využitie pôdneho fondu a zaistenie stáleho rastu výroby vo všetkých mimoriadne rozmanitých podmienkach Slovenska, stojíme pred veľkým otáznikom poznania kvality nášho pôdneho fondu, jeho zúrodnenia a zaistenia optimálnej výživy rastlín v daných oblastiach. Z tohto faktu teda vyplýva požiadavka vybudovať ústav pôdoznalectva a výživy rastlín, ako v zpráve uvádza súdruh Hruškovič. Vychádzame z toho, že v ČSSR máme dve od seba značne odlišné prírodné oblasti (Karpatský a Český masív). Prírodnými podmienkami daná osobitnosť Karpát a priľahlých nížin vyžaduje osobitný prístup k výskumným problémom a súčasne vytvára optimálne predpoklady pre riešenie celého komplexu otázok v oblasti bohatej na pôdne a klimaticky rozdielne geografické celky. I pokiaľ ide o štádium teoretických otázok pôdoznalectva, sú podmienky v oblasti Karpát veľmi výhodné, pretože na malých vzdialenostiach nachádzame striedanie pôdy, ktoré v iných štátoch sa striedajú na veľkých vzdialenostiach. Z hľadiska praktického sa v Karpatskej oblasti sústreďuje taktiež najväčšie množstvo problémov. Napríklad otázky zúrodnenia pieskov, ťažkých pôd na východnom Slovensku, špecifické problémy využitia pôd Podunajskej nížiny, vplyv podzemných vôd a závlah na pôdu, problémy ochrany pôdy pred eróziou a pod. Doterajší pôdoznalecký prieskum bol málo zameraný na Slovensko a významnejšie poznatky pôdoznalecké máme hlavne z oblasti Moravy a Čiech, Je objektívne nevyhnutné terajšie laboratórium pôdoznalectva rozšíriť a vytvoriť ústav, ktorý by celú problematiku pedológie, komplexne v oblasti agrochémie, výživy rastlín i pôdnej mikrobiológie riešil v odlišných podmienkach Slovenska.

Ešte k ďalším problémom.

Vo všetkých vyspelých štátoch s vysokou intenzitou poľnohospodárskej výroby jedno z najvýznamnejších miest zaujíma výskum v ochrane rastlín, ktorá oblasť predstavuje jednu z hlavných pák znižovania strát v poľnohospodárskej výrobe. Ani u nás si už prácu bez týchto prostriedkov v poľnohospodárstve neviem predstaviť. V tomto ohľade Slovensko tiež predstavuje určitú zvláštnosť a potrebuje i z hľadiska perspektívy osobitné riešenie. Veľký výskyt škodcov rôzneho štádia - od vírusov, cez baktérie, plesne, škodlivé rastliny - buriny až po živočíšnu ríšu predstavovanú hmyzom, hrabošami i niektorými vtákmi stále viac nepriaznivo zasahuje do normálnej vegetácie našich kultúrnych rastlín. Táto situácia vyžaduje dobre v predstihu sa pripraviť na zvládnutie škodcov takej širokej škály, ktorí spôsobujú obrovské straty. Nemám k dispozícii straty spôsobené chorobami rastlín, vplyvu buriny i živočíšnych škodcov u nás. Uvediem niektoré údaje z iných štátov.

Podľa ministerstva pôdohospodárstva USA dosahujú ročné škody spôsobené hmyzom 3/4 miliardy dolárov. Spolu s chorobami rastlín dosahujú škody 3 miliardy dolárov ročne, čo predstavuje 20 % celkovej ročnej poľnohospodárskej produkcie. Škody spôsobené burinami sú v USA odhadnuté ročne na 4-5 miliárd dolárov. Tieto straty maria výsledky práce viac ako 1 milióna pracovných síl v poľnohospodárstve. Takých príkladov by sa dalo uviesť viac.

Výskum i vývoj ďalších a stále nových prípravkov je veľmi naliehavý, nevyhnutný a musí byť postavený na pevných základoch. Ide totiž o to, že dnešné prípravky už nemusia v krátkej budúcnosti účinne pôsobiť. Mnohé organizmy, na ktoré pôsobíme, môžu získať po istej dobe rezistenciu a aplikácia prostriedkov sa stáva neúčinná a hľadajú sa nové. To všetko však vyvoláva celý rad ďalších problémov nám zatiaľ neznámych, no možných a pravdepodobných. Vzniká otázka, ako sa táto masa chemických prostriedkov ukladá v tele rastlinných živočíšnych organizmov i hlavného ich konzumenta - človeka. Použitie týchto látok je predsa len určitý zásah do prírody a neviem, čo tu spôsobí. Treba teda spolu s vývojom chemických prípravkov sledovať ich účinky a následky. Pracovisko, ktoré by tieto problémy riešilo komplexne, je viac ako potrebné a malo by byť vytvorené na Slovensku. Pre umiestenie uvedeného ústavu konkrétne v Bratislave svedčí mnoho dôvodov. V Ivanke pri Dunaji máme už dnes vybudovaný ústav fytopatológie rastlín, ktorý patrí Slovenskej akadémii vied.

V   Bratislave je vybudovaný jeden z najväčších chemických kombinátov v ČSSR, ktorý pre poľnohospodárstvo vyrába minerálne hnojivá a chemické látky proti škodcom a chorobám. Už dnes vyrába 34 druhov chemických látok pre potreby poľnohospodárstva. Z celkového objemu chemických látok pre poľnohospodárstvo v ČSSR vyrábajú tieto chemické závody 65-70 %.

V  Bratislave je založený Výskumný ústav agrochemickej technológie, ktorý je rezortným ústavom Ministerstva chemického priemyslu. Prevažná väčšina náplne tohto ústavu je zameraná na riešenie chemických látok v boji proti škodcom a chorobám. Už dnes tento ústav zamestnáva 208 pracovníkov, z toho 9 vedeckých a 127 inžiniersko-technických.

Popri výskumných ústavoch a výrobnom závode zaoberajú sa touto problematikou na Vysokej škole technickej - chemickej fakulte a na Biologickom ústave Slovenskej akadémie vied.

Navrhujeme tiež spojiť Melioračný ústav v Prahe s Ústavom pre závlahy v Bratislave v jedno komplexné pracovisko hydromelioračné.

Ukazuje sa tiež potreba vybudovať niektoré veterinárne pracoviská na Slovensku.

Toľko, súdružky a súdruhovia, ku kvantitatívnej stránke výskumnej základne poľnohospodárskej, ako si to vyžaduje rast poľnohospodárskej výroby.

