Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Krajči.

Poslanec G. Krajči:

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.

Ja by som v krátkosti reagoval na vystúpenie pána Húsku s tým, že ma zaujali tri veci, o ktorých by som chcel hovoriť. Po prvé spôsob, ktorým sa uberá ministerstvo obrany, kde sa hovorí, že vytvorením jednej integrovanej riadiacej jednotky, ktorou má byť Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, sa skvalitní riadenie, ušetria sa finančné zdroje a ďalšie výhody, ktoré prinesie tento krok. Ja by som povedal, že je to rozumné riešenie, pretože keď to porovnám s tým, čo sa deje dnes na ministerstve vnútra, tak tu je proces absolútne opačný. Namiesto toho, aby sa vybudovala jedna riadiaca jednotka, to je ministerstvo vnútra, buduje sa silné Prezídium Policajného zboru ako ministerstvo v ministerstve. A tu je zaujímavé, že dvaja ministri, ktorí sedia v jednej vláde, majú rozdielny názor na budovanie najväčších ozbrojených zborov v rámci Slovenskej republiky. Čiže dobre by bolo porovnať si výhody týchto systémov, ktorý z nich je vlastne lepší, a prečo sa pán minister Pittner vracia k tomuto systému, to znamená, že buduje silné Prezídium Policajného zboru, niečo podobné ako Generálny štáb v rámci armády.

Druhá poznámka, ktorú mám, sa týka otázky výroby novej technológie a techniky pre armádu a bol by som veľmi rád, keby sa naozaj splnilo to, čo je napísané na strane 12, že so snahou prednostne využiť produkciu obranného priemyslu Slovenskej republiky. Vieme, ako je to s vývojom stredného nákladného automobilu, vieme, ako je to s vývojom vlastného lietadla a podobne. Myslím si, že tu sme zaspali a tu treba vytvoriť pracovné príležitosti pre ľudí a potom inovovať techniku, technický park slovenskej armády tak, aby naozaj tieto produkty boli v rámci slovenskej armády uplatnené.

No a v neposlednom rade chcem upozorniť na rast finančných prostriedkov, ktoré sa každoročne žiadajú na Armádu Slovenskej republiky. Je to, myslím si, neúnosné, keď hovorím, že znižujeme počet...

(Zaznel zvuk časomiery.)

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Ako ďalší do rozpravy je prihlásený pán poslanec Danko. Po ňom vystúpi pán poslanec Gajdoš.

Poslanec J. Danko:

Vážený pán predseda,

vážený pán predsedajúci,

vážené dámy,

vážení páni,

musím sa priznať, že som veľmi sklamaný prednesenou správou pána ministra obrany. Ujasnime si, prečo teraz sedíme a k akému bodu. K bodu - súčasná situácia v našej armáde. Prečo Národná rada Slovenskej republiky potrebuje zaradiť bod, ktorý nie je pôvodne v programe tejto schôdze Národnej rady. Asi tá situácia je vážna, asi výbor pre obranu a bezpečnosť alebo osobne pán poslanec Sitek, lebo to bol jeho návrh, považuje to za dôležité, aby sa o tom dnes rokovalo.

Áno, situácia v armáde je krízová, povedzme to rovno. Ale ja som čakal, že sa to dozviem od pána ministra, že sa dozviem niečo konkrétne, čo sa deje v armáde, a konkrétne jeho návrhy ako zodpovedného člena vlády, ako zamedziť tomu, že naša armáda je dnes v kríze. Od 1. septembra, žiaľ, mám tieto informácie z iných zdrojov, nie od pána ministra dnes, od 1. septembra armáda necvičí. Dozvedeli sme sa a preverené je to aj priamo z útvarov, naša armáda nemá na prevádzkové náklady, nemá na základné hygienické potreby.

My sa tvárime, že ideme dnes prerokúvať koncepcie. Neprerokúvajme koncepcie. My hasme požiar, ktorý v armáde vznikol. Áno, naša armáda má najväčšiu dôveryhodnosť medzi občanmi Slovenskej republiky. Ale prečo? Pretože títo nemajú informácie o tom, v akých podmienkach vojaci žijú v útvaroch, títo nemajú informácie o tom, aký je režim v našich útvaroch, ale našu armádu posudzujú podľa elitných zborov tejto armády, podľa toho, ako svet posudzuje našu armádu podľa našej účasti v misiách OSN a podľa parádnych defilírok. Povedzme to tak.

Situácia v armáde je krízová. Ja som očakával, pán minister, že tu poviete, v čom je krízová, a priamo požiadate Národnú radu o konkrétnu pomoc. Ja sa vám pýtam: Nie je to arogancia tejto vládnej moci voči situácii v armáde a proti bezpečnostným záujmom tohto štátu, keď zodpovední funkcionári za to dnes tu nesedia? Kde je premiér tejto vlády, ktorý je osobne zodpovedný ako predseda Rady obrany štátu a ako premiér za situáciu v armáde? Kde je minister zahraničných vecí, ktorý by si mohol všimnúť, že situácia v armáde je v príkrom rozpore s deklarovaným cieľom zahraničnej politiky tejto vlády, s prioritou tejto vlády, ktorá je v programovom vyhlásení, a to je vstup do NATO? Prečo tu nesedí? Kde je pani ministerka Schmögnerová, ktorá zodpovedá za to, že armáda dnes nemá financie? Či sme sa prišli len tak pobaviť, že nemáme čo robiť? A prezident, samozrejme, vrchný veliteľ našej armády za to zodpovedá takisto. Ale nemáme právo ho tu predvolať. To je samozrejmé.

