stane aj dynamikou slovenského hospodárstva. Je to imperatív našej práce.
Za takejto situácie vlastne pristupujeme najprv k odštátneniu. Pri tomto odštátnení pôjde jednak o to, aby sme očistili a zistili síce relatívne, ale čo najpresnejšie národný majetok a aby sme vydelili to, čo je nepoužiteľné a nezaťažovali nové podniky v podstate dubióznymi majetkovými prvkami. Spresnením rozsahu a rozloženia národného imania vytvoríme podmienku pre zmenu kvality. Navrhujeme z upresneného imania určitú časť vydeliť priamo obyvateľstvu. Tu by som sa rád uchádzal o podporu tohto programu vlády aj zo strany Slovenskej národnej rady, pretože to bude veľmi potrebné. Totiž tento postup jednorazového a čiastkového odštátnenia musíme uskutočniť tak, aby sme vydelili určitú časť tohto majetku a mohli ju odovzdať nášmu celému občianstvu.
Samozrejme, že v takejto situácii sa nastoľuje námietka proti tomu, že začíname obnovu trhovej situácie odovzdávaním majetkového podielu "zadarmo". Takéto odovzdanie vraj môže zruinovať trhové úvahy a kalkuláciu ľudí, pretože všetko, čo je zadarmo, sa necení. Treba povedať, že to nie je odovzdanie zadarmo, ale bezplatne. Sovietsky akademik Šmeliov so svojou skupinou odborníkov napríklad zistili, že kým v socialistických krajinách iba 22 až 37 % tzv. užitých miezd tvorí podiel z národného dôchodku, tak v kapitalistických krajinách sa tento podiel pohybuje od 70-72 t. Z tejto analýzy im vyplynulo, že najvyššie vykorisťovanie sa uskutočňovalo v socialistických krajinách, čiže socialistické režimy nielen jednorazové konfiškovali majetok movitých vrstiev, ale každý mesiac trvalé a systematicky rekvirovali podstatnú časť miezd. Ak teda navrhujeme určitú časť tohto majetku ľuďom vrátiť, tak vlastne uskutočňujeme akt spravodlivosti, akt reštitúcie, akt návratu prostriedkov, ktoré boli ľuďom neoprávnene ulúpené.
Na poznámku pána poslanca Weissa, keď hovoril, že vlastne nás očakávajú iba obete a ide o to, aby tieto obete boli rovnomerne rozdelené, by som rád odpovedal, že náš vládny zamor vlastne umožňuje, aby sme uskutočňovali nielen pozvanie ľudí, aby vytiahli svoje peňaženky, ale aby sme ich vtiahli aj do spoluvlastníctva. Chceme dokázať, že tento systém chce prekonať odcudzenie už v prvej fáze privatizácie. Na námietky, prečo sa to nepokúšame urobiť inou cestou, odpoviem malým aritmetickým príkladom. Súčet majetku na Slovensku predstavuje zhruba l bilión 300 miliárd korún - a do toho ešte nerátame pôdu, pretože tú zatiaľ nevieme presne oceniť. K tomu je na Slovensku uložené v našich sporiteľniach zhruba asi 130 miliárd korún úspor. Ak zo sumy úspor odrátame dve tretiny tzv. účelové orientovaných úspor na byty, domy, autá atď., zostáva nám jedna tretina /zhruba 30-35 miliárd korún/, ktoré sú funkčne neviazané. Je to vlastne tá časť, ktorú obyvateľstvo postupne ukladalo zhruba od menovej reformy v roku 1953. Čiže slovenská pospolitosť je v stave do roka účelovo, funkčne, neviazane usporiť jednu miliardu korún.
Ak by sme pomocou takejto akumulačnej sily chceli zmeniť imanie zo Štátneho na účastnícke, individuálne a privátne, potrebovali by sme približne l 300 rokov. Ak by sme podľa zákona o zmene identity systému chceli dosiahnuť nadpolovičnú väčšinu, potrebovali by sme na to najmenej 600- 650 rokov. Čiže vidíme, že sme prinútení použit operáciu, ktorá jednorazové zvýši kapitálotvornú vrstvu obyvateľstva, a to je tak sociálne a zároveň ekonomicky účinné a inštrumentálne uskutočniteľné. Preto by som prosil, aby naše zastupiteľské orgány, náš slovenský parlament sa zasadil o takúto formu prvej fázy odštátnenia. A aby sme vyžadovali takýto postup aj na federálnej úrovni. Dokonca by som išiel tak ďaleko, že ak by sa nezískala potrebná väčšina aj vo federálnych podmienkach, boli by sme ochotní vyzvať vás o slovenskú cestu riešenia problému, pretože sme zodpovední tejto spoločnosti za urýchlené vytvorenie samohybnej kapitálovej štruktúry trhu.
