mickej služby sa väčšinou nerealizovali. Dôsledkom toho boli ďalšie epidémie: škola vo Veľkých Stankovciach čerpala vodu zo stavebne závadnej studne napriek tomu, že okresný hygienik písomne upozornil odbor školstva a kultúry ONV v Trenčíne na závadnosť vody. V roku 1964 ochorelo 323 žiakov, učiteľov, zamestnancov a ich rodinných príslušníkov. Z vody studne boli vypestované zárodky brušného týfu a dokázaná priechodnosť medzi kanalizáciou a studňou.
V Čadci ochorelo koncom októbra a začiatkom novembra 1965 39 obyvateľov sídliska na brušný týfus. Faktorom prenosu aj pri tejto epidémii bola voda z miestneho vodovodu: studňa stavebne závadná, bez ochranného pásma, s nevyhovujúcim a nepravidelným chlórovaním, bola kontaminovaná z blízkej kanalizácie.
Voda však predstavuje potenciálny faktor prenosu aj pre infekčný zápal pečene. Po rozsiahlej epidémii vo Zvolene koncom roku 1962 a začiatkom roku 1963, ochorelo v apríli a máji 1964 300 obyvateľov Kysuckého Nového Mesta a priľahlej obce Radola - oblasti zásobovanej z mestského vodovodu. Stavebné nedostatky - umiestnenie zdrojov priamo v obci prakticky bez ochranného pásma a najmä nevhodné technologické zásahy do prevádzky (prepojovanie jednotlivých potrubí) - zapríčinili, že došlo k nasávaniu odpadových vôd do vodovodného systému. Chlórovacia stanica pritom nebola v sústavnej prevádzke.
Ešte asi 2 % obyvateľstva na Slovensku je odkázaných na používanie vody z neupravených povrchových tokov. Ide najmä o občanov cigánskeho pôvodu a obyvateľov odľahlých osád (v okresoch Humenné, Rožňava, Zvolen, Považská Bystrica, Čadca). Táto skutočnosť predstavuje stálu možnosť ohrozenia ich zdravia s potencionálnym rizikom pre ostatných spoluobyvateľov. V Partizánskej Ľupči bola potočná voda cestou prenosu nákazy brušným týfom u 25 obyvateľov obce. V obci bolo málo studní, ktoré dávali väčšinou závadnú vodu a naviac niektoré v zime zamŕzali. Obyvateľstvo vo vysokom percente (80 %) bolo nútené používať vodu z potoka Ľupčianka nielen na umývanie, pranie, ale aj na pitie a varenie. Na zákrok orgánov hygienicko-protiepidemickej služby bol vybudovaný vodovod ešte v roku 1964, ktorý už bol daný do užívania. Z podobných príčin vznikli menšie epidémie brušného týfu v Zázrivej, v Liptovských Revúciach, v Snine a v Smolníku.
Vo všetkých týchto a viacerých ďalších neuvedených prípadoch epidémií, kde cestou prenosu bola voda, mohli sa orgány štátnej zdravotnej správy zamerať už iba na protiepidemické opatrenia, na zamedzenie šírenia nákazy z kontaktu s chorými a konečnú likvidáciu epidémie. Tato veľké úsilie, ktoré zabránilo rozšíreniu rozsiahlych a nebezpečných ohnísk infekčných ochorení, ostro kontrastuje s ľahostajnosťou pracovníkov, zodpovedných za dodávku nezávadnej pitnej vody obyvateľstvu.
Nedostatkom pri riešení nepriaznivého stavu v zásobovaní vodou je aj skutočnosť, že plány ozdravných opatrení, ktoré vodohospodárske správy vypracovali, boli zamerané predovšetkým na zlepšenie pracovného prostredia zamestnancov a už menej na riešenie otázok súvisiacich so zabezpečením kvality dodávanej vody.
Účinnosť dokumentu sa teda na úseku zásobovania pitnou vodou v praxi zatiaľ neprejavila. Zásobovanie obyvateľstva na Slovensku zostalo na nežiadúco nízkej úrovni a neobstojí ani v zrovnaní s inými krajmi republiky ani inými štátmi (Bulharsko, Maďarsko, Veľká Británia, Nemecká spolková republika).
Naproti tomu sa negatívny odraz tohto stavu prejavil na národnom zdraví viac než výrazne vo vynaložených nákladoch na likvidáciu epidémií a v pracovnej neschopnosti z titulu choroby.