Myslím si však, že dôležitejšia je kvalitatívna stránka výskumu a úroveň už existujúcich pracovísk. I keď nemôžem nepriznať veľké zásluhy našich vedeckých ústavov, existujú tu nedozerné rezervy, ktoré možno mobilizovať v existujúcej sieti. Ja ich vidím predovšetkým v dvoch oblastiach:

1.   v správnej nadväznosti a vytvorení jednoty medzi pracoviskami akadémie, rezortnými ústavmi a vysokými školami,

2.   v problémoch vnútri poľnohospodárskej vedy, predovšetkým v úrovni kádrov, metodickej úrovni bádanie, v styku so zahraničnými pracoviskami, v organizovaní získavania vedeckých informácií a pod.

K prvému problému. Je isté, že by len pridalo k efektívnosti vedeckej práce, keby tieto organizácie tvorili i administratívne jednotku. Vývoj však išiel iným smerom a treba vychádzať z danej situácie. Tu neostáva nič iné ako cez najlepších vedeckých pracovníkov postupne spájať pracoviská akadémie, vysokých škôl poľnohospodárskych a rezortných ústavov. Prakticky si to predstavujeme tak, že profesor vysokej školy by mal byť zároveň aj riaditeľom ústavu a opačne. Také príklady v oblasti poľnohospodárstva máme a myslím, že sa vo väčšine osvedčili. Takýto spôsob vedie ku koncentrácii síl, k cieľavedomejšiemu a účelnejšiemu využitiu celej kapacity tak rozumovej, ako aj materiálnej, vytvára lepšie možnosti pre výber talentovaných kádrov z poslucháčov vysokých škôl pre vedeckú prácu a konečne nemalou mierou prispieva aj k zvyšovaniu úrovne odbornej výchovy na vysokých školách.

Ďalším spôsobom je úzka nadväznosť medzi rezortnými pracoviskami a príbuznými pracoviskami v oblasti teórie. Medzi nimi by malo byť vytvorené veľmi úzke pracovné partnerstvo, ktoré by veľmi efektívne vplývalo obojstranne. Teoretický pracovník by mal možnosť skoršej praktickej aplikácie svojich poznatkov a pracovníci rezortného výskumu by stavali svoje úlohy na základe širších teoretických poznatkov, čo by niekoľkonásobne skrátilo cestu doterajšieho dosahovania veľa ráz už inde známych záverov. To by konečne viedlo i k nutnému rýchlejšiemu vytváraniu teoretických skupín v rezortnom výskume, čo by zaručilo vyššiu metodickú úroveň riešených problémov i možnosť transformovania mnohých poznatkov na modely kultúrnych rastlín alebo domácich zvierat.

Tým sa už začínam dotýkať súčasne problémov vnútri poľnohospodárskej vedy, kde na prvom mieste stojí práve metodická úroveň - mám na mysli predovšetkým rezortné ústavy. Musí sa stať pravidlom, aby kádre na týchto ústavoch prechádzali dlhodobými stážami v predných ústavoch akadémie vied, čo pomôže k nepomernému zvýšeniu hlavne ich teoretickej úrovne a zároveň pomôže postupne preklenovať priepasť, ktorá tu medzi akadémiou a rezortnými ústavmi zatiaľ existuje.

Vážna je situácia tiež na úseku vedeckých informácií a je veľa ráz zarážajúce, že našim výskumným ústavom sa zadávajú úlohy, ktoré sú v zahraničí už dávno vyriešené a potrebujú len veľmi krátke overenie pred ich zavedením do praxe.

Takto sa zbytočne mrhá prostriedkami, ktoré by mohli byť efektívne využité na získanie nových poznatkov.

Získavanie vedecko-technických informácií predstavuje dnes už prakticky jednu oblasť vedy. Budeme sa ňou musieť zaoberať a vytvoriť na tomto úseku také podmienky, ktoré maximálne vylúčia možnosť rozšírenia neplodných drahých reprodukcií vedeckých poznatkov. Dosiahnutie takéhoto stavu vyžaduje tiež rozšíriť styky s príbuznými zahraničnými pracoviskami, čo okrem výmeny skúseností prispeje aj k zdokonaleniu jazykových znalostí, ktoré sú tiež často brzdou u pracovníkov nášho rezortného výskumu pri zvyšovaní úrovne ich vedeckej práce.

Vyriešenie nadhodeného radu problémov pomôže prispôsobiť našu vedeckú základňu potrebám poľnohospodárskej praxe z kvantitatívneho i kvalitatívneho hľadiska. Tým však veda svoju úlohu ešte úplne neplní. Keď priznávame, že je výrobnou silou, jej účinnosť sa prejaví iba vtedy, keď získané poznatky ovplyvnia výrobný proces. A tu stojíme pred otázkou, ako najrýchlejšie a najefektívnejšie prenášať získané poznatky do praxe.

My na tento cieľ na rozdiel od iných rezortov máme vytvorenú v poľnohospodárstve zvláštnu organizáciu so sieťou pracovísk v celej republike, ktorá na svojich bázach, vybraných JRD alebo ŠM, zavádza vedecké poznatky do praxe. Nechcem sa dotýkať nutnosti existencie tejto organizácie - vedeckej sústavy hospodárenia. Isté však je, že na to iba jej činnosť nestačí. Myslím si, že táto úloha musí presiaknuť celý systém riadenia v poľnohospodárstve - musí sa stať jeho súčasťou.

Po druhé je však potrebné zaistiť živší styk našich vedeckých ústavov s praxou, a to cez určité formy hmotnej zainteresovanosti. Bolo by treba vytvoriť možnosti zadávania objednávok z poľnohospodárskych závodov alebo poľnohospodárskych výrobných správ na vyriešenie niektorých aktuálnych otázok závodu alebo okresu, tak u závodov, ako aj v kapacite výskumných ústavov. Takýto spôsob by zaručoval spracovanie úlohy do konca i s overením v praxi, čo my nakoniec bolo i kritériom pre výšku odmeny.

A konečne po tretie existuje veľká rezerva pri zavádzaní poznatkov do praxe v udržiavaní a zvyšovaní odbornej úrovne našich poľnohospodárskych odborníkov. Treba dobudovať systém postgraduálneho školenia a nazdávam sa, že vytvoriť tiež predpoklady pre sústavné samovzdelávanie a získanie ctižiadosti pre získavanie stále nových poznatkov.

