Predseda NR SR J. Migaš:

Ďakujem, pán poslanec.

Ako ďalší sa prihlásil pán poslanec Klemens.

Nech sa páči, pán poslanec.

Poslanec J. Klemens:

Vážený pán predseda,

vážení členovia vlády,

vážené dámy a páni,

dovoľujem si zaujať stanovisko k Programovému vyhláseniu vlády Slovenskej republiky, konkrétne k stati pôdohospodárstvo.

Ako poľnohospodár si cením, že vláda Slovenskej republiky vo svojom vyhlásení považuje rozvoj vidieka, poľnohospodársku, lesnícku a vodohospodársku politiku za významnú súčasť hospodárskej stratégie štátu a samotnému poľnohospodárstvu dáva prioritný celospoločenský význam. Vláda si uvedomuje, že rezort poľnohospodárstva má nezastupiteľné miesto v národnom hospodárstve a že vláda bola, je a vždy bude zodpovedná za výživu národa.

Prerokúvaný vládny program v oblasti agropotravinárstva nadväzuje na všetko pozitívne, čo predchádzajúca vláda pre poľnohospodárov a potravinárov spravila. A to je správne. Najväčším pozitívom je sociálny zmier v spoločnosti a potravinová bezpečnosť Slovenskej republiky. Je dobré, že zatiaľ stále nie sme odkázaní na dovoz základných poľnohospodárskych produktov. Zvýšila sa produkcia ovocia, zeleniny, zemiakov a olejnín. Prijateľne možno hodnotiť aj podiel poľnohospodárstva na celkovej tvorbe hrubého domáceho produktu, ktorý úrovňou 4,7 % radí Slovenskú republiku na druhé miesto v rámci transformujúcich sa krajín.

Poľnohospodári sú povďační za doterajšiu priamu i nepriamu podporu, ktorú agropotravinársky rezort od štátu dostáva, ako sú dotácie a prostriedky zo štátnych fondov či napríklad za zelenú naftu. Na druhej strane by bolo na škodu veci nevidieť chyby v rezorte a neurobiť všetko na ich odstránenie. V poľnohospodárstve, kde je rastlinná výroba odkázaná na klimatické podmienky a živočíšna výroba na reprodukčný cyklus, to však nejde ani o mesiac, ba ani o rok. Napríklad len odstránenie kyslosti pôdy vápnením trvá niekoľko rokov podobne ako pri reprodukcii hovädzieho dobytka: teľa - jalovica - krava.

Naše poľnohospodárstvo, ktoré patrilo medzi najlepšie a najvyspelejšie na svete, je po ôsmich rokoch strastiplnej transformácie a privatizácie, ktorá sa odohrala v ťažkých liberalizačných podmienkach, jedným z najviac vyčerpaných odvetví národného hospodárstva, proste v kríze, ktorá po tohtoročnom klimaticky nevhodnom roku, keď sa očakáva vyše 2-miliardová strata, sa ešte prehĺbi. Prestaňme hľadať vinníka, ktorý tento krízový stav zavinil, ale poľnohospodárskou odbornosťou, pracovitosťou a opatreniami pomôžme dostať tento vysokoprioritný rezort národného hospodárstva z krízy bez ohľadu na to, či to vyhovuje súčasnej vládnej koalícii, alebo opozícii. Myslím si, že práve o to sa táto koaličná vláda svojím programovým vyhlásením pokúša.

Vláda má záujem o celoplošné riešenie súčasnej agrárnej krízy, preto je neseriózne povedať, že prijatím tohto programového vyhlásenia vlády poľnohospodárstvo bude likvidované. Chcem poukázať nie na to, kto súčasnú krízu v agropotravinárskom rezorte zavinil, ale na to, prečo ku kríze došlo a aké sú východiská na jej riešenie. Ak si odmyslím rozbitie poľnohospodárskej veľkovýroby, ako i základné agronomické a zootechnické chyby, ktorých sa už roky dopúšťa poľnohospodárska prvovýroba, a to nie z neznalosti ich riešenia, ale výhradne z ekonomických možností ich realizácie, ďalej chyby, ktoré priniesol trhový mechanizmus namiesto plánovaného hospodárstva, ako aj radikálne nevyriešenie bloku starých úverov a vysokú úrokovú mieru nových úverov, potom nič iné sa nemohlo očakávať ako kríza. V agropotravinárskom rezorte sa stratila prepojenosť prvovýroba - spracovateľský priemysel - obchod s následným nezabezpečením plynulého toku finančných prostriedkov medzi spomenutými subjektmi.

Na škodu agropotravinárskeho rezortu poľnohospodári v privatizácii nezískali mäsopriemysel, cukrovary, poľnonákupy, konzervárne, mliekarne, pivovary, mlyny a ďalšie podniky, ktoré majú nadväznosť na poľnohospodársku prvovýrobu. Celkom 175 sprivatizovaných podnikov získali rôzne eseročky, ktoré častokrát odbornej agropotravinárskej problematike ani nerozumeli. Pritom získali majetok v hodnote 24 mld. korún. Taktiež na škodu agropotravinárskeho rezortu bolo aj neodborníkmi sprivatizovaných 81 štátnych majetkov, 42 podnikov technických služieb a 62 podnikov biologických služieb v celkovej hodnote 22 mld. korún. Hlavne pri štátnych majetkoch bolo chybou, že sa nevytvorili zamestnanecké akciové spoločnosti, ale na ich privatizácii sa podieľali nepoľnohospodári, ktorým chýba vzťah k pôde a hospodáreniu na nej.

Okrem toho treba vziať do úvahy, že agropotravinársky rezort sa ocitol v kvalitatívne náročných podmienkach, ktoré vyplývajú z úrovne príjmov obyvateľstva s priamym dosahom na ich kúpyschopnosť. Nie cholesterol, ale kúpyschopnosť zapríčinila zníženie spotreby bravčového a hovädzieho mäsa z 80,3 kg na 65,8 kg, mlieka a mliečnych výrobkov z 253,2 kg na 162 kg a vajec z 354 kusov na 297 kusov na obyvateľa a rok. Naopak, prijateľná cena zvýšila spotrebu hydinového mäsa zo 14,2 kg na 15 kg, zemiakov zo 77,6 kg na 80 kg, zeleniny zo 106,4 kg na 108 kg a ovocia zo 60 kg na 69 kg. Podiel výdavkov obyvateľstva na potraviny bol v roku 1996 32,4 %, no má vzostupný trend.