Ďalej by som rád povedal, že v ďalšom postupe privatizácie treba postupovať diferencovane. Máme totiž určitú štruktúru priemyslu, ktorá je veľkoštrukturálna, dotýkajúca sa najmä veľkoaparátnej výroby /ťažké strojárstvo, ťažká chémia a hutníctvo/, ktoré pri privatizácii objektívne musíme brat ako veľkoštruktúry a pri hľadaní pomoci tejto veľkoštruktúre zo zahraničia sa musíme kontaktovať s veľkokapitálom, pretože len ten má dostatok voľného veľkokapitálu. Dotýka sa to problematiky známej BAZ-ky, problematiky zbrojného priemyslu. V tejto oblasti budeme postupovať tak, aby sme sa rýchlo vyhli nebezpečenstvu trvalejšej nevyťaženosti kapacít a naopak, aby sme rýchlo vtiahli túto významnú časť podnikov do produktívnej činnosti a do využívania vysokých technológií západného sveta a vysokých manažérskych technológií.
Vo všetkej ostatnej štruktúre hospodárstva potrebujeme trochu inú stratégiu. Nechceme predsa vydať naše národné hospodárstvo priamemu a voľnému tlaku vonkajšieho veľkokapitálu, a ktorým naša malá krajina nie je v stave nezávisle pracovať. Ide teda o to, aby sme našu existujúcu, centralizmom vyvolanú veľkoštruktúru vo všetkých odvetviach premenili na diferencované malé a stredné štruktúry. Pre ilustráciu by som uviedol príklad v stavebníctve, kde sa priemerná veľkosť našich podnikov pohybuje od 4 do 5 300 ľudí a v západnej Europe je priemerná veľkosť 36 ľudí v stavebnej firme. Na veľkoštruktúry neodrážajú potrebnú tzv. drobnú štruktúru.
Ak sa nám podarí zmeniť štruktúru hospodárstva na tzv. malé a stredné štruktúry, teda ak sa nám podarí rozsegmentovať veľkoštrukturu tam, kde nie je racionálna, musíme transformovať existujúce štátne podniky nie na také isté účastinné spoločnosti, ale na omnoho viac segmentovaných účastinných spoločnosti. Potom sa totiž môžeme akvizične obrátiť na západný malý a stredný kapitál, s ktorým sa môžeme kontaktovať oveľa istejšie, ľahšie a pružnejšie, rýchlejšie a aj a menším nebezpečenstvom. Tento malý a stredný kapitál je totiž ochotný k nám prísť iba za predpokladu, že do našej štruktúry vloží takú svoju časť kapitálu, ktorá mu poskytne právo zabezpečiť si prosperitu vkladu kapitálu cez tzv. kontrolný balík účastín. U veľkoštruktúr nám to robí problém, pretože to zmenšuje našu rozhodovaciu schopnosť, zmenšuje to naše stupne voľnosti v rozhodovaní nášho hospodárstva. Ale u malých štruktúr to nie je žiaden problém. Naopak, vlastne spolu so zahraničným kapitálom by sme na základe tohto jeho oprávnenia dostali zadarmo aj západné metódy manažérstva, znalosti marketingu a západného spôsobu prieniku na trh.
Teraz by som chcel povedať, že sa budeme usilovať spolu s hospodárskymi rezortami o také vnútorné segmentovanie pri transformácii štátnych podnikov na účastinné, aby sme potom mohli začať akvizíciu vo vzťahu ku zahraničnému drobnému a strednému kapitálu a zároveň aby sme uskutočnili aj akvizíciu voči našej vrstve obyvateľov, ktorí budú mať v rukách zmocňovacie kupóny alebo talóny.