Na to netreba nič iné, iba povoliť, aby si odborníci podľa jednotlivých profesií mohli vytvoriť odborné spoločnosti aj v poľnohospodárstve - agronómi, zootechnici, veterinári, lesníci a pod., kde by sa sústavne starali o svoj rast a o výmenu odborných skúseností. Tu treba využívať skúsenosti Purkyněho společnosti lekárov, ktorá v tomto smere zohráva veľkú úlohu a jej zásluhou sa dosahuje stále vysoká odborná úroveň celej masy lekárov i významné organizovanie medzinárodných podujatí.

Nadhodil som len niektoré problémy na úseku vedecko-výskumnej práce v poľnohospodárstve. Budeme sa nimi sústavne zaoberať a riešiť v novovytvorenej vedecko-technickej rade Povereníctva pôdohospodárstva, ktorá združuje pracovníkov rezortného výskumu, akadémie i vysokých škôl a sme presvedčení, že za spolupráce všetkých vedeckých inštancií dosiahneme úspech na tomto úseku. (Potlesk. )

Podpredseda Krahulec:

Ďakujem povereníkovi súdruhovi B o ď o v i.

Slovo má prorektor Komenského univerzity docent Majer. Doc. Jaroslav Majer:

Vážené súdružky a súdruhovia!

Dovoľte, aby som predovšetkým pozdravil vaše zasadanie Slovenskej národnej rady a vyslovil veľkú radosť z toho, že práve Slovenská národná rada prerokúva také dôležité problémy rozvoja nášho národného hospodárstva, ako je rozvoj vedeckej práce na Slovensku, prirodzene v rámci rozvoja Československej republiky.

Mám momentálne dosť ťažkú situáciu v mojom vystúpení, pretože niektorí predrečníci mi zobrali "vietor z plachát" a pokúsim sa hodne skrátiť diskusný príspevok, ktorý som si v základe pripravil, a poukážem na niektoré problémy, ktoré pokladám za dosť dôležité z hľadiska rozvoja vedy v našom štáte. Chcel by som tu na prvom mieste zdôrazniť ekonomický význam vedeckej práce na vysokých školách. Všeobecne svetové je známe, že najlacnejší výskum je na vysokých školách. Toto sa u nás v priebehu posledných 12-14 rokov hodne zanedbalo, ako sa už predtým v diskusných príspevkoch spomínalo. Nám nie je jasné, prečo toto bolo zanedbané, lebo si to nevieme vysvetliť národohospodárskymi požiadavkami, ani politicko-triednymi hľadiskami nášho štátu. Nevieme si toto raz vysvetliť.

Stáročia vysoké školy boli tou základňou pre rozvoj základných vedných disciplín. Vo svetovom rozsahu sa toto nezmenilo. Susedné štáty, Poľsko, Maďarsko a Sovietsky sväz, rozvoju vedeckej práci na vysokých školách dávajú väčší dôraz ako v našom štáte. My si toto nevieme vysvetliť, prečo práve v takom vyspelom štáte, ako je Československo, bola táto línia a tradícia narušená. My na každej porade na vysokých školách, kdekoľvek sa stretneme, stále narážame na tieto základné nedostatky, ktoré sú dané, nevieme kým a nevieme čím, nevieme to ľuďom vysvetliť.

Aký je ekonomický význam vedeckej práce na vysokých školách? Už to bolo tu spomínané, ale zdôrazním, že často výsledky práce sú ekvivalentné ako na iných výskumných a vedeckých ustanovizniach, na druhej strane vôbec systém vedeckej práce uplatní sa vo výchovnej činnosti, čo je prinajmenšom taká hodnota, ako samotné výsledky z národohospodárskeho a spoločenského hľadiska, konkrétne výsledky vedeckej práce, a ďalej by sme mohli ešte hovoriť o ďalších a ďalších momentoch, ktoré veľmi zdôrazňujú význam vedeckej práce na vysokých školách. Musíme tuná konštatovať - ja som prešiel tiež Sovietsky sväz konkrétne, nie ako delegát, ale žil som tam medzi ľuďmi, aj medzi vedeckými pracovníkmi, Maďarsko, Poľsko, západné štáty - že naši profesori alebo iní vedúci vedeckí pracovníci pracujú za ťažších podmienok a menej technicko-materiálne vybavených podmienok ako poslucháči v niektorých štátoch. To je obrovsky spoločensky a národohospodársky zanedbaná vec. Tuná súdruh predseda Slovenskej národnej rady povedal, nechcem zvlášť citovať, že čas vedca je národným bohatstvom a vidíme, že poprední naši pracovníci pracujú za podmienok, ktoré nie sú dosť dôstojné rozvoja vedy v našom štáte. To bolo potlačené v našom štáte a umele potlačené a môžeme si tuná hovoriť čo chceme o krásnej spolupráci, ale túto vec nemáme vyriešenú v štáte. A ako poznám plány SKVŠ, ktoré chce dávať na vysoké školy, táto problematika sa v najbližšej dobe, hlavne vedecká problematika na vysokých školách, ktorú tak zhruba poznám, zúčastňujem sa schôdzí na najvyššej úrovni školstva a informujem sa na Ministerstve školstva, nie je doposiaľ zaistená solídne v celoštátnom meradle. Myslím, že materiálnofinančná základňa pre vedu by sa mala aspoň zdvojnásobiť, ako je v pláne určená.

Aké sú nedostatky? Tak u nás niekedy kandidát vied a vieme ako je to úzky profil - to sme počuli - musí nahrádzať prácu stredných kádrov, musí sám robiť. Ak chce učiteľ na druhej strane na vysokej škole dosiahnuť tie isté výsledky vedy ako v akadémii, tak musí skoro dvojnásobne toľko pracovať. A môžeme povedať, že vynikajúci pracovníci na vysokých školách denne musia pracovať 12 hodín v priemere, keď chcú dosiahnuť kandidatúry, keď chcú dosiahnuť nejaký pokrok. A ďalšia vec je na experimentálnych disciplínách, na jedného pracovníka máme 0, 5, t. j. už dobrý priemer stredného kádra. Tak, kde je tá pomoc vysokým školám, a aby najvyšším kádrom - počuli sme tu rozbor situácie - bolo uľahčené pracovať, aby maximálne svoje duševné vlastnosti dávali národnému hospodárstvu, keď nám robí vysokokvalifikovaný pracovník stredné práce. Tak tuje obrovský rozpor.