O výskyte črevných nákaz na Slovensku predložil povereník SNR pre zdravotníctvo zprávu v máji 1964 Predsedníctvu SNR, ktoré uložilo ministrovi-predsedovi Slovenskej plánovacej komisie vypracovať rozbor súčasného stavu a návrh výstavby vodovodov a kanalizácií na Slovensku do roku 1970. Slovenská plánovacia komisia tento rozbor vypracovala v júni 1964 a uviedla v ňom aj zoznam menovitých stavieb vodovodov a kanalizácií navrhovaných na realizáciu do roku 1970.
V máji 1965 predložil povereník SNR pre pôdohospodárstvo podrobnú zprávu o rozbore súčastného stavu a hlavných úlohách vodného hospodárstva na Slovensku v najbližších rokoch. Vychádzajúc z celkového rozboru situácie na úseku vodného hospodárstva SNR uložila dňa 27. mája 1965 jednotlivým komisiám opatrenia na zlepšenie situácie. Uložila najmä Slovenskej plánovacej komisii v ročných plánoch usmerňovať vodohospodársku výstavbu, najmä vodovodov, kanalizácií a čistiarní odpadových vôd a zabezpečiť postupné vybavenie celoobecnými vodovodmi obce nad 5000 obyvateľov, kanalizáciami obce nad 10 000 obyvateľov, ako aj okresné mestá a dôležité priemyselné sídliská.
Predovšetkým je žiadúce uviesť urýchlene do prevádzky rozostavané vodné zdroje a vodovody a venovať pozornosť údržbe existujúcich, čo spolu so zvýšenou náročnosťou orgánov hygienicko-protiepidemickej služby, sústavnou výchovnou prácou, doplnenou energickým postihom narušovateľov hygienických noriem môže priniesť žiadúci obrat.
Obdobná situácia ako vo výstavbe a prevádzke vodárenských zariadení je aj v odvádzaní a zneškodňovaní odpadových vôd. Od roku 1950 sa stoková sieť verejnej kanalizácie rozšírila z 588 km do roku 1964 na 1641 km. Podiel obyvateľstva, bývajúceho v domoch, pripojených na kanalizáciu vzrástol z 10, 5 % (v roku 1950) na 21, 7 % (v roku 1964). Percento obyvateľov žijúcich v bytoch napojených na verejnú kanalizáciu sa má zvýšiť do roku 1970 zhruba na 32 %. Z porovnania s plánovaným podielom 40, 5 % obyvateľov zásobovaných verejnými vodovodmi vyplýva, že asi 8 % z nich nebude mať zabezpečené hygienicky vyhovujúce odvedenie splaškov. Dôjde teda k ďalšiemu znečisteniu pôdy a zásob podzemných vôd s následným epidemiologickým rizikom. Skoro celá jestvujúca kanalizačná sieť je málo kvalitná a prepúšťa splašky do pôdy, čo pri tesnom susedstve vodovodnej siete toto riziko umocňuje. Epidémia takéhoto pôvodu v Martine a Čadci to potvrdzuje.
Naviac zaostáva čistenie odpadových vôd. Nové zariadenia, budované po roku 1958, sú už síce stavané s čistiacimi stanicami, avšak tieto fungujú pomerne dobre iba tam, kde je patričná obsluha (Malacky, Bratislava-Krasňany). Často však ani niekoľkomiliónové investície neplnia svoj účel v dôsledku nedostatočnej, neodbornej obsluhy a údržby zariadenia (Mliekáreň v Galante, Slovnaft Bratislava, nemocnica na Myjave, Mestská čistička v Dunajskej Strede). Ešte horšie je to v prípadoch, kde mnohé stavebné závady znižujú ich účinnosť.
V zmysle vládnych uznesení boli vypracované harmonogramy výstavby priemyselných a sídlištných čistiacich saníc. Ani v jednom slovenskom kraji však nebol harmonogram splnený. Nielen, že nedošlo k podstatnému zlepšeniu čistoty tokov, ale naopak, uvádzaním nových výrobných kapacít do prevádzky pred dostavbou čistiarní sa situácia ďalej zhoršuje. Zvlášť hlavní znečisťovatelia tokov venujú týmto otázkam málo pozornosti. Ide najmä o národný podnik Slovnaft a CHZJD Bratislava, CHZJD Senica, Niklová huť v Seredi, celulózový a papierenský priemysel, cukrovary, banské závody a iné. Na Slovensku je okolo 700 závodov, ktoré znečisťujú povrchové toky. Z celkovej dĺžky 4860 km sledovaných tokov je dnes znečistené na neprípustnú mieru okolo 1160 km, pričom v čase repnej kampane treba k tomu pripočítať ešte ďalších asi 300 km. Jednotlivé odvetvia podieľajú sa na znečisťovaní tokov takto:
sektor chémie asi 550 km toku
(z toho papier-celulóza) asi 400 km toku
bane a huty asi 130 km toku
potravinársky priemysel asi 250 km toku
ostatní znečisťovatelia asi 230 km toku.