Teraz by som chcel povedať niekoľko slov k cieleným programom privatizácie. Predpokladáme, že budeme uskutočňovať veľmi diferencované cielené programy privatizácie, a to jednotlivo tak, aby sme zohľadnili rôzne podmienky. Napríklad v poľnohospodárstve v podhorských oblastiach budeme podporovať rozvoj aj drobných fariem. Tu je veľmi účelné, aby sme to spojili s najnovšími trendami vo svete, napríklad aby sme začali tieto farmy formovať ako ekofarmy, teda ako farmy, ktoré zároveň zohrávajú veľmi vysokú funkciu ochrany prírodného prostredia. Môžeme to spojiť ešte s jedným trendom: zo západu poznáme novú renesanciu tzv. chalupníckeho priemyslu, ako sme ho poznali z 19. storočia v Anglicku. Rôzne zahraničné firmy sú ochotné poskytnúť do nájmu jednotlivé stroje pre drobný textilný a iný spotrebný priemysel práve na takéto roľnícke usadlosti a zabezpečiť dodávku vzorov, materiálov a odbyt týchto výrobkov. Takýmto vykompletovaním rodinných ekofariem na lazoch a v podhorských oblastiach vlastne niekoľkonásobne poistili ich rentabilitu s využitím bezodpadovej technológie, ktorá by zvýšila ekonomickú silu rozloženia obyvateľstva, podporila drobnú štruktúru a zároveň vniesla nový život do vidieckeho prostredia, ktoré začalo zanikať nezdravým únikom do miest.
Podobným spôsobom chceme privatizačne podporne postupovať vo vzťahu k drobným majiteľom v lesnom hospodárstve, kde by sa využívali kombinované spôsoby aj ochranného, zádržného a zároveň produkčného riešenia drevotvornej i drevárskej výroby.
Ďalej chceme podporovať cielenými privatizačnými programami získavanie zahraničných akvizícií na výrobu ekologických zariadení, ktoré by urýchlene pomohli riešiť naše problémy. To znamená, že budeme úzko spolupracovať s výbormi Slovenskej národnej rady a, samozrejme, aj s odborníkmi tak, aby sme cielené diferencovane programy mohli účinne uplatnil.
Podobne chceme pomôcť priebehu zapojenia našej vedy na trh svetovej vedy, pretože potrebujeme brať na vedomie, že svetový trh vedy existuje a že produkt vedy je tiež tovar ako duševná produkcia. Zabezpečením prepojovacích vzťahov by sme chceli vlastne podporiť účinnejší vzťah medzi základným a aplikačným výskumom pomocou práve stredných tzv. implementačných štruktúr, ktoré sú oveľa pružnejšie. Zároveň chceme vtiahnuť existujúce vývojové a aplikačné výskumné kapacity do oveľa reálnejších štruktúr trhu aplikovanej vedy u nás i v zahraničí. Predpokladáme totiž, že aj pri privatizačných procesoch musíme vychádzať z toho, že našou strategickou surovinou je šedá mozgová kôra, že vlastne privatizačnými opatreniami musíme pomôcť zvýšiť predovšetkým produkciu inteligenčných výrobkov a služieb a pomocou nich dostávať sa k európskemu a svetovému trhu.
Napokon chcem povedať, že ešte oproti týmto opatreniam zhora chceme iniciovať opatrenia zdola. V rámci privatizácie chceme vytvoriť širšiu sieť tzv. podporno-zabezpečovacej štruktúry vo forme inkubačných zariadení, technologických parkov a rozvojových stredísk. Vo svete je nasledovná situácia: zhruba 83 a novozaložených firiem zaniká do jedného roka a 91-97 % do troch rokov. Máme teda do činenia s tzv. vysokou detskou úmrtnosťou novozakladaných privátnych firiem. V Spojených štátoch, a neskôr aj v západnej Európe, sa našli tzv. inkubačné zariadenia, ktoré bezplatne ako štátne inžinieringy pomáhajú prekonávať mladícku neskúsenosť nových firiem, osvojiť si určité základné manažérske, účtovnícke a kalkulačné spôsobilosti a tým sa v podstate dostať cez nebezpečné ranné mladícke roky do rentabilnej stability. Pomocou týchto opatrení sa na západe dosahuje až 70 %- né zníženie tzv. detskej úmrtnosti firiem. Chceme pomocou takéhoto postupu zospodu upevňovať rozvoj drobnej a zhora rozvoj strednej podnikateľskej štruktúry a takýmto spôsobom rozvinúť širokú diferencovanú sieť kapitálového trhu. Kapitálový trh a privatizácia nie je vôbec cieľ, je to prostriedok. Cieľom je pre nás stále v podstate slobodný prosperujúci občan, jeho rozvojaschopné spoločenstvo.