Čiže ja to vidím tak. Samotný tento fakt hovorí o tom, aký význam súčasná vládna moc pripisuje bezpečnostným záujmom štátu. A to je to najhoršie zistenie, ktoré dnes zisťujem, keď sa pozerám do tejto rady.

Dámy a páni, už trikrát som v tomto parlamente musel využiť svoju profesiu psychológa a stanoviť diagnózu tejto vláde. Musím to, žiaľbohu, urobiť aj dnes. Schizofrénia vládnej moci pokračuje. Na jednej strane ste pred týždňom alebo dvomi odovzdali do štruktúr NATO, do velenia NATO koncepčný zásadný materiál, ktorý sa približne volá "Akčný plán Slovenskej republiky - vstup do NATO", kde sa zaväzuje táto vláda individuálne zvyšovať obranyschopnosť tejto krajiny a pripravovať sa na prevzatie kolektívnych záväzkov, ktoré vyplývajú z Washingtonského dohovoru. To ste urobili pred dvomi týždňami, ale dnes Národná rada prerokúva alarmujúci kritický stav v našej armáde.

Nie je to arogancia tejto vládnej moci? Nie je to poškodzovanie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí? Akú dôveryhodnosť môže mať táto vládna moc pri rokovaní s partnermi v zahraničí? Akú dôveryhodnosť môžu mať títo predstavitelia Slovenskej republiky ako suverénneho štátu, keď celá politika tejto vlády ignoruje bezpečnostné záujmy tohto štátu? Takto stojí problém a tak ho nazvime.

Nie ten materiálik, ja to považujem za akýsi nedôstojný materiál, ktorý prišiel do Národnej rady, ani neviem prečo, bez tlače, bez tohto. A ja si myslím, že je to výborná propagačná príručka politrukov, alebo ja neviem koho. Ja z toho tu neviem vyčítať nič, čo by mňa ako poslanca malo zaujímať.

(Reakcia z pléna.)

Áno, to je správna otázka, kritizovať je veľmi ľahko. Navrhujem práve to, čo som povedal. Navrhujem, aby minister presne definoval, aká je situácia v armáde a definoval svoje požiadavky na vládu, aby sa odstránila táto havárijná situácia. Toto chcem. Nedozvedel so sa to.

(Hlas z pléna: Uznesenie výboru, ktorého si členom.)

Poslanec J. Danko:

Nie som členom branno-bezpečnostného výboru.

Čiže toto očakávam. A skutočne potom sa s tým musíme vážne zaoberať.

Dámy a páni, ešte jedna otázka. Keď ste schvaľovali rozpočet pre túto armádu, vystúpil som a povedal som, že už rozpočet je v rozpore s tým, čo deklarujete v programovom vyhlásení. Tam je povedané, že sa bude dávať na armádu každý rok 0,1 % z HDP. Je to tak. Áno. Už pri tvorbe rozpočtu ste to nezohľadnili a v podstate ste nedodržali tento záväzok. Nehovoriac o tom, že pri reálnom vymedzení rozpočtu, čoho sme dnes svedkami, je to úplne iná situácia, a ten objem finančných prostriedkov je podstatne nižší, ako bol deklarovaný. Veď armáda nemá peniaze okrem iného aj preto, že politizujete veci, ktoré netreba politizovať. Zrušili ste nákup zbrojného systému S 300. Celá argumentácia v médiách i vo vládnej koalícii bola, že je to, jedni hovorili zastaraný, druhí nekompatibilný s výzbrojou NATO, tretí hovorili, neviem čo.

Áno. Ale o 3 mesiace členská krajina Severoatlantickej aliancie, Grécko, tento systém kúpila a rozmiestnila. To už nebol nekompatibilný systém. Nehovoriac o tom, v akej polohe ste pri deblokáciách teraz, táto vládna moc, vo vzťahu k ruským partnerom, si každý vie domyslieť. A vôbec sa nedivím, že do konca roka nebudete deblokovať ani korunu. To vám garantujem.

Čiže môj záver je taký: Samozrejme, nedostali sme k tomu žiadny materiál, čiže na ústne vyjadrenie ústne reagujem hneď z chodu, ako sa vo vojenskej terminológii hovorí. Pán minister, netreba to brať osobne, situácia je taká, ako to povedal aj pán Andrejčák, že niet čo závidieť dnes ministrovi obrany. Ja to hovorím, samozrejme, verejne takisto. Dobre, dnes sme v tejto fáze, ale odporúčam, pripravte, keď budeme prerokúvať rozpočet, myslím, o mesiac, túto kompletnú analýzu. A teraz, ak ste schopní povedať svoje požiadavky, povedzte a my môžeme prijať k tomu uznesenie a urobme tlak na vládu i na Radu obrany štátu, kde skutočne teraz túto situáciu riešime, lebo je to nedôstojné, že ju budeme trpieť. My poslanci sme za to zodpovední. K tomu vás vyzývam všetkých.

Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Ako ďalší do rozpravy je prihlásený pán poslanec Gajdoš.

Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

Poslanec J. Gajdoš:

Vážený pán predsedajúci,

vážený pán minister,

vážené kolegyne, kolegovia,

dovoľte mi, aby som vyjadril poľutovanie nad tým, že dobre rozohraná partia medzi ministrom obrany a poslancom Sitekom sa minula účinku. Pán minister Kanis mal jedinečnú príležitosť apelovať a atakovať poslancov Národnej rady k aktuálnemu riešeniu obrovských problémov, ktoré sa nahromadili v Armáde Slovenskej republiky. Musím konštatovať, že túto príležitosť nevyužil, pretože od dobrého nástupu, kde začal argumentovať smerom k nedostatku finančných zdrojov, sa odklonil k veciam, ktoré v súčasnom období nie sú podstatné pre rezort obrany. Nepovedal nič konkrétne o situácii vo vojskách, o stave výcviku pozemného vojska a letectva, o stave bojovej techniky a logistickom zabezpečení. Nepovedal nič o katastrofálnom stave učebno-výcvikovej základne, o katastrofálnom sociálnom zázemí pre vojakov základnej služby hlavne v otázkach ubytovania vojsk. Samozrejme, že zamlčal pravdu o pokračujúcej demoralizácii a demotivácii príslušníkov Armády Slovenskej republiky pre službu v ozbrojených silách.

Musím konštatovať, že rezort obrany od svojho vzniku okrem osoby pána Andrejčáka nemal šťastie na ministrov obrany. Pán minister Kanis už v roku 1994 začal svoje 10-mesačné funkčné obdobie nešťastným krokom, tým, že sa podvolil tlaku Moravčíkovej vlády a nechal si v rozpočte kapitoly zaviazať 650 mil. Sk, ktoré spôsobili vlastne krach dovtedy úspešne sa rozvíjajúcej modernizácie bojovej techniky alebo začiatok modernizácie bojovej techniky, a spôsobil totálne zastavenie opráv tak leteckej, ako aj pozemnej techniky. 650 mil. Sk zaviazaných v rozpočte kapitoly spôsobili skutočne prepad v oblasti logistického zabezpečenia Armády Slovenskej republiky. Na opravy leteckej a pozemnej techniky v tom čase bolo vyčlenených len 50 mil. Sk. Je to smiešna suma. Smiešna suma. Po nástupe v roku 1998 si nechal zaviazať 4 % rozpočtových prostriedkov do konca roka 1998. A v roku 1999 mal rezort obrany najväčšie percento viazaných zdrojov.

Ako bojoval minister obrany o to, aby jeho rezort prežil, aby bol funkčný, aby mohol naplňovať integračné zámery a aby mohol garantovať suverenitu a bezpečnosť tohto štátu? To sú veľmi vážne otázky, s ktorými sa bude musieť pán minister Kanis vysporiadať, aj keď sa nad radom podnetov, ktoré tu odzneli, a kritických pripomienok len cynicky usmieva.

Zámer vlády Slovenskej republiky v oblasti rozpočtu na rok 2000 je pre armádu katastrofický. Zníženie rozpočtových prostriedkov o 1,2 mld. korún znamená definitívny exodus Armády Slovenskej republiky. My sa v súčasnej dobe hráme so slovíčkami. Hovoríme, a konštatoval to aj náčelník Generálneho štábu, keď sa ho novinári pýtali, je teda Armáda Slovenskej republiky bojaschopná? A ten bez reálneho zhodnotenia stavu, bez rozmýšľania povie, áno. Ja si dovolím konštatovať, že nie. Keď pôjdeme na lámanie chleba, tak nie. Skutočne nie.

Je treba rozlišovať medzi funkčnosťou a bojaschopnosťou armády. Dnes môžeme konštatovať, že armáda je nefunkčná. Ale musíme veľmi, veľmi tuho rozmýšľať, ak vyslovíme súd, že je nebojaschopná. A ja som sa odvážil takýto súd vysloviť. Ak sa chce so mnou niekto z poslancov Národnej rady prieť alebo staviť proti môjmu tvrdeniu, tak to môžeme jednoducho vyskúšať. Stačí zdvihnúť jeden prápor, mechanizovaný alebo tankový, a nechať v praxi preveriť jeho spôsobilosť nadobudnúť plnú bojovú pohotovosť v stanovených časových normách, aj keď sú dnes časové normy veľmi mäkké, a pri troške šťastia možno a pri veľkom úsilí i nepriamo zaangažovaných funkcionárov a veľkej podpore celej Armády Slovenskej republiky možnože by stanovené normy prápor splnil.

Už nebudem hovoriť o armáde ako takej. Ak si predstavíme sumu 13 mld. korún pre Armádu Slovenskej republiky, ktorú chce vláda vyčleniť na ďalší rozpočtový rok, tak si musíme položiť otázku, či je to zámer, alebo je to totálna neschopnosť smerom k Armáde Slovenskej republiky.

Ja už som sa x-krát na túto tému vyjadroval aj v médiách a pripustil som aj možnosť, že je to zámer. Že je tu zámer totálne rozložiť ozbrojené zložky v tomto štáte. Tým, samozrejme, spôsobiť bezpodmienečnú inštitucionálnu podriadenosť týchto zložiek, ktoré budú predstavovať torzo iným orgánom. Je to, samozrejme, automaticky strata suverenity Slovenskej republiky a prijatie diktátu aj v oblasti obrany.

Ak rezortná kolegyňa, ktorá je z jedného politického subjektu, vo vzťahu k pánovi ministrovi obrany nevie pochopiť doslova stav ohrozenia, ktorý hrozí nielen Armáde Slovenskej republiky, ale aj Slovenskej republike v prípade nebojaschopnosti armády, tak potom neviem, aké môžu existovať vzťahy a väzby v tomto politickom subjekte. Pretože zdravý politický lobizmus vždy vo vzťahu k svojim rezortom u kolegov ministrov fungoval. V tomto prípade zrejme to tak nie je.

