Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Ďalší v poradí prihlásený do rozpravy je pán poslanec Ivan Šimko. Posledný písomne prihlásený je pán poslanec Fico.

Poslanec I. Šimko:

Vážený pán podpredseda Národnej rady,

vážené kolegyne,

vážení kolegovia,

vážený pán podpredseda vlády,

dámy a páni,

dovoľte mi, aby som vystupoval v prvom čítaní tak, že nebudem hovoriť o detailoch, pretože o detailoch je druhé čítanie. Budem sa venovať predovšetkým základným spoločensko-politickým aspektom pripravovanej navrhovanej novely nášho základného zákona. V tomto smere mi dovoľte povedať, tak trošku možno pateticky, ale som presvedčený, že pravdivo, že schválenie navrhovanej novely Ústavy Slovenskej republiky sa pre Slovensko stane vstupnou bránou do 21. storočia. Po schválení priamej voľby prezidenta minulý rok to bude dotvorením republiky na moderný a demokratický štát schopný držať krok s globálnymi spoločensko-politickými procesmi vyspelého sveta.

Do návrhu novely sa nedostalo všetko, čo si mnohí želali, či už to boli jednotlivé politické subjekty, záujmové skupiny, občianske organizácie, alebo dokonca aj samotní predkladatelia a spracovatelia návrhu. Tento návrh však obsahuje odstránenie ústavnej závory pre päť zásadných okruhov spoločensko-politických vzťahov, ktoré sa budú dotýkať života každého občana Slovenskej republiky.

1. Bude to vstup Slovenskej republiky do Európskej únie, ale aj do Severoatlantického paktu a vôbec integrácia, ktorá je dnes veľkým megatrendom.

2. Je to reforma verejnej správy.

3. Je to zásadné oddelenie súdnej moci od politiky.

4. Je to podstatné rozšírenie vnútroštátnej ochrany základných práv a slobôd občanov.

5. Je to rozšírenie nezávislej štátnej kontroly na celú verejnoprávnu oblasť.

Ak by predložená novela ústavy nebola prijatá, nebolo by v súlade s doteraz platným ústavným stavom možné zabezpečiť ani jednu z týchto životných priorít nášho štátu.

Trošku podrobnejšie ku každému z týchto okruhov.

Pokiaľ ide o vstup Slovenskej republiky do Európskej únie, do Severoatlantického paktu a vôbec pokiaľ ide o účasť Slovenskej republiky v integračných trendoch, treba vidieť vlastne dve otázky, ktoré je nevyhnutné v ústave riešiť. Je to predovšetkým vzťah vnútroštátneho a medzinárodného práva. Do značnej miery súčasný ústavný stav je ešte pozostatkom izolacionistickej koncepcie, v ktorej sa Slovenská republika stáva účastníkom medzinárodných vzťahov na základe medzinárodných zmlúv tak, že prijíma záväzky z týchto vzťahov a práva z týchto vzťahov, tak, že ich prijíma ako republika ako celok a musí ich potom premietať ďalej do svojho vnútorného zákonodarstva. Bola to koncepcia, ktorá tu platila dlhé roky. Už ústava z roku 1992 znamená istý prielom, kvalitatívny prielom v tejto otázke, a to pokiaľ ide o základné práva a slobody občanov, pretože sa hovorí v článku 11, že v prípade, že medzinárodná zmluva obsahuje väčší rozsah týchto práv, tak v takom prípade sa možno domáhať týchto práv priamo bez vnútroštátnej úpravy. Ak chceme, ak to myslíme s integráciou vážne, tak treba, aby sme v tomto smere upravili náš vzťah medzi medzinárodným a vnútroštátnym právom s tým, že si uvedomujeme a musíme si uvedomiť, že tu sa nevzdávame ani zamak časti nejakej svojej suverenity, pretože suverénne rozhodujeme o zmluvách, suverénne o nich rozhoduje spravidla aj Národná rada Slovenskej republiky.

Druhá oblasť v tomto prvom okruhu sa dotýka harmonizácie práva Slovenskej republiky s právom Európskej únie. Je to veľmi špecifický proces. Proces, ktorý je mimoriadne prácny, náročný a tento proces vyžaduje isté úpravy v procese prijímania noriem so všeobecnou platnosťou a navrhovaná novela ústavy v tomto zmysle poskytuje praktické riešenie pre tento mimoriadne dôležitý okruh vzťahov, do ktorých Slovenská republika vstupuje.

Reforma verejnej správy, ktorú umožní novela ústavy, sa dotýka predovšetkým zriadenia vyšších územných celkov, teda toho vyššieho stupňa územnej samosprávy. Aj súčasný text ústavy pozná vyššie územné celky, ale pozná ich tak, že prakticky nehovorí nič o ich vzťahoch k nižším územným celkom, k štátu, nehovorí nič o ich pôsobnosti, o ich kompetenciách, či môžu hospodáriť s vlastným majetkom. V prípade, že by sme nedotvorili ústavu v tomto zmysle, tak asi by nebolo možné zriadiť vyšší stupeň územnej samosprávy, resp. ak by sme ho zriaďovali, tak by sme ho zriaďovali mimo ústavného základu.

