stva. Napriek niektorým čiastočným dobrým výsledkom sa nám vyskytujú ešte vážne nedostatky, ktoré sa nepodarilo v priebehu posledných rokov odstrániť.
Chcel by som upriamiť pozornosť poslancov na jednu z vážnych príčin tohto nepriaznivého stavu. Je všeobecne známe, že neporiadok a nečistota na pracovisku vedú zákonite k zvyšovaniu úrazovosti. Platí to najmä na prevádzky miestneho hospodárstva, ktoré sú často umiestené v bývalých súkromných dielňach, v ktorých sa výroba a služby zintenzívnili, ale priestory sa nezväčšili, a často sa nevylepšil ani strojový park. Tieto prevádzky nevyhovovali a ešte ani dnes nevyhovujú podmienkam bezpečnej a zdravej práce. Pre nedostatok priestorov prevádzkové miestnosti slúžia viacerým účelom, ako výrobnému procesu, skladu materiálu, skladu výrobkov a podobne. Toto všetko nepriaznivo ovplyvňuje i duševný stav pracovníkov, znižuje ich pozornosť, ostražitosť a opatrnosť. Podobný účinok má aj nevhodné alebo nesprávne rozmiestenie strojov a ich ovládacieho zariadenia, hlučnosť a prašnosť pracovného prostredia. Preto ešte značná časť našich prevádzok nemá príslušné povolenie na trvalé užívanie. Tieto všetky skutočnosti v značnej miere ovplyvňujú chorobnosť a úrazovosť pracovníkov v podnikoch miestneho hospodárstva.
Nevhodné hygienicko-sociálne a bezpečnostné podmienky riešia podniky miestneho hospodárstva investičnou výstavbou, výmenou zastaralého strojného zariadenia, menšími úpravami priestorov, vylepšovaním osvetlenia, vetrania, znižovaním prašnosti a hluku, zásobovaním nezávadne pitnou vodou, ochrannými pracovnými pomôckami a podobne. Len v roku 1964 a 1965 vynaložili podniky na tieto účely viac ako 15 mil. Kčs ročne. V roku 1966 si podniky plánujú na Slovensku 20 mil. Kčs na ozdravenie pracovného prostredia.
Napríklad Kovospracujúci podnik mesta Bratislavy rieši nevyhovujúce umiestnenie prevádzky hasiacich strojov investičnou výstavbou. Nevyhovujúce strojné vybavenie v práčovniach a čistiarňach Komunálnych služieb v Bratislave, Banskej Bystrici, Košiciach, Leviciach a v ďalších sa čiastočne rieši dovozom strojov. Napriek tomu treba dodať, že výmena zastaralého strojného zariadenia nepokračuje urýchlene z dôvodov nízkeho objemu investičných prostriedkov na obnovu strojného zariadenia. I nedostatok devíz neumožňuje rýchlejšiu výmenu strojov z dovozu. Potom sa stáva, že staré strojné zariadenie, ak nie je dostatok náhradných dielcov, sa neudržiava a potom často sa stáva i to, že toto vypovie i s následkami na zdraví pracovníkov. Svedčí o tom výbuch čistiaceho stroja v Komunálnych službách v Bratislave, výbuch benzolu v Komunálnych službách v Rožňave. Tento stav núti riešiť problémy obnovy zastaralého strojného zariadenia v podnikoch miestneho hospodárstva pružnejšie, a to okrem iných zdrojov i z prostriedkov fondu rozvoja, ktoré si budú podniky a národné výbory vytvárať v novej sústave riadenia.
Niektoré nedostatky riešia si podniky miestneho hospodárstva vlastnými finančnými prostriedkami a pracovníkmi. Tie nedostatky, ktoré nie sú v stave riešiť sami, si zabezpečujú dodávateľským spôsobom. Tu však chcem pripomenúť, že riešenie hygieny a bezpečnosti pri práci je do značnej miery ovplyvňované nízkou kapacitou dodávateľských organizácií, najmä miestneho stavebníctva. Bude preto potrebné, aby národné výbory v záujme zlepšenia situácie viedli stavebné organizácie nimi riadené, aby mali vo svojich plánoch čoraz viac úloh, týkajúcich sa ozdravenia pracovísk v podmienkach miestneho hospodárstva. Mali by považovať starostlivosť o vytváranie zdravých životných podmienok za jedno z hlavných hľadísk pri schvaľovaní hospodárskych plánov, pri hodnotení hospodárskych výsledkov, a venovať zvýšenú pozornosť najmä niektorým rizikovým pracoviskám.