Východisko riešenia súčasnej agrárnej krízy je zakotvené v programovom vyhlásení vlády, kde sa pri rozvoji poľnohospodárstva počíta s vytvorením primeraných podmienok na využitie všetkej poľnohospodárskej pôdy s cieľom nielen stabilizovať, ale zvýšiť efektívnosť a produkciu kvalitných a cenovo dostupných potravín z vlastných zdrojov.

Prínosom vládneho programu je skutočnosť, že program počíta so stabilizáciou agropotravinárskeho komplexu vrátane vnútorného obchodu s potravinami. Tým budú vytvorené podmienky nielen na vzájomnú previazanosť prvovýroba - spracovateľský priemysel - obchod, ale aj podmienky na zabezpečenie dôchodkovosti a štrukturálnej stability agropodnikateľských subjektov vrátane zabezpečenia a vyváženého rozvoja výroby vo všetkých regiónoch Slovenskej republiky s lepším využitím priemyelných spracovateľských kapacít.

Vláda si je vedomá, že na celoplošné ozdravenie agropotravinárskeho rezortu sú potrebné nemalé finančné zdroje. Časť prostriedkov by sa mohla získať z Európskej únie, kde prvý krok bol spravený už v roku 1995 za predchádzajúcej vlády. Treba však počítať s tým, že Európska únia si kladie veľmi tvrdé podmienky na ich pridelenie, pričom peniaze nie sú k dispozícii okamžite. Preto aspoň zatiaľ si musíme pomôcť sami.

Súčasná koaličná vláda správne pokladá za prvoradú úlohu zaviesť do agropotravinárskeho rezortu, a nielen do neho, naprostú finančnú disciplínu. Prijatím legislatívnych úprav chce zabezpečiť plynulý tok finančných prostriedkov. Vládou avizovaný zákon o osobitných úverových podmienkach pre agropotravinársky rezort, ako i poskytovanie dlhodobých úverov za prijateľný úrok by mal byť výrazným krokom k odstráneniu agrárnej krízy. Tento krok sa ešte zvýrazní, ak bude pre všetkých, a nielen pre niektorých, urýchlene doriešený blok starých úverov, ktorý sa nepodarilo vyriešiť ani jednej vláde počas 8 rokov, čo agropotravinársky rezort nesmierne zaťažuje.

Vládny program počíta aj s ponechaním dotácií a podporných prostriedkov zo štátnych fondov, no tie sa budú prehodnocovať tak, aby podporovali aktívne produkčné funkcie, a nie pasívne spotrebovanie štátnych dotácií. Dotácie budú cielené do konkrétnych programov a projektov rozvoja agropotravinárskeho rezortu.

Vážené dámy a páni, chcem ešte raz zvýrazniť, že terajšia koaličná vláda má záujem na celoplošnom riešení súčasnej agrárnej krízy, pričom chce využiť všetko pozitívne, čo bolo zakotvené v takzvanej zelenej správe odsúhlasenej predchádzajúcou Národnou radou Slovenskej republiky. Preto predložený vládny program je potrebné podporiť.

Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Predseda NR SR J. Migaš:

Ďakujem, pán poslanec.

Faktická poznámka - pán poslanec Baco.

Nech sa páči, pán poslanec.

Poslanec P. Baco:

Ďakujem pekne za slovo.

Vážený pán poslanec Klemens, uvedomujete si, že preberáte zodpovednosť za to, že tentoraz poľnohospodárstvo Slovenskej republiky totálne idete zložiť na kolená? Tieto pekné reči majú zakryť absolútnu rozpornosť programu, ktorý tu máte.

Pán poslanec Klemens, tento program je úplne v rozpore s tým, čo ste mali vo volebnom programe SDĽ. Vy ste predsa v programe hovorili o vyváženosti hospodárenia, vy ste hovorili dokonca o potravinovej bezpečnosti, robili ste si vo volebnom programe starosť o výživu obyvateľstva. To všetko z programu vypadlo, teda z programového vyhlásenia. Iné ste hovorili pred voľbami, ako ste napísali do programového vyhlásenia. Nechali ste si od maďarskej koalície nanútiť myšlienky o intenzifikácii, pritom nehovoríte, kde zoberiete na to peniaze, nehovoríte, kde zoberiete peniaze na vývoz produktov, ktoré chcete vyrábať navyše, pretože všetky si vyžadujú zase dodatočne exportné dotácie.

To, čo ste mali poctivé, o čom sme sa tu bavili 9 rokov a dohodli sme sa a dali do preambuly zákona o poľnohospodárstve, to, čo ste tam mali dvakrát napísané v programe, to podstatné ste nakoniec odtiaľ vyhodili. Bohužiaľ, je to najhoršia časť programu. Preto je najhoršia, lebo naozaj tentoraz definitívne smeruje k pochovaniu poľnohospodárstva. Vážení, už sa to viac nepozbiera, keď si neuvedomíte túto vnútornú rozpornosť a nezmyselnosť takéhoto programu. Prosím vás pekne, zamyslite sa ešte raz nad tými chybami z roku 1994 a pred rokom 1993. Znovu ich idete opakovať. Sarkasticky hádžete na poľnohospodárov a na doterajšiu poľnohospodársku politiku neopodstatnené pripomienky. To vám nepomôže. Ste hrobári.

Predseda NR SR J. Migaš:

Ďakujem.

Ako ďalší sa písomne prihlásil pán poslanec Hudec.

Nech sa páči, pán poslanec.

Poslanec I. Hudec:

Vážený pán predseda parlamentu,

vážené pani poslankyne,

vážení páni poslanci,

vážení členovia vlády,

bolo by nosením dreva do lesa, keby som opakoval skutočnosti, ktoré sa už v komentároch o programovom vyhlásení vlády objavili aj v zahraničí. Nech šlo o akékoľvek ohlasy, jednoducho už dnes nik nemôže pochybovať o tom, že naozaj išlo o programové vyhlásenie vlády, možno šité iba horúcou ihlou, ale celkom určite ide o programové vyhlásenie vlády, ktoré je veľmi povrchné, veľmi všeobecné, možno také, ktoré sa v podstate nedá v mnohých veciach vôbec kontrolovať a záväzky, ktoré sú v ňom vyjadrené, sú záväzkami zrejme z najnutnejších politických dohôd.

