Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem.
Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Prokeš. Pripraví sa pán poslanec Zelník.
Nech sa páči, pán poslanec Prokeš, máte slovo.
Poslanec J. Prokeš:
Ďakujem, pán predseda.
Keďže si ctím rokovací poriadok, aj keď si ho mnohí, ktorí vedú túto schôdzu, nectia, nikdy som sa neprihlásil s faktickou poznámkou na faktickú poznámku. A som veľmi rád, že pán kolega práve teraz spomenul dohodu z Mont Pellerin zo Švajčiarska, pretože teraz na to môžem reagovať.
Vážený pán kolega i ostatní, ktorí sa tak radi týmto dokumentom oháňate, prečo ho neprečítate celý? Prečo neprečítate, že je tam záväzok politikov maďarských strán, vtedy ešte boli v jednotlivých stranách, k lojalite Slovenskej republiky? Prečo nehovoríte o tom, ako im tiekla voda zo zubov, keď mali tento dokument práve kvôli tomuto záväzku lojality podpísať? A prečo nehovoríte o tom, že ho hneď vzápätí porušili, lebo ani jeden z nich neodvolal svoj podpis pod dokumentom, ktorý bol prijatý v Budapešti a je známy ako dokument zo summitu Maďarsko a Maďari žijúci v zahraničí, kde sa hovorí jasne, že jediným spôsobom záchrany menšín v susedných krajinách pre maďarsky hovoriace obyvateľstvo je autonómia, čo je v rozpore s našou ústavou, páni kolegovia.
Čiže ak sa necítia títo ľudia viazaní týmto dokumentom, tak sa s ním, samozrejme, necítim viazaný ani ja. Navyše treba povedať ešte niečo celkom iné. Vážení páni, to, že som proti tomuto zákonu, neznamená, že som proti akémukoľvek zákonu, pretože takéto podobné zákony, aj keď nie takto formulované, sa uplatňujú inde. Lebo toto sa neuplatňuje nikde, čo tu navrhujete, ale napríklad právo používať svoj materinský jazyk sa uplatňuje v iných krajinách takým spôsobom, že dotyčný človek môže vystupovať pred úradom vo svojom jazyku. Ak chodil do školy, kde sa učil úradný jazyk, tak si zaplatí tlmočníka sám, ak chodil do školy, kde sa takýto jazyk neučil, tak mu ho zaplatí štát. Nie som proti takémuto zákonu, aby bol u nás prijatý, páni kolegovia. Takže pokiaľ chcete hovoriť o tom, že ako som trebárs zmenil ja svoje myslenie, rozhodne nie takým radikálnym spôsobom ako pani ministerka Schmögnerová, ktorá pred rokom vyzývala na neplatenie koncesionárskych poplatkov a dnes narieka, že aké sú tam dlhy. Ja sa čudujem, tejto, nechcem povedať schizofrénii, ale priamo by som povedal arogancii pani ministerky, ktorá pred rokom trvala na tom a vyzývala občanov, aby tieto koncesionárske poplatky neplatili a teraz nielen ona, ale celá táto vládna chunta a deštrukčný 92-členný valec sa usiluje občanov vopchať do chomúta, keď občan má dokazovať, že nemá televízor, že automaticky mu jednoducho vyrúbite poplatky.
A ešte niečo. Páni poslanci, napríklad pán poslanec Benkovský to rozprával, že tento zákon je štandardom v Európe, že vlastne nič extra nechceme. Hneď vzápätí ho akosi usvedčil zo lži podpredseda vlády, ktorý začal hovoriť o tom, že je to pilotný projekt. Čiže žiadny štandard v Európe. Takže ja si myslím, vážení páni poslanci z deštrukčného valca vládnej chunty, že by ste sa mali radšej venovať ekonomike, a nie takýmto nezmyslom. Mimochodom, práve tento zákon, ak ho prijmete, bude dôvodom, aj keď vám to nikto nepovie otvorene, na to, aby Slovensko bolo odsúvané z integračného procesu. Z veľmi jednoduchého dôvodu, nikto v Európskej únii si takýto zákon neželá, a ak by ho Slovensko malo a bolo by prijaté do Európskej únie, tak, samozrejme, sa začnú pýtať menšiny v ostatných krajinách Európskej únie, prečo to neplatí aj u nich. A o toto nemá nikto záujem.
Páni poslanci, prečo sa nepoučíte z Mečiarovej chyby, keď podpísal dohodu s Maďarskou republikou, v ktorej bola spomenutá rezolúcia 1201, a odvtedy sa začalo naše odsúvanie? Práve spomenutie 1201 bolo na to dôvodom, pretože celá západná Európa ju odmietla. Len o tom nehovoríte, dámy a páni.
A dovoľte mi teda, aby som vám prečítal úryvok z jedného článku, čo som vytiahol z internetu. Možno, že to úplne aj pre tých, ktorých myslenie bolí, odhalí, o čo vlastne v tomto ide.
