Poslanec J. Cuper:

Pán predsedajúci, nemusíte mi dávať procedurálny. Ja som sa napísal do rozpravy. Ja poviem to, čo som chcel povedať už v rozprave.

Ďakujem.

Podpredseda NR SR I. Presperín:

V poriadku.

Minister spravodlivosti SR J. Čarnogurský:

Vážený pán predsedajúci,

vážená Národná rada,

zhoda okolností tomu chcela, že práve v uplynulých dňoch sme mali možnosť sledovať rozhodnutie Najvyššieho súdu v chúlostivej otázke, ktoré sledovala celá krajina a celá krajina vopred sa zhodla, že rozhodnutie Najvyššieho súdu bude rešpektovať, nech bude akékoľvek, pretože autorita sudcov Najvyššieho súdu bola nenapadnuteľná. Pravda nebolo to v našej krajine, ale v Spojených štátoch. Pred rozhodnutím Najvyššieho súdu o tom, kto v skutočnosti vyhrá prezidentské voľby, sa médiá podrobne zaoberali každým jednotlivým sudcom Najvyššieho súdu, rozoberali ich rozhodnutia aj osobný život a aj keď tá či oná skupina médií nesúhlasila s hlasovaním toho či onoho sudcu v dôležitých otázkach, autorita sudcov bola taká vysoká, že nielenže nespochybňovali ich budúce rozhodnutie, ale naopak, dokonca aj obaja prezidentskí kandidáti vopred vyhlasovali, že budú rešpektovať rozhodnutie súdu. Znovu opakujem, že to nebol Najvyšší súd Slovenskej republiky, ale dodávam, že Najvyšší súd s takou morálnou a odbornou autoritou by sme chceli mať aj v Slovenskej republike a azda si to dokonca aj zaslúžime.

Dovolil som si predoslať tento úvod, aby sme mali pred očami pozitívnu víziu pri prerokúvaní tohto negatívneho bodu programu dnešnej schôdze. Slovenské súdnictvo nefiguruje na najvyšších priečkach dôvery občanov a médiá aj jednotliví občania opakovane vyslovujú výhrady voči práci súdov v tej alebo onej konkrétnej veci. Pozdvihnutie autority súdnictva sa nedá dosiahnuť nejakým jednorazovým opatrením alebo slávnostným vyhlásením. Pozdvihnutie autority slovenského súdnictva sa dá dosiahnuť iba koncentrovaným úsilím všetkých, ktorí vo sfére súdnictva pôsobia dôsledným vylučovaním tých, ktorí autoritu súdnictva znižujú, a maximálnou verejnou kontrolou všetkého, čo by vyvolávalo nedôveru verejnosti voči súdom. Všetky tieto vysoké požiadavky na odbornú a morálnu úroveň súdnictva sa personifikujú v osobe predsedu Najvyššieho súdu. Predsedovi Najvyššieho súdu nestačí byť iba bezúhonným v zmysle čistého trestného registra alebo priemerného občianskeho profilu. Predseda Najvyššieho súdu v každej krajine má spĺňať najvyššie požiadavky na svoju odbornú a morálnu bilanciu. Možno mať výhrady k jeho rozhodnutiam, nemožno mať pochybnosti o jeho profile. Týmito východiskovými úvahami sa nechala viesť vláda pri svojom rozhodovaní o návrhu na odvolanie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky doktora Štefana Harabina z funkcie.

Skutkové dôvody návrhu na odvolanie sú uvedené v písomnom materiáli (tlač 726). O niektorých z nich by som sa chcel osobitne zmieniť.

Skupina vašich poslancov, teda Národnej rady, vypracovala návrh novely Ústavy Slovenskej republiky. Tejto úlohe venovala viac než rok intenzívnej práce. Ministerstvo spravodlivosti spolupracovalo so skupinou poslancov pri ustanoveniach týkajúcich sa súdnictva, ale návrh ako taký, novely ústavy, je výsledkom práce poslancov. Možno mať výhrady k jednotlivým ustanoveniam návrhu, ale predseda Najvyššieho súdu si nemôže dovoliť uvádzať nepravdu o takom dôležitom dokumente, akým je návrh novely ústavy, a to ešte voči predstaviteľom medzinárodných inštitúcií.

Doktor Harabin uviedol nepravdivé tvrdenie vo vzťahu k návrhu novely ústavy v liste zo 16. júna tohto roku adresovanú funkcionárovi Európskej komisie pánovi Girkovi Megánkovi. Doktor Harabin zaslal pánovi Megánkovi zničujúcu kritiku návrhu novely ústavy a túto kritiku označil za stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Nie je to pravda. Najvyšší súd nezaujal stanovisko k návrhu novely Ústavy Slovenskej republiky. Doktor Harabin ďalej v liste píše, že negatívne stanovisko voči návrhu novely odsudzujú takmer všetci sudcovia všeobecných súdov Slovenska. Toto tvrdenie taktiež nie je pravdivé, pretože Rada sudcov Slovenskej republiky napriek legitímnej diskusii o zložení súdnej rady alebo kompetenciách súdnej rady či ministra spravodlivosti návrh novely ústavy v zásade podporila, ako vyplýva z jej uznesenia z 10. apríla tohto roku.

Podobne aj Združenie sudcov Slovenska ako dobrovoľná stavovská organizácia združujúca väčšinu sudcov návrh novely ústavy v zásade podporila, pozri stanovisko združenia z 19. mája tohto roku. Doktor Harabin išiel v liste pánovi Megánkovi tak ďaleko, že vyjadruje pochybnosti o pripravenosti Slovenska na vstup do Európskej únie. Vo verejnosti zaznievajú silnejšie, než by sme si želali, podozrenia o korupcii na súdoch. Podozrenia sa nepodarilo vyvrátiť odhalením a preukázaním poberania úplatkov v žiadnom konkrétnom prípade. Napriek značným oprávneniam policajných orgánov, korupciu ťažko preukázať. S korupciou sa nemožno zmieriť a je potrebné neustále zužovať podmienky, možnosti pre korupciu.

