Poslankyňa Ľ. Mušková:

Zostali tu iba tí presvedčení, ktorí bez argumentov však iba urážajú a všetko zhadzujú. Som rada, že si pán poslanec Weiss spomenul na tú úžasnú atmosféru, keď sa prijímala Ústava Slovenskej republiky. Som hrdá, že Hnutie za demokratické Slovensko dokázalo osloviť širokú verejnosť a dokázalo prijať ústavu tak, ako sa prijala, za podpory opozície, a dokonca za spolupráce vtedajšej opozície. Pán poslanec Brňák hovoril o tom, že občanov Slovenska zaujímajú iné problémy. Skutočne je to tak. Oslovili ma občania a poslali mi nielen listy, ale aj telegramy. Dovolím si zacitovať z niektorých:

"Vážení slovenskí poslanci, prestaňte sa v Národnej rade Slovenskej republiky zaoberať novelou ústavy, ktorá poškodzuje Slovensko, a prestaňte ustupovať požiadavkám maďarských politikov. Už konečne riešte hrozivú situáciu občanov Slovenska, ktorí už nemajú za čo po zaplatení inkasa a nájomného čo jesť. Je hanba, že slovenskí poslanci sa boja a ustupujú maďarskej iredente a občanom Slovenska kopú hroby. Mali by ste sa konečne mladým ľuďom postarať o prácu, pretože z 1 700 Sk nie je možné existovať. Rodiny, ktoré sú nútené žiť zo životného minima hladujú. Nie je vám hanba?!"

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Pán poslanec Cuper.

Poslanec J. Cuper:

Vážený pán predsedajúci, dúfam, že ma nevypneš, než budem odpovedať pánovi Weissovi, pretože on reagoval na mňa. Súdruh Weis, vážený červený žetón pána Migaša, nemoralizuj ľudí v tomto parlamente...

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Pán poslanec, neurážajte iných poslancov.

Poslanec J. Cuper:

... nemáš na to nijaké morálne právo. Ak pán predseda parlamentu Migaš klamal, tak som ho upozornil, že klame. Ničím iným nebol urazený, to je po prvé.

Po druhé, ak tu pán poslanec Brňák hovoril o pánovi Oroszovi a pánovi Kresákovi, jednoducho nijaká predloha zákona sa nedá prerokovať bez toho, aby sa nepovedalo niečo o osobách, pretože návrh mala predkladať vláda, a nie títo dvaja vážení páni. Ak ho predkladali oni, tak mali na to asi nejaký dôvod. Ten dôvod bol jednoducho slúžiť niekomu.

A ak si kladieme otázku o pánovi Oroszovi, ktorého systém asi je taký, ako ho realizoval teraz, okydal pána Brňáka a zmizol, tak ja musím dodať, pán poslanec Brňák, že to neboli jediné podvody pána Orosza, ktoré robil na tomto národe. Ja mám doma jeden dokument, ktorý by bol usvedčujúci pre to, aby pán Orosz bol stíhaný za zneužitie právomoci verejného činiteľa. Ešte keď robil podvody v prezidentskej kancelárii ako poradca pána prezidenta Kováča. Keď dával príkazy riaditeľovi Štatistického úradu, aby znížil počet podpisov legálne získaných na vypísanie referenda.

Pán Bugár, ja dúfam, že nebudeš počúvať pána Weissa? On tu nerozkazuje.

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Ja počúvam každého.

Poslanec J. Cuper:

... ktorý znižoval, alebo dával príkaz pánovi predsedovi Štatistického úradu, aby znížil počet podpisov pod petíciami občanov pod 350 tisíc. To boli podvody, to bolo marenie referenda, nie marenie referenda pánom bývalým ministrom vnútra Krajčim.

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Pani poslankyňa Podhradská.

Poslankyňa M. Podhradská:

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.

Ja sa chcem vrátiť k vystúpeniu pána poslanca Brňáka najmä v tej časti, kde hovoril o vlasteneckých citoch. Vlastenecké city môžu mať naozaj rôzne pramene. Už sme tu počuli o tom, kedy sa cíti ako vlastenec pán poslanec Langoš. Ja verím, že napríklad aj taký Vasiľ Biľak mal 21. augusta 1968 silný vlastenecký pocit, keď hranice vtedy federácie česko-slovenskej prekračovali spojenecké vojská Varšavskej zmluvy a prišli zachraňovať socializmus. Takže verím, že aj pán Langoš mohol mať vlastenecké pocity, keď videl americké stíhačky, je to jeho problém.

Ja by som mu chcela len pripomenúť, že tá novela ústavy, ktorú máme dnes na stole, bude Ústavou Slovenskej republiky a k jej autorstvu sa veľmi výrazným spôsobom hlási predkladateľ pán poslanec Kresák, ktorý napríklad 24. júla 1987 vtedy ešte v komunistickej Pravde píše v jednom článku, ktorý má titul "Moc v rukách vládnucej buržoázie", a píše o Ústave Spojených štátov amerických, budem citovať: "Ústava USA i v súčasnosti zostáva "verná" triede, ktorá ju stvorila, čím vytvorila a vytvára vhodné predpoklady pre účinnú ochranu záujmov kapitálu." Vtedy takýmito slovami kritizoval terajší poslanec Kresák Ústavu Spojených štátov amerických. Možno by sme mu mohli odporučiť, aby predložil do Kongresu Spojených štátov novelu Ústavy Spojených štátov, aby bola hodná toho, ako bude vyzerať podľa vás budúca Ústava Slovenskej republiky. (Potlesk.)

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Pán poslanec Gašparovič.

