evanjelia sa prejavil aj na občianskom a kultúrnom poli, ale podstata ich misie je náboženská, kresťanská. A tak naši historici by mali zrevidovať pokrivené tvrdenia na základe objektívnych prameňov. Tie nám hovoria, že sme sa objavili na javisku kultúrnych dejín práve krstom. Prvé kultúrne slovo našich predkov bolo Božie slovo v preklade solúnskych bratov, ba dokonca prvé slovo evanjelia svätého Jána, ktoré tu s nami rozoberal na bratislavskej teologickej fakulte profesor Ján Stanislav. To slovo je: "Izprva bje Slovo a Slovo bje u Boga i Bog bje Slovo".
Význam týchto faktov, myslím, nie je v našej súčasnej historiografii dostatočne docenený. Mexičan bude hľadať začiatky svojej kultúry, ktoré nie sú kresťanské, v spisoch Aztékov a iných kmeňov. U Slovákov je spojivo kultúry, kresťanskej viery, hmatateľné v celej histórii už od saméhom začiatku. A tak vytrhnúť Krista a kresťanstvo z dejín Slovákov by znamenalo negovať a falšovať slovenské dejiny. Toto sú fakty. Kresťanská viera naozaj sprevádzala Slovákov cez celé dejiny. Kým väčšie národy zmizli z mapy sveta, viera a mravnosť zachránili malý slovenský národ pred zánikom a pred vymretím za rôznych vpádov, pohrôm, vojen, hladu a útlaku. Ako tvrdí Janšák, malo Slovensko pri sčítaní ľudu roku 1720 len 730 tisíc obyvateľov. Ako by mohol tento počet vzrastať, keby si národ nebol zachoval vysokú mravnú úroveň a rodinnú morálku?
Nejdem sa rozširovať o prítomnosti cyrilo-metodskej myšlienky v náboženských dejinách slovenského národa. Na túto tradíciu nadväzujú Spišské zlomky staroslovienskeho evanjeliára z 13. storočia, rukopisy misálov a breviár bratislavskej kapituly zo 14. storočia a potom nepretržitý rad literárnych a historických diel až po naše časy, a to - čo je zaujímavé - tak u reformovaných cirkví, ktoré cyrilo-metodskú tradíciu prijali nie pre úctu k svätým, ale ako vzácnu súčasť slovenských dejín, ako aj u katolíkov,
a to aj západného aj východného obradu. Jedno však treba vyzdvihnúť ako príznačné pre slovenský národ: cyrilo-metodská myšlienka sa vynára v dobách najvyššieho útlaku ako mravná i národná energia, nie ako zradné spodné vody, ale ako obrodný prameň živej vody. Od 16. storočia a od zavedenia tlačiarní je to nepretržitá procesia autorov, ktorí ju pestujú: Cantus catholici, Sinapius Horčička, Ján Baltazár Magin, Samuel Timon, Adam František Kollár, Juraj Papánek, Juraj Palkovič, Juraj Fándly, kardinál Alexander Rudnay, Anton Bernolák, Ján Hollý, Andrej Radlinský, Ján Palárik, dvaja biskupi: katolík Štefan Moyzes a evanjelický superintendent Karol Kuzmány, František Sasinek, Škultéty, Kmeť, až po naše storočie s menami, ako Hodál, Stanislav, Miškovič, Eugen Paulíny, Silan, Hlbina, Haranta, Dilong, Beniak, Žarnov - aby som menoval iba niektorých mŕtvych.
