Prvý deň rokovania
7. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky
2. decembra 1998
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Vážení páni poslanci,
vážené panie poslankyne,
otváram rokovanie 7. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.
Prosím, aby sme sa prezentovali stlačením hlasovacieho tlačidla.
Prezentovalo sa 62 poslancov.
Panie poslankyne, páni poslanci, zdá sa mi, že v rokovacej sieni je oveľa viac ako 62 poslancov. Prosím vás, aby ste sa prezentovali. Ak sa nebude prezentovať dosť poslancov, budem musieť použiť § 23 rokovacieho poriadku, to znamená, že vyhlásim 30-minútovú prestávku.
Ešte raz sa prezentujme.
Prezentovalo sa 61 poslancov.
Vážené panie poslankyne,
vážení páni poslanci,
na základe § 23 ods. 5, ak do 30 minút po určenom začiatku schôdze Národnej rady - to je o chvíľočku, to znamená, že ešte pár minút budeme skúšať, či je nás dosť -, ale ak do 30 minút po určenom začiatku schôdze Národnej rady nie je prítomná nadpolovičná väčšina všetkých poslancov, predsedajúci môže začiatok schôdze Národnej rady odložiť na ďalší rokovací deň. Preto vás prosím, aby ste sa vrátili do rokovacej sály, aby nás tu bolo dosť, aby sme mohli začať rokovanie.
Panie poslankyne, páni poslanci, prosím, aby sme sa prezentovali.
Zisťujem, že je prítomných 78 poslancov, teda Národná rada je schopná sa uznášať.
Podľa § 23 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku o ospravedlnenie svojej neúčasti na dnešnej schôdzi písomne požiadali títo poslanci: Milan Cagala, Milan Topoli a Ľubomír Andrassy. Na zahraničnej služobnej ceste sú poslanci Národnej rady Irena Belohorská, Vladimír Palko, Lajos Mészáros a Robert Fico.
Na 7. schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky overovateľmi budú poslanci Ján Cuper a Jaroslav Slaný. Náhradníkmi budú poslanci Pavel Kandráč a Jozef Kužma.
Podľa § 24 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku je navrhnutý program 7. schôdze, ako ho máte uvedený v pozvánke. Pristúpime ku schvaľovaniu návrhu programu 7. schôdze Národnej rady.
Pripomínam, že podľa § 24 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku vystúpenie poslanca, v ktorom navrhuje zmenu alebo doplnenie programu, môže trvať najviac jednu minútu.
Má niekto z vás návrhy na zmenu alebo doplnenie programu?
Pán poslanec Paška.
Poslanec J. Paška:
Ďakujem za slovo.
Dovoľte mi, pán predsedajúci, aby som prečítal sťažnosť poslaneckého klubu SNS.
Poslanecký klub Slovenskej národnej strany sa na vás obracia, na vás a na pána predsedu, so sťažnosťou na zabezpečenie poriadku počas rokovaní Národnej rady Slovenskej republiky. Vedie nás k tomu skutočnosť, že na 6. schôdzi Národnej rady dňa 2. 12. 1998 pri prerokúvaní ďalšieho postupu hlasovania o Programovom vyhlásení vlády Slovenskej republiky z balkóna nad rokovacou sálou novinár z denníka Práca pán Meliš vulgárnymi invektívami pokrikoval na poslancov sediacich v rokovacej sále.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
To je návrh do programu, pán poslanec?
Ak to nie je návrh do programu, prosím, aby ste ho vypli.
Pán poslanec Moric, nech sa páči.
Poslanec V. Moric:
Dávame návrh do programu rokovania, aby sa v programe rokovanie prerokoval bod, ktorý dostal názov Sťažnosť poslaneckého klubu Slovenskej národnej strany na zabezpečenie poriadku v rokovacích priestoroch Národnej rady Slovenskej republiky počas rokovania Národnej rady Slovenskej republiky. Svoju sťažnosť odôvodňujeme tak, že nie po prvý raz sa novinár František Meliš, novinár z denníka Práca, vulgárne správal k poslancom tohto parlamentu. Odôvodníme to potom v krátkom prejave.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Pán poslanec, vy to navrhujete ako bod číslo...
Poslanec V. Moric:
Ako bod číslo 1.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Áno, ďakujem pekne.
Má ešte niekto ďalší návrh do programu?
Ak nie, budeme hlasovať o zmenách.
Je tu návrh pána poslanca Morica zaradiť ako prvý bod na 7. schôdzu Národnej rady Slovenskej republiky sťažnosť poslaneckého klubu.
Nech sa páči, prezentujme sa a hlasujme.
(Hlasovanie.)
Prezentovalo sa 103 poslancov.
Za návrh hlasovalo 43 poslancov.
Proti návrhu hlasovalo 35 poslancov.