Okrem znečisťovania povrchových vôd dochádza aj k ohrozeniu čistoty podzemných vôd. Pri všeobecne nízkej kapacite našich vodných zdrojov a stále rastúcich požiadavkách na množstvo a kvalitu vody, je táto skutočnosť nadmieru závažná. Dostatok kvalitnej pitnej a prevádzkovej vody sa stal v súčasnosti jedným z limitujúcich činiteľov ďalšieho rozvoja národného hospodárstva.
Podľa vládneho uznesenia číslo 603/1958 môžu byť závody donútené aj sankciami k zlepšeniu hospodárenia s vodou. Účinnosť sankcií sa však ukázala ako problematická, pretože postihovali predovšetkým právnické osoby - podniky - a nie zodpovedných vedúcich (a keď, tak len nízkou sumou). Závody si úhradu na pokutu prakticky plánovala. V rámci uplatňovania nových zásad riadenia, kedy postih zo spoločensky škodlivej činnosti sa významnejšie premietne do mzdovej oblasti, možno očakávať zlepšenie.
Rad problémov pri vytváraní životného prostredia sa sústreďuje do oblasti bývania, predovšetkým v sídliskách.
Pri spracovaní rajónového a územného plánu i jednotlivých dielčích častí sídlisk sa vynára často otázka určenia etáp výstavby. Etapovitá výstavba mala v sebe totiž od začiatku určité disproporcie, ktoré sa v priebehu dlhodobého pôsobenia ukázali ako veľmi nepriaznivé faktory. Typickým príkladom je neuvážené rozvrhnutie obsahu jednotlivých etáp a nedomyslenie následkov v súvislosti s odsúvaním potrebnej vybavenosti sídlisk službami obchodnými, zdravotníckymi, spoločenskými a (kultúrnymi. Mnohé sídliská boli postavené bez náležitých komunikácií, bez škôl, jaslí a materských škôl, ihrísk, parkovej úpravy a pod.
Závažné nedostatky boli aj v realizácii rajónových a územných plánov. Pri určovaní menovitých stavieb prevažovali nezriedka ekonomické i subjektívne a iné hľadiská bez náležitého zohľadnenia sociálnych, zdravotníckych a výchovných požiadaviek. Tak došlo k masívnemu a doteraz nedoriešenému znečisteniu ovzdušia a degradácii životného prostredia napríklad v okolí Žiaru nad Hronom, Novák, Košíc, Bratislavy, Banskej Bystrice a inde.
Popri uvedených nedostatkoch v komplexnom poňatí etapovitej výstavby sídlisk treba konštatovať, že v rešpektovaní hygienic-
kých požiadaviek pri mestskej bytovej výstavbe sa javí postupné zlepšovanie. Týka sa to najmä skladby bytov, početnejším zastúpením viacizbových bytov v súbore sídlisk. Problémom však ostávajú niektoré závady, vyplývajúce z používania nových stavebných hmôt, ich zvukoizolačnej schopnosti, hlučnosti domových mechanizmov (výťahy a i. ), bytových jadier a pod. Na margo účelnosti viacizbových bytov treba podotknúť, že správne požiadavky Slovenskej plánovacej komisie o kategóriách bytov neboli dôsledne premietnuté do bytovej politiky národných výborov. Disproporcie vznikali obsadzovaním nových sídlisk určitou vekovou skupinou v období najvyššej populačnej aktivity (bratislavské sídliská Štrkovec, Ostredky, košické sídlisko Terasa). V dôsledku toho vyvstávali nárazové neúnosné požiadavky na jasle, materské školy a škôlky. Kategorizácia bytov v sídliskách neprihliadla dostatočne ani k dynamickému pohybu v početnosti rodiny z hľadiska jej narastania a zmenšovania dospievaním detí a pod. Požiadavka na variabilnosť bytov nebola zatiaľ ani experimentálne realizovaná.
Popri intenzívnom rozvoji sídlištnej bytovej výstavby menej pozornosti sa venovalo ozdravovaniu historických častí miest a obnove staršieho bytového fondu. Značná časť obyvateľstva miest býva v starších, dnes už málo vyhovujúcich až nevyhovujúcich bytoch, ktoré by bolo možné včasnou rekonštrukciou prispôsobiť hygienickým požiadavkám. Chýbajú všade nielen prostriedky, ale i príslušné stavebné kapacity na generálne opravy. Stavebné organizácie v súvislosti s normami v opravárenskej činnosti dávajú radšej prednosť novej výstavbe.