Poslanec I. Gašparovič:

Peter Brňák vystúpil za klub Hnutia za demokratické Slovensko. Klub ho poveril týmto vystúpením, pretože sme toho názoru, ktorý on tlmočil. Tlmočil názor k tejto ústave 42 poslancov nášho klubu, čo znamená, že je to asi 30 % voličov tejto republiky.

Som prekvapený reakciou pána Orosza, nervóznou, keď hovoril o strašení. To je strašenie, ak hovorí za také vysoké percento? Pán Orosz povedal, že nemôže vyjadriť všetko, čo chce, a nechce vnášať nepokoj do tejto snemovne, lebo má len dve minúty. Ja si myslím, že po toľkých argumentoch, ktoré tu boli prednesené, a s týmito argumentmi sme v zhode, ako som povedal, všetci v klube za Hnutie za demokratické Slovensko, ak ozaj sú právne nie opodstatnené a nie sú zdôvodniteľné, bolo by dobré, ak by hneď teraz zareagoval pán predkladateľ, aby sme možno v ďalšej diskusii sa mohli vyhnúť tým nie kvalifikovaným možno názorom. Takže ak, samozrejme, nemôžem prikázať pánu predkladateľovi, ale možno by zadosťučinil, aby vystúpil k tým nie právnickým zhodnoteniam obsahu vystúpenia pána poslanca Brňáka.

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Pán poslanec Brňák, nech sa páči, môžete reagovať.

Poslanec P. Brňák:

V rámci tejto faktickej poznámky by som chcel len krátko zareagovať na faktickú poznámku pána poslanca Orosza a pána poslanca Weissa. Nepostrehol som vo svojom vystúpení nejakú osobnú invektívu vo vzťahu k pánovi poslancovi Oroszovi. Raz som ho spomenul vo svojom vystúpení a to bolo v spojitosti jednoducho s opísaním pravdivej skutočnosti na pôde parlamentu, keď sa snažil a loboval za účelové rozšírenie ústavnoprávneho výboru jednoducho z toho dôvodu, že chceli získať v ústavnoprávnom výbore väčšinu v rámci tohto výboru. Takže ak toto je chápané ako invektíva, tak neviem skutočne potom, čo invektívou je.

Chcem povedať, že v takomto vystúpení, kde novelu ústavy predkladajú skutočne poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, nie je možné sa vyhnúť ani príslušným akýmsi osobným explikáciám, to znamená, že reagovať možno aj vo vzťahu k samotným predkladateľom, ale nebolo zmyslom môjho vystúpenia niekoho urážať.

Pokiaľ ide o to, čo hovorí pán poslanec Weis, myslím, že nepochopil vcelku to, čo som chcel povedať. Ja som absolútne nemal žiadne výhrady vo vzťahu ani k právnemu poriadku Európskej únie, ani k inštitúcii Európskej únie, naopak, myslím si, že je dobrá pre nás a že treba jednoducho do nej veľmi rýchlo vstúpiť. Ale ak som niečo namietal, tak som namietal jednoducho tú skutočnosť, že táto úprava, ktorá sa navrhuje v novele Ústavy Slovenskej republiky v článku 7 ods. 2, je až príliš kapitulánska, je až príliš jednorozmerná a jednostranná. Ak by sme zachytili trend, ktorý je napríklad v Poľsku alebo v Česku, kde sa navrhuje podobný ústavnoprávny mechanizmus, zistili by sme, že je podstatne odlišný, nehovorí o obmedzení suverenity, ale prevode kompetencií zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci, to sú veľmi odlišné z hľadiska právnej teórie pojmy a súvislosti.

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Ďalší vystúpi za klub SDK pán poslanec Ivan Šimko.

Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

Poslanec I. Šimko:

Vážený pán predsedajúci,

vážené poslankyne, vážení poslanci,

vážení členovia vlády,

dámy a páni,

priblížil sa deň, v ktorom máme rozhodnúť o návrhu zmeny nášho základného zákona. O návrhu, ktorého príprava vrátane širokej odbornej, spoločenskej a i politickej diskusie trvá už bezmála dva roky. Je to návrh, pod ktorým sú síce podpísaní formálne 4 poslanci, ale jeho skutočným autorom je práve táto široká spoločenská rozprava. Z nej vyplynul rozsah, ako aj body navrhovaných zmien nášho ústavného systému.

Finálna parlamentná rozprava, ktorú sme dnes odštartovali k druhému čítaniu návrhu ústavného zákona, je preto politickým zavŕšením dvojročnej diskusie. Je zrejmé, že rozprava tu v Národnej rade bude menej o obsahu návrhu, o jeho kvalite a spoločenskej potrebe, ale bude oveľa viac o rozdielnom videní nášho spoločenského života, o záujmoch a o ostrej politickej súťaži medzi politickými stranami v našej vlasti.

Ústavné pravidlá predstavujú akýsi centrálny nervový systém verejného života každej krajiny. Sú to normy o rozdelení a spútaní verejnej moci. Do týchto pravidiel sa premietajú nielen momentálne praktické postoje a záujmy jednotlivých aktérov politického zápasu v štáte, ale aj a predovšetkým v ústavných pravidlách sa odzrkadľujú aj dlhodobé predstavy a základné stanoviská politických strán a politických osobností vo vzťahu k úlohe a postaveniu štátu voči občianskej spoločnosti a voči občanovi.

