ne, to znamená, že mnohé zápisy, ktoré sú v Bratislave, sa voľne prelínajú v Prahe. Bolo to v celoštátnom rozsahu.

Pochopiteľne, že takto utvorená skupina by mala mat veľmi silný alebo výdatný pracovný rytmus. Zrejme sa to nebude môcť vykonávať nejakým jedným rozhovorom. Táto skupina môže potom informovať plénum Slovenskej národnej rady o tom, aký je rozsah problému, ako možno navrhnúť riešenie, ako možno navrhnúť postup. Potom plénum Slovenskej národnej rady na základe odporúčania klubov môže schváliť parlamentnú komisiu, ktorú pracovne môžeme nazývať "lustračnou". Podľa môjho názoru už dnes, pripadne zajtra by poslanecké kluby mali týchto ľudí navrhnúť. Už dnes alebo zajtra by táto skupina bola odsúhlasená a už v najbližších dňoch by sa mala skontaktovať s ministrom vnútra a s parlamentnou skupinou vo Federálnom zhromaždení.

Chcem pripomenú., že demokracia je, okrem iného, aj dokonalé poznanie veci. My tento problém nepoznáme, musíme sa s nim oboznámiť a práve preto je klub VPN za korektné riešenie tohoto problému.

Ďakujem. Prvý podpredseda SNR I. Čarnogurský:

Ďakujem poslancovi Strýkovi. Ako ďalší sa prihlásil poslanec Hrnko.

Poslanec A. Hrnko:

Vážené predsedníctvo, dámy a páni,

mal som pripravené vystúpenie k tejto otázke. Žiaľ, čakal som, že táto otázka bude prerokovávaná neskôr, takže

som si ho nechal doma a budem rozprávať podľa pamäti. Prepáčte mi, keď budem niekedy trošku nesúvislý.

Predovšetkým tu chcem prehlásiť, že v živote som sa stretol so živými eštebákmi raz a aj toto naše stretnutie skončilo zle, lebo som ich "záslužnú činnosť" prirovnal k podobnej "záslužnej činnosti" ústrednej štátnej bezpečnosti za Slovenského štátu, a že som nikdy nespolupracoval, ani nikdy žiadne správy nedával žiadnym orgánom činným v tejto otázke. Hovorím to preto, aby moje vystúpenie nebolo pochopené v tom zmysle, že sa chcem chrániť. Splnomocňujem pána predsedu Slovenskej národnej rady a pána ministra vnútra, aby moju osobu lustroval a výsledky lustrácie zverejnil v tlači, ak sa nejaké nájdu.

Vec je však omnoho závažnejšia, aby sme prešli nad touto otázkou s úsmevom alebo nejakým spôsobom sa bezhlavo pustili do nejakých veci, ktoré by sme museli potom v budúcnosti ľutovať. Pôvodne, keď vznikol problém lustrácii, nezaujal som ani také, ani onaké stanovisko, v podstate som nemal k tomu nejaké konkrétne výhrady, ani som to nepokladal za potrebné, o tom, aby som zaujal negatívne stanovisko k lustráciám, ma presvedčil článok, ktorý bol publikovaný asi pred týždňom v Práci. Bolo to vlastne vystúpenie resp. interviev pána federálneho poslanca Malého. V tomto interviev skrátene povedal asi toľko, že predtým sme si vždy so Slovákmi rozumeli a teraz prišla pomlčková vojna, kompetencie, že halušky, ktoré sa platili na Federálnom zhromaždení, budú oba národy veľmi draho splácať a že to je vlastne akcia "klin". Teda niekto tu chce všetko naše snaženie za suverenitu Slovenska resp. za právomoci Slovenskej republiky hodiť do nejakej akcie "klin", ktorú si podľa môjho názoru niekto vymyslel. Neverím, že nejaké štruktúry majú záujem o nejaký radikálny zvrat, okrem večne včerajších, ale tých podľa môjho názoru môže ministerstvo vnútra veľmi rýchlo zaregistrovať a že najväčší klin medzi českú a Slovenskú republiku vrážajú ti, ktorí rečnia, resp. podávajú také vyhlásenia ako poslanec Malý.