Z kresťanských, ba priam cyrilo-metodských prameňov sa zrodilo pamätné Memorandum slovenského národa roku 1861. Z nich vznikla Matica slovenská i Spolok svätého Vojtecha. Odbaviť všetko toto bohatstvo posmešným názvom klerikalizmus, alebo ešte horším, by nebolo ani objektívnym, ani serióz nym zhodnotením slovenských dejín a síl, ktoré utvárajú našu svojskosť a našu totožnosť. Bulhari, ktorým priniesli vieru a písomníctvo slovienski žiaci svätého Cyrila a Metoda, si zachovali pamiatku solúnskych bratov ako národný sviatok aj za ateistického režimu. O koľko viac si musíme uctiť ich pamiatku a zachovať ich dedičstvo my, Slováci, bez rozdielu náboženstva. A tak mravná obroda národa musí čerpať z kresťanských koreňov a prameňov. Konečne, akú inú morálku, spoločnú morálku chceme vynájsť? Nech sa však nikto nebojí, že tu ide o nejaký konfesionalizmus. čo je kresťanské, opravdivo kresťanské, je hlboko ľudské. Alebo slovami Druhého vatikánskeho koncilu: "Kristus v plnej miere odhaľuje človeka človeku a dáva mu najavo vznešenosť jeho povolania. "
Návrat k vlastným koreňom znamená pre slovenský národ ozajstný a pravý humanizmus, úctu k človeku a k jeho najhlbším hodnotám. Mravná obnova začína práve tým, že si uvedomíme dôležitosť týchto hodnôt a dáme im prednosť v súkromnom i verejnom živote. Vy ste povolaní k tejto múdrosti a prezieravosti, vy máte kľúče k šťastnej budúcnosti národa.
Teda obnova. Obnova v čom a k čomu? Mravná obnova znamená veľa konkrétnych vecí. Dovolil by som si spomenúť, drahí rodáci, niekoľko aspektov, ktoré osobne považujem v tejto historickej chvíli za dôležité. Písal som tieto riadky pred viac ako týždňom, dúfam, že majú svoju aktuálnosť aj dnes.
Ponajprv treba nám obnoviť základné črty našej slovenskej povahy, azda poškodenej systémom vzájomnej nedôvery, udávania a ohovárania. Slovákov si v cudzine oceňujú pre ich srdečný ľudský vzťah. "Ak zvoláš Slovák, nech sa ti ozve človek!" - povedal by aj dnes Ján Kollár. Nech sa už naozaj vráti na Slovensko sloboda ducha a svornosti, ktorú túžobne čakal Valentín Beniak - "Až sa zas budú básne čítať a v ľuďoch ľudí spoznáš zas", alebo básnik Marián Žiar, keď hovorí o dobe, "keď brat bude bratom a láska láskou".
Túto ľudskosť a dobrosrdečný vzťah si musíme obnoviť ponajprv medzi sebou, v úzkom kruhu, v dedine, v meste, na pracovisku, v parlamente a potom ho rozšíriť ďalej. Lebo ako hovorí Vladimír Mináč v Dúchaní do pahrieb "Stať sa Slovákom, úplným Slovákom, znamená stať sa bratom všetkých ľudí. Taký je aj vznešený odkaz našich dejín. " Koniec citátu. Priznám sa vám, že táto črta slovenskej povahy je vzácnym darom, ktorý všetkým nám, aj mne, otvára cestu najmä v Afrike, Latinskej Amerike, ale aj inde. To však znamená prekovať príslovečnú slovenskú závisť najmä voči vlastným krajanom. Táto ľudská spolupatričnosť by sa mala prejaviť aj na národnom poli ako snaha po jednote a solidárnosti. V Amerike som počul poznámku, že kde sú dvaja Slováci, tam sú hneď tri
strany. Vieme byť niekedy mimoriadne úslužní k cudziemu a bezohladne tvrdí k vlastným. Nech nás už večne nezaťažuje dedičstvo - povedal by som - kliatba Svätoplukových synov - nesvornosť. Je nás málo, sme vo svete neznámi. Ak sa ešte nebudeme vedieť zjednotiť v zásadných veciach, nikdy nič nedosiahneme, ba utrpíme ako národ iba škody. /Potlesk. /
K upevneniu jednoty je potrebná silná snaha o spoločné dobro, o spoločné hodnoty, silné povedomie národného bytia a ochota obetovať drobné, čiastkové osobné záujmy pre vyššie hodnoty. Nie nadiktovaná jednoliatosť a uniformita, ale povedomé zjednotenie sa mnohorakých síl za vyšším cieľom, ktorý je spoločný. Ako nás to učí veľký Augustín: in necessariis unitas, in dubiis libertas, in omnibus caritas, čo by sa dalo aplikovať takto: v základných otázkach jednota, v podradných sloboda a vo všetkých láska.