Širší konsenzus v týchto dlhodobých postojoch býva základom spoločenskej stability. Treba sa oň usilovať, ale treba tiež realisticky vidieť, že na Slovensku dnes takýto širší konsenzus ešte nie je. Zmeny za posledných 11 rokov boli dramatické a dotkli sa každého človeka v našej vlasti. Milióny ľudí sa zrazu ocitli v situácii, keď je potrebné rozhodovať sa medzi rozličnými možnosťami. A nielen to. Zároveň sa na vlastných omyloch zoznamujeme aj s následkami, ktoré musíme znášať za svoje rozhodnutia. Len veľmi ťažko a v bolestiach sa rodí život v slobode, ktorého jediným účinným kormidlom je zmysel pre osobnú, ale aj spoločenskú zodpovednosť. Tápajúc v takejto neistote by bolo naivitou očakávať, že z večera na ráno vznikne akási celospoločenská idylická jednota názorov a záujmov. Nachádzame sa uprostred obdobia dramatickej zrážky starého sveta s novým. A tu treba jasne povedať, môžeme sa slobodne rozhodnúť, či a ako sme ochotní tento nový svet prijímať. Môžeme sa usilovať získavať priazeň ľudí, ktorí zo zotrvačnosti túžia po istotách v minulosti. Nemôžeme však jedno, nemôžeme príchodu nového sveta zabrániť.

Navrhovaná novela Ústavy Slovenskej republiky je presne o tomto, o úprave našich ústavných pravidiel pre čas nových dejinných procesov. Preto je iba logické, ak aj rozprava o nej bude zodpovedať dráme zrážky dvoch svetov.

Často počúvame výčitku na adresu nášho parlamentu, že sa tu stále iba hádame. Je to populárna téma, radí ju živia neskúsení žurnalisti, ale, samozrejme, predovšetkým ideológovia zatvorenej nedemokratickej spoločnosti. Upozorňujú, pohoršujú sa nad tým, akí sú zákonodarci ziskuchtiví, nekvalifikovaní, ako sa nedokážu dohodnúť, veď to všetci veľmi dobre poznáme. Už iba krok od toho je povedať, ako vysoko profesionálne a pokojne pracovali parlamenty v nedemokratických pomeroch. Veď to bola téza Vladimíra Iľjiča, ktorý vyhlasoval, že "rozoženie užvanený a buržoázny parlament a nahradí ho vysoko kvalitným pracovitým zastupiteľským zborom pracujúceho ľudu". A jeho príčinlivý učeník Adolf Hitler hlásal a učinil presne to isté. A kto si pamätá, ako pracoval komunistický parlament pred rokom 1989 aj u nás, vie, že skutočne bol oveľa "pracovitejší". Disciplinovane schvaľoval technicky i politicky veľmi starostlivo pripravované návrhy zákonov. Poslanci vo svojich laviciach sedeli počas celej, nie veľmi dlhej schôdze, správali sa voči sebe zdvorilo, skrátka, hotová selanka. Jediný problém bol, že nereprezentovali ľudí vo svojej vlasti. Nereprezentovali ľudí v rôznosti ich vôle, predstáv a záujmov. Totalitné parlamenty reprezentujú vždy iba jedinú vôľu, jedinú spoločenskú predstavu a jediný záujem jedinej totalitnej strany.

V tomto je náš parlament našťastie naozaj iný. Je to klasický demokratický parlament. Reprezentuje to, čo skutočne v našej spoločnosti je - rôzne predstavy, rôzne záujmy aj rôzny temperament pri presadzovaní týchto predstáv a záujmov. Parlament je ozajstným zrkadlom spoločnosti, jej dobrých stránok, ale aj jej slabostí, rozličných sklonov a konfliktov. Je to tak vo všetkých demokratických parlamentoch, a preto sa príliš nepohoršujme, ak je to tak aj tu. To neznamená, že nie je čo zdokonaľovať, ale základom spoločenského zdokonaľovania nemôže byť povera o tom, že nájdeme dokonalejších zákonodarcov. Jediná, a to dosť namáhavá cesta k zdokonaľovaniu parlamentu je usilovať sa a zdokonaľovať spoločnosť. Usilovať sa prekonávať pohodlnosť, rôzne mýty a slabosti, usilovať sa o stále väčšiu aktivitu, o rozvoj tvorivých schopností, o zápas s ideálom spotrebného života a, samozrejme, aj o kultúru vzťahov voči ľuďom, ktorí majú iné názory a záujmy. Ono sa to dá, len to stojí veľa námahy, nejde to rýchlo ani priamočiaro a nikto to za nikoho nemôže urobiť. V tomto je úloha každého občana nezastupiteľná.

Hovorím to preto, lebo ideológovia a propagandisti uzavretej spoločnosti od nepamäti balamutili hlavy ľuďom tým, že nájdu spôsob, ktorý im dá múdrych a dobrých vládcov. Sľubovali, že obyvatelia potom už môžu pohodlne čakať, ako im títo vládcovia-filozofi vybudujú spoločnosť bez problémov. V skutočnosti však táto propaganda neviedla nikdy k ničomu inému než k totalite a zotročovaniu človeka. Proti ideológii a propagande uzavretej spoločnosti od staroveku stojí idea a aj prax uznania rôznosti, rovnakej dôstojnosti, ale aj slabosti a zlých sklonov všetkých ľudí. Často popri propagande o dobrých vládcoch vyznieva túžba po otvorenej spoločnosti ako menej vznešená, ale tam, kde sa zjavila, priniesla prekvapivo výrazné výsledky. Rozvoj demokratického parlamentarizmu zbavuje verejný život mýtov, ale vnáša doň pravdu o skutočnom stave spoločnosti.