Pozrime sa na problematiku lustrácii z hľadiska celkového 70-ročného vývinu česko-slovenskej štátnosti a zistime, že štátno-bezpečnostné resp. spravodajské materiály sa veľmi účinne využívali na potieranie politických protivníkov a hlavne podvrhnuté materiály. Spomeniem len niektoré také zaujímavé záležistosti. Už Tukov proces v roku 1929, hoci sa neskoršie dokázalo, že Tuka skutočne bol v začiatočných rokoch republiky spolupracovníkom maďarskej spravodajskej služby, sa konal na základe podvrhnutých materiálov. V Londýne počas odboja, keď chcel Beneš zlikvidovať slovenskú opozíciu voči jeho čechoslovakistickým plánom na obnovu republiky v čechoslovakistickom duchu, na základe podvrhnutých spravodajských materiálov zlikvidoval Hodžu, Osuského, na základe podvrhnutých spravodajských materiálov sa snažil zlikvidovať aj Prídavka, ktorý v zahraničí založil Slovenskú národnú radu. Avšak vtedy už britská spravodajská služba zistila, že vlastne dostáva podvrhnuté materiály, takže tieto veci nerealizovala podobne ako to realizovala v otázkach Hodžu a Osuského. Na základe podvrhnutých materiálov po roku 1945 sa likvidovali také politické osobnosti slovenského politického života, ako je Ursíni, vznikla aféra Bugár, Kemptný. Podrobnosti si môžete prečítať vo veľmi zaujímavej knihe, ktorú vydali najskôr v zahraničí a po novembri 1989 i tu doma českí historici.

Najväčším podvrhom, ktorý sa podaril československej spravodajskej službe, bola aféra s tzv. dokumentami čierneho jazera. Vtedy za veľkej slávy vytiahli z čierneho jazera dokumenty údajne z tretej ríše a v týchto materiáloch boli opäť kompromitujúce materiály na jedného štátneho tajomníka vtedajšieho bonského kancelárskeho úradu. Boli to veľmi dôveryhodné a dobré materiály. Takže ten človek čo robil, ako robil, biľak, že bol nacista a že spolupracoval na rôznych nacistických akciách, na ňom zostal až do roku 1968, kedy hlavný organizátor tejto akcie ušiel a celému svetu povedal, ako to skutočne s dokumentami z čierneho jazera bolo, že sa zobrali materiály zo štechovického archívu, že sa medzi ne vložili materiály kompromitujúce tohto človeka, jednoducho sa to zabalilo do nepremokavých vriec, hodilo do jazera a potom sa to za prítomnosti kamier vytiahlo. Teda keď sa budeme púšťať do lustrácii, uvedomme si, že česko-slovenská spravodajská služba má už veľkú skúsenosť, ako politických odporcov jestvujúcej moci zdiskreditovať a zlikvidovať.

Druhá vec je, že od roku 1918 v tomto národe existuje obrovská sebaprzniaca masochistická tendencia vyraďovať, vyhadzovať resp. znemožňovať ľudí, ktorí sa nejakým spôsobom podieľali na činoch resp. existencii predchádzajúceho režimu. Spomeňme si len, že v roku 1918 uhorské ministerstvo vnútra dalo vypracovať zoznam ľudí, ktorí sú na Slovensku štátne nespoľahliví. Do tohto zoznamu sa dostalo asi 500 ľudí. Tento zoznam sa po roku 1918 dostal do rúk Vavra Šrobára a na základe neho sa potom vypracovala celková teória, že vlastne za Uhorska bolo len 500 uvedomelých Slovákov a že všetci ostatní, ktorí sa zapájali do politického života po roku 1918, sú tzv. októbroví Slováci resp. októbristi a že nemajú vlastne čo robiť v politickom živote Slovenska, že sú to maďaróni, hungarofili atď. Týmto spôsobom sa celých 20 rokov slovenské autonomistické hnutie diskreditovalo, pretože ľudia, ktorí v ňom boli zapojení, zväčsej časti a nie celkom, do roku 1918 boli pre uhorské ministerstvo vnútra nezaujímaví resp. nevyvíjali takú činnosť, ktorú by toto ministerstvo vnútra pokladalo za protištátnu.