Keby sme si vedľa seba položili všetky programové vyhlásenia vlády, trebárs od parlamentného budovania našej štátnosti, ktoré boli štyri, ale, povedzme, aj tie predtým, keď sme boli ešte len akousi slovenskou provinciou, celkom určite aj oblasť kultúry by nevyznela veľmi lichotivo. Myslím si, že je to fakt, na ktorý môžeme reagovať emotívne v tomto parlamente, môžu to naše médiá akokoľvek komentovať, ale pri jednoduchom porovnávaní skutočných záväzkov - nejde o čísla - skutočných záväzkov, ktoré sú v programovom vyhlásení vlády, sú jednoznačné. Myslím si, že ak nie my, ale určite tí, ktorí budú študovať tieto dokumenty o niekoľko mesiacov alebo rokov, celkom určite budú toto konštatovať.

Ak ide o konkrétne záväzky v oblasti kultúry, ktoré sú to? V prvom rade je záväzok, že vznikne sekcia pre kultúru národnostných menšín. Pozor, ide o veľký posun, teda nejde o menšinové kultúry, ale o národnostné menšiny. Čo tam po Rómoch, ktorí sa nehlásia k rómskej národnosti, a tých je väčšina, čo tam napríklad po židovskej kultúre, ktorá je menšinová, ale nie je národnostná. Upozorňujem, že tento zdanlivo iba terminologický posun je veľmi významným posunom, ktorý bude diskriminovať veľmi významné kultúrne menšiny žijúce na Slovensku.

Po druhé, je tu záväzok zákona o používaní menšinových jazykov. Pre krátkosť času nebudem rozoberať celú vec. Myslím si, že ide o účelovú záležitosť, ktorá má opäť tak ako matrikový alebo tabuľový zákon zabetónovať nejaké nadpráva, ktoré budú vždy robiť problém a budú jablkom sváru konkrétneho života.

Tretí záväzok, zdá sa, že sa vraciame k uprednostňovaniu a nezdôvodniteľnému uprednostňovaniu dvoch menšín. Ako ináč, je to v oblasti divadelnej kultúry napríklad v maďarskej a namiesto ukrajinskej ako pred rokom 1989 sa tam objavuje rómska. Ani slovo tam nie je o náprave krívd k ostatným menšinovým kultúram. Veď ich máme jedenásť, upozorňujem, a mnohé z nich treba revitalizovať - napríklad chorvátsku, nemeckú, moravskú, židovskú a podobne. Pýtam sa, komu to slúži, komu vyhovuje podpora dvojmenšiny maďarsko-rómskej namiesto skutočnej revitalizácie rómskych kultúr a prípadne podľa rozhodnutia Rómov aj rómskej národnosti.

Tichým ústredným problémom kapitoly Kultúra - aspoň podľa vyjadrovania sa ministra kultúry a štátneho tajomníka - je problém regionálnych kultúrnych centier. Jonathan Swift napísal veľmi peknú knižku o Gulliverových cestách, kde medzi sebou bojovali Liliputáni, dve skupiny, dve mestečká, dva mestské štáty a jablkom sváru bolo to, či sa má vajíčko otvárať na tenšej, alebo na hrubšej strane. O tomto bola vojna, do ktorej bol Gulliver zatiahnutý a dobre jasne ilustruje aj náš kvázi problém, takzvaný problém regionálnych kultúrnych centier. Vôbec nejde o nijaký problém, ktorý by bol problémom slobody alebo voľnosti v oblasti kultúrnej tvorby. Ide o otázku financovania a finančných tokov, o to, akým spôsobom a ako používať finančné prostriedky v regionálnej kultúre tak, aby ich maximum mohlo byť smerované do konkrétnych kultúrnych aktivít a optimálne alebo efektívne sa využíval finančno-administratívny aparát, materiálno-technické zabezpečenie a iné záležitosti. Pojmy regionálne kultúrne centrum a právna subjektivita nie sú posudzované odborne, ale sa stali červeným politickým súknom, politickými demagogickými heslami. Názov regionálneho kultúrneho centra, spôsob horizontálnej integrácie možno vybrať akýkoľvek iný. Nie o tomto je spor. Keby sme ho odideologizovali, všetko by vyzeralo celkom inak.

Častokrát sa podsúva najmä tlači, že regionálne kultúrne centrá sú priam dieťaťom alebo milovanou hračkou exministra Hudeca. Je to však dielo suchých úvah ekonómov, kulturológov a napokon aj zahraničných odborníkov, ktorí sa na túto tému priamo alebo nepriamo bavili prinajmenšom počas troch konferencií a seminárov, ktoré boli usporiadané práve u nás v Bratislave. Tak ako je všetko možné, možné je aj to, že sa regionálne kultúrne centrá zrušia. Najmä v týchto týždňoch je v našom parlamente možné všetko. Čo už prinesie zajtrajšok? Asi heslo: Ja nič, ja muzikant. Nijakým tajným tromfom riešenia totiž nie je, ak vnútime obciam väčšiu časť týchto inštitúcií. Je to iba pomalšia smrť ako okamžité zrušenie. Obce väčšinu z nich prijmú, lebo ak aj nemajú veľké oči, tak aspoň získajú ďalšie budovy do správy alebo do majetku, alebo budú mať pocit väčších rozhodovacích kompetencií.

Hádajme, aký bude ich krátkodobý osud alebo perspektíva. Máme nie takú dávnu skúsenosť s kultúrnymi domami a miestnymi knižnicami z čias unáhlených rozhodnutí z rokov 1990 až 1992, ktorú projektovali zrejme tí istí politickí projektanti ako tí, ktorí dnes hovoria o tom, ako inak usporiadať regionálnu kultúru a nahradiť regionálne kultúrne centrá. Pretože ide o celý súhrn veľmi presných údajov a časové obmedzenie mi neumožní ich vypočítať, poskytnem ich ako stanovisko do okruhu Tlačovej agentúry Slovenskej republiky. Vôbec som sa nemusel dotýkať tejto témy, veď zdá sa, že je aj tak rozhodnuté. Hovorím na túto tému, teda na tému na smrť odsúdených regionálnych kultúrnych centier iba preto, aby sa nikto o niekoľko rokov nevyhováral, že sme nepoznali veľké riziká z takzvaných revolučných riešení štruktúry začlenenia finančnej odkázanosti regionálnej kultúry.