Prečo to však hovorím práve pri rokovaní o novele nášho základného zákona? Ak sa z diskusie v Národnej rade Slovenskej republiky zdá, že postoj poslanca Kresáka z vládnej strany sa nedá zmieriť s postojom poslanca Brňáka z opozičnej strany - obidvaja sú podľa môjho názoru skvelí právnici -, tak je to predovšetkým preto, lebo obaja reprezentujú postoje veľkých skupín ľudí v našej vlasti. To nie sú iba ich osobné postoje. Ba aj keby sa oni dvaja napokon rozhodli, že čo sme si, to sme si, veď je to iba pár slov na papieri, a spornú otázku by odložili, tým by neodstránili rozdielne postoje k usporiadaniu nášho verejného života, ktoré vo vnútri veľkých skupín občanov našej krajiny reálne jestvujú. Neodstránili by ten dramatický konflikt predstáv, ktorý tu v krajine pod Tatrami objektívne je. Konflikt, ktorého sa každá systémová ústavná zmena vždy bytostne dotýka.

Čo je vlastne pozadím nášho parlamentného zápasu o novelu ústavy? Aký konflikt v spoločnosti tu reprezentujú páni poslanci Kresák a Brňák a my všetci ostatní, pretože nikto z nás v tomto konflikte nemôže zostať stáť bokom. Myslím si, že ide o dve roviny jedného konfliktu. Tá prvá, bezprostrednejšia rovina vychádza z konkrétnych straníckych politických záujmov, túto rovinu vidí každý na prvý pohľad. Naproti tomu tá druhá rovina je oveľa hlbšia. Je to rovina dotýkajúca sa zásadného postoja voči miestu Slovenska v súčasnom dejinnom pohybe, postoja voči vzťahu štátu a občana, voči reálnosti a hĺbke deľby moci a zároveň dotýkajúca sa i vzťahu a postoja voči našej minulosti a budúcnosti. Táto druhá rovina je o schopnosti, pripravenosti a ochote akceptovať to, čo prináša doba, do ktorej sme vtrhli, alebo lepšie povedané, čo prináša doba, ktorá vtrhla k nám. Je to o tom, či a ako ju akceptovať, a to s nádejou, ale aj novými nebezpečenstvami, ktoré prináša, alebo ju odmietnuť, vyhlásiť ju za dielo skazy ohrozujúce všetko, čím sme, a obrniť sa ilúziou života v skanzene starých istôt spomienkového optimizmu a apokalyptického odmietania všetkého, čo prináša.

Začnime však najskôr v tej prvej, oveľa zrozumiteľnejšej rovine. Naša politika je od roku 1918 s výnimkou nedemokratických období zápasom strán o podiele na spoločenskej moci. Hlavná barikáda leží medzi stranami v tom, či majú zároveň aj podiel na výkonnej moci, teda či sú vo vláde. Byť vo vláde je od pádu monarchie fascinujúce. Nie je to iba lesk a sláva vládnych kresiel a dnes aj bavorákov, tak ako to často veľmi zjednodušujúco vykresľujú niektorí neskúsení komentátori. Je to fascinujúci zážitok z reálnej moci, ale aj z príležitosti niečo pozitívne vykonať. Som presvedčený, že ak nie všetci, tak rozhodne väčšina ľudí, ale aj strán, ktoré a ktorí sa do tejto pozície dostali, mali úprimnú vôľu učiniť pre svoju krajinu čosi, čo jej prospeje. To si myslím tak o tejto, ako aj o bývalej či bývalých demokratických vládach od roku 1918.

Problémom však je, že predstavy o tom, čo je pre krajinu prospešné a aké náklady, námahu a odvahu na to bude treba, sa vždy veľmi líšili. A ešte väčší problém je, že túžba po tom, aby sa stav, ktorý je, udržal, bývala často väčšia než úsilie vykonať čosi prospešné. Teda strana, ktorá je vo vláde, robí často všetko pre to, aby to tak zostalo aj po budúcich voľbách a, naopak, strana, ktorá je na druhej strane barikády, teda v opozícii, robí všetko pre to, aby sa to zmenilo, aby sa vláde nedarilo, a to i za cenu, že to okrem vláde škodí aj celej spoločnosti.

Je našou dlhodobou tradíciou, že opozičné strany sa nesprávajú konštruktívne. Preto väčšina opozičných strán nepodporila v roku 1992 samotnú ústavu, a preto sa dnešné opozičné strany už apriórne od začiatku stavali proti akejkoľvek zmene ústavy v tomto volebnom období. Veď si spomeňme, ako nehlasovali v januári 1999 ani za ústavný zákon, ktorý zaviedol priamu voľbu prezidenta, a to napriek tomu, že voči nemu nemali žiadne zásadné pripomienky. A po jeho prijatí sa najznámejší opozičný líder vrátil do verejného života práve preto, aby sa zúčastnil súťaže o post hlavy štátu. Musím s poľutovaním konštatovať, že sa toto stalo našou nie príliš šťastnou tradíciou. Z obavy, aby sme nepomohli politickému súperovi vo vláde k úspechu, sme v našej politickej súťaži z opozície často pripravení blokovať aj veci, čo sú naším dlhodobým spoločným záujmom. Záujem strany tu býva silnejší. Nemuselo by to byť vždy a nie je to všade. Zmysel pre spoločnú zodpovednosť aspoň v tom, čo je naozaj naším spoločným štátnym a národným záujmom, by podľa mňa neuškodil ani strane, ktorá je v opozícii. I ja som v minulosti nedokázal vždy doceniť tento postoj. A ak to hovorím, hovorím to vo vedomí aj omylov, ktorých som sa osobne dopustil.