Druhá pripomienka: náboženské presvedčenie je dôležitou zložkou človeka, jedinca, rodiny i národa. Slovenskí biskupi vyslovili nedávno pozorovanie, že ešte stále vládne strach verejne priznať svoju náboženskú príslušnosť. Celé desaťročia vládcovia všetkými prostriedkami presvedčovali národ o škodlivosti a zaostalosti náboženstva, o nezlučiteľnosti viery a vedy a o psychologickej rozpoltenosti, ktorú vraj viera spôsobuje. Vzbudzoval sa dojem, že pokrok vedie nutne k ateizmu, ktorý vraj triumfuje vo svete. Môžem vám povedať zo skúsenosti, že náboženstvo je jedno z najhlbších a najtrvalejších zložiek života ľudstva, a to na každom kontinente. Rozširuje sa nie tak ateizmus, ako určitý druh agnosticizmu a sekularizácie spojenej s presvedčením, že náboženstvo patrí do čisto súkromnej sféry a nemá nič spoločného s verejným spoločenským životom. A takéto názory privádzajú na západe k úpadku civilizácie a k zúfalému hľadaniu opory a istoty života, ba dokonca k mágii a paranáboženským formám.
Musíme sa preto čím skôr zbaviť odmietania a či takej ľahostajnosti voči náboženstvu, najmä voči kresťanstvu. Ako hovoria slovenskí biskupi vo svojom príhovore z 13. marca "vyrástli sme z cyrilo-metodského dedičstva a v ňom tkvejú korene nášho národa. Je našou povinnosťou pokračovať v našich kresťanských tradíciách, chrániť si vieru i na verejnosti. " Vyjadril by som to ešte ináč: každý múdry vládca vie, akú predôležitú úlohu má náboženstvo pre spoločnosť, pre verejnosť. A to nie je totalita. Prvý predpoklad viery je sloboda. Kresťan nikdy nebude ukladať totalitu. K spoločnému dobru patrí preto aj dať výraz a priestor náboženstvu vo verejnom živote a v spoločenskom zriadení.
A tak vyučovanie náboženstva v škole, isteže na základe slobodného prihlasovania, je základnou požiadavkou nielen pravej náboženskej slobody, ale aj ozajstnej mravnej obnovy. Vyučovanie náboženstva totiž nevedie len k znovuobjaveniu kresťanských koreňov Európy a k zisťovaniu toho, čo kresťanstvo pre náš kontinent v minulosti znamenalo, ale musí poukazovať, ako to zdôraznil Ján Pavol II. prednedávnom, "poukazovať aj na trvalú schopnosť kresťanskej viery prinášať nové plody neoceniteľnej hodnoty v duchovnom a mravnom, filozofickom a umeleckom, právnom i politickom vývoji dnešných európskych spoločenstiev. " - Koniec citátu.
Preto Svätý Otec v tom istom prejave vyslovil - citujem: "všetkým, ktorí sú zodpovední za spoločenský život, najmä politickým predstaviteľom jednotlivých štátov, presvedčenie cirkvi, že vyučovanie náboženstva nie je iba súkromnou záležitosťou, ale službou pre spoločné dobro. V Európe, ktorá uznáva práva človeka a občana, uskutočnenie takéhoto vyučovania zabezpečuje základné práva svedomia, ktoré by akákoľvek emarginácia alebo znehodnotenie hlboko ranili. Preto je aj potrebné, " - pokračuje Ján Pavol II. - "aby právne normy a smernice boli tak jasne vyjadrené, že by zabezpe-
čili v prítomnosti žiakov, v rozvrhoch a v školskej organizácii podmienky pre účinný a dôstojný priebeh vyučovania náboženstva vo verejnej škole, pódia princípov takého istého postavenia kultúrneho a výchovného, aké majú ostatné predmety. "
Predvídať v regulačných plánoch miesto pre stavby kostolov a náboženských zariadení, spolu so školami, nemocnicami, kultúrnymi zariadeniami, je dnes pravidlom pre pokročilé a dobre organizované mestské správy. Používanie rozhlasu a televízie nemôže byť monopolom moci alebo záujmových skupín, lebo sú to jedny z hlavných prostriedkov vplyvu na verejnú mravnosť, ktorá sa má obrodiť. Takisto sa zahraničie diví, že sa ešte stále objavujú náznaky podzemného boja a diskriminačných pokusov proti náboženstvu. Ako potom hovoriť o mravnej obrode a o kresťanských koreňoch nášho národa?
