné odborové orgány. Treba povedať v tejto súvislosti, že bolo by dobré pre druhé čítanie dostať aj pripomienky sociálnych partnerov k novele alebo k novému Zákonníku práce s tým, aby sme mohli potom skutočne seriózne zvážiť, akým spôsobom sa tieto vyjednávania majú robiť.
Posledná poznámka je v tom, že participatívny mechanizmus cez medzinárodné dokumenty, dokumenty Medzinárodnej organizácie práce rozlišuje medzi kolektívnym vyjednávaním, teda v tých zamestnávateľských subjektoch, ktoré vykonávajú podnikateľskú činnosť, a medzi vyjednávaním o takzvaných podmienkach života a práce. Teda to je rozdiel, kolektívne vyjednávanie a vyjednávanie o podmienkach života a práce, tak ako to predpokladá konvencia, príslušná konvencia Medzinárodnej organizácie práce.
V závere by som chcel povedať, že takisto tento Zákonník práce sa dlho pripravoval, chcem povedať, že na rozdiel od sociálneho zabezpečenia a osobitne sociálneho poistenia i kolektívnych pracovných vzťahov federálna úroveň vo vzťahu k riešeniu individuálnych pracovných vzťahov bola, povedal by som, menej frekventovaná. Viac sa venovala federálna úroveň práve reforme sociálneho zabezpečenia a sociálneho poistenia v tom, ako aj kolektívnym pracovným vzťahom, ale že z federálu v podstate prišli len určité zámery nového Zákonníka práce a tie sa potom riešili až v podmienkach samostatnej Slovenskej republiky v novovznikajúcej sociálnej a pracovnoprávnej legislatíve, najmä v podmienkach ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. Myslím si, že pri tých princípoch spolupráce v parlamente platia moje všeobecné poznámky k verejnej službe i k štátnej službe z hľadiska priechodnosti nového Zákonníka práce aj vo vzťahu k tomuto Zákonníku práce.
Ďakujem vám za pozornosť.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Ďalší v poradí prihlásený do rozpravy je pán poslanec Mesiarik.
Nech sa páči.
Poslanec M. Mesiarik:
Vážený pán podpredseda,
pán minister,
vážené kolegyne, kolegovia,
ja by som chcel prvú vetu asi povedať v takom obsahu, že ide skutočne o dobrý zákon, ktorý je pripravený a osobne po mojich 10-ročných skúsenostiach práce na druhej strane, teda v odboroch, som rád a obdivujem všetkých, ktorí dospeli k dnešnému dňu k takej dohode, že tento zákon - Zákonník práce môže byť v parlamente posudzovaný.
Chcel by som hneď nadviazať na to, čo povedal pán poslanec Tkáč. Bolo by skutočne nie dobré, keby sme ďalšie, ešte snáď nedohodnuté stanoviská, ešte snáď rozdielne názory sociálnych partnerov nebrali do úvahy, keby sme v tom ďalšom procese v jednotlivých výboroch alebo aj v gestorskom výbore sa nezaoberali aj tými vecami, ktoré sa nepodarilo na úrovni tripartity dohodnúť. Ja to zdôrazňujem hlavne preto, a to si asi všetci uvedomujete, že tu ide o veľmi významný zákon, ktorý nie je na dva roky, na tri roky. Tento zákon konečne po 10 rokoch tu máme na stole, po 10 rokoch zmien politických, ekonomických je tu Zákonník práce, ktorý zohľadňuje trhové podmienky, trhové vzťahy, dáva miesto zamestnancom, zamestnávateľom, ale aj novému fenoménu, a to sú podnikové rady, teda je to zákon, ktorý možno, že bude skutočne na veľmi dlhé desaťročia ovplyvňovať ten základný vzťah občana, a to je pracovnoprávny vzťah. Preto si myslím, že buďme trpezliví a možnože treba zvážiť, ja sa tiež prikláňam k tomu, aby sme mali dostatok času, aj termín, ktorý je navrhovaný od spravodajcu alebo v rozhodnutí predsedu Národnej rady.
Aby som dlho nerozprával, dovoľte mi, aby som upozornil na päť takých zdanlivo malých vecí, ktoré by som veľmi rád v ďalšom konaní, v druhom čítaní si prediskutoval a hlavne upozornil na to, kde snáď treba ešte zo strany predkladateľa venovať pozornosť. Po prvé chcel by som upozorniť predkladateľa, že bolo by dobré sa opätovne pozrieť na zosúladenie tohto návrhu zákona, teda Zákonníka práce so zákonom číslo 330/1996 Z. z., teda zákonom o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, pretože ak si pozrieme jednotlivé paragrafy, poviem len tri - § 147 Zákonníka práce, mám pocit, že treba zosúladiť s § 8a, § 8b, § 8c zákona číslo 330/1996 Z. z., teda zákona o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci. Takisto mám pocit, že treba skonfrontovať § 148 Zákonníka práce s § 8f zákona číslo 330/1996 Z. z., ale aj § 149 Zákonníka práce s § 14. Takže bolo by dobré, keby sme sa pozreli i na úrovni legislatívcov v parlamente, aby tieto dva významné zákony nám ladili.
