Slovenská národná rada 1958

II. volebné obdobie

26. a 27. schôdzka

Stenografická zpráva

o priebehu 26. (slávnostnej) a 27. schôdzky Slovenskej národnej rady z 29. augusta 1958 v Bratislave

26. schôdzka o 9.00 hod.

Prítomní:

podpredsedovia Slovenskej národnej rady:

Irena Ďurišová, František Déneš, Jozef Mjartan a Michal Žákovič;

členovia a kandidáti byra Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska, tajomníci Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska;

členovia Sboru povereníkov:

predseda Rudolf Strechaj a podpredseda Ján Štencl;

povereníci: Karol Fajnor, dr. h. c. Alexander Horák, Miloš Hrušovský, Michal Chudík, Oskár Jeleň, dr. Mikuláš Kapusňák, dr. h. c. Jozef Lukačovič, Ján Marcelly, Alexander Paulovič, Ernest Sýkora a Vojtech Török;

členovia konzulárneho sboru v Bratislave;

zaslúžilí účastníci odboja a ostatní zástupcovia pracujúceho ľudu;

86 poslancov Slovenskej národnej rady;

za Kanceláriu SNR: vedúci Jozef Ilčík.

Ospravedlnení:

predseda SNR Ľudovít Benada;

poslanci: Vasil Biľak, Mária Bírová, Ľudovít Bortel, Vojtech Daubner, Jozef Gajdošík, Jolana Hercková, Jozef Hromada, Jozef Kríž, inž. Ján Marko, Jozef Mésároš, Ján Mešťánek, Helena Mitrová, plk. Egyd Pepich, dr. Ivan Štefánik, inž. Samuel Takáč, pplk. František Ulrich.

(Odznela československá štátna hymna.)

Podpredsedníčka Ďurišová:

Vážená Slovenská národná rada!

Vážení hostia!

Súdružky a súdruhovia!

Už po štrnásty raz oslavuje slovenský ľud najvýznamnejšiu a najmohutnejšiu udalosť vo svojej histórii, slávne Slovenské národné povstanie.

Dnešné výročie tejto revolučnej a historickej udalosti nášho ľudu spadá do obdobia, keď pod vedením slávnej Komunistickej strany Československa sme vstúpili do novej etapy socialistického budovania, do etapy, v ktorej sme si vytýčili smelé a veľké úlohy dovŕšiť socialistickú výstavbu v Československu. V znamení týchto úloh, pod heslom "verní odkazu Slovenského národného povstania, za dovŕšenie výstavby socializmu v našej vlasti", oslavujeme a pripomíname si výročie boja, v ktorom slovenský ľud pod vedením svojej Komunistickej strany Československa so zbraňou v ruke povstal proti fašistickým utlačovateľom, aby v novom, ľudovodemokratickom Československu, obnovil spolužitie dvoch bratských národov Čechov a Slovákov, v spoločnom štáte, ktorý buržoázia v Mníchove pred dvadsiatimi rokmi tak hanebne zradila.

V Slovenskom národnom povstaní sa v nikdy nebývalej miere rozvinula aktivita a upevnila jednota širokých vrstiev pracujúcich, ktorá sa sústredila v nových orgánoch ľudovej moci.

Táto jednota a sila našich národov je neustále upevňovaná celou hospodárskou a kultúrnou politikou našej strany, jej generálnou líniou - výstavby socializmu - ktorá vytvára pevný zväzok Čechov a Slovákov a výsledkom ktorej je mohutný rozvoj našej vlasti, nikdy nevídaný rozkvet Slovenska, neustále zvyšovanie životnej úrovne všetkého nášho ľudu.

Slovenská národná rada ako vrcholný národný orgán spolu so Sborom povereníkov sa pri plnení svojich úloh bude opierať predovšetkým o túto silu, jednotu a iniciatívu svojho ľudu, ktorá sa stala základom nášho ľudovodemokratického poriadku. Vo veľkej miere záleží od nás, poslancov Slovenskej národnej rady, ako budeme vedieť mobilizovať všetky tvorivé sily pracujúcich k tomu, aby sme v duchu odkazu Slovenského národného povstania do písmena splnili úlohy, ktoré pre nás pri dovŕšení výstavby socializmu v našej republike vyplývajú z uznesení slávneho XI. sjazdu našej Komunistickej strany Československa.