V roku 1939 vznikol Slovenský štát. Nebol to síce silný, nejaký veľmi radikálny rez, ale zo slovenského vnútorného života boli veľmi jasne a veľmi naliehavo vytlačení tzv. čechoslovakisti. Po roku 1945 boli zo slovenského života vyhodení všetci ľudáci, po roku 1948 všetci buržuji, po roku 1950 všetci buržoázni nacionalisti. V roku 1958 sa začala veľká selekcia slovenských vedcov za to, že chceli napísať slovenskú encyklopédiu. Po roku 1970 bola veľká akcia, ktorá vyradila v celom česko-slovensku asi 500 tisíc ľudí. Nerád citujem ľudí, ktorí mi osobne nie sú sympatickí resp. ich činnosť odsudzujem, ale v roku 1939 bývalý aktívny ľudák, neskorší minister vnútra Alexander Mach na margo jedného výroku českého kňaza v Chicagu, ktorý sa vyhrážal, že všetkých ľudákov po obnovení československej republiky povešajú, povedal: "Áno, vyhrážate sa nám, že nás obesíte, ale my vám hovoríme, že do politiky je veľmi ľahko šibenicu zaviesť, ale vytiahnuť odtiaľ veľmi tažko. " A koľko bolo tých šibeníc v slovenskej politike po roku 1945? Najskôr skutočných a potom takých, ktoré popravovali nie síce fyzicky, ale morálne, ktoré vyraďovali ľudí z nášho spoločenského života. Dokedy chceme mat tieto šibenice v našom spoločenskom živote? Dokedy sa ešte chceme takto sebatrýzniť a vyraďovať z našich radov ľudí len preto, že boli prívržencami predchádzajúceho režimu? Samozrejme, ak niekto robil trestnú činnosť a táto trestná činnosť je dokázateľná, ak niekto porušoval svoje služobné povinnosti, treba ho za to súdne postihnúť. Ak niekto vyvíjal činnosť v zmysle koncepcie štátnej bezpečnosti po tom, ak bola táto štátna bezpečnosť zakázaná, máme možnosti na to, aby sme ho stíhali, aby sme ho postavili pred súd za protištátnu činnosť. Paragrafy v tomto štáte ešte nikto nezrušil.

A ešte jednu poznámku, ktorá sa ma týka osobne. Keď som dostal svoj kádrový spis v akadémii, keď sa tieto oddelenia rušili a môj spis som dostal domov, v jeho záložke som sa dozvedel, že niekedy v máji 1989 si môj spis vypožičalo ministerstvo vnútra. Neviem, prečo si ho vypožičalo, ale z určitých náznakov, ktoré sa mi dostali z tohto ministerstva cez rôzne kanály, som sa dozvedel, že moja činnosť, resp. moje vystupovanie proti tzv. trojjedinej ústave, proti snahe likvidovať federáciu, sa určitým kruhom nepáčilo a začal som byť nepohodlný. Každý vieme, kto bol autorom trojjedinej federácie, kto bol autorom zákonných opatrení, ktoré sa prijímali vo Federálnom zhromaždení začiatkom roku 1989. Tento človek však na východnom Slovensku hovorí, že prešiel lustráciami, on je lustračne čistý. Ale on a ďalší, ktorí dnes v niektorých hnutiach vystupujú, vytvárali právny rámec, aby tento systém štátnej bezpečnosti existoval.