Je ľahké počúvať ľúbivé heslá, vyhovieť pohodlným chúťkam, ťažšie je žiadať náročnú prácu, organizačné prispôsobenie sa požiadavkám celku. Trpké bude, keď budeme musieť o niekoľko rokov oživovať inštitucionálnu základňu jedného z najcennejších pokladov našej kultúry, ktorými sú osobitosti regiónov. Hlásatelia kadejakých automatizmov vývoja kultúry asi zabúdajú, že napríklad aj Španieli a Taliani financujú vydávanie svojej literatúry v zahraničí a tárajú o samovoľnosti vývoja a presadenia sa, o divokom liberalizme v kultúre a odkazujú konkrétnymi skutkami akurát tak do intelektuálskej diskusie, nad ktorou sa iba zhovievavo usmievajú. Alebo som naivný a nevidím skutočné pozadie týchto krokov? Čo ak ide naozaj o zámer potlačiť najvýdatnejšie zdroje ďalšieho vývoja našej národnej kultúry? Radšej túto verziu zavrhnem, lebo náš občan má aj tak po voľbách nahlodané sebavedomie a po skutkoch o poldruha roka, po dvoch rokoch to nebude dvakrát bezbolestné triezvenie.

Čo však v programovom vyhlásení o kultúre absolútne chýba? Napríklad pasáž o starostlivosti o Slovákov žijúcich na jazykovo zmiešaných územiach. Z obecných verejných zdrojov ide na slovenskú kultúru v mnohých prípadoch žalostne málo alebo aj nič. Symbolicky použitý pojem kultúra (nie národná), identita a starostlivosť o krajanské komunity hovoria o povinnosti z núdze. Prečo si nevezmeme vzor z iných, vraj národnostne dokonalých krajín a nespojíme našu starostlivosť o kultúru menšín do jedného celku? Menšinová kultúra u nás i v cudzine je stále menšinovou kultúrou. Pri rozpočte potom mešec pre menšinové kultúry deľme spravodlivo aj historicky s nápravou chýb z minulosti medzi našich občanov hlásiacich sa k inej, nie k slovenskej národnosti a našich krajanov. Podpora menšinovým kultúram u nás napríklad na rozdiel od našich južných susedov je nemalá.

Napriek účasti väčšiny parlamentných politických strán na nedávnych rokovaniach za stolom národnej dohody v Matici slovenskej sa táto inštitúcia vôbec nedostala do programového vyhlásenia. Nie je dôstojné, aby vláda Slovenskej republiky zabudla na inštitúciu, vďaka ktorej vôbec môže v štáte vládnuť, lebo nebolo by už Slovákov, nebolo by Slovenskej republiky, teda ani slovenskej vlády. Matica slovenská bola rozhodujúcou inštitúciou, ktorá zastavila našu genocídu a v programovom vyhlásení vlády nie je o nej ani zmienka.

Dovoľte mi, aby som vyslovil aj vďaku za to, že niektoré záväzky v programovom vyhlásení vlády nie sú. Dúfam, že nejde o neúprimnosť zostavovateľov alebo čosi záhadné sa už rozbieha, čosi nevyhlásené sa už koná v tomto štáte dánskom, a preto by to každý aj v texte rozhodujúceho dokumentu nášho smerovania v tomto volebnom období aj očakával. Ďakujem, že tam chýba záväzok upokojiť našu rozhašterenú slovenskú pospolitosť rozdelenú priam berlínskym múrom. Ďakujem, že sa tam nič nehovorí o vyššej politickej kultúre. Ďakujem, že sa tam nič nehovorí o deratizácii a o podobných nezmysloch a tvrdých slovách, ktoré sa používajú v tomto parlamente. Som rád, že hoci sa toto u nás deje a veľmi účinnou metódou, historicky síce nie najoriginálnejšou, ale zato vylepšenou. Kým po roku 1970 preverovali isté komisie iba členov komunistickej strany, v súčasnosti sa chystajú okrem dotazníkov i metód udávania na bývalého šéfa a možno s predpokladom špicľovania - a čo bude chudák preverený písať o terajšom šéfovi tomu, kto príde po ňom do podobného dotazníka - vylepšené preverovacie metódy.

Škoda, že nemôžem pokračovať ďalej.

Ďakujem za slovo. (Potlesk.)

Predseda NR SR J. Migaš:

Ďakujem, pán poslanec.

Faktická poznámka - pán poslanec Budaj.

Poslanec J. Budaj:

Pán minister Hudec odrecitoval akési výhrady. V jednej chvíli povedal, že je vôbec otázne, či mal hovoriť. Áno, pán minister, to, čo ste hovorili o programovom vyhlásení Dzurindovej vlády, pokiaľ ide o oblasť kultúry, nie je pravda. Nie je tam málo záväzkov. V programovom vyhlásení tej vlády, ktorej ste slúžili vy, bolo deväť cieľov, v tomto je dvadsaťpäť projektov, často veľmi konkrétnych.

Vy sa sťažujete na rozdelenosť kultúry? Po roku 1989 sa začala naša kultúra sceľovať, pokiaľ ide o kultúru, ktorá bola zakázaná a tá, ktorá bola na výslní. Vy ste boli vtedy pred rokom 1989, na výslní, vydávali ste knihy a slúžili ste režimu. Mohli ste byť spokojný s tým, že sa vytvorila atmosféra, v ktorej sme hodili rukou nad tým, čo bolo. Keď ste sa dostali do ministerského kresla, znovu ste začali rozdeľovať národnú kultúru, začali ste pestovať ideologickú fikciu dobrých a zlých Slovákov.

Spomínate menšinovú kultúru. Vy ste ju pestovali potláčaním, a nie rozvíjaním. Peniaze na menšinovú tlač - či to bola jedna, druhá alebo tretia menšina - ste presmerovali do straníckeho denníka. Váš program bol programom xenofóbie, xenofóbie voči Západu a xenofóbie pred otvorenosťou Slovenska a slovenskej kultúry. Takýto program nenájdete v Dzurindovom vládnom programe. Toto je program otvorenosti sebavedomého národa, ktorý si môže dovoliť prijímať impulzy, ktorý sa nemusí báť impulzy vysielať, ktorého impulzy budú vo svete prijímané.

