Podpredseda NR SR B. Bugár:

Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami sú traja poslanci. Končím možnosť sa prihlásiť do faktických poznámok.

Pán poslanec Cuper, máte slovo.

Poslanec J. Cuper:

Chcem sa poďakovať pánovi profesorovi Húskovi za jeho naozaj fundovanú a z nadhľadu urobenú analýzu činnosti pána ministra školstva, pána Ftáčnika, kde sa snažil ukázať, že pán Ftáčnik je typickým produktom svojej doby, ale aj svojej strany, teda Strany demokratickej ľavice. Rád a dlho rečnil, rád a dlho kritizoval predchádzajúcu vládu. Rád zvaľuje teraz svoju neschopnosť viesť rezort na predchádzajúcu vládu, tak ako to robí pani kolegyňa ministerka Schmögnerová, ale aj najnovšie aj pani Angelovičová. Ale treba si uvedomiť, pán Ftáčnik, že keď vaša politická strana sa tak vehementne hrnula do vlády, podporuje túto neschopnú vládu, ktorá sa dostala k moci volebným podvodom na občanoch Slovenskej republiky. Dnes táto "nazdarboh" zlátaná klika, nazývaná SDK, znovu preskupuje, aby znovu oklamala ľudí, mala si vaša strana uvedomiť, že ak si berie na zodpovednosť také dôležité rezorty, akým je školstvo, obrana, že v nich bude aj vyvážená politika. Ja sa pýtam aj vašej strany, akým spôsobom prerozdeľuje štátny rozpočet. Tam, kde sa budú za peniaze daňových poplatníkov nakupovať americké zbrojné systémy, t. j. ministerstvu obrany sa navŕšia 4 mld., a na školstvo nie sú peniaze? Likviduje sa stredné školstvo, likviduje sa vysoké školstvo. Teda upiera sa Slovákom právo na vzdelanie. Ja sa pýtam, pán minister, či nemajú právo na vzdelanie deti Slovákov. Kto bude v tomto štáte potom riadiť?

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Pán poslanec Hajdúk.

Poslanec P. Hajdúk:

Pán predsedajúci, ďakujem za slovo.

A ja by som chcel poďakovať pánu poslancovi Húskovi za jeho diskusný príspevok, tak ako to urobil pán poslanec Cuper. Rozdiel je iba v tom, že ja viem, o čom hovoril, lebo som bol tu a pán poslanec Cuper prišiel, až keď skončil vystúpenie. Zrejme poďakoval len tak zo zvyku. Po vystúpení pána poslanca Húsku myslím, že som konečne pochopil, v čom je pravá príčina, prečo opoziční poslanci dali návrh na vyslovenie nedôvery pánovi ministrovi Ftáčnikovi. Je to v tom, že v minulom volebnom období si dovolil mať svoj vlastný názor. Dovolil si kritizovať a toto sa mu nedá zabudnúť. Je to jednoducho akt pomsty, ktorý so skutočným stavom rezortu školstva a s jeho problémami nemá nič spoločné. "Budiž", vážená opozícia, máte na to právo. Len sa mi to zdá dosť také chudobné a myslím, že ten čas, ktorý tu tomuto problému venujeme, sme mohli využiť oveľa efektívnejšie.

Skončil som, pán predsedajúci.

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Pani poslankyňa Slavkovská.

Poslankyňa E. Slavkovská:

Ďakujem pekne.

Rada by som nadviazala na oblasť finančných otázok v školstve, o ktorej hovoril pán poslanec Húska. Skutočne treba povedať, že školstvo nikdy nemalo, nemá a, žiaľbohu, domnievam sa, že ani tak ľahko tie peniaze nebude mať. Ale je mi ľúto, že sa zabrzdili aj určité ozdravovacie trendy, ktoré sa v tom školstve začali. Myslím teraz na financovanie, mzdové financovanie pedagógov. Mečiarova vláda v roku vyčlenila 580 miliónov na osobné ohodnotenia pre pedagógov. V roku 1997 a 1998 vyčlenila na zvýšenie tarifných platov po 10 %. O 10 % sa zvyšovali tarifné platy. Ja sa vtedy pamätám ako šéfka rezortu, že som v parlamente zožala úplnú búrku nevôle za to, že je to iba 10 %. Jeden, vtedy opozičný pán poslanec mi povedal, ja som si to vytiahla zo zápisov, tak to odcitujem, že "šéf rezortu, ktorý nedokáže zabezpečiť pre svoj rezort viac peňazí, by mal zvážiť svoje ďalšie zotrvanie na čele rezortu". Potom poviem meno toho pána opozičného poslanca. V minulom roku vláda nedala na finančné zabezpečenie učiteľov, na navŕšenie ich finančného zabezpečenia ani korunu. Toho roku vyčlenila 4 %, keďže už štátny rozpočet počíta s 11-percentnou infláciou, takže učiteľom klesnú reálne mzdy o 7 %. Ja sa teraz pýtam toho opozičného poslanca, bol to pán poslanec Ftáčnik, či ten názor, ktorý vtedy predkladal mne, že som nedokázala zabezpečiť, ja som zabezpečila 10 %, či ten názor zastáva aj teraz a či aspoň zvažuje svoje ďalšie zotrvanie v rezorte, pretože on pre učiteľov nezabezpečil nič.

Ďakujem.

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Ďalší v rozprave vystúpi pán poslanec Števček. Pripraví sa pán poslanec Šťastný.

Poslanec P. Števček:

Vážený pán podpredseda,

vážený pán minister,

ctené dámy,

vážení kolegovia,

ako už neraz dosiaľ, aj tentoraz sa pravdepodobne musíme predovšetkým ospravedlniť. Ospravedlniť sa občanom Slovenska, svojim vlastným voličom, no aj ostatným. Medzi nimi na prvých miestach chorým, čo si platia za lieky, pravdaže, ak ich dostanú, vyše pol milióna nezamestnaným, nenachádzajúcim nič okrem beznádeje a zúfalstva, zástupom hladných a polohladných, ktorým dni a týždne koaličných straníckych hier len väčšmi zvýrazňujú ich bezvýchodiskové postavenie. Ale s istou dávkou sebazahanbenia ospravedlňujeme sa vlastne aj sami pred sebou za to, ako až pridobre vieme, kde je naša národná a politická bieda a prečo nás okolnosti prinucujú vravieť o voľačom inšom, určite nie najboľavejšom - nepochybne, isteže, veľmi dôležitom, ale predsa len nie najakútnejšom - o školstve totiž. O jeho prudkom páde a rozpade. O postupnej demontáži školského systému, ktorý nám ešte donedávna závidel svet. O sústave slovenského vzdelávania a výchovy mladých generácií, ktorá sa nepochopiteľne stala terčom ubíjajúcej ľahostajnosti a cynických arogancií súčasnej vládnej garnitúry.