Po druhé chcel by som zdôrazniť a požiadať, aby sme položili v druhom čítaní väčší dôraz na rizikové práce, respektíve mám na mysli, že bolo by vhodné doplniť Zákonník práce jednoznačným zákazom nadčasových prác na riziku číslo alebo v stupni tri a štyri. Pretože nedostaneme sa ďalej, ak naďalej budeme dovoľovať zamestnávateľom, majiteľom, aby túto prácu prideľoval a potom nám ostávajú títo ľudia s dôsledkami jednak v poisťovniach, jednak vo fondoch, ale snáď aj štátu na krku. Myslím si, že v druhom čítaní by sme mali premyslieť tento problém a opätovne môžeme to zosúladiť so zákonom 330.
Tretí problém, na ktorý chcem upozorniť, vlastne načal pán Tkáč, a to sú, to je myšlienka o zrušení alebo zrušenie dohôd o pracovnej činnosti. Treba to chápať z dvoch strán. Na jednej strane ja plne súhlasím s tým, čo pán minister Magvaši hovoril viackrát vo verejnosti, že títo občania, ktorí využívajú tento fenomén alebo tento druh pracovnej činnosti, nie sú chránení. Skutočne zamestnávateľ, na ktorého sme neboli zvyknutí v minulosti na také správanie, ako dnes má, nechcem hovoriť, či je to domáci, lebo zahraničný, využíva tento prvok a, žiaľbohu, zamestnanec len preto, aby nedostal výpoveď, aby teda neukončil s ním túto zmluvu pre finančné prostriedky, ktoré potrebuje, trpí potom aj tým, že nepožaduje, nežiada a robí aj za menšie peniaze, ako je minimálna mzda. Tak to je jedna strana, kde som jednoznačne na strane tohto Zákonníka práce, ale na strane druhej musím zdôrazniť, že, žiaľbohu, je taká ešte doba v dnešných časoch, že jednak, keď zoberieme dôchodcov, keď zoberieme študentov, práve toto sa využívalo na to, aby sa k tomu nízkemu príjmu doplnili nejaké príjmy a u študentov aby si zlepšil, aby teda mohol vôbec študovať. Nevidím ale problém, aby sme v druhom čítaní nenašli rozumný spôsob, ako tu naznačoval aj pán poslanec Tkáč, aby sa aj toto naďalej mohlo využívať s tým, že budú povinnosti zamestnávateľa väčšie, ale, samozrejme, že bude to mať určitý poriadok, ale aby to mohla táto skupina ľudí, ktorí to potrebujú, využívať.
Pokiaľ ide o nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas, a to je štvrtý problém, na ktorý chcem upozorniť, myslím si, že bolo by dobré zvážiť, pretože tu dochádzalo v minulosti k vážnym sporom, je to vážna, by som povedal, vážny problém, ktorý sa dá aj zo strany zamestnávateľa zneužívať, chcem preto navrhnúť, aby sme ešte premysleli, aby v tejto oblasti, s ktorou sa počíta v Zákonníku práce, sme nešli na prerokovanie nerovnomerne rozvrhnutého pracovného času s odborovou organizáciou alebo zamestnaneckou radou, ale na dohodu. Jednoducho prerokovať neznamená nič. Ale ak by sme jednoducho sprísnili tento problém, aby zamestnanci mali určitú ochranu, myslím si, že by to bolo na prospech obidvoch strán. Aspoň takú skúsenosť v minulosti som mal.
A nakoniec pokiaľ ide o zamestnanecké rady, zdá sa mi, je to nová vec a som skutočne veľmi príjemne prekvapený, že ste našli takúto formu, aspoň teda takúto formu ich uplatnenia, ale zdá sa mi, že vládou predložený text je direktívny, je veľmi tvrdý, a keď si zoberieme, že aj u zamestnávateľa, ktorý má 20 zamestnancov alebo od 20 to začína, z povinnosti zo zákona by mal zriadiť zamestnaneckú radu, neviem, či to bude plniť svoj účel. Či by nebolo vhodné ešte zvážiť, ak prejavia zamestnanci, tam kde nie sú odbory, tak sa aspoň hovorí, zamestnanci ak prejavia túto vôľu, je povinný. Ale skúsme ešte zvážiť, či touto povinnosťou, keď ho budeme nútiť niečo urobiť, či to nebude, nebude formálne.
Ďakujem pekne.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Ďalší v poradí prihlásený do rozpravy je pán poslanec Tatár.
Poslanec P. Tatár:
Ďakujem pekne za slovo.
Vážený pán predsedajúci,
vážený pán minister,
kolegyne, kolegovia,
navrhnem tak, ako pri tých predchádzajúcich dvoch zákonoch, pretože je to naozaj súvsťažnosť týchto troch zákonov, procedurálny návrh, aby sme hlasovaním, pokiaľ bude vôľa, rozhodli, aby sme predĺžili lehotu na prerokovanie z 30 na 60 dní, teda do 4. júna. To je jeden návrh.