Pri príležitosti výročia slávneho Slovenského národného povstania si zvlášť pripomíname skutočnosť, že slovenský a český ľud iba vďaka nezištnej pomoci veľkého Sovietskeho sväzu dosiahol v Slovenskom národnom povstaní politické, vojenské a morálne víťazstvá, ktoré ovplyvnili vývoj v novej Československej republike. Krvou spečatené bratstvo našich národov s národmi Sovietskeho sväzu a internacionálne cítenie československej robotníckej triedy stali sa základom novej a pevnej orientácie zahraničnej politiky Československej republiky. Túto jedine správnu orientáciu si ľud pod vedením svojej strany, napriek všetkým úkladom reakcie vo Februári 1948, navždy ubránil. Všetci stojíme pevne za uzneseniami XI. sjazdu Komunistickej strany Československa, ktoré znovu zdôrazňujú neochvejnú vernosť nášmu veľkému spojencovi - Sovietskemu sväzu. Spojenectvo so Sovietskym sväzom bolo zárukou víťazného boja v Slovenskom národnom povstaní za národnú slobodu a obnovenie samostatnej Československej republiky a toto spojenectvo so Sovietskym sväzom je aj zárukou, že socializmus v našej vlasti vybudujeme.

Slovenská národná rada považuje za svoju najčestnejšiu povinnosť tento odkaz dlhoročných bojov našej robotníckej triedy z čias predmníchovskej Československej republiky a v Slovenskom národnom povstaní chránil! ako oko v hlave a pod vedením našej Komunistickej strany v nerozbornej jednote celého Národného frontu naďalej ho rozvíjať, čo znamená aj chrániť ho proti všetkým pokusom buržoázneho nacionalizmu a revizionizmu a proti všetkým iným pokusom, ktoré by sa snažili naše spojenectvo so Sovietskym sväzom a celým socialistickým táborom narušiť.

Posledný vývoj medzinárodných udalostí v súvislosti s agresiou západných veľmocí proti arabským krajinám opäť jasne dokazuje celému svetu, že Sovietsky sväz je skutočným bojovníkom za mier a ochrancom nezávislosti národov. V tomto jeho úsilí ho podporuje celý tábor socializmu a mieru a všetky národy, ktorých túžbou je vymaniť sa z koloniálneho útlaku a z úkladov imperialistických agresorov. Všetok ľud našej vlasti je pevne presvedčený o víťazstve veci mieru a socializmu a preto s takým odhodlaním rozvíja tvorivú prácu za splnenie úloh, vyplývajúcich z uznesení nášho XI. sjazdu Komunistickej strany Československa, ktoré sú významným prínosom v boji za socializmus a za mier na celom svete.

Aj Slovenská národná rada má v tomto historickom dobí, v ktorom sa napĺňajú sny a túžby nášho ľudu a našich národov, významné a čestné úlohy. Poslanci Slovenskej národnej rady, spojení so svojim ľudom, radi dajú všetky svoje sily do boja za dovŕšenie výstavby socializmu v našej vlasti, a za uskutočnenie odkazu Slovenského národného povstania.

Týmto otváram dnešné slávnostné zasadanie Slovenskej národnej rady, na ktorom srdečne vítam

členov a kandidátov byra Ústredného výboru Komunistickej strany Československa,

tajomníkov Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska,

členov konzulárneho sboru v Bratislave,

zaslúžilých účastníkov nášho odboja, ako aj ostatných zástupcov nášho pracujúceho ľudu.

Nasleduje slávnostný prejav.

Prosím poslanca súdruha Jozefa Hojča, aby sa ujal slova.

Poslanec Hojč:

Vážená Slovenská národná rada!

Súdružky, súdruhovia!

Uprostred bohatnúceho života a nadšeného pracovného úsilia nášho ľudu za dovŕšenie socialistickej výstavby v našej vlasti schádza sa Slovenská národná rada, aby spomenula štrnáste výročie slávnych dní Slovenského národného povstania.

Touto spomienkou neoslavujeme len históriu našej nedávnej minulosti, ale vraciame sa k týmto dňom preto, lebo ony položili základ dnešku, v týchto dňoch povedal svetu náš ľud. akou cestou chce kráčať do budúcnosti, s kým chce ísť po tejto ceste. A Slovenská národná rada, zrodená v ohni revolučného ozbrojeného boja nášho ľudu za slobodu, strážkyňa odkazu Slovenského národného povstania, rok od roku hodnotí, či sme ustrážili ten nesmierny kapitál národnej hrdosti, odhodlania a vôle ľudu žiť po novom.