Takže keď prijmeme princíp lustrácie, treba predovšetkým vylustrovať všetkých tých, ktorí vytvárali právny rámec na to, aby štátna bezpečnosť pôsobila, aby pôsobila takým spôsobom a vykonávala takú činnosť. Preto v princípe nie som proti lustrácii, ale som proti výberovej lustrácii. Som za to, aby sa zákonnou cestou stanovilo, kto bol spolupracovníkom - ak to prijmeme - a všetky tieto mená sa zverejnili a zároveň aby sme sa vyhli tomu, čo sa stalo po roku 1970, že sme tu mali doživotne odsúdených ľudí, aby sa stanovilo, dokedy tá karanténa pre týchto ľudí platí. Keď teda budeme spútať lustráciu, uvedomme si, do čoho sa chceme pustiť.

Ďakujem. /Potlesk. /

Prvý podpredseda SNR l. Čarnogurský:

Ďakujem. Vystúpi pán poslanec Ondruš. Chcel by som poznamenať, že k prerokúvanej problematike nemáme materiály, neprerokúvame ani návrh uznesenia, je to vyslovovanie stanovísk. Zaujímavé je aj historicky podložené stanovisko, ak prispeje k tomuto problému, ako stanoviť mieru a ako ďalej postupovať, ale nie to, čo sa dialo pred sto rokmi.

Poslanec M. Ondruš:

Vážená Slovenská národná rada, vážená vláda,

v prvom rade súhlasím s poslancom Hrnkom v tom, že štátna bezpečnosť bola jedna ruka a že by sa patrilo pomenovat aj mozog, ktorý ju riadil. Na druhej strane však nesúhlasím s tým, ako prirovnával dnešné lustrácie napríklad k sedemdesiatym rokom. Keď dvaja robia to isté, nikdy nerobia to isté. útok proti čestným ľuďom a útok proti konfidentom ŠTB, to sa vôbec nedá porovnať, postaviť na jednu stranu váh to a na druhú to.

Chcel by som povedať, že ľudia od nás čakajú konkrétne činy. Preto si dovolím oboznámiť vás s mojim názorom na túto vec. Podľa mňa by sme mali celý problém rozdeliť do dvoch krokov. Prvý krok urobiť už na tejto schôdzi. Odhlasovať, že súhlasíme s lustráciami všetkých poslancov a všetkých členov vlády a požiadať komisiu v Prahe pre vyšetrovanie udalosti novembra, aby to urobila. Bude to oveľa rýchlejšie, ako keby to chodilo do Bratislavy a tu sa menovala komisia. Ja tej komisii plne dôverujem. Sú zvolení tak ako my. Potom, keď budeme všetci lustrovaní, navrhujem mená zverejniť. Proste nevidím dôvod, prečo by sme ich mali tajiť a prečo by sme mali týchto ľudí ľutovať. Viem si vysvetliť, že sme šli iba z troch dôvodov. Buď boli skutočne tak cynickí, že sa sem nehanbili ísť, aj keď o sebe vedeli, že sú konfidenti. Tých nemáme čo ľutovať.

Alebo sem šli na príkaz niekoho, čo je ešte horšie. Alebo šli do parlamentu a do vlády, lebo chceli byt populárni. Tak im tú popularitu doprajme. V Národnej obrode by som im vydelil prvú stránku aj s fotografiami.

V druhom kroku navrhujem poveriť už na tejto schôdzi iniciatívnu skupinu poslancov vypracovaním zákona, kde bude presne stanovené ako, koho a prečo lustrovať. A tu navrhujem tieto skupiny: súdy, prokuratúru - to už bolo povedané, ale navrhujem celú Kanceláriu Slovenskej národnej rady, nie iba vedúcich, celý úrad vlády, nie iba vedúcich a celú štátnu správu, nie iba vedúcich štátnej správy.

Ďakujem. /Potlesk. /

Prvý podpredseda SNR I. Čarnogurský:

Vystúpi poslanec Sládek. Poslanec V. Sládek:

Vážený pán predsedajúci, vážená Slovenská národná rada, dámy a páni,

pôvodne som vôbec nechcel k tomu hovoriť, ale niekoľko marginálii si predsa neodpustím. Myslím si, že sa falšovalo a proskribovalo počas celej známej histórie ľudstva, takže nie je to iba cnosť česko-slovenského štátu. Mohli by sme hovoriť o Egypte, o Summere atď. K akcii klin - akcia klin nemá svoju náplň vo vrážaní klinu medzi národ český a národ slovenský, ale šíriť nedôveru v radoch opozície doterajšej totalitnej moci. Akcia klin nezačala po novembri, prebiehala už aj predtým. Viac o tom nebudem hovoriť.