Hlasovania sa zdržalo 21 poslancov.
Nehlasovali 4 poslanci.
Konštatujem, že návrh pána poslanca Morica nebol schválený.
Dávam hlasovať o programe schôdze ako o celku.
Prosím, prezentujme sa a hlasujme.
(Hlasovanie.)
Prezentovalo sa 86 poslancov.
Za návrh hlasovalo 79 poslancov.
Proti návrhu nehlasoval nikto.
Hlasovania sa zdržalo 7 poslancov.
Konštatujem, že sme program 7. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky schválili.
Pristúpime k prvému bodu programu, ktorým je prvé čítanie o
návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky číslo 46/1992 Zb. v znení ústavného zákona číslo 244/1998 Z. z.
Návrh ústavného zákona ste dostali ako tlač 50. Návrh na pridelenie návrhu ústavného zákona na prerokovanie výborom Národnej rady máte v rozhodnutí predsedu Národnej rady číslo 26.
Za skupinu poslancov návrh ústavného zákona uvedie poslankyňa Katarína Tóthová.
Prosím pani poslankyňu, aby sa ujala slova.
Poslankyňa K. Tóthová:
Vážený pán predsedajúci,
vážené panie poslankyne,
vážení páni poslanci,
vážení hostia,
v súčasnosti platná Ústava Slovenskej republiky vychádza z tradície voľby hlavy štátu v parlamente. Treba konštatovať, že tento spôsob voľby hlavy štátu spĺňa všetky atribúty demokratického spôsobu voľby hlavy štátu. Aplikácia tohto riešenia zakotveného v našej ústave v období transformácie spoločnosti, v ktorej sa nachádzame, sa však stretla s určitými problémami v realizačnej rovine. Problémy, ktoré nastali pri realizácii tohto spôsobu voľby prezidenta v parlamente, majú jednak politické dôvody, to znamená, že sa nenašla zhoda v predchádzajúcom volebnom období v parlamente Národnej rady Slovenskej republiky na osobu, ktorá by mohla byť zvolená do tejto funkcie, aj keď s poľutovaním musíme konštatovať, že kandidát, ktorého nominovalo Hnutie za demokratické Slovensko, takmer bol zvolený, keďže mu chýbali štyri hlasy z vtedajšej opozície.
Ďalším dôvodom aplikačných problémov je ústavný dôvod, to znamená, že sme pri konštrukcii našej ústavy zvolili riešenie potrebnej trojpätinovej väčšiny hlasov poslancov na voľbu prezidenta. Spomínam to hádam už len preto, že v Českej republike ústava pre voľbu hlavy štátu požaduje len nadpolovičnú väčšinu hlasov poslancov parlamentu a vieme, že aj za tejto situácie v Českej republike voľba prezidenta prešla, ako sa vraví, len na chlp, jedným hlasom, aj to ešte za situácie, ktorú nebudem v týchto súvislostiach rozvádzať. Z toho vyplýva, že keby bola zakotvená prípadná takáto alternatíva v ústave, tak Slovenská republika má už dávno prezidenta zvoleného.
K týmto mnou spomenutým dôvodom pristupuje ďalší dôvod na zmenu ústavy, a to je vyjadrená vôľa občanov nášho štátu, že chcú a sú ochotní voliť si prezidenta Slovenskej republiky priamo.
Predložený návrh ústavného zákona mení a dopĺňa Ústavu Slovenskej republiky tak, aby prezident Slovenskej republiky bol priamo volený občanmi Slovenskej republiky. Takéto zakotvenie spôsobu voľby si podľa názoru predkladateľov vyžiada aj menšie úpravy niektorých ďalších ústavných článkov bez výraznejšej zmeny právomoci prezidenta. Zdôrazňujem, že bez výraznejšej zmeny právomoci prezidenta, pretože predkladatelia sú toho názoru, že zvolenie prezidenta priamo občanmi vlastne dokumentuje väčšiu silu hlasov ako voľba prostredníctvom, teda zvolenie prezidenta občanmi prostredníctvom poslancov, ktorí sú v Národnej rade. Preto sme toho názoru, že kompetencie prezidenta, keď prichádzame k priamej voľbe, by sa mali ponechať viac-menej v takej podobe, aké v súčasnoti sú. Je veľmi otázne, či oslabovať postavenie, keď bude prezident volený priamo občanmi.
Predložený návrh vychádza z týchto myšlienok. Aktívne volebné právo bude mať občan, ktorý má právo voliť do Národnej rady a zdržuje sa na území Slovenskej republiky. Tu dôjde k zosúladeniu ústavy, ústavného riešenia s riešením voľby poslancov Národnej rady.
