reformy na obyvateľstvo. Obyvateľstvo už nie je pokladané za dostatočne zrelé, aby sa mohlo dozvedieť pravdivú správu o neutešenom stave česko-slovenskej ekonomiky. Poslanci Federálneho zhromaždenia, ktorí si fakty vypočuli, by sa nemali na to sťažovať, ale mali by ich poskytnúť novinárom, ak už federálna vláda sa bojí vziať príklad zo Spojených štátov severoamerických, kde prezident každoročne podrobne informuje všetok ľud o stave únie. či je obava, že naši občania by pochopili, kde a v čom koreni súčasný neutešený stav, spoznali vinníkov a tak by rôzne sociálne demagógie a sugestívne popisy uťahovania opaskov stratili na svojej účinnosti?

Ak existujú témy, o ktorých novinári nemajú informácie alebo sa boja o nich písať, pre našu najbližšiu budúcnosť to nevešti nič dobré. Nebol márny urputný zápas o forme uzákonenia nášho rodného jazyka, keď hrozí, že onedlho v ňom budú vychádzať dva alebo tri denníky a náš jazyk bude pripadne živoriť v stĺpčekoch Lidových novín? Akými informáciami budú zahŕňaní naši občania, podľa čoho si budú môcť utvárať svoje názory, ktoré prejavia v najbližších voľbách?

Je v našich silách zachovať predpoklady pre možnosti šírenia čo najväčšieho spektra politických názorov, čo prenesene zaručuje aspoň základnú podmienku pre to, aby aj budúci parlament mohol byť pluralitný? Myslím si, že je, a keby to aj nebola pravda, je našou povinnosťou zviesť o slobodu tlače čo najurputnejší zápas. Všetci sa hlásime k pluralite, rozlíšme teda kto iba slovne a kto v jej záujme aj koná. Poverme zodpovednosťou za oblasť masmédií na Slovensku priamo tento parlament. Určite bude v jeho záujme trvať na tom, aby žiaden politický subjekt, i mimoparlamentný, nebol zvýhodňovaný alebo obmedzovaný a zrejme sa tento parlament nebude zdráhať udelovať licencie pre súkromné televízne spoločnosti.

Muži, ktorí svoje poslanie vidia v rozjímaní, dokážu tvoriť v tichu pustovne úctyhodné plány, lež realita života býva niekedy krutá. I najčistejšie myšlienky odráža akoby v krivom zrkadle a ich tvorcovia musia nezriedka zo dňa na deň meniť svoje postoje v pravý opak a tak ich dôveryhodnosť je nemálo spochybnená.

Poverme a zaviažme vládu, aby aj napriek skoro neriešiteľným ťažkostiam vo všetkých oblastiach života nášho spoločenstva považovala budúcnosť slovenských masmédií za prvoradú úlohu. Bez jej vyriešenia by všetky ostatné pripadne víťazstvá tak trochu strácali na lesku, ba mohli by sa premeniť i v prehru. Poprosme kolegov vo Federálnom zhromaždení, aby pochopili reálne ohrozenie plurality politickej scény Slovenska, ktoré by pravdepodobne zanedlho neostalo iba v hraniciach našej dedovizne, ale také isté problémy by mohli mat aj v Čechách a na Morave.

Spoza tejto tribúny si dovolím veľmi veľa a dovolím si poprosiť aj muža, právom pokladaného za najväčšiu morálnu autoritu našej krajiny, pána prezidenta Havla, aby zverejnil svoj názor na situáciu slovenských novinárov, ako muž najviac povolaný posúdiť silu pravdivého slova.

To je môj názor. Nechcel som predniesť nejaký čierny večerníček. Myslím si, že je to veľmi akútna otázka a my ako parlament by sme sa mali nad ňou zamyslieť.

Ďakujem za pozornosť. /Potlesk. /

Podpredseda SNR L. Nagy:

Ďakujem poslancovi Sládekovi. Prosím poslanca Mariána Andela zo Slovenskej národnej strany, aby sa ujal

slova. Nie je tu, tak stráca poradie. Do diskusie sa prihlásil pán poslanec Ján Ľupták - SDĽ. Pripraví sa pani poslankyňa Vilčeková - SNS.