Aby vynikla veľkosť a sila ozbrojeného povstania slovenského ľudu, najmä jeho politický profil, neslobodno zabudnúť na roky 1938 až 1944, kedy na Európu zaľahol smrtiaci pach hnedého moru, v ktorom sa ťažko dýchalo národom so stáročnou tradíciou vlastnej štátnosti. Treba vidieť, že v tejto dusivej atmosfére, kedy ohňom a železom ničil nemecký nacizmus štáty, Slovensko dostáva "samostatnosť", Slovensko sa stáva "štátom". Aká vysoká bola mravnepolitická výška nášho ľudu, že cez ten okázalý hurhaj o "samostatnosti" a "suverenite" videl bezočivý cynizmus aj takzvanej svojej vlády, aj takzvaného svojho nacistického garanta. Všetky reči o "oáze pokoja", o "ostrove blahobytu" nemohli zastrieť pred našim ľudom tú skutočnosť, že finančná oligarchia nemeckého fašizmu si podmanila celé slovenské hospodárstvo. Že koncentruje bankovníctvo vo svojich rukách, poisťovníctvo, kartelizuje priemysel, syndikalizuje poľnohospodárstvo, obsadzuje správne rady slovenských kapitalistických združení a závodov. Že Union Bank, filiálka Deutsche Bank, kontroluje slovenské železnice, chemický, železiarsky, drevársky, textilný, cementárenský, stavebný, sklársky priemysel, potravinársky priemysel, baníctvo, poľnohospodárstvo, obchod železom, textíliami, potravinami, zahraničný obchod. Deutsche Handels und Kredit Bank, ako filiálka Drážďanskej banky vládne Tatranskými elektrickými železnicami, pivovarmi a tak ďalej. Ľud sa s úžasom dozvedel, ako tá vláda, ktorá nastupovala s heslom, že "naša je táto zem pod Tatrami a preto z nej nám výnos patrí celý", odovzdáva do rúk koncernu Hermanna Goeringa, teda monopolnému kapitálu nemeckého fašizmu, železiarne Podbrezovú, Považskú Bystricu, Dubnicu, Hronec, vysokú pec v Tisovci, že v tých istých rukách sú: Spojené mlyny, Dunajplavba, Dynamit Nobel, cukrovar v Trnave. Teda naopak, išlo o bezuzdné, nezakryté vyrabovávanie prírodných bohatstiev Slovenska.

Nemecký fašizmus a jeho zapredanci na Slovensku sa neuspokojili len týmto bezpríkladným okrádaním národného hospodárstva Slovenska. Aby si hitlerizmus zaistil svoje hospodárske panstvo a politickú nadvládu na Slovensku, prikročil aj ku kultúrno-ideologickému porobeniu slovenského národa. Pod rôznymi heslami, fašistickou demagógiou, bojom proti čechoslovakizmu, židoboľševizmu a podobne hlásajú nemeckí fašisti národný socializmus, túto panskú ideológiu nemeckého fašizmu. Tuka vyhlasuje 28. júla 1940 národný socializmus na Slovensku. Slovenský národný socializmus nebol nič iného, ako ideológiou panstva nemeckého fašizmu na Slovensku a poroby, otroctva slovenského národa. Táto zvrátená a protiľudová ideológia bola zavedená vládou ako učivo do škôl do výchovy mládeže, do verejného života. Ba čo viac, nemeckí fašisti "vedeckým" dokazovaním, že skôr než Slovania, boli na Slovensku Germáni (Markomani), že Nemci dali Slovákom kresťanstvo, že všetky slovenské mestá sú nemeckého pôvodu a tak ďalej, uplatňovali pre seba nadpráva nositeľov kultúry a kultúrnosti.

Tak vyzeralo po jednej stránke Slovensko Hrdúsené, rabované, kaličené na duši a na tele.

No, na druhej strane bol tu ľud, milujúci slobodu a svoju krajinu, ľud, ktorý za tisíc rokov pod cudzím panstvom nestratil ani svoju reč, ani povedomie národa Ľudu sa začala rysovať pravá tvár fašizmu, nech je on nemecký a či slovenský, je to najrôznejšia forma panskej diktatúry, ktorá šliape po všetkých ľudských právach, mravných hodnotách človečenstva, že tento chorobný výrastok buržoáznej ideológie je smrteľným nepriateľom nielen ľudu Slovenska, ale ľudstva vôbec. Za patetickými slovami o samostatnosti a štátnosti, ako o "splnení odvekých túžob Slovákov", išlo o skutočné koloniálne vyrabovávanie Slovenska a o faktickú koloniálnu závislosť takzvaného samostatného Slovenského štátu na Veľkonemeckej ríši.