Podstatné oddelenie súdnej moci od politiky je jednou zo zásadných priorít, aj pokiaľ ide o prístupový proces k Európskej únii, ale myslím si, že v tomto smere vnútroštátny aspekt je prinajmenej rovnako dôležitý. Jednoducho moderný demokratický právny štát vyžaduje, aby došlo k zásadnému oddeleniu súdnej moci od politiky. Ústava zriaďuje samosprávu súdnej moci ako ústavný inštitút, zrušuje ten inštitút tých tzv. štvorročných sudcov, ktorí sú v prvom období volení na štyri roky a až potom na obdobie bez časového obmedzenia. Zriaďuje inštitút vyšších súdnych funkcionárov, resp. umožňuje ich zriadenie. Vymenúvanie sudcov sa bude uskutočňovať bez účasti výkonnej a zákonodarnej moci, to znamená bez účasti tejto moci, kde hrá politika svoju rozhodujúcu rolu, legitímnym spôsobom, samozrejme. Ale práve tu podľa nášho názoru aj podľa teórie a praxe vyspelých demokratických krajín by táto politika nemala zasahovať do kreovania súdnej moci.

Podstatné rozšírenie vnútroštátnej ochrany základných práv a slobôd občanov sa dotýka predovšetkým rozšírenia pôsobnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky, ale taktiež aj utvorenia funkcie verejného ochrancu základných práv a slobôd. Je to známa otázka, že existujú proste oblasti ústavných základných práv a slobôd, pre ktoré jednoducho v súčasnom platnom texte ústavy nie je priestor na to, aby sa mohli občania vo vnútri štátu dovolávať ochrany na Ústavnom súde a z toho dôvodu množstvo návrhov smeruje na súdne orgány mimo územia našej republiky.

Rozšírenie nezávislej štátnej kontroly na celú verejnoprávnu oblasť. Ide v podstate o rozšírenie právomoci Najvyššieho kontrolného úradu. Je to notoricky známy problém, že Najvyšší kontrolný úrad prakticky nemal možnosť zasahovať, a teda kontrolovať množstvo orgánov a organizácií, ktoré hospodária s verejnými zdrojmi, s verejnými financiami, ktoré prijímajú štátnomocenské oprávnenia, pretože jednoducho to vymedzenie pôsobnosti Najvyššieho kontrolného úradu, aké sa uskutočnilo v ústave z roku 1992, nebolo dostatočné. Alebo inými slovami, po roku 1992, keď sa v ústave prakticky stála kompetencia Ústavného súdu obmedzila na štátne orgány a na prípady, kde sa hospodári s prostriedkami štátneho rozpočtu, vzniklo množstvo ďalších verejnoprávnych orgánov, organizácií, s ktorými možno ústava v tom období nepočítala.

Toto je tých základných päť okruhov. Chcel by som pri tejto príležitosti povedať, že tu nestojí otázka tak, že by súčasne platná ústava bola zlá a chceme ju nahradiť novým textom. Ja mám úctu pred súčasne platným ústavným stavom. Samozrejme, že v politickom zápase sme si o ňom mnohokrát všeličo povedali, ale v zásade aj súčasný text ústavy splnil svoju zásadnú úlohu pri stanovovaní ústavných základov demokratického štátu, rozdelil moc spôsobom, ktorý je štandardný v demokratických krajinách. Vymedzuje základné práva a slobody občanov spôsobom, ktorý je naozaj vyspelý, ale týchto päť základných okruhov sú spoločenské a politické potreby nášho štátu, ktoré normálnym vývojom prichádzajú a na ktoré treba reagovať.

Samozrejme, žiadne ľudské dielo nie je dokonalé. Nie je dokonalá ani súčasná ústava a život ukázal, že niektoré formulácie prinášali interpretačné spory, niektoré formulácie neboli šťastné a z toho dôvodu sa okrem teda tých piatich základných okruhov usiluje návrh novely riešiť aj známy problém, aj niekoľko ďalších otázok, ako je známy problém zápasu s kriminalitou, predĺženie lehoty na zadržanie, možnosť požadovať vykonávanie všeobecnoprospešných prác, niektoré ustanovenia týkajúce sa výnimočného a núdzového stavu, obmedzuje imunitu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na bežný európsky štandard. Umožňuje prezidentovi pred vyhlásením referenda konzultovať ústavnosť jeho otázky na Ústavnom súde a zužuje možnosť udeľovať milosť a amnestiu len pre prípady právoplatne odsúdeného občana.

Vystúpili tu traja zástupcovia dvoch ústavných orgánov a jednej masovej spoločenskej organizácie zastrešujúcej súčasnú územnú samosprávu - predseda Najvyššieho súdu, predseda Najvyššieho kontrolného úradu a predseda Združenia miest a obcí Slovenska. Veľmi ďakujem všetkým trom za ich vystúpenia. Všetci traja vlastne poukázali na nutnosť riešiť niektoré z tých základných otázok, o ktorých som hovoril. Všetci traja sa dotkli práve týchto základných otázok. Myslím si, že z ich vystúpení vyznela potreba novelizovať ústavu veľmi jednoznačne.

Chcel by som povedať niekoľko slov ešte podrobnejšie k vystúpeniu predsedu Najvyššieho súdu pána Harabina.

Myslím si, že odznelo aj v jeho vystúpení viacero konštruktívnych pripomienok, s ktorými treba, aby sme sa zaoberali v druhom čítaní. A aj niektoré kritické pripomienky, samozrejme, že treba, aby sme o nich diskutovali.