Poslanec J. Ľupták:

Vážené predsedníctvo, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci,

dnes, keď ekonomická reforma, zvyšovanie cien všetkého tovaru sa dotýka všetkých pracujúcich, inteligencie, ale najmä dôchodcov a mladých rodín, ako aj študujúcej mládeže, je mojou povinnosťou ako poslanca chodiť medzi občanov, vypočuť si ich poznatky, podnety a pripomienky. Moje vystúpenie by som preto chcel zamerať na myšlienky a pocity pracujúcich zo závodov, miest a obci, ktoré som osobne navštívil.

Po 17. novembri som bol presvedčený, ako väčšina našich občanov, že to u nás vcelku v hospodárstve pôjde k lepšiemu, konštruktivnejšiemu riadeniu výroby, cieľavedomejšiemu rozvoju a realizácii výskumu, že sa v priebehu krátkej doby odstránia metódy administratívno-direktívneho charakteru. Veril som, že mladým, schopným inžinierom, technikom, ale i robotníkom bude otvorená cesta v podnikaní, že v zaostávajúcich štátnych podnikoch sa vyberú mladé a schopné kádre, zlepši sa organizácia práce a správnou mzdovou politikou sa zvýši pracovná morálka a produktivita práce, že konečne bude platiť zásada "kvalita sa platí, nekvalita postihuje".

Všetky tieto domnienky ostali len domnienkami. A skutočnosť? Od 17. novembra sme v rámci celého nášho priemyslu, toho, čo sa predpokladalo ponechať v štátnych podnikoch, i toho, čo v krátkej budúcnosti sprivatizujeme - verím, že to nebude zdĺhavé administratívne konanie - nestihli urobiť ani základné premeny reformy. Napríklad prepracovať alebo aspoň čiastočne upraviť mzdové normy, ktoré boli u nás zastaralé už v tzv. totalitnom systéme - zastaralé mzdové normy nepôsobia pružne na produktivitu práce, ba dávajú možnosť ďalej vegetovať, čo mnohým vyhovuje - pripraviť realizáciu malej privatizácie tak, aby rýchlo a pružne nahradila tú časť výroby, ktorá bola neefektívna, nepružná, nereagovala na vyššie kvalitatívne nároky spotrebiteľa, zamedziť formu podnikania špekuláciou, pripadne výmenou a predajom tovaru získaného z tzv. čierneho trhu. Ďalej ekonomická reforma veľmi málo využíva možnosti uplatnenia vyriešených výskumných úloh v priemysle, čim potláčame potenciál vedomostí našich inžinierov a technikov.

Nie som administratívny poslanec, ako mnohí iní poslanci, ktorí si založili poslanecké kancelárie s úradnými hodinami. Moje miesto vždy bolo medzi ľuďmi vo fabrikách, družstvách, školách, kde pálčivé problémy, na ktoré som poukázal, sa javia i naďalej ako nepovšimnuté, neriešené. Odo dňa, kedy som bol zvolený za poslanca, som navštívil takmer 30 inštitúcii. Smelo môžem povedať, že len priamym kontaktom s ľuďmi sa dozviem názory našich občanov na spoločenské a hospodárske dianie u nás. Moji voliči, ale i ostatní spoluobčania, sa obracajú na mňa s otázkami a prosbami, ktoré dnes v ich mene na pôde parlamentu nanášam.

V nežnej revolúcii bolo konštatované, že naša krajina je ekologicky zničená, že v priebehu 40 rokov nebolo takmer nič vybudované a čo aj, všetko je zlé, že vzdelanostná úroveň našich občanov je na úrovni rozvojovej krajiny, že náš priemysel v každom odvetví chátra a je veľmi zaostalý. Za týmito otázkami nasledujú otázky: Ako je možné, že ekológia a vybrané druhy priemyslu nie sú špecificky riešené osobitným vládnym programom, keď už nie ihneď, aspoň programom krátkej budúcnosti? Ako je možné, že len prednedávnom pán minister Klaus vyhlásil, že ekonomická situácia v našom štáte je únosná, nemáme takmer žiadne dlhy v zahraničí, ale naši občania neboli naučení skromnosti, plytvali s potravinami, výrobkami priemyslu, a neprešiel ani polrok, nasledovalo uťahovanie opaskov a otváranie sa svetu, najmä v cenových reláciách tovarov bežnej potreby?

