FEDERÁLNÍ SHROMÁŽDĚNÍ ČESKÉ A SLOVENSKÉ FEDERATIVNÍ REPUBLIKY 1990
VI. volební období
96
INTERPELÁCIA
ministra práce a sociálnych vecí a ministra národnej obrany ČSFR poslancom Snemovne národov FZ MUDr. Ladislavom Kvasničkom
zo dňa 1. IX. 1990
Vážený pán minister práce a sociálnych vecí,
Vážený pán minister národnej obrany,
V zmysle § 49 ústavného zákona o československej federácií a podľa § 62 odst. /1/ a /2/ Zákona o jednacom poriadku Federálneho zhromaždenia ČSFR, využívam svojho práva k nasledujúcej interpelácií:
Viacerí moji voliči sa obracajú na mňa o pomoc vo veci nespravodlivého výpočtu rokov pre ich starobný dôchodok.
Ide o nemalú skupinu ľudí, ktorá bola bez súdu, bez obvinenia, bez možnosti hájiť sa odsúdená doživotným postihom tým, že podľa § 147 odst. 2 zákona 121/1975 Zb., sa im do dôchodku nezapočítavajú roky služby počas ktorých slúžili ako vojaci z povolania v armáde Slovenského štátu. Tento zákon sa vzťahuje nielen na nich, ale aj na vojakov v tzv. vládnom vojsku za protektorátu, ako aj na príslušníkov polície a žandárstva, ktorí boli prijatí do služby v dobe po 15. marci 1939 až do r. 1945.
Podľa Zbierky zákonov č. 100/1988 paragrafom 176 bol zákon 121/1975 Zb. zrušený, ale § 147 ostáva údajne v platnosti.
Jeden z mojich voličov, pán Štefan Bulko z Trenčína po dlhej kalvárií domáhania sa spravodlivosti, obrátil sa na pána predsedu Federálneho zhromaždenia ČSFR Alexandra Dubčeka so žiadosťou, aby bol zákon 147 zákona č. 121/75 zrušený.
Vedúci sekretariátu pán PhDr. Oldřich Jaroš, CSc. odpovedal pánovi Bulkovi následovne:
"Váš požadavek, zrušení § 147 zákona č. 121/75 by byl urážkou všech poctivých Čechů a Slováků bojujících v II. svět. válce za samostatnost obou národů i persekvovaných v nacistických žalářích, neboť byly to právě složky donucovacího aparátu /vojsko, policie/, které upevňovali režim ať v býv. Protektorátě, či ve Slovenském státu.
Nelze pak přehlédnout, že příslušníci těchto složek tyto funkce dobrovolně vykonávali."
Je paradoxné, že dobe služby za Slovenského štátu sa započítáva tým, ktorí boli vojakmi z povolania už v armáde ČSR pred r. 1939 a dňom 15. marca boli prevzatí do armády slovenského štátu. Na týchto sa § 147 nevzťahuje!
Je potrebné si uvedomiť, že je podstatný rozdieľ medzi vládným vojskom za Protektorátu, ktoré vzniklo po rozpustení československej armády a vojakmi, ktorí slúžili v slovenskej armáde. Vojaci, ktorí slúžili v Čechách v čsl. armáde a boli slovenskej národnosti, prešli do slovenskej armáda a týmto sa roky odslúžené v slovenskej armáde do starobného dôchodku započítavajú, čo e nepochopiteľné.
Vojaci z povolania prijatí do slovenskej armáda v priebehu rokov 1939 - 1945 boli v drtivej väčšine - hlavne v r. 1939 - aktivovaní z úradnej moci. Išlo v podstate o doplnenie armády v dobe, keď už bolo prakticky rozhodnuté o druhej svetovej vojne.
Po 17. novembri 1989 nie je u nás uznávaná kolektívna vina. Z odpovede pána PhDr. Oldřicha Jaroša, CSc. pánu Bulkovi však vyplýva, že neuznávanie kolektívnej viny sa len proklamuje, ale praxe je úplne iná.
Je nepochopiteľné, že tým, ktorí boli pred 40 - 50 rokmi vojakmi z povolania a často sa od fašizmu dištancovali sa vyše uvedené roky do starobného dôchodku nezapočítavajú, zatiaľ čo ty, čo 42 rokov slúžili totalitnej moci, ktorá surovo vraždila a väznila nevinných ľudí, poberajú mesačne starobné dôchodky do priemernej výšky 3.800,- Kčs.
Na ilustráciu toho, že v prípadoch výpočtu starobného dôchodku nemožno vychádzať z meradla kolektívnej viny, uvediem prípad pána Ľudovíta Vykysalého z Trenčína, ktorý mi predložil hodnoverne úradne overené potvrdenie, podpísané aj svedkami, podľa ktorého ako správca vojenského múzea v Bratislave do 1. marca 1942 pomáhal osobám politicky prenásledovaným a ilegálnym politickým pracovníkom, najmä obstarávaním ľahkých zbraní, voj. tlačív a pečiatok pre potreby ilegálnych pracovníkov. Cez tzv. Slovenský štát podľa uvedeného úradného potvrdenia zaujímal vždy protifašistický postoj. Pán Koprda Štefan z Bratislavy vo svojom dobrovzdaní pre pána Vykysalého udáva: "Od júna 1943 až do apríla 1945, do oslobodenia, som bol zapojený v domácom odboji s Ľudovítom Vykysalým, nar. 6. VI. 1917, Blažkovce okr. Martin. Súdruh Vykysalý vo vyššie uvedenom čase, ako dôstojník Slov. armády poskytoval zbrane a muníciu pre odboj v malom i väčšom množstve. Pre slovenské národné povstanie sme odviezli dve nákladné autá zbraní a munície so súdruhom Ladislavom Jedličkom, bytom Bratislava, Topolová ul."
Vyše uvedené skutočnosti by azda mali stačiť na diferencované hodnotenie vojakov z povolania za tzv. Slovenského štátu.
Ľudí diskriminovaných paragrafom 147 odst. 2., zák. 121/1975 nie je málo. Svojej rehabilitácie sa títo ľudia domáhajú oprávnene. Je to zastaralý zákon bývalého totalitného režimu, ktorý nezapadá do dnešnej doby. Dospel som k názoru, že dozrel čas, aby sme prestali merať mierou kolektívnej viny, a že je už skutočne načase, aby § 147 Zák. čís. 121/75 bol zrušený, aby sa konečne zadosťučinilo spravodlivosti.
MUDr. Ladislav Kvasnička,
poslanec FZ ŠFR.