Podobne je potrebné, aby národné výbory venovali oveľa väčšiu pozornosť podnikom a organizáciám, ktoré zabezpečujú Čistotu miest, odvoz popola a smetí, ako aj starostlivosť o verejné osvetlenie, údržbu a úpravu verejnej zelene, a prispievali tak k čistote a ozdraveniu životného prostredia obcí a miest. Ide tu najmä o vybavenie týchto podnikov a organizácií potrebnými mechanizmami a strojmi.
Jednou z ďalších foriem ozdravovania a spríjemňovania životného prostredia je zapájanie občanov v rámci akcie zveľaďovania miest a obcí, za krajšie a zdravšie životné prostredie, pričom sa okrem otázok hygieny a čistoty miest a obcí táto svojpomocná akcia úspešne rozvíja i vo využívaní a v budovaní zdrojov nezávadnej pitnej vody.
Len v roku 1965 v rámci akcie "Z" na Slovensku bolo vybudovaných 56 790 bm vodovodov a kanalizácií, 19 vodných nádrží, 255 tis. m2 miestnych komunikácií, 16 športových štadiónov, 135 športových zariadení, 12 kúpalísk a bazénov a vybudovaných 850 919 m2 zelených plôch a parkov. Celková hodnota vytvoreného diela v roku 1965 činila 254 174 tis. Kčs v investičnej časti a v neinvestičnej časti 794 730 tis. Kčs.
K čistote prostredia a ovzdušia patrí zeleň, ktorá je dnes neoddeliteľnou súčasťou každého mesta a obce. Obyvateľom vvtvára potrebné zdravotné a hygienické podmienky, vytvára osvieženie,
rekreáciu a odpočinok po práci. S ohľadom na to, že priemyselné podniky najviac znečisťujú ovzdušie, znehodnocujú už vytvorené hodnoty diela, je nutné, aby náklady neišli prevažne na úkor akcie "Z", ale doporučujem, aby budovanie zelene bolo uhradzované tiež z finančných prostriedkov podnikov, a to najmä budovanie zelene ochrannej. Pre budovanie ostatnej zelene v životnom prostredí je potrebné, aby sa vytvorili odborné kapacitné útvary, podniky a organizácie, ktoré budú zeleň súbežne vytvárať s celkovou investičnou výstavbou. Len touto cestou sa dá udržať jestvujúca zeleň a vytvoriť priaznivé podmienky pre jej sústavné rozširovanie.
Podobne by som chcel poukázať najmä na adresu mestských národných výborov a investorských útvarov, aby vykonávali dôslednejšiu kontrolu jestvujúcich dodávateľských stavebných organizácií, pretože tieto dodávateľské organizácie by mali včas vykonávať hrubé práce a úpravy terénu, najmä v nových sídliskách, aby organizácie a podniky, ktoré sú zodpovedné za rozširovanie zelene, mohli včas vykonávať výsadbu okrasných kríkov, úpravu sadov, ihrísk a pod. Najmä v súčasnosti v súlade s posilňovaním právomoci a zodpovednosti národných výborov je treba si uvedomiť, že obyvatelia sídlisk nemôžu doplácať na liknavosť stavebných organizácií, pričom neupravenosť sídlisk, akú ešte často vidíme, nerobí dobré meno ani mestu a neprispieva ani k ďalšiemu rozvoju cudzineckého ruchu.
V predkladanej zpráve sa hovorí o nedostatočnom zásobovaní nezávadnou pitnou vodou. Národné výbory sa snažia tento problém riešiť finančnými prostriedkami v rámci akcie "Z", najmä na našich menších mestách a obciach. Doterajšie skúsenosti však ukazujú, že nebudú v stave pokryť všetky požiadavky na doposiaľ rozostavané stavby v rámci akcie "Z". Dávam preto na uváženie, aby sa vytvorila rezerva finančných prostriedkov vo forme rezervy Slovenskej národnej rady, ktorá by sa mohla účelne rozdeľovať podľa potrieb a situácie v jednotlivých obciach a okresoch. (Potlesk. )
Podpredseda Kríž: Ďakujem poslancovi Križanovi. Dávam slovo poslankyni Margite Potočkovej.
Poslankyňa Potočková:
Vážení Slovenská národná rada, súdružky a súdruhovia!
Starostlivosť o zdravie ľudí, o bezpečnosť pri práci, o dobré životné prostredie, to je vecou nás všetkých. Úspechy, dosiahnuté na tomto úseku, mohli by byť ešte prenikavejšie, keby tak závažný dokument, ako je dokument o rozvoji socialistického zdravotníctva, bol od najvyšších hospodárskych orgánov až k najnižším tak trochu zodpovednejšie plnený.