Predmníchovská buržoázna demokracia popri všetkých jej nedostatkoch, ako to ani inak nemôže byť u buržoáznej demokracie dávala ľudu toľko slobody, koľko si vybojoval a za daných podmienok mohol ubrániť. A za najväčší demokratický výdobytok ľudu Československa treba považovať že si vytvoril Komunistickú stranu Československa a túto ubránil cez celé trvanie buržoáznej republiky. Komunistická strana Československa svojím učením dala nášmu ľudu smelé perspektívy národného života a hospodárskeho blahobytu, učila ho, ako za tieto najvlastnejšie práva každého národa bojovať Ako vodkyňa najpokrokovejšej triedy národa, robotníckej triedy, svojím nekompromisným a vždy úprimným postojom, kedykoľvek išlo o záujmy národa a štátu, stáva sa v nebezpečných chvíľach pre republiku a jej ľud, jedinou oporou ľudu a jeho štátu. V časoch neslobody, hoci v ilegalite, stáva sa skutočným svedomím národa.

Komunistická strana Československa učila nielen robotnícku triedu, ale všetok ľud úprimne milovať svoju vlasť, za jej krajšiu a lepšiu budúcnosť, za jej slobodu vedieť sa biť a keď treba, prinášať aj najťažšie obete. Komunistická strana sa takto stáva zákonite iniciátorkou, organizátorkou a vodcom národnooslobodzovacieho boja ľudu Československa, stáva sa vedúcou a organizujúcou silou aj Slovenského národného povstania.

Zavedený a urážaný slovenský ľud sa presviedča, že jediná Komunistická strana, hoci sa podmienky pre jej prácu počas klérofašistickej vlády na Slovensku stali nadmieru ťažkými, zostáva v týchto krušných časoch s ním, zostáva bojovnou, nekompromisnou ako vždy, keď išlo o práva pracujúceho človeka, keď išlo o poklady najdrahšie slobodu a ľudskú dôstojnosť. V hlbokej ilegalite, prenasledovaná a ohováraná Komunistická strana pracuje organizuje podzemné hnutie odporu, jej činnosť je zjavná, nezastavuje sa, hoci tisícky komunistov sú mučené v koncentračných táboroch a väzniciach. Naopak. Perzekúcia nezastrašuje jej členov, získava nových a nových bojovníkov za spravodlivú vec. Cez múry väzníc prenikajúce chýry o neľudskom mučení komunistov vo váženiach presviedčajú ľud, že Komunistická strana, že komunisti sú najodhodlanejšími bojovníkmi a nepriateľmi fašistických mocipánov, že povestná Ústredňa štátnej bezpečnosti, vyškolená a riadená Gestapom, má preto za hlavnú úlohu zničiť Komunistickú stranu ako najväčšiu prekážku pri uskutočňovaní cieľov nemeckého fašizmu na Slovensku.

