A podíváme-li se na kvalifikaci učitelů na našich současných školách, musíme s takovým požadavkem ihned souhlasit. Je to dnes klíčová směrnice pro naše školství, pro jeho zkvalitnění. Procento nekvalifikovaných učitelů jo zvláště na slovenských školách bolestně vysoké, potřeba dalšího vzdělávaní učitelů bezpodmínečně nutná. Jejich studium není nějakým soukromým zájmem, je zájmem státním. Proto úsilí mnohých o zvládnutí ideové, odborné a pedagogické problematiky musí se stát úsilím všech. Soustava dalšího vzdělávání učitelů týká se především učitelů, kteří již dosáhli předepsaného základního vzdělání. Ale v přechodné době bude tato nová soustava pomáhat také všem nekvalifikovaným učitelům zejména po stránce pedagogicko-metodické. Účelem tohoto opatření je přispět k tomu, aby co nejrychleji byla zlikvidována kategorie nekvalifikovaných učitelů na školách, jak nám to uložil X. sjezd Komunistické strany Československa.
Systém ústavů pro další vzdělání učitelů se bude starat, aby učitelé tvůrčím způsobem zvládli základy marxisticko-leninského učení a chápali tak politický dosah své budovatelské činnosti a dovedli si z poučen! vyvodit praktické zlepšovací závěry.
Nejde ovšem o to, aby učitel dovedl o všech věcech trochu popovídat a neznal nic do hloubky, domnívaje se, že vystačí s několika obecnými ideovými formulemi.
Jde o to, aby učitelé věděli něco o všem podstatném a všechno o něčem podstatném.
Marxisticko-leninské vzdělání je tehdy nejprospěšnější, je-li základem hluboké odborné znalosti. Kdo chce aplikovat dialektickou metodu, musí perfektně ovládat svůj obor. Chcešli na příklad marxismus aplikovat v přírodních vědách, musíš přírodní vědy dobře znát!
Proto je spolu se studiem marxismu-leninismu zařazen do dalšího vzdělávání jeden odborný předmět.
Jeho důkladná znalost nesmírně pomůže zvýšit autoritu učitele. Vždyť opravdová autorita učitele ve třídách, zvláště ve vyšších ročnících, je opřena především o učitelovy vědomosti a vůbec vyrůstá z kladných vlastností pedagoga.
Znát věc však pro učitele není ještě všechno. On znalostí musí také umět předávat. Je tedy učitelská práce v nejvyšší své dokonalosti pedagogického mistrovství nejen vědou, ale i uměním. A my chceme, abychom mohli o našem učiteli právem říkat, že je vědcem a také umělcem. My si tento perspektivní cíl jako cíl reálný dnes dáváme. Někteří se už - jak se říká - učitelem narodili, mají veliké pedagogické znalosti. Ale i ten nejtalentovanější učitel se musí učit svému mistrovství stejně jako talentovaný hudebník nebo lékař. Pedagogického mistrovství se nabývá učením i zkušenostmi z vědecké organisace výukového a výchovného procesu. My si proto nemůžeme v této oblasti dovolit polovzdělanost, natož pak při pustit názor, že zdrojem poučení učitele jsou chyby, které dělá. Taková "metoda zkoušek a chyb", jak ji nazval Makarenko, je nepřípustná, protože je škodlivá.