Po týchto otázkach zo strany občanov sa pýtam, vážené predsedníctvo, vážené pani poslankyne, poslanci, nastal snáď čas, kedy sa začínajú v tmavej jame robiť poriadky? Vrátime majetky šľachticom a grófom? Veď predsa si to ich predkovia vyrobili poctivými rukami. Vtedy ľud nemusel hladovať, dostali najesť za to, že na majetku šľachty robili. Za zdedené byty, tzv. králikárne sa bude platiť o 100 % vyššie nájomné. Ľudí, ktorých sme dali vyštudovať s cieľom, aby bol využitý ich um najmä pre rozvoj spoločnosti, prepúšťame. No a čo je najhoršie, nepotrebujeme ani odborných robotníkov, lebo to boli boľševici. Tejto pocty sa dostalo i mne.

Nezaujíma nás osud učňovského školstva, kde sa pripravuje mládež na robotnícke povolanie. Mnohé organizácie sú dnes hlboko insolventné a nie sú schopné uhrádzať náklady spojené s výukou žiakov v učilištiach. Je síce pravdou, že táto otázka bola riešená uznesením vlády v novembri, ale toto je dnes nepostačujúce, nakoľko organizácie vlastniace stredné odborné učilištia sú platobne neschopné a tým je existenčná možnosť učilišťa priamo ohrozená. Nesmieme dopustiť, aby z dôvodu finančných prostriedkov bol prerušený výchovno-vzdelávací proces. Veď i žiaci v stredných odborných učilištiach majú rovnaké práva ako žiaci iných typov škôl. Myslím si, že štát by nič nestratil, keby daňovo zvýhodnil tie organizácie, ktoré uhrádzajú náklady na výučbu žiakov. Veď predsa tu vyrastá nová robotnícka trieda, ktorá tvorí najširšiu vrstvu obyvateľstva tohoto štátu a vytvára najväčšie spoločenské hodnoty. Preto žiadam, aby pálčivú otázka učňovského školstva vláda bezodkladne riešila.

Záverom svojho vystúpenia sa chcem dotknúť otázky postavenia robotníkov. Mrzí ma, že sa na robotníkov akosi zabudlo. Slovo robotník na pôde parlamentu a vo vystúpeniach našich vládnych predstaviteľov takmer nepadlo a ak aj, tak len v spojitosti s rušením závodov, výroby a následne ich prepúšťaním z práce, čo sa odôvodňuje tým, že na modernizáciu výroby nemáme peniaze. Vyplácame im podporu, perspektívne príspevok nezamestnaným. Tu sa mi natíska otázka: Ako je to vlastne s národným dôchodkom alebo produktom, ktorého hodnotu v nemalej miere tvorí robotnícka trieda? Ako vlastne dopadol rok 1989 a rok 1990 v rekapitulácií na národný dôchodok?

Preto žiadam vládu, aby boli verejne predložené ukazovatele dosiahnutého národného dôchodku v roku 1988, 1989 a 1990 s indexovým porovnaním. V nežnej revolúcii jedno z hlavných hesiel bolo "Povedzme si pravdu". Tak si ju teda povedzme i v tomto smere. Po nežnej revolúcii takmer každý žil v nádeji, že dostane šancu v novej demokratickej spoločnosti, že bude mat možnosť sebarealizácie. Túto možnosť sme väčšine ľudí nedali. Každý sa chce mat lepšie, žiť a pracovať v demokratickej spoločnosti, ale nebolo by snáď vhodné, aby to bolo na úkor druhého.

Ešte mám pár pripomienok. Dnes bolo v Národnej obrode napísané, že stavebníctvo sa rozpadá. Pán minister písal, že 35 tisíc stavbárov bude bez zamestnania a ďalší - počítajme dopravu a veci, ktoré s tým súvisia - takisto. Čiže nezamestnaných bude okolo 50 tisíc ľudí.