V týchto chvíľach, keď tu sedíme, sa minister Kňažko stretá s ministrom susednej krajiny a tento minister sa pred ním neskrýva, tak ako sa bol nútený skrývať pred vami. Váš program bol okrem tohto všetkého ešte programom rozhadzovania štátnych peňazí, ktoré...

(Ozval sa zvuk časomiery.)

Predseda NR SR J. Migaš:

Ďakujem, pán poslanec.

Faktická poznámka - pán poslanec Šlachta.

Poslanec Š. Šlachta:

Ďakujem pekne za slovo.

Vážená snemovňa,

je dojemné počúvať obavy pána exministra o slovenskú kultúru, o menšinové kultúry a tak ďalej. Počúvame obavy človeka, ktorý neprispel v posledných rokoch ani korunou na výstavbu Slovenského národného divadla, obavy človeka, ktorý zlikvidoval výtvarné časopisy, ktorý ignoroval financovanie významných medzinárodných aktivít, ktorý odvolával špičkových odborníkov z vedenia galérií a obsadzoval tieto miesta nekompetentnými ľuďmi. Sú to obavy človeka, ktorý rozdelil kultúrnu obec na Slovensku a myslím si, že to ocenenie jeho práce bolo skutočne v tom, že sem neprišiel oficiálne ani jeden jediný minister kultúry a aj ten jeden, ktorý tu bol, odmietol sa s ním stretnúť.

Ďakujem pekne za pozornosť.

Predseda NR SR J. Migaš:

Ďakujem.

Faktická poznámka - pán poslanec Budaj.

Poslanec J. Budaj:

Ešte predsa len niekoľko slov. Chcem dodať, že program ministra Hudeca mal známky rozhadzovania peňazí, ktoré vyvrcholilo kšeftami s majetkom ministerstva, ktoré sú už zverejnené, ale o ktorých tu nehovoril, a napokon miliónmi vyhodenými za povestné bronzové busty. K tomu už len jednu poznámku. Výroba búst pre žijúcich činiteľov bola zakázaná v Sovietskom zväze za pôsobenia Nikitu Chruščova. Zakázali ju, pretože to bolo naozaj niečo stalinisticky nekrofilné, keď sa žijúci politici, ich prisluhovači, priatelia či milenky nechávali odliať do bronzu. Vaša politika na ministerstve kultúry teda smerovala veľmi, veľmi dozadu. Tam už Slovensko naozaj patriť nemôže.

Predseda NR SR J. Migaš:

O faktickú poznámku požiadal pán poslanec Krajči.

Nech sa páči.

Poslanec G. Krajči:

Ďakujem za slovo.

Vážený pán predsedajúci,

dámy a páni,

je zarážajúce to, že programové vyhlásenie vlády, resp. pripomienky, ktoré mal pán Hudec k tomuto programovému vyhláseniu vlády, hodnotí agent ŠtB, ktorý nemá morálne právo ani sedieť v tejto poslaneckej snemovni, nieto ešte k takýmto veciam sa vyjadrovať. Myslím si, že kým neprehodnotíme morálku a budeme tu kydať jeden na druhého, tak potom by sme si mohli uvedomiť, že niektorí by tu nemali ďalej sedieť.

Predseda NR SR J. Migaš:

Pán poslanec, máte reagovať na pána Hudeca.

Nech sa páči, pán poslanec Cuper, máte slovo.

Poslanec J. Cuper:

Pán predseda, chcem doplniť pána poslanca Hudeca, že síce zakázali možno v Sovietskom zväze stavať busty žijúcim politikom, ale zrejme sa asi do kotolne nedostala správa, že v Dánskom kráľovstve je zákon, ktorý hovorí o tom, že každý, teda žijúci predseda parlamentu alebo predseda výboru si môže za štátne prostriedky nechať namaľovať do parlamentu obraz a predseda parlamentu dokonca vytvoriť bustu. Takže, pán Budaj, treba študovať aj niečo iné ako samizdatovú literatúru, lebo z toho ste zrejme nezmúdreli.

Ďalej chcem doplniť bývalého ministra a terajšieho poslanca pána Hudeca, že slovenskú výtvarnú obec nerozdelil pán minister Hudec, ale rozdelili ju tí, ktorí sa chceli zmocniť majetku slovenskej výtvarnej obce z predchádzajúceho obdobia, a tí, ktorí prišli a boli proslovensky orientovaní a neboli prijatí do Únie výtvarníkov, sa už potom snažili iba vytvoriť niečo, čo by im umožnilo akú-takú chudobnú existenciu. Ak táto vláda dávala trocha viac Spolku výtvarníkov a Umeleckej besede slovenskej, tak len preto, pán Šlachta, že Únia výtvarníkov si privlastnila majetok, a všetok majetok bývalej organizácie výtvarníkov na Slovensku. Mám o tom veľmi dobré informácie, pretože som presedel nejaké hodiny v archívoch, aby som si tieto problémy naštudoval.

Ďakujem za pozornosť.

Predseda NR SR J. Migaš:

Páni poslanci, faktickými poznámkami reagujete na ostatného rečníka, a tým ostatným rečníkom bol pán poslanec Hudec. Prosím, aby sme sa držali rokovacieho poriadku.

Nech sa páči, pani Podhradská.

Poslankyňa M. Podhradská:

Ďakujem, pán predseda.

Musím vysloviť svoje poľutovanie nad tým, že pán minister Hudec vo svojom príhovore nespomenul mnohé veci, ktoré, myslím si, že tu mali odznieť. Chápem to, lebo je limitovaný 10 minútami a napokon naša téma je návrh programového vyhlásenia vlády, súčasnej vlády. Ale predsa len si myslím, že keby bol tie veci spomenul, tak by všetci tí, ktorí sa tak veľmi vehementne ozvali vo svojich faktických poznámkach, nemali vlastne o čom hovoriť, lebo by bolo jednoznačné, že klamú. Takže mi dovoľte, aby som aspoň pár vecí, ktoré pán minister Hudec, pán exminister Hudec nespomenul, pripomenula tomuto parlamentu ja.