Právne postupy alebo neprávne postupy - prepáčte, možno teraz poviem trošku hlúpo - ale ja to vidím v rovine etickej. To je niečo, ako keby mi mal právny predpis určovat druh ženskej krásy, ktorý obdivujem. To nie je právna záležitosť, pretože verejnosť od nás očakáva odpoveď na otázku. Neočakáva, či budeme presní, či budeme dôkladní, alebo či sa o niekoľko rokov ukáže, že sme sa mýlili alebo nemýlili. Proste očakáva, čo povieme o svojich lustráciách, nie o lustráciách ako takých. Upozorňujem na jednu drobnosť, že česká národná rada a Federálne zhromaždenie určitý postoj zaujali, možno správny, možno nesprávny, ale my by sme tiež mali zaujať určitý postoj. Neagitujem za to, aby sme povedali áno, neagitujem za to, aby sme povedali nie. Ak povieme áno - ja teda poviem áno - ale ak by sme povedali áno, môžeme sa zmýliť, ak povieme nie, tak prepáčte, ale ako politické subjekty, ktoré sú zastúpené vo Federálnom zhromaždení a v Slovenskej národnej rade budeme mat dve kategórie poslancov, takzvaných čistých a takzvaných nečistých. Neviem, či by to bolo dobré, mne sa to nezdá byt správne.

Ešte tu bolo spomínané, že Komunistická strana Československa sa rovná ŠTB. Dávam tam znamienko nerovná sa. Poviem prečo. Nemyslím si, že štátna bezpečnosť, aj keby sa menovala hociako, bola vyslovene nástrojom komunistickej strany ako takej. Bola nástrojom komunistickej strany preto, lebo komunistická strana používala totalitné metódy. Kategória ľudí, ktorá sa chce podieľať na moci priamo - hovorím teraz o eštebákoch - by bola slúžila hocakému totalitnému systému. Preto mi je ľúto, že existuje uznesenie Predsedníctva Slovenskej národnej rady, ktoré z tejto pracovnej skupiny priamo vylúčilo zástupcov - ako sa tu uvádza - "za účasti parlamentných strán s výnimkou KSS SDĽ". Myslím si, že sú takisto parlamentnou stranou, mali byť v tomto pracovnom kolektíve a mali prejaviť svoj názor.

K vystúpeniu pána poslanca Ondruša chcem povedať, že súhlasím s krokmi, ktoré navrhol a ešte navrhujem jeden. Vidím to v troch kategóriách. Po prvé - máme sa vyjadriť k tomu, či na Slovensku budú lustrovaní poslanci Slovenskej národnej rady a členovia vlády Slovenskej republiky. Na túto otázku môžeme dať okamžite odpoveď a pripájam sa k tomuto návrhu. Tým by problém lustrácii mohol aj skončil. Potom už, samozrejme, sa pripájam k tomu, čo povedali kolegovia, že treba urobiť právny predpis. Ale to sa rozhodneme, či vôbec je takýto právny predpis potrebný alebo nie. Nechcem vás oberať o čas, takže o tom nebudem podrobnejšie hovoriť. Ale navrhujem ešte tretí krok. Aj keď sa hovorí, že sme nejakým pupkom sveta - aj v otázke reštitúcii - to je lož. Ak sa nemýlim, prinavracia sa majetok v bývalom východnom Nemecku, niečo sa vracia v Poľsku, takže nie sme pupkom sveta. Tie isté problémy mali aj v Portugalsku, v španielsku, v Grécku. V Grécku a španielsku prijali taký záver, že všetky materiály sa skartujú. Ak by sme urobili nejakú takú normu, tak povieme, že k tomu a tomu termínu tento proces konči, všetky materiály sa skartujú a tie, ktoré by náhodou niekto vytiahol, hocaká rozviedka alebo hocikto, boli by považované za neprijateľné, nerelevantné a podľa tohto postupu by sa nekonalo.

