Otázka kvalifikácie pracovníkov nie je však otázkou jednorazovou. Život ide stále vpred míľovými krokmi a v oblasti techniky dejú sa priam revolučné zmeny - čím sme sa nadchýnali včera, neuspokojujeme sa dnes a vonkoncom nevystačíme s tým zajtra. Preto požiadavka zvyšovania kvalifikácie musí byť neustále naším každodenným programom. Treba neustále doširoka rozvíjať technické myslenie a tvorivú technickú fantáziu všetkých pracovníkov - tak mladých ako i starých, v školách i závodoch dávať stále novú, technicky bohatšiu náplň slova "ako" - ako na to, ako ináč, lepšie, rýchlejšie, ako hospodárnejšie využívať existujúcu techniku, ako a ktoré nové stroje dať do pohybu, ako priam reťazovými spôsobom, geometrickým radom rozvinúť ekonomickú účinnosť ľudskej vynaliezavosti a premeniť ju na obrovskú materiálnu silu.

Že túto úlohu možno v podmienkach našej socialistickej výstavby úspešne riešiť, dokazujú skúsenosti našich sovietskych priateľov, ktorí relatívne za oveľa horších podmienok dokázali povzniesť technický pokrok na svetovú úroveň a urobiť ho vecou miliónov pracujúcich. Ako vážne pozerajú v Sovietskom sväze na rozvoj technickej tvorivosti, technického myslenia, mohli sme vidieť nedávno tu v Bratislave na výstave technickej tvorivosti sovietskych pracovných záloh, z ktorej bolo cítiť, že sa tam rozvoj technického myslenia stáva priam národným hnutím.

Je nesporné, že naša robotnícka trieda zaznamenala v posledných rokoch neobyčajný vzrast. Zvýšila sa celková zamestnanosť obyvateľstva, podstatne vzrástol počet pracovníkov v priemyselnej činnosti, vzrástla zamestnanosť žien a v dôsledku modernizácie nášho priemyslu stúpla i produktivita práce.

No napriek týmto úspechom treba otvorene povedať, že tomuto početnému rastu zamestnanosti nezodpovedá odborno-technický rast. Tak napr. podľa nášho Slovenského štatistického úradu nemala r. 1955 takmer polovica robotníkov (t. j. 44.5%) v priemyselnej činnosti potrebnú kvalifikáciu, pričom najnižšie percento kvalifikovanosti dosahovali práve tie rezorty, ktoré zamestnávajú najväčší počet pracovníkov, ako napr. stavebníctvo a strojárenstvo atď.

Netreba ani osobitne dokazovať, aké ťažkosti vo výrobe nám tento nepriaznivý stav spôsobil. Stačí len spomenúť pomalé tempo v zavádzaní novej výroby, tú známu nám príliš dlhú cestu od prototypu až po prvú sériu - v našom strojárenstve, vleklé ťažkosti v plnení plánu napr. vo Východoslovenských strojárňach Košice, v Slovenských uhoľných baniach, v stavebníctve.

Kde boli príčiny tohto stavu?

Aby sme otázku pochopili, treba sa pozrieť do minulosti a nehľadať príčiny tohto stavu len azda v posledných rokoch. Treba predovšetkým vedieť, že na Slovensku prevzali sme v tomto smere v. r. 1945 veľmi nepriaznivé dedičstvo, spôsobené najmä tým, že sme v minulosti nemali dostatočne rozvinutý priemysel, takže Slovensko patrilo za prvej republiky k najzaostalejším oblastiam, s nízkou životnou úrovňou a prevládajúcou drobnou poľnohospodárskou malovýrobou.

Je potom len prirodzené, že ak na Slovensku sa malo doháňať zameškané, dialo sa predovšetkým smerom kvantitatívneho rastu. A skutočnepríliv nových robotníkov do priemyslu bol po oslobodení taký prudký, že ho nebolo možné kvalitatívne zvládnuť.