Ministerstvo spravodlivosti uskutočnilo niekoľko krokov týmto smerom a nielenže som nedostal podporu od doktora Harabina, ale doktor Harabin sa postavil proti takým krokom. Pred rokom som vyzval funkcionárov štátnej správy, súdov, predsedov a podpredsedov okresných a krajských súdov, aby predložili majetkové priznanie. Doktor Harabin sa postavil proti mojej požiadavke s odôvodnením, že nie je podložená zákonom. Ústavný súd však rozhodol inak. Jeden bývalý predseda okresného súdu podal sťažnosť na Ústavný súd, keďže z dôvodu nepredloženia majetkového priznania som ho odvolal z funkcie. Ústavný súd jeho sťažnosť neprijal, pretože nezistil porušenie jeho občianskych práv mojou požiadavkou. V inom prípade som kritizoval sudcov okresného súdu, ktorí podpísali spoločenskú záruku za svojho bývalého kolegu, ktorý bol v Českej republike prichytený pri pokuse o podplácanie sudcu. Voči sudcom, ktorí podpísali spoločenskú záruku, mimochodom český súd ju neprijal, som nevyvodzoval žiadne dôsledky, iba som ich ponuku spoločenskej záruky kritizoval. Doktor Harabin v mojej kritike videl pokus o diskrimináciu týchto sudcov, a to v liste funkcionárovi Európskej komisie. Aj tento názor vydáva za názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Svojmu podpredsedovi Najvyššieho súdu sa doktor Harabin opakovane vyhrážal disciplinárnym stíhaním pre prípad, že by sa podpredseda Najvyššieho súdu zúčastnil na práci v poradnej komisii vlády na boj s korupciou.

Zákon o štátnej správe súdov mi ukladá organizovanie vzdelávania mladých sudcov a súdnych čakateľov. Predseda Najvyššieho súdu však zakázal sudcom Najvyššieho súdu vymenovaným do skúšobných komisií zúčastniť sa sudcovských skúšok. Dvaja sudcovia Najvyššieho súdu sa zúčastnili rokovania mnou vytvorenej pracovnej skupiny na posúdenie optimálneho modelu súdnej organizácie. Predseda Najvyššieho súdu im uložil zobrať si dovolenku na dni, keď sa zúčastnili na rokovaní tejto pracovnej skupiny. Predseda Najvyššieho súdu je funkcionárom štátnej správy Najvyššieho súdu a podľa zákona je zodpovedný okrem iného za dôstojnosť súdneho konania a dodržiavanie zásad sudcovskej etiky na Najvyššom súde.

Minulý rok došlo k nepríjemnému a trápnemu incidentu, keď vtedajší podpredseda Najvyššieho súdu sa neoprávnene a násilím dobýjal do miestnosti v budove ministerstva spravodlivosti, a pritom fyzicky inzultoval pracovníka ministerstva spravodlivosti. Doktor Harabin sa k incidentu zachoval úplne pasívne. Podobne pasívne sa zachoval, keď ten istý sudca Najvyššieho súdu v tomto roku bezplatne strávil viac dní v Kúpeľoch Sliač a potom mal v kauze tých istých Kúpeľov Sliač rozhodovať. Tým viac kontrastuje aktivita doktora Harabina, keď v máji tohto roku verejne komentoval rozhodnutie Najvyššieho súdu v kauze tých istých Kúpeľov Sliač ešte skôr, než bolo rozhodnutie doručené účastníkom.

V máji minulého roku požiadal vedúci súdnej správy Najvyššieho súdu Stavebný úrad Bratislava I o vyznačenie právoplatnosti na kolaudačnom rozhodnutí o budove, v ktorej sídli ministerstvo spravodlivosti, Najvyšší súd a ďalšie inštitúcie. K sprievodnému listu priložil tento podriadený predsedu Najvyššieho súdu kolaudačné rozhodnutie so sfalšovanou hlavičkou. V zázname z poslaneckého prieskumu uskutočneného 19. septembra tohto roku ohľadne prešetrenia okolností okolo kolaudačného rozhodnutia sa uvádza, že jeden člen poslaneckej komisie sa obrátil na bývalého vedúceho súdnej správy Najvyššieho súdu s konkrétnou otázkou, či je pravda, že sa na Okresnom úrade Bratislava I vyjadril, že sa nemôže vrátiť bez vyznačenia právoplatnosti. Vyzvaný bývalý vedúci súdnej správy Najvyššieho súdu neodpovedal. Na to pracovníčka okresného úradu potvrdila, že bolo tak. Na to pán Manica uviedol, že on sa len informoval o vybavení, nemôže vyvrátiť, čo bolo povedané. Predseda Najvyššieho súdu v tejto veci najskôr uvádzal do médií, že neoverená fotokópia verejnej listiny nemôže mať charakter verejnej listiny, neskôr uvádzal, že Najvyšší súd žiadnu fotokópiu neposielal, iba žiadal okresný úrad o zaslanie stavebných rozhodnutí za účelom kompletizácie stavebno-technickej dokumentácie a naposledy obvinil ministerstvo spravodlivosti z podstrčenia falzifikátu.

Doktor Harabin negatívne ovplyvňuje úroveň rozhodovania Najvyššieho súdu. Na jednej strane nesúhlasil s preložením na Najvyšší súd sudkyne, ktorej vyjadrila podporu Rada sudcov Slovenskej republiky. Na druhej strane listom z 25. februára tohto roku žiadal o preloženie na stáž na Najvyšší súd v záujme, ako uvádza, zabezpečenia plynulého chodu súdnictva na Najvyššom súde pridelenie na Najvyšší súd doktora Zimermanna z Okresného súdu Veľký Krtíš. Doktor Zimermann preukázal svoju odbornú úroveň napríklad rozhodnutím z 30. marca tohto roku vo veci ochrany osobnosti, keď rozhodol na základe § 200i ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol z dôvodu protiústavnosti zrušený Ústavným súdom ešte v roku 1997. Navyše v poučení na rozsudku nepripustil podanie odvolania.

Tieto niektoré skutkové dôvody návrhu na odvolanie doktora Harabina z funkcie predsedu Najvyššieho súdu sú pre vládu dostatočne presvedčivé a závažné, aby podala návrh na odvolanie doktora Harabina z funkcie predsedu Najvyššieho súdu. Zdôrazňujem, že tento návrh sa týka funkcie doktora Harabina ako funkcionára štátnej správy Najvyššieho súdu podľa § 8 zákona číslo 80/1992 Zb. o štátnej správe súdov. Na tento návrh sa nevzťahujú ustanovenia zákona číslo 412/1991 Zb. o disciplinárnej zodpovednosti sudcov. Z toho dôvodu nebolo potrebné ani možné podať najskôr proti doktorovi Harabinovi návrh na disciplinárne konanie.