Ale chcel by som povedať, že podoba návrhu taká, aká je, nie je otázkou znalosti alebo neznalosti predkladateľov, ale je predbežným výsledkom ročných diskusií všetkých zúčastnených, tak predstaviteľov súdnej moci, ako aj predstaviteľov výkonnej moci, zákonodarnej moci, ale aj predstaviteľov stavovských organizácií. Je to podoba, ktorá je kvalitatívnym posunom oproti súčasnému stavu, pretože zriaďuje ústavný inštitút sudcovskej samosprávy. Samozrejme, čo do vnútorného zloženia, čo do pôsobnosti tohto orgánu. Môžeme ešte o tom diskutovať, kým to najmenej 90 poslancov neschváli, tak je to stále otázka, ktorá je otvorená.

Rozhodne však nemôžem súhlasiť s jednou tézou, ktorú pán predseda povedal, a to je, že v prípade, a on to povedal konkrétne pre jednu z právomocí, že v prípade, že nebude v ústave stanovená kompetencia súdnej moci pri vymenovaní predsedov súdov, že nepôjde o posilnenie súdnej samosprávy, ale o jej obmedzenie. Samozrejme, to pravda nemôže byť, pretože v súčasnosti ten stav je taký, že je to plne v pôsobnosti príslušného ministra, takže v tejto otázke by zostal len súčasný stav. Ale mnoho iných otázok by riešila ústava novým spôsobom a progresívnym spôsobom. A to si myslím, že je potrebné si uvedomiť.

Na záver mi ešte dovoľte povedať, že keď sa otvorí základný zákon, vždy sa zjaví množstvo názorov, množstvo predstáv, množstvo záujmov. A, samozrejme, spôsob prijímania ústavy a ústavných zákonov je náročný, pretože je na to potrebných 90 hlasov v Národnej rade, najmenej 90 hlasov v Národnej rade. A je to dobré, pretože z toho množstva tých záujmov sa napokon celkom prirodzenou cestou vyselektujú tie, ktoré sú najdôležitejšie a pre ktoré sa vyslovuje čo najširší okruh aj predstaviteľov a zástupcov občanov, teda poslancov.

A myslím si, že toto je aj osud ročného rokovania tohto návrhu, pretože napokon sa prirodzeným spôsobom vlastne vytvorili tie základné okruhy, ktoré potrebujeme, aby sa v ústave zmenili preto, aby mohla Slovenská republika úspešne napredovať. Prijatie predloženej novely aj napriek existencii rozličných záujmov a predstáv o podobe nášho základného zákona bude takto dôkazom vysokej zodpovednosti a vyspelosti našej politickej reprezentácie.

Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

S faktickou poznámkou na vystúpenie pána poslanca sa hlási pán poslanec Cuper. Nie?

Do rozpravy ďalší je prihlásený pán poslanec Fico.

Poslanec R. Fico:

Ďakujem pekne.

Vážené dámy a páni,

chcem na úvod oceniť prácu, ktorú vykonala skupina poslancov Národnej rady pri spracovaní tohto návrhu. A ja som naozaj presvedčený, že návrh je hodný diskusie a treba o ňom ďalej hovoriť. Nikto nebude teraz spochybňovať, že novelizácia Ústavy Slovenskej republiky je potrebná a že budeme musieť siahnuť do základného zákona, ktorý sme prijímali v roku 1992, možno škoda, pod určitým časovým tlakom.

Chcem využiť túto diskusiu v prvom čítaní na to, aby som upozornil na niektoré úskalia, ktoré teraz vnímam v texte skupiny poslancov, aby jednoducho tu bol časový priestor na reakciu na tieto upozornenia, prípadne už náčrty zmien, ktoré bude treba si v návrhu urobiť.

Predovšetkým by som chcel povedať, že nie celkom šťastne sme sa pustili do novelizácie článku 11, ktorý v podstate navrhujeme vypustiť v tomto návrhu. A špeciálnym spôsobom stanovujeme prednosť medzinárodných zmlúv pred vnútroštátnymi zákonmi tým, že sme vložili do textu slovíčko, že ide i o medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon. Chcem tu v každom prípade povedať, že veľmi takto zužujeme okruh medzinárodných zmlúv, veľmi, ktoré by prichádzali do úvahy, pretože prakticky každá medzinárodná zmluva, ak aj sa zdá v prvom momente, ako je podpísaná, ratifikovaná, že nebude spôsobovať vo vnútroštátnom práve problémy, po niekoľkých rokoch prináša také ťažkosti, že musíme na to vnútroštátnym zákonodarstvom jednoducho reagovať.

Ako príklad by som uviedol Európsky dohovor ľudských práv. My predsa nemôžeme povedať, je pravda, že na vykonanie európskeho dohovoru nie sú potrebné zákony. Ale realita je taká, že sú potrebné zákony, pretože narážame každý mesiac na nejaké ťažkosti a musíme prijímať vnútroštátne právo, ktoré nielenže približuje slovenský vnútroštátny poriadok k európskemu dohovoru, ale doslova vykonáva niektoré ustanovenia tohto dohovoru. Takže upozorňujem na riziká, ktoré sú obsiahnuté v článku 7, v novoformulovanom článku 7 ods. 5.

