Poslanec SL J. Borák: Pane předsedo, pane předsedající,
dámy a pánové, vážení
hosté, budu stručný. Náš klub
KDU-ČSL ve Federálním shromáždění
podpoří programové prohlášení
federální vlády. Děkuji za pozornost.
(Potlesk.)
Předsedající první místopředseda
FS F. Šedivý: Děkuji vám dvojnásobně
za stručnost. Prosím pana poslance Mečla
a potom se připraví pan Miklós Duray.
Poslanec SL J. Mečl: Pane předsedo, pane předsedající,
vážené Federální shromáždění,
dovolte mi, abych nejprve uvedl několik úvodních
konstatování k našemu stanovisku. Poslanci
Levého bloku plně respektují výsledky
svobodných demokratických voleb z června
t.r. Hovořím o této samozřejmé
věci proto, abych mohl zdůraznit, že poslanci
Federálního shromáždění
a poslanci národních rad mají na základě
těchto voleb naprosto stejnou legitimitu rozhodovat o státních
záležitostech v rozsahu působnosti těchto
sborů - České a Slovenské národní
rady a Federálního shromáždění.
Je nepochybně správné vytvářet
státní společenství Čechů
a Slováků zdola tak, jak se tato myšlenka ujala
a realizovala v minulém volebním období,
ale měnit současné formy je možné
v souladu s ústavou jen v souladu s působností
zákonodárných sborů republik a federace.
Respektujeme, dámy a pánové, skutečnost,
která je v parlamentních demokraciích běžná,
a sice, že jsou to vítězné politické
strany, které se rozhodujícím způsobem
podílejí na výkonné moci ve státě,
na obsazení funkcí ve vládě a samozřejmě
na formulování jejího programu. Podporujeme,
že federální vláda, soudě podle
jejího programového prohlášení,
tak jak ho máme na lavicích, jak nám bylo
předloženo, je rozhodnuta zabezpečit pokračování
pozitivních změn započatých po listopadu
1989 a samozřejmě také zahájených
reforem.
Jakožto poslanci zvolení na kandidátce koalice
Levého bloku, která se ve svém programu i
v praktické činnosti důsledně drží
principu ústavnosti a především existence
dobrovolného demokratického svazku České
republiky a Slovenské republiky, však nemůžeme
nevidět některé skutečnosti, které
podle našeho názoru programové prohlášení
vlády negativně poznamenávají a tím
je činí pro nás v této podobě
nepřijatelným.
Podle našeho názoru i vítězné
politické strany musí především
sloužit státu a respektovat ústavní
pořádek. Otázky, které se týkají
samotné existence našeho státu, nepatří
do běžné agendy koaliční vlády,
do běžné agendy žádné vlády,
ale do kompetence občanů obou republik.
Zdaleka nám nejde jenom o to, že vláda zpracovala
pasáže v uvedeném prohlášení,
pasáže o hospodářské politice,
nekonkrétně. Stručně řečeno,
mimořádně vážné ekonomické
problémy jako by se v programovém prohlášení
vlády odsouvaly do pozadí a stávaly se záležitostí
momentálně přinejmenším druhořadou.
Co nás především znepokojuje je přístup
vlády k otázkám státoprávního
uspořádání, k otázkám
ústavnosti a k otázkám jejího vlastního
fungování jako nejvyššího exekutivního
orgánu. Je-li programové prohlášení
v ekonomické oblasti neurčité, pak ve státoprávní
sféře jsou, podle našeho názoru, záměry
vlády neujasněné, vnitřně protikladné
a v řadě aspektů se pohybují ve sférách,
o jejichž ústavnosti lze mít vážné
pochyby. Nechceme se v této souvislosti zvláště
zabývat tak evidentním pochybením, jakým
je např. vyhlášení vlády, že
bude plnit úkoly spojené s řešením
státoprávních problémů na základě
dohody národních rad, že si určuje horizont
svého mandátu bez ohledu na vztahy odpovědnosti
vůči Federálnímu shromáždění
nebo, že přišla s jakýmsi mezitímním
prohlášením na tři měsíce,
které by mělo nebo naopak nemělo mít
své rozšířené pokračování
podle toho, jak se situace vyvine.