"Maďarská menšina tvorí na Slovensku približne 10 percent obyvateľstva koncentrovaného na južnom Slovensku. Je to nezanedbateľná časť populácie alebo buďme presnejší voličov. Ak by som náhodou býval v "Dunaszerde", volal by som sa László Nagyvendégi a mal by som ambície stať sa politikom, moja stratégia bude jednoduchá. Založím stranu s prívlastkom maďarská a mojím programom bude bojovať za práva maďarskej menšiny. Ako predstaviteľ nejakej maďarskej strany označím prístup štátnej správy k maďarskej menšine za diskriminačný, pretože občan maďarskej národnosti má často problém dohodnúť sa s úradmi vo verbálnom aj písomnom styku, nemôže študovať vysokú školu, pretože má problémy komunikovať v slovenčine, netrafí domov, lebo na tabuliach pred dedinami sú slovenské názvy, nemôže páliť barackovicu, lebo návod na obsluhu destilačnej kolóny je v slovenčine, nemôže zbiť syna za zlé vysvedčenie, pretože nerozumie dobre po slovensky. Új szó sa postará o to, aby sa moje protesty voči národnostnej politike štátu rozšírili medzi pestovateľov papriky, ktorých netreba dlho presviedčať o tom, že vďaka ich neochote adaptovať sa prostrediu, kde žijú, majú v styku so štátnou správou a vôbec so zvyškom kraja problémy. A vo voľbách mám svojich 8 - 9 percent istých. V posledných voľbách získalo SMK, ak sa nemýlim, práve tých 9 percent. Aby to tak mohlo fungovať dlhodobo, musím vo svojich voličoch permanentne živiť pocit, že stále niečo nie je v poriadku, že stále nebola diskriminácia úplne odstránená. Pokiaľ dokážem presvedčiť svojich maďarských súkmeňovcov, že Slováci majú niečo, čo Maďarom chýba, že Maďari sú znevýhodnení, dovtedy budú mať na svojej strane stabilnú vernú 10-percentnú voličskú základňu.
Skúsme si predstaviť, aký by mohla mať program SMK, ak by všetky jej požiadavky boli splnené alebo ešte lepšie, ako by si udržali svojich voličov, keby im už nemali čo ponúknuť zo stránky ďalšieho zvýhodňovania pre národnostné menšiny. Asi by sa nad 5-percentnú hranicu nedostali a bol by to ich koniec. Preto SMK, tak ako doteraz ani v budúcnosti nebude spokojná so žiadnym zákonom ohľadne národnostných menšín, dokonca ani nebude mať záujem na tom, aby skutočne nejaké veľké definitívne výhody pre Maďarov uviedla do života. Jednoducho potrebujú stabilný konflikt, ktorým udrží voličskú základňu.
O tom, že v skutočnosti žiaden národnostný problém na Slovensku neexistuje, sa hádam každý mal možnosť presvedčiť na vlastnej koži. Samozrejme, ak ho umelo nevytvoríme. Mal som napríklad možnosť zúčastniť sa na svadbe v dedine, kde väčšina bola maďarskej národnosti, obrad sa jednoducho vykonal dvojjazyčne a nemal som pocit, že by sa nad tým niekto pozastavoval. Preto nechápem Bugárove požiadavky ohľadom nejakého vykonávania obradov v maďarskom jazyku. Oproti tomu dosť zvláštnym dojmom pôsobí skutočnosť, že niekto žije desiatky rokov v nejakej krajine a nie je ochotný sa naučiť jazyk tejto krajiny. To nemožno označiť inak ako ignorantstvo. Predsa je v jeho vlastnom záujme, aby mohol komunikovať aj s niekým iným, ako sú jeho susedia a rodina, aby mohol využiť všetky možnosti, ktoré mu krajina, v ktorej žije, ponúka.
Samozrejme môže tu byť aj programová snaha zabrániť maďarskej menšine naučiť sa po slovensky. Ak dostanú maďarské školy, univerzity, štátnych úradníkov, farárov, vytvorí sa dojem, že po slovensky nepotrebujú vedieť. Vzápätí sa využije neznalosť štátneho jazyka k tomu, aby sa mohlo poukázať na ich diskrimináciu, pretože v inej lokalite ako tam, kde majú svoje zázemie, sa nemajú šancu uplatniť. Vytvára sa tak závislosť od tých, čo im darovali vymoženosť neovládať štátny jazyk. Je to však danajský dar, ktorý v nich nakoniec vytvára pocit menejcennosti.
Bugár mal pravdu, keď hovoril o tom, že veľa príslušníkov maďarskej menšiny vlastne nemôže napísať list prezidentovi. Ibaže Slováci nenútili Maďarov žijúcich na Slovensku, aby posielali svoje deti do maďarských škôl, kde sa slovenčina vyučovala ako cudzí jazyk a zjavne sa zanedbávala. Boli to maďarské strany, ktoré v istom zmysle bránia maďarskej menšine naučiť sa po slovensky a podsúvajú im maďarské školy, aby potom mali za koho práva bojovať, keď ich súkmeňovec nebude vedieť napísať list na nejakú významnejšiu inštitúciu. V podstate maďarské strany sa správajú účelovo nacionalisticky, aby si zaistili svoj podiel na moci prostredníctvom časti spoluobčanov, ktorých udržujú v jazykovej a kultúrnej izolácii, a ich prežitie urobili tak závislé od maďarských strán. Je to však to isté, ako niekoho držať v klietke, nosiť mu tam žrádlo a tváriť sa pritom, aký som starostlivý.