Rovnako musím upozorniť hneď, aby nedochádzalo potom k nejakým zbytočným diskusiám, na problémy, ktoré vyvolá predĺženie lehoty policajného zadržania z 24 na 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných činoch až na 72 hodín. Najmä chcem povedať, že je to Trestný zákon v § 62, ktorý hovorí, čo sú obzvlášť závažné úmyselné trestné činy. My jednoducho nemôžeme obsah ústavnej garancie, ak ju teraz používame v novoformulovanom článku 17 ods. 3, meniť v obyčajný zákon, pretože kedykoľvek môžeme obyčajnou väčšinou zmeniť Trestný zákon a vložiť tam akékoľvek obzvlášť závažné úmyselné trestné činy, čím budeme negatívne vplývať na ústavnú garanciu obsiahnutú v odseku 3. Čiže nie je možné používať také výrazy, ktoré sa môžu meniť kedykoľvek obyčajným zákonom. Upozorňujem na toto riziko.

Ďalej nie je mi zrejmé, ako sa dostalo do tohto návrhu, že 72 hodín pri obzvlášť závažných úmyselných trestných činoch. Ak totiž zrátame lehotu pre vyšetrovateľa a prokurátora s lehotou pre sudcu, máme vlastne šesť dní. Žiadny medzinárodný predpis, žiadna medzinárodná zmluva nebude rešpektovať šesťdňovú lehotu policajného zadržania. Je tu predsa prípad Brogan a iní proti Veľkej Británii, kde Európsky súd pre ľudské práva rešpektoval len štyri dni. A to išlo o páchateľov závažnej teroristickej trestnej činnosti. Čiže nemožno podľa mňa absolútne súhlasiť s tým, že šesť dní bude lehota prijateľná pre inštitúcie, ktoré chránia ľudské práva na medzinárodnej úrovni. Upozorňujem na to, aby v druhom čítaní to bolo upravené.

Bod 8, len tak zo zaujímavosti. Som rád, že sa tam dostali nové názvy, pokiaľ ide o hasičský a záchranný zbor, ale nechápem, prečo sme tam dali automaticky zamestnancov hasičských a záchranných zborov obcí a miest, pretože dnes vôbec nie je jasné, či zostanú tieto útvary na úrovni Bratislavy a Košíc, pretože sa prijíma osobitný zákon. Pravdepodobne všetko prejde pod štátnu správu. Bol by som preto opatrný, aby sme do ústavy zavádzali niečo, o čom ešte nie je skončená diskusia na úrovni profesijných skupín.

Súhlasím s tým, že došlo k určitému obmedzeniu imunity poslancov Národnej rady. Na druhej strane mi nie je celkom zrejmé, prečo v novoformulovanom článku 78 sa zavádza občianskoprávna zodpovednosť poslanca za výroky, ktoré prednesie v orgánoch Národnej rady. Ak si porovnáme občianskoprávnu zodpovednosť s trestnoprávnou zodpovednosťou za ohováranie, som presvedčený, že občianskoprávna zodpovednosť je podstatne prísnejšia ako trestnoprávna, najmä pokiaľ ide o mieru zásahu. Povedzme výšku odškodnenia, pretože na základe trestu, ktorý je uložený v trestnom konaní, nemôžeme tak zasiahnuť proti tomu, kto porušil povedzme slobodu prejavu alebo by sa správal tak, že by niekoho osočoval, ako môžeme dnes zasiahnuť Trestným zákonom. Je to preto nevyvážené. Buď teda poďme rovno aj na trestnoprávnu zodpovednosť za ohováranie, aj za občianskoprávnu zodpovednosť, alebo teda nedávajme nič. Ani občianskoprávnu, ani trestnoprávnu zodpovednosť.

Rovnako nie celkom sa dá súhlasiť s novou dikciou, že poslanec má imunitu len počas funkčného obdobia a že imunitu stráca okamžite po skončení tohto obdobia. Uvedomme si, že len čo by bol niekto chránený imunitou pred trestným stíhaním počas troj- alebo štvorročného obdobia a vedel by, že trestné stíhanie začne okamžite po tom, ako skončí jeho poslanecký mandát, môže robiť všetko pre to, aby maril trestné stíhanie. Jednoducho nepovažujem to za správny inštitút. Ak chceme obmedziť poslaneckú imunitu, poďme radšej na to tak, že povieme trebárs, že ak je poslanec zadržaný, pristihnutý pri trestnom čine. Ak jednoducho poslanec, ktorý spácha závažný dopravný priestupok, nejakú autohaváriu, má v krvi nejaký stupeň alkoholu, je pristihnutý pri tomto trestnom čine, ja nevidím žiadny dôvod, prečo by Národná rada tu mala robiť nejaké cirkusy okolo zbavovania poslaneckej imunity. Ale takto dávať priestor na ovplyvňovanie orgánov činných v trestnom konaní zo strany ústavných činiteľov, ktorí sa budú obávať trestného postihu, vidím v tom určitú mieru rizika.