Za dva roky, kedy dokument vyšiel, značne sa zmenil postoj k zdravotno-hygienickým požiadavkám. Predsa však si zvlášť treba všimnúť vývoj pracovnej neschopnosti. Ako je možné, že táto dosahuje značných rozmerov i pri tak obrovskej starostlivosti, ktorej sa našim občanom dostáva? V našom kraji skoro 4 % občanov, zapojených do pracovného procesu, bolo práceneschopných. Ak túto skutočnosť vyjadríme finančne, teda 0, 01 % v rámci kraja činí asi 4 milióny korún. A tak 4 %, to je 160 miliónov korún. Iba v našom Prešovskom okrese v roku 1965 zaplatilo sa 23 miliónov korún na dávkach v nemoci. Ak pripočítame k tomu ešte obnos, vyplatený ako bolestné, za regresy, a to, čo ľudia po dobu nemocí nevyrobili, iba za jeden rok mohli by sme mať v každom okrese nášho kraja jednu nemocnicu alebo jednu fabriku, za 35 miliónov korún. O toto sa úrazmi, zavinenými malou starostlivosťou o pracovné prostredie, ochudobňujeme. Spoločným menovateľom týchto nedostatkov je do istej miery nevšímavosť, ľahostajnosť a niekedy aj hrubá neznalosť hygienicko-bezpečnostných predpisov.
V našich fabrikách máme katalógy prevádzok, kde platia príplatky za sťažené a nebezpečné podmienky práce. Robotník nerád odchádza z takejto prevádzky, pretože tu viac zarobí. Riaditeľ fabriky dostane viac fondov, pretože má sťažené prevádzky. Odborové riaditeľstvá to zhodnotia, potvrdia, zdôvodnia, a plánovacie orgány na to prisúvajú peniaze. Je to akýsi začarovaný kruh. Robotník ohrozuje svoje zdravie a keď dôjde k úrazu, nastávajú ťažkosti s človekom so zmenenou pracovnou schopnosťou. Bolo by účelné, keby nielen riaditelia podnikov a odboroví riaditelia, ale aj súdruhovia povereníci a súdruhovia ministri museli každý rok hlásiť, koľko nebezpečných a sťažených prevádzok vo svojom rezorte odstránili. Možno, že by potom rýchlejšie postupovala mechanizácia, automatizácia a nemuseli by sme sa obávať, že skoro každý piaty človek bude nositeľom dôchodku. Na zdravotnícke zariadenia chodia pracujúci a žiadajú potvrdenia, že smú pracovať len 8 hodín denne. Keď zdravotníci išli na koreň veci, veď predsa u nás 8 hodinová pracovná doba je už dávno uzákonená, nadčasy sa obmedzujú a posledné uznesenie strany hovorí aj o ďalšom skracovaní pracovnej doby, zistili, že sa predpisy dodržujú práve tie prvé dve dekády v mesiaci. Potom, keďže sa plán neplní, nastúpi šturmovčina, pracuje sa cez čas. Plán sa nakoniec plní, ale pri takejto organizácii práce ľudia sú nervózni, vyčerpávajú sa, opatrnosti ubúda, zato pribúda úrazovosti.
Zamestnanosť obyvateľov prešovského okresu k našej veľkej radosti od roku 1961 vykazuje stály vzrast. Ale aj nemocnosť a úrazovosť vyvíja sa pomerne nepriaznivo. Priemerné % práceneschopnosti v roku 1965 bolo 3, 91. V tom istom roku došlo k 2247 pracovným úrazom so 46 113 dňami. Na celkovej absencii pracovné úrazy podieľajú sa štvrtinou percenta. Horšia je situácia vo výskyte nepracovných úrazov, ktorých v minulom roku bolo 4118 so 73 066 dňami. Trend nepracovných úrazov za posledných 6 rokov stále stúpa a opatrenia proti ich výskytu sa ukázali doteraz málo účinné. Na celkovej absencii nepracovné úrazy podielajú sa 0, 40 %. Počet prestonaných dní má tiež stúpajúcu tendenciu. Priemerný denný stav práceneschopných v minulom roku bol 1891. Pravda, chrípková epidémia si vyžiadala 9232 ochorení. Zvýšený počet akútnych ochorení horných ciest dýchacích, vrátane chrípky, za posledných 7 rokov pravidelne sa u nás opakuje každé 3 roky vo väčšom meradle.