Poznám veľa ľudí, ktorí majú maďarskú národnosť, rozprávajú plynule po maďarsky aj po slovensky a nikdy ich žiadne tabule pred dedinami a vysvedčenia v maďarčine nezaujímali. Narodili sa na Slovensku a úplne logicky sa naučili jazyk, ktorým sa tu hovorí, a ich matka alebo otec ich vďaka svojej maďarskej národnosti naučili ešte jeden jazyk navyše. Týmto ľuďom program SMK nič nehovorí. Nepotrebujú totiž vysvedčenia v maďarčine ani tabule s maďarskými názvami obcí, ani obrady v maďarčine. A keď budú chcieť, naučia svoje deti tiež po maďarsky bez toho, aby ich poslali do maďarskej školy a znížili im tým ďalšie šance na ďalšie uplatnenie."
Dámy a páni, toľko príspevok z internetu, myslím si, že úplne demaskuje celú politiku SMK, na ktorú vy, vážení kolegovia poslanci z vládnej koalície, naskakujete. Pretože táto cesta, schválenie tohto zákona je otvorenie cesty do Kosova. To si povedzme otvorene. Tam sa to začalo presne takým istým spôsobom. Jazyk, školy, autonómia, jazyková bariéra, a keď sa proti tomu Srbi postavili - bombardovanie.
Ďakujem. (Potlesk.)
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem pánu poslancovi Prokešovi.
S faktickými poznámkami sa hlásia pán poslanec Mikloško, ako posledný pán poslanec Cuper. Končím možnosť uplatnenia faktických poznámok.
Prvý je pán poslanec Mikloško.
Poslanec F. Mikloško:
Pán poslanec Prokeš viackrát nazval vo svojom prejave túto vládnu koalíciu chuntou. Ja by som len chcel povedať, že znaky chunty sú násilné činy. Ako príklad by som mohol uviesť zavliekanie nejakých občanov do cudziny alebo kladenie takých nástražných systémov, že by tam mohla nastať masová katastrofa. To je prvá vec na adresu pána poslanca aj všetkých mojich priateľov tu po ľavej strane.
Druhá vec. Aj pán poslanec Prokeš, aj viacerí duchaplní rečníci zo strany opozície hovoria, že oni nie sú proti jazykovému zákonu, ale oni sú proti tomuto jazykovému zákonu. Ja sa pýtam, keď nie ste proti jazykovému zákonu, prečo ste zrušili jazykový zákon z roku 1990, ktorý znamená takú minimálnu hranicu vôbec možnosti jazykového zákona, že už nižšie nemožno ísť? Mal tri paragrafy, kde sa hovorilo, že občania môžu hovoriť aj materinským jazykom, nič viac. Prečo ste to zrušili, páni? Už pod túto hranicu sa nedalo ísť.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Pán poslanec Andrejčák - faktická poznámka.
(Ruch v sále.)
Prosím pokoj, páni poslanci, venujte pozornosť rokovaniu.
Poslanec I. Andrejčák:
Chcem sa pripojiť k tvrdeniu pána poslanca Prokeša, keď zdôvodňuje, prečo nechce tento zákon. Ja si myslím, že naozaj má pravdu. Povedzte mi, prosím vás, jeden štát, ktorý v Európe chce, aby sme tento zákon prijali. Nie tých politikov, ktorých ste presvedčili, že na tlačovke majú povedať, že Slovensko musí prijať zákon, ale štát, ktorý ho chce. Chcú ho Nemci, aby podobne potom v Nemecku, v Mníchove, jedna tretina obyvateľov mala právo komunikovať po turecky? A môžeme takto ísť jeden štát za druhým, kde majú veľa zahraničných prisťahovalcov, ktorí už dostali štátne občianstvo. To si myslíte, že tento pilotný projekt má úspech? Má šancu na verejné odsúdenie za nezmysly. A my ideme, respektíve vy páni kolegovia chcete tento nezmysel navrhnúť Európe ako normu. Na ako dlho? Ako dlho sa nám bude Európa posmievať, čo sme si to so štátnym jazykom dovolili urobiť? Oni takúto chybu neurobia. A som presvedčený, že ani nemeckí podnikatelia tu nebudú utekať, aby náhodou ich zamestnanci nezistili, ako je dobre sťažovať podmienky pri takýchto podmienkach, ktoré parlament robí. Budú ťahať svoj majetok inam, a nie do nášho štátu, ktorý sa bude prejavovať nerozumnými rozhodnutiami.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem.
Prosím službu na balkóne, aby zabezpečila poriadok. A termín na fotografovanie sa skončil. Takže žiadam vás, páni, aby ste nepoužívali svoje prístroje na fotografovanie teraz v sále.
Nech sa páči, pani poslankyňa Tóthová.
Poslankyňa K. Tóthová:
Ďakujem, pán predsedajúci.
Pán poslanec Prokeš hovoril o programovej snahe zachovať neznalosť štátneho jazyka. Ja si myslím, že to, čo hovoril, má svoje ratio a skutočne to tak je. Totiž ak neovládajú štátny jazyk, sú v mnohých oblastiach znevýhodnení. Ale nie preto, že sú príslušníci národnostnej menšiny, ale proste preto, že žijú v štáte, kde väčšina komunikuje štátnym jazykom.