Úmerne tomuto nepriaznivému stavu v priemyselnej výrobe zodpovedala i nedostatočná odborná výučba. Kým v Čechách a na Morave bolo napr. v rokoch 1930-1935 celkom 618 odborných škôl a 2463 pokračovacích škôl s celkovým priemerným počtom vyše 185.000 žiakov, na Slovensku bolo len 96 odborných a 483 pokračovacích škôl s priemerným počtom necelých 25.000 žiakov, t. j. ani nie 12% z celkového počtu žiakov odborných škôl v prvej republike.

A nie priaznivejší bol stav aj za tzv. slovenského štátu, keď priemerný ročný počet učňov činil niečo vyše 10.000 a napr. ešte v r. 1945/46 mali sme na Slovensku len 8 továrenských škôl s celkovým počtom 1214 učňov. Toto sme zdedili.

Pravda, k uvedeným príčinám nedostatočného odborno-technického rastu pracovníkov treba pridať ešte dôsledky buržoáznej výchovy v rokoch pred oslobodením, prejavujúce sa v predsudkoch a vo vedomí ľudí. Vieme, ako ešte i dnes mnohí rodičia nadraďujú humanitné vzdelanie nad vzdelanie technické a najmä ako sa nám treba boriť s nesprávnymi názormi mnohých rodičov, ktorí nedoceňujú, ba priam podceňujú význam výrobných remeselných povolaní. Ani naše všeobecnovzdelávacie školy nesplnili dosiaľ úlohu, ktorú ľudovodemokratická spoločnosť od nich v tomto smere vyžaduje, lebo vážne zaostáva najmä výchova pre voľbu povolania, vyplývajúca z nedostatkov polytechnickej výchovy.

Pravda, nebolo by spravodlivé viniť z týchto nedostatkov len školu, keď vieme, že je to práve naša nová socialistická škola, ktorá sa borí za zlepšenie výchovy aj na tomto úseku.

Chybu treba hľadať aj inde. Dosiaľ sa nám nepodarilo vážne zainteresovať všetkých zúčastnených partnerov do problémov socialistickej výchovy, do otázok správnej výchovy k povolaniu. Veľká časť našich závodov akoby niekedy ani nebrala na Vedomie súvislosť budúcej výroby 3 terajšou školou, že terajších robotníkov, technikov, inžinierov, zlepšovateľov musia raz vystriedať iní - nová smena, ktorú však treba pre prácu v socialistických závodoch najprv vychovať. Sama škola nevychová pre život, ak tu nebude rovnaká snaha ostatných faktorov ujať sa veci výchovy a podať školám pomocnú ruku.

V našej ľudovodemokratickej republike určuje sa reprodukcia kvalifikovaných kádrov plánom rozmiestenia 14-ročného dorastu. Z celkového počtu vyše 60.000 žiakov, končiacich povinnú školskú dochádzku na Slovensku, odchádza na výberové školy okrúhle 30%, takmer rovnaký počet získava kvalifikáciu pre výrobné povolania v Štátnych pracovných zálohách, v závodných učňovských školách a poľnohospodárskych učňovských školách a značná časť mládeže sa zaraďuje na pomocné pracovné miesta v poľnohospodárstve a v priemysle.

Už tento stručný prehľad rozmiestenia mládeže jasne hovorí, že hoci vo výchove odborných a najmä stredných a vysokoškolských kádrov urobili sme značný pokrok, máme ešte jednak veľký počet mládeže, ktorej sa nedostávalo doteraz možnosti zaradiť sa do pracovného procesu s odbornou kvalifikáciou, a jednak pomerne nízke percento mládeže, ktorá má získať kvalifikáciu vo výrobných povolaniach.

Tu treba uviesť, že príčinou nízkeho percenta mládeže vo výrobných povolaniach u nás sú jednak nízke požiadavky výrobných rezortov a jednak nedostatočné učebné i ubytovacie kapacity učňovských škôl, čo sa prejavilo najmä tohto roku, keď u väčšiny povolaní predĺžila sa učebná doba na 3 roky.