Odznelo tu, že na Slovensku nebol ani jeden minister kultúry, až na jedného, ktorý sa pred pánom Hudecom schovával. Klamete, pán poslanec Šlachta. Na Slovensku bolo niekoľko medzinárodných konferencií, boli tu vlastne ministri kultúry všetkých európskych krajín, niektorí i opakovane, práve v súvislosti s medzinárodnými aktivitami, ktoré začalo robiť Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky. Bolo to ministerstvo kultúry zvrchovanej republiky na rozdiel od toho ministerstva, ktoré máme dnes.

Chcela by som ešte jednu poznámku, prosím.

Hovorilo sa tu o rozhadzovaní peňazí, o rozkrádaní peňazí a tak ďalej a tak ďalej. Pán minister Hudec zabudol povedať, že v podstate bol nepríjemný a nepohodlný pre časť kultúrnej obce, ktorá si hovorila "záchranári", práve preto, lebo zaviedol do financovania poriadok. Prestalo rozhadzovanie peňazí na spôsob pána Snopka, keď sa z fondu Pro Slovakia rozdeľovali peniaze hŕstke ľudí a my sme to volali "peniaze išli od Patzelta k Patzeltovi". Skúste si pozrieť, koľko dostala agentúra Patzelt, koľko dostalo divadlo, koľko miliónov dostalo divadlo Stoka a boli to peniaze...

(Ozval sa zvuk časomiery.)

Predseda NR SR J. Migaš:

Ďakujem.

Pani poslankyňa Slavkovská, nech sa páči, máte faktickú poznámku.

Poslankyňa E. Slavkovská:

Ďakujem pekne.

Ak mi dovolíte, chcela by som iba čiastočne doplniť vystúpenie pána poslanca Hudeca, a to v otázke regionálnych kultúrnych centier. Som presvedčená, že treba viac zdôrazňovať, že regionálne kultúrne centrá sú významné a sú významné hlavne preto, že mapujú historické regióny. Keď uvediem len jeden príklad, príklad liptovského regiónu, a nikomu, kto robí v kultúre, azda netreba hovoriť, že v týchto regiónoch mala kultúra odjakživa spoločné korene a spoločné črty, takže takéto spájanie kultúry do regiónov považujem za veľmi dobré. A už keby sme odhliadli od tohto, tak si myslím, že aj fakt, ktorý sa tu po analýze urobil, že vznikom regionálnych kultúrnych centier sa ušetrilo 11 % financií zo štátneho rozpočtu tým, že sa tieto kultúrne inštitúcie pospájali, tak si myslím, že to tiež nie je zanedbateľné.

A druhá vec, to sú tie menšinové kultúry, o ktorých pán poslanec hovoril. Nechápem, prečo sa tu stále ktosi domáha, že sa na menšinové kultúry dávalo málo peňazí, pretože nikdy sa nikto nesťažoval, iba maďarská národnostná menšina, a o tej všetci dobre vieme, že je to chronický sťažovateľ. Krátili sa peniaze na celú kultúru, nielen na menšinové kultúry, tak azda si to niekto nepredstavuje tak, že na slovenskú kultúru sa malo krátiť a na menšinovú, čiže na maďarskú sa malo nechať. Okrem toho všetci veľmi dobre vieme, že maďarská kultúra je podporovaná aj Sorosovou nadáciou, ktorá dáva peniaze tam, kde môže protislovensky zapôsobiť. Tak som presvedčená, že maďarská menšina, maďarská menšinová kultúra má peňazí dosť.

Ďakujem.

Predseda NR SR J. Migaš:

Faktická poznámka - pani poslankyňa Mušková.

Poslankyňa Ľ. Mušková:

Chcela by som ešte doplniť pána ministra. Skutočne si myslím, že kultúrne centrá boli efektívne, len, bohužiaľ, niektoré stroskotali práve na osobnostiach, ktoré tieto kultúrne centrá viedli. Chcem však pokračovať v tom zmysle, že kultúrna obec bola rozdelená, bohužiaľ, už po revolúcii a nemohlo sa podariť ani jednému ministrovi túto kultúrnu obec zjednotiť. Myslím si, že je to ťažký dôsledok totality, v ktorej sme všetci žili. Veď tento fenomén sa najmarkantnejšie prejavuje práve tu v parlamente a obávam sa, že pokiaľ nevymrie naša generácia, tieto polarity budú trvať.

Predseda NR SR J. Migaš:

Faktická poznámka - pani poslankyňa Podhradská.

Poslankyňa M. Podhradská:

Ďakujem, pán predseda.

Ak mi dovolíte, vrátila by som sa ešte k tým regionálnym kultúrnym centrám. Myslím si, že pán poslanec Hudec naozaj na túto tému mal povedať viac. Regionálne kultúrne centrá zatiaľ existujú, už dnes sa ozývajú hlasy o tom, že sa budú rušiť. V prvých týždňoch po voľbách boli tieto hlasy veľmi agresívne a nedočkavé, teraz sa zdá, zisťuje to aj súčasné ministerstvo kultúry, že to nie je také jednoduché, a na to, aby sa regionálne kultúrne centrá zrušili a mohli zabezpečiť kultúrne inštitúcie v tej podobe, ako boli pred vznikom regionálnych kultúrnych centier, by potrebovala táto vláda takmer 1,5 mld. korún. To už nikto nehovorí. Samozrejme, nemusíte peniaze regionálnym kultúrnym centrám alebo inštitúciám dať, ale znamená to potom likvidáciu týchto kultúrnych inštitúcií. Takže, keď tu dnes niekto povedal, že súčasná vládna koalícia bude pôsobiť ako hrobár v pôdohospodárstve, dovolím si povedať, že ak sa zrušia regionálne kultúrne centrá, vládna koalícia bude pôsobiť ako hrobár v kultúre.

Predseda NR SR J. Migaš:

Ďakujem.

Pani poslankyňa Tóthová - faktická poznámka.