Ako profesorka vysokej školy som viackrát vnímala, ako boli znevýhodnení uchádzači, ktorí sa nevedeli vyjadriť na prijímacích pohovoroch alebo v rámci štúdia štátnym jazykom a túto nevýhodu potom oni vnímajú ako diskrimináciu. Čiže pokiaľ nezabezpečíme, aby sa všetci dôsledne naučili štátny jazyk, tieto takzvané diskriminačné pocity tu budú existovať. A práve to je skutočne pole pre politikov SMK a obdobných prípadných budúcich politikov. Teda jednoznačne úprava, ktorá je predložená, nezlepší vzťahy v tejto oblasti, ba práve naopak, ja som už viackrát povedala, vyvolá problémy, pretože niektoré ustanovenia vo svojom vystúpení za klub som uviedla, ktoré sú nepresné, nejasné a niektoré dávajú dvojitý výklad. A práve tento dvojitý výklad bude jablkom sváru, ktorý tu vonkoncom nepotrebujeme.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem.
Pán poslanec Gašparovič, nech sa páči.
Poslanec I. Gašparovič:
Pán podpredseda,
krátko chcem zareagovať na vystúpenie pána poslanca Prokeša tam, kde hovoril o podpise vlády premiéra Mečiara, o súhlase so základnou slovensko-maďarskou zmluvou, kde sa hovorí o rezolúcii 1201. V mojom vystúpení som prečítal celé znenie, kde je jednoznačne konštatované, že nikdy nedošlo k podpisu, kde by v rámci tejto zmluvy bol daný súhlas s inými ako individuálnymi ľudskými a občianskymi právami vrátane práv osôb patriacich k národnostným menšinám. Takže chcel som povedať len toľko, že ani táto základná zmluva nespochybňuje občianske práva, nespochybňuje práva národnostných menšín, ale spochybňuje kolektívne práva, tak ako je to všade v ustanoveniach a v rozhodnutiach európskych inštitúcií.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem.
Pán poslanec Oberhauser, máte slovo.
Poslanec V. Oberhauser:
Ďakujem, pán predsedajúci.
Pán poslanec Prokeš upozornil na to, že prijatie zákona, ktorý je zlý, ktorý jednoducho nezavedie do medziľudských vzťahov také podmienky, ktoré by viedli k zlepšovaniu a k zlepšeniu informácií, k šíreniu informácií medzi občanmi, je nebezpečenstvom pre našu krajinu a upriamil pozornosť v tejto súvislosti aj na Kosovo. Povedal by som, že naozaj prijímanie takéhoto zákona by bolo mimoriadne nebezpečné, a preto sa treba nad nim zamyslieť, či aj predkladatelia a veční vymáhači tohto zákona to myslia úprimne. Podľa našich informácií totiž deti pánov poslancov zo Strany maďarskej koalície chodia do slovenských škôl a vedia, prečo svoje deti posielajú do slovenských škôl. Preto, aby sa zrejme vedeli dorozumieť štátnym jazykom na našom území. Oni ale chcú dostať do izolácie svojich voličov. Ľudí, ktorí nemajú toľko vzdelania ako oni a ktorí nedoceňujú to, že keď sa nebudú vedieť dorozumieť v štátnom jazyku, že sa stanú občanmi jednoducho v určitom uzavretom národnostnom gete a v ťažšom postavení. A preto je naozaj z ich strany táto politika farizejská a nemali by sme sa dať dotlačiť k prijatiu zákona, ktorý nepomôže, ale bude škodiť vzájomnej komunikácii medzi Slovákmi a národnostnými menšinami žijúcimi na našom území.
Ďakujem.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem.
Pán poslanec Paška, nech sa páči.
Poslanec J. Paška:
Pán poslanec Prokeš vo svojom vystúpení naznačil, že zákon, tak ako je predložený do Národnej rady, vlastne zavádza na Slovensku pomery, ktoré sú príbuzné a podobné tým, aké boli v Kosove pred vypuknutím národnostných nepokojov a vojen. A v tom spočíva jeho hlavné nebezpečenstvo.
Ďalej pán Prokeš v úvode odpovedal na vystúpenie kolegu, ktorý je v Národnej rade ešte krátko a asi ešte nestihol dočítať článok 34 Ústavy Slovenskej republiky, preto si dovolím ešte raz ho zacitovať z ústavy. V článku 34 ods. 3 sa hovorí, že výkon práv občanov patriacich k národnostným menšinám a etnickým skupinám zaručených v tejto ústave nesmie viesť k ohrozeniu zvrchovanosti a územnej celistvosti Slovenskej republiky a k diskriminácii jej ostatného obyvateľstva. Vážený pán kolega, toto ustanovenie ústavy stále platí a bude platiť, aj keď prijmete tento zákon a potom bude tento zákon v rozpore s uvedeným článkom ústavy.
Ďakujem za pozornosť.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Pán poslanec Cuper, nech sa páči.