Rád by som vás ubezpečil, že považujeme za prvoradú úlohu a že sa budeme veľmi usilovať, aby sme pomohli podnikom k zmene tejto štruktúry. Nemôžeme si dovoliť, aby sme nemali úspech. V roku 1993 je tu spojená Európa. Opakujem - my sme odsúdení na úspech a urobíme všetko, aby sme ho dosiahli.
Ďakujem. /Potlesk. /
Podpredsedníčka SNR O. Keltošová: Ďakujem pánovi ministrovi predsedovi úradu pre privatizáciu a správu národného majetku Húskovi za jeho vystúpenie. Teraz prOsím o vystúpenie pána ministra plánovania Rudolfa Filkusa.
Minister plánovania SR R. Filkus: Vážená a milá pani predsedajúca, vážená Slovenská národná rada, vážení páni a dámy, pravda, bolo by mi lepšie, keby sa už tento rezort volal mini ministerstvo pre hospodársku stratégiu. Nie preto, že by som sa chcel celkom vzdať plánovania, ale celá oblasť plánovania bude mať v novovzniknutom rezorte podstatne menšiu úlohu ako doteraz.
Nechcem hovoriť o programe nového ministerstva. Chcem dvoma poznámkami reagovať na včerajšiu diskusiu. Jedna poznámka má vyslovene vecný charakter, druhá má charakter formálny, zaraďujem ju medzi parlamentaristické otázky. Obidve majú strategicky charakter, čo je vzhľadom na to, aký rezort budem vo vláde zastupovať, adekvátne môjmu postaveniu.
K prvej poznámke: veľmi bola frekventovaná vo viacerých vystúpeniach myšlienka z obáv, aby sme cenovou reformou, najmä liberalizáciou cien v rámci radikálnej ekonomickej reformy nezosilnili náš inflačný proces. Táto obava je opodstatnená. Budem sa ju snažiť aspoň veľmi stručne načrtnúť a odpovedať tým, ktorí o ňu mali eminentný záujem v rámci svojich vystúpení.
Pravda, treba vedieť, že kým sa dostaneme k liberalizácii cien, ešte to chvíľu potrvá. Reálne obavy sú na mieste od začiatku budúceho roka, kedy rátame s konkrétnym uplatňovaním liberalizácie cien. Predtým však budeme uskutočňovať iné opatrenie v cenách, ktoré sme nazvali cenovou nápravou. Sú to opatrenia takého charakteru, ktoré majú najmä zlepšiť doterajšie deformácie, ale najmä zlepšiť stav, aby sme sa dostali k zdokonaleniu cien, aby napríklad československá koruna v maloobchodných cenách bola aj korunou vo veľkoobchodných cenách, v nákupných cenách a pod. Lebo viete, že pri veľkom množstve prerozdeľovacích procesov už samotná koruna vo vnútri ekonomiky je rozličná, pretože prerozdeľovacích procesov je omnoho viac povedzme v oblasti maloobchodných cien ako vo veľkoobchodných cenách, prípadne nákupných cenách a pod.
Pri náprave cien ako prvého kroku k liberalizácii netreba mať nijaký strach zo zosilnenia inflačného procesu a sociálnych dopadov najmä preto, že táto náprava cien by mala mať vo vzťahu k štátnemu rozpočtu neutrálny charakter. Neutrálny charakter v tom zmysle, že čo získame zvýšením cien, dostane sa do rozpočtu, a to isté množstvo, ten istý balík peňazí zo štátneho rozpočtu vydáme na krytie potrieb obyvateľstva.
Pokiaľ ide o proces liberalizácie cien, tu už taký jednoznačný záver nemôžem urobiť. Tu už vyslovené obavy o možnosti zosilnenia inflačného tlaku sú reálnejšie.
Priznám sa, že očakávam zvýšenie inflačného tlaku v procese Liberalizácie cien vtedy, keď proces demonopolizácie pôjde podstatne pomalšie ako proces liberalizácie cien. A toto si prosím vás, musíme všetci uvedomiť, ale aj vy, ktorí zastávate okrem poslaneckých funkcii aj vážne funkcie v hospodárskej praxi. Totiž postup v procese demonopolizácie, odbúravania bariér monopolov je rozhodujúci preto, aby neprišlo k zosilňovaniu inflačných tlakov. To sú otázky, ktoré tu spomínal predo mnou pán minister Húska.