V našom právnom poriadku sa štátna správa súdov uskutočňuje prostredníctvom predsedov súdov, ktorí sa tak ocitajú v dvojjedinej funkcii, sú sudcami a zároveň funkcionármi štátnej správy súdov. Ich postavenie sudcov sa riadi všeobecnými ustanoveniami zákonov o sudcoch, ich postavenie funkcionára štátnej správy súdov sa riadi ustanoveniami zákona o štátnej správe súdov. Táto konštrukcia štátnej správy súdov má na našom území dlhoročnú tradíciu vrátane medzivojnového obdobia. Podobá sa konštrukcii štátnej správy súdov v iných krajinách, napríklad v Nemecku. Táto konštrukcia štátnej správy súdov je odlišná od štátnej správy súdov v anglosaskej oblasti, ale má svoje racionálne zdôvodnenie a dlhoročná tradícia jej dodáva účinnosť.

Niekoľko slov o ústavnej problematike návrhu na odvolanie. Zákon číslo 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch, ktorý výslovne v § 50 ods. 2 druhá veta uvádza: Odvolať z funkcií uvedených v § 39 ods. 1 a 2 možno len na návrh orgánu, ktorý podáva návrh na zvolenie do týchto funkcií. V § 39 ods. 1 a 2 ustanovuje voľbu a vymenovanie súdnych funkcionárov a § 39 ods. 1 znie: Predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu volí zo sudcov tohto súdu Národná rada na návrh vlády na päť rokov. § 50 ods. 2 zákona teda jednoznačne zakotvuje zákonný režim odvolania predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu Národnou radou, a to na návrh vlády Slovenskej republiky.

Ďalším zákonom, ktorý vykonáva toto ustanovenie, je § 121 rokovacieho poriadku Národnej rady. § 121 rokovacieho poriadku znie: "Sudcov, predsedu a podpredsedov Najvyššieho súdu Národná rada odvoláva v tajnom hlasovaní." Z obidvoch citovaných právnych predpisov je teda zrejmé, že zákony vykonávajúce ústavné ustanovenie umožňujú odvolanie predsedu aj podpredsedu Najvyššieho súdu pred skončením funkčného obdobia. Odvolanie podpredsedu Najvyššieho súdu bolo dvakrát aplikované v praxi, a to pri odvolaní doktora Ivana Majeríka vo februári 1998 a v minulom roku pri odvolaní doktora Štefanka z funkcie podpredsedu Najvyššieho súdu, pričom ústavný aj zákonný režim voľby a odvolávania predsedu a podpredsedov Najvyššieho súdu je identický.

K tejto otázke vyniesol Ústavný súd Slovenskej republiky viacero rozhodnutí. Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky číslo II ÚS 17/00 z tohto roku hovorí, jednak sa odvoláva na predchádzajúce rozhodnutia Ústavného súdu, a to konkrétne na rozhodnutie Ústavného súdu I ÚS 61/96, a potom v odôvodnení svojho rozhodnutia, ktoré vyniesol v kauze návrhu skupiny poslancov Národnej rady vo veci odvolania doktora Štefanka minulý rok z funkcie podpredsedu Najvyššieho súdu, Ústavný súd rozhodol a odôvodnil, citujem: "O tom, ktorý právny predpis použije vo svojej rozhodovacej či inej činnosti vláda Slovenskej republiky a z akých dôvodov je oprávnená rozhodovať len samotná vláda v zmysle a rozsahu príslušnej ústavnej a zákonnej úpravy svojej činnosti, a nie Ústavný súd v konaní o výklad ústavných zákonov, ak je vec sporná" a tak ďalej. Ďalej Ústavný súd píše: "Súčasťou tohto ústavného režimu štátnych orgánov Slovenskej republiky je aj ich výlučné oprávnenie rozhodovať o tom, ktorý druh právnej úpravy - ústavný alebo zákonný - použijú vo svojej rozhodovacej alebo inej činnosti." A konečne: "Súčasťou rozhodovania o výklad ústavných zákonov, ak je vec sporná, pred Ústavným súdom nie je a ani nemôže byť aj rozhodovanie, či označený iný orgán štátu mal v spornej veci použiť ústavný alebo zákonný predpis, nakoľko rozhodnutie o tom patrí do jeho výlučnej právomoci." V tomto rozhodnutí Ústavný súd zaujal prísne vzaté nad rámec vtedajšieho priameho návrhu skupiny poslancov aj stanovisko k oprávneniu Národnej rady rozhodovať o takomto návrhu, a tu povedal, poslanci vtedy aj zo strany Národnej rady Slovenskej republiky označili jej uznesenie číslo 378 z 8. júla 1999, ktorým odvolala podpredsedu Najvyššieho súdu, za sporné s ústavou. Ústavný súd píše: "Aj v tomto prípade Ústavný súd zistil, že označený orgán štátu, teda Národná rada, použil zákony, a nie ústavný predpis, z dôvodov zhodných s tými uvedenými vyššie pod bodom 3 bol preto návrh navrhovateľov v tejto časti takisto odmietnutý pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí."

V inom svojom rozhodnutí Ústavný súd, a to v rozhodnutí číslo II US 796/00, a to je konkrétne rozhodnutie vo veci podnetu doktora Harabina po rozhodnutí vlády o návrhu na jeho odvolanie, Ústavný súd tento návrh odmietol a v odôvodnení uviedol: "Návrh ministra spravodlivosti ani uznesenie vlády, ktorým vláda schválila návrh na odvolanie navrhovateľa z funkcie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, nemohli porušiť základné právo navrhovateľa upravené v článku 30 odsek 1 ústavy, pretože ústava právu na zotrvanie v štátnej verejnej funkcii neposkytuje ochranu ako jednému zo základných práv upravených v citovanom ustanovení."

Uvádzam, že v tomto bode alebo v tejto problematike Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodoval alebo rozhoduje odlišným spôsobom ako Ústavný súd Českej republiky, hovorím to len na ilustráciu, pretože, samozrejme, nás môžu zaujímať iba rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Chcel by som sa zmieniť aj o medzinárodnom aspekte tohto návrhu na odvolanie doktora Harabina. Pre Slovenskú republiku, odhliadnuc od rýdzo právnych dôvodov a rýdzo právnych postupov, je rozhodujúce stanovisko Európskej únie. Stanovisko Európskej únie k tomuto návrhu na odvolanie doktora Harabina je neutrálne, konštatačné, ako je výslovne uvedené v poslednej správe Európskej komisie o Slovensku z 8. novembra tohto roku. Z toho vyplýva, že prípadné odvolanie doktora Harabina z funkcie nepoškodí naše medzinárodné záujmy.