Poslanec J. Cuper:
Pán Prokeš povedal vo svojom vystúpení asi aj to alebo celkom zrejme aj to, že tento dialóg slepých s vidiacimi alebo hluchých s počujúcimi vedie k takým paradoxom, že čoraz užšia skupina havkáčov sa tu mení na presadzovateľov maďarských iredentistických záujmov na Slovensku. A nedivím sa, že poslanci maďarskej národnosti z toho musia mať naozaj buď príliš veľkú srandu, alebo im z nás Slovákov musí byť veľmi zle. Niektorí si tu osvojili prečítavať donekonečna ustanovenia z ústavy, ktorým nerozumejú ani nevedia, o čom sú. Takže odcitujem z posudku profesora Gašpara k zákonu o štátnom jazyku a k potrebe prijatia jazyka menšín ako úradného jazyka. Posudok je rozsiahlejší, prečítam z neho iba niektoré časti.
Aj keď v slovenskej demokracii práve tak ako v každej inej demokracii platí hodnotový relativizmus, nie je tento neobmedzený. Jazyková rovnosť nemôže byť medzi jazykom národným, teda väčšinovým, a jazykom národnostnej menšiny či etnickej skupiny. Je tu vzťah všeobecného, úzko špeciálneho. Toto je záver vyplývajúci zo všetkých ústavnoprávnych regulácií jazykových, národnostných, etnických menšinových a etnických skupín a z obsahu medzinárodných a európskych dokumentov. Postavenie menšinového jazyka je súčasťou práva na identitu menšiny či etnickej skupiny. Postavenie štátneho jazyka je výrazom postavenia...
(Zaznel zvuk časomiery.)
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Pán poslanec Húska.
Poslanec A. M. Húska:
Ďakujem pekne.
Oceňujem stanovisko pána poslanca Prokeša najmä preto, že vystupoval celkom zreteľne proti tomuto zákonu práve preto, že sa pokúša nejakým nepriamym alebo sprostredkovaným spôsobom zabezpečiť pre národnostné menšiny aj kolektívne práva. Chcem povedať, že nemôžeme prijať ani jednu z tých stratégií, ktoré sa tu vyslovene výrazne predstavujú. Na jednej strane je to pokus ukázať prerokúvaný zákon ako úplne neškodný zákon. Je to stratégia ukázať, že je to len maličká bodka na i, ktorým sa má táto záležitosť dotiahnuť k tomu, aby sa zavŕšil proces vysokého štandardu starostlivosti o menšiny. A druhá stratégia je práve tak nebezpečná, lebo hovorí, že ide dokonca o pilotný projekt, že ide o akési riešenie, ktoré bude pravdepodobne mať parametre etalónu, parametre vzoru pre iné štáty a podobne. Ani jedno, ani druhé nie je pravda. Ani jedno, ani druhé, ani jedna, ani druhá stratégia nie je nám prijateľná, pretože žiaden zdravý štátny organizmus nebude tolerovať aj Európskej únii takéto riešenie. Vieme, že by sa stretli takéto názory o pilotnom projekte s veľkou a ráznou odozvou napríklad v Anglicku alebo vo Francúzsku. Jednoducho, priatelia, ani jedna, ani druhá cesta nie je nám akceptovateľná. My nie sme ochotní vydávať priestor na postupné jeho obsadzovanie cudzími záujmami.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem.
V rámci rozpravy ďalej vystúpi pán poslanec Zelník. Pripraví sa pán poslanec Sitek.
Pán poslanec Zelník, máte slovo, nech sa páči.
Poslanec Š. Zelník:
Ďakujem za slovo.
Vážený pán predsedajúci,
vážený pán podpredseda vlády,
vážené kolegyne, kolegovia,
pri prerokovaní vládneho návrhu zákona o používaní jazykov národnostných menšín zaznelo množstvo demagógií a zavádzania občanov Slovenskej republiky niektorými koaličnými poslancami typu, že veď zákon je len v rámci nejakého európskeho štandardu. Či inak povedané, ako keby chceli títo rečníci podsunúť občanom informáciu, že takýto zákon je bežný v krajinách Európy. Ale to je predsa to zavádzanie občana. Chcem poďakovať podpredsedovi vlády pánu Fogašovi, ktorý čestne celú situáciu objasnil a povedal, že takýto zákon ešte nie je nikde v Európe a ide doslova o pilotný projekt, to znamená, že sa to ide po prvýkrát odskúšať na Slovensku.
Nemôže byť pravda ani to, že prijatie zákona je podmienkou preradenia do prvej skupiny záujemcov o vstup do Európskej únie. Veď v dôvodovej správe na strane 2 v bode 4 sa predsa jasne píše: Návrh zákona svojou problematikou nepatrí medzi prioritné oblasti aproximácie práva uvedené v článku 70 Európskej dohody o pridružení ani medzi priority odporúčané v Bielej knihe. Ide o článok 6 zmluvy o Európskej únii. Aj z prehľadnej tabuľky, ktorú vypracovala Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky, kde prehľadná tabuľka hovorí o používaní zákonov v štátnom jazyku v niektorých štátoch Európy, v Kanade a na Novom Zélande, vyplýva, že zákon o jazykoch menšín tieto štáty nemajú až na Veľkú Britániu, kde je zákon o waleskom jazyku z roku 1993. Ale tak ako u nás je legislatívna úprava rozptýlená vo viacerých zákonoch.