V čom vidia naši zdravotníci príčiny zvýšenej absencie v minulom roku?
1) Na prvom mieste je to chrípkavá epidémia.
2) Značný tlak pacientov na kúpeľnú liečbu s indikáciou "X". Počet návrhov na "X" hodne predstihuje predošlé roky. Tento zjav nastal v dôsledku vydania nových smerníc o poskytovaní kúpeľnej starostlivosti, platných od 1. januára 1964, kde bola značne rozšírená indikácia "X", ktorá znamená pre pacientov oslobodenie od príplatkov za kúpeľnú liečbu, zachovanie dovolenky, možnosť podávania návrhov v priebehu celého roka, prípadne ponechanie v stave pracovnej neschopnosti do nástupu na kúpeľnú liečbu a iné výhody. Počet návrhov na kúpeľné liečenie s indikáciou "X" niekoľkonásobne prevyšuje počet pridelených poukazov do okresu. Vyvoláva to často znechutenie pacientov, konflikty a nakoniec aj pocit, ako by sa im krivdilo.
3) Záujem hospodárskych orgánov na závodoch, podnikoch, úradoch o vývoj absencie možno tiež pokladať za nie celkom dostačujúci.
4) Ďalej je to otázka účelnosti, oprávnenosti a efektívnosti posudkovej služby.
5) V nemalej miere prispievajú k tomu i ťažkosti so zastupovaním obvodných a závodných lekárov počas pracovnej neschopnosti, počas materských a iných dovoleniek.
6) A nakoniec aj vekové zloženie pracujúcich v našom okrese má do práceneschopnosti čo hovoriť. Máme totiž značný počet prestárlych pracovníkov, a to najmä v poľnohospodárstve.
O vážnosti zdravotníckeho dokumentu v našom okrese bola informovaná široká verejnosť, predsedovia komisií národných výborov, vedúci odborov okresného národného výboru, funkcionári všetkých podnikov, škôl, základných organizácií Československého Červeného kríža, poslanci národných výborov. Aktívy učiteľov prejednávali najmä otázky výchovného procesu v súlade so zabezpečovaním hygienických návykov a prevádzky škôl. Spoločne so školskou zdravotnou službou, dorastovou komisiou a školskými zdravotníkmi boli konkrétne prehodnotené a riešené jednotlivé úlohy, vrátane očkovania, stravovania, osobnej hygieny a dodržiavania hygienického režimu v školských objektoch.
Situácia v starostlivosti o deti a dorast sa oproti predošlým rokom u nás veľmi zlepšila, a to budovaním nových objektov, adaptáciami, generálnymi opravami, aj keď ešte stále sa máme nad čím zamýšľať tak u základného školstva, ako i u jaslí, kde je situácia podstatne lepšia, a u materských škôl. Tieto čo do kapacity, pravda, často nevyhovujú. Bolo by veľmi prospešné, keby sme do týchto zariadení napr. mohli umiestiť viacej detí cigánskeho pôvodu, pretože prax z niektorých jaslí a materských škôl, v ktorých tieto deti sú, hovorí o osvojovaní si hygienických návykov skoro hravým spôsobom, zatiaľ čo v neskorších rokoch sa veľmi ťažko odúčajú od zlých návykov, doma získaných.
Vážnym problémom je zásobovanie škôl a materských škôl zdravou pitnou vodou. Nepriaznivá je situácia v školských dielňach, z ktorých v okrese 65 % nevyhovuje po hygienickej stránke. Školské jedálne sú umiestené v provizóriách.
Preventívnu starostlivosť zabezpečuje deťom školský lekár. Práve tak o konzílium s odborníkmi je tiež postarané. Liečebnú starostlivosť však poskytuje obvodný lekár. Bolo by treba snáď zvážiť, či by nebolo správne ujednotiť túto starostlivosť o školskú mládež.
Je neodškriepiteľný fakt, že napríklad u nás, v meste Prešove, je venovaná obrovská starostlivosť našim deťom, čoho dôkazom je aj veľmi dobrá dochádzka detí do školy. Pri tom všetkom však je hodne ťažkostí, ktoré sa, verím, postupom času odstránia, a to v takom tempe, ako budeme schopní zabezpečovať podmienky pre ich odstránenie.
Veríme v Prešove, že sa dočkáme aj udelenia výnimky Ministerstva zdravotníctva ohľadom ordinariátov, o ktoré sa uchádzame, totiž máme ich zavedené, len ich treba schváliť, z ktorých zatiaľ sú schválené iba dva.