V tej súvislosti je, samozrejme, potrebné sa zmieniť aj o názore pána Cumaraswamyho, funkcionára Organizácie Spojených národov. Vážim si pána Cumaraswamyho, že nezaložil sťažnosť doktora Harabina len tak do zásuvky, keď ju dostal, keď ju doktor Harabin podal, a pán Cumaraswamy si dal námahu na jej prešetrenie. Mal som dlhší rozhovor s pánom Cumaraswamym, v ktorom pán Cumaraswamy kritizoval náš systém štátnej správy súdov, a to prostredníctvom predsedov súdov. V jeho názoroch je zrejmá spätosť s anglosaským súdnym a právnym systémom. Vecnými dôvodmi sme sa vôbec nezaoberali, pretože pán Cumaraswamy ich vôbec nenastolil. Organizácia Spojených národov nemá oprávnenie zasahovať do vnútorného zákonodarstva členských krajín. Názor pána Cumaraswamyho je preto iba názorom istého funkcionára Organizácie Spojených národov, ktorý pre Slovenskú republiku nemá žiadnu väčšiu závažnosť.

No a v priebehu aj parlamentného rokovania, myslím aj v ústavnoprávnom výbore, opakovane oprávnene vyvstáva záujem o stanovisko sudcovských rád.

Rada sudcov Slovenskej republiky sa nezišla v uznášaniaschopnom počte na to, aby zaujala stanovisko k návrhu vlády, ale Sudcovská rada Najvyššieho súdu sa zišla v uznášaniaschopnom počte 30. novembra tohto roku na to, aby zaujala stanovisko, podala vyjadrenie k návrhu vlády na odvolanie doktora Harabina. 30. novembra tohto roku o 15.30 hodine zišli sa členovia Sudcovskej rady Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na pokračovanie v odloženom rokovaní o zaujatie stanoviska k návrhu vlády Slovenskej republiky na odvolanie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Predseda Sudcovskej rady, teda doktor Harabin, po zistení, že nie je prítomná 1 členka rady, ktorá je práceneschopná, rokovanie rady ukončil s tým, že trvá na účasti všetkých členov rady. Následne predložil aj písomné ospravedlnenie ďalšieho člena rady. Prítomní členovia rady vyzvali predsedu doktora Harabina, aby rokovanie pokračovalo, lebo rada je v plnej miere uznášaniaschopná, keďže je prítomná nadpolovičná väčšina jej členov. Napriek tomu predseda rady odmietol pokračovať v rokovaní s tým, že bude zvolaná až po skončení práceneschopnosti neprítomnej členky rady a rokovanie rady opustil. So zreteľom na tento postup rady prítomní ôsmi členovia rady v záujme upokojenia a ukončenia viacmesačného zneisťovania práce sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyhlásili vo forme vyhlásenia, že podporujú návrh vlády na odvolanie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a o tomto návrhu nehodlajú ďalej rokovať.

Vážená Národná rada, slovenské súdnictvo potrebuje na svojom čele osobu, ktorá bude symbolom a vzorom odborného a etického smerovania celého súdnictva. Potrebuje na svojom čele osobu, ktorá bude sudcov Slovenskej republiky spájať, a nie rozdeľovať. Žiaľ, doktor Harabin sudcov rozdeľuje. Rozdelenie sudcov sa prejavuje v znechutených reakciách na pozornosť, ktorú vo verejnosti vyvoláva doktor Harabin svojimi krokmi a výrokmi. Viditeľným znakom rozdelenia sudcov sú opakované a dávne polemiky medzi Združením sudcov Slovenska ako najväčšej stavovskej organizácie sudcov a doktorom Harabinom, a to dávno predtým, než bol podaný návrh na jeho odvolanie. Slovenské súdnictvo má osobnosti, ktoré požívajú odbornú aj ľudskú vážnosť medzi sudcami, a sú to osobnosti, ktoré nemajú žiadnu straníckopolitickú nadväznosť. Slovenské súdnictvo potrebuje takúto osobnosť na svojom čele, s ktorou sa budú môcť všetci sudcovia slovenských súdov stotožniť. Žiaľ, je mi ľúto, ale doktor Harabin takou osobnosťou nie je. Nie je to pre mňa príjemné, ale z pohľadu súdnictva je potrebné urobiť kroky k náprave pomerov na vrchole pyramídy slovenského súdnictva. Nápravu je možné urobiť iba výmenou na poste predsedu Najvyššieho súdu. Prosím o vašu podporu pre tento krok.

Ďakujem.

Podpredseda NR SR I. Presperín:

Ďakujem pánu ministrovi za úvodné slovo. Prosím vás pán minister, aby ste sa posadili na miesto navrhovateľov.

Dávam teraz slovo poverenému členovi ústavnoprávneho výboru, poslancovi Petrovi Zajacovi a prosím ho, aby uviedol stanovisko tohto výboru.

Poslanec P. Zajac:

Vážený pán predsedajúci,

vážené panie poslankyne,

vážení páni poslanci,

Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky sa stretol v tejto veci asi šesťkrát, veľmi dôkladne prerokoval návrh vlády a 31. októbra 2000 dospel k tomuto uzneseniu: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky prerokoval návrh na odvolanie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, tlač 726 a:

a) konštatuje, že návrh vlády Slovenskej republiky z 20. septembra 2000 na odvolanie doktora Štefana Harabina z funkcie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je podaný v súlade s § 50 ods. 2 zákona číslo 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov, ktorý vychádza z článku 145 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,

b) súhlasí s návrhom vlády Slovenskej republiky na odvolanie doktora Štefana Harabina, predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

c) odporúča Národnej rade Slovenskej republiky

1. hlasovať o odvolaní doktora Štefana Harabina z funkcie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tajne,

2. odvolať doktora Štefana Harabina z funkcie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Ústavnoprávny výbor okrem toho odporúčal predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky:

1. zabezpečiť pre potreby poslancov korešpondenciu medzi vládou Slovenskej republiky a osobitným úradníkom OSN pre spracovanie hlásení pre vyšší orgán vo veci nezávislosti sudcov a právnikov aj oficiálny preklad, čo sa stalo,

2. zabezpečiť pre potreby poslancov stanoviská Sudcovskej rady Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Rady sudcov Slovenskej republiky.