Návrh zákona jednoznačne diskriminuje občanov Slovenska, ktorí nebudú ovládať jazyk národnostnej menšiny. Ak sa odvolávajú niektorí poslanci na článok 34 odsek 2 ústavy a nestačia im doterajšie právne úpravy o používaní jazykov národnostných menšín, a teda musí byť prijatý špeciálny zákon, pýtam sa, prečo v ňom vláda stanovila takéto diskriminujúce percentá, ako som už povedal, ktoré budú diskriminovať občana, ktorý nebude ovládať jazyk národnostnej menšiny? Veď v § 2 ods. 1 sa píše, že budú môcť tento jazyk používať v každej obci alebo v každom meste, kde bude najmenej 20 percent obyvateľstva. Pýtam sa, prečo sa teda nerešpektuje ani Rámcový dohovor na ochranu národnostných menšín, ktorý odporúča hranicu väčšiny, teda na používanie jazyka národnostnej menšiny 51 percent. Ja, samozrejme, podporím pozmeňujúci návrh, v ktorom sa bude uvádzať, že používanie jazyka národnostnej menšiny v úradnom styku bude tam, kde bude 100 percent obyvateľstva národnostnej menšiny.
Napriek zlej ekonomickej situácii v štátnom rozpočte i v rozpočtoch miest a obcí namiesto toho, aby sa peniaze, ktorých majú mestá a obce málo, použili na zlepšenie života obyvateľov, podľa tohto zákona v § 3 ods. 3, kde sa píše, poslanec obecného zastupiteľstva v obci podľa § 2 ods. 1 má právo používať na rokovaní tohto orgánu jazyk menšiny, tlmočenie zabezpečí obec. Toto vlastne podporuje to, čo som už povedal pri tom § 2, a to v tom, že ak bude v zákone stanovená hranica stopercentnej hranice obyvateľstva národnostnej menšiny, nebude potom tlmočník potrebný, a teda nebude treba vyhadzovať zbytočné peniaze.
Chcem zdôrazniť, že tento zákon sa bude z celkového počtu 2 860 obcí týkať viac ako 560 obcí. Občania slovenskej národnosti tento zákon nechcú. Nechce ho ani Strana maďarskej koalície. Teda pre koho má byť zákon prijatý? Len preto, že si to žiada nejaký jednotlivec zo zahraničia? Nehovoriac o tom, že vytvorí zbytočné napätie, a o to asi niekomu ide. Zrejme aj bude vyhovovať niekomu, aby občania jednej menšiny, a to maďarskej, si neosvojili ani neovládali štátny jazyk. Veď ak sa nebude vedieť dohovoriť, bude ľahšie ovládateľný úzkou skupinou politikov, a najmä Budapešťou.
Aký záujem má vláda a vládna koalícia riešiť problémy, svedčí aj toto prerokovanie zákona. Zneužil sa inštitút skráteného legislatívneho konania. Namiesto toho, aby sme venovali pozornosť iným dôležitým problémom, najmä zlej ekonomickej situácii či situácii v zdravotníctve, vládna koalícia nesúhlasila dokonca ani s takou zmenou programu, aby sa pred prerokúvaním tohto zákona prerokovala správa o aktuálnej situácii v zdravotníctve. Nikomu naozaj z vládnej koalície neprekáža, že sú zatvorené lekárne, že sú ohrození ľudia na živote, pretože si nemôžu doplatiť za lieky, nemôžu byť operovaní, že množstvo ľudí prichádza o prácu a nemá na živobytie? Považujem to za podvod na občanoch. Bohužiaľ, takýto je slovenský parlament zaoberajúci sa zákonmi, ktoré budú diskriminovať svojich občanov na svojom vlastnom území a nevenuje sa skutočným problémom, ktoré trápia tento štát.
Ďakujem za pozornosť.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem pánu poslancovi za vystúpenie v rozprave.
S faktickou poznámkou sa hlási pán poslanec Oberhauser. Končím možnosť uplatnenia faktických poznámok k vystúpeniu pána poslanca Zelníka.
Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.
Poslanec V. Oberhauser:
Ďakujem, pán predsedajúci.
Naozaj to, čo povedal pán poslanec na záver, pán poslanec Zelník, a to otázka súvisiaca so stavom nášho zdravotníctva, je určitým výsmechom pre celé toto rokovanie. Lebo namiesto toho, aby sme riešili vážne hospodárske, sociálne, ale najmä problémy v zdravotníctve, strácame čas vecou, ktorá doslova bude skôr škodiť, ako pomáhať obyvateľstvu na Slovensku.
Pán poslanec Zelník navrhol, aby v tomto čase, keď takto zbytočne míňame čas, sme sa išli na miesto pozrieť na situáciu v zdravotníckych zariadeniach, kde sú ľudia ohrození na životoch. Je konkrétny prípad z okresu Banská Bystrica, kde sa konštatovalo, že dvaja pacienti zomreli následkom toho, že neboli načas operovaní. A to je mimoriadne vážna vec a tu vládni poslanci odmietli vykonať takúto návštevu, lebo musia prijímať mimoriadne dôležitý pre nich zákon, zákon o používaní jazyka národnostných menšín, ktorý skôr sťaží podmienky aj pri riešení zdravotných problémov. Predstavte si, že pacient maďarskej národnosti príde do Čadce alebo do Žiliny, tam nikto nebude vedieť po maďarsky. Dnes je situácia, že ho dostanú do takej izolácie, podľa tohto jazykového zákona sa nebude vedieť dorozumieť. Veď on nebude vedieť ani kvalifikovane požiadať a vysvetliť svoje zdravotné problémy.