Náš okres bol kedysi veľmi chudobný. Hovorilo sa, že naším jediným bohatstvom je veľké množstvo detí. Dnes nie sme chudobní, ale navyše to naše pôvodné bohatstvo, tých veľa detí, to nám ostalo. Každoročne sa v okrese rodí 4200 detí a už po viac rokov táto veľká pôrodnosť pomáha zachraňovať populáciu nášho štátu. Plánovacie orgány túto skutočnosť teda budú musieť brať na vedomie. Kde je najviac detí, tam by malo byť, prirodzene, aj najviac zariadení, ktoré by deťom slúžili, najviac škôl. Z počtu 36 229 školopovinných detí chodí v našom okrese na druhú smenu 11 342 detí, čo je 31, 3 %. Vieme, ako sa k smennosti stavajú naši zdravotníci. Určitá časť školákov, prosím, po celý školský rok navštevuje len odpoludňajšie vyučovanie. Prečo? Lebo na vidieku sú niektoré základné deväťročné školy obvodové. Žiaci druhého stupňa, teda ročníkov 6. -9., sa sem schádzajú z okolitých i vzdialenejších obcí. Preto títo sú zadelení do raňajšej smeny, ani inak to nemôže byť, zatiaľ čo domorodci, malí prváci až piataci, do odpoludňajšej. Darmo máme predpísanú dĺžku prestávok a príkaz neskracovať ich. Ak nemajú naši žiaci vychádzať o 20. hodine večernej zo školy, musí sa tak stať. Ani dĺžku poludňajšej prestávky, ktorú naši zdravotníci tak podčiarkujú, nemožno dodržať. A tak prichádzajú jedni za druhými ešte skoro do teplých lavíc. Ľahko si vieme predstaviť výkonnosť malých detí v odpoludňajších hodinách. Len pre ilustráciu by som uviedla príklad z vlastnej školy. Malý druháčik, ktorý už na druhej popoludňajšej vyučovacej hodine vyzivoval, vzdychal si tak úprimne od srdca: "Ej, ale by som si trochu pospau". A na tretej hodine, hoc ako sa statočne premáhal, hoc ako sa súdružka učiteľka snažila rekreačnými a telovýchovnými vložkami vzbudiť pozornosť detí, aj skutočne zaspal. A jeho ohľaduplný sused dosť energicky výhražným prstom kýval na učiteľku, ktorá príliš nahlas vysvetľovala učivo, aby sa trochu miernila, lebo Jurko spí. Myslíte prosím, že ostatné deti sa pohoršovali nad ignorantstvom tohoto malého spáča? Vôbec nie. Mali porozumenie a doslova šeptom prednášali svoje odpovede učiteľke.
Pri lekárskych prehliadkach sa zisťuje dosť značné percento detí s vadou zraku. Len sa pozrime bližšie na niektoré naše školy. V podaktorých miestnostiach sa musí takmer celý deň užívať umelé osvetlenie. Okná nevhodne umiestené a často tak malé, že to vyzerá, ako by sme museli šetriť sklom.
Naše deti sú pomerne dobre živené. Pekne rastú, ale nepekne sa krčia v školských laviciach, do ktorých sa niekedy nedajbože poskladať. Veď ako by sa aj mohli takí deviataci vmestiť do štvrtáckych lavíc! 5 rokov je 5 rokov a za tie deti neúrekom podrastú. Chyba riaditeľa, alebo školských orgánov? Vôbec nie. Tak to musí skrátka byť na obvodových školách, kde sa strieda prvý stupeň s druhým. Iného východiska nie je. Nie čudo, že sa chrbtice deformujú. Chodíme od lekára k lekárovi, posielame deti do rehabilitačných ústavov, namiesto toho, aby sme sa urýchlene postarali o dostatok priestorov a o výrobu dostatočného množstva lavíc, zodpovedajúcich veku detí. Naoko je to jednoduchá vec, ale ak sa príčiny nedostatkov priestorov rozoberú tak dôkladne, ako sa to urobilo na spoločnom zasadnutí Komisie Slovenskej národnej rady pre školstvo a kultúru a Komisie Slovenskej národnej rady pre stavebníctvo, vidíme, že príčin je naozaj veľa a bude ešte treba hodne premýšľať, ako zjednať žiadúcu nápravu. Mám na mysli nedostatočnú stavebnú kapacitu.
Veľa pripomienok odznieva aj na tzv. "kult" parkiet na školách, ktorý je však už zdá sa na ústupe. Aspoň v našom meste v Prešove sa o to školská zdravotná služba postarala.