Takže navrhoval by som tieto tri kroky. Navrhujem schváliť prvý. O ďalších dvoch sa môžeme rozprával do nekonečna. To už verejnosť až tak na nás tlačiť nebude.

Ďakujem za pozornosť. Prvý podpredseda SNR l. Čarnogurský:

Ďakujem. Vystúpi pán poslanec Čečetka.

- 93 - Poslanec V. Čečetka:

Vážené predsedníctvo, vážené kolegyne, kolegovia, vážení členovia vlády,

dovoľte, aby som k tomuto problému zaujal stanovisko tak, ako ho predniesol môj predrečník, kolega z nášho hnutia Verejnosť proti násiliu. Som toho názoru, že viac-menej všetky subjekty, ktoré sú zastúpené v našom parlamente, k tomuto problému zaujali stanovisko svojich politických predstaviteľov, pripadne vrcholných orgánov. Napriek tomu, aby sme tento problém mohli skutočne vecne a do hĺbky posúdiť, prikláňam sa k jeho návrhu, aby toto plénum ustanovilo komisiu, ako ju naznačil. Navrhoval by som dvoch členov za každú stranu, aby zasadli politické kluby a týchto členov navrhli, aby boli schválení plénom, aby táto komisia sa čim skôr ujala práce. Nemyslím si, že by toto plénum malo činnosť takej politicky citlivej oblasti - myslím si, že dokonca ani nemôže - zveriť komisii, ktorá funguje pri Federálnom zhromaždení. Federálne zhromaždenie nemôže v tomto zmysle integrovať do uznesenia Slovenskej národnej rady. Myslím si, že kluby by mali dnes večer alebo zajtra ráno navrhnúť týchto dvoch kandidátov a aby táto komisia predostrela problém vo vecnej rovine tomuto plénu. Komisia, ktorá pracovala pri predsedníctve, niektoré veci naznačila, ale myslím si, že ako politický orgán pléna v tomto smere nemôže naďalej pôsobiť.

Ďakujem. Prvý podpredseda SNR I. Čarnogurský:

Ďakujem. Pán poslanec, považujem si za povinnosť stav spresniť. Komisia, ktorú som v úvode spomenul, nebola komisia pri predsedníctve. Asi nie ste mnohí informovaní o dianí vo svojich stranách. Túto komisiu navrhli vedenia jednotlivých strán. Z členov, ktorých som spomínal, sú len traja členovia predsedníctva - Tatár, Andel a Brndiar. Ostatní boli mimo predsedníctva, čiže je to presne tá komisia, o ktorej hovoríte, ktorú si strany menovali. To, či tam má alebo nemá byť aj člen za komunistickú stranu, nebolo rozhodnuté žiadnym hlasovaním. V diskusii v predsedníctve sa navrhlo komunistickej strane vzhľadom na to, ako sa táto problematika odvíja v spoločnosti, že by to nebolo vhodné, čo zástupca komunistickej strany v predsedníctve akceptoval. Bol by som rád, keby sa tento vážny problém odvíjal legislatívne správne. Už to, že ho teraz takto chaoticky ideme prerokúvať a dávať k nemu rôzne návrhy, to je najlepšia cesta, aby sme sa dostali do ešte nelegálnejšieho stavu, ako to už celé je. Myslím si, že aj zámerom predsedníctva bolo, aby zástupcovia strán pripravili akýsi východiskový návrh, názor, nie podklad pre zákon a potom aby sa to prerokovalo vo výboroch, aby to prešlo normálnou pripomienkovou cestou a potom aby sme buď prijali zákon alebo len prehlásenie, podľa rozhodnutia väčšiny výborov.