Ťažisko bytovej výstavby, najmä na vidieku, je v individuálnej forme výstavby. Koncepčné rozpory a neujasnenosti sa prejavili okrem iného aj v tom, že neboli stavebníkom včas ponúknuté vhodné typy, zohľadňujúce požiadavky ekonomické, technické, hygienické a osobné.
Národné výbory sa málo starali o dodržiavanie územnoplánovacích a hygienických zásad aj v obciach s vypracovanými územnými plánmi. Došlo k masovej individuálnej výstavbe pri rušných komunikáciách, nerešpektovaniu stavebných čiar, ochranných zón a pod. Jedným z dôvodov, ktoré viedli k tomuto nežiadúcemu stavu, bola aj nepružnosť národných výborov v tom, že nevedeli včas ponúknuť stavebníkom dostatočne príťažlivé pozemky na vhodných miestach, napríklad s dobrým prístupom a inžinierskou sieťou.
Zelené plochy v mestách a ich bezprostrednom okolí boli nedostatočne rozširované. Plocha, pripadajúca na jedného obyvateľa ďaleko zaostáva za hygienickými požiadavkami (12 m2). Napríklad v Košiciach je na 1 obyvateľa len 3, 5 m2 zelenej plochy; v Bratislave asi 4 m2. Plánované zelené plochy sa nerealizovali (Ostredky, Pošeň) a často sa poškodili i jestvujúce. Týka sa to aj zelene plánovanej v ochranných pásmach priemyselných a poľnohospodárskych závodov (napr. CHZJD v Bratislave, VSŽ v Košiciach). Okrem iného, treba príčiny nedostatkov v tejto oblasti hľadať i v zaradení ozeleňovania väčšinou len do rámca akcie "Z", ktorá je síce vhodná pre zriadenie menších plôch, ale vôbec nepostačuje pre úpravu väčších, hygienicky významných parkov.
Závažným problémom je narastanie hlučnosti nielen v pracovnom prostredí, ale aj v sídliskách. Nadmerná hlučnosť vyvoláva totiž neustále zvyšovanie počtu neuróz v nižších, stredných i vyšších vekových skupinách, ktorý sa negatívne premieta na pracovnú výkonnosť zamestnaných i na prospech Študujúcej mládeže, o vzťahoch medzi ľuďmi ani nehovoriac. Nevenuje sa náležitá pozornosť takým zdrojom hluku, ako je napríklad vnútromestská a diaľková doprava, hlučné prevádzky umiestnené v obytných štvrtiach a pod. V niektorých prípadoch nie je doriešená ochrana pred hlukom v sídliskách v blízkosti letísk. Napríklad krajský hygienik Východoslovenského kraja nesúhlasil v Košiciach s ďalšou výstavbou sídlisk (západný sektor), kým nebude doriešený odsun vojenskej časti letiska. Podobná situácia je v Piešťanoch (kúpeľný režim), v Trenčíne (nemocnica), v kúpeľoch Sliač.
Úlohy hygienickej ochrany čistoty ovzdušia na Slovensku
narastajú s rozvojom industrializácie. Riešenie tohto problému je významné nielen z hladiska zdravotníckeho, ale aj národohospodárskeho. Len škody spôsobené v ČSSR exhalátmi sa odhadujú na viac ako 2 miliardy Kčs ročne a predbežné prepočty ukazujú, že pri predpokladanom rozvoji priemyslu, najmä palív a energetiky, ak by súčasne s ním neboli riešené otázky ochrany životného prostredia, vzrástli by škody do roku 1980 na približne šesť a pol miliardy Kčs ročne.
Väčšina veľkých priemyselných závodov, ktoré dnes vystupujú z hľadiska znečistenia ovzdušia do popredia, bola postavená a staršie závody rozšírené a zrekonštruované ešte pred účinnosťou zákona o hygienicko-protiepidemickej službe číslo 4/1952 Zb. Hľadiská čistoty ovzdušia a ochrany okolitého územia pred účinkami popolčekov a plynných exhalátov neboli dostatočne zohľadňované s požiadavkami ochrany prírody ani pri výberoch pozemkov, stanovovaní ochranných zón, ani v projektoch.