Ak pozeráme na otázku vysokého percenta nekvalifikovanej mládeže len ako prechodný zjav, treba na jednej strane rozširovať sieť odborných učebných zariadení a jednak zvýšiť starostlivosť o mládež, zaraďovanú na pomocné pracovné miesta.

Nemožno sa uspokojiť s doterajšou starostlivosťou závodov o mládež zaraďovanú na pomocné pracovné miesta, ako i o absolventov učňovských škôl a učilíšť. Kontrolné orgány štátneho dozoru sa ešte stále stretávajú v tomto smere s vážnymi nedostatkami. Veľká časť mládeže nezvyšuje si kvalifikáciu mimoriadnymi formami vzdelávania, závody nevytvárajú pre mládež priaznivé podmienky odborno-technického a politického rastu, a dosť častým zjavom je aj nedostatočná starostlivosť o základné podmienky hygieny ubytovania, najmä v stavebníctve. Pravdaže, mládež v takýchto podmienkach nechce pracovať a pracovisko opúšťa.

Áno, predovšetkým nedostatočnej starostlivosti o mladých ľudí zo strany závodov treba pripísať na vrub, že napr. z celkového počtu vyše 30.000 absolventov učilíšť Štátnych pracovných záloh, vyradených od r. 1952, neodôvodnene odišlo celých 10% pridelených absolventov, v stavebníctve až vyše 25%, ba r. 1955 dokonca 33%.

Pokiaľ ide o kvalitu prípravy kvalifikovaných robotníkov, možno badať určitý rast odbornej úrovne absolventov všetkých učňovských škôl. Nie sú zriedkavými prípady, že práve mladí absolventi učilíšť patria medzi propagátorov novej techniky a novátorských metód. Dopomohlo k tomu predovšetkým zlepšenie úrovne odborného výcviku na učilištiach, postupné odstraňovanie príliš úzkej špecializácie povolaní, rozvíjanie technickej propagandy a technickej tvorivosti ako i organizačné upevnenie systému výchovy mladých robotníkov. Podstatne lepšie výsledky bude možno očakávať najmä v nastávajúcich rokoch, keď z učilíšť vyjdú absolventi s predĺženou učebnou dobou, a teda jednak univerzálnejšie pripravení a jednak dôkladne znalí výrobných problémov na závodoch, pretože celý tretí rok budú pracovať na prevádzkových pracoviskách v závodoch.

Pravda, ešte lepšie výsledky by bolo možno dosiahnuť, keby aj technické vybavenie učilíšť zodpovedalo úlohám a významu školenia. Treba totiž priznať, že strojový park väčšiny strojárenských učilíšť je zastaralý a tak banícke ako aj stavebné a poľnohospodárske učilištia trpia nedostatkom mechanizačných zariadení vôbec.

Usilujeme sa aj u nás uviesť do života zásadu, ktorá platí v sovietskych pracovných zálohách, že na učebné ciele prideľujú sa práve najmodernejšie stroje, dokonca z nultej série.

A osobitným problémom na strojárenských učilištiach je ďalej častý nedostatok vhodných produktívnych prác, ktorý znemožňuje systematický postup vo vyučovaní podľa učebných osnov a tak usmerňuje dosahovanie žiadúcich učebných výsledkov nepriaznivo.

Ďalej treba uviesť, že novým vyšším požiadavkám výchovy nezodpovedá už ani doterajšia odborno-pedagogická úroveň výchovných pracovníkov, z ktorých len 27, 5% splňuje požiadavky predpísanej výhľadovej kvalifikácie po roku 1960.

Pravda, kladne treba hodnotiť, že väčšina výchovných pracovníkov zvyšuje si kvalifikáciu mimoriadnymi formami štúdia, no treba zároveň poukázať na nesprávny zjav, že mnohé materské závody, ktorým by predovšetkým malo záležať na kvalite výučby, s veľkou neochotou uvoľňujú svojich skúsených majstrov a technikov pre prácu v učilištiach.