Minulý týždeň nás navštívila predsedníčka nórskeho parlamentu. Informovala nás, že u nich už asi 15 rokov vládne menšinová vláda strany, ktorá má asi tretinu poslancov, myslím, hovorila, v opozícii je 8 ďalších strán, ktoré majú dovedna zvyšné dve tretiny hlasov. Na prijatí sme sedeli vedľa seba s pánom poslancom Cabajom a po týchto slovách sme sa obaja usmiali a konštatovali sme, že si to u nás nevieme predstaviť. Ale, priatelia, riziko, že pri voľbách systémom pomerného zastúpenia a pri ostrom politickom súperení strán raz nastane chvíľa, keď nebude možné zostaviť väčšinovú vládu, na Slovensku nie je vonkoncom nereálne. Čo potom, ak sa nenaučíme, že jestvuje čosi ako spoločný zmysel pre zodpovednosť? Tých 15 rokov v Nórsku by to bez takéhoto zmyslu asi nebolo šlo.

Viem, že ak teraz z toho urobím záver, aký sa núka, bude HZDS i SNS protestovať. Núka sa totiž povedať, že práve zmena ústavy je vhodnou chvíľou, aby sme sa pokúsili o hľadanie takéhoto zmyslu pre spoločnú zodpovednosť, a to bez ohľadu na kvóra a počty poslancov. Budete vravieť, že práve vy ste v roku 1992 prijímali ústavu aj s jednou opozičnou stranou, kým my sme túto novelu pripravili bez vašej účasti. Treba to však trochu upresniť.

V roku 1992 nemal nikto záujem o názory a stanoviská napríklad strany, ktorej som bol vtedy členom, hoci to bola práve ona, ktorá v predchádzajúcom období podala do Slovenskej národnej rady prvý návrh slovenskej ústavy. Učinili ste z toho...

(Reakcia z pléna.)

Veď aj ty si bol členom tej strany.

Učinili ste z toho otázku prestíže politických strán a hľadali ste spojencov len a len potiaľ, pokiaľ ste si nenačítali dosť hlasov. Žiaľ, na tento prestížny prístup k schvaľovaniu základného zákona sme vtedy pristúpili z druhej strany politickej barikády aj my.

Tento návrh však vznikal inak. Od samotného začiatku sme pozývali k tvorbe novely aj zástupcov opozičných politických strán. Bol som pri tom, tak to naozaj viem. Ak odmietli alebo neprejavili záujem, tak nám nezostávalo nič iné ako rešpektovať ich postoj. Mimo toho k návrhu novely sa usporiadali nie jedna, ale dve široké konferencie. Jedna bola v Tatranskej Javorine, ktorá formulovala východiská, a druhá v Papierničke. Okrem odbornej obce boli na tieto konferencie pozvaní aj zástupcovia opozičných politických strán a v malej miere sa týchto konferencií aj zúčastnili, aj keď musím konštatovať, že nie s konštruktívnymi návrhmi, ale skôr ako pozorovatelia.

Postoj HZDS v tejto otázke bol od počiatku apriórne odmietavý. Nepodieľať sa na prácach práve preto, aby sa nedalo zatiahnuť do spoločnej zodpovednosti. Konštatujem iba, že je to škoda. Novela ústavy nie je iba v záujme vládnej koalície, s tým súhlasím. Je v záujme tejto krajiny. A opakujem, výsledné znenie nie je súkromným výtvorom štyroch poslancov. Je to návrh, ktorý vzišiel z najširšej odbornej a spoločenskej diskusie, aká tu od počiatku existencie Slovenskej republiky k nejakému legislatívnemu návrhu vôbec bola. Potiaľto sme však stále ešte pri konflikte, ktorý nie je úplne nezmieriteľný. Trochu viac veľkorysosti by dnes HZDS neuškodilo a vládnej koalícii by to zas nijako osobitne nepomohlo. Ak, tak by to pomohlo atmosfére nášho verejného života. Bol by to krok možno aj k novej kultúre vzťahov a tá by podľa môjho názoru bola ziskom pre všetkých. V angličtine to označujú ako tzv. win-win efect, je to označenie situácie, v ktorej vyhrávajú všetci, to vy nepoznáte.

(Smiech v sále.)

Oveľa hlbším zdrojom rozdielnosti našich postojov voči predloženej novele ústavy je však rozdiel v našich predstavách o postavení a úlohe štátu v spoločnosti a o našich stanoviskách voči tomu, čo na Slovensko, povedané slovami jedného z našich základných slovenských básnikov, prináša herold svitajúcich časov. To treba otvorene povedať. V pohľade na tieto zásadné veci sa dramaticky odlišujeme.

Náš návrh ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky, nie je ani akýmsi politickým reparátom, ale nie je ani naprávaním právnych chýb súčasného textu ústavy. Naše politické postoje pred viac ako 8 rokmi vychádzali z vtedajšej situácie v zápase politických strán, ktoré jestvovali v nových demokratických podmienkach ledva dva roky od svojho vzniku. A ak sme vtedy ešte nedozreli k zmyslu pre širšiu zodpovednosť, tak to bol odraz celej vtedajšej politickej scény. Silných i slabších vrátane. Toto opakovať však už dnes netreba. V tomto by súčasná situácia mohla byť iná a aspoň sčasti si myslím, že i je iná. Účelom návrhu nie je ani náprava chýb v platnom texte, aspoň nie prednostne. Najzávažnejšie nedostatky ústavy z roku 1992 totiž odstránili novelizácie základného zákona v rokoch 1998 a 1999. Boli to veci, ktoré umožňovali vznik ústavných situácií, z ktorých nejestvovalo ústavné východisko. Jednu sme si celý národ odskúšali na vlastnej koži, viac ako rok sme boli bez hlavy štátu. Ústava totiž nevytvorila mechanizmus, ktorý by zabezpečoval, že tento významný ústavný orgán bude zvolený za každej možnej politickej situácie. Toto však už všetko máme za sebou.