Závody postavené po prijatí zákona č. 4/1952 Zb., boli umiestňované a projektované s príslušným vyžiadaním záväzného posudku hygienicko-protiepidemickej služby. Prevažná väčšina je z hľadiska znečistenia ovzdušia do popredia, bola postavená, a boli u nich plánované aj zariadenia na záchyt škodlivín. V niektorých prípadoch však projektované zariadenia sa nerealizovali (napríklad pri komplexnej rekonštrukcii Cementárne Horné Sŕnie), alebo už v priebehu výstavby došlo k zmene technológie, výrobnej kapacity, pričom sa už neprihliadalo na prispôsobenie ochranných opatrení (Cementáreň Banská Bystrica, niektoré prevádzky CHZJD Bratislava, Cementáreň Lietavská Lúčka a ďalšie).
Uznesenie vlády číslo 494/1960 o opatreniach na účinné riešenie znečisťovania ovzdušia uložilo rezortom a národným výborom konkrétne úlohy. Taxatívne uviedlo kľúčové znečisťujúce závody, zaradené do I. a II. kategórie zdrojov (Magnezitka Hačava, CHZJD Bratislava, Cementáreň Stupava, Cementáreň Bystré, Kovohuty Krompachy, Cementáreň Banská Bystrica, Cementáreň Ladce, Cementáreň Lietavská Lúčka, Elektráreň Nováky, Elektráreň Handlová, Závod W. Piecka Nováky a ďalšie. ) Uložilo, okrem iného, do konca roka 1965 znížiť výstavbou a rekonštrukciou odlučovačov úlet. Celoštátne napríklad v rezorte bývalého Ministerstva palív a energetiky z 869 tisíc ton/rok na 250 tisíc ton/rok. Podmienky pre splnenie tejto úlohy však neboli vytvorené. Naopak, na niektorých lokalitách namiesto zlepšenia, došlo k zhoršeniu stavu. Išlo menovite o Tepláreň II. -III. Bratislava a Tepláreň Trnava, ktoré prešli, napriek nesúhlasu okresného hygienika, z plynnej palivovej základne na hnedouhoľný prach bez toho, aby namontovali vhodné odlučovacie zariadenie. Obdobná situácia sa vyskytla tohto roku v Elektrárni Nováky, kde po havárii na popolčekovej skládke, bolo vypúšťané do ovzdušia ešte viac popolčeka.
Druhým najväčším zdrojom pevného úletu sú závody v rezorte Ministerstva baní, ktoré plánuje v budúcich rokoch ďalší podstatný rozvoj magnezitového priemyslu.
Tretím zdrojom sú závody v rezorte Ministerstva stavebníctva, menovite cementárne, kde sa v budúcich rokoch taktiež predpokladá zvýšenie výroby.
Okrem pevných úletov zhoršujú hygienickú kvalitu životného prostredia aj plynné exhaláty. Ide najmä o kysličník siričitý, ktorého produkcia je osobitným problémom ČSSR vzhľadom na obsah síry v našom hnedom uhlí. Výrazné zlepšenie od prechodu na plánované tekuté palivo (mazut a pod. ) u nás nemožno predpokladať, nakoľko aj toto palivo obsahuje asi 3 % síry. Riešenie treba hľadať v odsírení mazutu a vo zvýšení používania ľahkých olejov na vykurovanie.
Exhalovanie toxických zlúčenín arzénu pochádza zo spaľovania hnedého uhlia z niektorých banských oblastí ČSSR. Vyskytuje sa v mieste spaľovania a pri hutníckom spracovávaní surovín obsahujúcich arzén (Nováky, Krompachy).
Problematika exhalácie ostatných plynných zlúčenín (fluór, chlór, sirouhlík, sirovodík a pod. ) je lokalizovaná v okolí veľkých závodov (Žiar nad Hronom, CHZJD Bratislava, CHZWP Nováky, Chemosvit vo Svite).
Z 28 závodov, ktoré najviac znečisťujú ovzdušie, ani jeden nemá ešte uspokojivo vyriešený záchyt a zneškodňovanie unikajúcich škodlivín.
Príčiny tohto nepriaznivého stavu treba vidieť najmä:
- v neujasnenosti palivovej základne pre významné energetické zdroje v dobe ich projektovej prípravy;
- v koncepčnom nedoriešení pri výstavbe a rekonštrukcii závodov (Tepláreň II. Bratislava, CHZJD Bratislava, Kovohuty Krompachy);
- v nedostatočnej starostlivosti závodov o obsluhu, údržbu a prevádzku odlučovačov;
- v nedostatočnom riešení zúžitkovania zachytených úletov.