Mravná obroda zahrňuje všetko, čo je dobré, krásne a zdravé v našom ľude a národe. Netreba sa jej báť, ako nejakého spiatočníckeho mravokárstva. Zahrňuje konkrétne napríklad statočnosť a spravodlivosť vo verejnom živote, vo verejnej správe, na pracovisku, zahrňuje tiež váhu s dvoma miskami, na ktorých sú práva a povinnosti a nestranná miera, rovnaká pre všetkých. Mravná obroda má znamenať zákonnú ochranu všetkých ľudských dobier a hodnôt, najmä tej základnej - ľudského života od samého počatia až po dôstojnú smrť. Mravná obroda nemôže obísť rodinu, ktorá je základnou bunkou ľudskej spoločnosti, národného i náboženského spoločenstva. Tu má štátna správa a zákonodarci nesmiernu zodpovednosť priam za fyzickú existenciu národa. Na začiatku tohto storočia sa Francúzi zachránili pred rýchlym úpadkom múdrou rodinnou politikou. Dnes skoro všetky západoeurópske národy začínajú proces vymierania s úpadkom rodiny. Na jednoduché zachovanie národa, čiže na reprodukciu potrebuje mať každá manželská dvojica aspoň 2, 1 detí - to je priemer. Ako sa potom dívať na rekordné druhé miesto na svete v potratoch.
ktoré má republika hneď po Sovietskom zväze? A nás nie je 250 miliónov! A čo povedať o 116 zákonne povolených potratoch na 100 narodených deti v Bratislave? Tu už ide naozaj o osud národa, o jeho fyzickú existenciu. Isteže, tu treba rozvážnu politiku, ktorá sa nedá zviesť nikým a ničím a ktorá vhodnými prostriedkami sleduje iba dobro rodiny a dobro národa.
Nakoniec mi ešte dovoľte jednu krátku úvahu, spojenú s mravnou obrodou. Slovensko svojou polohou a historickým vývojom sa nachádza uprostred dvoch kresťanských tradícií, západnej, alebo rímskej a východnej, alebo byzantskej. Tieto dve navzájom sa doplňujúce vetvy a kultúry ešte dnes jestvujú a spolunažívajú na Slovensku ako kresťanská tradícia zviazaná viac so západom a ako východná, byzantská tradícia slovenských grécko-katolíkov. Ale aj povaha Slovákov je tak trochu uprostred medzi racionalistickým západom a citovou intuíciou východu. Sme teda, bez preháňania, v srdci Európy, na križovatke jej hlavných dejinno-kultúrnych síl. A tak už sama cyrilo-metodská tradícia núti Slovákov, ako priamych dedičov, k rozmýšľaniu o ich mieste v terajšom a budúcom európskom dianí, pri stavbe Európy "s dvomi pľúcami", ako ju prorocky nazval Ján Pavol II. ešte v rokoch 1979-1980 - ešte sa živo pamätám na tieto diskusie - alebo pri stavbe jediného spoločného "európskeho domu". Ak jestvuje nejaký zmysel dejín, tak i terajší Slováci si musia nutne položiť otázku o zmysle vlastných dejín. Vám sa už konkrétne natíska táto otázka na rôznych poliach. Jedno je isté: máme všetky dejinné predpoklady, aby sme ostali otvorení na Európu a na pozitívne hodnoty tak zo západu, ako aj z východu, nechajúc stranou to, čo je úpadkové a negatívne a hľadajúc to, čo je hodnotné a osožné.