To, čo som povedal, je súčasne apel na vás, aby sme si pri každom kroku uvedomili, čo proces demonopolizácie môže zapríčiniť, ak ide podstatne pomalšie ako proces liberalizácie cien. Ak by to tak v skutočnosti bolo, museli by sme liberalizáciu cien ovplyvňovať direktívnymi zásahmi. Ale zo skúsenosti už vieme, čo znamená časté uplatňovanie direktív, ktoré nás môže doviesť znovu tam, kde sme už raz boli.
Uzatváram prvú poznámku tým, že nebezpečenstvo, ktoré sa tu spomínalo, je reálne za predpokladu, že celý proces demonopolizácie pôjde podstatne pomalšie ako proces liberalizácie cien.
Dovoľte mi druhú poznámku takzvaného "parlamentarizmu". My všetci sa parlamantarizmu učíme. Bol som pol roka vo Federálnom zhromaždení a tiež som tam zo začiatku vystupoval ako "Alenka v ríši divov", lebo som nevedel čo sa to tam všetko deje a ako treba na to reagovat. Čo mi utkvelo v pamäti počas tohto pôsobenia a čo chcem presadzovať, pravda, hovorím za seba, nie za vládu a ostatných ministrov, že keď budem chodiť sem do tohto najvyššieho zákonodarného orgánu, určite budem chodiť preto, aby som tu skladal účty, aby som vás informoval, aby ste ma kritizovali, ale aby ste ma kritizovali tak, aby ste mi pomohli, aby ste prišli s námetmi atď.
Myslím si, že je mimoriadne dôležité a nevyhnutné pri týchto stretnutiach zachovávať vysokú dávku korektnosti, serióznosti, pravdivosti, úprimnosti, dôvery. A z toho titulu sa vára musím priznať, že nepadlo dobre len mne, ale myslím, že aj ostatným, ak niekto - nie niekto, môžem to povedať adresne a jednoznačne, poslanec Huba, napríklad túto vládu - my vás presvedčujeme o tom, že ste prvým z parlamentov, ktorý bol zvolený na základe slobodných volieb, vy nás presvedčujete, že sme konečne prvá vláda, ktorá vznikla na základe slobodných volieb - pri porovnávaní jej postojov dáva do relácií napríklad s totalitnou vládou pána Knoteka.
V tejto súvislosti sa mi zdá smiešne a na tomto mieste nevhodné argumentovať, prečo sa ma tento pristúp dotkol.
Ešte jednu poznámku k postupu ekonomickej reformy. Pri každom kroku, ktorý budeme robiť v rámci ekonomickej reformy, vznikajú nové východiská. Vy, ktorí nie ste ekonómovia, si to možno neuvedomujete, že keď urobíme nejakú novú zmenu, vzniká nové východisko. V tom novom východisku sa musíme celkom ináč zorientovať. Ak sa my vzájomne nebudeme o týchto krokoch informovať, ak si nepovieme, o čo ide, veľmi konkrétne, seriózne, tak sa nevyhneme neúspechom a chaosu.
To je môj apel na ďalšiu našu úspešnú spoluprácu. To je všetko, čo som vám chcel povedať.
Ďakujem, že ste ma počúvali. /Potlesk. /
Podpredsedníčka SNR O. Keltošová: Ďakujem pánovi ministrovi plánovania Filkusovi za jeho vystúpenie. Teraz prosím o vystúpenie pána ministra práce a sociálnych veci Stanislava Nováka.
Minister práce a sociálnych vecí SR S. Novák: Vážená pani predsedajúca, vážená Slovenská národná rada, vážené dámy, vážení páni, zdravie a sociálne istoty patria medzi najcitlivejšie oblasti spoločenského života. Som vďačný všetkým poslancom, a možno povedať, že bola to prevažná väčšina vystupujúcich, ktorí sa vo svojich diskusných príspevkoch dotkli aj tejto oblasti. Je to znak toho, že do povedomia nás všetkých sa človek naozaj dostáva na prvoradé miesto a že nám v našom snažení ide o to, aby sme nášmu občanovi vytvorili tie najlepšie sociálne a zdravotné podmienky života v zdravej krajine.