Největším přáním našich rodičů a dnes už zpravidla i přáním našich uvědomělých žáků je, aby učitel dobře učil. My takovému přání musíme vyjít vstříc. Naši učitelé jsou si vědomi toho, že jim vlast svěřuje to nejcennější, co má, svou živou budoucnost. Chápou proto svou práci velmi odpovědně. Je opravdu dnes již výjimkou učitel, který bere své povolání jen jako řemeslo, jako výdělečnou činnost. Proto už dnes můžeme přijít k učitelům s úkolem, aby zapáleni idejemi vědeckého socialismu a poučeni o posledním slově svého vědního oboru učili tak, že vyburcují talenty, dodají práci potřebnou vášeň, vychovají činorodou, tvořivou a čestnou mládež. Proto na učiteli chceme, aby ovládl vědu o vyučování, vynikal pedagogickou logikou, taktem a svým vyučovacím slohem Povede to k vytvoření patřičného nového vztahu žáka a učitele, který se dříve někdy nebezpečně podobal vztahu vojáka a oficíra staré armády. Projeví se to i na studijních výsledcích. Už proto je třeba pustit se do takového úkolu s odhodláním a vytrvalostí. Červnové usnesení Ústředního výboru Komunistické strany Československa o všeobecně vzdělávacím školství přišlo s novými podněty, jak zlepšit charakter naší školy. Je mezi nimi dnes na příklad i polytechnická výchova. Jde však o to, a to je třeba zdůraznit, aby se nám v souvislosti s jejím zaváděním nestalo to, co kritisoval před lety soudruh Kalinin, abychom totiž nemusili konstatovat:
"Naučili sme děti vypěstovat si na pokusných políčkách" nádherné obilí, ale napsat slovo »obilí« správně, to jsme je nenaučili. Právě v tom základním nám pokulhávají!"
Proto naučit všechny děti základům věd je prvním požadavkem polytechnické výchovy.
A nejde ovšem jenom o polytechnickou výchovu, záleží nám na všestranném zkvalitnění práce školy a tedy i na vysoké kvalifikaci učitele. Proto tak vítáme uzákonění soustavy dalšího vzdělávání učitelstva vaší Slovenskou národní radou.
Končím proto, vážení přátelé, soudružky a soudruzi, výzvou ke všem našim učitelům, slovenským a českým i jiných národností, výzvou k mladým i nestárnoucím průkopníkům, k soudružkám a soudruhům: "Kupředu do boje za hluboké, přesné a jisté vědění, za vysokou ideovou, odbornou a pedagogickou úroveň učitelov práce!" (Potlesk.)
Podpredsedníčka Ďurišová:
Ďakujem, súdruhovi ministrovi za jeho prejav.
O slovo sa prihlásil povereník školstva súdruh Ernest Sýkora.
Prosím ho, aby sa ujal slova.
Povereník školstva Sýkora:
Vážená Slovenská národná rada!
Súdružky a súdruhovia!
Vladimír Iľjič Lenin napísal v roku 1923 v "Stránočkách z denníka", že ľudového učiteľa "musíme vyzdvihnúť na takú výšku, na akej nikdy nebol, nie je a nemôže byť v buržoáznej spoločnosti". Lenin sa k tejto otázke ešte niekoľkoraz vrátil a zdôrazňoval význam, a vysoké poslanie učiteľov, ktorí musia "povznášať prácu, budiť myseľ, bojovať s predsudkami... " Takýto postoj k učiteľovi je v krajinách budujúcich socializmus vecou zákonitou. Ostatne nemôže ani byť inakšie: kde sa prudko rozvíja kultúrny život, tam musí rásť aj dôležitosť učiteľovej práce.
Tak je to aj u nás. Zákon, o ktorom dnes Slovenská národná rada rokuje, je toho výrazným dokladom. Československý učiteľ stojí už dnes neporovnateľne vyššie ako za kapitalizmu. L"ž to, že vyučuje v škole, ktorá je nástrojom ľudovodemokratického zriadenia a nie viac nástrojom panstva buržoázie nad pracujúcim ľudom, že nie je viac prisluhovačom ani pánov, ani cirkvi, činí jeho postavenie v porovnaní s minulosťou od základu odlišným. Mať titul ľudového učiteľa - to znie u nás dôstojne, hrdo. Náš učiteľ môže ďalej vyučovať na najvyššej -vedeckej úrovní. Má neporovnateľne lepšie podmienky pre prácu ako za kapitalizmu. Učiteľstvo patrí k najvýznamnejším zložkám našej inteligencie; zverované sú mu funkcie v najvyšších orgánoch štátnej moci, čoho najlepším dokladom je aj zloženie Slovenskej národnej rady, v ktorej je 7 učiteľov - poslancov. To, pravda, nijako neznamená, že sa máme uspokojiť s dosiahnutým stavom. Snažíme sa všemožne povzniesť školu na nový, vyšší stupeň vývoja.