Samozrejme, platná ústava má i ďalšie chyby. Občas na ne narážame pri stranícko-politickom zápase, napríklad v súvislosti s referendami vždy. Ale zasa treba uznať, žiadne ľudské dielo nie je dokonalé, a ak ňou nie je ústava z roku 1992, tak by sme aspoň po rokoch mohli aj my, čo sme ju vtedy kritizovali, konštatovať, že napriek všetkému bola to štandardná demokratická ústava. Stala sa chrbtovou kosťou nášho vnútropolitického zápasu a v ňom v zásade obstála. Preto si jej tvorcov, i napriek chybám a kritike i tej mojej, aj po rokoch vážim. To však neznamená, že by nám úcta voči dielu z minulosti mala zväzovať ruky pre potreby dneška.

Slovensko prežíva nesmierne dynamické obdobie svojej existencie. K zmenám, ktoré k nám prichádzajú, sa musíme nejako postaviť. Preto ani základný zákon nemôže zostať rigídnou literou neschopnou reagovať na život. Návrh, o ktorom dnes rokujeme, je návrhom reagujúcim na dejinné trendy, ktoré sú výzvou i pre našu republiku. Môžeme sa k nim stavať pasívne, trpne ich prijímať ako živelnú pohromu, ba dokonca sa môžeme pokúsiť ich odmietnuť, ale môžeme sa k nim postaviť aj aktívne. Aby sme neboli iba objektom týchto spoločenských pohybov, ktoré tu sú, či to chceme, alebo nechceme, ale aj jedným z ich subjektov, aby sme mohli spolu rozhodovať o ich podobe, o ich dôsledkoch na život nás všetkých, aby sme sa stali podielnikmi nových nádejí a príležitostí a zároveň aby sme boli pripravení na spoločnú obranu a ochranu pred nástrahami nových časov, o akých sa nám ešte nedávno ani nesnívalo, a samotní by sme v tomto zápase mohli zostať slabí a bezbranní.

Skúsme zhrnúť, kde sa v navrhovanej novele nachádzajú kritické miesta, v ktorých sa naše videnie sveta tak diametrálne líši.

(Reakcia z pléna.)

To všade.

Predovšetkým je to nová koncepcia vzťahu vnútroštátneho a medzinárodného práva. Aktívna účasť v integračných procesoch v Európe a vo svete vyžaduje prelomiť starú izolacionistickú predstavu, v ktorej do záväzkov v rámci medzinárodného práva vstupuje štát, ale jeho občania sa môžu domáhať ich dôsledkov na svoj život až vtedy, keď ich štát premietne do svojho vnútorného zákonodarstva. Ba čo viac, Európska únia už i dnes prijíma vlastné zákony a vlastné akty výkonnej moci, ktoré sa bez ďalšieho stávajú priamo záväznými v členských štátoch. Toto súčasný text našej ústavy neumožňuje. Jej teraz platná podoba vychádza zo starej a statickej koncepcie vnútroštátneho okruhu právneho poriadku izolovaného od záväzkov, ale aj práv, ktoré prináša nadnárodná a medzinárodná kooperácia. Zotrvávať v tom by viedlo k postupnej izolácii, a to nielen v oblasti právneho poriadku, ale napokon aj v oblasti politickej. Podľa nás je životným záujmom Slovenskej republiky byť aktívnym subjektom postupujúcej integrácie demokratických štátov Európy. Tomu prispôsobujeme aj náš základný zákon. Nie je to ohrozenie štátnej suverenity, pretože v takom prípade svoju suverenitu už ohrozili predovšetkým súčasné členské štáty Európskej únie a NATO. Je to kvalitatívne nový dynamický pohľad na suverenitu a suverénne presadzovanie štátnych záujmov v historicky nových podmienkach.

Druhým, zásadne kontroverzným okruhom problémov v návrhu novely ústavy je precizovanie postavenia a právomoci orgánov územnej samosprávy vyšších územných celkov. I tu sa stretávame s výčitkou, že ide o akúsi dezintegráciu štátu, oslabovanie jeho moci a autority. Nezmysel, pokiaľ vnímame veci na úrovni našej doby. Veď o existencii vyšších územných celkov hovorí i teraz platný text ústavy. Idea istej miery vertikálnej deľby moci sa takto zjavila už v roku 1992. Podoba, v ktorej sa však zjavila, bola však doteraz prakticky nerealizovateľná. Súčasný text ústavy totiž predpokladá existenciu vyšších územných celkov, ale nedáva im žiadne právomoci. Trocha to pripomína ústavný zákon o česko-slovenskej federácii z roku 1968, zásadne zmenený v normalizácii v roku 1970, ktorý zriadil orgán ochrany ústavnosti na papieri, ale v reálnom živote až do pádu komunizmu, do roku 1989, Ústavný súd nevznikol. Podobne máme i my už 8 rokov na papieri aj vyššie územné celky. My ich však teraz skutočne chceme zriadiť. Podľa nás istá miera vertikálnej deľby moci je na dnešnom stupni rozvoja demokracie normálna a užitočná. Je to škola zapájania sa stále širšieho počtu občanov do verejného života, je to tiež priestor na oveľa intenzívnejšiu a efektívnejšiu ekonomickú a kultúrnu spoluprácu s regiónmi iných krajín, osobitne z regiónmi štátov Európskej únie. Niet sa tu čoho obávať, tento trend v žiadnom modernom štáte neviedol nikdy k jeho dezintegrácii.