Ostaňte teda verní svojmu národu, spravodliví k národnostným menšinám vo vnútri, ale aj otvorenými na Európu a na svet. A nezabúdajte ani na Slovákov v zahraničí. My, Slováci
v zahraničí, a najmä Slováci okolo Ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme, sme nikdy neprijali urážlivý titul, ktorý nám uštedrili niekdajší mocipáni: suchá ratolesť. Nech Slovensko nie je nikdy viac macochou svojim synom v zahraničí. /Potlesk. /
Drahí krajania, hla, ako ja vidím vznešené poslanie predstaviteľov všetkých obyvateľov Slovenska, Slovákov i národnostných menšín - Maďarov, Rusínov, Ukrajincov, Rómov - neviem, či som niekoho nevynechal, keď vás dnes tu, na tejto pôde úctivo pozdravujem. Mravná obnova sa začína nie u druhých, ale zmenou seba samého, zmenou vlastného postoja k bratom a sestrám v národe, k spoluobyvateľom, k iným národom, k ľudstvu. Táto obroda je výslednicou a nutnosťou zákonitostí slovenských dejín a ich duchovného, etického, náboženského i európskeho obsahu.
Verím v obrodnú a plodnú energiu slovenského národa, ktorá sa môže obnoviť pri prameňoch živej vody. Ako tvrdí odkaz Vajanského, prednesený v ťažkých dobách: "My nebojíme sa ani -chvíľu o národného génia, čo by sme i všetci proti nemu hrešili" - pridávam - za podmienky, že urobíme tú najdôležitejšiu, najtichšiu revolúciu, zmenu vlastného srdca.
A keď si dnes s vďačnosťou pripomíname výročie návštevy nášho veľkého priateľa, pápeža Jána Pavla II. na Slovensku, dovoľte mi, aby som zakončil výzvou, ktorú nám všetkým adresoval pri návšteve Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme 8. novembra 1981, aby sme ostali verní cyrilo-metodskému dedičstvu, aby sme ho vždy hlbšie poznávali a uplatňovali "vo všetkých životných rozmeroch, so všetkými dôsledkami pre osobný a spoločenský život", aby sme ho ochraňovali a zveľaďovali - citujem "v istote, že ono je základom vašej duchovnej veľkosti a skutočnej kultúrnej výšky vášho národa".
Slová, ktoré sú prorockou výzvou a z mojej strany tiež nádejou a každodennou modlitbou, do ktorej zahŕňam i vaše vznešené poslanie.
Ďakujem vám. /Potlesk. /
Podpredseda SNR M. Zemko;
Vážené kolegyne, vážení kolegovia,
dovoľte, aby som aj takto dodatočne ešte raz poďakoval za slová nášho vzácneho hosťa a súčasne dovoľujem si upozorniť pozvaných poslancov a reprezentantov strán, aby sa odobrali do salónu na prijatie. Ostatní pokračujeme v rokovaní, ako sme si to včera odhlasovali.
Šiestym bodom programu je Rozprava k aktuálnym spoločenským otázkam.
Do rozpravy som zatiaľ nedostal žiadne písomné prihlášky. Predpokladám, že pracovníci aparátu ich o chvíľu prinesú. Zatiaľ mám písomnú prihlášku pána poslanca Kvietika a pána poslanca Ľuptáka.
Hlási sa pán poslanec Hudec. Poslanec I. Hudec:
Vážený pán predsedajúci,
žiadam, aby bola vyhlásená prestávka.
Podpredseda SNR M. Zemko;
Hlási sa ešte pán poslanec Sečánský.
Poslanec M. Sečánský:
Pán podpredseda, nie som si istý, či prejav pána kardinála uverejní zajtrajšia tlač v doslovnom znení. Uvedomujúc si jeho obsah naplnený prekrásnou ideou humanity, lásky k Slovensku, k jeho obyvateľom a k Slovákom na celom svete, ďalej úctou k slobode v tom najvlastnejšom slova zmysle, bol by som rád, keby Kancelária Slovenskej národnej rady zabezpečila jeho prepis a zajtra, prípadne na budúci týždeň ho odovzdala poslancom.