A to - ako zdôrazňuje júnové uznesenie Ústredného výboru Komunistickej strany Československa o všeobecnovzdelávacom školstve - vyžaduje predovšetkým povzniesť politicky, ideologicky, odborne i materiálne učiteľstvo.
Náš učiteľ nesmie ani na chvíľu zabudnúť, že mladé pokolenie, ktoré vychováva, má nielen zaistenú budúcnosť, ale naviac budú sa klásť vysoké nároky na jeho vedomosti, schopnosti a zručnosti i na jeho energiu, tvorivosť a iniciatívu. Socialistická výstavba naozaj od každého vyžaduje, aby bol vzdelaný a kultúrny, aby bol všestranne rozvitý, aby mal vlastnosti nového človeka.
Nedávno boli uverejnené tézy Ústredného výboru Komunistickej strany Československa a vlády republiky Československej o ďalšom technickom rozvoji československého priemyslu. V tézach sa hovorí, že za hlavné smery technického rozvoja nášho priemyslu treba považovať mechanizáciu a automatizáciu výrobných procesov, zavádzanie nových, vysokovýkonných strojov, elektrifikáciu, chemizáciu a rozvoj mierového využitia atómovej energie, ktorá nám, popri inom, v budúcnosti dáva možnosť riešiť zásadne novým, od ďalšieho rozvoja ťažby uhlia nezávislým spôsobom otázku rozvoja energetickej základne.
Ovládnutie atómovej energie, ako ukazuje sovietsky príklad, je počiatkom novej éry v histórii vedy. Neohraničené možnosti jej využitia už vedú a budú stále v širšej miere viesť k novým a novým objavom, ktoré v rukách tvorivých, ušľachtilých, za mierovú výstavbu zapálených ľudí budú viesť k hlbokej premene nášho života a umožnia nám stavať si a uskutočňovať najsmelšie perspektívne plány i keď dnes o mnohých z nich ešte pochybovačné krútime hlavami. Nezvykli sme si ešte na to, že starým snom ľudstva o medziplanetárnych letoch, o premenách, veľkých ľadových plání, tundier, púští v úrodné kraje a podobne otvorila sa cesta z pohádok a fantastických románov do skutočného života. Keď dievčatá a chlapci, ktorí dnes chodia do školy, skončia štúdium, už budeme mať nielen atómovú elektráreň, ale používanie atómovej energie bude rozšírené aj v mnohých iných odvetviach nášho hospodárstva, našej techniky. - Pritom ston za povšimnutie, že práve v tomto čase, keď sa zoznamujeme s neustálymi novými a novými perspektívami využitia atómovej energie, strana a vláda upiera pozornosť nášho ľudu na zvýšenie technickej úrovne v každom odvetví nášho hospodárstva. To preto, lebo využitie atómovej energie je závislé od výšky technickej, ekonomickej úrovne našich pracovníkov. Preto vzbudiť v mládeži ctižiadosť pustiť sa do smelého letu za najvyššími métami technického pokroku, patrí dnes k najdôležitejším úlohám našich učiteľov. Veď ak porovnáme prevratné zmeny, ku ktorým došlo v našom hospodárskom živote, so zmenami, ku ktorým došlo v našom školstve, vidíme, že školy majú ešte veľa čo doháňať, ak chcú dobre pripravovať mládež pre potreby socialistickej výstavby, pre reálne perspektívy jej ďalšieho rozvoja.