Ďalej, na navrhnutie kandidáta za prezidenta republiky sa navrhujú dva spôsoby. Jednak návrh, ktorý podajú poslanci Národnej rady Slovenskej republiky počtom minimálne ôsmich poslancov, a ďalej za prezidenta môžu navrhovať osobu občania formou petície, ktorú podpíše najmenej 20 tisíc občanov Slovenskej republiky.
Prezident podľa našej predstavy má byť zvolený, ak sa na voľbách zúčastní nadpolovičná väčšina oprávnených voličov a za kandidáta sa vysloví nadpolovičná väčšina zúčastnených voličov vo voľbách. Ak v prvom kole nebude zvolený prezident, postupuje sa do druhého kola, v ktorom sa vyžadujú dvaja kandidáti. Druhé kolo by sa opakovalo po štrnástich dňoch. Ak kandidát, ktorý prechádza do druhého kola, sa vzdá kandidatúry, postupuje do druhého kola ďalší kandidát. Pokiaľ by nebol ďalší kandidát, tak sa vyhlásia nové voľby.
Vieme, že v nedávnej minulosti veľkú pozornosť našej verejnosti, hlavne právnickej verejnosti, vyvolala otázka, kedy začína plynúť funkčné obdobie prezidenta republiky. Vzhľadom na to, aby v budúcnosti tieto nejasnosti nevznikali, do návrhu sme zahrnuli aj jasnú úpravu, že päťročná lehota pre prezidenta začína plynúť dňom zloženia sľubu. Ďalej novým prvkom pri ústavnom zakotvení postavenia a voľby prezidenta je otázka zakotvenia kontrasignácie aktov prezidenta predsedom vlády. Ďalej sa zakotvuje možnosť odvolania prezidenta, a to spôsobom, keď 350 tisíc občanov podpíše petíciu, ktorou iniciuje uznesenie Národnej rady na vyhlásenie odvolania prezidenta Slovenskej republiky. Čiže odvolanie prezidenta by sa z funkcie realizovalo ľudovým hlasovaním.
Vážené panie poslankyne,
vážení páni poslanci,
sme toho názoru, že ústavne upraviť voľbu prezidenta priamou voľbou občanmi Slovenskej republiky je nanajvýš aktuálna otázka. Ponúkame vám toto riešenie, ktorého znenie v článkoch ústavy vám už bolo dané k dispozícii, a sme toho názoru, že všetky nami navrhované články sú tak z terminologickej stránky, ako aj logicko-systémovej súvislosti v súlade s ostatnými platnými článkami našej ústavy. Otázky, ktoré nie sú riešené v predloženom návrhu, v procese voľby prezidenta Slovenskej republiky ostávajú platné v súčasnej ústave.
Ďakujem vám za pozornosť a verím, že vyslovíte súhlas s tým, aby tento poslanecký návrh mohol postúpiť do druhého čítania.
Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Ďakujem pani poslankyni za uvedenie návrhu ústavného zákona a prosím ju, aby zaujala miesto určené pre navrhovateľov.
Dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, poslancovi Jánovi Cuperovi.
Nech sa páči, pán poslanec.
Poslanec J. Cuper:
Ďakujem.
Vážené dámy,
vážení páni,
dovoľte mi, aby som v súlade s § 73 odsek 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky vystúpil pri rokovaní Národnej rady Slovenskej republiky v prvom čítaní o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky, ktorá bola zverejnená pod číslom 460/1992 Zb. v znení ústavného zákona číslo 244/1998 Z. z. (dostali ste to ako tlač číslo 50), ako spravodajca určený Ústavnoprávnym výborom Národnej rady Slovenskej republiky.
Čo sa týka môjho stanoviska k návrhu tohto ústavného zákona v prvom čítaní, konštatujem, že predmetný návrh spĺňa z formálnoprávnej stránky všetky náležitosti uvedené v § 67 a § 68 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky, ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách.
Z vecného hľadiska zastávam stanovisko, že predložený návrh ústavného zákona rieši problematiku, ktorá je v slovenskej spoločnosti dlhodobo v pozornosti, a myslím si, že až príliš veľkej pozornosti, pretože funkcia hlavy štátu Slovenskej republiky je stále neobsadená, a preto je potrebné povedať, že návrh je o to aktuálnejší.
S ohľadom na oprávnenia, ktoré pre mňa ako spravodajcu výboru vyplývajú z § 73 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky na tom, že po rozprave odporučí predmetný návrh ústavného zákona prerokovať v druhom čítaní.
Súčasne odporúčam v zmysle § 74 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky číslo 26 zo dňa 16. 11. 1998 prideliť predmetný návrh ústavného zákona v druhom čítaní na prerokovanie všetkým výborom Národnej rady Slovenskej republiky okrem Mandátového a imunitného výboru Národnej rady Slovenskej republiky, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií štátnych funkcionárov, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre európsku integráciu, Osobitného kontrolného výboru Národnej rady Slovenskej republiky na kontrolu činnosti Slovenskej informačnej služby a Osobitného kontrolného výboru Národnej rady Slovenskej republiky na kontrolu činnosti Vojenského spravodajstva.
Za gestorský výbor navrhujem v súlade s citovaným návrhom predsedu Národnej rady Slovenskej republiky Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, pričom odporúčam, aby výbory, ktorým bol návrh ústavného zákona pridelený, ho prerokovali v lehote do 30 dní. To znamená 8. január 1999 a gestorský výbor v lehote do 35 dní, to znamená do 11. januára 1999.
Vážený pán predsedajúci, žiadam, aby sa o tomto mojom návrhu hlasovalo po rozprave ako o prvom.
Pán predsedajúci, ďakujem, skončil som. Môžete otvoriť rozpravu.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Ďakujem pánu poslancovi a prosím ho, aby zaujal miesto určené pre spravodajcov výborov.
Otváram všeobecnú rozpravu o tomto bode programu. Konštatujem, že som nedostal žiadnu písomnú prihlášku poslancov, a preto sa pýtam, kto sa hlási do rozpravy ústne. Pán Orosz a pán Šebej. Hlási sa ešte niekto? Nikto. Týmto uzatváram možnosť prihlásiť sa do rozpravy k tomuto bodu.
Dávam slovo predsedovi výboru pánu Oroszovi.
Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.
Poslanec L. Orosz:
Vážený pán predsedajúci,
vážené dámy,
vážení páni,
do programu rokovania 7. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky boli zaradené dva návrhy na zmenu Ústavy Slovenskej republiky v časti týkajúcej sa prezidenta Slovenskej republiky. Dovoľte mi, aby som v mene poslaneckého klubu Strany demokratickej ľavice vyjadril k prvému z nich, ktorý predložila skupina opozičných poslancov pod parlamentnou tlačou číslo 50, naše stanovisko.
Ústava každého štátu je základným stavebným kameňom jeho právneho poriadku a od jej kvality a stability je priamo závislá aj kvalita a vecné zameranie nielen legislatívnej, ale aj aplikačnej aktivity všetkých ústavných orgánov.
O kvalite, respektíve nedostatkoch našej ústavy sa v poslednom čase veľa hovorilo nielen v odborných kruhoch, ale aj v občianskej verejnosti, ako aj priamo na pôde ústavných orgánov, slovenský parlament nevynímajúc. Nikdy som nebol zástancom paušálnej kritiky ústavy, a to nielen ústavy, ale aj iných dokumentov, prípadne inej aktivity ústavných orgánov. Bol som vždy za konkrétnu kritiku, a to je nutné uplatniť aj vo vzťahu k nášmu základnému zákonu.
Ústava Slovenskej republiky z roku 1992 predstavuje nesporne kvalitatívny krok vpred v histórii slovenského konštitucionalizmu. Ako celok Ústava Slovenskej republiky nesporne spĺňa aj medzinárodné parametre kladené na ústavu demokratického a právneho štátu. Na druhej strane nie je možné nevidieť niektoré slabiny, respektíve nedostatky slovenskej ústavy. Ony okrem iného vyplývajú aj zo špecifických podmienok, v akých sa Ústava Slovenskej republiky prijímala.
Jednou z týchto podmienok, respektíve skutočností, ktorá nemohla pozitívne ovplyvniť konečnú podobu základného zákona nášho štátu, predstavuje aj fakt, že sa prijímala v čase existencie spoločného československého štátu a v čase, keď sa prijímala, nebolo ešte definitívne rozhodnuté o jeho osude. Za týchto okolností boli ruky ústavodarcu, teda slovenského parlamentu objektívne zviazané aspoň pokiaľ ide o kreáciu niektorých častí Ústavy Slovenskej republiky. Nesporne sa to týka tej časti ústavy, ktorá sa zaoberá sústavou najvyšších štátnych orgánov. Treba si totiž uvedomiť, že v tomto historickom čase sa ústava prijímala v dvojjedinej funkcii. Jednak ako ústava členského štátu federácie a pre prípad prípadných ústavných zmien, ako ustanovuje platný článok 156 našej ústavy, aj ako ústava samostatného slovenského štátu. Pre prípad tej druhej alternatívy nemohol v konkrétnych historických podmienkach ústavodarca konštruovať architektúru vzťahov najvyšších štátnych orgánov principiálne inak, ako to bolo v podmienkach československej štátnosti.
Po vzniku samostatného štátu a takmer po šiestich rokoch jeho fungovania je ale situácia zásadne iná. Je našou ústavnou povinnosťou zaoberať sa určitými nedostatkami našej ústavy, ktoré aj v dôsledku konkrétnych historických podmienok sa do nej dostali. Je potrebné otvorene povedať, že ústavný model postavenia a vzájomných vzťahov prezidenta, vlády a parlamentu je určitým nesystémovým hybridom, ktorý okrem iného vznikol aj mechanickým zmiešaním niektorých prvkov ústavného systému prvej Československej republiky, t. j. Ústavy z roku 1920, a posledného ústavného dokumentu platného počas existencie spoločného československého štátu, t. j. ústavného zákona číslo 143/1968 Zb. o československej federácii v znení neskorších predpisov.
Je potrebné ďalej povedať, že platný model vzťahov najvyšších ústavných orgánov nie je v súlade ani s medzinárodnými vývojovými tendenciami parlamentnej demokracie na konci 20. storočia. Aj preto sa žiada tento ústavný model zmeniť. Túto požiadavku potvrdila aj ústavná prax. Ústavnopolitické spory, ktoré vznikli v uplynulom období vo vzťahoch prezident - vláda - eventuálne parlament, je síce do určitej miery možné pripísať aj konfrontačnému štýlu politiky bývalej vládnej koalície, ale rozhodne sa pod ne podpísala aj menej kvalitná ústavná úprava. Nie náhodou celkove sedem ústavných iniciatív v minulom volebnom období smerovalo k úprave ústavného postavenia prezidenta Slovenskej republiky. Slúži ku cti minulého parlamentu a zvlášť aj bývalej koalície, že najzávažnejší ústavný lapsus, nemožnosť výkonu niektorých ústavných právomocí prezidenta v čase, keď nie je prezident zvolený, sa na konci volebného obdobia aspoň čiastočne vyriešil tým, že sa prijal ústavný zákon číslo 244/1998 Z. z., ktorý zmenil v tejto časti ústavu. Ak by k tejto zmene ústavy nebolo došlo, tak dnes by sme sa možno borili s ústavnou krízou. Napriek tejto ústavnej zmene zostal v ústavnej matérii ešte celý rad ústavných ustanovení, ktoré nezaručujú organické začlenenie hlavy štátu do štruktúry najvyšších štátnych orgánov, a obávam sa, že ani návrh ústavného zákona, ktorý v tejto chvíli prerokúvame, nie je dostatočne komplexný na to, aby sa najpálčivejšie problémy ústavy podarilo vyriešiť. Dovoľte mi, aby som bol konkrétny.
Návrh ústavného zákona, ktorý prerokúvame, rieši tri okruhy problémov:
1. je to spôsob voľby prezidenta,
2. kontrasignácia aktov hlavy štátu predsedom vlády,
3. spôsob odvolania prezidenta z funkcie prostredníctvom inštitútu ľudového hlasovania.
K spôsobu voľby prezidenta. Prekladatelia navrhujú zmeniť spôsob voľby prezidenta z parlamentnej voľby na voľbu občanmi Slovenskej republiky. Túto časť návrhu je možné len privítať. Zodpovedá želaniam takmer 80 percent občanov našej republiky, ako to vyplýva z viacerých výskumov verejnej mienky. Tento návrh navyše zodpovedá aj moderným konštitucionalistickým tendenciám v Európe, podľa ktorých stále viac krajín vychádzajúcich primárne z parlamentnej formy vlády prechádza na priamu voľbu hlavy štátu občanmi. Neodpustím si ale pritom poznámku, že naši kolegovia z opozície sa spamätali akosi neskoro. Dávno po tom, keď zmarili neústavným postupom konanie referenda k tejto otázke, čo si dali posvätiť potom dvojnásobnou amnestiou, následne nerešpektovali vôľu okolo pol milióna občanov v následnej petícii, ktorá žiadala zavedenie priamej voľby prezidenta, a ani na pôde Národnej rady Slovenskej republiky neprejavili záujem podporiť návrhy vtedajšej opozície smerujúce k zavedeniu priamej voľby hlavy štátu.
K druhému problému - kontrasignácia aktov hlavy štátu predsedom vlády. Základnou zásadou ústavných vzťahov najvyšších ústavných orgánov parlamentnej formy vlády je súčinnosť, respektíve spolupráca. Klasickým inštitútom, ktorý túto požiadavku vo vzťahoch hlavy štátu a vlády zabezpečuje, je inštitút kontrasignácie aktov hlavy štátu predsedom, prípadne iným členom vlády. Z tohto hľadiska je možné predkladaný návrh oceniť.
Na druhej strane je však žiaduce zamyslieť sa nad rozsahom aktov prezidenta, ktoré by mali podľa prerokúvaného návrhu podliehať kontrasignácii. Návrh považujem v tomto smere za nadmerný, prípadne duplicitný. Ak by mali kontrasignácii aktov hlavy štátu podliehať akty podľa článku 102 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, tak by vznikol veľmi vážny ústavný problém, na aké akty hlavy štátu túto otázku vzťahovať. Vznikla by napríklad otázka, či by kontrasignácii aktu hlavy štátu predsedom vlády podliehali napríklad všetky verejné prejavy prezidenta Slovenskej republiky, ktoré prednesie v zahraničí.
Upozorňujem, že toto bol vážny ústavnoteoretický problém za prvej Československej republiky a ani dnes v ústavnej teórii na túto otázku nie sú jednoznačné názory. V záujme vyváženosti návrhu by bolo v tejto súvislosti potrebné uvažovať aj o tom, či by napríklad nepodliehali kontrasignácii aj prejavy hlavy štátu vo vnútrozemí, teda prednesené v Slovenskej republike. Čo sa týka návrhu, aby boli kontrasignované akty hlavy štátu aj v zmysle článku 102 písm. g) a k), považujem tiež za potrebné povedať, že aj tu je to veľmi otázne. V prvom prípade vo vzťahu k článku 102 písm. g) totiž súčinnosť hlavy štátu a vlády budú riešiť, respektíve riešia tie zákony, na ktorých prijatie, respektíve existenciu článok 102 písm. g) odkazuje. Vo vzťahu k článku 102 písm. h), k) Ústavy Slovenskej republiky si myslím, že súčinnosť hlavy štátu a vlády priamo, prípadne parlamentu priamo rieši ústavná dikcia.
K inštitútu odvolania prezidenta republiky z funkcie na základe inštitútu ľudového hlasovania. Zavedenie tohto inštitútu zohľadňuje zásadu, kto volí, ten má právo aj odvolať. Voči tejto zásade nie je možné mať vážnejšie výhrady o to viac, že s týmto návrhom prichádzajú aj predkladatelia parlamentnej tlače číslo 58, o ktorej budeme o chvíľu rokovať. Samotná konštrukcia tohto inštitútu však vytvára v prerokúvanom návrhu priestor na politické zneužívanie tohto inštitútu, ktoré by len napomáhalo ďalšiu polarizáciu slovenskej spoločnosti a bránilo by potrebnej stabilizácii ústavných orgánov. Doterajšie skúsenosti z petičných akcií, ktoré sa v posledných rokoch u nás vykonali, a nemám pritom na mysli len petičné akcie celoštátneho charakteru, sú skôr negatívne. Aj preto sa prihováram za riešenie, ktoré obsahuje parlamentná tlač číslo 58, o ktorej budeme o chvíľu rokovať, ktorá umožňuje uplatnenie tohto inštitútu bez toho, aby došlo k jeho permanentnému zneužívaniu.
Vážené kolegyne, kolegovia, i keď principiálne nemám vážnejšie výhrady k predloženému návrhu ústavného zákona, on v podstate predstavuje určitý prienik s parlamentnou tlačou číslo 58, dovolím si konštatovať, že návrh obsiahnutý v tlači číslo 58 je charakterizovaný oveľa väčším, komplexnejším prístupom k riešeniu otvorených problémov našej ústavy a vytvára priestor na prípadné dotvorenie na základe konštruktívnej diskusie v parlamente. Parlamentná tlač číslo 50 to neumožňuje aj s ohľadom na dikciu § 94 ods. 2 a 3 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky, o ktorom sme už veľa diskutovali v tomto volebnom období, ktorá vlastne neumožňuje vecné rozšírenie návrhu počas parlamentného prerokúvania návrhu zákona.
Odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky v zmysle § 73 ods. 2 písm. d) zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky uzniesla na tom, že nebude pokračovať v rokovaní o návrhu tohto zákona, to znamená o parlamentnej tlači číslo 50.
Ďakujem za pozornosť.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Ďakujem pekne.
S faktickou poznámkou sa prihlásil pán poslanec Brňák.
Nech sa páči.
Poslanec P. Brňák:
Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Chcel by som reagovať na tú časť vystúpenia pána poslanca Orosza, pána predsedu výboru, kde vyslovil svoj názor v súvislosti s referendom. Je do istej miery smutné, že predseda ústavnoprávneho výboru a navyše právnik používa stále v súvislosti s touto kauzou skôr mítingovú rétoriku a myslím si, že časom sa tá pravda skutočne ukáže, ako to bolo s uvedeným referendom, keď sa vlastne ukáže, že nie minister vnútra ani vládna koalícia, ale predovšetkým pán poslanec Šimko pôvodne, potom pán prezident, ktorý spojil tieto dve referendá do jedného referenda, spôsobili to, že došlo k situácii, k akej došlo s týmto referendom.
