Z analýzy súčasného
medzinárodného života teda jednoznačne
vyplýva, že socializmus - tento obrovský urýchľovateľ
celosvetového pokroku -ako najvplyvnejšia spoločenská
sila stále viac určuje medzinárodný
vývoj.
"Napriek všetkým
intrigám svetového imperializmu" - zdôraznil
na XVI. zjazde našej KSČ s. G. Husák - "sa
podarilo ubrániť mier a rozvinúť proces
uvoľňovania, upevniť medzinárodnú
bezpečnosť a dosiahnuť ďalšie úspechy
v boji za mier, spoločenský pokrok a slobodu národov".
Taký je obrazec siločiar
medzinárodných vzťahov na začiatku osemdesiatych
rokov. Taký je teda dnešný svet.
Súdružky a súdruhovia,
ak vo svojej dlhodobej objektívnej zákonitosti pomer
síl vo svete sa vyvíja v prospech mieru a pokroku,
platí to osobitne o Európe, kde vzbĺkli dve
svetové vojnové katastrófy, ale ktorá
žije už tridsaťsedem rokov v mieri.
Práve tu, na tomto vojnami
vždy tak zmietanom kontinente, socialistické krajiny
tvorivo aplikovali jeden zo základných princípov
leninskej politiky - mierové spolunažívanie
štátov s rozdielnym spoločenským zriadením
- do podmienok sedemdesiatych rokov. Táto politika nazvaná
- uvoľňovaním napätia - vošla od
tých čias hlboko do povedomia tak najširších
ľudových más, ako aj realisticky uvažujúcich
kruhov politických, hospodárskych i spoločenských
ako jediná rozumná alternatíva jadrového
veku. Zapustila pevné korene navzdory všetkým
pokusom klásť jej nástrahy, prekážky,
či ju dokonca vyvrátiť. A tak podnes zostávajú
v platnosti všetky záväzky obsiahnuté
v Záverečnom akte helsinskej konferencie. A naďalej
jestvujú predpoklady, aby proces uvoľňovania
pokračoval a bol aj obsažnejší, účinnejší,
dynamickejší a širší o ďalšie
geografické oblasti. Pokiaľ ide o nás, robíme
v tomto smere všetko, aby sa tak stalo.
Vždy sme vraveli - a jednostaj
vravíme - že proces uvoľňovania chápeme
ako celkovú orientáciu štátov s rozdielnym
spoločenským zriadením nie na to, čo
ich rozdeľuje, ale na to, čo ich spája a čo
musí byť dneškom i budúcnosťou národov.
To znamená na mierovú, všestrannú, produktívnu
a všeobecne prospešnú spoluprácu - ako
tento široký pojem nedávno v Baku definoval
súdruh L. I. Brežnev.
Opačný názor
majú zrejme vládnuce kruhy USA. Tie čo zapríčinili
súčasnú zostrenú situáciu vo
svete. Na medzinárodnú scénu koncom 70. a
začiatku 80. rokov vstúpili s výrazne posilnenou
orientáciou na zmenu pomeru síl v prospech imperializmu.
Na dosiahnutie vojenskej prevahy eskaláciou horúčkovitého
zbrojenia. Na destabilizáciu strategickej situácie.
Na zostrenie globálnej konfrontácie so socializmom
a pokrokom vôbec. Na likvidáciu procesu uvoľňovania.
Na priame zasahovanie do vnútorných záležitostí
iných krajín. Na bezpríkladné uvaľovanie
ekonomických sankcií a embárg. Na doslovné
"vykrúcanie rúk", dokonca aj svojim spojencom.
Teda - vo svojom úhrne a dôsledkoch - na kurz hrubej
sily a najvážnejšieho ohrozenia mieru od konca
druhej svetovej vojny vôbec.
Napokon najreakčnejší
predstavitelia imperializmu sa nikdy, ani v minulosti, netajili
odporom voči politike mierového spolunažívania,
spolupráce a nakoniec aj uvoľňovania. Nezmierili
sa s ústupom od konfrontácie - ani na začiatku
sedemdesiatych rokov, či v čase helsinskej konferencie,
ani v období, ktoré po nej nasledovalo. Ich argumentácia
mala vtedy a má aj dnes rovnakého menovateľa:
politika uvoľňovania napätia je jednosmernou
ulicou výhodnou iba pre Východ a vypredávajúcou
záujmy Západu. Práve preto hneď ako
prišli k moci, odreagovávajúc si svoje komplexy
z jestvujúcej rovnováhy strategických síl,
z vietnamského syndrómu, z watergatského
škandálu, zo záduchu z neľútostnej
hospodárskej konkurencie - teda šoku zo straty prestíže
a dôvery vo svoje "vodcovstvo" západného
sveta - začali ich hojiť tým, že nedôstojne
urážlivou rétorikou poobviňovali iných
zo všetkých smrteľných hriechov a jedným
dychom z "vojenskej prevahy", "vojenskej hrozby",
"z expanzionizmu", "narúšania stability",
"medzinárodného terorizmu", a tak podmínovali
samotnú štruktúru politického dialógu
a pripravili si tým pôdu pre ďalšie nezmyselné
zbrojenie a horentné zbrojné výdavky.