Pán minister predložil plénu Národnej rady materiál, ktorý honosne nazval Koncepcia reformy rezortu ministerstva obrany. Tvrdí, že nemá peniaze ani na základné potreby armády, a pritom vydáva takýto materiál a dáva ho k dispozícii aj verejnosti. Ja nehovorím, že by sa mal rezort obrany uzatvárať pred verejnosťou, ale aj toto stojí nejakú korunu a nesvedčí to o vysokej profesionálnej úrovni vrcholového manažmentu rezortu obrany, pretože táto koncepcia, aj keď má pekné viazanie, nespĺňa ani formálne predpoklady pre koncepčný materiál. Takže ak sa to dostane do rúk súdnym ľuďom, ktorí nie sú zainteresovaní vo veciach armády, urobia si reálny obraz o situácii v armáde.

Ak pán minister tvrdil, že táto koncepcia je záležitosťou konsenzu autorít ministerstva obrany, dovolím si vyvrátiť toto tvrdenie, pretože väčšina vrcholového manažmentu, prepáčte, že používam tento výraz, ministerstva obrany a Generálneho štábu nemá Ahnung o tom, aké sú konkrétne zámery vyplývajúce z tejto koncepcie reformy, pretože konečnú réžiu materiálu, ktorý sa predkladal do Rady obrany štátu a do vlády, robilo podľa mojej informácie päť ľudí, ktorí nepúšťali informácie do širšieho okruhu pracovníkov rezortu.

My, keď sme začali pracovať na integrovanom programe, išli sme s inou filozofiou, chceli sme zainteresovať do procesu nevyhnutnej reformy armády všetkých jej príslušníkov. Chceli sme zozbierať skúsenosti od najnižších veliteľov až po vrcholový manažment z jednoduchého dôvodu, pretože reformou musí prejsť celá organizačná štruktúra armády. Ja reformu vítam a podporujem ako nevyhnutný krok, ale nie reformu, ktorá je takto zhmotnená do tohto materiálu, pretože táto reforma sama osebe v krokoch i v zámeroch spôsobí v krátkom čase úplný kolaps Armády Slovenskej republiky.

V tejto reforme sú niektoré nezmyselné ciele, ktoré by som chcel tu zvýrazniť. Ja už som, pretože pán minister rád v médiách konštatuje, lebo sa opiera o tvrdenie, že aj ja som chcel v integrovanom programe, cez integrovaný program integrovať Generálny štáb a ministerstvo obrany. Áno. Existoval taký počiatočný zámer, ale po finančných kalkuláciách, ekonomických prepočtoch som od tohto zámeru upustil. Chcel som, aby išlo o funkčnú integráciu, a nie o fyzickú integráciu v týchto dvoch riadiacich subjektoch rezortu. A pri súčasnej úrovni výpočtovej techniky, informačných systémoch nie je potrebné fyzicky integrovať Generálny štáb, premiestňovať ho z Trenčína do Bratislavy. Spôsobí to veľkú nákladnosť procesu. Ja odhadujem náklady na redislokáciu so sociálnymi dôsledkami do výšky 3,5 mld. korún.

Tu pán minister a pán poslanec Sitek hovorili o celkových nákladoch na reformu zhruba 4 mld. korún. Je to nezmysel, pretože celková reforma armády v jednotlivých etapách do úplnej reformácie predstavuje náklady zhruba 19 mld. korún. Kde na to ministerstvo obrany, kde na to táto vláda zoberie?

Nie je šťastné ani riešenie postupnosti a závažnosti krokov, riešenie priorít v rámci tejto reformy. Reforma sa dá robiť dvoma spôsobmi. Radikálnym spôsobom a spôsobom postupných krokov. Radikálny spôsob vyžaduje uvedené náklady zhruba 19 mld. korún. Spôsob postupného riešenia reformy alebo postupného prijímania reformných krokov nevyžaduje nadnormatívne náklady, náklady nad plánované rozpočtové prostriedky v rezorte.

Bohužiaľ, pán minister na základe odporúčania kvázi odborníkov v rezorte sa priklonil práve k tejto radikálnej reforme. Pritom rezort nemá a nebude mať tieto prostriedky. Sám spochybňuje túto reformu - na strane, kde kalkuluje s finančnými zdrojmi - tým, že podmieňuje rozbeh reformy vyčlenením prostriedkov v štátnom rozpočte na rok 2000 vo výške 2 % HDP. Nebuďme prílišní optimisti. Buďme realisti. Ak vláda dorovná rozpočet kapitoly ministerstva obrany na rok 2000 na výšku rozpočtu roku 1999, budeme veľmi radi a bude to veľmi ťažké presadiť sa v tomto zámere. Takže tých plánovaných 18 mld. korún je absolútne nereálnych, a preto je nereálny aj tento dokument.

