Západní signatářské státy mnichovské dohody se od ní distancovaly: Francie prohlášením generála de Gaulla z roku 1942, znovu opakovaným ve slavnostní chvíli osvobození země, Itálie v roce 1944, jakmile se zbavila fašistického režimu. Britský ministr zahraničních věcí Stewart při nedávné návštěvě v Československu označil mnichovskou dohodu za hanebnou a nespravedlivou a rozhodně vyloučil, že by z ní mohly být vyvozovány vůči Československu jakékoli nároky. Je ovšem třeba litovat, že britská vláda se dosud vyhýbá uznat neplatnost mnichovského diktátu od samého počátku a překvapuje to zvláště u labouristické vlády.

Německá demokratická republika v souladu se svou zásadní mírovou politikou a s likvidací neblahého Hitlerova dědictví mnichovskou dohodu plně odsoudila a vyvodila z její nulity všechny důsledky.

Spolková vláda - i bez výstrahy právních vědců - dosud odmítá distancovat se jednoznačně od mnichovské dohody a vyvodit důsledky z její neplatnosti - nehledě k tomu, že by nešlo o akt, který by nicotnost teprve zakládal, protože ta je nesporná. Rezervované ticho vůči Mnichovu kontrastuje výrazně s tím, jak se vyjadřuje stanovisko k podstatě této otázky jinými formami: V rámci svého politického programu neuznáváním výsledků II. světové války a jejich revize připouští a podporuje bonnská vláda rozsáhlou revanšistickou činnost, na níž se podílejí i její členové a jiní oficiální činitelé, ztotožňuje se s programem revanšistů a přejímá jejich formulace o tzv. právu na vlast a na sebeurčení. Všechny politické strany ve spolkovém sněmu zastoupené i spolkový kancléř potvrdili v předvolebním roce tzv. Sudetendeutsche Landsmannschaft, že "teze o právní platnosti Německa v hranicích z roku 1937 nevylučuje uplatnění práva sudetských Němců na vlast a na sebeurčení". Máme v živé paměti, jak v minulosti bylo hesla o sebeurčení zneužito k rozbití Československa, známe současný požadavek revanšistů vrátit se a uplatněním "svobodného práva na sebeurčení" odtrhnout československé území - tentokrát v rámci jakési nové Evropy.

Prohlášení spolkové vlády o tom, že nemá vůči nám územních požadavků, nemůžeme tedy pokládat za nic jiného než za pouhou snahu uklidnit světovou veřejnost, rozhořčenou nehoráznými výroky "o ukradené sudetské vlasti", jež pravidelně znějí z revanšistických "srazů" věrnou ozvěnou Hitlerova hlasu. Právem bylo konstatováno revanšistickým představitelem, že mezi spolkovou vládou a tímto hnutím panuje shoda a že by bylo chybou pokládat sudetoněmecké organizace za pouhé spolky pro pěstování vzpomínek a tradic.

Postoj Bonnu k Mnichovské dohodě je projevem téže linie, která zkresluje historii druhé světové války, tvrdí, že Německo vlastně ani nikdy nekapitulovalo, neuznává závazky, pokud jde o demokratický a mírový vývoj Německa, potlačuje pokrokové síly, úporně se domáhá jaderných zbraní a odmítá jakékoliv konstruktivní návrhy, směřující k mírovému uspořádání v Německu a k zajištění bezpečnosti v Evropě. Postoj k Mnichovu zlověstný ráz této politiky jen ještě zdůrazňuje.

Jak známo, soudruzi, Bonn zastává stanovisko, že okupací zbytku našeho území Hitler mnichovskou dohodu porušil a tím prý ji "roztrhal". Místo, aby se jasně vyjádřila přímo k samotnému kořeni věci, k hanebné povaze mnichovského "ujednání" a k okolnostem, za kterých k němu došlo, zaujímá spolková vláda stanovisko sekundárně, nechávajíc za sebe odpovědět Hitlera, který zločinné ujednání ještě doplnil zločinem dalším. Samotný fakt uzavření mnichovské dohody tedy považuje za bezvadný a poskytuje tím revanšismu základnu a volné pole.