Popri uvedených nedostatkoch vo výchove robotníckeho dorastu a technickom vybavení nemožno nespomenúť ani organizačnú rotrieštenosť systémov výchovy kvalifikovaných robotníkov, ktorí sa pripravujú doteraz v trojakých typoch učebných zariadení: v učilištiach štátnych pracovných záloh, riadených Povereníctvom pracovných síl, v závodných učňovských školách, riadených príslušnými výrobnými a niektorými nevýrobnými rezortami, a v individuálnom učebnom pomere, v ktorom je úroveň výučby a jej riadenia na najnižšom stupni, hoci tento systém bol v minulosti takmer jediným systémom výučby učňov na Slovensku.

Vážení súdruhovia poslanci!

Nechceme sa uspokojiť s doterajším stavom prípravy kvalifikovaných robotníkov, ani s doterajším tempom ich školenia, lebo nedosiahli by sme ani žiadúce zlepšenie technickej úrovne robotníckych kádrov, ani splnenie úloh technického rozvoja a produktivity práce, nepomohli by sme tým ani k predpokladanému hospodárskemu vyrovnaniu s českými krajinami a nepredstihli by sme v technickom rozvoji ani popredné kapitalistické štáty.

Je preto potrebné nielen udržať, ale neustále zvyšovať percento mládeže učiacej sa výrobným povolaniam, a to jednak využitím doterajších a rozširovaním siete nových učebných zariadení, podchytením a zdokonaľovaním systému individuálnej výučby učňov tak, aby v rokoch druhej päťročnice mohlo byť prijímané do učilíšť štátnych pracovných záloh priemerne ročne aspoň 7500 žiakov a do závodných učňovských škôl až 14.0000 učňov. Pravda, pri plnení tejto úlohy čím ďalej tým viac bude treba prizerať na postupné rozširovanie siete jedenásťročných stredných škôl a vytvárať možnosti výrobného zaškolovania aj pre absolventov jedenásťročných stredných škôl, ba i pre dospelých nekvalifikovaných robotníkov.

V záujme zvýšenia kvality výučby a priblíženia sa výchovy k závodom bude nevyhnutné oveľa účinnejšie neustále zlepšovať technické vybavenie učilíšť a závodných učňovských škôl, budeme sa usilovať dať robotníckej mládeži možnosť pracovať na najmodernejších strojoch, aby si mohla osvojiť najnovšie pracovné metódy.

Popri vymenovaných základných úlohách na zabezpečenie výučby dostatočného počtu kvalifikovaných robotníkov jednou z prvoradých našich úloh musí byť neustále zvyšovanie úrovne politickej a odbornej výchovy.

Odborno-technickú úroveň pracujúcich treba však oveľa výdatnejšie podporovať rozvíjaním a zlepšovaním technickej propagandy, najmä medzi mládežou, a to všetkými prístupnými formami, filmom, rozhlasom, televíziou, časopismi, odbornou literatúrou, technickými súťažnú, organizovaním exkurzií do závodov a pod.

Sme si vedomí toho, že sú to pre nás v súčasnej dobe nemalé úlohy, no sú reálne. A od toho, ako rýchlo budeme vedieť tieto úlohy plniť, tak rýchlo budeme napredovať aj v našom technickom rozvoji, tak rýchlo bude rásť aj produktivita práce v našich závodoch a úmerne tomu bude rásť aj naša životná úroveň.

Veď základným poslaním socialistického štátu je postarať sa o všetkých svojich občanov, povzniesť ich úroveň na najvyššiu, aby táto úroveň bola ďaleko vyšia ako u ostatných kapitalistických štátov.

My budujeme socializmus. Dosiahli sme už v socialistickej výstavbe veľké úspechy a v rodine socialistických štátov patríme čo do technickej vyspelosti na čelné miesto. Preto právom očakávajú od nás aj ostatné socialistické krajiny pomoc v tomto smere: vyvážame dômyselné stroje, najmodernejšie priemyselné výrobky, inštalujeme v ich krajinách priemyselné zariadenia, továrne. Aj preto potrebujeme Veľa a dobrých odborníkov.