Rada sudcov Slovenskej republiky bola odročená na 26. 1. 2001, Sudcovská rada Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa stretla 30. novembra 2000, bola uznášaniaschopná, predseda ukončil rokovanie s tým, že chce, aby boli prítomní všetci členovia. Prítomní ôsmi členovia, pretože bola rada uznášaniaschopná, návrh vlády podporili s tým, že ďalej nehodlajú v tejto veci rokovať.

Ďakujem a navrhujem otvoriť rozpravu.

Podpredseda NR SR I. Presperín:

Ďakujem pekne, pán poslanec. Prosím vás, aby ste zaujali miesto pre spravodajcov.

Otváram rozpravu k tomuto bodu programu. Konštatujem, že do rozpravy sa písomne prihlásili títo poslanci a poslankyne: ako prvý pán poslanec Brňák, ďalej pán poslanec Cuper, po ňom pán poslanec Zelník, pán poslanec Sitek, pani poslankyňa Tóthová, pán poslanec Baco a pán poslanec Krajči. To sú všetci, ktorí sú prihlásení do rozpravy písomne. Rozprava bola otvorená, ako prvému dávam slovom Petrovi Brňákovi, pánovi poslancovi Brňákovi.

Pani poslankyňa, vy máte procedurálny návrh?

Tak prosím, nech sa páči najskôr.

Poslankyňa K. Tóthová:

Dávam procedurálny návrh, aby pán minister ešte mal čas si rozmyslieť to, čo predložil, pretože ja som dosť mierna politička a musím povedať: Fuj, pán minister, hanbite sa tak deformovať právo.

Podpredseda NR SR I. Presperín:

Ale to nie je procedurálny návrh, pani poslankyňa. Pani poslankyňa, férové nie je ani to, že ste ohlásili procedurálny návrh. Bolo to niečo úplne iné. Len zo slušnosti k vám ako žene som to toleroval.

Pani poslankyňa Kolláriková má procedurálny návrh.

Prosím.

Poslankyňa M. Kolláriková:

Áno, mám procedurálny návrh. Pán predsedajúci, zvážte, či budeme ďalej pokračovať v rokovaní o tomto bode, pretože nás je tu príliš málo, aby sme mohli skutočne rokovať o takomto závažnom bode. Čiže dávam procedurálny návrh, aby sme hlasovali o tom, či sa má ďalej pokračovať v prerokúvaní tohto návrhu.

Podpredseda NR SR I. Presperín:

Dávam hlasovať o tomto návrhu. Nech sa páči, páni poslanci, hlasujte o predloženom návrhu. Hlasujeme o tom, aby sme prerušili toto rokovanie a pokračovali v utorok.

Tak prosím, pani poslankyňa, ruším toto hlasovanie. Sformulujte ešte raz váš procedurálny návrh. Vypli ste sa. Ešte raz sa zapnite, prosím vás. Zapnite mikrofón. Prosím.

Poslankyňa M. Kolláriková:

Dávam návrh, aby sme prerušili rokovanie o tomto bode.

Podpredseda NR SR I. Presperín:

Prosím, je tu návrh, hlasujte. Povedal som v podstate to isté.

Pán poslanec Andrassy, poprosím ťa, keby si si dal na seba sako.

Prezentovalo sa 32 poslancov.

Takže musíme pokračovať ďalej vzhľadom na to, že sme sa dohodli, že budeme rokovať do druhej.

Pán poslanec Brňák, môžete vystúpiť v rozprave.

Poslanec P. Brňák:

Ďakujem pekne.

Vážený pán predsedajúci,

vážený pán minister,

vážená Národná rada Slovenskej republiky,

milé dámy,

vážení páni,

dovoľte mi, aby som v krátkosti zareagoval na tento návrh, hoci priznám sa, a naznačil som to aj vo svojom procedurálnom návrhu, všetci sme v Hnutí za demokratické Slovensko verili a dúfali v to, že sa naplní sľub, ktorý dal verejne predseda ústavnoprávneho výboru vysokému komisárovi Organizácie Spojených národov v tom smere, že uvedený návrh nebude predmetom rokovania tejto schôdze Národnej rady Slovenskej republiky a bude na rokovaní až na budúcej schôdzi, pretože sa pripravuje stanovisko možno najvyššieho hodnostára Organizácie Spojených národov v tejto záležitosti.

Chcem povedať, že nemôžem akceptovať to vyjadrenie, ktoré prezentoval pán predseda ústavnoprávneho výboru v tom smere, že na stiahnutie z rokovania tohto bodu je potrebné alebo sú potrebné tri poslanecké kluby, a tým chcel naznačiť, že SDĽ v tomto smere je osamotená. Ak by chcel skutočne naplniť to, čo sľúbil verejne nie ako člen Strany demokratickej ľavice, ale ako predseda ústavnoprávneho výboru, mohol tak urobiť minimálne za spoluúčasti Hnutia za demokratické Slovensko a Slovenskej národnej strany a myslím si, že bolo možné v rámci týchto troch klubov takýto postup aj iniciovať. Čiže považujem toto jeho vyjadrenie skôr za alibistické.

Chcem povedať, pokiaľ ide o predmetnú kauzu, že v danom prípade možno zhrnúť akési celkové stanovisko, celkové stanovisko k tomuto návrhu na odvolanie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky asi tak, že klebety, bulvár a politika zvíťazili nad Ústavou Slovenskej republiky, pretože skutočne veci sa majú a stoja tak, že v danom prípade ide o brutálne porušenie Ústavy Slovenskej republiky.

Chcem povedať, že tento návrh na odvolanie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je zásahom do sudcovskej nezávislosti, pretože predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z titulu svojho ústavného postavenia nereprezentuje štátnu správu súdu, súdov. Ak teda minister a vláda Slovenskej republiky ako reprezentanti exekutívy navrhujú a žiadajú odvolanie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, myslím si, že treba považovať tento postup za veľmi hrubé a brutálne porušenie princípu deľby moci v štáte. Myslím si, že aj v tomto duchu predovšetkým vystupoval pán Cumaraswamy aj na pôde ústavnoprávneho výboru a že veľmi jasným spôsobom toto dal najavo všetkým prítomným nie z hľadiska jeho otázok alebo nejakej jeho neistoty, ale z hľadiska jeho veľmi rigorózneho vystúpenia práve v tejto oblasti.