Čiže toto sú mimoriadne vážne veci, keď chceme prijímať zákon, ktorý vlastne bude ohrozovať tých, za ktorých vraj poslanci Strany maďarskej koalície bojujú. A preto si myslím, že by bolo lepšie venovať...
(Zaznel zvuk časomiery.)
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem.
Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Sitek. Konštatujem, že pán poslanec Sitek nie je prítomný v rokovacej sále. Stráca teda svoje poradie. Vystúpi pán poslanec Július Binder. Po ňom vystúpi pán poslanec Cuper.
Nech sa páči, pán poslanec Binder, máte slovo.
Poslanec J. Binder:
Vážený pán predsedajúci,
vážený pán podpredseda vlády,
panie poslankyne, páni poslanci,
každú činnosť i prijímanie zákona treba chápať v priestorových i časových súvislostiach. Zákony v štátoch, kde menšiny sú menšinami dlhú historickú dobu, kde sú súčasťou národa, kde sú jeho príslušníkmi len s inou dorozumievacou rečou s rovnakými cieľmi v prospech všetkých obyvateľov tej-ktorej krajiny, sú chápané inak ako v našich podmienkach. Zákon o používaní jazyka je len jeden stupienok k cieľu, ktorým je narušenie územnej celistvosti Slovenska a možno jeho existencie. My musíme predložený zákon chápať v mene obetí násilnej maďarizácie.
Chápem zákon o používaní jazykov národnostných menšín v úradnom styku ako prípravu pôdy na asimiláciu ďalších generácií Slovákov. V mene obetí z Černovej, Šurian a ďalších sa musíme postaviť proti prijatiu tohto zákona diskriminujúceho Slovákov na ich vlastnom území. Ak medzi nami žijú ľudia, ktorí nechcú komunikovať v štátnom jazyku, ktorým je v Slovenskej republike slovenský jazyk, majú viacej možností, ako svoj problém riešiť.
My Slováci nemáme inú vlasť. Niet na svete krajiny, kde sa dohodnete rečou, ktorú vás naučila vaša matka. Okrem Slovenska niet na svete krajiny, ktorá by sa starala o vydanie pôvodných diel slovenských autorov, z ktorých sa môžu naše deti vzdelávať v slovenskom jazyku. Okrem Slovenska nie sú na svete inštitúcie, ktoré by sa venovali výskumu slovenského jazyka, kultúry našich predkov. Slovensko je náš domov, nemáme kam odísť a byť tam doma. Ak sa my o seba nepostaráme, nikto nám nepomôže. Teraz sa opäť rozhoduje o našej budúcnosti, prijatie zákona o používaní jazykov národnostných menšín môže rozhodnúť o budúcnosti časti Slovákov.
V zákonoch sú veľmi často dôležité slovíčka, videli sme to i na včerajšom rokovaní, niekedy aj tie, ktoré tam nie sú. Všetci poznáme metódy, akými krok za krokom uskutočňujú svoje zámery predstavitelia maďarskej menšiny. To, čo spočiatku vyzerá ako drobná, nepodstatná úprava právneho stavu, sa môže zmeniť na národ ohrozujúcu prax. Stačí, ak sa bude uplatňovať iba to, čo tento zákon dovolí. Uvedomte si, že v mnohých okolitých krajinách žije percentuálne väčší počet obyvateľov iných národností ako na Slovensku, napríklad v Česku, v Poľsku. Nikomu však nenapadne prijať takýto, budúcnosť národa ohrozujúci zákon ani ich nikto nenúti, majú šťastie, nemajú maďarskú menšinu.
O mnohých paragrafoch týkajúcich sa používania iných jazykov ako štátneho jazyka v úradnom styku sa už verejne diskutovalo. Zamyslite sa nad tým, či sa už dnes môžete zamestnať napríklad v Dunajskej Strede v rôznych profesiách - lekár, učiteľ, úradník, policajt a tak ďalej, ak neovládate maďarský jazyk. Nie je to hrubá diskriminácia občana slovenskej národnosti na vlastnom území? A to ešte nebol prijatý tento zákon. Zamyslite sa nad niektorými ďalšími paragrafmi a uvážte, či sa o pár rokov na južnom Slovensku dohodnete po slovensky a či sa deti tam žijúcich Slovákov nebudú musieť učiť po maďarsky, ak sa budú chcieť zamestnať ako učitelia, lekári, právnici, úradníci, robotníci a podobne. Nechcete si uvedomiť, že Slovenská republika utvára absolútne možnosti osvojenia si materinskej reči menšín v celom školskom systéme počnúc materskými školami až po gymnáziá, o čom Slováci žijúci v Maďarsku sa neodvážia ani snívať.