Lež pracujúci ľud kapitalistických krajín bedlivo sleduje každé naše počínanie. Naše úspechy v socialistickom budovaní dodávajú mu novú silu v boji proti vykorisťovaniu, proti podnecovateľom vojny a upevňujú v ňom presvedčenie, že boj za socializmus je aj jeho bojom.

Takto teda náš boj za technický rozvoj, za vyššiu kultúrno-technickú kvalifikáciu našich pracujúcich je nielen našou vecou, ale vecou celého tábora mieru.

A to nás všetkých zaväzuje! (Potlesk.)

Podpredseda Žákovič:

Ďakujem povereníkovi Gajdošíkovi za jeho prejav.

Dávam slovo ďalšiemu rečníkovi, poslancovi Mrázikovi.

Poslanec Mrázik:

Vážená Slovenská národná rada, súdružky, súdruhovia!

Vzhľadom na to, že v súčasnej dobe sa stala vysoko aktuálnou otázka efektívností nášho hospodárstva, vyžaduje sa urýchliť tempo technického rozvoja. Tézy ÚV KSČ a vlády republiky Československej o ďalšom technickom rozvoji nášho priemyslu zdôraňujú nielen nutnosť zvyšovania technickej úrovne, ale i tú skutočnosť, že sa nevenuje dostatočná pozornosť technike zo strany hospodárskych pracovníkov, počnúc ministerstvom a končiac samotnými podnikmi.

Aký je terajší stav v technickom rozvoji?

Hlavné a najväčšie úsilie v technickom rozvoji sme zamerali na nákup strojov z tuzemského trhu, ako i na dovoz strojov zo zahraničia, pričom však tieto akcie boli do určitej miery obmedzené samotnými investičnými kvótami. Okrem toho zaznamenávali sme nedostatky pri výbere jednotlivých strojov a často sme zo zahraničia preberali technicky už dávno prekonané stroje.

Najvážnejšia chyba, ktorej sa dopúšťa veľmi mnoho našich podnikov vo všetkých sektoroch, je nedostatočné rozvíjanie techniky na úseku, ktorý je v našich rukách, a to hlavne pri uskutočňovaní technicko-organizačných opatrení, v zlepšovateľskom hnutí, v zavádzaní nových foriem práce a vo využívaní techniky, ktorú máme k dispozícii. Nedostatočne sme využívali iniciatívu našich pracujúcich, neprenášali sa skúsenosti z podnikov na podniky a keď k prenášaniu skúseností došlo, bola to vo väčšine prípadov administratívna záležitosť. Teda krátko povedané, brzdila sa iniciatíva, mnohokrát nám chýbala zdravá veľkorysosť a objavoval sa veľmi nezdravý konzervatizmus. Tým, že sme nedali možnosť našim pracujúcim presvedčiť sa o kladoch pri pokrokových formách práce priamo na pracoviskách, častokrát nedôverovali novinkám, ktoré boli v iných podnikoch osvedčené. V zlepšovateľskom hnutí nie každý podnik bol ochotný realizovať smelé návrhy našich pracujúcich, čo malo za následok nevyužitie iniciatívy a stagnáciu pri riešení rôznych pálčivých výrobných problémov, či už zlepšovacími návrhmi, alebo patentami.

Je pochopiteľné, že takouto cestou by sme nedosiahli svetovú úroveň v technike a nezabezpečili by sme zvýšenie efektívnosti vo výrobe, čo je hlavná požiadavka na náš priemysel v súčasnej dobe a v budúcich obdobiach.

Dovoľte, aby som na tomto fóre podal návrh, ktorý by po realizácii priniesol zlepšenie. V jednotlivých sektoroch by sa mala rozprúdiť miedzipodniková súťaž na urýchlenie tempa technického rozvoja, a to práve v tej časti, v ktorej zaostávame, na ktorú máme dosť finančných prostriedkov a pri ktorej môžu najviac uplatniť skúsenosti a odbornosť vo forme iniciatívnych návrhov pracujúci našich závodov.