Chcel by som niečo povedať k cenzúre. Chodím po fabrikách, bol som v Tisovci. Bola tam aj televízia. Kritizoval som aj v minulosti. Viete dobre, že som veľký kritik. Aj v minulom režime som vystupoval ostro. Bolo mi jedno, či predo mnou šedi Paľo Hrivňák, predseda vlády alebo niekto iný, ja som mu to rovno povedal, aj iným komunistom. Tak to hovorím aj vám. Hovorili sme, že u nás bola cenzúra. Prišiel som do Tisovca, natočil sa záber z rozhovoru so ženami, ktoré majú problémy s odbytom a môžem povedať, že to nevyšlo tak, ako to malo vyjsť. Tak to zostrihali, že z toho vyšiel minútový šot. Je to smutná vec. V Tisovci sa ma pýtajú: ako to, že to nepustili? Motyčka obviňoval poslancov, že sa o nič nestarajú, len o to, aby sa tu nefajčilo a o svoje platy. Keď som išiel do rozhlasu reagovať na jeho vystúpenie, povedal mi: nesmieš povedať, že si komunista, nesmieš kritizovať žiadnu stranu a nesmieš tu politizovať. Vážení, nie je to cenzúra?

Chcem vám povedať, že ľudia sa na to tažko dívajú. Pracujúci ľud, ktorý má 1800 korún, ženy v Lučenci, ktoré robia od rána až do druhej poobede, majú 1800 korún, či tie vyžijú tak, ako my vyžijeme. Bol by som rád, keby ste sa nesmiali, páni poslanci. Mali by ste tam medzi nich ísť.

Chcem reagovať na vystúpenie pána Ivana Čarnogurského k majetku komunistov. Pán Čarnogurský nás obvinil, že všetko sme nakradli. Pán Čarnogurský, Ľupták robil poctivo a tisíce robotníkov robilo poctivo, platili si známky. My sme nič nenakradli. Ak sa vy tak cítite, tak teda neviem. Ale my nie /smiech v sále/, aspoň ja nie. Nesmejte sa, prosím vás. Ak by sme sa museli postaviť vedľa seba, neviem, kto by sa viac červenal.

Ďakujem. /Potlesk. /

- 424 - Podpredseda SNR L. Nagy:

Pán podpredseda Čarnogurský má faktickú poznámku. Prvý podpredseda SNR I. Čarnogurský:

Pán poslanec, dúfam, že ste môj príspevok nechápali ako obvinenie jednotlivých komunistov, že nakradli majetok. Svoju poznámku som povedal veľmi premyslene a trvám na nej, pretože ten majetok v hodnote 13 mld korún naozaj nebol vytvorený komunistickou stranou ako organizáciou, ale bol ňou privlastnený práve z rúk a výsledkov práce aj robotníkov, aj vás, ale aj mňa, ktorý som takisto robil. A len preto som vtedy reagoval na pripomienku pána predsedu Weissa, že takto nakradnutý majetok predsa nemôžeme teraz ústavne chrániť. Pripúšťam, že to bolo formulované trochu emotívne, ale naozaj ten majetok nebol nijako legálne tej strane pririeknutý. Ona si ho sama brala, o tom si sama rozhodovala. Tak prosím vás, čo je to, akým slovom sa označuje aj dnes majetok, ktorý si niekto neoprávnene prisvojí. Nemajte mi to za zlé, tá forma snáď nebola vhodná.

Podpredseda SNR L. Nagy:

Faktickú pripomienku má pán poslanec Tatár. Poslanec P. Tatár:

Vážené dámy, vážení páni,

chcel by som veľmi stručne reagovať, detailne nemá význam. Pri všetkých polemikách vzniká základný problém, že rámec, vokabulár a celé videnie, v ktorom sa niektoré vystúpenia pohybujú, sa dnes už vlastne vôbec nedajú použiť, takže akoby sám strácal zmysel. Možno by sme sa mohli niektorých takýchto implicitných nedorozumení vyvarovať. Neposúvajme dve historické doby na seba. Dnes predsa žijeme v dobe ekonomickej reformy, nemôžeme ju merať niečím, čo sme prekonali.