Všetky drastické opatrenia klérofašistickej vlády na zamedzenie činnosti ilegálnej Komunistickej strany ukazujú sa málo účinnými Najmä robotníctvo už od počiatku zavedenia nových poriadkov neberie na vedomie krásne reči o národnom súručenstve, podľa ktorej teórie je prirodzeným zákonom, že slovenský robotník sa má nechať vykoristovať kapitalistom, pretože aj tento je Slovákom Robotníci Podbrezovských železiarní sú prví, ktorí už 22. decembra 1938 bojom za hospodárske požiadavky odpovedajú fašistickým mocipánom, že na Slovensku je trieda, ktorej dejiny určili iné poslanie, než aby sa za jej pomoci zavádzala najčiernejšia éra slovenského národa. V júli 1939 baníci v Šírku, v októbri 1939 robotníci Považskej Bystrice, v septembri 1940 stavebníci v Bratislave, v októbri 1940 handlovskí baníci, v 1943. roku textiláci v Žiline pripravujú odporom všenárodný šík, základ národnooslobodzovaciemu boju. Nie. Fašistická ideológia v slovenskom ľude nezapustila korene, ba po prekvapeniach a dezorientácii pre rýchly spád udalostí v rokoch 1938 a 1939 národ začína mnohé veci vidieť v pravom svetle, mnohé skutočnosti si domýšľať. Začína viac počúvať moskovské vedenie Komunistickej strany Československa, ktoré mu vysvetľuje, kam chcú dostať Slovensko slovenskí zapredanci nemeckého fašizmu. Z ľudu sa začínajú pomaly vytrácať bezradnosť a beznádej. Nielen robotníctvo, ale aj ostatné vrstvy národa začína opúšťať údes a hrôza z pomerne ľahkých víťazstiev hitlerovskej armády v západnej Európe, keď sa táto stretla s armádou Sovietskeho sväzu a keď prichádzajú prvé chýry o porážkach hitlerovskej armády. Legenda o neporaziteľnosti Hitlerovej armády sa začína rozplývať a v mysliach ľudu dostáva sa do popredia oslobodenecké poslanie hrdinského boja sovietskeho ľudu, ktorý bojujúc za seba, bojuje za slobodu a samostatnosť všetkých národov, zotročených fašizmom. S nádejami a úzkosťou sleduje slovenský ľud heroický zápas Sovietskej armády. Úprimne sa raduje z každého jej víťazstva. O to s väčším odporom a hnusom sa odvracia od slovenskej vlády, ktorej propaganda zľahčuje tieto víťazstvá alebo ich neberie na vedomie, ale naopak, vyhlasuje, že treba poskytnúť všestrannú pomoc Veľkonemeckej ríši, že Slovensko sa musí biť po jej boku až do víťazného konca. Z moskovského rádia hrmí hlas súdruha Gottwalda: "Vedzte, drahí priatelia, že jediným východiskom z týchto hitlerovských hrôz je aktívny boj celého národa, aktívny boj, vedený všetkými prostriedkami včítane boja so zbraňou v ruke, partizánskeho boja. " Ľud vidí čím ďalej jasnejšie, že ľudácka vláda, ak sa nepostaví proti nej, strhne ľud do záhuby, dostane ho do najpotupnejšej situácie pred národmi sveta. Z tejto situácie zostáva jediné východisko: organizovaný boj národného odporu, vzoprieť sa proti nemeckým fašistom aj domácim fašistom. Takto narastali objektívne podmienky pre Slovenské národné povstanie, najvýznamnejšej a najmohutnejšej revolučnej udalosti v dejinách slovenského národa.

Vážny medzinárodný dosah, no najmä pre chystajúci sa boj nášho ľudu, nadobúdala mimoriadneho významu československo-sovietska spojenecká zmluva, uzavretá v decembri 1943. Národy Československa sa stali spojencami v tomto gigantickom zápase Sovietskeho sväzu, víťazne porážajúceho lupičské hordy nacistickej armády. Dávala istotu, že zvíťazíme aj my a že po víťazstve príde k obnove našej štátnej samostatnosti.

Pri tejto príležitosti žiada sa spomenúť boj za uznanie Sovietskeho sväzu, tvoriaci jednu z najsvetlejších stránok internacionalistického a vlasteneckého boja, ktorý Komunistická strana Československa viedla za predmníchovskej republiky. Vyvrcholením tohto úsilia bolo uznanie Sväzu sovietskych socialistických republík a podpísanie československo-sovietskej spojeneckej zmluvy v roku 1935. K hanbe vládnúcej buržoázie treba pripísať, ako sabotovala úsilie Sväzu sovietskych socialistických republík prehĺbiť kolektívnu bezpečnosť v Európe, ako aktívne - hoci bola zmluvnou stranou - podporovala protisovietsku politiku, ktorú prevádzali západné mocnosti, ako obetovala národné záujmy Československa protisovietskemu sprisahaniu svetovej reakcie. Táto politika buržoázie vyvrcholila prijatím potupného mníchovského diktátu pred dvadsiatimi rokmi. Mníchov, fašizujúca druhá republika a 15. marec 1939 sa stali odpornými symbolmi protinárodnej a protiľudovej politiky vládnúcej buržoázie, ktorá pošliapala spojenecké zmluvy priateľa najvernejšieho, ktorá pošliapala prápor národných a demokratických slobôd a zvolila pre uhájenie svojich triednych záujmov cestu národnej zrady i priamej kolaborácie s nemeckým fašizmom. Strážcom a vykonávateľom zmluvy z roku 1943 stal sa ľud Československa a preto jej pevnosť je neotrasiteľná.