Druhý - len sa dotknem tej otázky práce dohodou. Samozrejme, že sa to dá brať z rôznych hľadísk. Na jednej strane ochrana zamestnanca, na druhej strane ochrana systému pred zneužívaním a, samozrejme, že to súvisí nielen s pracovným právom, ale aj s celým systémom dôchodkového a nemocenského zabezpečenia a poistenia. Jednoducho s reformou, ktorej koncepciu sme schválili aj v Národnej rade. Vždy, keď je otázka odvodov do verejných fondov úzkym miestom, to znamená, že všetky možné zákonné vzťahy, z ktorých sa "vytĺka" čo najviac odvodov, sú metódou voľby namiesto toho, aby sa urobila reforma, ktorou sa väčšia zodpovednosť prenesie na zamestnancov a zamestnávateľov. Ja verím, že sa nám to podarí, je to aj v legislatívnom pláne vlády. Ja by som sa veľmi rád intenzívne aj verejne tomu venoval, aby bola aj verejná požiadavka na takéto zmeny. Potom celá záležitosť takýchto pracovných zmlúv je z iného pohľadu. Aby sme mali čas sa tomu dôsledne venovať, preto som dal ten procedurálny návrh.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Panie poslankyne, páni poslanci, vyhlasujem rozpravu o tomto bode programu za skončenú.
Pán minister, chcete sa vyjadriť k rozprave? Nie. Pán spoločný spravodajca? Nie.
Panie poslankyne, páni poslanci, prerušujem rokovanie o tomto bode programu.
Odporúčam, aby sme pristúpili k rokovaniu o ďalšom bode, ktorého predkladateľom je pán minister práce, sociálnych vecí a rodiny, a to o vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon číslo 330/1996 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení Zákonníka práce.
Návrh ste dostali ako tlač 878, súčasťou ktorého je aj návrh pána predsedu na pridelenie návrhu zákona na prerokovanie výborom.
(Predsedajúci chybne uviedol bod programu. Správne mal uviesť
vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon číslo 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov a mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky číslo 152/1994 Z. z. o sociálnom fonde a o zmene a doplnení zákona číslo 286/1992 Zb. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov.
Tento návrh zdôvodnil aj minister práce, sociálnych vecí a rodiny SR a o ňom sa ďalej rokovalo.)
Prosím teraz, aby z poverenia vlády predmetný návrh zákona odôvodnil pán minister Magvaši.
Pán minister, máte slovo.
Minister práce, sociálnych vecí a rodiny SR P. Magvaši:
Vážený pán podpredseda,
vážené panie poslankyne,
vážení páni poslanci,
je to teda ten štvrtý zákon, ktorý sa dotýka toho celého balíka pracovného práva, i keď vlastne zákon číslo 330, ktorý je v druhom čítaní, nepriamo má tiež priamu väzbu na celý tento veľký reformný krok v pracovnom práve. Dokonca pri príprave reformy pracovného práva to by mohol potvrdiť predovšetkým pán exminister Tkáč, boli úvahy o tom, či vôbec tento zákon o kolektívnom vyjednávaní nezrušiť a nevsunúť ho do Zákonníka práce do časti kolektívnych práv zamestnancov s tým, že nakoniec sociálni partneri si vyžiadali, aby zákon zostal samostatný a bude oddelený od Zákonníka práce.
Teda účelom predkladaného vládneho návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon číslo 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov a mení a dopĺňa sa zákon Národnej rady Slovenskej republiky číslo 152/1994 Z. z. o sociálnom fonde a o zmene a doplnení zákona číslo 286/1992 Zb. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov, je sprehľadnenie právnej úpravy kolektívneho vyjednávania tým, že ustanovenia vyhlášky ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny číslo 91/1991 Zb. o ukladaní kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa, sprostredkovateľoch a rozhodcoch a o ďalšej úprave konania sa s príslušnou úpravou preberajú do návrhu zákona.
Po ďalšie je to precizovanie niektorých ustanovení týkajúcich sa uzatvárania kolektívnych zmlúv a výberu a overovania odbornej spôsobilosti sprostredkovateľov a rozhodcov a po tretie je to úprava možnosti použitia prostriedkov sociálneho fondu aj na úhradu nákladov v odborovej organizácii spojených s kolektívnym vyjednávaním.
Vládny návrh zákona je vypracovaný v súlade s článkom 36 a článkom 37 Ústavy Slovenskej republiky, s medzinárodnými zmluvami, a to so zmluvou o Európskej únii a dohodou o sociálnej politike a je v súlade aj s dohovormi Medzinárodnej organizácie práce číslo 98/1949 o použití zásad práva organizovať a kolektívne vyjednávať a čísla 154/1981 o podpore kolektívneho vyjednávania.
Ďakujem.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Ďakujem pánovi ministrovi.
Prosím teraz pani poslankyňu Keltošovú, ktorú určil gestorský výbor ako spravodajkyňu k tomuto návrhu vlády, aby informovala Národnú radu o výsledku prerokúvania návrhu zákona vo výboroch, ako aj o stanovisku gestorského výboru.
Pani poslankyňa, máte slovo.