A pritom to boli práve oni,
čo začali novodobé križiacke ťaženie
proti socializmu a komunizmu vôbec bezohľadným
praktikovaním sily, hrozieb, diktátu, svojvoľným
vytyčovaním "sfér vplyvu". A najnovšie
osočovaním, bojovnou rétorikou, ohováraním
a skresľovaním faktov, inými slovami -rozpútaním
psychologickej vojny aká od éry Dullesa nemá
obdobu - začali podkopávať nielen rovnoprávne
a vzájomne výhodné vzťahy medzi štátmi,
ale aj základy samotného mieru a medzinárodnej
bezpečnosti.
Teda už nie ideologický
boj vecne vyargumentovaný dôkazmi, ale psychologická
vojna, nacielená priamo na zmenu zriadenia v socialistických
krajinách, za aktívnej účasti dokonca
aj popredných predstaviteľov Washingtonu a nedávno
aj samotného ministerstva zahraničných vecí
USA, ktoré rado poskytlo pohostinstvo podvratnej konferencii
o tzv. demokratizačných tendenciách komunistických
krajín, ktorá sa nezaoberala ničím
iným, než plánovaním diverzie a ďalšieho,
ešte intenzívnejšieho zasahovania do vnútorných
záležitostí socialistických krajín.
Tento kurz avanturizmu, nátlaku
a neskrývaného egoizmu sa však nestretol s
ozvenou očakávanou iniciátormi. Naopak: národy
odpovedali explóziou masového protivojnového,
protijadrového a protiraketového hnutia, aké
nemá v povojnových rokoch obdobu. Triezvo uvažujúce
politické kruhy na Západe - stále pamätlivé
na vojnové hrôzy a vedomé si spoluzodpovednosti
za udržanie mieru - neprejavili veľa ochoty obetovať
vlastné záujmy zaoceánskemu sebectvu. Skôr
dali najavo želanie pokračovať vo vzťahoch
Východ-Západ v línii vytýčenej
v Helsinkách, hoci niektoré ich praktické
kroky tomu často nezodpovedali a dodnes žiaľ
nezodpovedajú.
V tejto ich snahe neopustiť
všetko, čo sa tak ťažko vydobývalo
v minulom desaťročí, sa jasne prejavila ich
zainteresovanosť na kontinuite politického dialógu,
na hľadaní ciest k zníženiu vojenskej
konfrontácie, na dodržiavaní dvojstranných
a mnohostranných zmlúv, na udržiavaní
mechanizmu konzultácií v chode, na systematickom
rozvoji obchodnej, hospodárskej a vedeckotechnickej spolupráce,
ako aj kultúrnych stykov, teda na všetkom pozitívnom
vo vzťahoch Východ-Západ, čo vytvorilo
pevnú osnovu politického života v Európe.
Všetky tieto skutočnosti
boli natoľko výrečné, že ani v
samotnej citadele imperializmu ich nemohli obísť len
obyčajným mávnutím ruky. Pod ich tlakom
napokon museli svoje postoje čiastočne modifikovať.
Ak sprvoti chceli spustiť železnú oponu medzi
Východ a Západ s cieľom zablokovať a odmietnuť
dialóg, alebo jeho obnovenie podmieňovať, potom
neskoršie boli dokonca aj svojimi spojencami prinútení
ho znova začať. Ak napríklad k rokovaniu o
odzbrojení zaujímali spočiatku zásadne
odmietavé stanoviská, potom ich tí istí
spojenci, mierové hnutie, ale aj vlastná verejnosť,
doslova dotlačili k rokovaciemu stolu, hoci, podľa
nášho názoru, skutočné rokovania
iba simulovali a dodnes simulujú. Ak napríklad tých
istých spojencov nútili uzavrieť všetky
kanály hospodárskej spolupráce a obchodu
s Východom, museli sami, chtiac-nechtiac, vziať na
vedomie, že aj taká akcia, akou je výstavba
sibírskeho plynovodu do západnej Európy -
sa realizuje.