Taký je už charakter budovania socializmu: ustavičné napredovanie, prekonávanie prekážok, po uskutočnení jedných vytváranie nových, ešte zložitejších plánov. Ak teda učiteľ má v etape socialistickej výstavby obstáť, dobre plniť svoje čestné poslanie, musí sa neustále vzdelávať, neustále rásť, ani na chvíľu nezaostať. To musí byť jeden z najcharakteristickejších jeho rysov. Veľa sa od neho žiada; plným priehrštím treba rozdávať slobodnej, vnímavej, na budovanie sa pripravujúcej mládeži. Nikto v našom, prudkým tempom sa rozvíjajúcom hospodárskom a kultúrnom živote nemôže tvrdiť, že vystačí s tým, čo vie, že môže rozdávať a sám nič nepriberať. A platí to najmä o učiteľovi. Ak zastal, stáva sa príťažou školy.
Ostatne takýto typ učiteľa je v rozpore s našimi pokrokovými národnými tradíciami. Ideál pokrokového učiteľa, ako nám ho prácou, životom i dielom predstavili Fraňo Kráľ, Jilemnický, Nálepka, obsahuje ako nerozlučne spojené tieto tri znaky: zrastenosť s ľudom, ustavičné napredovanie, intenzívnu politickú a osvetovú činnosť, spojenú často s prácou literárnou alebo vedeckou. Popritom, že bol vynikajúcim pedagógom, náš pokrokový učiteľ bol vždy aj vnímavým pozorovateľom súčasného života, bojovníkom a priekopníkom všetkého nového, rodiaceho sa, čo sľubovalo zmeniť, zlepšiť ťažký údel pracujúceho človeka. Keď sa Fraňo Kráľ rozhoduje o svojej životnej dráhe, takto rozmýšľa (citujem z knihy "Za krajší život"): "Áno, Maťo by chcel byť učiteľom, ale takým opravdivým, vyučeným, vyštudovaným! Veď sám túži po vzdelaní, po poznaní a vysvetlení všeličoho, s čím sa stretáva v ostatnom čase najmä pri čítaní novín. Chcel by byť múdrym a robiť niečo, čo teraz národ najviac potrebuje. Hádam, keby sa naučil písať knižky... A prvý Maťov literárny pokus vzniká ešte tento večer, keď šuhaj nemôže zaspať a skladá v posteli veršovačku o Svojom rozhodnutí ísť študovať za učiteľa."
Nemálo takýchto učiteľov, zasahujúcich do najrozličnejších oblastí verejného a kultúrneho života, so širokým rozhľadom, mali sme aj v minulom storočí. Ukazuje to napríklad v týchto dňoch vydaný "Denník Ľudovíta Riznera". Popri ustavičnej starostlivosti o školu, o deti, o široko rozvetvenú osvetovú prácu 55 rokov života venoval tento učiteľ zo Zemianskeho Podhradia zhromažďovaniu faktov o našej kultúrnej minulosti. Výsledkom tejto ohromnej práce je šesťzväzková "Bibliografia písomníctva slovenského", ktorá ostane vždy jedným z najvýznamnejších diel našej vedy, vstupnou bránou pre poznanie nášho kultúrneho života v minulých storočiach.
Na tieto tradície, na veľkého pedagóga Jána Amosa Komenského a na slávne tradície učiteľov prvého socialistického štátu na svete - Sväzu sovietskych socialistických republík - nadväzujú i naši dnešní učitelia. Máme už dnes nie stovky, ale tisícky takých. Najlepší z nich dostali v minulom a tomto roku štátne vyznamenania za svoju nadšenú, obetavú, priekopnícku prácu. Ale bude treba chystať nové návrhy na desiatky ďalších. Ukazuje sa napríklad, že v súvislosti so socialistickou prestavbou dediny pribúdajú neustále noví a noví učitelia, ktorí popritom, že majú pozoruhodné výsledky vo výchovno-vyučovacej a osvetovej práci, dosahujú napríklad v mičurinských krúžkoch také úspechy, že tým nielen vzbudzujú u mládeže lásku k poľnohospodárskej práci, ale ovplyvňujú činnosť celého JRD. Taký je napríklad Ján Habara z Trstíc, Tibor Petrík z Hniezdneho, Valér Marschalko zo Žilinskej Lehoty, Ján Kozinka z Modranky a rad ďalších. Títo učitelia pochopili, že nevybudujú socialistickú školu, kým v ich dedine v plnej miere nezvíťazí myšlienka družstevnej socialistickej veľkovýroby.