Poslankyňa K. Tóthová:

Vážený parlament,

chcela by som niekoľkými poznámkami doplniť pána ministra v tom, že regionálne kultúrne centrá sú inštitúcie, ktoré začali pracovať a donášali výsledky. Bol to systém hospodárneho využitia peňazí, systém podpory miestnej kultúry. Je mi veľmi ľúto, že sa do kultúry opätovne vstupuje a vstupujú ľudia, ktorí sa angažovali v akcii Zachráňme kultúru. Boli to ľudia, ktorí pod touto akciou mali viac politické zámery ako skutočne cit pre kultúru, pretože v celej akcii Zachráňme kultúru nezazneli slová podporujúce slovenskú kultúru, boj proti veľkému prílevu zahraničnej, najmä americkej kultúry, ktorá nemá potrebnú úroveň. Žiaľ, treba to povedať. A potom vôbec sa nebojovalo proti násiliu v kultúre. Kultúra je dnes dovozom násilia, dovozom riešenia životných situácií prostredníctvom zbrane. Je to kultúra, ktorá, žiaľ, propaguje násilie. Teda tí, čo dnes vystupujú, boli ľudia, ktorí vystupovali v akcii Zachráňme kultúru, ale nebola to záchrana slovenskej kultúry, kultúry skutočne s úrovňou, kultúry, ktorá nadväzuje na našu slovenskú tradíciu. Preto je mi veľmi ľúto, že pri toľkých úlohách a pri tak málo peniazoch, ako má slovenský rozpočet, ide sa búrať niečo, čo bude stáť zase ďalšie financie.

(Ozval sa zvuk časomiery.)

Predseda NR SR J. Migaš:

Ďakujem, pani poslankyňa.

Ďalej sa písomne do diskusie prihlásil pán poslanec Švantner. Pán poslanec nie je prítomný, čiže stráca poradie.

Ďalej sa prihlásil pán poslanec Prokopovič z SDK. Pripraví sa pán poslanec Halmeš.

Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

Poslanec P. Prokopovič:

Ďakujem pekne.

Vážený pán predseda Národnej rady,

vážení členovia vlády,

vážené kolegyne poslankyne,

vážení kolegovia poslanci,

dovoľte mi, aby som vystúpil v rozprave k Programovému vyhláseniu vlády Slovenskej republiky k statiam, ktoré sa týkajú oblasti malého a stredného podnikania. Keďže ide o veľmi závažnú problematiku zvlášť v tejto etape transformácie našej spoločnosti, dovoľte mi, aby som rozdelil svoje vystúpenie, tak ako to urobil pán poslanec Baco, do dvoch častí, teda, aby som vystúpil teraz k prvej časti a ako prihlásený do ústnej rozpravy k druhej časti.

Dámy a páni, hovoriť o zachovaní a rozvoji malého a stredného podnikania na Slovensku nie je možné bez toho, aby sa nepovedalo o tom, čo spôsobilo kolapsový stav, do akého sa za posledné štyri roky dostalo veľké množstvo drobných živnostníkov a podnikateľov. Prosím váženú Národnú radu Slovenskej republiky o pochopenie, že sa v niekoľkých bodoch vrátim k sľubom bývalej vlády v oblasti malého a stredného podnikania, ktoré boli obsiahnuté v programovom vyhlásení vlády Vladimíra Mečiara. Je to však nevyhnutné, aby som sa v kontexte toho mohol vyjadriť k predmetnej časti programového vyhlásenia dnešnej vlády.

1. Bývalá vláda sľubovala vytvorenie vhodného podnikateľského prostredia. Aká je však realita?

Na jednej strane sa bývalej vláde skutočne nadmieru úspešne podarilo vytvoriť málopočetnú, ale o to viac silnú podnikateľskú vrstvu, takzvanú kapitálotvornú loby. Jej členmi sú v prevažnej miere - tu podotýkam, česť výnimkám - osoby, ktoré sa priamo podieľali na drancovaní a rozkrádaní majetku, ktorý tu vytvorili po desaťročia občania tohto štátu, skrytého za "efektívnu formu privatizácie", t. j. za priame predaje vopred určenému vlastníkovi. Komu a na základe akých kritérií je, myslím si, každému občanovi tohto štátu jasné. Mnohí z týchto takzvaných kapitálotvorných podnikateľov dokázali priviesť do krachu a vytunelovať mnoho predtým životaschopných podnikov a firiem, prepustiť tisíce pracovníkov, zlikvidovať množstvo malých živnostníkov a podnikateľov, ktorí boli na nich bytostne previazaní. Príkladov o tom je mnoho, stačí aspoň sporadicky sledovať dennú tlač.

Na druhej strane sa však bývalej vláde podarilo dostať na pokraj kolapsu desaťtisíce, možno však aj státisíce a viac drobných živnostníkov a malých podnikateľov, ktorí v dôsledku politiky bývalej vlády dostali do vážnych existenčných problémov nielen seba samých, ale aj svojich rodinných príslušníkov.

2. Citujem z bývalého programového vyhlásenia vlády: "Významným inštitucionálnym nástrojom vlády pri zabezpečovaní rozvoja sektora malých a stredných podnikov bude Národná agentúra pre rozvoj malého a stredného podnikania so sieťou regionálnych poradenských a informačných centier a podnikateľských inovačných centier."

Aká je realita z pohľadu živnostníkov a drobných podnikateľov? Činnosť tejto inštitúcie prevažná väčšina živnostníkov a drobných podnikateľov buď vôbec nepocítila, alebo pocítila len veľmi málo. Svedčí o tom aj anketa medzi touto spoločenskou vrstvou, ktorú robila Únia živnostníkov, podnikateľov a roľníkov, a táto dokázala, že iba veľmi malé percento živnostníkov a drobných podnikateľov vie o existencii, činnosti a možnostiach tejto inštitúcie. Regionálne podnikateľské, poradenské a informačné centrá boli taktiež využívané iba úzkymi skupinami podnikateľov vrátane poskytovania mikropôžičiek, či iných finančných prostriedkov z rôznych podporných fondov. Sú indície o tom, že tieto boli rozdeľované nie podľa kvality podnikateľských projektov, ale podľa správneho straníckeho trička.