Ďakujem. Podpredseda SNR L. Nagy:

S ďalšou faktickou pripomienkou vystúpi poslanec Brndiar.

Poslanec I. Brndiar:

Nechcem pokračovat v reťazi faktických pripomienok, ale predsa sa tu vážne napadla sloboda tlače a sloboda prejavu. Ak si pán poslanec Ľupták mysli, že skutočne sú odôvodnené jeho tvrdenia, nech sa obráti na patričné inštitúcie. Chcem pripomenúť, že i tu, v tejto sále, sme prijali listinu občianskych práv a občianskych slobôd a Federálne zhromaždenie to prijalo ako ústavný zákon. Tam sú významné ustanovenia k tejto otázke. Ak má ktokoľvek pocit, že sa porušujú občianske slobody, nech sa ich domáha. To však neznamená, že čokoľvek, v ktoromkoľvek médiu sa odvysiela. To je vec šéfredaktora. Napríklad pán Ľupták vo svojej strane má svoj denník Pravda a neviem, či tam nemôže uplatňovať svoje názory. Každá strana to má a každý to môže takto robiť. V tejto otázke ostro protestujem proti tomu, že u nás je nejaká cenzúra. V minulých rokoch cenzúra bola veľmi citeľná.

/Potlesk. /

- 426 - Podpredseda SNR L. Nagy:

Ďakujem pánovi poslancovi Brndiarovi. Ešte sú dve faktické pripomienky - pán poslanec Ľupták a pán poslanec Ondruš.

Poslanec J. Ľupták:

Nechcel som vystúpiť, ale keď ma vyprovokoval pán poslanec Brndiar, chcem povedať, že televízia a rozhlas nepatria hádam jednej strane, ale asi nám všetkým. Nie? Lebo ich riadi štát. Takže neviem.

Podpredseda SNR L. Nagy:

S faktickou pripomienkou vystúpi pán poslanec Ondruš.

Poslanec M. Ondruš:

Pán poslanec Ľupták hneď na začiatku použil formuláciu "tzv. totalitný systém". Myslím si, že hlavne slovíčkom "takzvaným" ukázal svoj postoj k uplynulej dobe a k dobe dnešnej. A v tom chápem aj celé jeho ďalšie vystúpenie.

/Potlesk. / Podpredseda SNR L. Nagy:

Využívajúc výhody § 19 rokovacieho poriadku sa prihlásil pán poslanec Andel - SNS.

Poslanec M. Andel:

Vážené dámy, vážení páni,

svoje vystúpenie začnem stručnou a jednoduchou myšlienkou, teda aspoň si myslím, že je jednoduchá. Hospodárstvo musí slúžiť národu a nie naopak. Ak si položíme otázku, či slovenské hospodárstvo skutočne slúži obyvateľom Slovenskej republiky, je naporúdzi odpoveď, ktorú nám dala súčasná realita. Slovenskí občania slúžia federálnemu hospodárstvu. To, čo sa v oblasti hospodárskej politiky na Slovensku deje v praktickej realizácii, nemá vonkoncom nič spoločné so schváleným scenárom ekonomickej reformy, a teda v súčasnosti tak často vedené diskusie o jeho platnosti sú vlastne zbytočné. Opäť to totiž vyzerá tak, že - prepáčte za výraz - partia diletantov, ktorá sa tvári, že jediná rozumie makroekonomickým súvislostiam, v skutočnosti im opäť raz nerozumie. Z minulosti si pamätáme dosť takých odborníkov, ktorí neustále realizovali rôzne reformy, prestavby a experimenty, mysliac si, že radoví občania sú pokusnými králikmi, s ktorými si možno robiť čokoľvek.