Rozvoj cestovného ruchu zaznamenaný najmä v posledných rokoch nesie so sebou i rad zdravotníckych problémov. Státisícové až miliónové migrácie obyvateľstva vytvárajú v súvislosti s návštevou rekreačných centier pri nedodržiavaní dôsledných hygienických a protiepidemických opatrení, možnosť rozšírenia prenosných ochorení po území celej republiky. Naviac masový príchod cudzincov s nám neznámym zdravotným stavom, si vyžiadali a vyžadujú tak z hľadiska národného zdravia, ako i z hľadiska komerčného (výskyt epidémie je zlým propagátorom cestovného ruchu) vykonanie a dodržiavanie hygienických opatrení v zariadeniach cestovného ruchu. Preto orgány hygienickoprotiepidemickej služby na Slovensku v dohode s Výborom SNR pre cestovný ruch dôsledne a s dobrým výsledkom uplatňovali požiadavky na ozdravenie podmienok v zariadeniach cestovného ruchu. Ich hygienická úroveň za posledné roky, vďaka prísunu potrebných finančných a materiálnych prostriedkov, sa zlepšila. K úprave došlo i v prípadoch, kde sa vyskytovali závady prevádzkovo-organizačného charakteru a ich odstránenie bolo v kompetencii vedúceho závodu. Problémy pretrvali väčšinou len v menších zariadeniach na turistických trasách, kde vedúci nemali záujem a niekedy ani schopnosti udržať náležitú hygienu prevádzky.
Oveľa zdĺhavejšie prebieha odstraňovanie závad zavinených skôr nedostatkami iných podnikov, napríklad komunálnych služieb (pranie, odvoz odpadkov), distribúcie, prísunom potravín, čistiacich prostriedkov a pod. Pomaly a nedostatočne sa riešili závady investičného charakteru, najmä pre nedostatok stavebných kapacít na generálne opravy.
Zásobovanie objektov cestovného ruchu pitnou vodou vyhovuje väčšinou len v mestských celkoch s verejnými vodovodmi. Horšia situácia je v zariadeniach používajúcich pitnú vodu z vlastných studní, ktoré vo vysokom percente nezopovedajú hygienickým požiadavkám. Napríklad zásobovanie pitnou vodou nevyhovuje v celej oblasti Oravskej priehrady, Vrátnej doliny, Počúvadla, Maninskej úžiny, na Kláštorisku a inde.
Osobitný problém predstavuje oblasť Vysokých Tatier. Väčšina zariadení je zásobovaná vodovodmi, ktorých zdroje je obtiažne chrániť pred znečistením. Voda (prakticky povrchová, presakujúca morénu bez účinného prečistenia) sa totiž odoberá priamo z povrchových tokov alebo prameňov v morénach. Dezinfekcia vody sa robí t. č. len na Štrbskom Plese, v zotavovni ROH Magura a v závode Ždiaranka v Ždiari. Zlá situácia je i naďalej v obci Ždiar, kde sa prenajíma turistom asi 1200 súkromných lôžok. Výstavba vodovodu je prerušená a studne, umiestnené väčšinou v hospodárskych dvoroch, sú závadné.
Z celkového počtu preverených zariadení na Slovensku nemalo vyhovujúce zásobovanie pitnou vodou približne 20 % hotelov, 45 % autocampingov, 55 % stanových táborov a 25 % stravovacích zariadení.
Ani odstraňovanie splaškov v miestach bez centrálnej kanalizácie veľmi často nevyhovuje (napr. oblasť Oravskej priehrady, Počúvadla, ďalej Ždiar, Tatranská Kotlina, Javorina atď. ). Zneškodňovanie tekutého odpadu sa zlepšilo v oblasti Vysokých Tatier vybudovaním čistiacich staníc vo vyšných Hágoch a v Tatranskej Lomnici. V plnej prevádzke ešte nie sú stanice v Tatranskej Polianke a Tatranskej Lesnej. Dokončuje sa čistiaca stanica na Podbanskú, Štrbskom Plese a v Smokovci. Na Slovensku je nevhodne riešené odstraňovanie pevných alebo tekutých odpadových látok asi v 40 % hotelov, 30 % autocampingov, 55 % stanových a zrubových táborov.
Zvýšenie úrovne hygieny ubytovania a stravovania sa dosiahlo najmä v závodoch Ústrednej správy pre cestovný ruch. V ostatných zariadeniach (RAJ, spotrebné družstvá) bolo toto zlepšenie väčšinou menej výrazné. Iba polovica ubytovacích a stravovacích zariadení vyhovuje hygienickým požiadavkám.