Obavy, že by niekto takto mohol vracať dejiny o storočie dozadu, nemajú žiaden reálny základ. Geopolitické reality sú dnes iné a našou šancou v nich je nová geopolitická stabilita v rámci Európskej únie a Severoatlantického paktu. Návrh novely vo vzťahu k budúcim vyšším územným celkom rieši iba základný rámec ich existencie a niektoré praktické otázky. Pritom zachováva unitárnu podobu Slovenskej republiky. Štát neprenáša ani časť svojej suverenity na orgány územnej samosprávy. Čo môže podľa nášho návrhu voči vyšším územným celkom, môže už i dnes voči obciam, môže zákonom preniesť určitú časť výkonu štátnej správy na orgán územnej samosprávy.

Tretím okruhom výčitiek, ktoré smerujú proti návrhu novely ústavy z pozície iného videnia verejného života, je tzv. posilnenie postavenia súdnej moci, a to tak všeobecného súdnictva, ako aj Ústavného súdu. Áno, aj tu sú naše predstavy zásadne odlišné. Ak má slobodná spoločnosť fungovať, tak musí jestvovať spoľahlivý mechanizmus, ktorý každého donúti dodržiavať právo a každému poskytne ochranu voči zneužívaniu moci. Toto môže zabezpečiť len súdnictvo. Jedno i druhé však iba vtedy, ak bude nezávislé. Nezávislé však od politiky, nie od akéhokoľvek systému spoločenskej zodpovednosti. Naše riešenie v návrhu novely je štandardné. Je výsledkom mnohých mesiacov rokovaní a istým kompromisom medzi stanoviskami zástupcov súdnej moci, výkonnej moci i zákonodarnej moci. Môžeme, samozrejme, diskutovať o tom, či podoba tohto kompromisu nebude znižovať účinnosť systémovej zmeny.

Výčitky však tie, myslím tie zásadné, ktoré však k tejto otázke nesmerujú. Aj tu sa zasa stretávame, aj keď nie vo vystúpení pána poslanca Brňáka, aby som bol spravodlivý, ale v dlhodobých postojoch, ktoré už poznáme, sa opäť stretávame so základným motívom, a to s obavou z dezintegrácie štátu vytváraním dominantného postavenia súdov. I toto však musím odmietnuť. Znova sa tu objavuje konflikt zásadných postojov. Jednak treba si uvedomiť, že súd, a aj či hlavne od politiky nezávislý súd, to je tiež štát, aj Ústavný súd. Demokratické rozdelenie moci mu prisúdilo tú jej časť, o ktorú nesúťažia politické strany. Samozrejme, že za jej vykonávanie ani nenesú zodpovednosť. Silné postavenie súdov však nerozvrátilo žiaden štát. Práve naopak, štát je najsilnejší nie vtedy, keď má na čele mocného vodcu, ale vtedy, ak sa môže spoľahnúť na podporu svojich občanov. A dôveru občanov voči štátom, voči jeho inštitúciám mimoriadne silne ovplyvňuje včasné a spravodlivé rozhodovanie súdov. Pretože ani najdokonalejšie zákony nie sú na nič, ak ich v reálnom živote niekto musí a niekto nemusí dodržiavať. Toto však môže zabezpečiť jedine súdna moc, a nie politickí vodcovia.

Štvrtým okruhom našich sporov vo videní charakteru slovenskej štátnosti je tzv. maďarská karta. Ani neviem, či má veľký význam o nej vôbec v súvislosti s predloženou novelou ústavy hovoriť. Je to téma, ktorá sa vytiahne vždy, keď sa minú ostatné argumenty. Vo vzťahu k novele nedáva žiaden zmysel, pretože táto sa vzťahov voči národnostným menšinám vôbec nedotýka. V širšom kontexte však treba povedať, že sa hlásime k téze pozývať občanov maďarskej národnosti, ale aj ostatných národností k spoločnej zodpovednosti za náš domov, za náš štát. Odmietame podozrievanie zo zlých úmyslov tam, kde na to nie sú dôkazy, a odmietame takéto prípady, ak sa preukážu nejakým jednotlivcom, zovšeobecňovať na celé skupiny. Nechceme, aby sa akákoľvek národnostná, či inak definovaná skupina vytláčala do uzavretého geta. To nie je v záujme ani Slovákov, ani Maďarov, ani Rómov, ani nikoho v tejto krajine. Nebudem hovoriť o podrobnostiach. V ich kritike sa budú skôr hľadať už iba podporné argumenty k základnému rozporu. My novelou ústavy navrhujeme také zmeny, ktoré pre Slovenskú republiku otvoria ústavné brány na jej existenciu v nových podmienkach. Prijímame nimi výzvu novej doby, jej dynamizmus, utvárame nimi základ na aktívnu rolu našej krajiny v novej dejinnej situácii. A to tak pre štát ako celok, ako aj pre jeho občanov. Či individuálne, či formou spoločnej účasti v orgánoch územnej samosprávy.