Rovnako by som chcel upozorniť na riziká, ktoré prináša bod 60, a to je novoformulovaný článok 127 ohľadne podávania sťažností na Ústavný súd zo strany fyzických alebo právnických osôb. Najmä kladiem otázku predkladateľom, či si uvedomujú dôsledky zrušovania právoplatných súdnych rozhodnutí na základe nálezov Ústavného súdu a najmä či si uvedomujú, že Ústavný súd bude inštitúcia, ktorá bude musieť ísť do merita veci. Ako príklad uvediem. Ak niekto bude namietať, že konanie nebolo spravodlivé, napríklad že účastník konania nemal rovnosť zbraní k dispozícii, že účastník konania nemohol predložiť niektoré dôkazy, Ústavný súd bude musieť ísť do hodnotenia dôkazu vykonaného vo všeobecnom súdnictve, či až takto ďaleko sme chceli ísť, pokiaľ ide o vzťah ústavného súdnictva a všeobecného súdnictva. Mne sa to pozdáva, len sa pýtam, či máme tieto veci vykonzultované aj so súdnictvom, či vieme, či až takto ďaleko môžeme do toho vstupovať.

Ďalej bol by som rád, keby sa vyjadrili predkladatelia aj k myšlienke, že by Ústavný súd nielen konštatoval, prípadne zrušoval rozhodnutie alebo prikazoval, ale že by súčasne mohol rozhodnúť aj o spravodlivom finančnom zadosťučinení, ako je to v prípade európskeho súdu. Máme predsa veľa prípadov, kde Ústavný súd konštatuje, že došlo k prieťahom, ale nemá možnosť tomuto človeku pomôcť. Takže uvažujme o takejto právnej úprave.

Ďalej nie sú dostatočné argumenty na rozšírenie sudcov Ústavného súdu. Jednoducho, to je príliš vágne, tie veci, o ktoré sme rozšírili pôsobnosť Ústavného súdu, nie sú také komplikované, nebudú také časté, aby to odôvodňovalo nárast počtu sudcov na 13.

Ďalej, samozrejme, mám veľké výhrady k zostaveniu Súdnej rady Slovenskej republiky. Tu sa musím prikloniť k názoru predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Domnievam sa, že ak si máme zriadiť tento orgán, musí v tomto orgáne mať väčšinu skupina sudcov, preto podporím každý pozmeňujúci návrh, ktorý bude v tomto duchu smerovať k posilneniu postavenia sudcov v tomto orgáne.

Tu by som rád pripomenul, že ústavu nemôžeme zostavovať a robiť zmeny ústavy na základe ústupkov voči jednotlivým politickým stranám. Jednoducho to nejde tak, že si minister spravodlivosti postaví hlavu a teraz ako rukojemníkov drží svojich poslancov, povedzme za KDH, a povedia, tak mi nepodporíme ústavu, keď to nebude takto. Ak zakladáme súdny orgán, Súdnu radu Slovenskej republiky, musí mať právo rozhodovať o všetkých personálnych otázkach vrátane vymenovania a odvolávania predsedov súdov. Polovičaté riešenia podľa mňa nemajú žiadny význam.

Toto isté treba povedať aj pokiaľ ide o ombudsmana. Prosím vás, prečítajme si všetci veľmi pozorne, aké právomoci dávame ombudsmanovi. V podstate žiadne. Robíme z toho akýsi fiktívny orgán, ktorý bude síce mať možno krásny úrad, niekoľko pekných limuzín a to tak asi bude všetko, o čom bude rozhodovať. My tie právomoci, ktoré teraz má ombudsman v ústave, môžeme pokojne dať generálnemu prokurátorovi, môžeme dať všeobecnému súdu a s tými návrhmi sa môžu obrátiť na Ústavný súd Slovenskej republiky. Ak máme mať ombudsmana, urobme takého ombudsmana, ktorý bude mať právo vstupovať do začatých konaní, ktorý bude mať právo dávať návrhy na začatie konania, aby to bol ombudsman, ktorý bude mať štruktúry po celom území Slovenskej republiky. Vtedy je ombudsman dobrý. Ale nerobme ombudsmana jednoducho len pre formu, jednoducho len preto, aby sme zase niekomu ustúpili, len aby sme potrebovali nejaké hlasy na prijatie Ústavy Slovenskej republiky.

Pochopiteľne, zásadne nesúhlasím a ani nebudem podporovať takú úpravu, ktorá znamená likvidáciu predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu. Buďme úprimní a povedzme si to, ak prejde táto zmena, ktorá je navrhovaná, okamžite bude odvolaný predseda Najvyššieho súdu. Nie je to správne. Podľa mňa by tam malo byť prechodné ustanovenie, ktoré zabezpečí, že predseda aj podpredseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zostanú vo funkciách až dovtedy, kým neuplynie ich funkčné obdobie, a potom môžeme podľa nového spôsobu ustanovovať sudcov, teda funkcionárov Najvyššieho súdu.

Na záver, posledná poznámka, chcem povedať, keďže ideme formou týchto ústupkov voči jednotlivým politickým stranám, ktoré tvoria vládnu koalíciu, bude z toho možno riešenie, ktoré nebude vyhovovať nikomu. Aj preto opätovne spomínam a pripomínam, že ústava sa vymyká z bežného rámca komunikácie medzi väčšinou a menšinou. Ústava je čosi, čo tvorí súčasť národnoštátnych záujmov Slovenskej republiky. Preto by tu mala byť väčšia miera komunikácie medzi väčšinou a menšinou a na prijatí ústavy by sa mala vždy zúčastňovať aj menšina. Ak nie celá, aspoň časť menšiny. Ak dopadne hlasovanie o ústave tak, že za ústavu bude hlasovať, za zmenu bude hlasovať len aktuálna ústavná väčšina, teda 90 poslancov, a celá opozícia bude striktne proti alebo sa zdrží hlasovania, táto novelizácia bude absolútne nestabilná a pri prvej príležitosti dôjde k zmene. Takže ja by som privítal, keby sa využili rokovania ďalej, aby sa hľadala aspoň čiastočná podpora poslancov opozície, lebo len vtedy táto ústava bude stabilná. Nehrajme sa tu na to, že máme 90 poslancov, alebo 91, tak si môžeme s Ústavou Slovenskej republiky urobiť čokoľvek. To nie je tak. Ústava sa týka všetkých, a nie iba väčšiny. Týka sa v danom prípade aj menšiny.