Ďakujem. /Potlesk. /
Podpredseda SNR M. Zemko:
Vyhlasujem štvrťhodinovú prestávku.
/Po prestávke. / Podpredseda SNR M. Zemko:
Pokračujeme v rokovaní. Prosím, prezentujeme sa.
Konštatujem, že je prítomných 92 poslancov, Slovenská národná rada je teda uznášaniaschopná. Pokračujeme šiestym bodom programu, ktorým je rozprava k aktuálnym spoločenským otázkam. Doteraz sa do diskusie prihlásilo 29 poslancov. Ako prvému udeľujem slovo pánovi poslancovi Kvietikovi. Pripraví sa pán poslanec Ľupták.
Poslanec Š. Kvietik:
Mal som životnú príležitosť, síce aj odvahu hovoriť po tak veľkej osobnosti, ako je pán kardinál Tomko. Neviem, prečo to neuniesol práve pán poslanec Hudec a navrhol prestávku. Každý druh násilia je odsúdeniahodný, a to, čo včera predviedli jednotlivci pred parlamentom, je neprijateľné.
Vážený pán predsedajúci, ctený parlament,
neviem, ani nemôžem zaujať postoj k súčasnej konfrontácii. Nedostatok faktov, dôkazov, stále dohady a prezumpcia viny ma nepresvedčili, či by som položil svoj hlas na jednu, či druhú misku váh. Som presvedčený, že súčasná kríza je krízou celkovej koncepcie vedenia vládnej politiky, i keď to novej vláde neprajem, a Slovensku tobôž nie. Ako poslanec nemôžem s čistým svedomím predstúpiť pred občana, voliča a povedať mu, že parlament konal dobre a demokraticky. Niečo sa nám tu, vážené kolegyne a kolegovia, vytratilo, a to občan, volič a jeho názor. Nestalo sa to však dnes, ani včera, ani pred týždňom. Od začiatku volebného obdobia reprezentácia politického zoskupenia stotožnieva s pojmom demokratizácia samú seba. Každý iný politický pohyb označila ako úchylku, a dospeli sme tak ďaleko, že nám vyrástli pred očami záruky demokracie - čuduj sa svete - v podobe jednotlivcov, ktorí vraj boli a sú štepení proti totalite a nedemokratickým spôsobom a metódam. Na rozdiel od iných stali sa principiálne nekritizovateľnými, hoci za mnohé kroky by v iných demokraciách, na ktoré sa tak často neúnavne odvolávame, museli skladať účty až po odstúpenie.
Je smutné, že súčasní reprezentanti bývalej reálnej politickej sily z nedostatku súdnosti si nechcú, alebo neuvedomujú, že intrigami a vytváraním politickej scény "na svoj obraz" neriešia problémy v ich podstate, iba ich odďaľujú, čím uvoľňujú priestor pre napätie a spoločenský rozkol. Teda v konečnom dôsledku prispeli k destabilizácii viac ako 30 percentami, ktoré získali vo voľbách. Možno si to uvedomujú veľmi dobre. Neustálym kriminalizovaním a nálepkovaním tých smerov, ktoré poukazovali na tú-ktorú problematiku nášho spoločenského bytia. Pamätáme si ešte na voľby. Najväčší konkurent KDH - ľudia, nevoľte totalitu v čiernom, SNS - nacionalisti, antisemiti, fašisti, separatisti. Slovenská matica to isté a národný problém je vyriešený. Strana zelených
- chcú nás vyhnať do jaskýň a na stromy - a otázku Tatragatu máme v suchu. Strana demokratickej lavice - sociálni demagógovia. A nakoniec sa vo vlastnom strede niekto nedokáže stotožnit s naším myšlienkovým smerovaním, lavicová úchylka
- puč. Rešpektovať podmienky ekonomických nástrojov na Slovensku - nacionalistický populista a hotovo. Inak naším cielom je riešenie vecných problémov v duchu politickej kultúry, rešpektovania iných názorov a hlavne ľudskosť, slušnosť, znášanlivosť a tolerancia. /Potlesk. /
Takýmto spôsobom sa zrušilo pomerné zastúpenie pri zostave Predsedníctva Slovenskej národnej rady, schválil zákon o komunálnych voľbách, kompetencie, zákon o jazyku, nepripustil konštruktívny rozpor postupu reformy v regióne zvanom Slovensko, a zaujalo množstvo stanovísk k politickému pohybu. Preto, aj keby boli dôvody - uvažujeme spoločne, sú naozaj, či nie sú - na odvolanie premiéra opodstatnené, nemôžem súhlasiť s metódami, akými sa postupovalo. Od začiatku volebného obdobia chýba vedeniu parlamentu transparentnosť, snaha o dorozumenie a ochota viest dialóg. Väčšinový systém takýto druh politiky umožňoval. V tejto chvíli sa musím priznať, že som sa mýlil a zle som hlasoval, keď som podporil súčasnú hlavu parlamentu. Napriek tomu uvažujem, či podporím vyslovenie nedôvery Predsedníctvu Slovenskej národnej rady, lebo je to asi pravdepodobne jeden z posledných krokov na rozbitie slovenskej politickej scény pred prijímaním ústav.