Ak budeme posudzovať uvedenú kauzu prísne a podľa jej vecného charakteru z hľadiska súladnosti tohto návrhu s naším právnym poriadkom, musíme, a iné nám neostáva, postupovať od najvyššej normy právnej sily, ktorou je Ústava Slovenskej republiky. Myslím si, že na túto tému, či je možné alebo nie je možné odvolávať predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zaznelo už veľmi veľa, viacerí aj odborníci, aj novinári, aj politici sa k tejto téme vyjadrovali, ale predsa len dovolím si upriamiť vašu pozornosť na základný článok Ústavy Slovenskej republiky, ktorý je jedine záväzný a jedine určujúci aj v tejto kauze, a to je článok 145 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý hovorí o tom, že Národná rada Slovenskej republiky volí predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na obdobie piatich rokov. Nič iné, nič viac a nič menej v tomto článku uvedené nie je.

Chcem povedať a opätovne prízvukovať, že toto nie je názor len nejakých opozičných politikov, ale aj viaceré renomované právnické kapacity sa vyjadrili v tom duchu, že práve v zmysle uvedeného článku 145 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nie je možné odvolať predsedu Najvyššieho súdu pred uplynutím piatich rokov, iba ak táto osoba bola odvolaná zároveň s funkcie sudcu. To je jediný prípad, keď je možné predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pred uplynutím piatich rokov a zároveň odvolať aj z funkcie predsedu Najvyššieho súdu.

Chcem povedať, že iste je vám všetkým známy a dostupný komentár k Ústave Slovenskej republiky a názor, ktorý prezentoval dnes už nebohý profesor Plank práve v tejto oblasti, pretože on jednak garantoval túto oblasť komentára, a jednak takto aj prezentoval svoj názor presne v tomto duchu, o ktorom som teraz hovoril. Podobný názor veľmi jasný a veľmi presný takto postavil a takto dokumentoval aj bývalý predseda Ústavného súdu akademik Čič, čiže myslím si, že nie je možné v danú chvíľu akosi len pohodiť plecom a povedať, že je to názor opozičných politikov alebo je to názor len jeden z tisícov. Renomované kapacity práva sa vyjadrili v tom duchu, že jednoducho predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie je možné odvolať pred obdobím pred skončením piatich rokov, päťročného obdobia. Navyše chcem povedať, že v rámci tohto komentára k Ústave Slovenskej republiky je vymenovaný celý rad ďalších právnických kapacít, ktoré sú uvedené v rámci úvodu k tejto knihe, ktorí tým, že sa pripojili k tomu kolektívu autorov, ktorí posudzovali komentár k ústave Slovenskej republiky, vyjadrili aj svoj súhlas s názorom, ktorý prezentoval pán profesor Plank v tom duchu, že predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie je možné odvolať.

Čiže ešte raz rozhodujúci a podstatný pre alebo rozhodujúci a podstatný pre odvolávanie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie je volebný poriadok parlamentu, ktorý bol schvaľovaný formou uznesenia parlamentu, nie je ním ani rokovací poriadok parlamentu, nie je ním ani zákon o súdoch a sudcoch, ale je ním Ústava Slovenskej republiky a jej článok 145 ods. 2, ktorý veľmi jasne, zrozumiteľne a konkrétne hovorí o tom, že pred uplynutím piateho roku funkčného obdobia nie je možné odvolať predsedu Najvyššieho súdu z tejto funkcie.

Tu si dovolím povedať jednu perličku, keď som navrhoval na pôde ústavnoprávneho výboru, aby sa konečne uznesenie, ktoré opiera svoj právny názor o § 50 ods. 2 zákona číslo 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch, rozšíril a aby sa tam dala väzba aj na článok ústavy, podľa ktorého je možné odvolať predsedu Najvyššieho súdu pred uplynutím piatich rokov, tak tento môj návrh jednoducho neprešiel na pôde ústavnoprávneho výboru, inými slovami povedané, všetci tí, ktorí hlasovali proti tomuto návrhu, jednoducho si boli vedomí toho, že ústava takýto krok neumožňuje, a preto tam dali iba uvedené ustanovenie § 50. Je to výsmech toho, že práve ústavnoprávny výbor má vo svojej hlavnej agende skúmať a posudzovať všetky veci, ktoré sú na pôde ústavnoprávneho výboru práve z hľadiska rozmeru posudzovania prípadnej rozpornosti práva, právneho poriadku, zákonov so základným dokumentom najvyššej právnej sily, ktorou je Ústava Slovenskej republiky.

Ak by sme aj teraz pripustili tú možnosť, že procesné ustanovenia rokovacieho poriadku parlamentu, zákona o súdoch a sudcoch a volebný poriadok schválený uznesením parlamentu do istej miery hovoria o možnosti odvolania predsedov súdov vo všeobecnosti, treba povedať, že všetky tieto ustanovenia, či už ustanovenie § 50 zákona o súdoch a sudcoch alebo sporné ustanovenie vyplývajúce z rokovacieho poriadku, je možné čítať iba v medziach Ústavy Slovenskej republiky. To je veľmi dôležité a veľmi podstatné uviesť pre všetkých tých, ktorí tvrdia, že právnym dôvodom na odvolanie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je § 50 ods. 2 zákona o súdoch a sudcoch. Tento paragraf nemôže rozširovať Ústavu Slovenskej republiky, nemôže ísť nad rámec Ústavy Slovenskej republiky, ale môže byť čítaný iba a prísne vo väzbe k článku 145 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, to znamená, že áno, za istých okolností je možné aj odvolať predsedu Najvyššieho súdu, ale iba vtedy, ak zároveň bude odvolávaný z funkcie sudcu všeobecného sudcu. Toto bola aj jedna zo základných otázok výhrad a kritiky spomínaného pána Cumaraswamyho, ktorý nevedel pochopiť jednu úžasnú vec a nevedel na ňu ani odpovedať predseda ústavnoprávneho výboru, ktorý myslím, myslím si sa dosť potil práve v súvislosti s týmito výčitkami pána Cumaraswamyho. Pán Cumaraswamy totiž položil otázku adresovanú predsedovi ústavnoprávneho výboru tak: Pán predseda, aké sú dôvody vedúce ústavnoprávny výbor alebo Národnú radu Slovenskej republiky, že bude hlasovať o odvolávaní predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky? Na to po prvýkrát predseda ústavnoprávneho výboru povedal, je tu podozrenie z falšovania kolaudačného rozhodnutia, ktoré sa vyčíta predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. A na to úžasnutý pán Cumaraswamy sa opýtal predsedu ústavnoprávneho výboru: Ak je takéto vážne podozrenie na predsedu Najvyššieho súdu, že mohol falšovať verejnú listinu, tak vy ho odvolávate iba z funkcie predsedu Najvyššieho súdu a neodvolávate ho z funkcie sudcu vo všeobecnosti?