Avšak nielen naša prítomnosť, perspektívy našej socialistickej výstavby, naše pokrokové tradície, ale aj vývoj nášho školstva za posledných 10 rokov a jeho stav bezprostredne pred oslobodením žiada venovať mimoriadnu pozornosť pedagogickému, politickému i odbornému rastu učiteľa.
Po oslobodení začali sme školu budovať zaťažení smutným dedičstvom klérofašistického tzv. slovenského štátu. Za vlády fašistického tiso-tukovského režimu začalo naše školstvo na Slovensku hlboko upadať. Pokiaľ ide o obsah školy, fašisti otvorene hlásali návrat do stredoveku, ktorý im vyhovoval preto, že tu mali cirkvi monopol nad školami. Učebnice mali spájať vieru a vedu, čo v podstate znamenalo vytláčanie vedy, ohlupovanie žiakov protivedeckými idealistickými názormi. Ak si klérofašisti chceli udržať svoje triedne panstvo, ktoré sa opieralo na jednej strane o zverský nemecký fašizmus a na druhej strane o reakčnú klérofašistickú ideológiu, ktorá chcela pošliapať všetky pokrokové tradície nášho národa, spretŕhať vekmi budované zväzky s českým ľudom a celým Slovanstvom, nemohli sa zaobísť bez podlých útokov na výdobytky vedy, bez ohlupovania ľudí, bez znižovania úrovne školy. A tak už v roku 1939 objavuje sa výnos, v ktorom sa hovorí, že výchova na školách citujem - "smeruje okrem cieľa svetského i k náboženskému, ako k cieľu absolútnemu, ktorého dosiahnutie, pravda, začína sa v pozemskosti, ale jeho zavŕšenie je v milosti božej". V praxi tento "absolútny cieľ" sa veľmi rýchle prejavil v úpadku elementárneho vzdelania. Väčšina národných škôl dostala sa do rúk cirkvi, čo spôsobilo ohromnú roztrieštenosť tohto druhu škôl a vytvorenie neúmerne vysokého počtu malotriednych škôl. Ostrý útok chystali klérofašisti aj na meštiansku školu, z ktorej chceli urobiť školu výberovú a chystali sa pritom zrušiť predovšetkým tzv. obvodové meštianske školy, pretože sú vraj každodenným bremenom pre rodičov (finančne slabo situovaných), keďže deti musia do nich pešo dochádzať. Len víťazstvá Sovietskej armády im v tom zabránili.
Bolo len prirodzené, že na tieto slovenský ľud ponižujúce a pokorujúce zásahy odpovedala Slovenská národná rada hneď v prvých dňoch povstania, keď hneď 6. septembra 1944 schválila nariadenie o poštátnení školstva.