V okrese máme, prosím, 17 škôl vybavených telocvičňami. To znamená, že na jednu telocvičňu pripadá 2131 žiakov. V období, kedy nemožno telesnú výchovu prevádzať vonku, je na škole veru dosť starostí, ako hodiny telesnej výchovy zabezpečiť. Podľa slov lekára školskej zdravotnej služby väčšie percento detí s vadným držaním tela vyskytuje sa práve na školách, ktoré postrádajú telocvične. V našom okrese, žiaľ, 20 % detí má vadné držanie tela. Tešíme sa, že otázka zvláštnej telesnej výchovy sa medzi patričnými povereníctvami vyrieši.
Podobné rozpory máme aj na úseku zdravotníctva. Pre 67 tisíc detí v okrese vo veku od 0 do 15 rokov v našom okrese máme 80 nemocničných postelí. A tak niekedy aj dve deti ležia na jednej posteli. Je pochopiteľné, že dodržiavať hygienu a čistotu za týchto podmienok je otázne aj v samotnom zdravotnom zariadení. Celoštátne na 1000 obyvateľov pripadá 0, 97 postelí pre detské oddelenia a v našom okrese 0, 49 postelí. Pritom treba mať na mysli, že oproti celoštátnemu priemeru 7, 5 na 1000 obyvateľov prirodzeného prírastku má prešovský okres prirodzený prírastok 18, 5 na 1000 obyvateľov. Žiaľ, v dojčeneckej úmrtnosti sme tiež na prednom mieste s 30, 4 %.
A ešte poznámka, často nanášaná našimi ženami na verejných schôdzkach. Aby matka stihla začiatok pracovnej doby o 6. hodine rannej, budí dieťa už o pol piatej, o piatej hodine ráno. Odvádza ho čas-nečas, dážď-nedážď, mráz-nemráz, do spoločných zariadení, a to jedno často do jaslí a druhé na koniec mesta zase do materskej školy. Matky si veľmi pochvaľujú spoločné zariadenia jasle plus materská škola. Ale pýtajú sa, či by snáď nebolo možné posunúť začiatok pracovnej doby zo 6. hodiny rannej.
Sme veľmi povďační za to, že sa s výstavbou strednej zdravotníckej školy v Prešove už vážne počíta, pretože v doterajšej budove, ktorej 300. výročie založenia budeme čoskoro oslavovať, rozpor teórie s praxou je príliš vypuklý.
Mnoho sa skutočne urobilo v našom okrese na poli zvyšovania zdravotného uvedomenia ľudu za spolupráce spoločenských organizácií, najmä Československého Červeného kríža, prostredníctvom národných výborov a Okresnej odborovej rady. Ale predsa množstvo výchovnej práce sa medzi obyvateľstvom doteraz neprejavilo v žiadúcej miere. Nedostatky v zdravotnom uvedomení pracujúcich pôsobia nepriaznivo na ich telesnú i duševnú zdatnosť, ako aj na pracovnú schopnosť. Nepriaznivo sa prejavujú hlavne nedostatky v znalosti rodičov pri výchove detí, pri ich ochrane pred chorobami a úrazmi. Bolo by chybou domnievať sa, že sa snáď tejto otázke nevenuje dostatočná pozornosť. Mohla by som menovať desiatky obetavých našich lekárov, ktorí v čase svojho voľna navštevujú rodičov, poúčajú ich na rodičovských schôdzkach, na rodičovských akadémiách, vedú zdravotnícke krúžky na školách, ochotne poriadajú besedy so žiakmi aj s rodičmi. Ale predsa len máme mnoho takých dospelých, najmä z občanov Cigánov, u ktorých zdravotné uvedomenie nie je ani na takej výške, ako u školáka - prváka, dobre vedeného triednou učiteľkou a školskou zdravotníčkou. Závažné sú nedostatky vo výchove mladej generácie proti škodlivým návykom, ako je alkoholizmus a fajčenie. Zaujímavé je, že zatiaľ čo v iných odboroch a na iných úsekoch ľudia si dajú poradiť, v otázkach alkoholizmu a fajčenia tak nie je. Tu si každý myslí, že je dosť múdry sám pre seba a často ani tie najlepšie mienené rady učiteľov a lekárov nestretnú sa vždycky s patričným ohlasom u rodičov. Čo si napríklad myslieť o otcovi, ktorý na školu pošle písomné prehlásenie, že "dovoľuje" svojmu synovi fajčiť, aby mu škola teda v tom ako taká nerobila žiadne prekážky. A keď som už pri alkoholizme, s ktorým iste možno dávať do súvisu aj nejaké percentá úrazovosti a práceneschopnosti, dovolím si tlmočiť mienku našich zdravotníkov vo veciach záchytiek. Platenie pobytu v záchytke je len to minimum, čo by postihnutí mali hradiť. Vyskytnú sa však prípady, keď v dôsledku nadmerného množstva použitého alkoholu je ohrozený život opilca. Tento sa dostáva na oddelenie, kde lekári noc-nenoc zvádzajú tuhý boj o jeho záchranu. Nebolo by správne, aby takýto človek bol po prepustení nútený platiť za služby na oddelení?