Musíme vravieť vlastne o trúfalosti rozoberať, odmocňovať a spochybňovať mladú republiku v jej najcitlivejšom bode. V jej vzťahu k právam a slobode mladých ľudí, čo majú zdediť a na vyššej úrovni zveľadiť svoj štát a jeho občanov v ľudsky kvalitnom živote. Nikde inde, ani v najrozvojovejších spoločenstvách Afriky alebo Ázie, sa nedá stretnúť takýto krajne negativistický trend starostlivosti o školstvo. Len u nás, na rodnom Slovensku, pravdaže, za durných čias dzurindovského spôsobu demokratického vládnutia. Mysliac na to všetko, nedá sa inak, len privolávať si na fiktívnu pomoc historické rámcovanie slovenskej národnej vzdelanosti. Máme totiž mravne záväzné šťastie žiť a pôsobiť takrečeno rovno v kolíske, na hniezde stredoeurópskej vzdelanosti, odkiaľ sa modernita civilizačného vzostupu ľudských spoločenstiev, budúcich národov, šírila ako nádejné posolstvo dobra a múdrosti. Svätci Cyril a Metod tu založili školstvo neprekonateľné a dovoľte dodať, nezrušiteľné po celé nasledujúce storočia. Mimochodom tak, že práve ich svätými menami pomenovaná univerzita sa v prítomnosti stáva tŕňom vo vládnom oku, musí pôsobiť ako cynický výsmech tomu duchovnému heroizmu našich dávnych predkov a predchodcov. Ako nekultúrne ignorantstvo najhrubšieho zrna, ktoré v tejto zemi a v tejto krajine jednoducho nesmie vzklíčiť.

Obdobne ako by nemala mať právo na život ľahostajnosť, s akou prijímame skutočnosť, s akou sme prijali skutočnosť, že akurát Univerzita Komenského, učiteľa národov, predčasne skončila zimný semester už 10. decembra. Univerzita toho Komenského, ktorého meno celý vzdelaný a civilizovaný svet už skoro pol tisícročia vyslovuje s najvyššou úctou a bázňou, len doma ho berieme nadarmo a hazardérsky. Vôbec si nemyslím, že je nejako prudko nenáležité vsúvať do dnešných úvah o biede slovenského školstva ono vysoké historické vedomie. V tej alebo onej miere ide predsa o zrkadlo, v ktorom vyzeráme - alebo, presnejšie, oni, dzurindovskí vládcovia vyzerajú - ako nevedomí nedoukovia. Stavajú sa do pozície, akoby nevedeli, čo činia z údajnej ekonomickej nevyhnutnosti.

Lenže vedia, až príliš dobre vedia. Napríklad vedia, že vzdelanosť národa a spoločnosti, ak sa skutočne slobodne a bez akýchkoľvek zábran rozširuje, otvára niekde oči, ale aj intelekt, aj rozum, aj odvahu poznania. A demokracia, tobôž demokracia v určovaní a limitovaní, povedzme, koaličnou radou, alebo demokracia, ktorú pod krkom drží zlovoľná moc financií, taká demokracia má pred každou vzdelanosťou až živočíšny strach. Z takej prirodzenosti potom zákonite vyplýva nevyhnutnosť stavať si okolo seba bariéry tzv. objektívnych nevyhnutností. Nevyhnutností rušiť školy, podväzovať a redukovať ich normálne fungovanie, ďalej nevyhnutností prepúšťať pracovníkov rezortu a tak produkovať nové tisícky nezamestnaných, slovom škrtiť školský systém, meniť ho proti duchu vysokých tradícií na priestor machinácií a improvizácií. A nevšímať si pritom skutočnosť priam najfrapantnejšiu, že presne v tomto rezorte je akákoľvek, najmä však vedomá, improvizácia politikou protiľudovou a protinárodnou.

Samozrejme, logicky z toho vyplýva otázka i miera zodpovednosti za stav, v ktorom ide o život. O plnohodnotný život mladých slovenských generácií. Máme voči nim vlastne existenčný záväzok. Ak sa totiž ony, nastupujúce generácie, vzdelanostne a výchovne, najmä však kvalitne na všestranne modernej úrovni ľudského poznania nepripravia na postupné prevzatie duchovnej štafety národa a štátu, už teraz sme ľahko postrádateľní aj my všetci. Ktorá vláda si len málo, minimálne a limitovane pripúšťa starosti o problémy budúcnosti školstva, sama nemá, nesmie mať budúcnosť. Takou je podľa všetkých úkazov vláda súčasná, nevládna vláda Mikuláša Dzurindu. A jej minister školstva - odborne akiste kompetentný aj graduovaný - nie je ničím iným, len snímateľom či nosičom hriechov vlády od samých jej počiatkov až do konania istotne nasledujúcich volieb. Takmer úplne sa na ňom dá demonštrovať politický efekt hromo- či bleskozvodu. Čosi doň síce udrie, ale ani sa neotrasie a pevne zostane naďalej stáť. No a ako väčšina slovenskej spoločnosti pevne dúfa - prudko dočasne.

Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Na vystúpenie pána poslanca nechce reagovať s faktickými poznámkami nikto.

Ďalší v rozprave vystúpi pán poslanec Šťastný a pripraví sa pán poslanec Jarjabek.

Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

Poslanec P. Šťastný:

Vážený pán predsedajúci,

vážený pán minister,

kolegyne, kolegovia,

vzhľadom na to, že sa tu už zo začiatku povedalo v takých širších súvislostiach mnoho vecí, budem skutočne konkrétny a, tak ako som pred niekoľkými minútami povedal, budem sa držať toho, čo si myslím, že z toho širšieho aspektu skutočne bolo podnetom na to, aby sme vyslovili nedôveru alebo dali návrh na vyslovenie nedôvery pánovi ministrovi Ftáčnikovi.

Ide predovšetkým o plnenie programového vyhlásenia, v ktorom si myslíme, že sa malo podstatne rezolútnejšie dbať o to, aby došlo k jeho napĺňaniu, aby sa tie priority, ktoré sú v ňom z hľadiska rozvoja školstva v tomto volebnom období, aj napĺňali. V programovom vyhlásení sa hovorí o pravidelnej valorizácii miezd nie síce v istých časových intenciách, ale neznamená to, tak ako to v tom predvianočnom vystúpení pán minister povedal, že však programové vyhlásenie na štyri roky znamená, že ak sa budú valorizovať platy v poslednom polroku, že by to malo byť všetko v poriadku. Ja si myslím, že to nie je tak. Bol to vlastne prvý rok, keď sa platy nevalorizovali v porovnaní s tým, čo sa dialo za ostatných 9 rokov, pretože ani jeden rok neprešiel, dokonca bol rok, kde sa valorizovali o 36 % a v ostatných rokoch v každom o minimálne 10 %, to znamená, že za celé to obdobie došlo približne k valorizácii o 70 %.