Čo sa týka koncentrácie síl v našom štáte vo vedeckej práci, myslím, že plne musíme podporiť hlas súdruha profesora B o ď u. Ja som si tiež tuná k tomu niečo pripravil a chcem zdôrazniť, že je faktom, že na vysokých školách tá koncentrácia síl nebola možná, pretože ani veda nebola kladená do popredia na vysokých školách a systém vedeckej práce nebol tak podporovaný z národohospodárskeho hľadiska, teda aj riadenie práce na vysokých školách muselo zostúpiť na nižšiu úroveň. To je zákonité. My na vysokých školách teraz riešime problém riadenia vedeckej práce. Plénum Ústredného výboru strany poukázalo na nedostatky vedeckej práce, aj súdruhovia, ktorí sú tuná prítomní, vystúpili s cennými radami, ako riešiť vedeckú prácu na vysokých školách, ako hľadať talenty. No my z porady alebo rady nevyžijeme, na vysokých školách to treba ekonomicky zaistiť.

Napríklad na univerzite sa teraz snažíme koncentrovať 70 učiteľov chémie z viacerých katedier na závažné problémy chémie. Z toho bude 15 profesorov a docentov, 35 kandidátov vied. Tak vidíme, že je tu obrovská koncentrácia vedúcich vedeckých pracovníkov, ale ak by sme chceli postupovať solídne a zodpovedne ďalej v rozvoji vedy a moderne, podľa pripomienok pléna Ústredného výboru strany, potrebujeme aj pomoc, lebo s tou materiálno-technickou vybavenosťou, ktorú máme, nezvládneme najmodernejšie úlohy, zákonite ich nemôžeme zvládnuť. Môžeme urobiť koncentráciu, ale úroveň práce bude veľmi ťažkopádna.

Ďalšia vec, ktorú by som chcel poznamenať, že sú niekedy pekné slová o pomoci mnohých organizácií vysokým školám, ale darmo, tú sektorovosť sme zďaleka ešte neprekonali. Práve socialistický štát, tu v úvode bolo spomenuté, mal by byť skutočne vzorom, veď nám ide o výsledky predovšetkým národného hospodárstva, a preto sa musíme pozerať na sektorovosť.

Ďalej sme štátom, kde máme ekonomické problémy, aby sme ich mohli tak roztrieštené uplatňovať aj vo vede Niekedy nevyužívame ani tie momenty, že by bolo múdrejšie finančné prostriedky využiť na budovanie určitého úseku, povedzme aj na škole, premyslieť si, či by niektorá fakulta alebo vysoká škola nemohla niektorý problém zvládnuť, štátny problém, a to tam dotovať, a videli by sme, že by to bolo podstatne lacnejšie, ako budovať od riaditeľa až po vrátnika celkom novú prevádzku, a takto pristupovať, keď už škola nemôže zaistiť nejaké riešenie problému, alebo v spolupráci s nejakou organizáciou - ako sa už poukázalo - potom pristupovať k výstavbe nejakých nových kapacít alebo k niečomu podobnému.

V Maďarsku som videl, že tieto organizácie podporujú vedu vysokých škôl. Skutočne tam akadémia vied zakúpila niektorým katedrám celé vybavenie, aby nemusela sama od základu niektoré smery pestovať. Takto fakticky sa splní výskumná úloha, a peniaze sa ďalej využijú na modernejšiu výuku poslucháčov, čo myslím je veľmi nutné aj v našom štáte uplatniť, lebo naša výuka nie je najmodernejšia a sťažnosti na výchovu pracovníkov, študentov, tak z priemyslu, ako z výskumných ústavov prichádzajú, a často oprávnene.

Ďalej sú daromné určité problémy, na ktoré treba ešte reagovať. Tu spomínal súdruh predseda Slovenskej akadémie vied veľmi správne, že každý vedný odbor, ktorý sa u nás pestuje alebo výskumníctvo, spomínalo sa myslím hutníctvo, sa má opierať o základné prírodovedné disciplíny, matematiku, fyziku, chémiu. Bolo by tuná treba troška rozšíriť tento systém a mali by sme sa snažiť nielen tieto disciplíny prehlbovať pre vedeckých pracovníkov, ale význam týchto disciplín zvážiť pre každého občana, ktorý sa uplatňuje vo výrobe alebo inej spoločenskej činnosti, pretože spoločnosť pôjde dopredu a systém myslenia v matematike, fyzike, chémii, na to od každého priemerného pracovníka vo výrobe budú väčšie požiadavky, a práve vo výchove občanov týmto smerom, alebo už budúcich našich výrobcov, v tomto zahrá veľkú úlohu škola. Ale sa pozrime zas na to, že tieto disciplíny nie sú tak podporované, akoby mali byť.

Ďalším problémom je ešte to, že táto koordinácia je niekedy z jedného centra, ale je problematické, či všetky disciplíny možno z tohto centra koordinovať. Napríklad lekárske disciplíny sa pestujú na ČSAV len niektoré smery, gro sa pestuje na lekárskych fakultách, a komplexne prírodovedné disciplíny, technické disciplíny tak či tak sa pestovali a sa budú komplexne pestovať na vysokých školách. A toto právo z hľadiska výchovy a z hľadiska vedných disciplín nemôže sa vysokým školám nejako uberať. Či si to želáme, alebo nie, tie sa budú naďalej pestovať. Čiže sú tu určité problémy, ktoré bude treba z hľadiska spolupráce vysokých škôl, akadémie a ostatných zložiek, veľmi seriózne riešiť.

Ďalej sa stretávame s určitými nedostatkami v celoštátnych komisiách. Často Slovensko nie je celkom správne zastúpené v týchto celoštátnych komisiách a stáva sa potom, že pracovníci zo Slovenska nie sú dostatočne informovaní o trende, o systéme celoštátneho smeru rozvoja, potom sa zaostáva a nerobí to dobrú krv. Myslím, že by bolo treba na celoštátnych orgánoch stanoviť pomer v týchto otázkach.

Taká dosť výkričná je napr. tá brnenská komisia, ktorá rozdeľuje, určuje prostriedky a zakupuje určité prístroje v Brne na veľtrhu. No v týchto komisiách sme sa stretli s tým, že v 30-člennej komisii bol jeden Slovák, je to málo. Tak súdruhovia z celoštátnych orgánov musia na toto pozerať, lebo jednak to robí, a to právom, zlú krv, ale na druhej strane je chyba, že nie sú zainteresovaní ľudia a potom nemôžu prenášať skúsenosti z celoštátnych smerov na naše pracoviská, a to je tiež predovšetkým veľmi závažné.