Domnievam sa, že si toto všetko treba znovu a znovu pripomínať, najmä pri takých príležitostiach, ako je 10. výročie oslobodenia našej vlasti a v predvečer 38. výročia Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie: A dovoľte mi preto dnes pri prijímaní významného školského zákona v Slovenskej národnej rade v mene slovenského učiteľstva vysloviť horúcu vďaku sovietskemu ľudu a jeho slávnej armáde za to, že zmietla z tejto zeme organizátorov našej poroby a temná a umožnila nám spolu s českým ľudom znovu hrdo sa postaviť medzi najpokrokovejšie a najkultúrnejšie národy sveta, kde sme vždy patrili. (Potlesk. ) S takýmto dedičstvom bolo treba pokrokovej časti slovenského učiteľstva bok po boku s českým pokrokovým učiteľstvom boriť sa pod vedením KSČ za splnenie Košického vládneho programu, ktorý žiadal "zľudovenie samého systému výchovy i povahy kultúry, aby neslúžila úzkej vrstve ľudí, ale ľudu a národu".
Za 10 rokov slobodného života prešlo naše školstvo ohromným kvantitatívnym rozvojom, hlbokými zmenami v systéme i obsahu školy.
Najlepšie to vidieť pri porovnaní počtu žiakov na všetkých druhoch škôl v roku 1945 s rokom 1955. Pred desiatimi rokmi sme mali 546. 590 žiakov, k 1. septembru tohto roka je ich už 755. 269. Mimoriadne prudko vzrastala sieť meštianskych škôl. Kým hneď po oslobodení ich bolo 187 a k 31. decembru 1945 267, máme dnes 938 osemročných škôl. Tento ohromný vzrast je najlepším dokladom toho, ako kapitalizmus staval umelé hrádze proti šíreniu vzdelanosti ľudu. Ešte prudšie sa rozvinuli materské školy, z 209 na 1769. V súvislosti s industrializáciou Slovenska vzrástol počet priemyselných škôl z 12 na 39 a počet žiakov o 552%. Vysokých škôl je štyri razy viacej ako v roku 1945. Rovnako prudkým tempom rozvíja sa aj školstvo ukrajinské a maďarské. Na 839 maďarských školách mánie dnes 71. 762 žiakov, na 314 školách ukrajinských 18. 487 žiakov. Neuvádzam ďalšie čísla, v poslednom čase často opakované. Treba však dodať, že popri všeobecnovzdelávacích, odborných a vysokých školách vznikol u nás veľký rad iných výchovných inštitúcií a školských zariadení. Tak napríklad máme dnes 109 špeciálnych škôl pre chybnú mládež (po oslobodení bolo ich 18), 316 družín mládeže, 1235 školských jedálni, 91 žiackych domovov, 82 detských domovov, 32 pionierskych domov, 14 mičurinských a technických pionierskych staníc, v 170 rekreačných strediskách rekreovali sme tohto roku 40. 500 žiakov. Do nebývalých rozmerov sa rozrástla činnosť Slovenského pedagogického nakladateľstva, ktoré minulého roku vydalo 176 titulov učebníc v náklade 4, 322. 955 výtlačkov a 26 titulov pedagogickej literatúry v náklade 115. 000 výtlačkov.
Pred dvoma rokmi vzniklo samostatné Slovenské nakladateľstvo detskej knihy, ktoré ročne vydáva okolo 100 titulov. V pedagogických inštitúciách, na vysokej a vyšších pedagogických školách pracujú dnes stovky vedeckých pracovníkov.
Rozpočet na školstvo zvýšil sa oproti roku 1946 o 506 %. Počet učiteľov len na všeobecnovzdelávacích školách oproti školskému roku 1945/46 vzrástol v tomto školskom roku z 12.136 na 20.591.
Takýto rozvoj, pravda, nie je len na úseku školskom, ale vo všetkých oblastiach nášho kultúrneho života, ako sa o tom možno presvedčiť na každom kroku nášho života.
Februárové víťazstvo pracujúceho ľudu nad reakciou, úspechy socialistickej výstavby, viac ako zdvojnásobnenie priemyslovej výstavby v Československej republike, nezištná pomoc českej robotníckej triedy pri industrializácii Slovenska vyvolali u nás veľkú kultúrnu revolúciu, ktorá spôsobila, že kultúra a vzdelanie stali sa majetkom všetkého ľudu.