Pokiaľ bude prebiehať konštruktívna diskusia o pripomienkach, ktoré som naznačil, tak, pochopiteľne, aj ja som pripravený vstupovať do tejto diskusie, dávať pozmeňujúce návrhy. Ale v takejto podobe, ako je ústava predložená, je pre mňa ako pre osobu neprijateľná, hoci si uvedomujem, že som nezávislý poslanec, nemám poslanecký klub za sebou, ale hovorím to sám za seba, v tejto polohe nemôžem ústavu podporiť. Ak tá konštruktívna diskusia prebehne a budú podávané pozmeňujúce návrhy, tak veľmi rád sa zúčastním na prijatí tejto novelizácie.

Ďakujem pekne.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

S faktickými poznámkami na vystúpenie pána poslanca sa hlásia traja páni poslanci. Končím možnosť ďalších prihlášok.

Pani poslankyňa Tóthová.

Poslankyňa K. Tóthová:

Ďakujem.

Ja som si s veľkým záujmom vypočula vystúpenie pána poslanca Fica. S viacerými súhlasím. To nie je formálne, pretože ja som ich už v relácii Twist v dueli s pánom poslancom Oroszom uviedla aj viaceré zargumentovala. Navyše mám ešte viaceré pripomienky, pre ktoré nie je čas vo faktickej poznámke, ale vo faktickej poznámke je čas na jedno: Ak si predkladatelia dobre vypočuli tieto pripomienky, ak si pán poslanec Orosz poznačil v našom dueli pripomienky, ktoré som tiež uvádzala, a ak sa nad nimi zamyslia, tak musia povedať, že táto ústava je pramizerne pripravená a pripomienky majú skutočne reálne argumenty a sú v takej polohe, že ozaj treba o nich zvažovať.

A pokiaľ ide o vzťah opozície a koalície. Uvedomte si, že ústava, to nie je len dielo pre vládnu koalíciu. Ústava má byť vyjadrením aj opozície, aj koalície. A ja som veľmi hrdá, že v roku 1992, keď som v Slovenskej národnej rade predkladala ústavu, že tá ústava bola kompromisom. A kompromisom medzi opozíciou a koalíciou, pretože v tom čase vláda nemala hlasy ani na zákon, nemala ich ani 76. A terajšia ústava bola zahraničím charakterizovaná ako moderná, demokratická a vyhovujúca.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Tkáč.

Poslanec V. Tkáč:

Je mi ľúto, že tu nie je ten, ku ktorému chcem hovoriť, pretože to je faktická poznámka na vystúpenie pána poslanca Fica. Škoda, že odišiel, ale aj napriek tomu chcel by som pripomenúť len jednu skutočnosť v tejto súvislosti, a to je fakt, že pred niekoľkými dňami som sa zúčastnil v delegácii Národnej rady návštevy Holandského kráľovstva, holandského parlamentu, a keď sme rokovali s úradujúcim predsedom holandského parlamentu pánom prof. Jürgensom, ktorý je svetovou veličinou v oblasti ústavného práva, tak prejavil absolútne zdesenie, že sme mali na prípravu prvého čítania návrhu zmeny ústavy v podstate niekoľko hodín. To, že to bolo dopredu avizované, že rôzne varianty kolovali a že sme ich pokútne dostávali od novinárov, to som ani tam nechcel hovoriť. Ale skutočne je fakt, že na taký vážny zásah do ústavy, aký sa chystá, treba mať naozaj dostatok času, konzultácií aj s odbornou verejnosťou a potom, aby to malo určitú kvalitu. Ak si myslíme, že toto je dôstojná atmosféra na prerokúvanie zmeny ústavy, tak to je v podstate urážka toho, čo pre mňa ústava znamená, lebo to je posvätný chrám a parlament by mal byť taký istý. Všimnite si poslancov vládnej koalície, ako počúvajú aj toto moje vystúpenie, napríklad.

Ďalej by som chcel ešte upozorniť, že ak by malo byť prioritou v tejto novele ústavy to, čo je nevyhnutné na vstup do Európskej únie, budem prvý v našom poslaneckom klube, aby som to presadil. Žiaľ, nevidím tam niektoré veci, ktoré by tam mali byť, ako je napríklad otázka záväznosti jurisdikcie Medzinárodného súdu vo vzťahu k slovenským rozhodnutiam justičných orgánov, ako je otázka napríklad pokusu o deštrukciu politického ovplyvňovania súdov.

Takže len toľko na margo vystúpenia neprítomného pána poslanca.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Cuper.

Poslanec J. Cuper:

Vážený pán predsedajúci, chcem reagovať na pána poslanca Fica, ktorý medzičasom odišiel.