Ďalej treba sa pozerať aj na študijné cesty, pretože slovenskí vedeckí pracovníci potrebujú veľkú pomoc ostrieľať sa v celoštátnom a potom svetovom meradle. Mám prehľady z toho a boli tu určité nedostatky v minulosti - sme tu na pôde, kde otvorene si môžeme o týchto veciach hovoriť -, že ak sa takéto veci vyskytujú, treba ich veľmi potláčať.

Myslím, že pre ďalší rozvoj vedy vôbec z celonárodného hľadiska bude potrebné predovšetkým silne koordinovať prácu a ekonomicky premýšľať, ako najlacnejšie dôjsť k výsledkom. Ja vám ďakujem za pozornosť. (Potlesk. )

Podpredseda Krahulec:

Ďakujem súdruhovi Majerovi.

Slovo ďalej má povereník SNR pre školstvo a kultúru dr. Matej L ú č a n.

Povereník dr. Lúčan:

Vážené súdružky, vážení súdruhovia!

Chcem povedať tiež niekoľko slov o vedecko-výskumnej práci na vysokých školách. Z diskusného príspevku súdruha poslanca G o n d u presvedčivo vyplynulo, aký význam, aký zástoj má výskumná práca na vysokých školách. Zahrňuje prakticky všetky základné vedné odbory technických, prírodných a spoločenských vied.

Vysoké školy predstavujú na Slovensku koncentráciu najväčšieho počtu vysokoškolsky vzdelaných pracovníkov najrôznejších odborov, rozsiahlu sieť pracovísk rozloženú po celom území Slovenska a sú tiež najdôležitejšou základňou prípravy vysokoškolsky vzdelaných pracovníkov a vedeckých pracovníkov. Na 16. vysokých školách na Slovensku bolo v školskom roku 1963/64 35 fakúlt, 450 katedier, 34 samostatných vedeckovýskumných pracovísk, 235 profesorov, 508 docentov, 46 doktorov vied, 550 kandidátov vied a 1307 ašpirantov. I keď počet týchto pracovníkov je ešte neuspokojivý, zaostáva za potrebami, predstavuje veľkú silu a z roka na rok vzrastá a bude vzrastať.

Intenzívny rozvoj vedecko-výskumnej práce na vysokých školách má význam nielen pre riešenie základných a konkrétnych vedecko-výskumných úloh v našej spoločnosti, ale i pre zabezpečenie vysokej vedeckej úrovne pedagogického procesu na vysokých školách. Vysoká vedecká úroveň pedagogických pracovníkov a ich účasť na vedecko-výskumnej práci je jednou zo základných podmienok zvyšovania odbornej prípravy kvalifikovaných odborníkov, ktoré produkujú vysoké školy. Vysoká vedecká úroveň našich učiteľov súčasne vzbudzuje záujem študujúcich o vedu, rozvíja ich nadanie a schopnosti a tým vytvára predpoklady pre prípravu budúcich vedeckých a vedeckopedagogických pracovníkov. Rozvoj vedecko-výskumnej práce na vysokých školách je tiež jednou z podmienok utvárania a upevňovania vedeckého svetového názoru študentov a učiteľov.

Právom si preto staviame otázku, akt) sa využívajú tieto možnosti na vysokých školách a čo treba robiť, aby sa vedecko-výskumná práca na vysokých školách úspešne rozvíjala a plnila svoje poslanie na prospech celej našej spoločnosti.

Doterajšie výsledky vedecko-výskumnej práce na vysokých školách ukazujú, že v tomto smere za posledné roky sa urobilo nemálo užitočného. Len v školskom roku 1963/64 riešili vysoké školy na Slovensku 236 štátnych a čiastkových štátnych úloh, 541 rezortných a 636 fakultných úloh. Mohli by sme spomenúť celý rad pozitívnych výsledkov, ktoré dosiahli pracovníci vysokých škôl, i konkrétnych pracovníkov vysokých škôl, ktorí si dobre počínajú v oblasti vedeckého výskumu. Niektorí z nich už boli spomínaní. Pritom všetkom, súdružky a súdruhovia, nemôžeme byť spokojní s tým, ako sa rozvíja vedecko-výskumná práca na vysokých školách a ako sa využívajú možnosti, ktoré majú v tejto oblasti vysoké školy. To má, pravda, celý rad príčin, niektoré sú priamo na vysokých školách a v rezorte školstva, no mnohé z nich sú mimo vysokých škôl, pričom intenzívne ovplyvňujú túto oblasť činností aj na vysokých školách. Spomeniem aspoň niektoré z nich.

Jednou zo základných príčin, prečo sa vedecko-výskumná práca na vysokých školách v uplynutých rokoch nerozvíjala želateľným tempom, spočívala predovšetkých v nedocenení významu a úloh vysokých škôl v oblasti vedy a výskumu. Do začiatku päťdesiatych rokov mali vysoké školy na vedecko-výskumnú prácu prakticky monopolné postavenie. Akadémia vied a iné vedecko-výskumné ústavy v dnešnej podobe neboli. V roku 1952 sa vytvorila ČSAV a o rok neskoršie SAV. V tom čase sa začalo s intenzívnym budovaním siete i rezortných vedecko-výskumných pracovísk.

Akadémia, ale aj niektoré iné rezortné ústavy čerpali prvé kádre vedcov predovšetkým z vysokých škôl. Súčasne na vysokých školách začali prudko rásť výkony - počty študujúcich, s čím nedržalo krok vytváranie materiálnych a kádrových podmienok pre takýto prudký rast. Súčasne s tým sa začali šíriť nesprávne názory, že úlohou vysokých škôl je viac-menej len vychovávať a pripravovať vysokokvalifikované kádre pre potreby národného hospodárstva a vedecko-výskumná práca sa začala podceňovať. Príčiny je ťažko vysvetliť, zrejme ide o nesprávny subjektívny postoj niektorých pracovníkov. Takéto názory mali praktický odraz aj v tom, že na rozvoj vedeckovýskumnej práce sa dávalo málo finančných materiálnych prostriedkov. Niektorí pracovníci vysokých škôl príčiny tohto javu začali hľadať v tom, žebola zriadená akadémia a že tým trpia vysoké školy. Nemám po ruke presný prehľad, koľko prostriedkov od svojho vzniku dostala akadémia a koľko vysoké školy. Možno a pravdepodobne viac ako vysoké školy. V tom však nie je podstata veci. Podstata podľa môjho názoru spočíva v tom, že sme v uplynutých rokoch venovali málo prostriedkov na vedecký výskum vôbec, vrátane vysokých škôl, a že musíme dávať vcelku viac, ak sme dávali na tento cieľ doteraz. Vychádzam z toho, že rozvoj vedy a techniky a jej zavádzanie do praxe je základnou otázkou pre zabezpečenie rýchleho a intenzívneho rozvoja výrobných síl, vysokej produktivity, ktorá rozhoduje o výsledkoch ekonomického súťaženia medzi socializmom a kapitalizmom.