Jde nám, dámy a pánové, o závažnější
věci. Především o to, jak vláda
přistupuje k řešení samotné existence
státu, který nevznikl v listopadu 1989, ale který
existuje od roku 1918, státu, o jehož vznik, jak si
může každý z nás přečíst
na bronzových deskách, umístěných
ve foyeru této zasedací síně, se významně
zasloužili T. G. Masaryk a M. R. Štefánik.
K řešení těchto otázek přistupuje
vláda podle našeho názoru - a nemohu si odpustit
to slovo - příliš lehkomyslně, s nedostatkem
historické odpovědnosti. Nejde přece jen
o státní instituce, nejde ani o Federální
shromáždění, ani o federální
vládu. Nejde o názvy, o pomlčky a o právní
modely. Jde o domov lidí, jde o domov Čechů
a Slováků, občanů Moravy a Slezska,
jde o domov pro národnostní menšiny, které
v Československu žijí. Jde také o jejich
další životní podmínky.
Bylo tady už řečeno jinými slovy, že
jde také o obrovské náklady hmotné
i finanční a o politická rizika vnitřní
i vnější, která sebou může
nést neuvážená, radiální,
momentálními konstelacemi motivovaná operace
tohoto typu.
Federální vláda, dámy a pánové,
ale především Federální shromáždění
by nemělo opakovat chyby z minulých let, kdy se
na hledání nových státních
forem soužití Čechů a Slováků
prakticky nepodílelo. Jsme si vědomi vážnosti
situace, ať již vznikla z jakýchkoliv příčin.
Chápeme, že se dosavadní federální
koncepce přežila. Nahradit ji koncepcí novou
je však možné jen na ústavním základě,
s plným respektováním existujícího
ústavního rámce, který nejvyšší
zákonodárné sbory v uplynulých téměř
třech letech nejen vytvářely a spoluvytvářely,
ale také učinily právním základem
veškeré své činnosti.
Jsem toho názoru - a je to můj osobní názor
- že i takzvaný politický realismus, který
nyní zaznívá, se do tohoto ústavního
rámce, který mimochodem zdaleka není tak
úzký, jak se leckdo domnívá, dobře
vejde.
Navrhujeme, dámy a pánové, proto, aby do
usnesení, které Federální shromáždění
má k tomuto vládnímu návrhu přijmout,
bylo zapsáno, že Federální shromáždění
vytvoří proporcionálně složenou
parlamentní komisi pro vypracování ústavního
dokumentu, který by formuloval nové principy soužití
Čechů a Slováků a formuloval také
jeho společné instituce.
Navrhujeme, aby na základě přípravy
se Federální shromáždění
důkladně zabývalo státoprávními
otázkami a státoprávními záležitostmi.
Navrhujeme také, aby byly připraveny, projednány
a schváleny ústavní postupy, podle kterých
by národní rady způsobem pro Federální
shromáždění závazným iniciovaly
uspořádání společných
československých institucí a rozsah jejich
působnosti a pravomoci.
Dovolte mi tento závěr: Podle našeho názoru
Federální shromáždění
nemůže zmocnit vládu k likvidačnímu
řízení tohoto státu. Pevný
stát vždycky a všude zabezpečuje existenci
a rozvoj národů. Slabý stát a rozbroje
oslabují existenci národů, ohrožují
a ochromují. Každá forma soužití
podle našeho názoru je hrází proti destabilizačním
tlakům ve světě i v Evropě a tedy
lepší než rozdělení, byť spořádané.
Rádi, dámy a pánové, podpoříme
vládu, která si tyto myšlenky osvojí.
(Potlesk.)
Předsedající první místopředseda
FS F. Šedivý: Pane poslanče, dáte pozměňovací
návrhy zpravodajům? (Poslanec SL J. Mečl:
Dám.) Nyní vystoupí poslanec Duray a připraví
se paní poslankyně Bellušová.
Poslanec SN M. Duray: Vážený pán predseda,
vážený pán predsedajúci, vážené
Federálne zhromaždenie! Dovoľte, aby som vám
tlmočil súhrnný názor poslancov
za Maďarské kresťansko-demokratické hnutie
a za poslancov politického hnutia Együttelés,
Spolužitie, Wspólnota. Títo poslanci sa združujú
v jednotnom politickom klube Coexistentia.
Vážené kolegyne a kolegovia! Po novembri 1989
prerokovává Federálne zhromaždenie už
program tretej vlády. Najskôr to bol program vlády
národného porozumenia, začiatkom júla
1990 program vlády národnej obete a teraz, aj keď
nechceme predurčovať osud, je to asi program likvidačnej
vlády.