Desiatky a desiatky podobných
príkladov iba svedčia o odtrhnutosti takejto politiky
neomaccarthizmu od života. Svedčia o jej nereálnosti.
Súdružky a súdruhovia,
XVI. zjazd Komunistickej strany Československa zdôraznil,
"že pre rozvoj vzťahov medzi štátmi
v duchu mieru a uvoľňovania má rozhodujúci
význam zmiernenie vojenského napätia".
Z tejto tézy vyplýva pre čs. zahraničnú
politiku prioritná úloha: čo najaktívnejšie
sa zúčastňovať na zastavení horúčkovitých
pretekov v zbrojení, na odvrátení jadrovej
katastrófy.
Teda úloha v najexponovanejšej
sfére medzinárodných vzťahov, kde dochádza
k najostrejšiemu konfliktu dvoch základných
línií svetovej politiky, línie eskalácie
napätia, zbrojenia, vojny a línie rozvoja uvoľňovania,
odzbrojenia, mieru. Inými slovami úloha úloh
- postaviť lavíne zbrojenia a tým aj vojne
do cesty neprekonateľnú bariéru.
Vždy a všade zdôrazňujeme,
a to nielen na odzbrojovacích rokovaniach - že jediný
spôsob ako dosiahnuť úspech v úsilí
o odzbrojenie je v metóde rozumu a nie sily, v princípe
rovnosti a rovnakej bezpečnosti a nie prevahy jednej strany.
Žiadne rozpory medzi štátmi alebo skupinami štátov,
nijaký rozdiel v spoločenskom zriadení nemôže
zatieniť to, čo je pre všetky národy najpotrebnejšie
- zachovanie mieru a odvrátenie jadrovej vojny. Najschodnejšiu
cestu k tomu ukazuje Sovietsky zväz vo svojom rozsiahlom
programe opatrení na zastavenie horúčkovitého
zbrojenia - od jadrových a chemických zbraní
až po konvenčné zbrane.
V ňom prednostné postavenie
majú návrhy na obmedzenie a úplnú
definitívnu likvidáciu jadrových arzenálov.
Iniciatívu dejinného významu v tomto smere
predstavuje posolstvo najvyššieho sovietskeho predstaviteľa
L. I. Brežneva 2. Osobitnému zasadnutiu VZ OSN o odzbrojení,
ktoré slávnostne vyhlasuje, že Sovietsky zväz
sa s okamžitou platnosťou zaväzuje nepoužiť
jadrové zbrane ako prvý. Oceňujeme ho spolu
so všetkými mierumilovnými národmi ako
záväzok nesmiernej hodnoty. Jeho nasledovanie ostatnými
jadrovými mocnosťami by zbavilo svet nebezpečenstva
použitia jadrových zbraní.
Za rovnako zodpovedné kroky
považujeme aj návrhy na urýchlené uzavretie
zmluvy o úplnom a všeobecnom zákaze skúšok
jadrových zbraní, na aktivizáciu úsilia
štátov o odstránenie hrozby jadrovej vojny
a zaistenie bezpečného rozvoja jadrovej energetiky.
Na ich okraj vravíme: ak jadrová
reťazová reakcia je pre našu planétu hrozbou,
potom odzbrojovacia reťazová reakcia podľa vzoru
sovietskych iniciatív je pre ňu bezpochyby spásou.
Preto s veľkou pozornosťou
sledujeme vývoj na ženevských sovietsko-amerických
rokovaniach o obmedzení a znížení jadrových
zbraní v Európe. Veď takmer polovica z plánovaného
počtu nových amerických rakiet stredného
doletu, ktoré majú umiestniť v západnej
Európe, sa má nachádzať na území
NSR. Teda v bezprostrednej blízkosti našich hraníc.
Tento zámer nás silne znepokojuje. Preto plne podporujeme
vecný a konštruktívny prístup ZSSR -
dosiahnuť príslušnú dohodu s USA. Rozhodne
odmietame tzv. nulové riešenie, podľa ktorého
americká strana navrhuje úplnú likvidáciu
všetkých sovietskych rakiet stredného doletu,
zatiaľ čo sama nechce v Európe ani o jedinú
jednotku znížiť terajší stav zbraní
tohoto typu u seba ani u svojich spojencov. Hoci je všeobecne
známe, že všetky tieto prostriedky sú
súčasťou jestvujúcej a stabilizovanej
rovnováhy síl v Európe. Všetko, ako
sa zdá, nasvedčuje, že zaoceánski vyjednávači
majú inštrukciu ženevské rozhovory preťahovať
až do termínu rozmiestnenia najnovších
amerických rakiet v západnej Európe, aby
potom vinu za bezvýsledné rokovania mohli zvaliť
na ZSSR.