Bohužiaľ, z týchto skúsenosti sme sa zatiaľ nepoučili. A výsledok? Celý národ je vlastne v súčasnosti rukojemníkom cien. Toto doslova neľudsky zneužívajú chamtivci, či už v štátnych obchodných a, bohužiaľ, dosť často i v súkromných organizáciách. Napríklad Zdroj dáva k obchodnej cene rôznych druhov potravinárskeho tovaru prirážky vo výške 90 až 400 %. Že to má krutý dopad na sociálne slabšie skupiny nášho obyvateľstva, to v podstate nikoho nezaujíma. Kolotoč trhového mechanizmu sa roztočil, všetko je teda v najlepšom poriadku. Človek, občan Slovenskej republiky, staraj sa o seba a snaž sa, aby si toto nejako prežil. Peniaze zo štátneho rozpočtu sú predsa určené na iné

účely. Napríklad do utečeneckých táborov, aby svet videl, akí sme humánni, a po schválení reštitučného zákona na odškodnenie všetkým možným a nemožným, no určite nie chudobným, fyzickým osobám. Nech svet vidí, že sme štedrí. Ale prosím vás, nie je toto zvrátenosť? Veď keby sa oficiálne zverejnená suma, ktorú pohltia reštitúcie /60 mld korún - a som presvedčený, že skutočná suma bude oveľa vyššia, cca 80 mld korún/ sa použila na dotácie potravinárskych výrobkov, určite by sme dnes nemali obavy, či nám niekto zomrie hladom. Ale to sa vraj nedá. Prečo? To neviem ani sám, ale viem, že snáď niekto moje slová označí za tzv. sociálnu demagógiu, či je to sociálna demagógia, nech posúdia občania sami a nech si každý z toho vyberie, čo chce sám.

Z akého dôvodu v podstate som takto kritický? Je totiž až tragikomické, keď človek sleduje priebeh cenovej liberalizácie a malej privatizácie, čoby dvoch základných kameňov reformného procesu. Už dnes je úplne jasné, že hlavný zámer cenovej liberalizácie zmeniť cenové relácie a nastoliť akýsi ich optimálny trhový variant, sa nesplnia. Dokonca ani sľubovaná zmena vo vzťahu potravinárskeho a priemyselného tovaru sa neuskutočnila. Lacného priemyselného tovaru ako kompenzácie drahých potravín sa asi tak ľahko nedožijeme. Ešte komickejšia je kampaň vedená okolo malej privatizácie.

Niekoľko, treba podotknúť, že najmä federálnych vládnych činiteľov, sa snaží národu nahovoriť, že pár tisíc životnostníkov, korí si v dražbe kúpia niektorú z už existujúcich prevádzok štátnych podnikov, predstavuje rozvoj podnikateľstva kolosálnych rozmerov. Pritom sa nič nerobí s odštátnením veľkej podnikateľskej sféry. Samozrejme, ako by sa aj mohlo, keď na štátnych úrovniach je stále obrovské množstvo úradníkov, ktorí veľmi radi realizujú tzv. funkcie zakladateľov. Vedenia podnikov sú paralyzované,

pretože ich ovládajú predovšetkým personálne obavy z neistej budúcnosti. Pracujú bez akýchkoľvek záruk. To znamená, že v podstate sú nútení vybrať si jednu z dvoch možností, buď robiť poskokov štátnym úradníkom, ktorí ich možno láskavo navrhnú do predstavenstva budúcich akciových spoločnosti, alebo robiť pätolízačov agentom zahraničných firiem, ktorí sa možno nad nimi zľutujú a spoločne vytvoria podnik so zahraničnou majetkovou účasťou, samozrejme, za veľmi lukratívnych podmienok pre zahraničnú firmu.

Zaujímavé je i porovnanie praktickej realizácie hospodárskej politiky monetarizmu USA známej u nás pod menom Reaganomika a monetarizmu "made in Klaus" v našich podmienkach. USA išli cestou zúženia subvencii, odstránenia regulačných opatrení, oslabenia pozícií odborov a najmä s politikou vysokých úrokových sadzieb a nadhodnotenia dolára. Cieľom bolo prekonanie relatívne dlho trvajúceho krízového vývoja, likvidácia technicky zastaralých kapacít, presun časti energeticky a surovinovo náročných a ekologicky závadných výrob do zahraničia a získanie kapitálu pre rozvoj technicky vyspelých tzv. nových odvetví. Obmedzovanie výdavkov štátneho rozpočtu sa však nedotýkalo vojenských resp. zbrojárskych výrobkov, ktoré mali stimulovat zamestnanosť a oživiť nadväzujúce výroby civilného sektoru.