Rád vám pripomeniem, že Kodanský dokument, na ktorý sa tak často odvolávate, o ľudskej dimenzii neukladá štátom povinnosť používať jazyk menšín, dáva im len možnosť tak urobiť, kde je to možné a účelné. Historické skúsenosti Slovákov potvrdzujú, že nie je to účelné, ba je to škodlivé a neprípustné. S obľubou nám podstrkujete príklad tirolského riešenia. Áno, mohol by to byť príklad, ale súbežne s povinnosťami menšín. Potom prosím ráčte zobrať na vedomie, že nemecká menšina v južnom Tirolsku tvorí 68 percent, čo je viac ako násobok oproti Talianom. Takúto prevahu menšinového obyvateľstva máme na Slovensku len v okrese Dunajská Streda a blíži sa k nemu aj okres Komárno. V žiadnom inom okrese nežije nadpolovičná väčšina maďarského obyvateľstva. Preto nadstavovanie nám juhotirolského príkladu je neopodstatnené. Lenže naši maďarskí kolegovia, pri jeho propagácii ani raz ste nepovedali, že občania v štátnej službe musia vedieť aj po taliansky, aj po nemecky, čo sa dôsledne preveruje komisionálnou skúškou. Nepovedali len to, že tam majú aj dvojjazyčné školy, ktoré sa stali červeným plátnom alebo červeným súknom pre našich po maďarsky hovoriacich kolegov, a že príslušný jazyk musí vyučovať učiteľ, pre ktorého je tento jazyk materinským. Učitelia nemajú problém rozumieť riaditeľovi, či je Nemec alebo je Talian.
Zápas o používanie maďarského jazyka, tak ako to formuluje návrh, je na sklonku druhého tisícročia anachronizmom. Opakujem, som za široké národnostné práva vrátane používania materinskej reči. Vo svete však prevládajú tendencie posilňovania postavenia úradného jazyka. V Európe je príkladom Francúzsko známe širokým spektrom ochranných ustanovení voči francúzštine, ale nemôžem obísť ani narastajúce tendencie voči postaveniu angličtiny v USA. Už polovica štátov únie vyhlásila angličtinu za štátny jazyk. Nielen pánom poslancom z maďarskej koalície, ale všetkým, ktorí tu sedíme, odporúčam zoznámiť sa s návrhom zákona kongresmana Tobiho Rotha, ktorý podal v roku 1995 návrh. Tento návrh je za výlučné postavenie angličtiny ako úradného jazyka. Nikto nie menší ako vtedajší kandidát na funkciu prezidenta USA Robert Dohle vyhlásil: Ak si želáme, aby všetky naše deti mali v živote rovnaké šance, potom školské programy v iných jazykoch musia prestať a angličtina musí byť raz navždy uznaná za oficiálny jazyk. Nemala by platiť analógia i na Slovensku?
Postavenie práv menšín vrátane jazykových upravuje v Slovenskej republike viac ako 30 právnych noriem. Prijímať ďalšiu je nezmysel. Je to len kolenačková politika voči tým, ktorí tak chcú, hoci doma to sami nemajú. Je to od nich vydieračstvo a od niektorých slovenských politikov odsúdeniahodná podlízavosť. Revanš nikdy nebol prejavom duševnej sily, pravdy alebo statočnosti. Zúžme to pri jazykovom zákone v záujme pravdy v súvislosti s používaním maďarského jazyka. Tým len dávajú najavo, že za hriechy minulosti by bolo možné čím odplácať. Nebudeme tak konať, vieme odpúšťať, ale máme právo nezabudnúť. Budeme preto dávať pozor, pretože rezultát prvej svetovej vojny bol pre nás vykúpením. Nedláždime stupienky k cieľu zmeniť hranice Slovenska prijatím tohto zákona. Požiadavky Strany maďarskej koalície budú pokračovať, snažme sa to zastaviť.
Ďakujem. (Potlesk.)
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem pánu poslancovi za jeho vystúpenie v rozprave.
Faktické poznámky k jeho vystúpeniu - pani poslankyňa Tóthová, ako posledný pán poslanec Oberhauser. Končím možnosť uplatnenia faktických poznámok.
Pani poslankyňa Tóthová, nech sa páči.
Poslankyňa K. Tóthová:
Ďakujem, pán predsedajúci.
Vážený pán poslanec Binder,
veľmi pozorne som si vypočula vaše vystúpenie, došla som k záveru, že skutočne ste si ho veľmi dôsledne pripravovali, lebo ste uvádzali niektoré skutočnosti, ktoré tu nezazneli. Ale musím konštatovať a je mi toho ľúto napriek argumentom, ktoré ste uvádzali, poslanci vládnej koalície ani nielenže nepočúvali, ale to je pre nich hrach na stenu. To je tu úplne zrejmé, že oni dopredu vedia, ako budú hlasovať, možno ani nemajú preto svoje argumenty, ale majú preto svoju politickú disciplínu. Ja už od prerokúvania tohto návrhu od začiatku kladiem otázku, prečo úprava úradovania v jazyku národnostnej menšiny, prečo nie len ak, tak úprava použitia jazyka národnostnej menšiny v úradnom styku, a prečo to musí byť samostatný zákon, keď to nevyplýva z ústavy, pretože aj Ústavný súd tak rozhodol. Ale vzápätí napríklad pán poslanec Weiss vystúpi a začne svoju repliku, že ten zákon musíme prijať, lebo to vyplýva z ústavy a tak ďalej. Nikto od nás nechcel úpravu úradovania, takže ťažko je v tejto snemovni komunikovať s poslancami vládnej koalície, pretože oni aj bezprostredne na argumenty prečítané z výroku Ústavného súdu len svoju muziku si hudú.