Je faktom, že sme sa k tejto eventualite nedostali z nezodpovednosti
a tento stav nie je iba výsledkom volieb v júli
tohto roku. Od jari 1990 sme pomaly, ale isto, dospievali k tomuto
stavu.
Za posledné dva roky nám najviac zákonodarného
času zabrali najmä tie návrhy zákonov,
ktoré vyvolávali kompetenčné spory
medzi Českou republikou, Slovenskou republikou a federálnymi
orgánmi alebo tie, ktoré priamo smerovali k prerozdeleniu
federácie. Podkopávala sa štátnosť
a nakoniec sa oslabila natoľko, že teraz chtiac-nechtiac
musíme hovoriť o jej možnej likvidácii.
Je pravdou, že od novembra 1989 sme sa všetci snažili
o to, aby sme stále účinnejšie využívali
novozískané slobodné podmienky. Je pravda,
že sme nové podmienky vnímali rôzne a
naplňovali sme ich rôznymi formami. Ale stav, ku
ktorému sme sa dostali v otázke štátoprávneho
usporiadania, nie je vyvolaný odlišnosťou foriem
a krokov na využívanie týchto slobodných
podmienok v jednotlivých republikách. Je vyvolaný
odlišnosťami v histórii, v spoločenských
zážitkoch, v politickej kultúre a inou pripravenosťou
väčšiny obyvateľstva obidvoch republík.
To, čo nás v týchto dňoch v politike
zamestnáva v súvislosti s osudom štátu,
nie je jedinečný politický úkaz, ale
opakujúci sa fenomén. V Česko-Sovensku politickými
krízami a štrukturálnymi zmenami v politike
pravidelne dochádzalo k novému usporiadaniu slovensko-českých
vzťahov. Až na jednu výnimku - v období
stalinizmu - vždy došlo k prejavom emancipačných
snáh zo strany Slovákov voči Čechom
a k uvoľňovaniu vnútroštátnych
väzieb medzi Slovenskom a Čechami. Teraz, aj vďaka
dvadsaťročnému husákizmu, slovenský
národ štrukturálne dozrel k dovŕšeniu
svojho sebaurčovacieho procesu.
Je to fakt, ktorého objektívny ráz musíme
konštatovať aj na pôde Federálneho zhromaždenia.
To je však len jedna stránka veci, politologická
a sociologická. Druhá stránka je však
otázka ústavnosti, našich možností
a kompetencií daných zákonmi, medzinárodnými
súvislosťami, supraregionálnou politickou stabilitou
a dosť presne vymedzenými ľudskými dimenziami,
ako sú ľudské práva, práva menšín
a humanitárne otázky.
Poslanci Federálneho zhromaždenia, hlavne tí,
ktorí od svojich voličov nedostali mandát
na likvidáciu štátu, ale aj tí, ktorí
nevysvetlili dostatočne svojim voličom, že
snaha o konfederatívne usporiadanie vzťahov medzi
Slovenskou republikou a Českou republikou nemôže
byť úspešná bez likvidácie doterajšieho
štátu by sa mali riadiť platnou ústavou.
Znamená to, mali by rešpektovať skutočnosť,
že najvyšším zákonodarným
orgánom štátu je stále Federálne
zhromaždenie, ktoré súhlasne s ústavou
má výlučné právo rozhodovať
aj o spôsoboch zániku štátu. Na druhej
strane však nemá právo súhlasiť
so zánikom, ktorý je koncipovaný v programovom
vyhlásení vlády.
Vieme a chápeme, že politická situácia,ktorá
vznikla podľa výsledkov volieb a po voľbách,
odsunula do pozadia takéto výhrady. Z jednej strany
totiž boli nastolené z časti protiústavné
požiadavky, aj keď chápeme, že vynútenie
štátoprávnych a zásadných politických
zmien nie je vždy možné v súlade s ústavou.
Z druhej strany však bolo diktované tempo riešenia,
čo je tiež pochopiteľné, pretože
pragmatickému zmýšľaniu je protichodné
dlho pretrvávať v prechodnej, neistej situácii.
To sú skutočnosti, ktoré nás nezbavujú
povinnosti dodržiavať platnú ústavu, aj
keď ona z dôvodu častých zmien má
dosť zdevastovanú vážnosť.