V súťaži by boli sledované práve tie opatrenia, ktoré majú pri zvyšovaní technickej úrovne významný podiel a v mnohých závodoch sú rozhodujúcim činiteľom pri zvyšovaní technického rozvoja. Po skončení mesiaca alebo štvrťroku boli by sledovaní nasledovní ukazovatelia:

1. zavedené technicko-organizačné opatrenia a z týchto vyplývajúce úspory uvádzané v absolútnych číslach a v pomere k plánovaným vlastným nákladom;

2. podané zlepšovacie návrhy, ako i realizácia a dosiahnuté úspory v absolútnych číslach v pomere k plánovaným vlastným nákladom;

3. zavedené nové formy práce na základe skúseností z iných podnikov, zo zahraničia a na základe spolupráce S výskumnými ústavmi a vývojovými pracoviskami. Úspory dosiahnuté novými formami práce by boli vykazované v absolútnych číslach a v pomere k plánovaným vlastným nákladom;

4. vykonané opatrenia pre ochranu a bezpečnosť pri práci s hlavným ukazovateľom, a to percento absencie z titulu úrazovosti pri práci.

Vyhodnocovanie súťaže by sa robilo jedenkrát za mesiac alebo štvrťrok na príslušnej hlavnej správe za spoluúčasti zástupcov odborového sväzu na základe súťažného poriadku. Predtým by však predpísanou formou ohlásil dosiahnuté výsledky hlavnej správe a ostatným súťažiacim podnikom každý podnik zapojený do súťaže.

Súťažný poriadok, ako i vyplnené formuláre by boli len akousi pomôckou na to, aby sa urýchlene dozvedeli všetci pracovníci na závodoch a v prevádzkach o nových spôsoboch práce v iných závodoch svojho sektoru. Súťažný poriadok, ako i písomné skúsenosti získané medzi jednotlivými závodmi by ešte nesplnili svoje poslanie a neboli by zárukou zlepšenia práce na technickom rozvoji. Preto je potrebné, aby uvádzané výsledky v rámci tejto súťaže boli pravidelne kontrolované, a to takým spôsobom, že by závod zapojený v súťaži vysielal svojich pracovníkov z jednotlivých pracovísk do tých závodov, ktoré by vykazovali dobré výsledky na úseku technického rozvoja.

Vyslaní súdruhovia podľa možnosti priamo z výroby by si overili spôsoby a realizáciu nových foriem práce, zároveň by sa preskúmala metodika a jej správnosť pri vyhodnocovaní uspor.

Takto získané skúsenosti by preniesli vyslaní pracovníci do svojho závodu, a to tým spôsobom, že by informovali pracovníkov na jednotlivých pracoviskách a cestou výrobnej porady by sa zabezpečilo realizovanie skúseností. Zároveň s týmto hlbokým zainteresovaním všetkých pracovníkov zvyšovala by sa iniciatíva a vyvolalo by sa zdravé zápolenie v rozvoji novej techniky na našich závodoch.

Je pravdou, že každý závod má svoje vlastné podmienky, rôznu výšku technickej úrovne, ako i spôsob zabezpečovania technického rozvoja, no pritom je veľmi mnoho rovnakých výrobných a organizačných problémov. Taktiež je možné riešiť mnohé nedostatky spoluprácou zlepšovateľov a novátorov, dokonca je potrebné ísť tak ďaleko, aby sa vzájomne vymieňali tematické plány pre zlepšovateľov a aby ďaleko viac riešili nedostatky v jednom závode zlepšovatelia zo závodu druhého.

Keď by sa súťaž dobre organizovala a venovala sa jej patričná pozornosť, musela by priniesť nasledovné výsledky:

1. Pružnejšie by sa prenášali všetky skúsenosti z podniku na podnik a vzhľadom na to, že by sa pracovníci o prednostiach tej či onej novej formy práce presvedčili priamo na pracovisku, kde je táto zavedená, znížil by sa podstatne konzervativizmus k novým veciam.