Neviem, kto poradil pánovi ministrovi, že svoje problémy v oblasti nedostatku finančných prostriedkov na základné potreby rezortu môže vyriešiť takým spôsobom, že bude rozpredávať Armádu Slovenskej republiky. Jednak na to nie je pripravená legislatíva. Zákon o rozpočtových pravidlách z roku 1993 mu nedovoľuje používať zdroje, ktoré nie sú príjmom kapitoly, ale stále sú príjmom štátneho rozpočtu, aj keď naplní príjmovú stránku, ktorá mu ukladá ročne do štátneho rozpočtu odviesť 120 mil. korún, čo je veľmi ťažké pri zásobách, ktoré má rezort k dispozícii. Prostriedky, ktoré získa odpredajom, lacným odpredajom funkčnej bojovej techniky, nevyriešia zásadným spôsobom jeho problémy. Nevyriešia. V súčasnom období už nič nehovorí o možnosti získať zahraničný úver. To nepozná, samozrejme, v histórii obdobu, aby si armáda suverénneho štátu brala zahraničný úver na riešenie svojich finančných problémov. To už nie je potom armáda suverénneho štátu. Tam sú vždy politické podmienky na poskytovanie zdrojov. Odpredať tanky, odpredať leteckú techniku, ktorá má dobový rezurs minimálne 10 rokov, nehľadať cesty, ako modernizovať Armádu Slovenskej republiky, a nie radikálnym spôsobom nahradzovať výzbroj v armáde novou výzbrojou, to je, nehnevajte sa na mňa, hazardný krok pri riešení problémov armády.

Do novely zákona o zriadení armády sme zakotvili dva nové pojmy, ktoré majú nadobudnúť aktuálnosť od 1. januára 2000. A to v tom, spomínal to už tu pán poslanec Andrejčák, že sa vytvára veliteľstvo pozemných síl a veliteľstvo vzdušných síl. Aké veliteľstvá? To sú také strašne honosné názvy pri počtoch príslušníkov armády našej republiky, že je to na smiech, nehnevajte sa. Ako tu chce niekto vytvárať vzdušné sily, a pritom odpredáva leteckú techniku, ako niekto chce tvoriť pozemné sily a nebude mať v nich ťažkú bojovú techniku, ktorá je, samozrejme, vždy základom obrannej stratégie toho-ktorého štátu?

Mrzí ma aj také avanturistické koketovanie s myšlienkou, že odrazu niekto vstúpi na zbrojársky trh Slovenskej republiky tým, že bude participovať na nejakej pofidérnej výrobe nového lietadla HAWK-2000 tým, že, samozrejme, do tohto lietadla bude použitý motor z Považských strojární, pretože v súčasnom období sa uzatvorila nejaká dohoda o budúcej spolupráci na výrobe leteckého motora so spoločnosťou Rolls Royce, že nákup tejto techniky by sa mohol do armády realizovať prostredníctvom pofidérneho obchodu, ktorý by garantoval partner, obchodný partner tým, že by vyvážal produkty slovenského priemyslu na svoje trhy. Predsa aj produkty slovenského priemyslu musíme z niečoho zaplatiť, takže takéto úvahy sú scestné. Bohužiaľ, upadá do zabudnutia myšlienka nahradenia po skončení životnosti, podotýkam, lietadiel SU-22, SU-25, podzvukovými strojmi JAK-130, ktoré by boli produktom slovensko-ruskej kooperácie, ale hlavne by boli nakúpené z prostriedkov deblokácie ruského dlhu pre Armádu Slovenskej republiky.

Politik nevynáša nikdy unáhlené súdy, nerobí unáhlené závery. A pán minister to pri nástupe do funkcie ministra obrany urobil tým, že vyzýval na revíziu zmluvnej základne s Ruskou federáciou, že spochybňoval a stále spochybňuje proces deblokácie a dneska je tu odvetné opatrenie zo strany Ruskej federácie. Nič ste nedeblokovali, nič nebudete deblokovať, budete musieť nahradiť náklady na rozbeh výroby raketového systému S 3000 PMU minimálne vo výške 30 mil. USD. Toto sa nerobí. Toto rozumný politik nerobí ani v emocionálnom ošiali z toho, že sa opäť dostal do funkcie ministra. Pretože je potrebné myslieť na zadné. Výzbroj Armády Slovenskej republiky je postavená na technike, ktorá bola vyrábaná v štátoch bývalej Varšavskej zmluvy. Technika je nefunkčná, ak nedovezieme náhradné diely. A pretože nemáme prostriedky na náhradné diely, môžeme ich doviesť jedine cez deblokáciu ruského dlhu.

Takže, pán minister, skutočne netreba si len posypať hlavu popolom, ale treba sa veľmi vážne zamyslieť nad súdmi, ktoré vynášate nad krokmi, ktoré robíte nielen smerom na západ, ale i smerom na východ, pretože nikto nespochybňuje snahu Slovenskej republiky integrovať sa do západoeurópskeho alebo do svetového bezpečnostného systému, ale nemôžeme predsa ísť do NATO ako žobráci, tak ošatení aj tak vyzbrojení. Namiesto elegantného vstupu v elegantnom obleku s maršalskou palicou tam vstúpime v žobráckom širáku a so žobráckou palicou. Musia sa prijať adekvátne opatrenia smerom k zahraničnej prezentácii, ale i smerom k sfunkčňovaniu armády a k prijímaniu reformných opatrení, ktoré by permanentne udržiavali túto armádu v stave bojaschopnosti a to sa, bohužiaľ, nerobí.

Ešte jednu poznámku smerom ku koncepcii reformy v tom, že ju musím v samej podstate spochybniť, pretože vyvracia i tvrdenia renomovaných západných odborníkov smerom k štrukturálnemu usporiadaniu Armády Slovenskej republiky, ktoré bolo prijaté rozhodnutím ešte exministra Andrejčáka tým, že sme prešli na zborový a brigádny systém organizačnej štruktúry. Boli u nás na návšteve piati penzionovaní generáli Armády Spojených štátov, ktorí potvrdili, že pri geopolitickom postavení Slovenskej republiky, pri počte obyvateľstva, pri štruktúre nášho priemyslu a pri strategických zámeroch na použitie Armády Slovenskej republiky je táto organizačná štruktúra, toto organizačné usporiadanie Armády Slovenskej republiky najvýhodnejšie. Vy chcete cez reformu toto usporiadanie zmeniť na divízne usporiadanie, to jest v základe chcete zrušiť veliteľstvá zborov. Idete do takého hlbokého zásahu do organizačnej štruktúry armády, že ju skutočne totálne znefunkčníte.