Nemôžeme však byť prekvapení, že tu jestvuje aj ostrý nesúhlas. Uvedomujeme si, že tu nejde len o nesúhlas niekoľkých vedúcich funkcionárov opozičných strán. Tento konflikt má svoje korene hlboko v spoločnosti, ktorá prekonala nesmierne rozsiahle a bolestné premeny. Sčasti z vlastného rozhodnutia, sčasti však ako súčasť oveľa globálnejších premien, ktoré prekonáva súčasné ľudstvo. Ako píše významný filozof a ideológ otvorenej spoločnosti, rozklad starých spôsobov života vedie vždy k pokusom udržať a zastaviť zmeny. Vedie tiež vždy k duchovnej revolúcii a ku kritickej diskusii. Súčasťou toho je aj nové napätie.

Toto napätie, tento nepokoj je dôsledkom zrútenia sa uzavretej spoločnosti. Som presvedčený, že toto napätie musíme znášať ako cenu, ktorú je potrebné zaplatiť za každé nadobudnuté poznanie, múdrosť, spoluprácu a vzájomnú pomoc a v dôsledku toho i za zväčšenie našej nádeje na prežitie. Túto cenu platíme za to, že sme ľudia. Po veľkých spoločenských zmenách sa takmer vždy zjavia aj myslitelia a politici, ktorí z tohto napätia budú ťažiť. Prichádzajú zvyčajne s hrozbami, s úsilím a so sľubmi zachovať alebo obnoviť čosi, čo život prekonal. Títo niekedy dokonca aj úprimne a z ušľachtilých pohnútok vidia rozvrat ich videnia sveta z minulosti ako čosi, čo rozvracia svet vôbec. V podstate je to strach zo slobody človeka, pretože v nej vidia najhlbšiu príčinu rozkladu starého sveta, rozkladu ich videnia štátu a spoločnosti. Preto dali v období tyranie v starovekých Aténach človeku slobodného ducha Sokratovi vypiť bolehlav. Apologéti uzavretej spoločnosti vidia všade zradu a skazu. Preto ľuďom v dobách ťaživých premien ponúkajú ilúziu návratu k pekným snom o jednote, kráse a dokonalosti. Sú to príťažlivé vzdušné zámky pre ľudí, ktorí trpia napätím vo vnútri modernej, dynamickej civilizácie. Preto nachádzajú aj podporu. Chýba im však jedno, to, kvôli čomu kedysi Aristoteles opustil svojho učiteľa, prvého veľkého ideológa uzavretej spoločnosti, Platóna. Ako je známe, odchádzajúc od neho, Aristoteles vyhlásil, "mám rád Platóna, ale ešte radšej mám pravdu".

Návrat k uzavretej spoločnosti je ilúziou. Ak by sme jej prepadli a hľadeli na náš ústavný poriadok ako na nemeniteľné tabu, ak by sme v každom pokuse prispôsobiť ústavu reálnemu verejnému životu videli hrozbu dezintegrácie štátu, tak tým zmeny v spoločnosti aj tak nezastavíme. Ani tie veľké vo svete a v Európe, ale ani tie u nás na Slovensku.

Veď si len spomeňme minulý rok. Hlavnou politickou agendou HZDS po celý rok už od novembra bolo referendum o skrátení volebného obdobia. Možno si ani dnes ešte nechcete priznať, prečo to dopadlo tak, ako to dopadlo. Bolo to predovšetkým preto, lebo spoločnosť sa mení rýchlejšie, ako to vaše vedenie stačí registrovať. A to už nie iba spoločnosť v demokratickej Európe a vo svete, ale aj u nás, vo vnútri našej republiky. Tu treba hľadať hlbšie príčiny, pre ktoré šéf HZDS dal svojim poslancom direktívu znosiť návrh novely ústavy pod čiernu zem. Toto sú tiež dôvody, prečo vám, priatelia z HZDS, keď ste vládli, v Bruseli, vo Washingtone, ani nikde v demokratických štátoch neverili. Môžete hovoriť o podpore vstupu do Európskej únie, do NATO, ale ani tam, ani tu na Slovensku vám to neuveria. Veď rozhodnutie sa pre orientáciu na otvorenú spoločnosť znamená rozlúčiť sa s izolacionizmom predovšetkým doma.

Tu je problém našej dnešnej rozpravy. Sme reprezentanti dvoch rôznych svetov. Návrh novely ústavy vznikol zo širokej diskusie tých, ktorí porozumeli potrebám súčasnosti a postavili sa k tomuto dielu konštruktívne. Tí, ktorí diskutovať a spolupracovať nechceli, tí, čo sa zahľadeli do toho, čo bolo a chcú to premeniť na akýsi nemenný pamätný stĺp, zostali, žiaľ, mimo. To však neznamená, že sme kvôli tomuto ich postoju mali všetci zostať čakať. Vývoj spoločnosti na Slovensku, v Európe a vo svete nepočká. Našou nádejou je postaviť sa novým výzvam našej doby priamo tvárou v tvár, prijať ich a ísť cestou do otvorenej spoločnosti. Musíme ísť ďalej do neznáma, neistoty a nebezpečenstva a v sústredení všetkého nášho umu sa usilovať tak o bezpečnosť, ako aj slobodu.

To je cesta do systému kolektívnej bezpečnosti v Severoatlantickej aliancii a cesta do rodiny slobodných národov v Európskej únii. To je cesta k stále väčšej dôvere občanovi ako základu všetkej moci v štáte. To je vlastným obsahom toho, prečo našou novelou Ústavy Slovenskej republiky otvárame oceľovú ústavnú bránu. Je to koncepcia novej dynamickej štátnej suverenity pre 21. storočie. Je to ústava pre ľudí v novom veku a pre štát, ktorý sa stane predovšetkým štátom týchto ľudí. O tom budeme v našom hlasovaní o niekoľko dní rozhodovať.

Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)