2. Ďaleko pružnejšie by boli zverejňované a realizované všetky podané zlepšovacie návrhy, pretože na realizácii dobrých návrhov by mali záujem všetky súťažiace podniky.

3. Bola by skvalitnená stavba plánu technickoorganizačných opatrení a opatrení pre ochranu a bezpečnosť pri práci, pretože by boli ďaleko väčšie priame skúsenosti.

4. Zlepšila by sa metodika zisťovania úspor, pretože súťažiace podniky by tieto navzájom medzi sebou kontrolovali a zároveň by sa prenášali aj skúsenosti pre vyhodnocovanie úspor.

5. Podstatne by sa znížila absencia vyplývajúca z úrazov pri práci, čo by malo za následok väčšie využitie kapacity doteraz jestvujúcich strojov a zariadení.

6. Zvýšila by sa produktivita práce pri znížení vlastných nákladov, čo je hlavná podmienka pre zvyšovanie efektívnosti v našom národnom hospodárstve.

(Vedenia schôdzky sa ujal predseda Kubač.)

Záverom upozorňujem, že takúto súťaž sme už vyvolali v rámci Povereníctva spotrebného priemyslu v sektore polygrafia, a verím, že ďalším prehĺbením a skvalitnením tejto súťaže sa nám podarí odstrániť doterajšie nedostatky a zabezpečiť splnenie téz ÚV KSČ a vlády o ďalšom technickom rozvoji.

Pretože druhý päťročný plán je plánom širokého rozvoja novej techniky, ako i plánom čo najlepšieho využitia jestvujúcej techniky, je našou prvoradou povinnosťou zabezpečenie splnenia týchto úloh ako rozhodujúcich činiteľov pre ďalší rast produktivity práce pri znížení vlastných nákladov, čím dosiahneme hlavný náš cieľ - ďalšie zvýšenie životnej úrovne všetkých našich pracujúcich. (Potlesk.)

Predseda Kubač:

Ďakujem poslancovi Mrázikovi za jeho prejav.

Pretože sa viac rečníkov o slovo neprihlásilo, vyhlasujem rozpravu o zpráve podpredsedu Sboru povereníkov inž. Jána Marku za skončenú.

Dávam slovo zpravodajcovi hospodárskeho a rozpočtového výboru poslancovi Ondrejovi Meliškovi, ktorý podá zprávu o návrhu svojho výboru na uznesenie Slovenskej národnej rady k prerokovávanej zpráve.

Návrh bol rozdaný.

Poslanec Meliška:

Vážená Slovenská národná rada!

Ako zpravodajca hospodárskeho a rozpočtového výboru predkladám Vám v mene svojho výboru k prerokovanej zpráve podpredsedu Sboru povereníkov, súdruha inž. Marku tento

návrh uznesenia

v znení, ako ho výbor schválil a upravil a podľa pripomienok z pléna:

Za uplynulých dvanásť rokov slobodného života sme dosiahli veľké úspechy v socialistickej výstavbe vďaka prezieravému vedeniu Komunistickej strany Československa, výdatnej pomoci Sovietskeho sväzu a bratskej spolupráci s ostatnými krajinami tábora socializmu. Tieto úspechy prispeli k upevneniu nášho ľudovodemokratického zriadenia, k zvyšovaniu hmotnej a kultúrnej úrovne pracujúcich, k prudkému rozmachu priemyslu a k ďalšiemu upevneniu obranyschopnosti našej vlasti.

Zásluhou obetavej práce slovenského ľudu a pomocou českej robotníckej triedy a technickej inteligencie sa ešte výraznejšie prejavuje hospodársky a kultúrny rozmach na Slovensku.