Vy iste viete, pán predseda ústavnoprávneho výboru, že aj z hľadiska rozhodnutia Ústavného súdu je predovšetkým podstatný a právne náležitý výrok rozhodnutia Ústavného súdu, a nie jedna veta v odôvodnení alebo následná reakcia sudcu Ústavného súdu. Ten výrok je pomerne jasný a ten výrok rozhodnutia Ústavného súdu hovoril v tom smere, že príloha k štvrtej otázke je protiprávna. Ak štvrtá otázka je nerozlučne spätá s touto prílohou, jednoducho aj celá štvrtá otázka bola protiprávna a tento fakt sám osebe nemení tú skutočnosť, že jedna veta v odôvodnení tohto rozhodnutia Ústavného súdu konštatuje, že napriek tomu sa malo uskutočniť referendum, čo nakoniec potvrdil ďalej jeden sudca Ústavného súdu v čase volebného moratória, keď dokonca povedal, že referendom je možné meniť ústavu, hoci predtým Ústavný súd rozhodol úplne ináč. Toto nakoniec si vzali za svoje aj politici terajšej koalície, keď reagovali bezprostredne na toto rozhodnutie Ústavného súdu ako na niečo, čo je proti nim. Až neskôr to zmenili.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Ďakujem pekne, pán poslanec.
Pán poslanec Šimko - faktická poznámka.
Poslanec I. Šimko:
Ďakujem, pán predseda.
Chcem len doplniť pána poslanca Orosza v súvislosti s referendom, ktoré sa malo uskutočniť v roku 1997 o priamej voľbe prezidenta. Ústavný súd nielenže v odôvodnení ešte 21. mája 1997 sa vyslovil, že sa referendum malo vykonať, tak ako bolo vyhlásené, ale taktiež v tomto roku, vo februári tohto roku to konštatoval vo výrokovej časti, že ústavné práva občanov, ktorí sa hodlali zúčastniť na referende o priamej voľbe prezidenta, boli jednoducho ukrátené. Ale najlepším dôkazom toho, že referendum malo byť a že tu ktosi to referendum zmaril, je amnestia, ktorá bola daná a ktorá bola dokonca ešte raz aj spresňovaná.
Ďakujem pekne.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Ďakujem.
Pán poslanec Kozlík.
Poslanec S. Kozlík:
Ďakujem, pán predsedajúci.
V prvom rade by som chcel povedať, že vystúpenie pána poslanca Orosza malo dve časti. Jedna bola technická, odborná, druhá bola, myslím si, konfrontačná. Pán poslanec, vyťahujete zatuchnuté tvrdenia. Myslím si, že sa to už nehodí do tejto situácie. Chcem povedať, že pokladám aj ja celú tú kauzu takzvaného zmareného referenda za obyčajnú obštrukciu, ktorú navodil bývalý prezident, a bolo to možné dokumentovať na referende, ktoré sa konalo pár dní po tom referende na Slovensku v Taliansku, kde dôsledne boli všetky otázky - šesť otázok - dôsledne odlíšených od seba, samostatne riešených v rámci referenda. Na Slovensku obštrukciou, obyčajnou obštrukciou došlo k spojeniu troch nesúvisiacich otázok so štvrtou. Pokiaľ teda spomíname, tak rád by som pripomenul, že po voľbách z volebných sľubov o priamej voľbe prezidenta skoro nezostalo nič práve pôsobením aj Strany demokratickej ľavice, ktorá bola naklonená voľbe prezidenta tu v parlamente a schyľovalo sa k ďalšiemu volebnému podvodu a nesplneniu volebných sľubov súčasnej vládnej koalície. Takže, prosím, aby sme sa venovali vždy konkrétnej téme a nevytvárali zbytočne konfrontácie nejakými retroaktívnymi pohľadmi a zatuchnutými tvrdeniami.
Ďakujem pekne.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Pán poslanec Mesiarik.
Poslanec M. Mesiarik:
Chcem stručne reagovať aj ja na vystúpenie pána poslanca Orosza. Predovšetkým plne podporujem a súhlasím s jeho vystúpením, pretože voľba prezidenta republiky je skutočne úloha, ktorá si zasluhuje dôstojný prístup. A nič iné nemôžem povedať na doplnenie tohto vystúpenia len to, že je hanbou predchádzajúceho parlamentu, že sa nedokázal zhostiť tejto dôstojnej úlohy. Urobili z toho frašku, boj medzi politickými stranami a, žiaľbohu, občan sa na to musel bezmocne dívať. Preto vítam a podporujem vystúpenie pána Orosza, vítam návrh, ktorý tu je, samozrejme, s tým, že máme tu v bode číslo 2 v poradí komplexnejší návrh, a odporúčam prijať ten záver, ktorý pán Orosz navrhol.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Ďakujem.
Pán poslanec Brňák.