V tomto procese politického a triedneho dozrievania nášho ľudu, ku ktorému ho vychovala Komunistická strana Československa, prišiel rok 1944, plný vážnych udalostí doma i na frontoch. Na Slovensku začala narastať vlna revolučného nadšenia za boj proti fašistickým okupantom a ich domácim pomáhačom. Vznikajú prvé partizánske skupiny, z ktorých mnohé sa rozrastajú na partizánske brigády a prikročujú k jednotlivým ozbrojeným akciám. Na nemecko-sovietskom fronte bije Červená armáda nacistických votrelcov, zatláča ich až k Visle, sovietske vojská dostávajú sa víťazne až na úpätie Karpát, prenikajú na juhu do Rumunska. Po oslobodení Rumunska a Bulharska rúca sa balkánsky front. Sovietska armáda podchádza až do susedného Maďarska a na severe sa stroji zasadiť poslednú smrtiacu ranu fašistickým vojskám. Tieto skutočnosti vyvolali ďalší rozmach partizánskeho hnutia a jeho rozšírenie na masové ozbrojené povstanie. Prakticky zachvátilo revolučné povstanie celé Slovensko. Vláda takzvaného slovenského štátu a velenie nemeckých armád, nedôverovalo ani jednej posádke slovenského vojska, ani tým nie, ktoré sa nepripojili k povstalcom. Skúsenosti mali totiž také, že slovenskí vojaci, zahnaní na východný front, v húfoch prebehávali k sovietskym jednotkám už vtedy, keď sa maloverným zdalo, že nacistická armáda prejde Sovietskym sväzom, ako prešla štátmi západnej Európy.

Početne malý slovenský národ pozdvihol zbraň proti vojenskej moci, ktorá vyvrátila z pántov Európu, drvila veľké armády a pokorovala veľké krajiny. Rozvinul sa neúprosný boj na život a na smrť. Na neveľkom území odohrávala sa dráma plná hrdinstiev a slávy, utrpení i obetí, ústupov i víťazstiev. Ľudia bojovali, umierali, preklínali pôvodcov svojho ťažkého položenia, no všetkých spájalo odhodlanie ničiť fašistov a nikdy sa nepodvoliť vláde pajácov, dosadených z vôle Hitlera. A tak sa svet dozvedel, že ten ľud, ktorý fašistickí vládcovia označovali za holubičí, pokorný vo svojej náboženskej prostote, ukázal sa vysoko politicky vyspelým a rozhodným aj so zbraňou v ruke biť sa za svoje ideály a práva.

Slovenské národné povstanie sa pripravovalo v období veľkého politického útlaku, hospodárskeho ožobračovania Slovenska, ktoré sa dotýkalo záujmov rôznych skupín národa. Pokroková a nacionalistická časť buržoázie rovnako neznášala útlak nemeckého fašizmu, najmä preto, že nebola pripustená nemeckým finančným kapitálom k vykorisťovaniu Slovenska takým podielom, akým by si bola priala. Pre túto časť slovenskej buržoázie Povstanie takým tempom a s takou náplňou, akou sa rozvíjalo, nebolo po chuti. Pre nich by bolo stačilo, aby Povstanie malo nacionálny ráz, bez sociálnych, ba socialistických tendencií. Slovenskej buržoázii prihlboko zadierali do živého tela politické heslá Povstania o poštátnení priemyslu, bánk a poisťovníctva, a že pôda patrí tomu, kto na nej pracuje. Ich plány siahali len k vyprataniu nemeckých fašistov a k návratu, aj keď pokrokovejšej, ale buržoáznej republiky. Bola to politika ľudu cudzia, zákulisná, ktorá sa nakoniec negatívne odrazila v priebehu Povstania. Je totiž príznačné, že táto časť buržoázie sa prilepila k vojenskej časti príprav Povstania, mala svoje plány, koordinované s benešovskou londýnskou klikou a pristúpila k akciám vojenských veliteľov až keď partizánske hnutie prerástlo v masový ozbrojený boj. Len tak si možno vysvetliť situácie, ktoré sa v priebehu povstania vyskytovali: partizáni držali frontové línie namiesto boja v tyle nepriateľa. Preto, keď hovoríme o Slovenskom národnom povstaní, máme v prvom rade na mysli partizánske hnutie, ktoré s vysokou cťou splnilo úlohy národnooslobodzovacieho boja. Máme na mysli bojovníkov za najvlastnejšie záujmy slovenského ľudu, za jeho túžby a potreby, za slobodu, proti sociálnemu útlaku a za vládu ľudu v oslobodenom Československu.