Neviem, kto vám radí, pán minister, mám tušenie. Je mi ľúto, že sme neboli vypočutí v tom, že sme chceli byť pri prerokovaní tejto koncepcie vo výbore. Vo výbore Národnej rady bol stanovený termín, ktorý nám, opozičným poslancom, nevyhovoval, napriek tomu vy ste trvali na tom, aby sa to v tom termíne prerokovalo. Dnes už hovoríte, že táto koncepcia je schválená aj vládou Slovenskej republiky. To len svedčí o úrovni vlády, keď takýto materiál, ktorý, hovorím, sa zďaleka nepodobá na koncepčný materiál, vláda schválila.

Najväčšou tragédiou pôsobenia súčasnej vlády smerom k ozbrojeným silám a teda aj vás, pán minister, k Armáde Slovenskej republiky je, že nedávate perspektívu na zachovanie suverenity tohto štátu, na zachovanie jeho integrity, nedávate perspektívu služby v Armáde Slovenskej republiky pre občanov, ktorí o to ešte majú záujem. Ja som presvedčený, že čas ukáže, že toto, čo ste tu predložili, je výsmech a podceňovanie vedomostí a schopností poslaneckého zboru. Som presvedčený, že čas ukáže, že ste sa dopustili i základných nelegitímnych krokov, ktoré vykonávate v rezorte ministerstva obrany tým, že permanentne likvidujete jeho techniku, čiže jeho bojový potenciál. A čas prinesie i riešenia i zhodnotenia vašej činnosti ako ministra obrany Slovenskej republiky. Som presvedčený, že sa potom nebudete cynicky usmievať nad pripomienkami, ktoré tu odznievajú, budete sa tváriť vážne a budete sa zamýšľať nad svojím osudom...

(Hlas zo sály.)

Áno, samozrejme, pán minister. Áno, ja viem, že ste dali podnet prokuratúre, máte smolu, pretože ste nič nenašli. Ja som urobil jediný verdikt, ktorý som mohol urobiť, podpísal som zníženie, radikálne zníženie nároku na odmenu pre firmu, ktorá deblokácie riešila. Namiesto toho, aby ste sa venovali armáde, neboli jej hrobárom, lebo vy ste skutočne hrobárom Armády Slovenskej republiky, namiesto toho, aby ste sa nenatriasali permanentne pred médiami, nechodili, necestovali po zahraničí, ale venovali sa reálnym problémom armády, hľadáte blchy tam, kde ich nájsť nemôžete. Môžete nájsť blchy vo svojom kožuchu, nehľadajte ich v mojom. Toto vám vrelo odporúčam, pán minister.

Ďakujem.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Ďalší v poradí prihlásený do rozpravy je pán poslanec Ošváth. Po ňom vystúpi pán poslanec Tuchyňa.

Nech sa páči, pán poslanec.

Poslanec P. Ošváth:

Vážený pán podpredseda,

vážený pán minister,

vážené kolegyne, kolegovia,

hovorilo sa tu už dnes toho veľa, hovorilo sa o reforme, o bojaschopnosti Armády Slovenskej republiky, o integračných ambíciách Slovenskej republiky, o rozpočte po obranu a podobne. Prečo sme sa vlastne dneska rozhodli, že sa vrátime k téme, ktorá je pre parlament, vládu a vôbec pre všetkých občanov tejto republiky mimoriadne dôležitá. Vypočuli sme si správu o súčasnej situácii v rezorte obrany a jeho možného dosahu na bojaschopnosť Armády Slovenskej republiky, ktorú nám predložil pán minister obrany. Je potrebné však povedať, aké príčiny má táto bojaschopnosť, resp. i ohrozenie, analyzovať ich, vyvodiť z toho závery a odporučiť vláde prijať také opatrenia, aby k týmto prípadným ohrozeniam nedošlo.

Hovorili sme o reforme armády. Pritom je potrebné poznamenať, že reforma Armády Slovenskej republiky nie je samoúčelná, ale že reforma armád je celosvetovým trendom. Celosvetový trend je znižovanie početného stavu výzbroje, živej sily a zavádzanie progresívnych prvkov do armády. Ani Slovenská republika by v tomto smere nemala zaostávať. A sme svedkami toho aj podľa predloženého materiálu a podľa krokov, ktoré ministerstvo obrany podniká, že táto snaha tu je.

Je potrebné si položiť otázku, či má na to rezort ministerstva obrany vytvorené podmienky. A práve to bolo cieľom a účelom nášho dnešného rokovania. Na tento účel vypracovalo ministerstvo obrany strategický dokument Koncepcia reformy rezortu Ministerstva obrany Slovenskej republiky do roku 2002 s výhľadom do roku 2010. To je ten dokument, ktorý sme aj dnes dostali do svojich lavíc. Je síce fakt, že bolo asi málo času na jeho preštudovanie, ale kto si ho chcel zanalyzovať, pán poslanec Húska ako analytik si ho zanalyzoval, sám povedal, ja som si ho tiež zanalyzoval, pozrel som si ho a môžem konštatovať, že cieľom tejto koncepcie, ktorú nám tu predložil dnes minister obrany, je využiť práve vnútorné zdroje armády a eliminovať rozpory medzi požiadavkami kladenými na rezort ministerstva obrany a ekonomickými možnosťami štátu. Práve to je účelom tejto koncepcie, ktorú schválila na svojom zasadnutí aj vláda Slovenskej republiky. Cieľom tejto koncepcie je prispieť k stabilizácii činnosti rezortu, vytvoreniu podmienok na úspešnú integráciu Slovenska do NATO a súčasne iniciovať systémové riešenie celého systému obrany Slovenskej republiky.