S faktickou poznámkou sa hlási poslanec Čečetka. Poslanec V. Čečetka:

Pán podpredseda, vy ste mi dobre nerozumeli. Navrhol som práve postup, ktorý by mohol túto diskusiu zastaviť. Ak by bol v pléne odsúhlasený, mal by aj určitú politickú legitimitu a v tomto smere by mohol ďalej pokračovat. Myslím si, že tak citlivý problém by mala riešiť skupina, ktorá je poverená celým plénom.

- 95 - Prvý podpredseda SNR I. Čarnogurský:

S faktickou poznámkou sa ďalej hlási poslanec Majer. Poslanec J. Majer:

Takúto skupinu predsa už máme ex ofo. Je to § 40 rokovacieho poriadku, kde podľa bodu d/ a f/ mandátový a imunitný výbor túto kompetenciu vlastne má. Ide len o to, aby poslanecké kluby súhlasili, že mandátový a imunitný výbor bude vykonávať aj túto činnosť.

Prvý podpredseda SNR I. Čarnogurský:

Ďalej sa hlási predseda Slovenskej národnej rady. Predseda SNR F. Mikloško:

Vážené poslankyne, vážení poslanci,

už som z lustrácii unavený, hoci som sa ešte nedal lustrovať. V prvom rade si myslím, že by sme nemali byť ničím tlačení. Lustrácie neprebiehajú ani v Poľsku, ani v Maďarsku, ani v NDR, zatiaľ prebiehajú len v Prahe. Ak prebiehajú v Prahe, neznamená to, že musia prebiehať aj v Bratislave. Proste môžeme sa pozrieť na juh alebo na sever a môžeme povedať, že nie je povedané, že práve západná strana sa s tým správne vysporadúva. Hovoril som o tom s prezidentom Bulharskej republiky. Povedal, že bulharský parlament to prijal, ale dostali sa presne do tých istých problémov, ako naše Federálne zhromaždenie. On sám povedal, že to vidí veľmi problematicky. Prvá vec teda je, aby sme neboli tlačení ani politicky, ani psychologicky. Sme najvyšší zákonodarný orgán Slovenskej republiky a rozhodujeme sa samostatne, pod žiadnym nátlakom.

Pán poslanec Majer poukázal na to, že existuje mandátový a imunitný výbor. Druhý návrh bol, aby vznikla nejaká komisia. To všetko sa mi zdá byt vo vzduchu, pretože o čom má mandátový a imunitný výbor rozhodovať? Predsa ten môže rozhodovať o veciach, ktoré sú nejakým spôsobom konštituované, uzákonené alebo jasné, ale problém lustrácii stojí naprosto vo vzduchu. A uvedomme si, že kompetenciou každého parlamentu, aj Slovenskej národnej rady, je prijímať zákony, pripadne vydať nejaké vyhlásenie, ktoré má svoju mravnú dimenziu. Ale čo vlastne chceme robiť? Vieme si predstaviť, že prijmeme uznesenie, že budeme lustrovať Slovenskú televíziu alebo Slovenský rozhlas? Veď na to nemáme právo. Vieme si predstaviť, že prijmeme uznesenie, že budeme lustrovať slovenskú vládu? Veď na to takisto nemáme právo.

Obávam sa, že nemáme právo prijať ani uznesenie, aby sme lustrovali Slovenskú národnú radu. Aby sme teda neprijali zákon, ktorý bude smiešny. Môžeme prijať volebný zákon, že povedzme v budúcich voľbách každý, kto bude kandidovať, musí prejsť lustráciami a lustrácie musíme presne definovať. Ale v tejto chvíli si neviem dobre predstaviť, na základe akého splnomocnenia by sme dali lustrovať poslancov nášho zákonodarného zboru, pokiaľ by o to sami nepožiadali, to znamená sami sa pre to nerozhodli. Ale čo potom? Predsa neexistuje zákon, na základe ktorého môžeme poslancov odvolať. Pražský parlament to rieši tak, že ich zverejni, teda vytiahne ich na pranier. Ale čo sú to za spôsoby? Skutočne nerozumiem.