Poslanec P. Brňák:
Ospravedlňujem sa, pán predsedajúci, že reagujem po druhýkrát s faktickou poznámkou, ale ešte raz k tej kauze referenda. Odporúčam pánu predsedovi ústavnoprávneho výboru kvôli možno aj vlastnému pocitu, aby vošiel do toho celkového deja, si prečítal médiá z toho dňa, keď rozhodol Ústavný súd v tejto kauze referenda, a najmä vyjadrenie exprezidenta pána Kováča pre Českú tlačovú kanceláriu a vyjadrenie pána poslanca Šimka pre médiá - tieto články mám uchované, môžem vám ich poskytnúť k dispozícii -, keď obidvaja títo páni dosť razantným spôsobom namietali toto rozhodnutie Ústavného súdu v tom smere, že dáva za pravdu vláde premiéra Mečiara. Až následne, asi na druhý alebo tretí deň od podania týchto svojich autentických svedectiev, naraz šibnutím čarovného prútika zmenili názor a začali hovoriť o tom, že vlastne výrok Ústavného súdu svedčí o ich pravde, a nie o tom, o čom hovorili v čase, keď Ústavný súd rozhodol s týmto výrokom. Čiže následne došlo k účelovému prekrúteniu, k účelovej manipulácii, ktorá sa dodnes používa. Myslím si, že ak to používa politik, je to v poriadku, ale ak o tom hovorí právnik, akože veľmi razantným spôsobom z hľadiska práva, je, myslím si, potrebné voliť opatrnejšiu formuláciu.
Ďakujem.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Pán poslanec Slobodník.
Poslanec D. Slobodník:
Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Aj ja by som sa chcel vyjadriť k tomu referendu, o ktorom sa tu toľko dnes hovorí.
Jednoducho sa neberie do úvahy, že významná medzinárodná inštitúcia, najvýznamnejšia, zahrňujúca všetky členské štáty, zahrňujúca všetky európske štáty - Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe vo Varšave v roku 1997, kde bol prítomný aj terajší minister pán Čarnogurský, zamietla americký návrh na odsúdenie Slovenska za referendum, lebo nesúhlasila s tou formou referenda, aká tu bola použitá, že sa dali dve otázky na jednu listinu. Myslím si, že to bol najlepší dôkaz, že zo 70 alebo 65 prítomných zástupcov celej Európy, právnikov, najmä právnikov, sa len päť vyslovilo za podporu amerického návrhu na odsúdenie Slovenskej republiky za toto referendum, konkrétne ministerstva vnútra, ostatní všetci sa buď zdržali, alebo hlasovali proti.
Takže manipulovať tu týmto referendom je nedôstojné, nesprávne, je to skutočne zneužívanie starej kauzy, v ktorej bolo veľa účelovosti a v ktorej sa uplatnili postupy, aké neskôr odmietlo aj Maďarsko pri referende - dve otázky na jednej listine. Ako tu spomínal pán poslanec Kozlík, aj v Taliansku, keď bolo šesť otázok, tak bolo šesť rozličných lístkov.
Neobhajujte toto referendum v tom podaní, v akom to predviedol pán Šimko a pán bývalý prezident, nie je to pravda, je to nedôstojné, je to porušenie práva, porušenie elementárnych demokratických práv.
Ďakujem.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Nech sa páči, poslanec Lexa.
Poslanec I. Lexa:
Pán predsedajúci, vystúpenie pána poslanca Orosza považujem za nedôstojné k funkcii, ktorú zastáva ako predseda ústavnoprávneho výboru, pretože dal do svojho vystúpenia príliš veľa politiky, menej sa venoval vecnej argumentácii a právnej argumentácii. Je nespochybniteľné, že referendum bolo vyhlásené v rozpore s ústavou, predovšetkým príloha otázky číslo 4, čo v praxi znamenalo, že celá stať, tak ako ju uviedol bývalý prezident Slovenskej republiky Michal Kováč a uverejnil v Zbierke zákonov, nezodpovedala ústave a zákonom Slovenskej republiky, o čom existuje nespochybniteľný výrok Ústavného súdu. To znamená, že odmietam akékoľvek úvahy typu, že ste zmarili referendum.
Čo sa týka toho, čo ste povedali, že bola daná amnestia, tak ja doplním to vaše vystúpenie o to, že amnestia bola daná predovšetkým vo väzbe k niektorým starostom a primátorom miest a obcí, ktorí sabotovali zákonné rozhodnutie ministra vnútra i vlády Slovenskej republiky tak, aby sa mohlo vyhnúť ich trestnému stíhaniu. Boli to predovšetkým tí starostovia a primátori, ktorí v rámci volebnej kampane stáli na strane súčasnej vládnej koalície, to znamená, predovšetkým starostovia a primátori za KDH, DÚ a niektoré ďalšie politické strany, ktorých predovšetkým sa rozhodnutie zastupujúceho prezidenta Vladimíra Mečiara vo väzbe k amnestii týka. To znamená, že protestujem voči takémuto spolitizúvaniu veci a voči výrokom, ktoré považujem za nedôstojné funkcii, ktorú zastávate ako predseda ústavnoprávneho výboru, keď si pletiete právo, naprosto si pletiete právo s politikou.