To je, to je základný problém, základná otázka, ako je možné ho podozrievať z takého závažného nie prešľapu, doslova porušenia trestnoprávneho porušenia práva a na druhej strane hovoríme, že za toto ťa odvoláme iba z funkcie predsedu Najvyššieho súdu, ale naďalej ostaneš ako sudca Najvyššieho súdu pôsobiť vo svojej funkcii. Navyše myslím si, pán Harabin je predsedom senátu Najvyššieho súdu, čiže pomerne vysoká exponovaná funkcia, exponovaná funkcia v rámci jeho činnosti na Najvyššom súde. Čiže ešte raz, ak toto má byť dôvodom na jeho zbavovanie z funkcie predsedu Najvyššieho súdu, ako je možné, že vláda vo svojom kroku nejde ďalej a že ho neodvoláva z funkcie sudcu?

Na to potom pán predseda ústavnoprávneho výboru, keď zistil, že táto časť pôdy preňho je pomerne neistá, tak povedal, že aj morálne dôvody sú tu na to, aby nemohol vykonávať túto funkciu. A na to zase užasnutý pán Cumaraswamy sa opýta, tak keď taká vysoká a exponovaná funkcia, akou je predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nespĺňa morálne kritériá, morálne princípy na to, aby mohol byť predsedom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, tak ich už spĺňa ako sudca Najvyššieho súdu? Čiže opätovne sa dostal k tej istej veci, k tomu istému problému a tento nakoniec jednoznačne aj formuloval do svojho záveru, keď povedal, že na základe dostupných, ním dostupných informácií nielen zo strany pána Harabina, ale aj ostatných zainteresovaných jednoducho dospel k záveru, že tu ide o politicky účelový krok vlády, exekutívy, pána ministra v tom smere, že sa jednoducho chce odvolať predseda Najvyššieho súdu. Dôvod politický, nie dôvod právny ani nie dôvod vecný.

A že tomu skutočne tak je, vlastne svedčí napríklad aj vyjadrenie minulého prezidenta Združenia sudcov Slovenska pána Rohárika, ktorý v jednom rozhovore pre jedny noviny uviedol, keď sa ho opýtali, či aj on je za odvolanie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pána Harabina, tak pán Rohárik vtedy povedal, áno, som. A keď sa ho opýtal redaktor, že prečo, tak on to veľmi jasne, zrozumiteľne formuloval, a to je podľa môjho názoru aj podstata dnešného odvolávania, pán Rohárik ako prezident Združenia sudcov Slovenska s veľmi úzkou väzbou na pána ministra Čarnogurského povedal: Predseda Najvyššieho súdu pán Harabin nie je naša krvná skupina. On tento problém pomenoval veľmi jasne, veľmi výstižne a vlastne myslím si, že tu je niekde samotná podstata aj dnešného odvolávania predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z tejto funkcie.

Pán minister Čarnogurský uviedol, snažil sa nahovoriť aj poslancom, predovšetkým poslancom vládnej koalície, že v tejto súvislosti nehrozí nejaká medzinárodná odozva. Chcem trocha rozporovať tento názor pána ministra. Myslím si, že nie je to tak. Nie je to tak, ako povedal, že pán Cumaraswamy je proste nejaký pán nejakej inštitúcie, ktorá nemá čo hovoriť do nášho vnútroštátneho právneho poriadku. Jednoducho má tú možnosť, má to právo a pán Cumaraswamy aj pri našej diskusii veľmi jasne hovoril, že už aj v iných štátoch takto bol a veľmi jasné a precízne stanoviská formuloval nie on ako osoba, ale skôr ako inštitúcia Organizácie Spojených národov, ktorá je veľmi významná a myslím si, ktorej názor v tomto smere nie je zanedbateľný.

Ak pán minister Čarnogurský sa snaží navodiť atmosféru toho, že Brusel dnes mlčí, on to veľmi krásne vyjadril, že zaujal Brusel neutrálne stanovisko, to znamená, že ani tak, ani tak. Ten, kto počuje trávu rásť, by sa už z takto formulovanej dikcie mohol troška viac dozvedieť, že ak Brusel zaujme neutrálne stanovisko, tak podľa môjho názoru ho zaujal preto, že je tu istá snaha o istú filtráciu tej skutočnosti, aby nezaujal Brusel ani také, ani onaké stanovisko. Zatiaľ sa zrejme vládnej koalícii darí držať túto polohu mŕtveho chrobáka zo strany Bruselu, ale nepochybujem o tom, pán minister spravodlivosti, a možno čas bude toho najlepším svedkom, že aj Brusel bude reagovať na túto záležitosť, myslím tým rozhodujúce a decízne orgány práve Európskej únie a neviem, ako potom budete reagovať alebo aké stanovisko zaujmete. Mimochodom nemusí to byť povedzme práve stanovisko nejakého európskeho komisára, môže to byť už stanovisko aj Medzinárodného súdu pre ľudské práva pre prípad, že žaloba a návrh, ktorý tam je zo strany pána Harabina, bude úspešný. Iste viete, a ja to tu opakujem ešte raz na pôde parlamentu, že pán Harabin sa domáha aj ujmy, myslím okolo 20 alebo 22 miliónov korún, spočívajúcej v tomto neústavnom odvolávaní z funkcie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a iste nebudete mať problém potom hľadať, pán minister, aj, by som povedal, tú priamo zodpovednú a kompetentnú osobu pre prípad, že pán Harabin bude na tomto Medzinárodnom súde pre ľudské práva úspešný.