Podporujem snahy o rekonštrukciu predsedníctva v zmysle pomerného zastúpenia, aby sa tak obmedzilo svojvoľné posudzovanie ktoréhokoľvek názorového prúdu. Zároveň žiadam parlament, aby využil svoju kontrolnú činnosť a aby rovnakým metrom prešetril činnosť jednotlivých ministrov Mečiarovej vlády, pokiaľ ostali vo vláde, ich plnenie vládneho programu v rezortoch a ich podiel na vládnej kríze. Je viac ako zaujímavé, že pri každom emancipačnom pohybe na Slovensku roz-
búri slovenskú politickú scénu škandál. Ústava mala byť vrcholným emancipačným momentom hnutia a prežívame vrcholný škandál. Ak to bude daň za to, že zo štátnej zmluvy bude "akýsi právny akt" medzi ľudom Slovenskej a Českej republiky, a my sa dostaneme v kompetenciách zvrchovanosti do bodu, na ktorom sme teraz, prípadne tesne vedia, bolo by to v zmysle budovania rovnoprávnosti zbytočné divadlo. So zvrchovanosťou je to tak trochu ako s demokraciou, nemôže a nemožno byť len trochu tehotný.
Pretrváva vo mne pocit, že podliehame scenáru priemerného divadelného dramatika /potlesk/, ktorý používa veľmi zlého režiséra a netalentovaných hercov. Diváci majú tú smolu, že protagonisti majú zmluvu až na dva roky. Dúfam, že si neskôr kúpia lístky na hru lepšieho autora. Verím, že sa dožijem čias, keď sa nebudem musieť pýtať, koho pravda a láska ku komu zvíťazila, nad klamstvom koho a nenávisťou ku komu.
Včera pán premiér, nový pán premiér povedal, že sa v zahraničí šíria dezinformácie o Slovensku, za ktoré sú zodpovední aj sami Slováci. Môžem to potvrdiť. Napríklad v novembri 1990 uverejnil vplyvný Newsweek citát, ktorý znel: "Pre Slováka je identifikovať sa s českým intelektuálom tak ťažko a také ťažké, ako je pre Texasana ťažké indentifikovať sa s britským gentlemanom. " Podpísaný Boris Lazar, člen slovenskej Verejnosti proti násiliu. Čiže sú na vine, keď platia na reprezentačných miestach ľudí, ktorí sa nedokážu stotožniť so subjektom, ktorý reprezentujú a šíria šovinizmus proti národu, z ktorého vyšli.