Chcem pripomenúť, že ústava nie je len národnoštátnym záujmom. Ústava obsahuje predovšetkým normy hodnotové, mravné, etické princípy fungovania politického systému a občianskej spoločnosti. To je najširší základ, na ktorom sa musí zhodnúť. Sú to normy nesamovykonateľné, na väčšinu z nich je potrebné vydať zákon. Ale chcem povedať, že tu bol alebo presadzuje sa špecificky úzky politický záujem istej skupiny ľudí, ktorá neprihliada na všeobecné normy, mravné, etické a hodnotové, ale na svoje záujmy a k tomu ešte porušuje § 72, pán predsedajúci, rokovacieho poriadku, lebo 15-dňová lehota na prerokovanie tohto ústavného zákona od jeho doručenia poslancom nebola dodržaná. 30. bola doručená teda ústavná norma alebo návrh novely ústavy a 13. sa začala prerokúvať.

Ide, zdôrazňujem a tu chcem nadviazať na pána poslanca Fica, že rozširovanie Ústavného súdu je číry nezmysel a mám taký dojem, že sa tam už vidia v kreslách aj obidvaja predkladatelia, pretože sú aj väčšie štáty, ktoré majú ešte menej ústavných sudcov ako Slovenská republika. My máme rozsiahly všeobecný Najvyšší súd, ktorý problémy, ktoré by spočívali aj s implementáciou noriem Európskej únie do súčasného právneho poriadku, je schopný riešiť tieto problémy aj všeobecný súd. Nie je potrebné rozširovať v nijakom prípade Ústavný súd, aby tam sedeli dvaja-traja ďalší ľudia...

(Zaznel zvuk časomiery.)

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Panie poslankyne, páni poslanci, všetci poslanci písomne prihlásení do rozpravy vystúpili. Pýtam sa preto, či sa do rozpravy niekto z pánov poslancov hlási ústne. Pán poslanec Tatár, pán poslanec Zajac, pán poslanec Weiss. Končím možnosť ďalších prihlášok do rozpravy.

O možnosť vystúpiť v rozprave požiadal pán podpredseda vlády Fogaš.

Nech sa páči, pán podpredseda.

Podpredseda vlády SR Ľ. Fogaš:

Vážený pán podpredseda,

ctené poslankyne,

vážení poslanci,

diskusia o ústave v každej krajine je mimoriadne dôležitou témou rokovania parlamentov. Nepochybne je to téma, ktorá má predurčiť ďalší vývoj krajiny. A písanie ústavy a rokovanie o ústave je tiež často diskusiou nielen o tom, ako formálnoprávne sú upravené jednotlivé inštitúty, ale je to často aj súboj o charakter moci v štáte, v krajine, o tom, aké pravidlá si zvolíme pre svoju budúcnosť.

Senegalské príslovie, už som ho tu, myslím, raz spomínal, hovorí, že "keď nevieš, kam kráčaš, obzri sa, odkiaľ prichádzaš". Vždy, keď pracujeme na nóvach nášho právneho poriadku, by sme nemali zabudnúť na svoje vlastné tradície, na svoj vlastný vývoj aj na určitú potrebu vývoja, pretože inak sa nedajú zrodiť veľké veci a veľké myšlienky.

Slovenská republika v čase, keď bola prijímaná ústava, bola v období začiatkov budovania vlastných mechanizmov štátu. Treba povedať, že v tom období existovalo 8 návrhov ústav, z ktorých mnohé predpokladali úplne iné mechanizmy riadenia štátu, než sa nakoniec dostali do ústavy. Od kancelárskeho princípu až po prezidentský režim. A z druhej strany, by som povedal, až po kolektívne vedenie krajiny. Napriek tomu, že tieto diskusie prebiehali veľmi otvorene, dokonca o ústave sa verejne diskutovalo, napriek tomu ústava bola prijatá v relatívne krátkom čase, v politicky vypätom prostredí, v období, keď kompromisy sa museli hľadať takpovediac na pochode. Ústava vznikala v čase existencie federácie, a teda musela rátať aj s tým, že Slovenská republika nemá takpovediac v rukách celú štátnu moc.

Treba, samozrejme, povedať, že ústava, tak ako to tu už odznelo, garantovala, stala sa zárukou ďalšieho demokratického vývoja v krajine. Myslím si, že ústava pred nás predostrela tri odkazy a k nim sa treba vždy vracať, keď novelizujeme ústavu, keď hľadáme podporu nových prvkov v demokratickom vývoji našej krajiny. Ten prvý odkaz je: My, občania Slovenskej republiky, naša identita, naša súdržnosť, svornosť, budovanie vlastného slovenského štátu. To je odkaz, ktorý nás zaväzuje k tomu, aby sme pri akýchkoľvek zmenách Ústavy Slovenskej republiky uvažovali nad tým, či ústrojenstvo, ktorým sa štát riadi, je dostatočne blízke občanovi, dostatočne zrozumiteľné občanovi a či toto ústrojenstvo je aj dostatočne efektívne.