Představitelé NSR často hovoří o přání normalizovat styky se socialistickými státy. Nemohou však být na pochybách o tom, že nastolení dobrých sousedských vztahů patří zřeknutí se minulosti a její překonání. To platí v plné míře pro mnichovský diktát, který byl součástí hitlerovské agrese. Přeje-li si tedy NSR opravdu konstruktivní normalizaci vztahů s naší zemí, je přirozené, aby tento zájem projevila důsledným odsouzením Mnichova. (Potlesk.)

Předseda NS s. Laštovička: Děkuji posl. Sekaninové-Čakrtové, promluví posl. Belas.

Posl. Belas: Súdružky a súdruhovia poslanci! Chcel by som sa dotknúť tej časti expozé s. ministra Davida, v ktorej sa hovorí o nebezpečnom vývoji udalostí za našimi západnými hranicami.

Nemecká spolková republika je naším západným susedom. Je jediným susedom, s ktorým nemáme normálne styky. Vývoj udalostí v NSR nás nenecháva na pokoji, vyžaduje neustálu politickú bdelosť a ostražitosť a z vojenskej stránky stálu bojovú pripravenosť síl a prostriedkov k spoľahlivej ochrane našich západných hraníc.

Nemecká spolková republika je štátom porazených nemeckých militaristov, štátom, v ktorom sa skoncentrovala prevažná väčšina rôznych fašistických živlov z celej bývalej "ríše" a v NSR majú úrodnú, živnú pôdu pre rozvíjanie svojej činnosti, zameranej na prípravu nového revanšistického pochodu na Východ.

Politika vlády NSR sa stále vzďaľuje reálnemu posudzovaniu potrieb a požiadaviek, ktoré stavia na program dňa vývoj medzinárodných vzťahov. Túto skutočnosť nedokáže zastrieť ani snaha vládnucich kruhov - voliť k presadzovaniu revanšistických požiadaviek "pružnejšie metódy" a slovami tu a tam proklamovať vlastnú "zdržanlivosť" a "mierumilovnosť".

Rast vplyvu revanšizmu a militarizmu na oficiálny politický život krajiny sa neustále zvyšuje. Politika vlády NSR sa nezmenila ani výmenou kancelárov, ani ministrov, ani posledné voľby neukázali na tendencie k zmenám.

Jestli bývalý kancelár Adenauer vyhlasoval, že najlepšia cesta - ako dobyť nemeckého východu - je znova vyzbrojiť Nemecko, tak dnešný kancelár Erhard r. 1964 prehlásil: "Západonemecká vláda vznáša nárok na niektoré územia východne od hranice Odra-Nisa, ktoré sú teraz súčasťou Poľska a Sovietskeho sväzu ... nezriekame sa a nemôžeme sa zriecť územia, ktoré bolo rodiskom toľkých našich nemeckých bratov a sestier. Erhard toto vyhlásil na sjazde tzv. východonemeckých zastupiteľských skupín, ktorý prijal rezolúciu o obnove nemeckých hraníc z roku 1937 a za túto hlasoval.

Zatiaľ teda obnova hraníc z roku 1937. S niečím sa začať musí. Hitler začínal svoj "Drang nach Osten" Rakúskom a mníchovskou dohodou. Zatiaľ teda visia v kasárňach bundeswehru mapy Nemecka z roku 1937; a môžeme si postaviť otázku - kedy ich vymenia za mapy "Veľkonemeckej ríše" z roku 1939?

Druhou závažnou skutočnosťou v živote NSR, ktorá nás musí mobilizovať k veľkej ostražitosti - je snaha vládnucich kruhov západného Nemecka získať atómové zbrane.

V roku 1963 bola štábom bundeswehru vypracovaná štúdia o reorganizácii spolkového ministerstva obrany a budúcich úlohách ozbrojených síl. V tejto štúdii sa tiahne ako červená niť - požiadavka - získať pre bundeswehr atómové zbrane. Základnou tézou tejto požiadavky je konštatovanie: Citujem: V súčasnej dobe sa stáva vlastníctvo a disponovanie atómovými zbraňami symbolom suverenity štátu". Západonemeckí generálovia tvrdia, že rovnoprávnosť Nemecka (západného), o ktorej partneri v NATO štáte hovoria, je zatiaľ podmienenou rovnoprávnosťou, skutočná rovnoprávnosť nastane, keď NSR bude disponovať atómovými zbraňami.