Tu by som chcel po vystúpení pani kolegyne Angelovičovej pripomenúť, že ona vtedy tiež sedela, dokonca zastupovala záujmy odborárov na Agronomickej fakulte v Nitre, v čase, keď sa mzdy valorizovali, keď sme boli schopní presúvať pracovníkov do vyšších kategórií, keď sme spolu, pani kolegyňa, za to bojovali a za tri roky sa nám spoločne podarilo zvýšiť prakticky o 2 000 korún priemerný plat na fakulte. Tak myslím si, že to nie je celkom tak, že je to nejaký pozostatok, že sa bojuje s tým, pretože tá východisková základňa pre súčasnú vládu z hľadiska tohto, a je to porovnateľné v tom období na všetkých školách, a dokonca dovolím si tvrdiť, že aj na základných až stredných školách, keď boli valorizované platy, pretože odborová organizácia, vieme, ako pán Vajnorský vtedy vystupoval, že si to skutočne vybojovala.

Chvalabohu, ja sa teším, že to tak bolo, že sme mohli, že to bola aj naša chvála, že sme mohli takto postupovať. V tomto čase to vyzerá tak, že vlastne pani exministerka Slavkovská povedala, že to je 7 %, ja mám vypočítané, že asi 4,7 %, čiže platy poklesnú. Čo s tým? Veď minulý rok sa to malo valorizovať 13. platom, tak boli oboznámení zamestnanci v školstve, a nakoniec zostalo to len pri sľuboch. Neviem, do akej miery sa podarí ešte tento schodok nejakým spôsobom vykryť už trebárs pravdepodobne z tohoročného rozpočtu. Nie som si v tom celkom istý.

V programovom vyhlásení vlády sa nehovorí ani o prepúšťaní pracovníkov. Nič podobné tam nie je, ale pán minister tu vyhlásil, že školstvo potrebuje, ak sa majú valorizovať platy, znížiť stavy pracovníkov, že musí dôjsť k zníženiu, dokonca v tých prvých vyhláseniach bolo 10 %, potom postupne sa to upravovalo. A dokonca aj v tom čase pri týchto vyhláseniach pán minister, čo mňa veľmi mrzí, pretože ja si ho nakoniec veľmi vážim, zasiahol aj do kompetencie vysokých škôl, hoci je jeden z nás, kde vyhlásením porušil autonómiu, pretože o počte pracovníkov na vysokých školách rozhodujú senáty vysokých škôl, a nie ministerstvo školstva. Takže o tom, či sa budú znižovať stavy pracovníkov, môže rozhodnúť len akademický senát vysokej školy alebo príslušnej fakulty.

Je síce pravda, že ministerstvo ho k tomu prinútiť môže veľmi jednoducho priškrtením kohútika. To sa dá. Alebo nevalorizovaním platov, znížením platov tým, aby sa udržali pracovníci ďalej. Čo však budú robiť tie vysoké školy, ktoré sú odkázané na prítomnosť, na existenciu inžiniersko-technických pracovníkov, ktoré sa nemôžu jednoducho bez nich zaobísť, či už pedagogiky, ale predovšetkým vo vedeckovýskumnej činnosti? Ak sa znížia stavy o 10 %, je to jedno, z akého dôvodu, tak si dovolím tvrdiť, že vysoké školy biologického charakteru a technického charakteru veľmi výrazne obmedzia svoje vedeckovýskumné aktivity. Pretože pedagóg nie je schopný pri objeme povinností, ktoré má z hľadiska pedagogického, z hľadiska tvorby metodík, kontroly experimentálnej práce, poradenskej činnosti a ďalších povinností, nemá možnosť robiť drobnú čiastkovú laboratórnu prácu alebo technickú, alebo akúkoľvek inú terénnu prácu. To musia zabezpečovať odborní pracovníci. Ak by došlo k takémuto zníženiu, zákonite to postihne veľmi vážne ďalší rozvoj vedy na vysokých školách.

A neviem, akým spôsobom sa nám podarí jednak pri znížení alebo nevalorizovaní platov a ešte pri znížení týchto podmienok na rozvoj vedy udržať mladých pracovníkov, aby bola zabezpečená kontinuita aj pre budúcnosť. Pri súčasných možnostiach mladšej generácie pedagógov alebo doktorandov si dovolím tvrdiť, že všetci tí schopní, ktorí nájdu svoje uplatnenie v zahraničí, a môžem povedať, že za ostatné roky z našej školy pravidelne chodilo na jednosemestrálne štúdium okolo 20 ľudí do Spojených štátov. Všetci prichádzali s fantastickými výsledkami, s cenou dekana, s cenou rektora. Boli to skutočne prominentní študenti. Títo, ak tam nájdu uplatnenie, sa nevrátia. Ako ďalej bude potom vyzerať naše vysoké školstvo? Stane sa z neho len práca pedagóga za katedrou s tým, že bude na úrovni strednej školy. Ja si myslím, že to sa nemôže stať.

V programovom vyhlásení sa nehovorí ani o krátení finančných prostriedkov na prevádzku a vedu. Ja si myslím, že práve naopak, že je tam povedané, že sa má zvyšovať súčasne, tak ako bude možnosť v rámci rozpočtu. Ale tu treba povedať, že ak tu už odznelo, že patríme medzi štáty, kde je najmenší objem finančných prostriedkov alebo najmenšie percento z hrubého domáceho produktu, že ste sľubovali, že sa to podstatne zvýši. Viete, ak došlo minulý rok k viazaniu len o 4 %, tak nám to ohromne na vysokých školách skomplikovalo život. Predstavte si, že tento rok je pre niektoré výskumné projekty rokom, keď musia skladať účty po trojročnej alebo päťročnej vedeckovýskumnej práci. Ak bol grant, v ktorom sa krátilo až 100 tisíc korún, tak zrejme s jeho obhajobou nebude všetko v poriadku a vedúci grantu bude mať veľké problémy, aby to dokázal obhájiť. Je samozrejmé, že rektori, ak mali siahnuť po prostriedkoch, tak si rozmysleli, či siahnu aj na mzdové prostriedky, alebo siahnu na prevádzku, kde im už aj tak chýbalo na fixných výdavkoch, aby pokryli teplo, energiu atď., no tak siahli, pochopiteľne, do týchto prostriedkov. Takže to neboli 4 %, trebárs vo vedeckovýskumnej oblasti to bolo 12 %.

My však chceme udržať aspoň taký krok v tom medzinárodnom meradle, aký máme doteraz, a myslím si, že mnohé školy majú veľmi dobré renomé aj v zahraničí nielen z hľadiska pedagogického, ale aj z hľadiska vedeckovýskumného. Už v žiadnom prípade potom nebudú schopné školy udržať krok povedzme s pracovníkmi akadémie vied. Dôjde ešte k väčším disproporciám, ešte k väčšiemu oddialeniu. Potom bude veľmi ťažko stavať po istom čase znova na nohy vysoké školy tak, aby sa dostali do dôveryhodného postavenia, aby spĺňali akreditáciu. Stratila sa v dôsledku obmedzenia prostriedkov dôveryhodnosť dodávateľov. Ak mne dodali prístrojové vybavenie za niekoľko desiatok tisíc korún a ja ho nemôžem zaplatiť, pretože v dôsledku krátenia som ho jednoducho nemohol zaplatiť, navyše ešte budem platiť penále, pochopiteľne, za oneskorené splátky alebo zaplatenie, vyrovnanie tohto, tak taký dodávateľ bude aj v budúcnosti veľmi uvažovať, či mi bude ochotný vyjsť v ústrety, alebo nie. Ale treba povedať, že mnohí skutočne z hľadiska časovej platby v ústrety vychádzajú.

Došlo k obmedzeniu prezentácie už hotových, dosiahnutých výsledkov. Mnohí pracovníci jednoducho museli zrušiť prihlášky na vystúpenia na zahraničných konferenciách, na domácich podujatiach, dokonca sa zrušili niektoré domáce podujatia, lebo jednoducho nemáme šancu zaplatiť si nejaké príspevky vo vedeckých a odborných časopisoch v zahraničí.

To všetko znižuje jednoducho našu úroveň, dôveryhodnosť aj v zahraničí, a pritom sa všemožne snažíme k tej Európe priblížiť alebo dostať sa predovšetkým na toto pole, ale pritom naše vysoké školy, ako som spomínal, mali veľmi dobré renomé.

Napriek tejto problémovej situácii v uplynulom roku pán minister Ftáčnik v jednom z prvých svojich vystúpení, neviem, či to bolo pri interpelácii, alebo pri otázkach, obvinil akademický aktív vysokých škôl, že sú vydierači a podvodníci, pretože inkasovali finančné prostriedky za štúdium. Nepripomenul, že to bolo inkasovanie v zmysle zákona a na špecializované formy štúdia, teda nie na bežné, aspoň ja nie som o tom presvedčený, neviem o tom, pokiaľ mám informácie, minimálne z našej univerzity tam išlo o špecializované štúdium, ktoré si vlastne záujemci hradili. Aj tieto prostriedky sa používali na rozvoj školy, na udržiavanie mnohých aktivít. Používali sa aj na zlepšenie mzdovej situácie, pretože sa z nich mohli vyplácať mzdové prostriedky za odprednášanie alebo za semináre alebo cvičenia.

Pokiaľ ide o finančné prostriedky, treba pripomenúť, že, pán minister, máte tu ešte jeden rest v súvislosti so Študentským pôžičkovým fondom. Ani v novom rozpočte nie je naplnený. Mám informácie, že je to minimálne 30 mil. korún, nie je to z hľadiska rozpočtu veľká suma, ktoré tam chýbajú, ale v každom prípade, ak chceme študentom pomôcť, je potrebné, aby sa tak udialo. Bol prísľub, že sa vyrieši financovanie základných a stredných škôl. Tu ste to osobne sľúbili, že bude niekedy v decembri táto otázka vyriešená. Myslím si, že sa tak nestalo.

V programovom vyhlásení sa hovorí o rozvoji vysokého školstva, ale aj keď ste tu prezentovali, že je pripravená alebo že sa pripravuje koncepcia, istá skupina pripravuje koncepciu, zatiaľ som mal možnosť sa stretnúť len s východiskami na tvorbu tejto koncepcie. To znamená, že keď to zoberiem úplne reálne, tá koncepcia môže byť spracovaná alebo uzrieť svetlo sveta v konečnej podobe možno do konca tohto roku. To bude presne polovica volebného obdobia, v prípade, že vám parlament vysloví dôveru vášho funkčného obdobia ministra. Obávam sa, tak ako som mal možnosť tieto východiská čítať, že zasa sa v nich nič nehovorí z hľadiska rozvoja o ekonomických otázkach, o ekonomickej situácii, a domnievam sa, že tieto veci by skutočne mali v takomto materiáli figurovať.

V programovom vyhlásení sa nehovorí ani o tom, že sa budú rušiť stredné školy. V Učiteľských novinách bol zverejnený zoznam tých, ktoré by sa mali stať obeťou takéhoto rozhodnutia. Sú údajne pripravené ďalšie. Neviem, či 8-ročné gymnáziá sú práve tie, ktoré by mali spadať do tohto zoznamu, ak sú rodičia, ktorých deti navštevujú takéto gymnáziá, sú spokojní s výučbou a s úrovňou, so štúdiom. Ja neviem, či je potreba v súčasnosti riešiť obchodné akadémie. Tak ako tu už niekto spomínal, včera nás tu zastavovali študenti z jednej z bratislavských obchodných akadémií, že majú informácie, že sa ide rušiť ich škola, že to vedia od riaditeľa, ale že učitelia sa boja jednoducho vystúpiť, povedať niečo na obranu. Takže sa chytili iniciatívy samotní študenti, obávajú sa, že dôjde k ich rozdeleniu. Na aké školy pôjdu? Čo s nimi bude? Myslím si, že takéto nejasné veci len zbytočne neurotizujú tak generáciu študentov, ako, pochopiteľne, aj ich rodičov, aj celú spoločnosť.

Mňa osobne z hľadiska vašej funkcie veľmi zamrzelo vaše vyjadrenie o účelovom zriadení nových vysokých škôl v uplynulom období. Ja si myslím, že každá škola je vždy účelovo zriadená. Tu to však bolo s tzv. politickým podtónom. Ja si myslím, že ešte stále vzhľadom na počet absolventov stredných škôl máme obrovský rest v porovnaní s vyspelou Európou a so svetom z hľadiska záujmu a štúdia na vysokých školách. Je potrebné, i keď, samozrejme, že kalkulácie, ktoré sa robia v zahraničí pri inej štruktúre, ako je u nás, môžu trochu skresľovať tie čísla, ale napriek tomu si myslím, že sme pozadu, že treba z tohto hľadiska čosi robiť. Priznávam sa vám, že ma zaujímala táto otázka, bol som si preveriť, aby som na vlastné oči videl Akadémiu umení v Banskej Bystrici. Nakoniec všetci poslanci mali možnosť vidieť tú prácu, mal som možnosť rozprávať sa so študentmi, s pedagogickým zborom a verte, že nie som presvedčený o tom, že tá škola je nepotrebná alebo že by bola navyše. Sú tam študenti, ktorí sa nedostali na bratislavské umelecké školy 3-4-krát, sú to talentovaní študenti, to znamená, že sú tam plným právom. Okrem toho tieto školy poskytujú študijné odbory, ktoré nie sú inde, to znamená, že rozširujú možnosť, škálu štúdia, ale rozširujú, samozrejme, aj konkurenciu. A vždy sme kričali, že naše vysoké školy, aby mohli postupovať ďalej, nielen vysoké, stredné školy atď., potrebujú istý stupeň konkurencie. Ja si myslím, že možno aj toto je jedným z dôvodov, prečo sa tak vehementne voči týmto školám bojuje.

Pán minister, ja si nemyslím, že obstojí tvrdenie, že v prípade privátnej, novozriadenej privátnej vysokej školy v Trenčíne ekonomického charakteru - vtedy som hovoril, že máme asi 15 alebo 16 fakúlt, keď rozdelíme Ekonomickú univerzitu na Slovensku, do toho vznikla ďalšia -, že tam obstojí tá päťročná akreditácia alebo päť rokov stará akreditácia nejakej americkej fakulty, z ktorej pedagógovia zabezpečovali na City Univerzity štúdium. Ja si myslím, že tam takisto, ako pre tieto školy, platí súčasná akreditácia a bolo treba vyžiadať akreditovanie tých pedagógov, ktorí budú zabezpečovať štúdium na tejto škole, predovšetkým z našich vysokých škôl. V tomto prípade ste jeden a ten istý meter nepoužili.

Mám ešte jednu výhradu. V nedávnej minulosti sa zlikvidovala pri všetkých vysokých školách lekárska služba pre študentov. Tu skutočne cítime a predovšetkým študenti toto pociťujú ako veľmi zlý krok, pretože to bola dobrá služba, plnila účel, ktorý si vysoké školy vyžadovali a isteže sa splnili aj tie ciele z hľadiska počtu pacientov, lekára atď. Ja som sa nikde nestretol, pán minister, s vašou reakciou na tento počin ministerstva zdravotníctva. Možno sa mýlim, možno som nezachytil všetko, ale od nikoho som nepočul a ja osobne som sa nestretol s tým, že by ste niekde protestovali proti tomu alebo aspoň vyvolali polemiku o tom, či je to treba, či nie je to škoda, že sa takýto krok urobil.

Vážené panie poslankyne, páni poslanci, ja si myslím, že nám určite bude pán minister tvrdiť, že programové vyhlásenie je program na 4 roky a že sa bude plniť. Zostáva nám dúfať, že sa tieto predsavzatia a sľuby nebudú napĺňať len v poslednej tretine, alebo dokonca ešte v kratšom období predvolebného obdobia. Podľa mňa už mnohé z tých krokov, ktoré boli v programovom vyhlásení, či sa týkajú legislatívy, alebo sa týkajú konkrétnej činnosti manažéra takého dôležitého rezortu, ako je školstvo, mali už byť. Cítiť aj v tomto období, zatiaľ, žiaľ, tak ako to vyslovujú aj pracovníci, zástupcovia Odborového zväzu pracovníkov školstva, skôr to, že rezort nebojuje a vy ako vedúci rezortu nebojujete tak za školy, ako by si to situácia vyžadovala. Preto sa pripájam k tým, ktorí dali tento návrh na vyslovenie nedôvery.

Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Predseda NR SR J. Migaš:

Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Jarjabek. Po ňom pán poslanec Hofbauer.

Nech sa páči.

Poslanec D. Jarjabek:

Vážený pán predseda parlamentu,

vážený pán minister školstva,

dámy a páni,

v dnešnej diskusii počúvame a budeme ešte počúvať o mnohých faktoch, ktoré nás nútia rozmýšľať o tom, kam sa vlastne súčasná slovenská vláda usiluje nasmerovať našu budúcnosť. Aj tí pracovníci školstva a akademickí funkcionári, ktorí patria k najobetavejším podporovateľom strán súčasnej vládnej koalície, už nedokážu pred svojimi podriadenými zamaskovať, či "vysvetliť" nedostatok finančných zdrojov vyčlenených v štátnom rozpočte na vzdelanie. Aj tí učitelia, ktorí počas 4 rokov predošlého funkčného obdobia robili všetko pre zmenu pomeru síl, musia dnes tvárou v tvár dôsledkom aktivít súčasného vedenia správy vecí verejných v našej vlasti konštatovať, že "zmena" sa síce stala, ale pre školstvo je to zmena k horšiemu.

Nebudem dnes hovoriť o tom, aké sú problémy základného či stredného školstva, nebudem znovu pripomínať, že paradoxne v čase vedenia rezortu ľavicovým politikom naše školstvo začína prijímať inšpiráciu z krajín s tvrdo elitárskym princípom vzdelávania, keď cez školské poplatky sú celé sociálne skupiny de facto takto vylúčené z možného získania odborného či vysokoškolského vzdelania. Sústredím sa iba na jeden problém v posledných mesiacoch už aj tak medializovaný, totiž na tvrdošijné úsilie zlikvidovať Akadémiu umenia v Banskej Bystrici.

Rád by som všetkých prípadných komentátorov môjho vystúpenia upozornil, že som absolventom Hudobnej fakulty Vysokej školy múzických umení, donedávna napokon jedinej slovenskej umeleckej vysokej školy poskytujúcej možnosť štúdia v oblasti hudobného a divadelného umenia. Som jedným z absolventov, ktorí sú na svoju alma mater hrdí a radi spomínajú na svojich tamojších pedagógov či starších kolegov, ktorí nás naučili rozvíjať svoje talentové dispozície a pripravili nás na tvorivý život. Napriek tomu som uvítal vznik Akadémie umení z veľmi prostého dôvodu: Obe bratislavské umelecké vysoké školy, výtvarná aj múzická, oslávili v tomto roku 50 a pol storočia monopolu na výchovu mladých, umeleckých tvorcov zvádza k spohdlneniu. Ak táto spoločnosť akceptovala po roku 1989 vytváranie konkurenčného prostredia vo všetkých oblastiach spoločenského života, ak sme pristúpili na princíp alternatívnych možností fungovania ekonomických, spoločenských a umeleckých štruktúr a organizácií, potom sa musím s neskrývaným údivom opýtať, odkiaľ sa zrazu berie toľká zanovitosť pri obhajobe monopolu v jednej jedinej oblasti umeleckého vysokoškolského vzdelávania.

Štatistiky umožňujú a upozorňujú, že Slovenská republika zaostáva v počte občanov s vysokoškolskou kvalifikáciou za parametrami obvyklými vo vyspelých krajinách aj v Európskej únii, do ktorej podľa oficiálnych vyhlásení súčasnej vládnej koalície chceme smerovať. Ak je to pravda, potom musíme urobiť všetko pre to, aby sme zvrátili tento stav. A tu sú vždy dve možnosti, buď rozširovať jestvujúce vysoké školy, prijímať na ne viac uchádzačov, čo, ako potvrdili akademickí funkcionári našich reprezentatívnych vysokých škol, už nie je reálne možné, alebo vytvoriť nové vysokoškolské kapacity.

V rokoch 1995 a 1996 sa vláda na základe početných podnetov zdola a v rámci riešenia súboru otázok súvisiacich s orientáciou Slovenskej republiky na Európsku úniu a úsilím vytvárať predpoklady pre našu úspešnú integráciu zaoberala návrhom na zriadenie nových vysokých škôl. Rozhodnutím Národnej rady Slovenskej republiky vznikli nové vysoké školy, ktoré spolu s tými, ktoré vznikli hneď po roku 1990, diverzifikovali možnosti vysokoškolského štúdia. Dnes proces dobudovávania vysokoškolských kapacít pokračuje vznikom Katolíckej univerzity v Ružomberku. A uvidíme v budúcnosti, či tento systém bude treba ešte doplniť alebo rozšíriť.

Je pozoruhodné, že vznik ďalších vysokých škol spontánne privítali uchádzači o štúdium i mestá, v ktorých školy našli sídlo, no podpory sa nedočkali od predstaviteľov tých škôl, ktoré dovtedy štúdium monopolne zabezpečovali. Obzvlášť výrazné to bolo v prípade Akadémie umení v Banskej Bystrici. Akademické senáty vydávali protesty, škole sa začala lepiť nálepka Mečiarovej školy, čo je od predstaviteľov škôl založených za Zápotockého, Bacílka a Gottwalda prinajmenej provokatívne. A začali sa šíriť najrozmanitejšie klebety a fámy. Nebolo konca rozličným ironizujúcim komentárom jednotlivcov, platila akási tichá dohoda, ktorej cieľom bolo vytvoriť takú situáciu, keď akadémia umení nebude mať dostatok pedagogických kapacít.

Vieme napríklad o psychologickom nátlaku na významného slovenského teatrológa a dramatika, ktorého jedna z fakúlt prizvala do umeleckej a vedeckej rady a ktorý odvolal svoj pôvodný súhlas po opakovaných výstrahách svojich návštevníkov spomedzi pedagógov bratislavskej Vysokej školy múzických umení. Keď ani takýto bojkot nezablokoval prípravu školy plniť jej poslanie, vydalo 4. decembra 1998 vedenie Vysokej školy múzických umení tzv. stanovisko k stavu umeleckého školstva, v ktorom pripomína, že, citujem, "24. apríla 1997 na rokovaní Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre školstvo, vedu a šport vzniesli námietku k návrhu zákona o zriadení Akadémie umení v Banskej Bystrici; rektor VŠMU". Inak tu neprítomný poslanec za Stranu občianskeho porozumenia prof. Ing. arch. Štefan Šlachta, CSc., a rektor Vysokej školy múzických umení prof. Milan Čorba.

Stanovisko zhrnulo problém Vysokej školy múzických umení a ponúklo veľmi svojrázne východisko, ktoré má 3 varianty, odcitujem ich presne. A pretože je dôležité, opäť upozorňujem, že tento materiál je datovaný 4. decembra 1998.

1. Rozumne utlmiť činnosť Akadémie umení, posúdiť jej činnosť a budúcnosť.

2. Reorganizovať a etablovať na Univerzite Mateja Belu.

3. Zrušiť a študentov zapísať na Vysokú školu výtvarných umení a Vysokú školu múzických umení.

Na záver vedenie Vysokej školy múzických umení skromne dodáva, že učitelia Vysokej školy múzických umení predstavujú vysokú kvalitu odbornosti, ktorá je bezkonkurenčná. Škola má mimoriadnu zahraničnú povesť, ponechať situáciu bez povšimnutia znamená smrť Vysokej školy múzických umení.

Nechcem sa púšťať do pátrania po tom, kto zodpovedná za súčasný nelichotivý stav, v decembri minulého roku zmapovaný najvyššími akademickými autoritami Vysokej školy múzických umení.

V čase, keď som na škole študoval, získala novozrekonštruovaný areál Akadémie Istropolitany. Z ruín ho obnovilo Ministerstvo školstva Slovenskej republiky. Poprevratové vedenie školy však reštitučný spor prehralo, podobne ako množstvo iných, a dnes škola nákladne znovu prerába a dostavuje iný areál na Zochovej ul. Nebolo by zrejme od veci zobrať na zodpovednosť tých akademických funkcionárov tejto školy, ktorí roky brali platy za to, že sa o situáciu mali starať. Namiesto toho sa v decembri 1998 našlo iné riešenie. Tri cesty, ako zrušiť nenávidenú školu v Banskej Bystrici a nádejať sa, že na jej úkor sa vyriešia aspoň niektoré, najmä finančné problémy bratislavských umeleckých škôl.

Všeličo sa dnes vydáva za dôkaz "demokratickosti". Posledný federálny prezident sa napríklad vytešoval z toho, za akého len demokrata ho pokladali zbrojní experti niektorých členských krajín nemenovanej vojenskej aliancie, ktorým pootváral dovtedy úzkostlivo utajované prevádzky slovenských zbrojárskych závodov. Za poklepkávanie po pleci oní experti nedali nič, za to nám obratom vyfúkli všetky dovtedajšie odbytiská špeciálnej výroby a tak "pomohli" Slovensku k rekordnému nárastu počtu nezamestnaných, z ktorého sa dodnes nespamätalo.

Z podobného súdka je aj demokratickosť, ktorej svedkami sme pri vydávaní "posudkov" Akreditačnou komisiou. Je to poradný orgán vlády a ako taký by mal byť neoddiskutovateľným a de facto i nespochybniteľným autoritatívnym odborným orgánom. Veď kto iný ako dlhoroční pedagógovia, vedecké či umelecké autority naslovovzatí odborníci s rozhľadom a praxou majú právo prísť na ktorékoľvek vysokoškolské pracovisko, nahliadnuť do príslušných podkladov, oboznámiť sa charakterom a obsahom prednášok, seminárových cvičení a vysloviť svoj názor na to, či škola, fakulta alebo katedra má všetky predpoklady na to, aby poslucháčom dala všetko to, čo sa od vysokej školy očakáva?

Táto vláda vymenila Akreditačnú komisiu a ako prvú úlohu jej uložila vykonať akreditáciu troch vysokých škôl v Trnave, Trenčíne a Banskej Bystrici. Akreditačná komisia sa do práce pustila vytvorením pracovných skupín. Logika hovorí, že sa ich členmi majú stať odborníci, špecialisti, ktorí členom Akreditačnej komisie pomôžu zmapovať a vytvoriť, teda vyhodnotiť situáciu na jednotlivých vysokoškolských fakultách, veď v Akreditačnej komisii nemôžu byť odborníci zo všetkých oblastí vzdelávania. Rovnaká logika hovorí, že v týchto komisiách by mali mať zastúpenie vynikajúci a nestranní odborníci, pretože ide o oblasť, v ktorej nie je možné iba mechanicky s kalkulačkou v ruke prepočítať jednotlivé parametre a vyniesť verdikt. Navyše Akreditačná komisia má nariadením vlády Slovenskej republiky vymedzený rozsah pôsobnosti. Ani tento dokument nedefinuje Akreditačnú komisiu ako dajakú ideovú disciplinárnu komisiu, ale určuje jej, že má dbať o úroveň vzdelávania a pomáhať pracoviskám odstraňovať nedostatky a prekážky.

Ako si tieto úlohy plnila Akreditačná komisia, ktorú ste vy, pán minister, požiadali o vykonanie akreditácie fakúlt Akadémie umení? Stručne povedané, lajdácky. V rozpore s dobrými mravmi vymenovala Akreditačná komisia pod vedením profesora Leva Bukovského do pracovnej skupiny pre Akadémiu umení zväčša pedagógov bratislavských umeleckých škôl, hoci jedna z nich, ako som uviedol, minimálne od decembra 1998, teda pol roka pred ustanovením pracovnej skupiny, výslovne deklarovala svoju zaujatosť vo veci Akadémie umení. Do pracovnej skupiny prijali vymenovanie akademickí funkcionári škôl, ktorých senáty a umelecké a vedecké rady zaviazali usilovať sa o likvidáciu banskobystrickej Akadémie umení.

Uveďme ich mená. Predseda: prof. Michalko. Členovia: prof. Ing. Midriak, doc. Jarab, prof. Piňos, prof. Vostrý, Dr. Balogh, prof. Vajdička, prof. Šimková, doc. Šmatlák, prof. Fischer, doc. Hochstéter, prof. Popovič, prof. Černecká, prof. Beneš, prof. Hatrik. A dve tretiny z pätnástich členov tvoria interní pedagógovia Vysokej školy múzických umení a Vysokej školy výtvarných umení.

Ak táto predpojatosť, zaujatosť a neobjektívnosť ušla pozornosti profesora Bukovského, vážený pán minister, kladiem otázku: Ako mohla ujsť vám a vášmu aparátu? Veď predsa riaditeľom Úradu ministerstva školstva je ešte nedávny kvestor Vysokej školy múzických umení, ktorý o postoji pedagógov tejto školy Akadémie umení vedieť musel.

Ministerstvo školstva je ústredný orgán štátnej správy, ktorého štatutár je síce nominovaný politicky na základe výsledku volieb a zostavenia koalície, ale jeho pôsobnosť v delikátnej oblasti vzdelávania vyžaduje maximálnu snahu o objektivitu a nestrannosť. Môžete mi oponovať, že Akreditačná komisia je poradným orgánom vlády a vaše ministerstvo nemá voči nej žiadne kompetencie. Dovoľte mi však, aby som vám na takýto "argument" vopred odpovedal, že rovnako ste zo zákona vy povinný predchádzať protispoločenským činnostiam. A pohon na vysoké školy, politicky motivované tvrdošijné úsilie o ich zlikvidovanie za každú cenu nepochybne protispoločenským konaním je. Aby ste, vážený pán minister, zbytočne neargumentovali tým, že ste o veciach neboli informovaný, dovoľte mi, aby som vám pripomenul, že vy, ale i člen Akreditačnej komisie a vedúci pracovnej skupiny pre Akadémiu umení prof. Ján Vladimír Michalko z Vysokej školy múzických umení disponujete písomnými pripomienkami fakúlt Akadémie umení k personálnemu zloženiu pracovnej skupiny, ba i zoznamom nezávislých a v spore nezaujatých vedecko-pedagogických a umelecko-pedagogických autorít, ktoré sa napokon podieľali na práci pracovnej skupiny na akreditáciu bratislavských umeleckých škôl. Všetky tieto námietky narazili na hluché uši a slepé na oči. Nuž zrejme téza o bezkonkurenčnosti niektorých škôl presvedčila častým opakovaním kompetentných, že sú aj jediným žriedlom kvalifikovaných posudzovateľov alebo jednoducho bolo treba splniť isté predvolebné prísľuby a na objektívnych a nezaujatých odborníkov sa nedalo spoľahnúť.

Táto hypotéza sa zmenila v istotu, keď sa 20. júna 1999 v Banskej Bystrici uskutočnilo rokovanie Akreditačnej komisie, na ktorom sa nezúčastnil ani jeden zo štyroch členov pracovnej skupiny, poverených posúdením akreditačného materiálu Fakulty dramatických umení. Ani prof. Vajdička, ani prof. Soňa Šimková, ani doc. Martin Šmatlák, ani až dodatočne prizvaný prof. Jaroslav Vostrý z pražskej Divadelnej akadémie múzických umení nepricestovali do Banskej Bystrice na jediné oficiálne rokovanie. Predseda Akreditačnej komisie sa už dal počuť, že pracovná skupina sa už vnútorne nečlení, že je to jedna komisia, ktorá posudzuje všetky tri fakulty, a teda nie je ani až také podstatné, že práve títo štyria jej členovia v Banskej Bystrici neboli. Tento slaboduchý argument azda vy, pán minister, nebudete opakovať a nebudete sa nás pokúšať presvedčiť, že čisto náhodou sú v komisii zhruba rovnocenne zastúpení odborníci z oblasti výtvarného umenia, hudobného umenia a divadelného a filmového umenia, no to neznamená, že by výtvarníci mali mať hlavné slovo pri posudzovaní fakulty výtvarnej, hudobníci múzickej a divadelníci či filmári zase fakulty dramatických umení. Štyria ľudia, ktorí nemali ani len toľko slušnosti, aby sa oboznámili so skutkovým stavom veci, ktoré posudzujú, dali najavo svoju zaujatosť v akejsi preambule k stanovisku pracovnej skupiny Akreditačnej komisie k vzniku Akadémie umení v Banskej Bystrici.

Dobre ho poznáte a slúži vám ku cti, že ste sa od tohto textu na stretnutí s pedagógmi a poslucháčmi Akadémie umení v Banskej Bystrici dištancovali. No pre ostatných kolegov pripomeniem, že sa v nej hovorí, citujem: "Akadémia umení v Banskej Bystrici vznikla v situácii, keď bolo školstvo vo finančnej núdzi, spôsobom, ktorý je v rozpore s prirodzeným postupom vzniku vysokých škôl, s procesom obsadzovania pedagogických postov a v rozpore s morálkou. Išlo o akt politický, iniciovaný nekultúrnym režimom, jej vznikom bolo ubraté existujúcim školám. Pre potreby slovenskej kultúry, berúc do úvahy počet obyvateľov a talentové zázemie, celkom postačujú existujúce umelecké školy univerzitného typu." Koniec citátu.

Zloba, nenávisť a žlčovitosť do takej miery skalila zrak a pomútila rozum autorov tohto pamfletu, že im robilo problém rešpektovať ešte aj normy spisovného jazyka, aj to čosi hovorí o úrovni práce poradného orgánu tejto vlády Slovenskej republiky a jeho špecializovanej pracovnej skupiny. Samotná hodnotiaca správa obsahuje v chaotických a občas protirečivých bodoch niekoľko konštatovaní a odporúčaní prinajmenšom diskutabilného významu. Na Fakulte dramatických umení je napríklad najzdôrazňovanejším "negatívom" relatívne vysoký vekový priemer pedagógov, čo však ani podľa zákona, ani podľa praxe na ostatných vysokých školách nie je dôvodom na neakreditovanie študijného odboru. No Akreditačná komisia sa vynašla, v lete pripravila návrh nových zásad na akreditáciu, v ktorom sa objavuje vekový limit 65 rokov pre garanta študijného odboru, a s pokojným svedomím túto normu ešte pred jej prijatím uplatnila na Akadémii umení. Nie je zvláštne, že nikto z Ministerstva školstva Slovenskej republiky neupozornil Akreditačnú komisiu na nevyhnutnosť rešpektovať platné právne normy a že nikomu ani len nenapadlo upozorniť predsedu Akreditačnej komisie, že najskôr musí vláda jeho návrh zásad prijať a až potom ním môže komisia argumentovať?

Dekani fakúlt Akadémie umení i fakultné akademické senáty bod za bodom veľmi presvedčivo a vyčerpávajúco vysvetlili a vyvrátili všetky pripomienky obsiahnuté v hodnotiacej správe. Argumenty však dopadli rovnako ako ilúzie o vedeckej objektivite v zmysle pre odbornosť či v zdravom rozume a cite pre spravodlivosť. Museli ustúpiť pred politickým diktátom. A vy, vážený pán minister, ste štátnym funkcionárom zodpovedným za rezort školstva. Aj za to, že akademická pôda sa postupom Akreditačnej komisie, najmä jej pracovnej skupiny, stala otvorene súčasťou arény politického zápasu v tejto republike.

15. októbra 1999 sa slovenská Akreditačná komisia podpísala pod rozhodnutie, ktoré postavilo ministra školstva, ale nebuďme optimisti, aj následne nás, slovenský parlament, pred dilemu, stať sa tými, ktorí budú likvidovať nepohodlnú vysokú školu. Neuznala argument akútneho nedostatku vysokoškolsky edukovaných mladých tvorcov v mimo bratislavských pôsobiskách, neuznala argument demokratickej alternatívy a súťaže. "Názorový rasizmus sa dokázal infiltrovať aj do akademického prostredia, v ktorom by mal byť priestor na rozmanitosť názorov, výchovných metód a umeleckých orientácií", napísala dekanka Fakulty dramatických umení prof. Božidara Turzonovová predsedovi pracovnej skupiny v reakcii na ním šifrovanú hodnotiacu správu datovanú 7. 9. 1999. Táto hodnotiaca správa má dve strany a niekoľko riadkov. Akademický senát skonštatoval, že správa je tendenčná, neobjektívna, politicky motivovaná a porušuje zásady nielen pedagogickej profesionality, ale aj slušnosti a morálky. A dekanka sa ohradila voči spochybňovaniu spôsobilosti starších pedagógov. Akademický senát k tomuto najzávažnejšiemu argumentu, ktorým Akreditačná komisia obhajuje svoje rozhodnutie neudeliť akreditáciu ani jednej z fakúlt Akadémie umení, dodáva, že námietky pracovnej skupiny voči veku garanta a spochybňovanie jeho kompetentnosti byť garantom, citujem, "diskvalifikujú kompetentnosť pracovnej skupiny vo veci takého závažného rozhodovania, akým je akreditovanie Akadémie umení". V prvom rade zrejme pracovnej skupine nie je jasná funkcia garanta študijného odboru. Dovolím si objasniť, že garant sa spravidla zameriava na intelektuálne, a nie fyzické výkony. A dôležité je jeho predchádzajúce poznanie, jeho pedagogické skúsenosti a vedecké postavenie.

Druhú poznámku v tejto súvislosti treba urobiť k otázke vyškolenia a graduovania prof. Jozefa Mistríka v odbore, ktorého je garantom. Akreditačný spis obsahuje množstvo údajov o knižných publikáciách, vedeckých prednáškach, pedagogickej činnosti atď. menovaného, ktoré v súbornom čísle asi presahujú súbor všetkých vedeckých výsledkov všetkých členov pracovnej skupiny dohromady. To skôr v súčasnej praxi Vysokej školy múzických umení, ale, žiaľ, aj iných vysokých škôl sa čoraz častejšie stáva, že sa inaugurujú profesori na základe účelovo pre tento prípad spísaných brožúrok alebo sa habilitujú docenti, ktorí sa nemôžu vykázať žiadnymi zásadnejšími vedeckými prácami. V Banskej Bystrici vznikla škola, ktorá sa programovo usiluje formulovať novú generáciu vzdelaných mladých umelcov, naučiť ich nielen vedomostné a remeselné základy tvorby, ale kultivovať v nich kultúru myslenia a prejavu spôsobom adekvátnym adekvátam tretieho tisícročia. Jej pedagógovia si predsavzali urobiť všetko pre to, aby medzi ich budúcimi absolventmi boli ľudia, ktorí svojím prejavom sú schopní ovplyvniť podobu slovenského divadelného, hudobného a výtvarného umenia. O štúdium na akadémii je obrovský záujem uchádzačov z celého Slovenska. Sú to deti z najrozmanitejších vrstiev daňových poplatníkov, ktorí veria, že tí najtalentovanejší z nich dostanú príležitosť rozvíjať svoj talent. Máme ich sklamať iba preto, že názory na spravodlivosť rozdelenia disponbilných zdrojov štátneho rozpočtu medzi vysoké školy v minulosti je teraz spochybnená?

Vážené dámy, vážení páni, vnímam zložitosť situácie pána ministra školstva. Na jednej strane aj sám uznáva, že pracovná skupina pripravila Akreditačnej komisii spolitizované podklady, ktoré nehodnotia odbornú pripravenosť fakúlt Akadémie umení zabezpečovať kvalitné vysokoškolské štúdium, ale vyslovujú vyhranene politické stanoviská. Akreditačná komisia údajne pri hodnotení fakúlt brala podklady pracovnej skupiny s rezervou a nedala sa ovplyvniť v nich obsiahnutými ideologickými postojmi. Čuduj sa, svete, namiesto toho, aby na Akadémiu umení vyslala pracovnú skupinu spôsobilú reálne zmapovať a vyhodnotiť situáciu, predsa o akreditácii rokovala a prijala rozhodnutie navrhnúť ministrovi, aby Akadémia umení nebola akreditovaná. No a napokon pán minister, ktorý pripúšťa, že proces akreditácie v poriadku nebol, si súčasne jedným dychom stanovisko Akreditačnej komisie osvojil.

Pikantnou perličkou je názor pána ministra, že najlepším riešením problému by bolo zriadenie Fakulty umení Univerzity Mateja Bela, na ktorej by mohli pokračovať v štúdiu poslucháči Fakulty výtvarných umení a Fakulty múzických umení, a zriadenie detašovaného pracoviska Vysokej školy múzických umení v Banskej Bystrici, ktoré by zastrešilo študijné odbory súčasnej Fakulty dramatických umení. Tento návrh prezrádza, že v celej afére vôbec nejde o odbornosť a kvalitu vzdelávania. Na Univerzite Mateja Bela je jediný profesor graduovaný v odbore, ktorý prichádza do úvahy ako perspektívny garant štúdia. Univerzita Mateja Bela by mala paradoxne v čase, keď je na ňu vyvíjaný nátlak, aby niektoré svoje fakulty zrušila a presunula do Bratislavy, súčasne zriaďovala novú fakultu a na ňu prijala poslucháčov z dnešnej Akadémie umení. Názor profesora Štefana Šlachtu, rektora Vysokej školy múzických umení, že študenti môžu pokračovať v štúdiu na košickej škole, je rovnako scestný. Jeho tamojšia filiálka má akreditáciu ešte len pred sebou. Čo to teda je za logiku navrhovať pokračovanie v štúdiu na školách, ktoré buď ešte nejestvujú, alebo nie sú akreditované, rovnako ako banskobystrická? Alebo sa už teraz vie, že tieto navrhované fakulty akreditované budú?

Vážený neprítomný pán minister, dovolím si počkať, keď sa vážený pán minister vráti.

(Ruch v sále.)