Tá druhá výzva, ktorú možno oprieť o vznik Slovenskej republiky, a teda aj tvorbu ústavy, je otvorenosť a tolerancia. Teda my a širší svet, my a tí iní, my a naši krajania vo svete, my a cudzinci, ľudia z iných štruktúr, mám na mysli teraz vieru, rasu a podobne. Aj tu si treba povedať, že svornosť nie je našou veľkou vlastnosťou a rovnako ani otvorenosť a tolerancia nesprevádzala vždy náš politický či ústavný vývoj. Dokonca si myslím, že sme v určitom období skĺzavali k určitému velikášstvu na jednej strane a sebapodceňovaniu na strane druhej. Neistota a obava pred veľkým svetom a vôbec pred svetom sa prejavovala vyčerpávajúcim kolísaním medzi pocitmi malosti a bezvýznamnosti a na druhej strane velikášstvom. Myslím, že ústava mala byť krokom k tomu, aby sa prekonal provincionalizmus, ktorý sa prejavoval tiež ľahostajnosťou k vlastnému národu, k vlastnej krajine, k vlastným občianskym demokratickým princípom. Zdá sa, že je potrebné aj pri takej rozsiahlej zmene ústavy práve túto skutočnosť pripomenúť.

Konečne poslednou výzvou prijatia ústavy bola výzva týkajúca sa mravnosti práva a jeho dodržiavania. My a naše dnešné spôsoby, tak by som nazval túto výzvu, ktorá nepochybne z ústavy mala pre nás vyplynúť. Totiž v období transformácie spoločenských vzťahov sme často žili v ilúziách, a myslím si, že aj teraz to tak je, že táto transformácia je iba technická úloha, na ktorú stačí niekoľko rýchlych dômyselných makroekonomických operácií, takpovediac možno niekoľko šikovných grífov. V tomto povážlivo zúženom poňatí transformácie nebolo často miesta pre zvrchovanú autoritu práva pod sankciou morálneho tlaku pre občiansku spoločnosť a často sa hľadali zjednodušené a krajné riešenia na to, aby sme prekonali určité vývojové obdobia. Myslím si, že tieto tri výzvy sú aktuálne i dnes.

Rozsah navrhovaných zmien Ústavy Slovenskej republiky sa dotýka niekoľkých bodov Achillovej päty nášho budúceho ďalšieho vývoja. Predovšetkým s ohľadom na potrebu otvorenia sa svetu, ale aj s ohľadom na potrebu modernejšieho usporiadania vzájomných vzťahov v štruktúrach moci.

Obsah navrhovanej novely svedčí o tom, že autori si kladú veľké a ušľachtilé ciele. Rozsah zmien svedčí o tom, že ide o pokus o stabilizáciu ústavného systému Slovenskej republiky, lebo asi ťažko možno súhlasiť s tým, čo tu bolo vyslovené, že po ďalších voľbách budú ďalšie zmeny a po nich ešte ďalšie. To by sme len ukázali, že záujem na budovaní demokratických princípov Slovenskej republiky je podriadený rýdzo politickým cieľom. Treba povedať, že navrhované zmeny sú prínosom pre ďalší ústavný vývoj. A súčasné obdobie i prerokúvanie samotnej ústavy je dobrou príležitosťou na to, aby sa viedla na širokej báze založená diskusia. Ja som presvedčený, že schválenie tohto textu do druhého čítania takýto priestor vytvára.

Áno, je to tak, Ústava Slovenskej republiky bola prijímaná i za súčinnosti vtedajšej opozície, ale je tiež pravda, že sme si kadečo museli "odskákať". Rôzny krik, hromobitie, často odmietanie i návrhov či zmien, dokonca k niektorým zmenám došlo priamo na rokovaní Národnej rady. Bol by som rád, aby pri diskusiách o predloženom návrhu novely ústavy sa takéto skutočnosti neopakovali, ale aby sa pozorne vzájomne obidve strany počúvali, hľadali také východiská, ktoré budú znamenať stabilitu nášho ústavného systému. Samozrejme, že nie so všetkými úpravami, tak ako sú napísané, je možné bezvýhradne súhlasiť. Ale k tomu azda slúži legislatívny proces, do ktorého práve teraz vstupujeme, aby sa tlmočili pozmeňujúce návrhy, výhrady či nové posolstvá. Som presvedčený, že diskusia o ústave bude smerovať k tomu, aby sme tak trochu videli cez vlastný horizont.

Snahou tohto parlamentu a snahou vlády Slovenskej republiky určite je prispieť k tomu, aby taká mladá krajina, ako Slovensko je, si naďalej budovala imidž demokratického štátu, ktorý chce byť súčasťou obrovského civilizačného pohybu, ktorý Európa v súčasnom období zažíva. Chcem vyjadriť presvedčenie, že predkladatelia zaujmú konštruktívny prístup k prípadným pripomienkam, ktoré môžu vzniknúť po rokovaní Legislatívnej rady či vlády.

Chcem vás, vážení páni poslanci, vážené panie poslankyne, tak trochu vyzvať k tomu, ak dovolíte, aby sme mali na mysli, že otvorenosť a tolerancia je súčasťou demokratického vývoja a že v rámci nej je možné hľadať východiská, ktoré budú smerovať k tomu, že konečne budeme môcť povedať, že ide o krajinu so stabilizovaným politickým a ústavným režimom.

V mene vlády Slovenskej republiky chcem vyjadriť presvedčenie, že práve predložený návrh zmien ústavy nám na hľadanie alebo napĺňanie tejto výzvy vytvára dostatočný priestor.

Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)