Keď dovolíte, budem stručný. V rámci ekonomických zmien sa dostávame do určitej novej polohy aj v spoločenskom živote. Dostávame sa do polohy sociálnej neistoty. Pre nás je to nová a nezvyklá poloha. Vo vyspelých krajinách, kde vládne trhový mechanizmus už dávno, dlho je táto poloha akási normálna a občania sú na ňu zvyknutí, adaptovaní.
Dovolím si povedať môj osobný názor, že určitá sociálna neistota je zdravá. Je zdravá preto, že podnecuje osobnú iniciatívu, produktivitu práce, a tým vlastne aj ekonomiku celého štátu, ktorá determinuje životnú úroveň občanov. Boli sme príliš dlho zvyknutí na sociálnu istotu. A možno že to bol jeden z hlavných inhibičných faktorov toho, že sme slabo pracovali, málo tvorivo mysleli, a tým aj ekonomicky málo produkovali.
Dovolil by som si ubezpečiť všetkých vystupujúcich poslancov, pani poslankyne a pánov poslancov, že to, čo bolo povedané, som veľmi pozorne počúval. S väčšinou návrhov, ktoré boli prednesené, prakticky už pracujeme a sú už rozpracované do určitých návrhov, s ktorými sa veľmi skoro, v blízkej budúcnosti stretneme, s mnohými hneď po prázdninách. V piatok som sa stretol na Pražskom hrade s mojim partnerom z českej vlády. Môžem povedať, že postupujeme v zhode. V pondelok budeme mať prvú pracovnú poradu s federálnym ministrom pánom Millerom, kde dopracujeme všetko to, čo nie je na svete a čo je veľmi potrebné k tomu, aby sme zabránili určitým väčším sociálnym otrasom zvlášť v oblasti nezamestnanosti, o ktorej ste toľko hovorili, najmä v oblasti nezamestnanosti mladých ľudí. K tomu by som mal len jednu poznámku. Je smutné, že, krajina, ktorá stojí na prahu ďalšieho ekonomického rozvoja, nevie umiestniť svojich vysokoškolsky vzdelaných mladých ľudí. Sú krajiny, ktoré majú omnoho väčší počet vysokoškolsky vzdelaných mladých ľudí a vedia ich umiestniť.
Bude treba, aby sme si trošku vstúpili do svedomia, poobzerali sa, či naozaj všade, kde by mal byť vysokoškolsky vzdelaný pracovník, aj je a či by niekto nemal byt ten, ktorý by uvoľnil miesto týmto mladým ľuďom a dovolil, aby sa uplatnili a plne realizovali v našom spoločenskom živote.
Dovolím si vás ubezpečiť, vážené panie a páni, že po stránke organizačnej máme všetko pripravené. Otázka je, do akej miery budeme môcť realizovať všetky kompenzačné raechanizmy a aj všetky sociálne, veľmi populárne opatrenia, ktoré by sme radi realizovali už nie v sociálnom štáte, ale ako sociálna spoločnosť. V spoločnosti, kde štát v plnom rozsahu slúži svojim občanom a plní a realizuje ich požiadavky. Bude to záležať od toho, do akej miery budeme mat k dispozícii finančné prostriedky. Všetci dobre vieme, že to záleží od toho ako budeme pracovať, ako budeme produkovať.
Záverom môjho vystúpenia by som si dovolil zdvorilo poprosiť vás všetkých, aby sme i naďalej tvorivo spolupracovali, aby ste i naďalej boli v živom kontakte so svojimi voličmi, aby ste láskavo prenášali všetky pocity, všetky ich túžby a želania aj na nás, na vládu, aby sme ich spoločnými silami mohli aj úspešne realizovať.
Ďakujem vám. /Potlesk. /
Podpredsedníčka SNR O Keltošová: Ďakujem pánovi ministrovi Novákovi za jeho vystúpenie. Ako ďalší sa prihlásil pán podpredseda vlády Jozef Kučerák.
Podpredseda vlády SR J. Kučerák: Vážené predsedníctvo, dámy a páni, prepáčte, že nemám súvislý prejav, ale vychádzam z toho, že naše rokovanie má pracovný charakter a že sme sa zbavili procedúr, ktoré sa viac orientovali na slávnostné prejavy nuž na vecné rokovania. Dotknem sa niekoľkých problémov, ale tieto problémy nebudem rozvádzať do konkrétnosti. Skôr ich uvediem do všeobecných súvislostí v zmysle princípu, aby sme, ako sa to hovorí, pre stromy nevideli les.