Súčasne s tým je nevyhnutné lepšie vybavovať vedecko-výskumné pracoviská prístrojmi a zariadeniami, ale súčasne zabezpečiť ich maximálne využitie. Musíme skončiť s praxou každému niečo a nekomplexné. V tomto smere je aj u nás dosť neporiadkov vo vnútri vysokých škôl. Takáto prax potom vedie k vytváraniu takých vedecko-výskumných pracovísk, ktoré nemajú ani len základné podmienky pre vedecký výskum, výsledky nedosahujú, viac-menej obkukávajú, čo sa v tejto veci robí niekde v zahraničí, pravda, a potom sú smutní. Tým nechcem povedať, že netreba rýchlejšie vybavovať vysoké školy zariadeniami a prístrojmi. Rozhodne treba. Na niektorých vysokých školách, na niektorých fakultách je situácia v tomto smere neuspokojivá. Zvlášť neuspokojivá je situácia na Vysokej škole technickej v Košiciach, na Vysokej škole technickej v Bratislave, na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre, hoci tam majú moderné budovy, na lekárskych fakultách a na prírodovedeckých fakultách Univerzity Komenského v Bratislave a P. J. Šafárika v Košiciach. S tým súvisí, ako to aj spomínal súdruh Majer, otázka vybavovania vysokých škôl pomocnými silami.

Tam je taká situácia, že počty pomocných síl najmä laborantov, pomocných robotníkov a remeselníkov sú na vysokých školách nedostatočné. V dôsledku toho plne kvalifikovaní vysokoškolskí učitelia musia často vykonávať pomocné práce laborantov, robiť dokumentáciu, evidenciu a výpočtovú činnosť. To je však veľmi neefektívne využívanie najkvalitnejších kádrov. Keď k tomu pripočítame veľkú zaťaženosť vysokoškolských učiteľov, profesorov, docentov pedagogickou činnosťou, keď k tomu pridáme rozličné schôdze a účasť vysokoškolských pracovníkov na rozličných komisiách a v poradných orgánoch, tak na vedecký výskum a aplikáciu do praxe zostáva im málo času.

Z toho však vyplýva tiež záver, že pri hodnotení situácie vo vedeckom výskume na jednotlivých vedeckých pracoviskách v prideľovaní vedeckých a vedecko-pedagogických hodností musíme prihliadať na rozličné podmienky a nepostupovať mechanicky, ako sa to občas kde-tu prejavuje. Je predsa rozdiel medzi pracovníkom, ktorý sa zaoberá výhradne len výskumom, a pracovníkom, ktorý musí vyučovať a vychovávať mimo školy, riadiť vysokú školu alebo fakultu, resp. katedru, zúčastňovať sa v politickej práci a súčasne sa zúčastňovať vo vedeckom výskume. Ako sme si mohli všimnúť, tuná v diskusii pracovníci vysokých škôl pri posudzovaní týchto otázok postupujú dosť kriticky a s určitým prejavom znepokojenia, Myslím si, že je to do určitej miery prejav disproporcií, ktoré sa vytvorili medzi výkonmi a požiadavkami na vysoké školy a podmienkami pre ich prácu v uplynulom období. No myslím si tiež súčasne, že nijaká nervozita nám nepomôže. Dnes vieme aký je stav, a vieme tiež ako problémy riešiť. Máme spoločný záujem. Nik z nás tu nie je na to zbytočný. A pravda je tiež taká, že v posledných rokoch sa nesprávny názor, ktorý podceňoval úlohu vysokých škôl v oblasti vedeckého výskumu, rýchle prekonáva. Vysoké školy dnes pokladáme za nerozlučnú súčasť vedecko-výskumnej bázy republiky. Majú sa upraviť aj predpisy o plánovaní a financovaní vedecko-výskumnej práce. Chceli by sme na vysokých školách rýchlejšie budovať vedecko-výskumné pracoviská, tam kde je to zdôvodnené, a vyčleňovať viac prostriedkov i kádrov pre túto činnosť. Za najsprávnejšiu cestu v tomto smere považujeme združovanie príbuzných vedeckých pracovísk v celky schopné komplexne riešiť závažné, najmä štátne úlohy v danom odbore. Myslím si, že takáto cesta platí pre príslušné fakulty a odbory v rámci vysokých škôl, ale vo vedeckom výskume vôbec. A tu sa dostávame k ďalšiemu problému, ktorý je súčasne jednou z príčin neuspokojivého využívania vysokých škôl pre vedecký výskum. Mám na mysli už tú spomínanú živelnosť, ktorá v uplynulých rokoch dosť dlho trvala v oblasti vedeckého výskumu v republike a prejavovala sa konkrétne v budovaní vedecko-výskumných pracovísk, v plánovaní a v koordinácii vedecko-výskumných prác. Nie je tajomstvom, že aj v oblasti vedeckého výskumu sa dosť často reorganizovalo. Spomeňme si, koľkými reorganizáciami prešiel len poľnohospodársky výskum, že pre nedostatok koordinácie vedecko-výskumných prác podstatný vplyv mali na riešenie úloh individuálne záujmy, veľmi zriedkavo sa budovali kolektívy vedecko-výskumných pracovníkov na riešenie rozhodujúcich úloh atď. Situácia sa pravda podstatne zlepšila po vydaní nového zákona o akadémii z roku 1963, ktorá prevzala na seba úlohu koordinátora vedecko-výskumnej práce, a po zriadení Štátnej komisie pre rozvoj vedy a techniky. To však neznamená, že už v tomto smere je všetko v poriadku a všetko vyriešené. Som toho názoru, že individualizmu vo vedecko-výskumnej práci je nemálo a dnes veľmi liknavo sa postupuje pri vytváraní vedecko-výskumných kolektívov, koordinácia a usmerňovanie vedecko-výskumnej práce sa často obmedzuje len na štatistickú evidenciu týchto prác. Neuspokojivá je spolupráca medzi jednotlivými vedecko-výskumnými pracoviskami a inštitúciami, pri budovaní vedecko-výskumných pracovísk často prevládajú rezortné záujmy. Nedostatok cieľavedomého a koordinovaného prístupu v tomto smere vedie k plytvaniu so silami a prostriedkami. A to je v našich podmienkach luxus. Musíme preto lepšie hospodáriť s mozgovou kapacitou našich vedcov i výskumníkov, i s finančnými prostriedkami a oveľa rozhodnejšie prekonávať rezortné záujmy a postaviť do popredia celospoločenské záujmy i na tomto úseku. V podstate sa žiada upevniť spoluprácu medzi vysokými školami a akadémiou, ale aj s rezortnými vedecko-výskumnými ústavmi. To vyžaduje, aby sa tiež skončilo s tzv. žabo-myšou vojnou, ktorá sa ešte doteraz prejavuje medzi pracovníkmi jednotlivých inštitúcií, aby sa vytvoril jednotný front všetkých schopných ľudí, vedcov, výskumníkov za riešenie kľúčových úloh a ich presadenie do praxe. Medzi Slovenskou akadémiou vied a vysokými školami mala by sa rozvíjať prirodzená cirkulácia kádrov, spoločné využívanie zariadení, vzájomná pomoc pri výchove vedeckých pracovníkov. V poslednom období sa tu urobilo veľa užitočného, ale túto prax treba postaviť na solídny základ a neponechávať ju na osobné vzťahy. Preto sme sa rozhodli, že po tomto zasadnutí pléna SNR sa zídeme s predsedníctvom SAV a predsedníctvom Komisie SNR pre rozvoj vedy a techniky a dohodneme sa veľmi konkrétne, ako ďalej spoluprácu medzi vysokými školami, Slovenskou akadémiou vied a rezortnými výskumnými ústavmi rozvíjať.