S uspokojením sme privítali
aj obnovenie sovietsko-amerických rokovaní o obmedzení
a znížení strategických zbraní.
Aj v tejto súvislosti však s poľutovaním
konštatujeme, že pozícia USA sa naďalej
orientuje na také opatrenia, podľa ktorých
by jednostranne odzbrojil iba Sovietsky zväz a Washingtonu
by sa umožnilo pokračovať v realizácii
programu zvyšovania výstavby svojich strategických
síl. Teda jasný zámer na získanie
strategickej prevahy nad ZSSR! Taký nereálny jednostranný
postoj nemôže, pochopiteľne, byť východiskom
ani pre konštruktívny priebeh rokovania, ani k uzavretiu
spravodlivej dohody.
Ako priamy účastník
viedenských rokovaní o znížení
ozbrojených síl a výzbroje v strednej Európe
sa Československo spolu so socialistickými krajinami
aktívne angažuje za dosiahnutie takej dohody, ktorá
by znížila jestvujúce vysoké stavy vojsk
a výzbroje v tomto nie neodôvodnene označovanom
"sude prachu". Na konštruktívny návrh
socialistických štátov z februára tohto
roku, umožňujúci dosiahnuť rovnocennú
a užitočnú dohodu, nedal dosiaľ Západ
adekvátnu odpoveď. Naopak, celkom neopodstatnene požaduje
trojnásobne vyššiu redukciu stavu vojsk na našej
strane. V rozpore s už všeobecne odsúhlaseným
mandátom a dokonca aj v rozpore so samotným názvom
rokovaní, teda "zníženie ozbrojených
síl a výzbroje", opakujem "a výzbroje"
- Západ teraz chce vôbec vylúčiť
z tohto procesu otázku výzbroje. Taký je
totiž ich posledný návrh z júla t. r.,
ktorý nielenže nesmeruje k potrebnému zblíženiu
pozícií, ale vracia rokovania naspäť.
Navyše negatívne pôsobí aj nedávno
uzavretá zmluva medzi USA a NSR, ktorá umožňuje
pod rôznymi zámienkami premiestniť do Európy
ďalšie kontingenty amerických vojsk. A to všetko
navzdory tomu, že zo strany socialistických krajín
sa urobilo maximum, vrátane prejavov dobrej vôle
ako je napríklad jednostranné stiahnutie 20 000
vojakov a 1000 tankov sovietskej armády z NDR, alebo taký
dosiaľ nepraktikovaný postup, že sme Západu
oficiálne predložili, po prvý raz v histórii,
počty vlastných vojsk.
Snahy po zmiernení napätia
našli svoje vyjadrenie aj vo výzve Varšavskej
zmluvy nerozširovať sféru pôsobnosti NATO
a Varšavskej zmluvy na nové oblasti - na Áziu,
Afriku a Latinskú Ameriku.
Očakávame, že
významné slovo k riešeniu pálčivých
problémov odzbrojenia a k otázke zníženia
prahu rizika vojenskej konfrontácie povie aj už dva
roky trvajúci "diplomatický maratón"
madridskej schôdzky účastníkov Konferencie
o bezpečnosti a spolupráci v Európe, ktorá
dnes, po polročnej prestávke začína
svoje obnovené rokovanie. Práve ona sa stane skúšobným
kameňom európskeho realizmu, štátnickou
skúškou postojov signatárov helsinského
Záverečného aktu vo veci ďalšieho
bytia nášho kontinentu. Či Európa pôjde
osvedčenou cestou mieru, bezpečnosti a spolupráce,
teda cestou, ktorá je už spoľahlivo vytýčená,
alebo klzkou cestou rizík, napätia a konfrontácie
vedúcou až na samotný okraj vojnovej priepasti.
Pokiaľ ide o nás, spolu
so socialistickými štátmi máme úprimný
záujem, aby schôdzka prebiehala v duchu konštruktívneho
dialógu a prijala obsažný a vyvážený
záverečný dokument s mandátom zvolať
konferenciu o opatreniach na upevnenie dôvery a bezpečnosti
v Európe. Teda zvolať prvé fórum takého
druhu v histórii nášho svetadielu vôbec!
Vyzvať európske krajiny, aby sa zišli a rokovali
o upevňovaní dôvery, bezpečnosti a
odzbrojení.