U nás pán Klaus skombinoval obdivuhodný model ekonomickej reformy. Napríklad devalvácia koruny, ale naproti tomu vysoké úrokové sadzby, a nie sú vytvorené dostatočné legislatívne podmienky pre príliv zahraničného kapitálu. Boj proti inflácii, ale oproti tomu devalvácia, presadzovanie konkurencie, ale hneď na to colná ochrana, presadzovanie cenovej liberalizácie pri zmrazených mzdách, čo je vlastne skoro na posmech.

Vychádzajúc z toho každý občan Slovenska resp. takmer každý občan Slovenska sa márne pokúša dopátrať, k akým pozitívnym cieľom majú viest praktické opatrenia federálnej hospodárskej politiky. Zatiaľ sa v tomto smere v občanovi vybudoval iba veľký strach a obavy z budúcnosti. I bežnému podniku praktická realizácia ekonomickej reformy vytvorila dodávateľsko-odberateľskú neistotu, drahé úvery, prvotnú, druhotnú a vyšších stupňov platobnú neschopnosť, zisku a ďalšie a ďalšie nepríjemné veci.

Nechcem iba bit hlava nehlava a za každú cenu kritizovať, ale v dôsledku sociálnych problémov a strachu z budúcnosti voličov všetkých politických strán a hnutí, ktorých zástupcovia sedíme tu v slovenskom parlamente, je pre nás povinnosťou na tieto veci poukazovať a snažiť sa o ich riešenie. Samozrejme, že sám nemám žiaden zázračný recept na riešenie týchto problémov. Myslím si, že to nie je potrebné. Východisko resp. východiská naznačujú poprední svetoví ekonómovia, ďalej napríklad pán Komárek, iniciatíva 61 krokov k slovenskej identite pod názvom Zvrchované Slovensko, ako i Nezávislé združenie ekonómov Slovenska, ktoré 4. februára vo svojom vyhlásení dosť konkrétne zo slovenského hľadiska nielen kritizuje, ale aj navrhuje konkrétne alternatívne riešenia tohoto problému. Bohužiaľ, voči týmto názorom sme zatiaľ hluchí. Pýtam sa dokedy?

Ďakujem. /Potlesk. /

Podpredseda SNR L. Nagy:

S faktickou pripomienkou sa hlási pán poslanec Hübel.

- 431 - Poslanec J. Hübel:

Veľa reči počúvam o ekonomickej reforme. Chcem sa v prvom rade spýtať pána poslanca Andela, či je ekonóm?

Poslanec L. Andel:

Našťastie nie. Poslanec J. Hübel:

Takže všetky tie reči beriem ako nezasvätené. Počul som, a nielen počul, ale aj čítal v Pravde, že ešte v minulom roku poskytol váš bývalý predseda Móric interview, v ktorom predniesol, že má ekonomickú reformu pre tento národ. Do dnešného dňa som ju nevidel. Dovolím si tvrdiť, že najlepšie je kritizovať, ale nič neurobiť. Bol by som veľmi rád, keby pán Andel predniesol konkrétnu ekonomickú reformu, ktorá by bola alternatívnou reformou našej slovenskej vlády, aby si tá vláda mala z čoho vybrať.

Ďakujem. Podpredseda SNR L. Nagy;

Ďakujem. Vystúpi podpredseda vlády pán Kučerák. Podpredseda vlády SR J. Kučerák:

Vážené predsedníctvo, dámy a páni,

keď som počúval prejav pána Andela, mal som dojem, že pokračuje v prejave pána Ľuptáka. /Potlesk. / Myslím si, že o mnohých veciach naozaj v spoločnosti treba debatovať

seriózne a bez zbytočných emócii, nemiešať sto veci naraz a ísť takým populistickým spôsobom. Pán Ľupták hovoril, že veril, k akým zmenám tu dôjde, že všetci sa budeme mat dobre, bude sa dobre odmeňovať, že nebudeme prepúšťať ľudí. Kto my? My prepúšťame ľudí? Ale naozaj si myslíme, že k takým zmenám môže dôjsť za pár mesiacov, alebo za rok? Však sa tu 40 rokov sľuboval nejaký raj, nejaká ideálna spoločnosť a nič sa nedosiahlo. Urobili sme nejaký projekt alebo program ekonomickej reformy, kde žiadame asi 3 roky. Pán Ľupták, budete mat toľko trpezlivosti, aby ste ešte naozaj tie 3 roky počkali? Nechceme na tie sľuby 40 rokov. Možno, že sa potom ukáže, či sme schopní alebo neschopní, či naše predstavy sú opodstatnené alebo nie.