Vieme, že vláda, ktorá nám predkladá
svoj program, bola dotlačená do kapitulanskej pozície
politickými rokovaniami medzi HZDS a ODS. Vieme, že
tento program vychádza z dohôd, ktoré vzišli
z týchto rokovaní. Znamená to, že vládne
politické sily, resp. k vládam blízke politické
sily, ktoré sú viazané k vládnej strane
HZDS politickými záväzkami, ak chcú
rešpektovať túto krehkú politickú
stabilitu, vytvorenú touto dohodou, musia stáť
za týmto programovým vyhlásením. Vieme,
že stojíme tvárou v tvár skutočnosti.
Vláda nám predkladá dočasný
program, časovo obmedzený na tri mesiace. Tým
nám nepriamo navrhuje, aby dôvera, ktorú by
sme jej mali prípadne vysloviť, bola tiež časovo
obmedzená. Ústava nám to síce nezakazuje,
ale prečo by sme tak mali urobiť? Chýba nám
presný rozbor politickej situácie, chýba
nám podrobný výklad o rokovaniach, ktoré
sa viedli medzi víťaznými politickými
stranami po voľbách a chýba nám rozbor
a konštrukcia dohôd. Bez týchto údajov
hlavne preambula programu je nepochopiteľná. Malo
by sa otvorene povedať: Kto vládu dotlačil
do tejto situácie a kto nás dotláča
k prijatiu tejto situácie.
Je nepochopiteľné aj to, na základe akej dohody
národných rád budú riešené
štátoprávne problémy. Takéto
dohody ústava totiž nepozná. Poznáme
síce skutočnosť, že vôľa alebo
nevôľa, vyjadrená národnými radami,
môže prostredníctvom strán zastúpených
vo Federálnom zhromaždení spriechodniť,
alebo zablokovať federálne zákonodarstvo. Ale
podmieniť činnosť federálnych orgánov
nejakými dohodami národných rád nie
je ústavné. Keby sme s tým súhlasili,
urobili by sme protiústavný krok.
Svojím programovým vyhlásením vláda
navrhuje ďalší neústavný krok:
rozdelenie štátu na dve časti, na dva zvrchované
štáty s medzinárodnou subjektivitou.
Podľa Rokovacieho poriadku hovorcovia jednotlivých
politických klubov môžu vystupovať voľne.
(Předsedající upozornil, že byla odhlasována
pro všechny řečníky 10-minutová
doba.)
Týmto záväzkom by vláda vlastne mohla
skončiť svoje programové vyhlásenie.
Po dosiahnutí tohto cieľa by táto vláda
mala odstúpiť a toto Federálne zhromaždenie
by zaniklo.
Vláda si pritom uvedomuje, že jej zákonné
možnosti sú ohraničené. Vo svojom vyhlásení
konštatuje, že nemôže podniknúť
také kroky, ktoré by zásadným spôsobom
zmenili dnešný federálny charakter štátu.
Zrejme by sme sa mali povzniesť nad takýmito protirečeniami,
pretože doba je zložitá. Aj tak sa nemôžeme
vyhnúť konštatovaniu, že v programovom vyhlásení
vlády, okrem nabádania k neústavným
krokom, sú zásadné dramaturgické a
štrukturálne chyby.
Všetky okolnosti, ktoré môžu vyvolať
kroky protichodné s platnou ústavou, a sú
načrtnuté na prvých stránkach programu,
by nám vláda mala predložiť v inej forme,
nie ako súčasť programového vyhlásenia.
Podobne mimo tohto programu by nám mala naznačiť
aj možnú dočasnosť svojej činnosti.
Každopádne nám mala predložiť čistý
program bez eklektických prvkov dočasnosti, rozdelenia
štátu neústavnou cestou a záväzkov
o zachovaní štátu vo forme zodpovedajúcej
dnešnej podobe.
Sme v rozpakoch. ktorú časť programového
vyhlásenia máme brať vážne? Prvé
tri strany, na ktorých je načrtnutá dočasnosť
vlády, jej programu a jej účasť na rozklade
štátu alebo ďalšiu časť, v ktorej
sa uvažuje so svojím mandátom časovo
zvlášť neobmedzeným o zachovaní
federácie, aj keď čiastočne v zmenenej
forme?