Na zhodnotenie plnenia úloh dokumentu na úseku hygieny výživy je potrebná analýza z hľadiska
a) súčasného stavu výživy obyvateľstva na Slovensku;
b) plnenia dokumentu na úseku výživy mimozdravotníckymi zložkami;
c) jestvujúcich nedostatkov a perspektívy na úseku zabezpečovania racionálnej výživy obyvateľstva a hygienickej nezávadnosti potravín.
Pri hodnotení súčasného stavu výživy na Slovensku je potrebný krátky pohľad späť:
Pred druhou svetovou vojnou výživa na Slovensku bola nedostatočná. V dobách krízy v rokoch 1930-1936 kalorická hodnota stravy klesla asi na 2500 kalórií na osobu a deň. V tej dobe celková spotreba vyjadrená v kalóriách bola nižšia ako vo vyspelých štátoch, kde sa pohybovala okolo 3000 kalórií (Francúzsko 2870 kalórií, Švajčiarsko 3140 kalórií, Veľká Británia 3110 kalórií, Holandsko 2840 kalórií, Rakúsko 2930 kalórií). Počas druhej svetovej vojny kalorický príjem poklesol ešte viac.
Po druhej svetovej vojne sa kalorická hodnota výživy zlepšila. V roku 1959 dosiahla 2865 kalórií a v roku 1960 2996 kalórií. Zvýšením kalorickej hodnoty stravy s vysokou konzumáciou tukov a glycidov ukázala sa však nová problematika vo výžive: ustúpili stavy podvýživy a karencie a vystúpili do popredia problémy tučnoty. Podľa dnešných prieskumov je u nás pretučnelých asi 30 % mužov, 40 % žien a jedna šestina detí. Tento problém robí starosti, pretože tučnota je základom najrôznejších ochorení a dokázateľne skracuje ľudský život.
Pri hodnotení výživy nášho obyvateľstva je potrebná analýza podľa jednotlivých zložiek, ktorá sa javí nasledovne:
Z prehľadu spotreby bielkovín za posledných 20 rokov na Slovensku vidieť, že táto od oslobodenia postupne stúpala až do roku 1962, keď dosiahla hodnoty 79, 3 g denne, z toho živočíšnych 35, 6 g. Od roku 1962 je prakticky na rovnakej úrovni. Porovnanie spotreby bielkovín na priemerného spotrebiteľa s teraz platnými normami ukazuje, že celková spotreba bielkovín nedosahuje ešte doporučenú normu - 88 g denne a naviac je podiel živočíšnych bielkovín oproti norme nižší.
Ak sa premietne spotreba bielkovín do jednotlivých surovín bohatých na bielkoviny, vidieť, že s našou stravou po kvalitatívnej stránke nemôžeme byť celkom spokojní. Stúpla síce celková spotreba mäsa z 21, 1 kg v roku 1936 na 48, 6 kg v roku 1963, nedosahuje však doporučovanú dávku 70 kg na rok a osobu. Aj v zložení jednotlivých druhov mäsa musí dôjsť k zmene, a to k zvýšeniu spotreby chudého hovädzieho mäsa, hydiny (najmä hrabavej) a rýb na úkor tučného bravčového mäsa, ktorého spotreba v množstve 28, 0 kg je vysoká. To znamená vytvoriť v oblasti živočíšnej výroby k tomu potrebné predpoklady.
Nevyhovujúca je spotreba mlieka. Doporučené dávky mlieka a tekutých mliečnych výrobkov sú na osobu a rok 270-280 kg. Skutočná spotreba mlieka na Slovensku činí t. č. 101, 3 litrov za rok a má za posledné roky klesajúcu tendenciu. Len na porovnanie: v roku 1936 spotreba mlieka bola v priemere 164 litrov. Spotreba syrov, hoci má miernu tendenciu k vzostupu a v roku 1963 dosiahla spotrebu 1, 7 kg, je ešte stále nízka.
Spotreba vápnika, vzhľadom na to čo bolo povedané o spotrebe mlieka a mliečnych výrobkov, je nižšia a nejaví tendenciu k zvyšovaniu. V roku 1960 spotreba vápnika na priemerného spotrebiteľa a deň bola na Slovensku 685 mg. Doporučená norma pre priemerného spotrebiteľa predpokladá spotrebu 910 mg. Zvyšovať príjem vápnika v strave možno v našich pomeroch, predovšetkým väčším konzumom mlieka a mliečnych výrobkov, pretože tieto dodávajú až z dvoch tretín vápnik v našej strave.