Dovoľte mi niekoľko poznámok k tomu, čo sa tu hovorilo. Kritizujú sa štátne podniky, že tam nefunguje odmeňovanie, že sa prepúšťa, ale zmysel reformy spočíva práve v tom, že štátne podniky nechceme mať. Ak kritizujete, že tu niečo nefunguje, a kritizujete zároveň štátne podniky, tým vlastne nepriamo podporujete ekonomickú reformu. Teda nemôžete kritizovať ekonomickú reformu, lebo jej zmysel spočíva práve v tom, že chceme tieto štátne podniky pretvoriť na iné, kde nebudú platiť rôzne nezmyselné normy a kde bude naozaj úplne iné odmeňovanie, na základe výkonov, na základe zisku, na základe schopnosti a vôbec ziskovosti podnikov. Teda načo tu neustále kritizovať štátne podniky a dávať to do súvislosti s reformou? Chceme sa ich rýchlo zbaviť a chceme rýchlo urobiť privatizáciu a trasformáciu týchto podnikov. Ak sa nám to nedarí, nie je to ani tak chybou vlády. Veď dobre viete, že naša vláda chcela robiť malú privatizáciu už v minulom roku a veľkú privatizáciu sme plánovali začať už v januári. Ale už si konečne zvyknime, že tu je demokratický systém a veľa subjetov - vláda, parlamenty, zamestnávatelia, odbory a sociálny konsenzus vzniká v nejakom dialógu. Ak sa malá privatizácia začala vo februári a liberalizácia cien v januári, bodaj by sa nám všetko podarilo naplánovať v spoločnosti tak, že to bude mať mesačný rozdiel. Spoločnosť nie je fyzikálny systém, že si môžme naplánovať tak, ako chirurg alebo fyzik, že urobí určitú časť v určitý deň.

Pán poslanec Ľupták tiež hovoril, že teraz vraciame majetky grófom. Odkiaľ sa berie táto demagógia? Vecne predsa debatujeme, pokiaľ bude siahať zákon o reštitúcii a našou snahou je, aby to neprekročilo rámec roku 1948, aby sme sa nevracali ďalej. Koho vlastne obviňujeme, že chce navracať majetky grófom? Dokonca, ak ste dnes čítali naše vyhlásenie v Hospodárskych novinách, ekonómovia vyhlasujeme, že chceme obmedziť reštitúciu len na nevyhnutnú mieru naturálnej reštitúcie. Tak nechápem, voči komu je tá demagógia?

Problém učňovského školstva vláda rieši. Ministerstvo školstva prebralo určitú gesciu za učňovské školstvo. Nie je pravda, že podniky sa vzdávajú a že sa nechcú o to starať. Za mnou osobne boli predstavitelia a zástupcovia rezortu strojárstva, ktorí chcú mať školstvo, chcú sa oň postarať a vedia sa oň postarať. Situácia nie je tak jednoduchá, ako si niekto predstavuje.

Hovorilo sa tu tiež o daňových úľavách. Myslíme si, že štát alebo vláda je orgán, ktorý každému dá daňové úľavy. Daňové úľavy znamenajú zásah do príjmovej časti štátneho rozpočtu. Keby mal každý daňovú úľavu, štátny rozpočet nemá žiadny príjem. A pred chvíľkou ste odhlasovali, že každý rok pôjde minimálne 0, 5 % na kultúru. Nie? Neodhlasovali? Pardon. Ale predsa by sme chceli, aby boli výdavky na kultúru, školstvo atď. Keby sme dali každému daňovú úľavu, opakujem, štátny rozpočet nemá žiadny príjem.