Keď obidve časti berieme vážne, tak musíme
vyjadriť náš zásadný nesúhlas.
Nemôžeme totiž podporovať vzájomné
odporujúce zámery a protiústavné kroky.
Keby sme časť brali vážne len prvú
časť , ktorú môžeme pochopiť
v tej politickej situácii, v ktorej sa nachádzame,
tak musíme povedať jednoznačne, že to
by mala predložiť vláda v inej, konkrétnejšej
a politicky dostatočne zdôvodnenej forme. Hlavne
by mala uviesť, pod akým nátlakom je nútená
takto konať. Nás by najviac uspokojilo, keby sme druhú
časť mohli považovať za pokus o programové
vyhlásenie vlády. Podčiarkujem slovo "pokus",
pretože aj táto časť obsahuje diskutabilné
konštatovanie a chýba mu niekoľko závažných
kapitol. Napríklad úplne chýba sociálna
politika, otázka nezamestnanosti, národnostná
politika, legislatívne zámery, ochrana životného
prostredia atď.
Opäť zdôrazňujem, že plne chápeme
politickú situáciu, v ktorej sa nachádzame,
dokonca sme ju predvídali už pred voľbami v roku
1990. Dokážeme pochopiť aj postavenie českej
politiky, ktorá má strach zo straty svojej tváre
a českých záujmov, pretože posledné
dva roky dosť nekonštruktívne pristupovala k
riešeniu vnútropolitických problémov.
Plne chápeme aj tú historickú príležitosť,
ktorá motivuje niektoré politické sily k
nastoľovaniu požiadaviek. Ale i napriek týmto
okolnostiam toto programové vyhlásenie vlády
v tejto forme by sme mohli ťažko podporovať. Ďakujem
za pozornosť.
Předsedající první místopředseda
FS F. Šedivý: Děkuji panu poslanci Durayovi.
Prosím nyní paní poslankyni Bellušovou
a jako poslední je za klub přihlášen
pan poslanec Benčík.
Poslankyně SN E. Bellušová: Vážený
pán predseda, vážený pán predsedajúci,
vážené dámy a páni, vážení
hostia! Poslanecký klub Hnutie za demokratické Slovensko
sa detailne zaoberal programovým vyhlásením
vlády Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky
a dospel k záverom, s ktorými by som si vás
dovolila zoznámiť.
Na predloženom programovom vyhlásení vlády
oceňujeme celkový realistický a primeraný
prístup k najzávažnejším otázkam
a problémom spoločensko-politického a hospodárskeho
života Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.
Pozitívne hodnotíme, že sa vláda v úvodnej
preambuli prihlásila k chápaniu problémov
okolo štátoprávneho usporiadania a navrhuje
ich riešiť kultivovane ústavnou cestou tým,
že bude rešpektovať ústavné štátoprávne
iniciatívy, vychádzajúc z národných
rád a politických dohôd hlavných politických
reprezentantov Českej republiky a Slovenskej republiky,
ktoré túto vládu navrhli.
Korektnosť prístupu vlády vyjadruje aj snaha
zabezpečiť kontinuitu demokratického vývoja
spoločnosti vo všetkých jej oblastiach, ktorý
sa začal novembrom 1989.
Jeho súčasťou je aj redukcia ústredných
federálnych orgánov so zámerom previesť
kompetencie na obidve národné republiky do konca
septembra tohto roku. Tento proces redukcie napomôže
v konečnom dôsledku aj možné alternatívy
prechodu a fungovanie dvoch zvrchovaných štátov
s medzinárodno-právnou subjektivitou. Vláda
v zásade vytyčuje smer legislatívnych úprav,
ktoré chce navrhnúť Federálnemu zhromaždeniu.
V závislosti na vývoji politického riešenia
štátoprávneho usporiadania je vláda
pripravená formulovať aj nasledujúce rozšírené
programové vyhlásenie po naznačenom termíne
30. septembra 1992, ako to aj vo svojom úvodom slove povedal
pán premiér. Členovia vlády nás
dostatočne presvedčili na rokovaniach výborov,
že sú pripravení ďalej konkretizovať,
rozpracovať a realizovať úlohy vo zverených
oblastiach.