V súvislosti s klesajúcou spotrebou mlieka treba hľadať vhodné opatrenia na jej zvýšenie. Klesajúcu tendenciu konzumu mlieka nemožno chápať ako prejav civilizovaného procesu, pretože práve v mnohých vyspelých krajinách je spotreba mlieka vysoká.
Spotreba vajec vykazuje za 20 rokov stúpajúcu tendenciu. Z počtu 24 kusov v roku 1936, stúpla spotreba na 148 kusov v roku 1963. Táto spotreba nedosahuje však ešte stále minimálnu doporučenú dávku pol vajíčka denne.
Neuspokojivá je spotreba strukovín na Slovensku, hoci je známe, že strukoviny sú bohatým zdrojom bielkovín. Oproti pomerne dobrej spotrebe strukovín pred druhou svetovou vojnou, ich spotreba ustavične klesala a v roku 1963 dosiahla 1, 3 kg na osobu a rok. Strukoviny sú na našom trhu úzkoprofilovou potravinou a je na našich poľnohospodároch, aby vyrobili dostatok tejto potraviny, bohatej na rastlinné bielkoviny, vitamíny a minerálne látky.
Naproti tomu je vysoká spotreba obilnín, ktorá v roku 1963 dosiahla výšku 103, 8 kg na osobu a rok v hodnote zrna. Proti mnohým vyspelým štátom je táto spotreba vysoká a bude treba vynaložiť úsilie, aby sa správnou výchovou a ekonomickými zásahmi docielilo jej zníženie na racionálne hodnoty.
Zaujímavé je porovnať spotrebu tukov na Slovensku, ktorá má celkove stúpajúcu tendenciu s doporučenými normami. V roku 1962 bola spotreba 83, 5 g na osobu a deň, z toho asi 70 % tukov živočíšneho pôvodu. Na celkovom konzume tukov podieľali sa bravčová masť a slanina v roku 1963 podielom 8, 2 kg na osobu a rok a masla bolo spotrebované 3, 2 kg. Rastlinné tuky a oleje predstavovali v roku 1963 množstvo 5, 8 kg na osobu a rok. Celková spotreba voľných tukov činila na Slovensku na jedného spotrebiteľa a rok 17, 2 kg. Spotreba tuku - ak ju porovnáme s doporučenými normami 84 g denne - je vyrovnaná. Vysoká je však spotreba živočíšnych tukov a preto by bolo potrebné preorientovať spotrebu tuku viac na tuky rastlinného pôvodu.
Vysoká spotreba tukov, hlavne tukov s vysokým obsahom nasýtených mastných kyselín, je problémom vo väčšine vyspelých štátov s vysokou životnou úrovňou. Výskyt určitých chorôb ako tučnoty, cukrovky, arterosklerózy sa dáva do súvisu s vysokým konzumom uvedených tukov. Je preto na mieste konzum tukov už ďalej nezvyšovať, naopak znížiť ho a zmeniť ich štruktúru v prospech tukov s vysokým obsahom nenasýtených mastných kyselín (jedlých olejov).
Glycidy predstavujú v našej strave hlavnú zložku výživy a nevhodnými stravovacími návykmi prekračujú doporučené normy. V roku 1962 spotreba glycidov na osobu a deň činila 447, 9 g. Doporučená norma je 356 g na deň, čiže dochádza k prekračovaniu normy asi o 25 %. Hlavný podiel na výžive glycidmi majú obilniny, ktorých podiel je nežiadúco vysoký. Spotreba cukru má stúpajúcu tendenciu a v roku 1963 dosiahla až 36, 4 kg na osobu a rok. Doporučená norma je 32-35 kg. V budúcnosti treba zamedziť ďalšie stúpanie spotreby cukru ako prázdneho nosiča kalórií.
Pri pohľade na spotrebu zeleniny a ovocia sa ukazuje, že nestúpa tak rýchlo a výrazne, ako u iných, predtým uvedených potravín.
Spotreba ovocia v roku 1963 činila 32, 7 kg na osobu a rok a pohybuje sa sústavne v oblasti tohto čísla. Doporučená dávka je 90-100 kg na osobu a rok, takže v spotrebe ovocia vykazuje deficit až o 60 %.
Spotreba zeleniny v roku 1963 bola 39, 0 kg na osobu a rok bez odrátania odpadu, čo pri doporučenej dávke 125-135 kg vykazuje v spotrebe cca 40 % deficit.
Následkom nízkeho konzumu zeleniny a ovocia dochádza aj k nízkemu zásobovaniu obyvateľstva Slovenska vitamínom C. Kým v roku 1960 pripadlo na jedného obyvateľa a deň približne množ-