Začnem cenovou politikou, o ktorej hovoril pán Filkus. Pri cenách sa budeme riadiť princípom, že ceny budú také, za aké sa bude v našej ekonomike vyrábať a aký je vzťah medzi ponukou a dopytom. Štát má možnosť ceny ovplyvňovať iným spôsobom, to znamená zvyšuje konkurenčné prostredie, snaží sa uplatňovať daňovú politiku, určité vhodné výroby atď., ale štát zásadne nemá hovoriť do výšky cien. Budeme si musieť na to zvyknúť, i keď, samozrejme, sú určité výnimky, že každý štát má určitý malý kôš spotrebných statkov, ktoré sa snaží pripadne určiť ako maximálnu hranicu.
Prečo tento princíp? Cena, to nie je len technické vyjadrenie výrobku. Pod cenou si musíme uvedomiť vzťah dvoch ľudí výrobcu a zákazníka. Je veľmi jednoduché manipulovať s cenou napríklad chleba, ak sa nám bude zdal priliš drahý, znížiť cenu a nevidieť za týra pekára, ktorý sa trápi pri horúcej peci, ktorý si potrebuje uhradil svoje náklady, rozmýšľať ako zdokonaliť chlieb a ako použit zisk na to, aby rozšíril a zdokonalil svoju výrobu. Je veľmi jednoduché manipulovať s cenou a povedať, že Sunar je drahý, a nevidieť výrobcov, ktorí takisto si potrebujú uhradiť svoje mzdy, svoje náklady a investovať do výroby. Skrátka, akákoľvek vládna manipulácia s cenou je manipuláciou s ľuďmi a nie iba s tovarom. A my chceme, aby vzťah medzi výrobcami a zákazníkmi bol rovnoprávny, pretože nič nie je pre výrobcu i pre zákazníka sociálnejšie, než normálna ekonomická cena.
Ale upozorňujem, že štát má iné, zmysluplnšie a dokonalejšie nástroje, aby riešil sociálnu situáciu tých, ktoti si nemôžu niečo dovoliť. Každý moderný, vyspelý štát používa dokonalú daňovú sústavu, aby zdanil tých, ktorí majú vyššie príjmy, získal to do svojho rozpočtu a určitými prostriedkami to dal sociálne slabším vrstvám obyvateľstva, napríklad formou rodinných prídavkov, formou dôchodkov atď. A to bude aj princípom našej politiky, aby sme z týchto dôvodov zdokonalili našu daňovú sústavu. Skrátka, musíme oddeliť fungovanie ekonomiky od sociálnych funkcií štátu. Keby sme totiž manipulovali s cenami, tak by sa ceny stali iba technickým nástrojom, subjektívnou oblasťou manipulovania vlády. Nakoniec by sme sa správali asi tak, ako hovoril Oskar Wilde: vedeli, by sme cenu všetkého, hodnotu ničoho. Nevedeli by sme hodnotu ľudskej práce ktorá je v ekonomike.
Ďalší problém: jadrový program. Samozrejme, na to je mnoho aspektov, ale prosím, aby ste zvážili aj ďalšie veci. My predsa už nechceme robiť vývoz revolúcie. Proti tomu sme namietali. Ďalej dochádza k uvoľňovaniu napätia vo svete, aj s tým bolo treba rátať. A ďalej, časť (i keď nie veľká) tohto zbrojného tovaru išla do krajín, odkiaľ sme
nikdy nedostali zaplatené, čiže robotníci v týchto fabrikách síce dostali vysoké mzdy, aj sa produkovali akože zisky, ale boli fiktívne, boli to inflačné peniaze, pretože určité miliardy sa nám z tohto nikdy nevrátili. Takže nerobme si ilúzie, že celý zbrojný priemysel bol efektívny. Otázka je, do akej miery, akou rýchlosťou sa to má robiť. Prosím, aby ste zvážili aj túto etickú a morálnu stránku, pretože otázka zbrojného priemyslu nie je len čisto ekonomická otázka, ale je to otázka politická a morálna. Samozrejme, ak chceme vniesť do ekonomiky aj trochu morálky, tak si to vyžaduje aj určité obete. A je aj vašou úlohou, aby ste posúdili, do akej miery by tieto obete mali byť.
K vzdelaniu jednu poznámku: neviem, či teraz treba jednostranne nariekať nad tým, že určitá časť absolventov nebude mat hneď zamestnanie. Sami dobre viete, že mnohí študenti túžili po tom, aby sa dostali k vzdelaniu, i za tú cenu, že potom budú mat námahu, aby získali zamestnanie. Odjakživa piati, že vzdelanie, to nie je iba príprava, aby sa človek stal pracovnou silou, ale vzdelanie je hodnota sama osebe. Človek chce byť vzdelaný preto, že chce byt vzdelaný a mnohí ľudia podstúpia toto trápenie, aby boli vzdelaní a sami si budú hľadať svoje uplatnenie v živote. Mnohým ľuďom sa otvára cesta do sveta. Samozrejme, nechcem to zovšeobecňovať, ale prosím, aby ste vzali do úvahy aj tento fakt.
Boli tu poznámky o tom, že priorizujeme ekonomiku pred kultúrou. Tu však piati to známe, že ak človek nemá možnosť vytvárať si sám svoje hmotné statky a rozhodovať o tvorbe materiálneho bohatstva, vlastne ani nevie, čo to je hodnota, čo to je kultúra. Sami dobre viete, že človek, ktorý si v potu tvári zabezpečuje svoje hmotné statky, pozná aj všetky hodnoty, ako je lakomosť, kultúra, láska, voľný čas alebo využívanie voľného času. Len človek, ktorý všetko dostáva zadarmo, si vlastne nevie ceniť nič a vlastne ani nepozná kultúrne hodnoty.
Mnoho nedorozumení vzniká z toho, že vzniká dojem, že štát dáva na kultúru málo. Samozrejme, všetci oceňujeme prácu našich umelcov, našich kultúrnych pracovníkov, ale bolo by dobré, keby si aj kultúrni pracovnici viac uvedomili, že kultúra ako hodnota je nielen kultúrou tohto rezortu. Nemeria sa len počtom pracovníkov alebo dotáciami do kultúry; kultúra, to je aj kultúra nášho jedenia, správania, kultúra nášho ošatenia, kultúra pracovísk, ktoré sú úbohé, zaprášené, skrátka, je to čistota našich verejných priestranstiev. A takto musíme kultúru aj chápať. Nemôžeme priorizovať iba kultúru ako rezort. Mali by sme sa zbaviť tohto rezortného pohľadu. Pokiaľ sa priorizuje niečo ako rezort, žiaľ, je to len preto, že dosiaľ sa niečo zanedbávalo. Ale keď v spoločnosti všetko riadne funguje, netreba priorizovať nič. Keď sa kancelára Kohla pri nástupe do funkcie pýtali, čomu bude dávať prioritu, odpovedal, že ničomu. Dobrý gazda musí myslieť na všetko. A v dobre fungujúcej spoločnosti sa musí venovať pozornosť všetkému.
Podobne je to aj s ekológiou. Hovorí sa tu, alebo sa spomínalo, že sa dáva veľká pozornosť ekonomike na úkor ekológie. Je to skôr nedorozumenie, lebo keď chceme liberalizovať vzťahy medzi výrobcami a zákazníkmi, tieto vztahy vlastne obsahujú v sebe aj náboj ekologický. Chceme iba umožniť, aby si ľudia mohli realizovať aj svoje ekologické potreby. A to na dá len formou dopytu a ponuky. Predstavte si, že ekologickým potrebám vlastne môže napomáhať aj systém konkurencie. Uvediem príklad. Keby sme už boli v konkurenčnom prostredí, tak by sme už nevyrábali tie ekologicky otrasné mlieka v umelých hmotách. Už by sa našiel výrobca, ktorý by ich vyrábal v skle. A nie je k tomu potrebné ani nariadenie a možno ani ministerstvo životného prostredia. Proste, konkurenčná trhová ekonomika rieši aj ekologické záležitosti.
V tomto smere by sme skôr prosili našich ekológov, aby spolupracovali s nami a vytvárali tvrdé a prísne normy na fungovanie ekonomiky. Absolútne nemáme nič proti tomu, keby ekológovia navrhli napríklad zákon, že do budúceho roku sa zakáže predaj mlieka v igelitových sáčkoch. To by ste videli, ako by sa výrobcovia snažili, aby prešli na tento systém. Ale ako ekonómovia sme povinní upozorniť na to, že niektorí výrobcovia by skrachovali, možno by sa niekde zvýšili mzdy, mlieko by bolo asi drahšie. Čiže tu je otázka zváženia, čomu dať prioritu. Na to ste tu vy,