Záverom toľko. Odborné riadenie zdravotníckych služieb v našom okrese smerom k terénu v posledných rokoch sa prejavuje účinne najmä zo strany okresných odborníkov. Skúsenosti ukázali, že tento postup je správny a výsledky ich činnosti sa priaznivo odrážajú v denno-dennej praxi. A aj keď som vyrátala rad nedostatkov, predsa len treba povedať, že sa vykonalo skutočne veľmi mnoho pre zdravie nášho človeka. A ak o chybách hovoríme, tak len preto, že sme si vedomí toho, že sme schopní vykonať ešte viac. (Potlesk. )
Podpredseda Kríž:
Ďakujem poslankyni Margite Potočkovej. Slovo má teraz poslanec ŠtefanTrstenský.
Poslanec Trstenský:
Vážená Slovenská národná rada, súdružky súdruhovia!
Kladne možno hodnotiť, že od roku 1952 do konca roku 1965 na Slovensku pribudlo 28 nemocníc, čím sa zvýšil počet postelí o 11 429. Napriek tomuto prudkému rastu zaostávame však za priemerom v počte postelí pripadajúcich na 1000 obyvateľov v českých krajoch, kde na Slovensku v roku 1965 pripadá 6, 28 postelí a - ako zo zprávy vysvitá - zvýši sa dokonca roku 1970 na 8, 07 postelí.
Za mohutným rozvojom posteľového fondu treba vidieť najmä na Slovensku aj skutočnosti, že tento sa otvoril nielen novou investičnou výstavbou, ale i organizačnými opatreniami tak, že pre účely nemocníc a rozširovanie posteľového fondu boli zaberané objekty pôvodne slúžiace na rôzne iné účely, ktoré boli nie vždy najvhodnejším spôsobom zadaptované. No, podstatné zvýšenie posteľového fondu bolo dosiahnuté aj tým spôsobom, že sa znížila hygienická norma priestorov pripadajúcich na jednoposteľové lôžko tak, že sa do miestnosti umiestilo viac lôžok ako pripúšťa hygienická norma, a tiež tým spôsobom, že lôžka boli umiesťované v priestoroch na nemocničných oddeleniach určených na inú prevádzku. Rýchly rast lôžok v mnohých prípadoch vyžadovala tak akútna a nutná zdravotnícka situácia, že z dôvodov rýchleho zabezpečovania posteľového fondu budovali sa často len lôžkové provizóriá s pomerne krátkou dobou použivateľnosti.
Ako sa rozširovali a zväčšovali nemocnice organizačnými opatreniami a spôsobmi, ktoré som uviedol, môže poslúžiť ako typický príklad rast lôžkového fondu v Žilinskom okrese. V roku 1948 žilinská nemocnica mala 424 postelí. Hoci sme takmer až do konca roku 1965 nepreviedli okrem prístavby chirurgicko-pôrodníckeho pavilónu žiadnu prístavbu lôžkovej časti, vzrástol nám počet postelí na 951. Stalo sa tak tým, že interné oddelenie ženy a muži boli nasťahovaní do dvoch víl v blízkosti nemocnice, neurologické oddelenie do ďalšej vily, psychiatrické oddelenie zriadilo sa v Bytčici, vzdialenej 4 km od Žiliny, a pre potreby interného oddelenia bol zabraný aj objekt Malej Fatry v Rajeckých Tepliciach, vzdialený 14 km od Žiliny. V ďalších vilových objektoch pri nemocnici sú umiestené aj biochemické laboratórium, správa nemocnice a riaditeľstvo ústavu. Tejto spúste objektov v rôznych miestach okresu hovorí sa teda nemocnica v Žiline. O efektívnosti prevádzky za takýchto podmienok je veľmi ťažké hovoriť, nakoľko v samej Žiline po oddeleniach je nutné rozvážať stravu nákladným autom a v objektoch mimo Žiliny musí byť zriadená samostatná kuchynská prevádzka; obdobné problémy sú so zaobstarávaním bielizne, zdravotníckeho materiálu a pod.