Chcem tiež poukázať na niektoré nedostatky vo vedeckovýskumnej práci, ktoré sú priamo na vysokých školách, a na ktorých má podiel aj rezort, t. j. Ministerstvo školstva a kultúry a Povereníctvo školstva a kultúry. Základnou otázkou je, ako vysoké školy, ich vedeckú kapacitu zapojiť predovšetkým na riešenie štátnych úloh a znížiť počet úloh rezortných a fakultných. Doteraz z celkového počtu vedecko-výskumných úloh riešených na vysokých školách len 17 % je štátnych úloh, ostatné sú rezortné a najviac fakultné. Tieto fakultné úlohy sú často orientované na získanie vedecko-pedagogických titulov podľa individuálnych záujmov a málo sa týchto prác publikuje. Oveľa hlbšie sa musíme v rezorte a priamo na každej vysokej škole, fakulte a katedre zamyslieť i nad otázkou diplomových a kandidátskych prác. Aj tu miesto značnej živelnosti mala by nastúpiť cieľavedomosť a orientácia týchto prác na spoločenské užitočné problémy. Určitou brzdou rozvoja vedecko-výskumnej práce na vysokých školách bol i doterajší systém plánovania a financovania vysokých škôl vrátane tzv. systému normovania pedagogickej práce vysokoškolských učiteľov. Je preto nenormálne, ak sa v práci vysokoškolských učiteľov pri hodnotení pedagogickej práce neberie zreteľ na počet skúšaných študentov, na počet diplomantov, na počet vychovávaných ašpirantov a na činnosť v rámci študentských vedeckých krúžkov. Prostriedky, ktoré boli venované pre rozvoj vedy a výskumu na vysokých školách, sa budú z roka na rok, ako som spomínal, zvyšovať. To je správne a nevyhnutné, ale súčasne ich budeme musieť aj účelnejšie rozdeľovať. Nemôžeme aj tu ísť po línii, každému troška, ale uprednostniť tých pracovníkov, ktorí riešia najzávažnejšie otázky a kde sú aj predpoklady dané úlohy vyriešiť.

Teraz v duchu uznesení Ústredného výboru strany pri ďalšej obsahovej prestavbe vysokých škôl chceme pedagogický proces, jeho obsah, organizáciu i metódy organizovať tak, aby vytvárali lepšie podmienky aj pre rozvoj vedecko-výskumnej práce a pre zlepšenie výchovy vedeckých kádrov. Pre talentovaných študentov sa počíta už v najbližšom čase so zavedením osobitnej výuky podľa špeciálne upraveného študijného plánu, aby popri plnení študijných povinností mohli sa zúčastniť v prácach na plánovaných vedecko-výskumných úlohách. Vychádzame z toho, že talenty sú bohatstvom národa, preto musíme venovať pozornosť nielen tým, ktorí neprospievajú a zaostávajú na vysokých školách, ale aj tým, ktorí majú talenty a predpoklady, lebo z nich sa budú v budúcnosti grupovať vedeckí a vedeckovýskumní pracovníci. V tomto smere bude potrebné, aby vysoké školy podstatne zlepšili svoju prácu na úseku študentskej vedeckej tvorivosti, ktorá na niektorých fakultách stagnuje, alebo dokonca neexistuje. Pre podstatné zlepšenie výchovy vedeckých pracovníkov v niektorých osobitne dôležitých vedných odboroch zavedieme skupinovú výchovu ašpirantov. Cieľom tejto výchovy by malo byť združiť pracovníkov, pripravujúcich sa na získanie vedeckých hodností za účelom získania teoretických znalostí a vedomostí, potrebných na úspešnú vedeckú prácu v plnej šírke príslušného odboru a na vykonanie skúšok. Väčšiu časť látky budú účastníci skupinového štúdia študovať individuálne a pre určité časti budú slúžiť kurzy, špeciálne semináre, cvičenia, prednáškové cykly, vedené najlepšími domácimi a zahraničnými odborníkmi.

Na vysokých školách je aj naďalej aktuálnou úlohou v oblasti vedeckého výskumu upevňovať spojenie so životom a súčasne prepracovať materiálnu zainteresovanosť pracovníkov vysokých škôl na tejto práci. Spojenie so životom, s praxou sa musí predovšetkým zabezpečovať prostredníctvom štátneho plánu vedecko-výskumných prác a cieľavedomou spoluprácou s praxou. Sú odbory, ktorých účasť na rozvoji výrobných síl a dovŕšení kultúrnej revolúcie je zvlášť naliehavá, ktoré však dosiaľ nerozvíjajú vedecko-výskumnú prácu tak, ako to vyžadujú záujmy spoločnosti. Vážnym nedostatkom a prekážkou rozvoja vedecko-výskumnej práce, predovšetkým v technických odboroch, je príliš veľký rozsah prác nevedeckej povahy, najrôznejších expertíz a posudkov, projekčných prác a prác v najrôznejších komisiách, v tomto smere bude potrebné, aby vysoké školy podstatne znížili objem prijímaných prác, ktoré nemajú charakter vedeckej práce, a koncentrovali svoju kapacitu na realizáciu a overenie zásadných vedecko-výskumných problémov. Pre zvýšenie materiálnej zainteresovanosti vysokých škôl na plnení takýchto úloh určite pomôže, ak vysoké školy budú mať právo disponovať s finančnými prostriedkami získanými pri realizácii spojenia škôl s praxou v oblasti vedeckého výskumu.