Pre západonemecké ultrapravicové kruhy sú teda zbrane hromadného ničenia najvyšším symbolom suverenity - teda nie právo a povinnosť nemeckého národa zasadiť sa o zmiernenie medzinárodného napätia, o dorozumenie, mier a demokraciu, ale dispozičné právo malej skupiny ľudí nad atómovými zbraňami.

Ďalej v spomínanej štúdii sa hovorí: Osudový úkol nášho národa spočíva v zjednotení so sovietskym okupačným pásmom a v úsilí o obnovu nemeckej ríše v hraniciach z roku 1937. Spolková vláda bude potom (až získa AZ) jednať so Sovietmi, opierajúc sa o silný vojenský potenciál, včetne najmodernejších zbraní, len tak je možné dosiahnuť pokroku na ceste k zjednoteniu 17 mil. obyvateľov pásma so slobodnou časťou Nemecka."

Bonnskí predáci mnohostranné atómové sily ešte stále považujú za najúčinnejšiu cestu, ako dospieť k dispozičnému právu nad atómovými zbraňami. Samozrejme, že neodmietajú ani ďalšiu variantu účasti na nukleárnom rozhodovaní v zmysle členstva v tzv. MacNamarovom výbore. Pritom však toto všetko považujú len za prvý krok. V novembri 1963 pri prednáške na vojenskej akadémii bundeswehru v Hamburku miestopredseda Spolkového snemu označil mnohostranné atómové sily za "výpomocné riešenie" v zmysle ďalších cieľov západonemeckých kruhov.

Západonemeckí revanšisti a ich generáli nežiadajú jaderné zbrane preto, že by boli ohrození agresiou. Jaderné zbrane potrebujú preto, aby mohli účinnejšie uplatňovať svoje mocenské záujmy. Pritom ale sami hovoria, že zbrane vraj potrebujú k zaisteniu mieru. Von Hassel, bonnský minister obrany, svojho času prehlásil, že "kroky na ceste k zaisteniu mieru bez zbrojenia znamenajú to isté, čo hĺbka vyoranej brázdy na ceste ku stredu zeme." A v tomto zmysle bonnskí predáci činia opatrenia, aby bundeswehr bol skutočne najsilnejšou armádou v západnej Európe. Aká je dnešná situácia v bundeswehru?

Podľa Parížskych dohôd, ktoré vstúpili v platnosť 5. mája 1955, bolo západnému Nemecku dovolené formovanie stálej armády o 350 000 mužoch. To malo tvoriť základňu pre prípravu rozsiahlej mobilizácie. Bonnská vláda sa zaviazala dať veleniu NATO mimo 12 divízií pozemných vojsk ešte 20 perutí (krídiel) taktického letectva o celkovom počte 1320 lietadiel a 24 námorných eskadier. Svoje povinnosti voči NATO Nemecká spolková republika splnila začiatkom roku 1962 - teda značne pred termínom.

V roku 1963 počet ozbrojených síl západného Nemecka už prevyšoval plánované číslo. Nemecká spolková republika dokončila formovanie 12 divízií, z ktorých je 7 mechanizovaných, 3 tankové, 1 horská a 1 vzdušná - výsadková. Tieto divízie sú uskupené do troch armádnych sborov. 46 % všetkých spojených pozemných síl NATO na stredoeurópskom válčišti tvoria vojská NSR - čo znamená, že západné Nemecko počtom vojsk je na prvom mieste. Dnes má bundeswehr vyše 420 000 príslušníkov. Imperialisti považujú bundeswehr za najúčinnejšiu silu, s ktorou je možno bezpečne počítať pri prevádzaní agresívnej činnosti proti socialistickým krajinám.

Skoro po sformovaní prvých vojenských zväzkov začal ich bundeswehr vyzbrojovať raketami rôznych tried a určenia a ďalšími nosičmi atómových zbraní.