V zložení orgánov Národnej agentúry pre rozvoj malého a stredného podnikania nie je okrem pána Bubena, prezidenta Slovenského živnostenského zväzu, ani jeden zástupca malých a stredných podnikateľov, ak tým, pravda, niekto nebude myslieť zástupcov Združenia podnikateľov Slovenska, ktorí skoro štyri roky, prakticky po každom rokovaní s vládou, tvrdili, že vláda je ústretová k malému a strednému podnikaniu a nič nebráni jeho rozvoju. Títo zástupcovia v orgánoch Národnej agentúry pre rozvoj malého a stredného podnikania majú od problémov malých a stredných podnikateľov živnostníkov tak ďaleko ako samotní živnostníci od miliónov napríklad pána Rezeša.

3. Opäť citujem z programového vyhlásenia bývalej vlády: "Vláda bude iniciovať analýzu všeobecne záväzných právnych predpisov z pohľadu zlepšenia legislatívnych podmienok vzniku a rozvoja malého a stredného podnikania."

Aké je teda skutočné zlepšenie spomínaných legislatívnych podmienok pre živnostníkov a drobných podnikateľov za vládnutia bývalého kabinetu? Skutočne len veľmi stručne. Zákon o dani z príjmu. Novela z roku 1996 ešte viac zvýhodnila straníckych privatizérov, keď im dodnes umožňuje odpočítať si z daňového základu náklady na investície, ktoré uviedli v privatizačnom projekte a ktoré si už raz odpočítali pri cene, za ktorý Fond národného majetku predal príslušný podnik. A fakty hovoria o tom, že to boli ceny hlboko podhodnotené. Myslím si, že každý čo len trošku súdny človek nemôže tvrdiť, že to bola pomoc malým a stredným podnikateľom a živnostníkom, skôr je to výsmech do tváre tým, ktorí drú od rána do večera a na rozdiel od vychválených vlajkových lodí našej ekonomiky si poctivo platia dane a odvody, aby naši otcovia a dedovia nejaký ten dôchodok vôbec mohli dostať.

Zákon o cenách - absolútny nezmysel v rozpore s princípmi trhovej ekonomiky. Zákon z roku 1990, ktorý vymedzoval, kedy a ako môže štát vstúpiť do cenovej regulácie, plne postačoval. Ustanovenie o primeranom a neprimeranom zisku a primeraných a neprimeraných nákladoch, ktoré sa objavili v novom zákone o cenách, dával možnosť postihovať práve malých a stredných podnikateľov a živnostníkov. Vďaka Bohu, to zdôrazňujem, vďaka Bohu sa to nezačalo plošne uplatňovať. Mimochodom, tento zákon odmietli všetky krajiny OECD, kde plnohodnotným členom chce byť aj Slovensko. Toto je proklamovaná novelizácia legislatívy v prospech živnostníkov a drobných podnikateľov?

Budem pokračovať skutočne stručne - živnostenský zákon alebo zákon o živnostenskom podnikaní. Poslednými schválenými novelami, ktoré prakticky popierajú rozdiel medzi voľnými či dokonca viazanými živnosťami, keď sa rozšíril okruh živností, kde je potrebný zákonný zástupca, podstatne zvýšil byrokraciu a nezmyselnú administratívu drobnej podnikateľskej sféry. Opäť sa pýtam: Toto je proklamovaná legislatívna pomoc malým a stredným podnikateľom?

Vyhláška 55 o registračných pokladniciach. Musím zdôrazniť, že živnostníci a drobní podnikatelia skutočne neboli proti zavedeniu registračných pokladníc. Protestovali iba proti spôsobu, akým sa ich zavedenie realizovalo. Boli sme nútení zakúpiť brakové staré výbehové typy registračných pokladníc, ktoré sa vo vyspelých štátoch dávno nepoužívajú, a to za prehnane vysoké ceny. V tom čase, keď sme navrhovali postupné zavádzanie registračných pokladníc v závislosti od mesačného obratu a ďalších iných kritérií, ozvali sa viaceré slovenské podniky a firmy, ktoré boli schopné do jedného roka vyrobiť a distribuovať naše slovenské pokladnice, ktoré by zohľadňovali naše špecifiká, a čo je zaujímavé, boli by podstatne lacnejšie ako spomínané výbehové zahraničné. Dnes tieto naše podniky napríklad Tesla Stropkov, Elkom alebo Kamea Prešov vyrábajú a distribuujú do okolitých štátov naše slovenské registračné pokladnice, ktoré sú cenovo neporovnateľne nižšie ako nami dovezené v roku 1995.

Registračné pokladnice dnes už prakticky nikto ani nekontroluje, veď ich efekt, zdá sa, ani nebol hlavným zámerom, a osoby, ktoré vo vtedajšom vedení príslušného rezortu tvrdo bojovali za ich urýchlené zavedenie, dnes na svojich postoch už nepracujú. Nikto ich neuvoľnil, odišli sami. A viete, čo dnes robia? Minimálne niekoľkí z nich majú veľké firmy, a to, prosím o pozornosť, na dovoz a distribúciu registračných pokladníc a hlavne kontrolných pások do nich. Len pre zaujímavosť uvediem, že stredne veľká samoobsluha s potravinami v stredne veľkom meste na Slovensku potrebuje ročne na spomínané pásky cca 50 tisíc korún. Avšak biznis sa podaril, niekto na províziách zarobil pár miliónov, dnes zarába na páskach ďalšie a život ide ďalej. To je pomoc malým a stredným podnikateľom?

Ďalej zákon o štátnej podpore malého a stredného podnikania. Tento zákon prijatý začiatkom roku 1995 je skutočným výsmechom živnostníkov a malých a stredných podnikateľov, aj keď ich podporu má priamo v názve. Klasifikácia stredných podnikov do 500 zamestnancov, široké kritériá pre možnosť požiadania o pridelenie a skutočnosť, kto rozhodoval o prideľovaní týchto finančných prostriedkov, determinovala i to, kto skutočne tieto prostriedky čerpal. Tu si dovolím podotknúť, že je veľmi zaujímavé, že bezprostredne po schválení spomínaného zákona sa množstvo podnikov rozatomizovalo do rôznych eseročiek do 500 zamestnancov. A išlo aj o veľké takzvané ekonomické giganty. Myslím si, že si každý vie jasne spočítať asi prečo. Opäť sa pýtam: To je tá proklamovaná pomoc malému a strednému podnikaniu?

Ďakujem pekne, to je k prvej časti, k ďalšej vystúpim v ústnej rozprave.

Ďakujem. (Potlesk.)