Októbrové rokovanie Ústredného výboru našej strany o problémoch znovu nástojčivo postavilo do popredia potrebu podstatne zlepšiť prácu vysokých škôl na úseku vedy a výskumu. Preto sme sa na Ministerstve a Povereníctve školstva a kultúry seriózne zaoberali úlohami, ktoré nám je potrebné realizovať v záujme dôsledného splnenia uznesení prijatých Ústredným výborom. Pokladáme za správne riešiť najmä tieto otázky:

revidovať sústavu pracovísk zaradených do vedecko-výskumnej základne,

dokončiť prehľad katedier a vedecko-výskumných pracovísk vysokých škôl a zhodnotiť ich prespektívne možnosti,

usmerniť tematiku k hlavným úlohám plánu na roky 1966-70,

upraviť spôsob rozdeľovania fondov pre vedeckú prácu podľa spoločenskej perspektívy pracovísk,

navrhnúť vhodné odbory pre budovanie vedúcich vedeckých pracovísk na vysokých školách v koordinácii s výstavou ČSAV, SAV a rezortov,

prerokovať s ČSAV a SAV zásadné stanovisko k zriaďovaniu spoločných pracovísk medzi vysokými školami a SAV, resp. ČSAV.

Nazdávame sa, že realizáciou uvedených opatrení vytvoríme si vhodné podmienky pre podstatné zlepšenie vedecko-výskumnej práce vôbec a na vysokých školách osobitne, čím najlepšie prispejeme k plneniu náročných úloh budovania vyspelej socialistickej spoločnosti. (Potlesk. )

Podpredseda Krahulec:

Ďakujem súdruhovi Lúčanovi.

Hlási sa, súdružky a súdruhovia, niekto do rozprávy, alebo má dotaz?

(Nikto. )

Nikto sa nehlási,

vyhlasujem rozpravu k 5. a 6. bodu programu Slovenskej národnej rady za skončenú.

Dávam slovo zpravodajcovi Komisie Slovenskej národnej rady pre rozvoj vedy a techniky poslancovi prof. inž. Jánovi Gondovi.

Zpravodajca Gonda:

Vážená Slovenská národná rada, súdružky a súdruhovia!

Z poverenia Komisie Slovenskej národnej rady pre rozvoj vedy a techniky predkladám pripomienky k návrhu uznesenia o rozvoji vedy a techniky na Slovensku v súvislosti s plánom rozvoja národného hospodárstva na rok 1965 a rozpracovaním úloh do roku 1970 a o činnosti Slovenskej akadémii vied za uplynuté roky a o jej ďalších úlohách.

Návrh uznesenia bol predložený v priebehu rokovania všetkým poslancom Slovenskej národnej rady. Odporúčam preto, aby sa nečítal. Navrhujem len úpravu, ktorá vyplynula z diskusie.

Keďže všetky uznesenia boli formulované všeobecne jednotlivé diskusné príspevky súhlasia s jednotlivými bodmi, navrhujeme uznesenie doplniť o bod 7. Doplnok bude znieť takto:

"7. Predsedovi Právnej komisie, povereníkovi SNR pre spravodlivosť súdruhovi Colotkovi, predsedovi SAV, akademikovi s. Blaškovičovi, predsedovi Komisie SNR pre rozvoj vedy a techniky s. inž. Hruškovičovi predložiť Predsedníctvu SNR návrh na organizačné a kádrové zabezpečenie systematického vedeckého výskumu otázok postavenia, pôsobnosti a činnosti SNR v systéme našich štátnych orgánov s osobitným zreteľom na ideové rozvinutie dokumentov ÚV KSČ a ÚV KSS z mája t. r. i so zreteľom na potreby vyplývajúce zo zásad prehĺbenia plánovitého riadenia národného hospodárstva.

Termín splnenia do 31. decembra 1964. "

Navrhujem Slovenskej národnej rade takto upravené uznesenie schváliť.

Podpredseda Krahulec:

Súdružky a súdruhovia, má ešte niekto k navrhovanému uzneseniu pripomienky alebo doplnky?

(Neboli. )

Keďže viac pripomienok niet, dávam hlasovať o návrhu uznesenia Slovenskej národnej rady k zpráve o rozvoji vedy a techniky na Slovensku v súvislosti s plánom rozvoja národného hospodárstva na rok 1965 a rozpracovaním úloh do roku 1970 a k zpráve o činnosti Slovenskej akadémie vied za uplynulé roky a o jej ďalších úlohách, a to s doplnkom tak, ako ho doporučil zpravodajca komisie.

Kto súhlasí s návrhom uznesenia, nech zdvihne ruku!

(Hlasovanie. )

Je niekto proti?

(Nikto. )

Zdržal sa niekto hlasovania?

(Nikto. )

Zisťujem, že Slovenská národná rada navrhnuté uznesenie jednomyseľne schválila.

Vážená Slovenská národná rada!

Predsedníctvo Slovenskej národnej rady vyhlasuje podľa článku 75 ústavy a § 13 zákona SNR o rokovacom a pracovnom poriadku zasadanie Slovenskej národnej rady za skončené dňom 2. decembra 1964.

Záverom nášho rokovania ďakujem obzvlášť predsedovi Československej akadémie vied akademikovi Františkovi Š o r m o v i, i prvému námestníkovi ministra-predsedu Štátnej komisie pre rozvoj vedy a techniky inž. Jánovi Neumanovi za ich účasť a aktívny podiel na dnešnom našom rokovaní. Ďakujem tiež všetkým prizvaným hosťom.

Prosím ešte o vašu pozornosť. Oznamujem členom Komisie Slovenskej národnej rady pre školstvo a kultúru a Právnej komisie Slovenskej národnej rady, že ich spoločné zasadnutie bude zajtra v tejto budove, v zasadacej sieni na I poschodí o 8. hodine ráno.

Vyhlasujem schôdzku za skončenú. (Koniec schôdzky o 15, 35 hod. )