Aj keď časť 5 - hospodárska politika -
by mohla byť predmetom hlbšej diskusie, náš
poslanecký klub navrhuje chápať súvzťažnosť
tejto zásadnej otázky s inou nadstavbovou otázkou,
a to so štátoprávnym usporiadaním. Preto
sme tolerantní aj k formulácii oddielu 5 - finančná
politika, ktorej zásadnou charakteristikou je zotrvačnosť
finančného mechanizmu, modelovaného predchádzajúcou
federálnou vládou. Citlivo je koncipovaná
oblasť zahraničnej politiky, kde vláda dáva
najavo, že má na mysli dobré meno nielen existujúcej
Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ale
aj potenciálnych a jedine možných dvoch právnych
nástupcov sukcesorov Slovenskej republiky a Českej
republiky. Je treba oceniť tento nekonformný postup
vlády smerom k zahraničiu a s cieľom zabezpečovať
hladké fungovanie zahraničných diplomatických
a obchodno-ekonomických vzťahov. Takáto taktika
v zahraničnej politike federálnej vlády nepochybne
prispeje k optimálnemu včleneniu obidvoch republík
do európskych integračných procesov.
Poslanecký klub HZDS na základe uvedených
čiastočných záverov z rozboru programového
vyhlásenia vlády ČSFR dospel k presvedčeniu,
že je to program realistický, a preto odporúča
vysloviť tejto vláde dôveru. Ďakujem za
pozornosť. (Potlesk.)
Předsedající první místopředseda
FS F. Šedivý: Děkuji paní poslankyni
Bellušové. Žádám nyní pana
poslance Benčíka, aby se ujal slova.
Poslanec SL M. Benčík: Vážený
pán predseda, vážený pán predsedajúci,
milé poslankyne, páni poslanci! Vláda ČSFR
pod vedením pána Stráského v krátkej
dobe po svojom menovaní (a to je pozitívne) predložila
Federálnemu zhromaždeniu svoje vyhlásenie a
predstúpila so žiadosťou o vyslovenie dôvery.
Za normálnych okolností v podmienkach demokratického
parlamentého systému je to vec samozrejmá
a obyčajne aj menej problémová. V našom
prípade je však, bohužiaľ, táto vec
podstatne iná. Všetci sa hlásime k pluralitnej
demokracii, sedíme tu z rozhodnutia voličov, ktorí
nás volili v slobodných voľbách a to
všetko nie je málo.
Avšak posudzovanie vládneho vyhlásenia a všetko,
čo sa deje okolo konštituovania vlády, voľby
prezidenta, miesta a úlohy zákonodarných
zborov a Federálneho zhromaždenia pri týchto
procesoch je neobyčajné a veľmi zložité
až do tej miery, že vzniká dôvodná
obava zo samospádu a smerovaniu k neústavnému
vývoju. Zatiaľ je to len obava a dúfam, že
sa pričiníme o to, aby takýto vývoj
ďalej nepostupoval.
Hovorím o tom preto, že v doteraz viac ako dvojročných
rokovaniach všetky zúčastnené významné
politické subjekty vždy ubezpečovali, že
v riešení štátoprávnych otázok
chcú vždy postupovať len ústavnou cestou.
Ako vieme, tieto rokovania, bohužiaľ, neviedli k pozitívnym
výsledkom a myslím, že vládne subjekty
bývalej moci si v tejto situácii dostatočne
uvedomujú škodlivosť a možno aj historickú
osudovosť, že neprejavili väčšiu vôľu
usporiadať spolužitie našich národov na
princípoch rovný s rovným. Pri prejavení
väčšej vôle a politickej zodpovednosti
pred voľbami vládnúcich politických
subjektov by hrozba neústavného postupu bola minimalizovaná.
Dnes je však situácia podstatne iná a zrejme
nemá opodstatnenie kvantifikovať, ktorá strana
a v akej miere k tomu prispela.
Sme po voľbách a k moci sa dostali nové politické
subjekty. Dalo sa čakať, že pri riešení
týchto a iných otázok budú tieto subjekty
postupovať inak a lepšie. Od začiatku zisťujeme,
že postupujú inak, predovšetkým razantnejšie,
čo samo o sebe by na výsledok nemuselo mať
negatívny vplyv. Ale mnohé postupy dvoch víťazných
politických subjektov, ODS a HZDS, vyvolávajú
u nás a u ľudí rozpaky, medzi občanmi
neistotu a aj obavy z ďalšieho vývoja.