Práve preto pripisujeme schôdzke
v hlavnom meste Španielska takú dôležitosť.
Potvrdilo to aj nedávne zasadanie Výboru ministrov
zahraničných vecí členských
štátov Varšavskej zmluvy. V jeho komuniké
ministri zdôraznili zvláštny význam,
aký by táto schôdzka mala mať za terajších
okolností pre ozdravenie politického ovzdušia
v Európe a na celom svete.
Zainteresovanosť na pokračovaní
procesu započatého v Helsinkách nám
potvrdili rozhovory s mnohými predstaviteľmi západoeurópskych
krajín počas, polročnej prestávky
schôdzky.
Osobitne oceňujeme záujem
nezúčastnených a neutrálnych krajín,
ktoré vyslovujú vážne znepokojenie nad
skomplikovanou medzinárodnou situáciou, uvedomujúc
si, že ich miesto a úloha vo svetovej politike rastie
spolu s uvoľňovaním napätia. Ich návrh
záverečného dokumentu madridskej schôdzky
z lanského decembra považujeme za solídny základ
na dosiahnutie všeobecne prijateľných výsledkov.
Z našej strany sme odhodlaní
prerokovať v konštruktívnom duchu v rámci
spomenutého návrhu otázky, o ktorých
sa doteraz nedosiahla dohoda a prispieť k ich riešeniu.
Zatiaľ je situácia taká,
že sa dosiaľ podarilo predbežne dohodnúť
značnú časť záverečného
dokumentu a dosiahla sa dohoda o prevažnej väčšine
otázok súvisiacich s mandátom uvedenej konferencie
o opatreniach na upevnenie dôvery a bezpečnosti a
o odzbrojení v Európe.
Otvorene však treba povedať,
že pokračujúce snahy niektorých štátov
NATO naďalej zneužívať toto fórum
k zasahovaniu do vnútorných záležitostí
socialistických krajín, a predovšetkým
doterajší postoj Washingtonu, iba komplikujú
situáciu a bránia úspešnému zakončeniu
schôdzky. Všetkých päť predchádzajúcich
kôl rokovaní USA notoricky zneužívali
k protisocialistickým, protisovietskym a v posledných
dvoch rokoch najmä protipoľským útokom
a k vyvolaniu konfrontačnej atmosféry, ktorá
by znemožnila dosiahnuť konkrétne pozitívne
výsledky. Všetky tieto výpady niesli spoločný
znak hrubých pokusov o zasahovanie do vnútorných
záležitostí zvrchovaných krajín
v rozpore so zásadami Záverečného
aktu. Nevylučuje sa, že americká delegácia
sa bude aj naďalej pokúšať schôdzku
zaviesť do slepej uličky, alebo jej výsledky
obmedziť na presadenie čisto formálneho záverečného
dokumentu, prípadne ju celkom rozbiť.
Vždy a všade zdôrazňujeme
- ba robíme to aj teraz z tejto tribúny - aký
veľký význam prikladáme úspešnému
zakončeniu tohto praktického pokračovania
procesu helsinskej konferencie. Neúnavne pritom tlmočíme
svoje presvedčenie, že jej pozitívne výsledky
môžu opäť vyjasniť politickú
atmosféru v Európe a upevniť vieru národov,
že proces uvoľňovania napätia má
svoju opodstatnenú budúcnosť. Je však
samozrejmé, že k úspešnému zavŕšeniu
madridskej schôdzky je potrebná politická
vôľa všetkých účastníkov.
Súdružky a súdruhovia,
medzi najvážnejšie problémy súčasných
medzinárodných vzťahov patria naďalej
známe ohniská napätia. V prvom rade dramatický
vývoj na Blízkom východe. Prudké zostrenie
situácie, vyvolané agresiou Izraela proti Libanonu
a palestínskemu ľudu, pri podpore Spojených
štátov, ešte viac umocnilo naliehavosť rýchleho,
všestranného, spravodlivého, mierového
urovnania celej problematiky.
Pritom sme stále presvedčení,
že gordický uzol na Blízkom východe
možno rozotnúť. A to zvolaním osobitnej
medzinárodnej konferencie o urovnaní na Blízkom
východe za účasti všetkých zainteresovaných
strán vrátane Organizácie pre oslobodenie
Palestíny, ako jedinej zákonnej predstaviteľky
arabského ľudu Palestíny.
Sme toho názoru, že reálny
návod na riešenie blízkovýchodnej krízy
poskytuje šesťbodový sovietsky návrh z
15. septembra t. r., ktorý plne podporujeme.