Od roku 1961 sa do výzbroje pozemných vojsk bundeswehru začali zaraďovať neriadené rakety typu HONEST JOHN, ktoré môžu niesť jaderné hlavice. Už dnes má každá divízia bundeswehru vo výzbroji 4-6 odpaľovacích zariadení rakiet HJ.

Bundeswehr však nie je vyzbrojovaný len taktickými nosičmi atómových zbraní. Je známe, že západné Nemecko, ako jediná krajina NATO zakúpila a ďalej kupuje v USA nové americké rakety na tuhé palivo "SERGEANT" o doletu cez 100 km, potom rakety PERSHING s doletom 600 km, ktoré môžu niesť jaderné hlavice s veľkým tritolovým ekvivalentom. Keď vezmeme do úvahy 3 oddiely rakiet SERGEANT (jedna pre každý sbor), tak je možno urobiť záver, že bundeswehr je vyzbrojený rovnako ako americké vojská v západnom Nemecku. Zatiaľ však kontrolu jaderných hlavíc do týchto rakiet majú v rukách Američania.

Na základe vyše uvedeného je možno konštatovať, že vojnové prípravy bundeswehru vstúpili do novej etapy. Jej charakteristickým rysom je všemožná snaha nemeckých militaristov získať prístup k jadrovým zbraniam a strategickým nosičom atómových zbraní. Toto všetko nepochybne zosiľuje agresívny charakter západonemeckého imperializmu a zvyšuje nebezpečie vzniku novej svetovej vojny.

Tu je potrebné poznamenať, že vojenská sila NSR sa neobmedzuje len na bundeswehr. Rozširovanie vojenského potenciálu západného Nemecka sa realizuje budovaním jednotiek teritoriálnej obrany, ktorá t. č. má asi ¹/₂ milióna záložníkov a do roku 1970 ich bude mať okolo 1,800 tis. Stály stav týchto jednotiek má dnes 10 000 mužov a v roku 1966 bude mať 50 000 mužov. Mimo teritoriálnych jednotiek bola v januári 1963 vládou schválená výstavba sboru civilnej obrany, ktorý sa má regrutovať z povolancov, neodvedených do armády. (Zhruba asi ¹/₂ povolancov). Stály stav tohto sboru má mať 5000 mužov.

Nebezpečie vojenského potenciálu by snáď za súčasnej prevahy SSSR v strategických raketách, ako hlavných nosičoch jadrových zbraní nebolo nejak zvlášť veliké, keby doterajší stupeň vojenskej sily NSR mohol byť zmrazený a keby neexistovali veľmi priaznivé spoločensko-ekonomické podmienky militarizácie života NSR. Veď je potrebné pochopiť, že dnešné západné Nemecko je ekonomicky ďaleko silnejšie ako Hitlerovo Nemecko v čase generálneho nástupu na prípravu druhej svetovej vojny. I keď dnešná rozloha západného Nemecka predstavuje len 52 % bývalej ríše, sústreďovala už pred vojnou 61 % priemyslového potencionálu celého Nemecka.

Tiež surovinová základňa bola a je značne lepšia než na zbývajúcom území. Napríklad na západ od labe bolo pred vojnou 93 % železnej rudy, 100% pyritu, 81,3 % uhlia a 99,7 % nafty. Za vojny boli priemyslové podniky kvalitatívne i kvantitatívne prebudované. Bombardovanie nespôsobilo vážnejšie škody - základné priemyslové objekty zostali temer nepoškodené. Nakoniec po skončení demontáže sa ukázalo, že priemysel na území NSR disponuje prakticky o 40 % vyšším potenciálom ako v roku 1936, tzn. pred vojnou. Reparačné splátky i iné dlhy boli stanovené západnými mocnosťami na londýnskej konferencii vo februári 1953 vo výške 13,7 mld mariek. Keď uvážime, že NSR získala v rámci Marshallovho plánu i iným spôsobom viac ako 13 mld mariek (t. j. 3,3 mld dolárov) v nesplatiteľnej forme - tak je saldo rovné nule. Je možné sa domnievať, že ani najväčším optimistom medzi nemeckými monopolistami sa nesnilo o tak lacnom "výkupnom" za rozpútanie vojny, masové vraždenie a ničenie.