Vrátim sa trošku do minulosti a zastavím sa pri Obrannej doktríne Slovenskej republiky. Podľa koncepcie výstavby Armády Slovenskej republiky do roku 2000 mala byť vytvorená relatívne malá, primerane vyzbrojená a vycvičená armáda schopná brániť suverenitu a celistvosť Slovenskej republiky. Pri tomto je potrebné poznamenať jednu veľmi dôležitú vec, že, samozrejme, táto koncepcia a Obranná doktrína Slovenskej republiky vychádzala z reálnych možností štátu, akým Slovensko je. Vybudovať malú, primerane vyzbrojenú a vycvičenú armádu je v silách tohto štátu, ale aj napriek tomu, keby sa tento cieľ podaril, je treba poznamenať jednu vec zo strategického hľadiska, že takto malá, relatívne malá a primerane vyzbrojená a vycvičená armáda dokáže ubrániť tento štát len voči rovnocennej armáde primerane veľkého ekonomicky zabezpečeného štátu, ale nedokázala by ubrániť tento štát voči vojenskej veľmoci ani voči vojenskému zoskupeniu štátov, akým je zoskupenie aliancie niekoľkých štátov.

Čiže z tohto je potrebné vychádzať a robiť z toho závery. Jednoznačným záverom je, a ten správne stanovila aj táto vláda vo svojom programovom vyhlásení, strategický cieľ Slovenskej republiky integrácie do vojenského zoskupenia NATO práve preto, že Slovenská republika nemá predpoklady a ekonomické možnosti budovať individuálny model obrany, má podmienky budovať kolektívny systém obrany začlenený do kolektívneho systému bezpečnosti v Európe. Cieľ bol teda postavený správne. Otázka je, či sú vytvorené podmienky a predpoklady na naplnenie tohto cieľa.

Narastanie rozporu medzi potrebami rezortu obrany a vyčleňovanými zdrojmi zo strany štátu nám - podľa toho, čo sme tu dnes počuli - nedáva reálny predpoklad naplnenia bezpečnostných záujmov a cieľov Slovenskej republiky. Vezmime si na to konkrétne údaje. Podmienka NATO, ktoré deklarovalo, je, aby každý členský štát aliancie vyčleňoval na rozpočet pre obranu zo svojho hrubého domáceho produktu minimálne 2 %. Zároveň sa vláda zaviazala vo svojom programovom vyhlásení, aby medziročný nárast výdavkov na obranu bol každý rok o 0,1 % z HDP. Sme však svedkami toho - podľa návrhu rozpočtu na budúci rok -, že rozpočet na armádu vo výške 12,5 mld. je zhruba len asi 1,37 % z HDP oproti požadovaným 2 %, čo by teda nemalo byť 12,5 mld., ale zhruba 18 mld. A takisto podiel, medziročný podiel nárastu výdavkov na obranu nie je vyšší o 0,1 %, ale, naopak, veľmi výrazne klesol tento rok.

To je skutočnosť, ktorá je alarmujúca a kvôli ktorej sme aj súhlasili s tým, aby sa táto záležitosť prerokovala v parlamente, a naším cieľom je, či už koaličných alebo opozičných poslancov, upozorniť vládu na túto skutočnosť, aby prehodnotila svoj zámer pri stanovení rozpočtu na budúci rok v takom smere, aby skutočne nedošlo k ohrozeniu jej základných strategických záujmov.

Rezort obrany v súčasnom období nie je schopný zabezpečiť ani základný chod armády z tak stanoveného rozpočtu, aký sa na budúci rok navrhuje, nieto už potom zabezpečiť bojaschopnosť armády a zabezpečiť schopnosť obrany Slovenskej republiky. Armáda nemôže z takéhoto rozpočtu vykonávať adekvátny výcvik, letectvo dokonca už ani necvičí. Môže to mať, samozrejme, aj iné negatívne dôsledky - necvičenie letectva.

Ja by som spomenul jeden taký príklad, stal sa asi pred dvoma-troma rokmi, keď lietadlo havarovalo priamo do budovy hangáru a bolo len zhodou okolností a šťastím, že v tej chvíli sa tam nikto z vojenského leteckého personálu nenachádzal, čiže nedošlo k stratám na životoch. A vyšetrovacia komisia, ktorá vyšetrovala túto haváriu, dospela k záveru, že dôvodom tejto havárie bola chyba pilota, ktorá vyplývala z jeho nevycvičenosti. Už pred dvoma-tromi rokmi, keď sa tento taký alarmujúci prípad stal, bolo konštatovaním komisie, že u pilotov nedochádza k adekvátnemu leteckému výcviku a nenadobúdajú adekvátnu vycvičenosť a sú tu vytvorené predpoklady na letecké havárie a katastrofy. Aj preto si dovolím upozorniť na túto skutočnosť, že takáto situácia ďalej nemôže pretrvávať, pretože nejde len o to, že tí piloti nemajú stanovený počet nalietaných hodín, ale aj o to, že môžu sa z dôvodu ich nevycvičenosti stať rôzne letecké nehody, prípadne aj katastrofy.