Ďalej - ako chceme definovať pojem lustrácie? Veď vlastne nikto nevie povedať, kto už spolupracoval, kto nespolupracoval. Tieto veci sa musia veľmi jasne definovať. Pritom vieme, že existujú niekde záznamy, že niekto je agent, ale neexistuje absolútne žiadna kartotéka. Inde

existuje povedzme podpis, ale neexistujú žiadne materiály. Uvedomme si, že akonáhle niečo také zverejnime, porušíme ústavný zákon o tom, že každý má právo na česť a na dobré meno. Ľudia z ministerstva vnútra mi osobne povedali, že akonáhle sa takýto človek bude brániť, taký súd prehráme. Nie je možné niekomu dokázať jeho spoluprácu so štátnou bezpečnosťou. Nechcem nijakým spôsobom na vás tlačiť, chcem len povedať, že sme zákonodarným orgánom a našou povinnostou je prijať taký zákon alebo také zákonné ustanovenie, za ktoré sa nebudeme musieť o rok alebo už o týždeň hanbiť. Veď Federálne zhromaždenie sa z toho nevie vymotať. Zistili, že sa dostali kdesi úplne mimo a teraz to chcú riešiť škandálom, že to zverejnia.

Ak sme vydali pred Vianocami vyhlásenie k deportáciám židov, ak sme ho dnes prijali k Nemcom, robme tak, aby sme o týždeň nemuseli vydávať vyhlásenie k lustráciám. Osobne odporúčam, aby sme zatiaľ poverili predsedníctvo, nech nejakým spôsobom komunikuje, nech hľadá spôsob, ako sa toho chopiť. Ak ustanovíme komisiu, v ktorej budú z každej strany dvaja ľudia - prepáčte, ale budú ti ľudia kompetentní? Majú právnické vzdelanie, majú vedomosti o tom, ako to tam vlastne vyzerá? Vytváranie týchto komisii, vrátane komisie Federálneho zhromaždenia, sa mi zdá byť naprosto nekompetentné, aby riešili takýto delikátny problém, ako je česť ľudí.

Ďakujem vám. /Potlesk. /

Prvý podpredseda SNR I. Čarnogurský:

Ďakujem. Do diskusie sa ďalej prihlásil Poslanec Galanda.

Poslanec M. Galanda:

Vážený pán predsedajúci,

vážené poslankyne,

páni poslanci,

ctení prítomní členovia vlády,

pôvodne som nemyslel, že vystúpim, ale niektoré prednesené príhovory ma nútia, aby som povedal k tomu svoj názor.

Hovoríme tu o lustráciách, pod čím sa dá kvalifikoval zistenie, či niekto bol spolupracovníkom ŠTB resp. určité prednesenie dôkazov, ktoré naznačujú, že niekto nim bol. Tu si potom treba položiť otázku: Bola spolupráca s ŠTB kvantifikovateľná ako trestný čin resp. dôvod na odvolanie z funkcie alebo zrušenie pracovného pomeru? Tu môžeme o tom polemizoval, ale zhodujem sa s kolegom Sládkom, že to nie je ani tak právny problém, ale skôr politicko-morálny problém. Tu totiž musím povedať jednu vec. Ti, čo sa dali na politiku, by mali chápať, že sú na nich kladené trošku zvýšené alebo špeciálne kritériá. Poviem takýto argument: Ak niekto jazdí bez vodičského preukazu, poruší zákon a je postihnuteľný. Ak niekto stratí zdravotnú kvalifikáciu, musí zmeniť pracovné povolanie. Ale dám jednu otázku: Ak sa niekto dá na politiku a porušuje normy, nie právne, ale povedzme morálne, etické, aké to má pre neho následky? V našej dobe, pri našom volebnom zákone v podstate nijaké.

Podľa môjho názoru je tu ešte aj iný problém. To je právo občanov na informovanosti. Ak hovoríme o nejakej demokracii, tak občania, voliči by mali vedieť, kto ich zastupuje, ako ich zastupuje a prečo ich zastupuje. A tu by som si dovolil povedať, že tento problém má dva problémy. Problém lustrácii ako taký, ktorý sa dá nazvať očistou