Na záver mi dovoľte zareagovať na bývalého člena vlády, ktorý poúčal televíznych divákov, aby si nemysleli, že samostatná Slovenská republika bude pre Slovákov rohom hojnosti. Neviem, kto a kedy to tvrdil. Avšak musím podotknúť, že rohu hojnosti sa Slovensku nedožičilo v žiadnom štátnom útvare - ani za Rakúsko-Uhorska, roh hojnosti nepriniesla ani masa-
rykovsko-benešovská prvá Československá republika, nešťastný Slovenský štát s totalitnými znakmi stál a stojí Slovákov veľa. Komunistický roh hojnosti centralistickej Československej socialistickej republiky máme v živej pamäti. Myslím si ale, že tu ide o čosi iné. Ide o to, aby zvrchovane rozhodovalo o sebe, o svojej kultúre, ekonomike a aj pykalo za svoje chyby, ale za chyby vlastné a nie za chyby cudzie. /Potlesk. / V akomkoľvek štátnom útvare, ktorý mu to plnohodnotne umožní. Považujem federáciu pre dva štátotvorné subjekty za model nevhodný.
Ďakujem za pozornosť. /Potlesk/.
Podpredseda SNR M. Zemko;
Ďakujem pánovi poslancovi. Slovo má pán poslanec Ľupták. Pripraví sa pani poslankyňa Vilčeková.
Poslanec I. Ľupták:
Vážený pán predsedajúci,
vážené plénum,
vážení členovia vlády,
pán Kvietik sa sťažoval, že sa mu bude tažko hovoriť po takej veľkej osobnosti. A ja sa sťažujem, že on mi to ešte sťažil. /Potlesk/. Chcem sa vyjadriť k správe o uznesení predsedníctva, ktorú máte pred sebou, k časti, ktorá sa zaoberá plnením programového vyhlásenia, čo sa tiež podieľalo na rekonštrukcii vlády. Myslím, že si treba položiť otázku, či vývoj hospodárstva na Slovensku, ako je popísaný v správe predsedníctva, je len chybou vlády Slovenskej republiky, či dokonca jej predsedu, alebo je to následok hospodárenia za posledných 40 rokov, následnej ekonomickej reformy, ktorá je
nutná, navyše, keď už pri prijímaní scenára ekonomickej reformy sme vedeli, že približne tieto následky bude mať.
Ďalej sú v správe uvedené jednotlivé body programového vyhlásenia s komentárom o ich neplnení. K tomu, myslím, treba dodať, že programové vyhlásenie vlády bolo robené pred deviatimi mesiacmi a vývoj ani u nás, ani v ostatnej Európe nestál. Neviem, do akej miery môžeme viniť premiéra za to, že neodhadol také rýchle spojenie Nemecka, že Sovietsky zväz je v takom stave, v akom je, že bola vojna v Iraku, že naši tradiční obchodní partneri - Maďarsko, Poľsko, Bulharsko, Rumunsko - sú nesolventní a naši spoľahliví bývalí obchodní partneri nám neplatia za tovar. Navyše, keď zahraničný kapitál oproti našim predpokladom po 17. novembri je voči nám strašne opatrný. Všetky uvedené momenty znamenajú pre nás stratu trhov a následne stratu výrobných programov značnej časti našich fabrík. Sú to známe fakty, takže je ich škoda opakovať. Ale toto si zrejme uvedomilo aj predsedníctvo a predvčerom pri inštalovaní nového premiéra ho požiadalo o predloženie doplnenia vládneho programu v zmysle tých faktov, ktoré som uviedol, a objektivizovanie, konkretizovanie tohto vládneho vyhlásenia.
Ide mi len o to, aby sme sa pokúsili o správne zhodnotenie príčin situácie, v ktorej sa nachádzame, aby sme po mesiaci či po dvoch, kecá situácia v našom hospodárstve bude pravdepodobne ešte horšia, nehľadali zase nejakú inú obeť. Iste, vláda má svoj podiel na terajšom stave. Najvýstižnejšie to zhodnotil v citáte uvedenom v správe sám jej premiér. Citujem: "Z hľadiska ekonomickej reformy slovenská vláda nemá prepracovanú efektívnu ekonomickú reformu, čo uznávam. Nemá program štrukturálnych zmien, nemá program rozvoja aktívneho trhu, nemá aktívny program otvárania a vyhľadávania investícií, nemá stanovený program priorít a hlavne nemá stanovený program transformácie ľudí zo sekundárnej do terciárnej sféry. Je vinný len premiér? Mal napríklad právo vymeniť nedobre pracujúceho člena vlády? Všetci vieme, že nie.