Podpredseda NR SR B. Bugár:
Faktická poznámka - pán poslanec Osuský. Uzatváram možnosť prihlásiť sa do faktických poznámok.
Pán poslanec Osuský, máte slovo.
Poslanec P. Osuský:
Nepochybne, ako hovoril predrečník, bolo by iste možné hodnotiť vznik teórie čechoslovakizmu a ideu jednotného kmeňa československého z istého uhla i ako politický úskok. Pripusťme, že to bola cesta, ktorou si dva malé slovanské národy, objaté väčšími neslovanskými susedmi, snažili vybojovať miesto na slnku. Musím však povedať, že hodnotenie, ktoré ctený kolega formuloval slovami, že to bola voľba medzi zlým a horším, by zaručene nepodpísal ani Štefánik, ani Osuský, ani ktorýkoľvek iný zo Slovákov, ktorí vtedy dávali všetko do zápasu o vznik našej nezávislosti. Nebola to teda zaručene pre nich voľba medzi zlým a horším. A i tí, ktorí potom robili všetko pre zánik tej republiky a vychádzali už z iných skúseností a z iných udalostí, ktoré priniesli desaťročia ďalšieho vývoja. Ešte raz, tí, ktorí túto republiku zakladali, nevolili medzi zlým a horším.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
V rozprave ďalej vystúpi pani poslankyňa Slavkovská.
Nech sa páči.
Poslankyňa E. Slavkovská:
Vážený pán predsedajúci,
vážené kolegyne, kolegovia,
vznik Česko-slovenskej republiky bol v konkrétnej historickej dobe nesporne prínosom pre Slovákov, aj pre Čechov. Toto z nás nikto nespochybňuje. Pre Slovákov bol prínosom z toho dôvodu, že na rozdiel od prechádzajúcich politických programov a snáh konečne dospela slovenská reprezentácia k tomu presvedčeniu, že za každú cenu sa musíme s Maďarmi rozísť. Čiže to prvé rozhodnutie bolo rozhodnutie odísť z Uhorska a až potom nasledovalo druhé rozhodnutie, a to budovať spoločný štát s Čechmi. A vlastne tu to nenahraditeľné miesto má 30. október 1918. V tento deň totiž na tajnom zasadnutí Slovenskej národnej strany sa konštatovalo, citujem: "Na základe samourčovacie práva slovenského národa sa indikuje pre slovenský národ účasť na utvorení samostatného štátu pozostávajúceho zo Slovenska, Čiech, Moravy a Sliezska." Koniec citátu. Toto uznesenie bolo aj obsahom telegramu, ktorý Matúš Dula 30. októbra poslal do Prahy.
Teda po prvýkrát v dejinách na základe tejto deklarácie bolo Slovensko deklarované ako samostatný celok, ale ako samostatný administratívny celok. Česi odmietli definovať Slovensko ako samostatný národný celok. Slováci teda podporujú vznik republiky, kde od samého začiatku ťahajú za kratší koniec. Podporili vznik republiky, ktorá to s uskutočňovaním práv Slovákov od začiatku nemyslela vážne.
Existenciu Česko-slovenskej republiky využili Česi na upevňovanie si svojho postavenia v oblasti politickej i ekonomickej, a to na úkor Slovákov. Slováci sa tak postupne v rámci republiky stali nerovnoprávnym národom odsunutým na vedľajšiu koľaj. Republika sa budovala na ich úkor, s čím, žiaľ, súhlasili aj mnohí vtedajší slovenskí politici, ktorí za zradu na vlastnom národe dostali od českej vlády dobre korytá.
A tí vynikajúci ľudia slovenského národa, ktorí pochopili, že Česi to so vznikom republiky, spoločnej republiky dvoch rovnoprávnych národov Čechov a Slovákov myslia ináč, a začali okamžite upozorňovať na porušovanie dohôd a hlavne konkrétnych práv, museli zmĺknuť. A tam patrí aj Milan Rastislav Štefánik. V žiadnom prípade Štefánik pred smrťou už nepodporoval Českú republiku, lebo si uvedomil, že Slováci tam nenadobudli post samostatného a svojprávneho národa. Slováci teda išli do vzniku Slovenskej republiky s úprimným srdcom a dobrými snahami, a preto toho 30. októbra v Deklarácii slovenského národa vyjadrili svoj súhlas a prihlásili sa k tejto republike. To je historický fakt.
Ďalší neodškriepiteľný historický fakt je však ten, že od začiatku tu bola snaha zo strany Čechov zdecimovať slovenský národ. Vychádzalo to jednoznačne z vtedajšej politickej snahy, ktorá bola hlásaná do celého sveta, a to zo snahy, že slovenský národ vlastne neexistuje. Existuje iba národ československý a Slováci sú iba odnožou československého národa. Takisto od začiatku vzniku Česko-slovenskej republiky zaznievalo, že slovenský jazyk je iba nárečím. S takýmto puncom menejcennosti sme teda kráčali dejinami. S puncom menejcenného národa, ktorý bol trpený, sme kráčali dejinami celej Česko-slovenskej republiky až do roku 1993, kde sme teda konečne dokázali, že sme národ svojprávny a svojbytný. Aj tu na záver nášho spolužitia sa ukázalo, ako zvrchu sa na nás Česi pozerajú. Ich výroky, ktoré si všetci pamätáme, "ať si jdou" alebo "o pol roka nás budú prosiť", jasne ukázali, že nás mali iba za sluhov.
Ak teda dnes rozmýšľame o ustanovení 28. októbra ako pamätného dňa, nie je to namieste. Prečo nedávame do popredia slovenské dejiny, ale dejiny česko-slovenské? Prečo nedávame do popredia slovenské snahy - a Martinská deklarácia bola výlučne slovenskou snahou -, ale dávame do popredia snahy české? Cez Martinskú deklaráciu sme sa pripojili k Česko-slovenskej republike, tak oslavujme svoj historický krok, a nie krok českých politikov, ktorý bol uskutočnený 28. októbra. Martinská deklarácia je rovnako významným a nezastupiteľným aktom ako vyhlásenie z 28. októbra. Vyjadrili sme tu svoju vôľu. Preto je namieste, aby sme si ju aj pripomínali, aby sme si pripomínali vznik Česko-slovenskej republiky, ktorá niečo priniesla aj Slovákom práve 30. októbra.
Záverom iba toľko. Slovenská národná strana nepodporí tento predložený návrh, pretože my sme za to, aby sa ustanovil ako sviatok 30. október.
Ďakujem.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
S faktickými poznámkami sa prihlásili dvaja poslanci. Uzatváram možnosť prihlásiť sa do faktických.
Pán poslanec Kužma, máte slovo.
Poslanec J. Kužma:
Viete, pani kolegyňa poslankyňa, nikto nespochybňuje vážnosť Martinskej deklarácie, ani to, že ju podpísali zástupcovia Slovenskej národnej strany. Myslím, že toho 30. októbra si to vyžiadalo vo vtedajšej situácii aj veľkú dávku odvahy. Ale dosť je ťažko hovoriť o tom, či vtedy, alebo nie, mohli Slováci rozhodnúť zvnútra o vzniku Česko-slovenskej republiky.
Dosť ťažko sa hovorí, či 28. 10. bol náhodou pán Šrobár v Prahe, alebo nebol náhodou. Jedno je však treba priznať, ak by na základe dohody veľmocí, na základe toho, že politici ako Masaryk, Štefánik a Beneš nemali také veľmi dobré vzťahy či v Amerike, alebo vo Francúzsku, by hocijaká výzva vnútri Slovenska nemohla garantovať vyhlásenie tejto republiky. Ja si myslím - a nechcem znevažovať ten 30. október -, že vznikom Československej republiky je dátum 28. október, ktorý si chcem rovnako vážiť, tak ako si chcem vážiť aj termín 30. október.
Ďakujem pekne.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Pán poslanec Oberhauser.
Poslanec V. Oberhauser:
Vážený pán predsedajúci,
v nadväznosti na vystúpenie pani poslankyne Slavkovskej je naozaj jednoznačné, že pre slovenské dejiny a pre slovenský národ je rozhodujúci termín 30. októbra. Jednoducho preto, lebo je to skutočne udalosť, ktorá sa udiala na Slovensku a ktorej iniciátori boli slovenskí politici a slovenskí dejatelia.
Ale musím sa znovu vrátiť k tomu, že je smutné, že my v parlamente sa zaoberáme touto témou, hoci sú oveľa dôležitejšie spoločenské a hospodárske problémy, ktoré treba riešiť. Tým sa brzdíme už od rána a stále sa venujeme veci, ktorá je skôr vecou historikov ako vecou nás politikov, ktorí máme riešiť vážne spoločenské problémy.
Je jednoznačné, keď hovoríme o týchto dátumoch, 28. a 30. októbra, že nie neznámy profesor Masaryk, ale práve Štefánik a Slováci, ktorí žili v Amerike, otvárali dvere aj českým politikom, ktorí sa iba rodili a ktorých svet ani nepoznal. Ale načo máme tieto veci tu rozprávať? Načo sa máme stále starať do remesla historikov, ktorí oveľa erudovanejšie by vysvetlili aj niektorým pánom poslancom, ktorí zrejme tieto veci nevedia a veľmi mylne vykladajú dejiny. 28. október bol aj deň znárodnenia. Neviem, či chcete prepašovať 28. október ako Deň znárodnenia znovu do histórie a kalendára slovenských pamätných dní, ale asi o toto ide niektorým pánom poslancom a radšej by mali s tou iniciatívou prestať, lebo by to bol deň hanby Slovenska a českých dejín vôbec, že sa uskutočnilo ožobráčenie ľudí, ktorí poctivou prácou aj prácou v Amerike nadobudli svoj majetok.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Ďalšia v rozprave vystúpi pani poslankyňa Kolláriková. Konštatujem, že tu nie je. Stráca poradie. Pán poslanec Mikloško, stráca poradie.
Pán poslanec Osuský.
Poslanec P. Osuský:
Vážený pán predsedajúci,
vážené dámy,
vážení páni,
bolo už povedané dosť a nemienim zdržovať dlhým vystúpením. Pán poslanec Oberhauser už tretíkrát hovorí, že sa tomu má venovať historik, a minul už trikrát dve minúty na toto upozornenie. Ja by som chcel len znovu podčiarknuť pre tých, ktorí tu opätovne hovorili o tom, že 28. október je českým sviatkom, že je to pre mňa vysvetliteľné len dvoma možnosťami. Buď že proste nemajú vedomosti o histórii krajiny, ktorú hrdo vyhlasujú za svoju vlasť, alebo tak robia vedome a potom je to zlovoľná lož. Konštatovať, že 28. október je českým sviatkom, neznamená len poprieť prítomnosť uvedomelých Slovákov v Prahe, poprieť dlhoročnú spoluprácu tých Slovákov, ktorí sa hlásili k Slovensku a ktorí celkom jasne videli v tých časoch, keď sa nedalo chyrovať o spoločnom štáte, našu budúcnosť v blízkom súžití s českým národnom. Tí ľudia popierajú skutočnosť, že 28. októbra sa do Švajčiarska dostala delegácia zložená z Čechov a Slovákov, ktorí sa tam významne zapojili do diplomatických aktivít zahraničného odboja, že pri všetkých týchto krokoch boli i Slováci, že ten 28. október bol presne, ako to tu zaznelo, i dielom rokov aktivít našich spolunárodných príslušníkov žijúcich za morom, že to bolo dielo dlhoročného a život nasadzujúceho zápasu legionárov Čechov a Slovákov, že to nebol len český sviatok, ktorý zabezpečil pražský Národný výbor.
Všetka česť statočným pražským mužom "Října", ako sa im hovorilo. Všetka česť sokolskému náčelníkovi Dr. Schreinerovi, ktorý zabezpečil prevzatie moci a mierový prechod vlády nad Prahou do rúk nerakúskych orgánov. Ale napriek tomu všetkému boli to od samého počiatku Slováci, a to poviem úplne smelo, ktorí vkladom väčším, ako bol ich národný podiel, vkladom oveľa väčším, ako sa dalo očakávať od národa, kde sa k slovenstvu hlásila hŕstka uvedomelej inteligencie, kde sa - a priatelia zo SNS sa smejú - i doktor Tiszó József v roku 1912 v sčítaní ľudu sa prihlásil za Maďara. Na rozdiel od Slovákov, ktorí sa i vtedy hlásili za Slovákov.
Chcem teda ešte raz povedať, že vklad Slovákov od Mamateya až po Štefánika, od Šrobára až po Osuského bol podstatne väčší, ako bola naša skutočná národná sila. A preto sa môžeme hrdo hlásiť k 28. októbru ako rovnocenne i k nášmu sviatku, ako nie k niečomu, čo bolo vecou českého Národného výboru, hoci on bol ten, ktorý formálne v tento deň v Prahe prevzal moc. Ale to všetko, že sa to stalo, aj že sa to mohlo stať, a že to potom vo Versailes dostalo požehnanie víťazných veľmocí a demokratických veľmocí, že sme mohli vzniknúť, i to je následkom významného vkladu Slovákov. A je pre mňa nepochopiteľným obrazom vlastného podceňovania sa a historického komplexu menejcennosti, s ktorým sa tu táto skutočnosť popiera.
Ja sa k tomu sviatku hlásim nielen kvôli doktorovi Schreinerovi a českému Národnému výboru, ale i kvôli Slovákom, ktorí veľmi výrazne k tomuto sviatku prispeli.
A ak sa tu pán poslanec Oberhauser prihováral, že by sme sa mali zamyslieť nad podobným ocenením 14. marca, tak mu dokonca poviem ešte jedno: Aby mohol vzniknúť 14. marec, aby najprv autonomisti mohli hovoriť o autonómii a potom radikáli snívať o vlastnom štáte, musel byť najprv 28. október. V opačnom prípade by si totiž to svoje autonomistické túžby museli vyžiadať u ríšskeho správcu admirála Horthy de Nagybánya. A ja sa teším, ako by sa im to podarilo.
Ďakujem. (Potlesk.)
Podpredseda NR SR B. Bugár:
S faktickými poznámkami na vystúpenie pána poslanca sa prihlásili šiesti poslanci. Uzatváram možnosť prihlásiť sa do faktických. Pani poslankyňa, už ste to nestihli. Posledný je pán poslanec Oberhauser.
Pán poslanec Húska, máte slovo.
Poslanec A. M. Húska:
Ďakujem.
Rád by som upozornil, že za takýmito spôsobmi rečníckych cvičení je niekedy aj škoda sa obracať. Ak je to tak, ak sme tak nadmerne prispeli, ako sme boli úbohí. Chcel by som pripomenúť, ako tieto veľké osobnosti hodnotili. Viete, že Masaryk hodnotil Štefánika, "toho dráteníka", neúctivo. Dokonca Štefánik ako odmenu za vojenský a diplomatický prínos dostal najprv to, že ho "vytesnili z vlády", pretože bol ministrom vojny počas mieru a za ministra národnej obrany bol vymenovaný, ak sa nemýlim, Klofáč.
A teraz k tej problematike s diplomatom pánom Osuským. Mohli by sme vyhľadať citácie, ako veľmi úctivo sa o ňom vyjadroval práve Beneš a akým spôsobom zariadil, aby ho veľmi rýchlo poslal, povedal by som, do dôchodku len preto, aby mu nezavadzal človek, ktorý začal sebakriticky hovoriť o tom, v čom všetkom Slovensko robilo chybu, keď veľmi dôverne počúvalo stanoviská svojich českých hegemónov. Priatelia, takto nám nevyrábajte nové dejiny. Nemôžete si myslieť, že toto vám jednoducho verejnosť zhltne.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Pán poslanec Cabaj.
Poslanec T. Cabaj:
Vážený pán predsedajúci,
kolegyne, kolegovia,
po tomto rečníckom cvičení pána Osuského treba asi povedať len jednu poznámku. Bol tu predložený jeden poslanecký návrh. Bohužiaľ, v úvode pri jeho predkladaní predkladateľ už vo svojom vystúpení ho spolitizoval. Ale to, čo dokázal z toho spraviť pán Osuský, to skutočne musí vojsť do histórie, pretože spolitizovať aj to, čo nie je spolitizované, to je jediná jeho výsada. Na druhej strane však treba povedať, ja ho tak chápem, že ľahšie sa mu vyslovujú možno české pojmy ako meno prvého slovenského prezidenta, len v tom jeho vystúpení mu chýbala jedna maličkosť - otvoriť vojnu medzi katolíkmi a luteránmi na Slovensku.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Pán poslanec Cuper.
Poslanec J. Cuper:
Pán Osuský, prosím vás, nevyrábajte z ľudí, ktorí tvorili slovenskú históriu vedome a vedome boli za samostatný a - ako tvrdili aj v Pittsburskej dohode - neodvislý slovenský štát, somárov, ktorí jednoducho boli za niečo, čo sa tu prezentovalo po 28. októbri 1918 ako jednotný československý národ a jednotná Československá republika. A nevydávajte to za nie div nejaký zázrak, na ktorý majú byť po tisíc rokov generácie Slovákov hrdí. Nie, tak ako dnes bol podvedený pán Dzurinda pri rokovaniach s pánom Zemanom o Československej obchodnej banke a prišli sme o miliardu len vďaka naivite a politickej prostoduchosti tohto človeka, ktorý sa na bicykli dotiahol až do slovenskej vlády, tak aj vy chcete povedať, že pán Mamatey, ale aj váš pradedo alebo dedo boli natoľko naivní, že si mohli predstavovať pod tým, čo vzniklo 28. októbra, že to je splnený sen slovenského národa. Nie, mali za sebou skúsenosti z rokov meruôsmych, takže neverili ani maďarskej politickej reprezentácii, ani českej. Práve preto videli splnenie slovenských snov len v nezávislom a samostatnom slovenskom štáte. To, že vy dnes nemáte odvahu sa pozrieť pravde do očí, že sa o seba musíme začať starať sami a nespomínať sentimentálne na nejaké predchádzajúce spojenia s niekým iným, to je vaša politická úbohosť. Za to si budete niesť zodpovednosť pred národom.
Ďakujem.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Pán poslanec Hofbauer.
Poslanec R. Hofbauer:
Pán Osuský, z vašich úst sme si vypočuli ďalšiu interpretáciu historického výkladu, ale neurazte sa, malo to parametre postoja Hurvínka na vedenie vojny. Vy nevychádzajte z toho, že tu sedia ľudia, ktorí nepoznajú dejiny, históriu, nepoznajú faktografiu a nemajú preštudované udalosti od ustanovenia rakúsko-uhorskej dvojmonarchie. Štyridsať rokov sme počúvali, že nebyť Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie a paľby z Aurory, tak Česko-Slovensko by zaručene nevzniklo. Tak buďte taký láskavý a nenalievajte a netlačte kaleráby zase trošku z inej strany a do tých istých hláv.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Pán poslanec Jarjabek.
Poslanec D. Jarjabek:
Ďakujem pekne.
Vážený pán predsedajúci,
dámy a páni,
v súvislosti s prejavom pána poslanca doktora Osuského som vedel, kvôli čomu navrhujem na začiatku tejto schôdze, aby sme jednoducho tento bod neprerokúvali, aby sme ho stiahli z rokovania. Práve kvôli takýmto prejavom, aký sme počuli pred chvíľou, ktoré radikalizujú a rozdeľujú túto spoločnosť často nekompetentným spôsobom. Skutočne mám niekoľko hodín pocit, že sa zúčastňujem tzv. pomlčkovej vojny vo Federálnom zhromaždení. Medzi tým ubehlo však niekoľko rokov, ak ste si nevšimli.
Ďakujem za pozornosť.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Pán poslanec Oberhauser.
Poslanec V. Oberhauser:
Pán predsedajúci, ďakujem za slovo.
Pán poslanec Osuský je lekár a čakal som, že ako človek, ktorý je vzdelaný v tejto oblasti, by sa skôr angažoval vo veciach, aby pomohol slovenskému zdravotníctvu, aby sa nepotácalo v takých ťažkostiach, v akých žije dnes. Namiesto toho nám však dal historický výklad a vidím, že sa radšej starie do remesla, ktoré patrí niekomu inému a iní sú na to kompetentní. Je škoda predkladateľa a všetkých tých nadšencov, ako je pán Osuský, že nepožiadali o výklad historikov, aby sem priložili nejaké erudované porovnanie, ktoré z týchto významných dní majú takú úlohu v dejinách, aby sme ich tu schvaľovali ako pamätné. Ale, žiaľ, treba povedať, že niektorí poslanci veľmi radi prichádzajú s témami, ktoré túto snemovňu skôr rozdeľujú, akoby ju spájali. A to je veľká škoda celého dnešného rozhovoru na túto tému a odťahovania od vážnych vecí, ktoré má tento parlament riešiť.
Ja by som odporučil, aby vedenie Národnej rady zvážilo vytvoriť výbor pre štátne sviatky na čele s pánom Osuským a nech títo páni svojimi jalovými rečami odídu zo sály a nás nechajú vážne pracovať.
Ďakujem.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Ďalej v rozprave vystúpi pani poslankyňa Kolláriková.
Nech sa páči.
Poslankyňa M. Kolláriková:
Vážené kolegyne, kolegovia,
po nostalgických vystúpeniach niektorých poslancov slovenského parlamentu som sa rozhodla, že i ja sa vyjadrím k tomuto bodu.
28. október považujem za významný medzník pre národ slovenský i pre národ český. Je to deň, keď bol v Prahe vyhlásený česko-slovenský štát a ako taký sa etabloval medzi ostatnými štátmi. Etabloval sa vo svetovom meradle. Pre národ slovenský považujem však za podstatne významnejší dátum 30. október, keď v roku 1918 bola v Martine ustanovená Slovenská národná rada. Práve Slovenská národná rada v Deklarácii slovenského národa sa rozišla s Uhorskom a prihlásila sa k spoločnému štátu s českým národom. Bola to Martinská deklarácia slovenského národa, ktorá zakotvovala požiadavku sebaurčovacieho práva slovenského národa, oprávnenosť Slovenskej národnej rady zastupovať Slovákov a prihlásenie sa k spoločnému štátu s českým národom. Práve tento akt mal obrovský význam pre slovenský národ, pretože na vytvorení česko-slovenského štátu sa podieľali dva rovnocenné národy, a to národ slovenský a národ český. Ak by nedošlo k vyhláseniu Martinskej deklarácie, tak by mohlo byť spochybnené vytvorenie Česko-slovenskej republiky.
Slováci vstupovali do spoločného vzťahu s Čechmi s veľkými nádejami. Lenže tézy o rovnoprávnosti partnerstva v spoločnom štáte i o uznaní národnej svojbytnosti ostali až do roku 1993 nenaplnené. Dlhé roky presadzovaná a umelo živená teória čechoslovakizmu narobila vo vzťahoch obidvoch národov veľmi veľa zla. Slovenská strana kládla veľký dôraz na vytvorenie záujmovej rovnováhy medzi Slovenskom a Českom, na ich hospodárske a sociálne vyrovnanie odstránením zdiskreditovaného nefunkčného centralistického, integrujúceho postupu. S mnohými následkami sme sa ešte dodnes nevyrovnali. Preto nevidím nijaký dôvod, aby sme 28. október povýšili na pamätný deň Slovenskej republiky.
Tak ako pre český národ je prioritou 28. október, ktorý majú určený ako štátny sviatok, tak pre slovenský národ je prioritou 30. október, deň, ktorý je pre Slovákov symbolom vymanenia sa z rakúsko-uhorského područia.
Ďakujem.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
S faktickými poznámkami sa neprihlásil nikto z poslancov.
Ďalším, posledným vystupujúcim v rozprave je pán poslanec Mikloško.
Nech sa páči, máte slovo.
Poslanec F. Mikloško:
Dámy a páni,
vážený pán predsedajúci,
pokúsim sa byť stručný. Na začiatku vo vystúpeniach pána poslanca Števčeka, pani poslankyni Tóthovej a pána poslanca Oberhausera, ktorý to niekoľkokrát spomenul, bolo povedané, že mali by sme sa zaoberať ekonomickými zákonmi, a nie takýmto zákonom. Chcem preto povedať, že v rozprave vystúpilo 9 opozičných poslancov a 5 koaličných, podľa mňa a mojich informácii teda 14. Hovorím to preto, aby som povedal, že opozícia vystúpila dvakrát toľko ako koalícia. Chcem len povedať, že k životu ekonomickej transformácie, ekonomických problémov, bohužiaľ, patria aj tieto problémy, ktoré sa ukázali, že sú veľmi dôležité. Zaoberáme sa jedným takýmto malým zákonom celý deň a pravdepodobne teda aj v tomto spočíva život krajiny, že rieši tieto problémy.
S týmto súvisí už to, že na začiatku Slovenskej republiky aj tesne po jej vzniku 1. januára 1993 bol položený istý základ štátnych sviatkov a pamätných dní. Nie je pravda, ako niekto tu spomínal, myslím, že to bol pán Oberhauser, že sú všetky štyri základné štátne sviatky spojené so slovenskou štátnosťou. Slovenské národné povstanie nesúvisí priamo so slovenskou štátnosťou a sviatok sv. Cyrila a Metóda takisto nie. Ale na tom nezáleží. Proste to sú akési základné fundamenty, ktoré prijal zvlášť váš - teda parlament vašimi hlasmi. A potom sú tu ďalšie štátne sviatky, ktoré sú iba dňami pracovného pokoja a pamätné dni. Dalo by sa pekne popísať, ako tieto pamätné dni boli postupne doplňované, pretože vlastne ten národ alebo štát si postupne uvedomuje seba a chce k tej mozaike priložiť ten alebo ten "kamienčok", pretože toto je život národa, takisto ako je život človeka.
Ja by som chcel povedať znovu to isté. Ja si myslím, že je tu istý zápas, alebo nie zápas, možno polemika o tom, akým spôsobom chcem chápať alebo ako chceme vnímať svoju koncepciu našich slovenských dejín. Ja som to už povedal aj v minulom vystúpení, dnes to rozšírim ešte o jeden citát. Či si myslíme, že naše dejiny sú tam našimi dejinami, kde sa týkalo vyslovene aktov nás Slovákov, teda explicitne, alebo či si myslíme, že súčasťou našich dejín boli aj iné udalosti, aj iné osoby.
Ja som presvedčený, že ak by sme chceli chápať koncepciu našich dejín len ako udalosti, len tých udalostí, ktoré sa týkajú slovenských dejov a slovenských ľudí, že takáto koncepcia vedie k izolacionizmu. Takáto koncepcia vedie ku komplexom, frustrácii, k tomu, že každý si myslíme, že nikto nás nepozná a nikto nás nemá rád a tak ďalej a tak ďalej. Naopak, tak ako keď človek prechádza svojím vývojom a dozreje k zrelému štádiu svojho vývoja, absolútne spokojne prijíma do svojho života aj iné udalosti, pretože aj ony mu pomohli stať sa zrelým a - povedal by som - vyspelým človekom.
Ja som v minulom svojom príspevku povedal, že takto chápem aj uznanie alebo uctenie si 28. októbra ako jeden medzník, ktorý v dejinách Slovenska až k tej štátnosti, ktorá tu bola vyhlásená, má svoje miesto a je znakom zrelosti nás všetkých, že si ju uctíme. Tak ako niekto bol vychovaný v rodine, kde má druhú matku, lebo mu jeho zomrela, si tú matku spokojne uctí, pretože to patrí takisto k jeho osobnej histórii. A ja dnes túto svoju tézu rozšírim ešte o jeden moment.
V knihe o Slovenskej národnej rade, ktorá vznikla za pána predsedu Gašparoviča a znovu bola robená skôr v réžii, nechcem povedať, vás, ale píše sa na strane 90, je to z poučenia sv. Štefana, zakladateľa uhorského štátu, svojmu synovi a následníkovi, myslí sa Imrichovi zo začiatku nášho storočia. Podotýkam, že sv. Štefan bol korunovaný na kráľa 24. decembra 1000. Teda za chvíľu to bude 1000 rokov, a preto aj zaujímavo vyznie 1000-ročný citát tohto starého panovníka, ktorý prináša táto kniha, 5 riadkov:
"Z hostí a prišlých mužov taký osoh kynie, že ich kráľovská výsosť podľa zásluhy na šieste miesto môže postaviť. Lebo ak z rozličných čiastok provincií prichodia hostia, tak aj rozličné jazyky a obyčaje prinesú so sebou, čo všetko kráľovský dvor zdobí a zveličuje a pohrozí namyslenosti cudzincov. Lebo krajina jednej reči a jednej obyčaje je nerozumná a krehká. Preto rozkazujem ti, syn môj, aby si s dobrou vôľou opatroval a statočne s nimi zaobchodil, aby radšej u teba bývali ako inde."
Toto vyslovil sv. Štefan pred 1000 rokmi a ja si osobne myslím, že nikto z nás vrátane mňa, ktorý sa považujem za človeka skôr liberálneho ako v niektorých veciach konzervatívneho, takto jasne nevedel vypovedať spolunažívanie ľudí v jednej krajine. Sv. Štefan s touto filozofiou vládnutia je aj mojím kráľom. Je mojím kráľom, je to uhorský kráľ, že maďarský národ bol natoľko, by som povedal, šikovný, že si ho dokázal prisvojiť, je len našou chybou. A preto ja si myslím, že súčasťou našich dejín nebudú len deje, ktorými sú deje explicitne slovenské, ale aj deje, ktoré súvisia s takými veľkými mužmi, ako bol sv. Štefan, a že sa stanú súčasťou našej pamäte a našej osobnej hrdosti. (Potlesk.)
Vážení prítomní, tu bola hodne reč o tom, že 28. október, ak my ho dáme ako pamätný deň, posúvame do istej roviny legiend, pretože to bol, samozrejme, zároveň aj nástup čechoslovakizmu a tak ďalej a tak ďalej. To sme tu už počuli. Áno, to je všetko pravda, ale dovoľte mi, aby som vám povedal a poukázal na niektoré iné pamätné dni a teraz úplne len by som povedal akademicky:
4. máj je výročie, pamätný deň v našom kalendári prijatý týmto parlamentom, ako pamätný deň smrti Milana Rastislava Štefánika. Vážení páni, my všetci dobre vieme, že Milan Rastislav Štefánik bol Čechoslovák par excellence a navyše bol monarchista. Dúfam, že nikto o tom nepochybuje.
29. október máme pamätný deň narodenia Ľudovíta Štúra. Ľudovít Štúr vo svojej knihe, ktorú napísal v roku 1849, Slovensko a svet budúcnosti nabáda, aby slovenský národ bol vliaty, aby sa vlial do ruského národa, aby sme prijali pravoslávie, aby sme písali azbukou.
Pán poslanec Cuper, dnes by si písal azbukou, keby sme sa riadili podľa Ľudovíta Štúra a ak by prijal občinový systém.
A ak dovolíte, 30. október, o ktorom sme tu hovorili, teda Martinská deklarácia, dovoľte, aby som vás upozornil, že na tejto Martinskej deklarácii toho 30. októbra sa prítomní na čele s Matejom Dulom nevyslovili k československej štátnosti, ale československej vzájomnosti. Ako to už na Slovensku býva zvykom, trošku boli opatrní, lebo nevedeli, ako to dopadne. Oni naozaj nevedeli, že pred dvoma dňami bol vyhlásený česko-slovenský štát za garancie veľmocí a tak ďalej a tak ďalej.
Ale ja práve tú istú legendárnosť, by som povedal, teraz v zlom zmysle slova, našich pamätných dní chcel obrátiť opačným smerom. Áno, Ľudovít Štúr napísal toto, Štefánik napísal toto a 30. október niesol aj tento tieň v sebe, že teda nebolo tam prihlásenie sa k Česko-slovenskej republike. Ale napriek tomu všetky tieto udalosti sú mimoriadne významné. Napriek tomu Ľudovít Štúr je nevymazateľný z našich dejín a napriek tomu Štefánik je takisto nevymazateľný. A napriek teda všetkým problémom Česko-slovenskej republiky si takisto myslím, že 28. október je takisto nevymazateľný z celej tej pamäti a histórie Slovenska.
Bol tu daný návrh pána poslanca Števčeka, aby sme dnes zároveň pozmeňujúcim návrhom vyhlásili nový, teda štátny sviatok, samozrejme, tak trošku zjemnený tým, že bude to bez pracovného voľna. To, čo mne v tejto prvej chvíli na tom najviac prekáža, je to, že celkom dobre sa nedá takýmto spôsobom vstúpiť a doniesť nejaký nový ideový zámer bez toho, aby sme o tom diskutovali, aby sa o tom vyjadrila aj vláda, ktorá má na to kompetentné ministerstvá, aby sa vyjadril k tomu parlament. My o tomto rokujeme už 3 mesiace. Prvýkrát sme diskutovali pri prvom čítaní, potom to bolo vo výboroch a dnes znovu diskutujeme. Ja si myslím, že je trošku, a teraz mi to nemajte za zlé, dehonestujúce, aby sme zaviedli nový štátny sviatok bez istej diskusie. Viete, to je tak, trošku pripomeniem, keď sme odvolávali alebo keď ste vy odvolávali pána ministra Kukana, tak tesne pred koncom niekoľkohodinovej rozpravy som sa prihlásil a dal som návrh, aby sme teda prijali to uznesenie, ale aby sme tam len vymenili jedno meno a miesto Eduarda Kukana dali meno Ľudovíta Černáka. No tak asi tak to je, keď odrazu prídete do akéhosi konceptu, do akejsi diskusie s niečím novým, o čom ste dovtedy nediskutovali.
Ja som otvorený, preto ja verím, že parlament je otvorený preto, aby sme diskutovali o štátnych sviatkoch, o ich ďalšom rozšírení alebo prehĺbení. Prosím, ale zdá sa mi, že to je narýchlo, že to je urobené akosi momentálne vyváženie tohto 28. októbra a všetko bez akejkoľvek diskusie, bez akéhokoľvek patričného protokolu, ktorý si tento parlament normálne svojím rokovacím poriadkom žiada. A preto ja som opatrný a nebudem za to hlasovať, skôr sa zdržím a myslím si, že som otvorený pre diskusiu do budúcnosti.
Čo sa týka vystúpení, k tomu sa vyjadrím až v záverečnom slove. V takýchto zákonoch je ťažko povedať, čo je nad rámec. Nad rámec je to svojím ideovým obsahom, ale prosím.
Ďakujem vám za pozornosť.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
S faktickými poznámkami sa prihlásili piati poslanci. Uzatváram možnosť prihlásiť sa do faktických poznámok.
Pán poslanec Cuper.
Poslanec J. Cuper:
Vážený pán poslanec Mikloško, pokladal som si za česť mať faktickú pripomienku, dnes tretiu, pretože istým spôsobom veľkosť rečníka sa vyjadruje aj veľkosťou alebo množstvom faktických poznámok a bolo by hanbou, keby na vás nikto nereagoval.
Vieš, Fero, sklamal si ma, keď si povedal, že si liberál v konzervatívnej strane. Z toho plynie aj tvoj istý druh opačného politického naivizmu vo vzťahu k našim dejinám. V každom prípade si myslím, že potom tento zákon by sme mali nazvať zákon o dejinných medzníkoch existencie a fungovania slovenského národa. Prosím, takýto zákon by mal svoje opodstatnenie a potom aj tento deň, ktorý tu navrhujete vyhlásiť, ale za pamätný deň, teda za sviatočný deň slovenského národa. A sviatok je na to, aby sa niečo oslavovalo, čo stojí za hodné oslavovania. A my tvrdíme iba, že to, čo vy navrhujete, aby bolo hodné oslavovania, nie je až tak hodné oslavovania.
Pokiaľ ide o uhorské dejiny a dejiny, miesto sv. Štefana, súhlasím s tebou, že Maďari boli šikovnejší, privlastnili si celé uhorské dejiny, i keď tam bolo množstvo národov, ale ak máme byť kamaráti alebo bratia aj s Maďarmi, tak bolo by dobré, keby rozdelili tú svätoštefanskú korunu a tú korunu Gréka, ktorá je evidentne z čias veľkomoravských, nechali priviesť do Bratislavy a tu Korunu latinu si nechali v Budapešti. Potom by som chápal, že sú ochotní sa podeliť s nami aj o dejiny. Ale oni nie sú ochotní a uzurpovali si celé dejiny, vrátane ich historických pamiatok. Takže ten tvoj naivizmus nie je celkom namieste, čo sa týka pamätných alebo sviatočných dní.
Ďakujem.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Pán poslanec Gajdoš.
Poslanec J. Gajdoš:
Ďakujem pekne za slovo.
Vážený pán predsedajúci,
ešte pár takýchto iniciatívnych poslancov ako pán Bohunický a budeme mať na Slovensku viacej pamätných dní a štátnych sviatkov ako pracovných dní. Pri tej biede, ktorá na Slovensku je, asi by nám to pomohlo. Prestaňme už konečne odpisovať od našich bratov Čechov a snažme sa byť aspoň v tomto slovenskom parlamente svojprávni.
Ak chceme so všetkou zodpovednosťou uzákoniť 28. október ako pamätný deň, musíme sa od určitých vecí odosobniť. Treba sa odosobniť predovšetkým od individuálnych dobrých susedských vzťahov a osobných vzťahov občanov Slovenskej republiky a Českej republiky. A treba si veľmi zodpovedne uvedomiť vzťahy, ktoré sú determinujúce k rovnoprávnemu postaveniu Čechov a Slovákov v celej ich histórii spolunažívania. Vždy o rovnoprávnosti týchto vzťahov rozhodujú politické reprezentácie. Ak si uvedomíte, že česká politická reprezentácia nerešpektovala a v praxi nikdy nenaplnila záväzky voči Slovákom vyplývajúce z Clevelandskej a Pittsburskej dohody, že ani v novodobejšej histórii česká reprezentácia nikdy nemala úprimný vzťah voči Slovákom, potom toto musí byť skutočne rozhodujúce pre hlasovanie tohto parlamentu o uzákonení 28. októbra ako pamätného dňa.
Pán poslanec Mikloško, pokiaľ ste hodnotili...
(Zaznel zvuk časomiery.)
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Pani poslankyňa Tóthová.
Poslankyňa K. Tóthová:
Ďakujem.
Chcela by som upresniť spomenutie môjho návrhu pánom poslancom Mikloškom. Ja som nenavrhovala, aby sa nerokovalo, práve naopak, ja som povedala, prerušme teraz rokovanie, pretože toto nie je jednoduchý problém, to je vážna otázka. Hodnotenie histórie nemožno urobiť len tak za hodinu a podľa toho prijať rozhodnutie. Podľa môjho názoru mala tu byť nejaká konferencia, na ktorej by sa aj poslanci zúčastnili, a potom sme si mohli ušetriť tieto diskusie, ktoré skutočne pripomínajú viac vedeckú konferenciu ako prácu v parlamente.
Vážení, preboha, veď my máme takmer 20-percentnú nezamestnanosť. Pri takomto stave všetkých nás by mal v prvom rade tento problém trápiť, prijať príslušné opatrenia, zákony, hovoriť o rozpočte, dať si priestor na diskusiu. A keď si splníme túto úlohu, potom seriózne a vážne sa zaoberať a podiskutovať si o tejto otázke. Ja to poviem otvorene: Zaradenie tohto programu dnes v tomto čase ja považujem za nerozumné, ak nemám povedať, že za určitý zámer.
Ďakujem.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Pán poslanec Hofbauer.