V tomto smere si dovolím ešte povedať, že táto záležitosť mala, mala svoj priebeh a svoju históriu aj na pôde ústavnoprávneho výboru. Iste si pamätáte a viete, že napriek obrovskému záujmu médií o túto záležitosť, keď ústavnoprávny výbor bol maximálne okupovaný po celý čas, ako sme sa zaoberali týmto problémom. Celkom sa ústavnoprávny výbor zaoberal problémom odvolávania predsedu Najvyššieho súdu asi deväťkrát, čiže aj to svedčí v podstate o istej dimenzii tohto problému a o minimálne nejasnosti možnosti, právnej možnosti odvolávania predsedu Najvyššieho súdu z tejto funkcie.

Chcem povedať, že z hľadiska istej genézy je mimo akejkoľvej pochybnosti, že tým primárnym dôvodom na odvolávanie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je jednoducho politická vôľa pána ministra Čarnogurského, a treba to rozšíriť aj ďalej, aj samotnej vlády Slovenskej republiky na odvolaní tohto funkcionára a dosadení si funkcionára svojho, respektíve vlastného. To je primárny dôvod, ktorý vedie pána ministra k tomuto odvolávaniu. Táto skutočnosť sa možno len v malom líši od toho, keď vládna koalícia na začiatku tohto volebného obdobia odvolávala generálneho prokurátora Slovenskej republiky pána Michala Vaľa. Iste si pamätáte, že keď nechcel splniť politickú hrozbu dobrovoľného odchodu z funkcie, tak vládna koalícia pripravila účelovú novelizáciu zákona o prokuratúre, na základe ktorej účelovej novelizácie rozšírili dôvody na odvolanie generálneho prokurátora takpovediac z akýchkoľvek dôvodov. Toto bol tlak, ktorý nakoniec viedol pána Vaľa, keď zhodnotil reálne situáciu, že tak či tak by bol odvolaný, že nakoniec z tejto funkcie abdikoval a že išiel tam politický kandidát v rámci koaličnej dohody, v rámci politickej dohody.

Presne zrejme o to ide aj v súvislosti s obsadením funkcie predsedu Najvyššieho súdu, presne toto bol leitmotív, ktorý obsahuje a ktorý je obsiahnutý už v samotnej novele Ústavy Slovenskej republiky, v rámci ktorej, ako iste viete, sa predpokladá, že funkcia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky by dňom účinnosti, respektíve podľa prechodných ustanovení tiež sa skrátilo teda funkčné obdobie piatich rokov. Tam v ústave sa to zdôvodňuje tou skutočnosťou, že sa stáva z predsedu Najvyššieho súdu aj vlastne nový funkcionár vo vzťahu k sudcovskej rade, takže preto treba nového predsedu Najvyššieho súdu.

Treba povedať, že ak, ak v prechodných ustanoveniach novely Ústavy Slovenskej republiky sa chce dosiahnuť takéto riešenie odstavenia súčasného predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, prečo vzhľadom na nové pomery sa nechce to isté dosiahnuť vo vzťahu ku všetkým sudcom. Pretože celkové postavenie, celková sila a nezávislosť sudcov sa podľa novely Ústavy Slovenskej republiky rozširuje značným, značným rozsahom.

Takže keď pán minister spravodlivosti jednoducho videl, že je tu istá hrozba v tom smere, že novela Ústavy Slovenskej republiky proste nejak neprechádza v parlamente, je dočasne odstavená a hrozí, že pán Harabin nebude odstavený z funkcie práve z dôvodu prijatia novely Ústavy Slovenskej republiky, tak sa hľadali a nakoniec sa našli nejaké nové dôvody, hoci, ak ste dobre počúvali pána ministra, tak dnes vo svojom úvodnom vystúpení nič nehovoril už o nejakom falšovaní nejakej kolaudačnej listiny, ale v čase... (Hlasy v sále.) ... áno, ospravedlňujem sa, potom som zle počúval. Ale to som chcel povedať, že práve táto téma, myslím si, bola v čase, keď vláda rokovala o tomto návrhu, veľmi dominantná.

Takže ak by som mal zhrnúť svoje vystúpenie, chcem ešte na záver veľmi jasne formulovať stanovisko, ktoré možno doplnia v tomto smere aj kolegovia z opozície, a to stanovisko znie: Podľa súčasného platného právneho stavu v rámci Slovenskej republiky nie je možné odvolať predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pred uplynutím času, na ktorý bol zvolený. Toto hovorí článok 145 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a všetky tie opory, na ktoré poukazuje aj uznesenie ústavnoprávneho výboru z hľadiska citácie iných zákonov, tak treba ešte raz veľmi dôrazne povedať, či už ustanovenie § 50 zákona o súdoch a sudcoch, či už znenie zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky alebo volebný poriadok schválený uznesením Národnej rady Slovenskej republiky. Tieto ustanovenia jednoducho nemôžu rozširovať Ústavu Slovenskej republiky, pretože sú iba vo forme zákona. Zákon, ako iste všetci viete, je právna norma nižšej právnej sily, ako je Ústava Slovenskej republiky, a preto všetky tieto ustanovenia sa musia čítať nie izolovane ani nie nad Ústavou Slovenskej republiky, ale iba v medziach Ústavy Slovenskej republiky.

Medze, vyjadrenia, možnosti odvolania predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sú jasne a striktne stanovené v článku 145 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky, pričom jediným dôvodom, keď možno predčasne odvolať predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z tejto funkcie, je dôvod identický s dôvodmi, pre ktoré môže byť odvolaný z funkcie sudcu. To sú jediné dôvody, pre ktoré je možné odvolať zároveň predsedu Najvyššieho súdu z tejto funkcie, ale treba povedať, že v takom prípade nastupuje iný mechanizmus odvolávania a v takom prípade sa musí zaoberať týmto disciplinárnym, týmto disciplinárnym prešľapom predsedu Najvyššieho súdu a sudcu disciplinárny orgán, ktorý je práve z prostredia súdov a v takom prípade môže nastať aj samotný, nazvime ho, impeachment, vyslovenie nedôvery predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Ak vláda, ak pán minister Čarnogurský dnes konajú tak, že takýto návrh dávajú, ešte raz to prízvukujem, vedomým a úmyselmým spôsobom zasahujú veľmi razantne do nezávislosti súdnej moci a porušujú princíp deľby moci v štáte.

Ďakujem za vašu pozornosť.