Dovolil by som si reagovať aj na niektoré slová, ktoré tu odzneli zo strany opozičných poslancov. Pani poslankyňa Belohorská konštatovala, že armáda nevykonáva adekvátny výcvik, letectvo dokonca žiadny a že ministerstvo obrany nerieši túto situáciu, na čo sú mu lietadlá, keď vlastne nelietajú. Ak by si bola pani poslankyňa prečítala tento materiál Koncepcia reformy rezortu ministerstva obrany, bola by sa tam dočítala aj odpoveď na svoju otázku, pretože v ňom sa konštatuje na strane 12, že ministerstvo plánuje odpredaj tankov T-55, lietadiel SU-22 a SU-25 a získané finančné prostriedky chce využiť na vybudovanie systému velenia a riadenia, modernizáciu tankov T-72 a nákup viacúčelových podzvukových ľahkých bojových lietadiel, ktoré sú efektívnejšie, ekonomickejšie na výcvik. Čiže odpoveď na jej otázku tam je.

Takisto by som reagoval na stanovisko pani poslankyne Tóthovej, ktorá konštatovala, že poslanci chodia do zahraničia a hovoria, že chcú vstúpiť do NATO, pričom klamú, lebo robia všetko pre to, aby armáda nebola bojaschopná. Ja si dovolím oponovať tomuto názoru pani poslankyne, pretože práve to, že sme sa tu dnes zišli a koaliční poslanci tiež hlasovali za schválenie tohto bodu do programu, je dôkazom toho, že máme záujem na tom, aby sa tieto deklarácie vlády aj parlamentu a poslancov naplnili skutočnosťou, aby boli vytvorené v Slovenskej republike a pre rezort obrany skutočne také podmienky, aby sme sa mohli integrovať do NATO. To je aj naším cieľom takisto a práve naša výzva vláde dnes zrejme bude k tomu smerovať.

Integrácia do NATO, mali sme sa o tom možnosť presvedčiť z vyjadrení viacerých politikov, keď už hovoríme o tom, že sme chodili do zahraničia, mal som možnosť aj ja sa s delegáciou nášho parlamentu stretnúť na rokovaní s bývalým generálnym tajomníkom pánom Solanom, mali sme možnosť hovoriť s velením NATO, s niektorými politickými predstaviteľmi NATO a všetci jednoznačne deklarovali, že otázka rozšírenia NATO je otázkou výsostne politickou. O prijatí do NATO, o rozšírení NATO rozhodujú predovšetkým politické kritériá, ktoré by mal ten štát, ktorý sa uchádza o vstup do tejto aliancie, splniť. Predpoklady vojenské, vojensko-technické a naplnenie požiadaviek armády nasledujú potom hneď na druhom mieste. Ale, samozrejme, nesmieme ich podceniť, pretože členské štáty NATO konštatovali a dochádzajú k takým záverom, že prijatím nových troch členov do Severoatlantického paktu sa možno aj trošku unáhlili, pretože tieto štáty majú pomerne veľké nedostatky vo svojej interoperabilite voči ostatným členským štátom NATO a budú ešte musieť veľmi veľa a dlho pracovať na tom, aby boli rovnocennými partnermi pre ostatné štáty NATO.

Konštatujem to predovšetkým preto, že ak my sa nechceme dostať do takejto situácie, musíme počítať s tým, že okrem politických kritérií už budú sa na náš štát a na našu armádu pozerať podstatne kritickejšie a budú hodnotiť okrem politických kritérií veľmi pozorne aj kritériá technické a otázky bojaschopnosti našej armády. Chcem to zdôrazniť ako upozornenie a varovanie.

Ja by som si dovolil na záver konštatovať, vážené dámy a páni, len jednu skutočnosť, ktorá je zároveň aj mojím pozmeňujúcim, resp. doplňujúcim návrhom do uznesenia. Ja som privítal, že sme tento bod dnes prijali na prerokúvanie, privítal som všetky podnetné návrhy, ktoré tu odzneli. Veľmi sa mi páčilo najmä to vystúpenie, teda záver vystúpenia pána poslanca Danka, kde konštatoval, že to nie je jeho osobný útok alebo invektíva voči pánovi ministrovi, ale snaha, aby parlament prispel a pomohol rezortu ministerstva obrany docieliť taký stav, ktorý adekvátne potrebujeme, aby parlament vyzval vládu, aby vyčlenila adekvátne prostriedky pre rezort obrany a tak mohol rezort obrany plniť svoje základné funkcie a poslanie, ktoré má. Z toho dôvodu následne aby potom Slovenská republika mohla plniť svoje integračné ambície.

Môj doplňujúci návrh, pán spravodajca, znie, aby sa doplnilo do návrhu uznesenia, že Národná rada Slovenskej republiky konštatuje, že neplnením programového vyhlásenia vlády deklarujúcim medziročný nárast rozpočtu obrany o 0,1 % HDP dochádza k ohrozeniu bojaschopnosti armády, obranyschopnosti štátu a integračných ambícii Slovenskej republiky do NATO. Žiada vládu Slovenskej republiky, aby pri navrhovaní rozpočtu pre obranu Slovenskej republiky na rok 2000 zohľadnila potreby armády a strategické ciele a záujmy Slovenskej republiky.

Ďakujem za pozornosť.