Ukázalo sa, že v čase zriaďovania týchto provizórií bolo jedine týmto spôsobom možné uspokojiť stále väčší dopyt po nemocničných službách v dôsledku neustále rastúceho počtu obyvateľstva, majúceho nárok na bezplatnú liečebnú starostlivosť, a nemalú úlohu v tom zohrala tá skutočnosť, že vzrastala všeobecná kultúrna úroveň a zdravotnícka uvedomelosť obyvateľstva najmä v predtým zanedbávaných oblastiach s nízkou hospodárskou úrovňou obyvateľstva. Znižovať dojčenskú úmrtnosť, zabezpečovať ústavnú pôrodnosť až po výstavbe nových zariadení, znamenalo by oddialenie týchto úloh o značné časové obdobie, a preto na zabezpečenie týchto úloh sme často uskutočňovali investičnú politiku, ktorú už teraz musíme naprávať.
Napríklad objekt durizolového pavilónu v Žiline pre kojenecké oddelenie, ktorý nám preukázal veľké služby, v roku 1955 sme museli likvidovať z bezpečnostných dôvodov, keďže hrozil zrútením a definitívna prevádzka detsko-kojeneckého oddelenia bola koncom roku 1965 doriešená v krásnom novom detsko-kojeneckom pavilóne, za výstavbu ktorého aj touto cestou ďakujeme všetkým orgánom, organizáciám a pracovníkom, ktorí sa o jeho výstavbu pričinili.
To, čo bolo únosné a nutné v čase zriaďovania provizórií, ukazuje sa ako neudržateľné po 10 i viac rokoch prevádzky. Zdravotnícke orgány i zdravotnícki pracovníci stále častejšie musia uspokojovať výčitky zo strany pacientov liečených v provizórnych budovách, najmä za pomerov, ktoré sú pre nás v súčasnosti neriešiteľné v prevádzke interného oddelenia. Stav tohto oddelenia je preberaný a kritizovaný na zasadnutiach spoločenských organizácií, národných výborov všetkých stupňov a v okrese neprejde jeden pohovor s občanmi, na ktorom by sa verejnosť nedožadovala zjednania nápravy. Situáciu nebudem príliš obšírne uvádzať, lebo koniec-koncov je ona dobre známa súdruhovi povereníkovi zdravotníctva i iným funkcionárom. Riešením situácie výstavbou účelových objektov pre prevádzku zdravotníckych zariadení v okrese zaoberáme sa prakticky od roku 1952. Do roku 1958 boli vypracované tri štúdie na dostavbu nemocnice, v roku 1958 rada bývalého Krajského národného výboru v Žiline schválila invesitičnú úlohu, v roku 1962 bolo orgánmi schválené generálne riešenie dostavby nemocnice podľa štúdie Krajského projektového ústavu v Bratislave. Podľa takto schváleného generálneho riešenia prikročilo sa k etapovitej projekcii a výstavbe jednotlivých objektov. Detský pavilón, o ktorom som hovoril, uvedený v roku 1965 do prevádzky, bol súčasťou tohto riešenia. Bol vypracovaný úvodný projekt na výstavbu tzv. Monobloku s poliklinikou, ktorý bol schválený 23. júna 1965 radou Stredoslovenského KNV v Banskej Bystrici. V roku 1966 bol úvodný projekt podľa platných predpisov odovzdaný dodávateľskej organizácii - Pozemným stavbám v Žiline a súčasne boli objednané vykonávacie projekty na stavbu u krajského projektového ústavu v Bratislave.
Teší nás, že na Slovensku, ako je uvedené v zpráve súdruha povereníka, sa počíta pre zdravotnícke zariadenia podriadené národným výborom s investičným objemom v sume 1383 mil. Kčs, z čoho je uvažované 1062 mil. na stavebné práce. Dúfame a sme presvedčení, že v ďalších nemocniciach s poliklinikou II. typu je aj dostavba nemocnice v Žiline. Záležitosť dostavby žilinskej nemocnice je veľmi ožehavá, pretože od toho závisí vylepšenie zdravotníckych služieb pre 148 057 obyvateľov okresu.
S uznaním treba konštatovať, že na Slovensku od roku 1952 podstatne vzrástol počet lekárov, a to z 3517 na 8103 v roku