Prednostným rozvojom výroby výrobných prostriedkov ako základu rozvoja výrobných síl a technického vzostupu dosiahli sme významné úspechy predovšetkým v tempe rozvoja a rastu objemu výroby. To dokazuje aj práve vydaná Zpráva štátneho úradu štatistického o rozvoji národného hospodárstva Československej republiky za rok 1956. Plán hrubej priemyselnej výroby v roku 1956 sme prekročili; výroba vzrástla v porovnaní s predchádzajúcim rokom celoštátne o 9.5%, na Slovensku o 11,2%, pritom výroba výrobných prostriedkov o 11,7% a spotrebných predmetov o 10,5%. Vzrast výroby sa dosiahol takmer z troch štvrtín zvýšením produktivity práce. Cenné výsledky priniesla pri zvyšovaní technickej úrovne nášho hospodárstva iniciatíva robotníkov a technikov, rozsiahla investičná výstavba a bratská pomoc Sovietskeho sväzu. Vybudovali sme nové priemyselné odvetvia, vyvinuli a výrobne zvládli stovky nových strojov a výrobkov a vypracovali sme celý rad nových produktívnych technologických metód.

Spoločná Československo-sovietska deklarácia, podpísaná pri nedávnej návšteve delegácie Československej republiky v Moskve, priniesla ďalšie prehĺbenie spolupráce medzi Československom a Sovietskym sväzom; smeruje k ďalšej, ešte rozsiahlejšej koordinácii plánov priemyselnej výroby Československej republiky a Sovietskeho sväzu, k lepšiemu využitiu existujúcej kapacity závodov, čo vo zvýšenej miere prispeje k vzrastu spoločenskej produktivity práce dôsledným zavádzaním a uplatňovaním novej techniky, a tým aj k ďalšiemu zvýšeniu životnej úrovne ľudu oboch krajín.

Takáto úzka spolupráca socialistických štátov je dôkazom jednotnosti a totožnosti záujmov, uplatňovania ušľachtilých zásad proletárskeho internacionalizmu, výrazom jednoty názorov v boji za výstavbu socializmu a komunizmu, za priateľstvo medzi národmi, za mier na celom svete.

Hlavným cieľom politiky našej strany a vlády je neustále zvyšovať životnú úroveň pracujúcich, čo dosahujeme sústavným zvyšovaním výroby a spoločenskej produktivity práce. Podľa uznesenia celoštátnej konferencie Komunistickej strany Československa z júna 1956 v druhej päťročnici 90% vzrastu výroby zabezpečíme zvýšením produktivity práce. Dosiahnuť tento cieľ znamená zavádzať pokrokovú techniku, zdokonaľovať organizáciu výroby, zvyšovať kultúrno-technickú úroveň pracujúcich, ustáliť výrobné programy a rozširovať účelnú špecializáciu a kooperáciu.

Ešte v septembri roku 1955 prijal Ústredný výbor Komunistickej, strany Československa a vláda republiky tézy o ďalšom technickom rozvoji nášho priemyslu. Na základe toho boli vypracované a vládou schválené dokumenty technického rozvoja v jednotlivých odvetviach národného hospodárstva. V zmysle téz Ústredného výboru Komunistickej strany Československa a vlády o ďalšom technickom rozvoji pokračovalo sa v osvojovaní výroby nových strojov a materiálov, v mechanizácii ťažkých a namáhavých prác, v zavádzaní automatizácie a nových technologických procesov. Pristúpilo sa k rozširovaniu a zriaďovaniu pokusných vývojových pracovísk a konštrukčných kancelárií pri podnikoch.

Súčasná etapa výstavby socializmu v nasej vlasti si vyžaduje podstatne urýchliť tempo technického rozvoja a uplatňovanie novej techniky je základom nepretržitého rastu a zdokonaľovania výroby, aby sme mohli dosiahnuť cieľ socialistickej výroby - maximálne uspokojovanie neustále rastúcich hmotných a kultúrnych potrieb pracujúcich. Vychádzajúc z týchto dôležitých poznatkov pre ďalší rozvoj národného hospodárstva na Slovensku, Slovenská národná rada prerokovala zprávu podpredsedu Sboru povereníkov inž. Jána Marku a konštatuje: