Federální shromáždění ČSFR 1990 – 1992

FEDERÁLNE ZHROMAŽDENIE ČESKEJ A SLOVENSKEJ FEDERATÍVNEJ REPUBLIKY 1991

VI. volebné obdobie

673

Vážený pán minister,

využívame svoje ústavné právo interpelovať podľa § 49 Ústavného zákona o československej federácii a § 54 ods. 1 Zákona o rokovacom poriadku FZ.

Predošlé obdobie totality zrodilo množstvo paradoxov. Chceli by sme Vás informovať o jednom na hlavu postavenom nezmysle, ktorý vykonávatelia moci tak dôsledne stavali na nohy aj za cenu ľudských utrpení.

Na rozhraní dvoch národných parkov TANAP a Slovenský raj a chránenej krajinnej oblasti Zamaguria sa nachádza vojenský výcvikový priestor JAVORINA o rozlohe 31 tisíc hektárov. Tragédia obyvateľov piatich východoslovenských obcí Ruskinoviec, Dvoriec, Ľubických kúpeľov, Blažova a Čerteša sa začala písať už s nástupom nekontrolovanej a neobmedzenej moci KSČ. Začala sa písať tajne a rozširovať iba pošepky na základe ústnych interpretácií. Verejne sa o tom nesmelo nič publikovať. Podľa zákona 169/49 Zb. sa rozhodlo o zriaďovaní vojenských obvodov a v rámci nich aj o vojenských výcvikových priestoroch.

Keď bol vyslovený ortieľ zániku: "vysťahovať dediny a všetko zrovnať so zemou!" na päť spomínaných obcí a časť v ďalších z 19-tich dediniek boli ich obyvatelia voči svojvôli tých, čo si dovolili rozhodovať o ich ďalších osudoch o zabraní poslednej piade zeme a strechy nad hlavou, úplne bezmocní.

Povrchné konštatovanie v úradných dokumentoch citujem: "vysťahovanie išlo pomerne bez ťažkosí" bola len poplatná fráza pisálka totalitného systému, ktorý touto milosrdnou lžou chcel oklamať i svoje svedomie. Ľudia až do poslednej chvíle do začiatku apríla 1951, kedy do Ruskinoviec prišli vojaci, nechceli pripustiť pravdivosť ortieľu, že budú musieť ako bezdomovci opustiť rodnú hrudu, ktorú si pradedovia zvykli baliť do batôžku, keď odchádzali do cudziny, že budú musieť opustiť obec, miesta dôverne známe, lúky a pastviny, čo prechádzali z pokolenia na pokolenie. Obyvatelia Dvoriec sa vtedy obrátili listom na prezidenta Gottwalda, aby zrušil tento zákon. Ešte stále dúfali v spravodlivosť. Čakali však dlho a márne.

Svojrázne vtedy formuloval návod na prekonanie odporu obyvateľstva predstaviteľ armády plukovník Kokeš. Podľa jeho názoru ako odstrašujúce príklady pre ostatných mali slúžiť reprezálie s miestnymi boháčmi: "ak si neplnia kontingenty, treba ich jednoducho likvidovať, skonfiškovať ich majetok, dať ich do táborov na nútené práce a ich rodiny vysťahovať."

V máji už odvážala kolóna vojenských áut 68 rodín z Dvoriec do neznáma pod hrozbou trestného stíhania v prípade neuposlúchnutia. Časť ich bola vyvezená do Brezovice, kde sa cítili ako cudzinci. Nevedeli sa zžiť s novým prostredím a mnohí sa ani do smrti nevyrovnali s odchodom z rodnej dediny.

Z Ruskinoviec bolo vysťahovaných približne 800 ľudí. Mnohí z nich sa snažili získať domy po vysídlených Nemcoch. Nie každému sa to však podarilo. A keď nepomohli rodiny v blízkych dedinách, tak neostávalo nič iného ako ísť do podnájmu. Mnohí z nich verili, že rodnú obec opúšťajú iba na krátky čas. Keď prišli listy, že majú iba tri dni na zbúranie domu v prípade, že rodina pomýšľala na výstavbu nového niekde inde, bolo im do zúfania. Ťažko je nám si teraz predstaviť zúbožených ľudí, ktorí mozoľnatými rukami budovali si svoje domy, aby ich potom museli opustiť a ešte aj vlastnoručne rozobrať a od základov rozbúrať tým aj svoj vlastný život, spomienky na detstvo a mladosť.

Nie, celkom iste nikto z nich nezabudol na poníženia, ktoré sa im dostávali. V poslednom z 38 áut, ktoré opúšťali Ruskinovce, sa viezla aj Mária Šugareková, ktorá v batôžku spraveného z deky viezla najmladšie zo svojich 6 detí.

Dna 26. mája 1952 bolo územie vyhlásené za vojenský obvod s prísnym zákazom vstupu pre civilné obyvateľstvo. Odškodnenie za zabrané majetky bolo veľmi nízke. Aj tu sa postupovalo v intenciách vládnucej strany. Za meter štvorcový ornej pôdy platili 1,10 Kčs a za lúku 0,90 Kčs. Alamužna od štátu, ktorá hlavne po zmene peňazí v roku 1 953 spôsobila v mnohých rodinách úplné ožobračenie.

Aj to bolo jedným z impulzov na návrat niektorých, ktorí na sklonku toho istého roku ako dobrí gazdovia začali siať. Netušili, že úrodu zbierať nebudú a že druhé vysťahovanie bude už pod hlavňami samopalov vojakov čsl. ľudovej armády. Podľa spomienok pamätníkov najmä v Blažove kládli mnohí muži odpor. Časť ich bola následne väznená a mnohí boli i nespravodlivo odsúdení.

Pred nedávnom vzniklo v Kežmarku Združenie vysídlených obcí. Jeho členovia sa právom uchádzajú o urovnanie krívd z minulosti a prinavrátenie majetku. Z ich iniciatívy a za pomoci poslancov SNR a FZ stretlo sa 1. mája 1991 pred bránou vojenského výcvikového priestoru Javorina v Zaľubici pri Kežmarku asi 2 tisíc ľudí. Po manifestácii sa početné rodiny presunuli na miesta pôvodných obcí.

S nostalgickou spomienkou hľadali čo len jediný oporný bod. Veď im aj tú kaplnku rozstrieľali. Na vršku stál dedinský cintorín. Ani tých mŕtvych nenechali na pokoji. Vo vysokej tráve sme našli vyvrátený pomník z hrobu starej matere. Len tri lipy pohromade túto hrôzo prežili. Na miestach, kde boli polia, vyčnievala zo zeme zabagrovaná kosa. A tu je vyznanie jedného z nich: "Roky sa uprostred noci prebúdzam. Sníva sa mi iba jediný sen. V ňom vždy ako chlapec voľne pobehujem po kopcoch a lúkach. Potom zbehnem dolu do dediny. Sen je prekrásny, no vždy sa bojím prebudenia." Slová vyrieknuté s trpkosťou bezdomovca by mohli toto rozprávanie ukončiť.

Na konci tohto stretnutia s vysídlencami bola spísaná "Petícia", ktorú podpísalo cca 1200 občanov a ktorú Vám citujem: "Obyvatelia piatich obcí Blažov, Blažovská Dolina, Ruskinovce, Dvorce a Ľubické Kúpele v počte asi 600 rodín boli v roku 1951 násilne vysídlení, zbavení vlastníckych práv k svojmu majetku a pod nátlakom a hrozbami a týraním ich predstaviteľov majetkove vysporiadaní v roku 1955 za nápadne nevýhodné ceny ba až alamužnu. Vysídlenci boli poškodení aj peňažnou reformou z roku 1953.

Dolepodpísaní v zmysle zákona FZ č. 87/1991 Zb. žiadame

1/ zrušenie zákona NZ č. 169/1949 Zb.

2/ zrušenie vojenského priestoru Javorina

3/ prinavrátenie vlastníckych práv k poštátneným nehnuteľnostiam v plnom rozsahu."

Nám to nedá, aby sme sa nepridali k protestnej petícii, aby sa zrušila samotná existencia vojenského výcvikového priestoru, v oblasti ktorá je prírodnými darmi priam určená na využívanie v cestovnom ruchu. Svoje tvrdenie dokladáme nasledujúcimi faktami:

- vzhľadom na ekologickú situáciu je potrebné Vysoké i Nízke Tatry odbremeniť od návštevníkov. Dá sa to realizovať tým, že v ich blízkosti (v Spišskom regióne) sa vybudujú nové a doplnkové centrá, ktoré by vytvorili ucelený turistický a rekreačný komplex,

- v navrhovaných horských centrách (Žiar, Osturňa, Veľká Franková, Jezersko, Lendák, Uhľany, Ľubica, Závada, Torysky, Bajerovce, Ľubovianske kúpele a ďalšie) budú umiestnené rozptýlene v nadmorskej výške 700 - 900 metrov. Lanovky a vleky ako ekologicky čistá doprava budú premávať od 1200 metrov nadmorskej výšky,

- ubytovacie centrá je tu možné zriadiť aj v existujúcich, ale pre vojenské pásmo málo využívaných kúpeľoch (Ľubické kúpele, Levočské kúpele, Sivá Brada, Smedžonka, Ružbachy, Baldovce a Červený Kláštor). Zriadením ubytovacích kapacít asi 13 tisíc lôžok by sa dalo ubytovať cca 250 tisíc turistov ročne. Znamenalo by to, že minimálne 30 tisíc ľudí v blízkosti svojich bydlísk by našlo zamestnanie v službách a podstatnou mierou by sa riešila nezamestnanosť v Spišskom regióne, ktorá je toho času asi tretia najväčšia na Slovensku,

- región Spiša má množstvo kultúrnych pamiatok v mestách Spišská Nová Ves, Kežmarok, Poprad, Spišské Podhradie a hlavne v klenote spišských miest v Levoči,

- z prostriedkov získaných z cestovného ruchu sa budú môcť sprístupniť návštevníkom také vzácne náleziská svetovej úrovne akými sú Dreveník, Čingov, Slovenské mikény, Myšia Hôrka, Gánovce a Kláštorisko,

- región Spiša má aj množstvo využívaných i nevyužívaných minerálnych prameňov. Ich využívanie v budúcnosti bude ďalším prínosom turistického ruchu.

Vážený pán minister,

i keď chápeme potreby armády pre zaistenie bojaschopnosti, prosíme Vás, aby ste s plnou vážnosťou pristupovali k tejto požiadavke a podľa Vašich možností uvedený priestor pre potreby armády znížil na maximálnu mieru. Za pochopenie Vám ďakujeme spolu s nami aj 1200 občanov podpísaných na petícii.