Nestačilo však len rozvíjať školstvo po stránke organizačnej, bolo ho treba aj od základu prebudovať, učiniť z neho nástroj ľudovodemokratického zriadenia. Bola to úloha zložitá, naše učiteľstvo vo svojej rozhodujúcej väčšine však čestne obstálo pri jej uskutočňovaní. Do roku 1948 centrálnou otázkou bol boj za jednotnú štátnu školu, zavŕšený víťazne zákonom o základnej úprave jednotného školstva. Až po organizačnom zjednotení školskej sústavy, ktorá poskytovala všetkej mládeži rovnakú možnosť sa vzdelávať a dosiahnuť i najvyšší stupeň vzdelania, bolo možné pristúpiť k vnútornej prestavbe školy. Tento proces prestavby urýchlil IX. sjazd Komunistickej strany Československa, na ktorom súdruh G o tt w a l d prehlásil, že naše školy musia mládež vychovávať v duchu najpokrokovejšieho svetového názoru, v duchu dialektického a historického materializmu, v duchu marxizmu-leninizmu.
Ako odhalil IX. sjazd Komunistickej strany Slovenska, buržoázny nacionalista Novomeský neuskutočňoval túto líniu a aj predtým rôznym spôsobom spomaľoval, sabotoval prestavbu našej školy. Najvážnejšie škody spôsobil tým, že ponechal na školách i v školskej správe nepriateľské elementy a všemožne zdržiaval socialistickú prevýchovu učiteľstva, nehovoriac už o tom, že úplne zanedbal výchovu nových učiteľských kádrov. I keď naše pokrokové učiteľstvo spolu so školskou správou energicky začali plniť uznesenie IX. sjazdu - vybudovať z našej školy vyhňu socialistickej výchovy, i keď sa naša škola čoskoro vymanila z izolovanosti od búrlivého života výstavby, všetci učitelia prešli základným politickým a ideologickým školením, intenzívne začali študovať so vietsku pedagogiku a osvojovať si skúsenosti sovietskych učiteľov, predsa len - ako konštatoval súdruh Široký na X. sjazde Komunistickej strany Slovenska v roku 1953 - kľúčovou otázkou slovenského školstva naďalej ostáva zvyšovanie ideovopolitickej a odbornej spôsobilosti učiteľov. Veľkou skúškou pripravenosti našich učiteľov pre zložité úlohy socialistickej výchovy, organizované v súlade s našou výstavbou, bola zmena sústavy nášho všeobecnovzdelávacieho školstva podľa nového školského zákona z roku 1953. Už skúsenosti prvého roku veľmi jasne ukázali, že bude treba mimoriadnu pozornosť venovať zvyšovaniu metodickej úrovne práce učiteľov, ich pedagogickému majstrovstvu. Tak sa aj stalo v uplynulom školskom roku.
Snažil som sa ukázať, že pri rozoberaní doterajšieho vývoja nášho školstva nachádzame celý rad argumentov pre vytvorenie osobitnej inštitúcie, ktorá sa bude systematicky, vytrvale, každodenne starať o ustavičný rast učiteľa a o všestrannú prípravu pre jeho skutočne vysoké poslanie. No, vytvorenie takejto inštitúcie vyžadujú aj úlohy, ktoré prichodí uskutočňovať nášmu učiteľovi v najbližšej budúcnosti. Zvýšenie úrovne, kvality výchovy a vyučovania - to je dnes základná otázka každej školy. Na jej riešenie orientuje československé učiteľstvo známe uznesenie Ústredného výboru Komunistickej strany Československa z júna tohto roku. Po celú druhú päťročnicu budú sa ňou zaoberať spolu so školskou správou aj všetky pedagogické inštitúcie. Veď budú musieť vypracovať nové učebné plány, osnovy a učebnice, pritom najprv ich dôkladne vyskúšať na vybraných školách.
Chcel by som sa v súvislosti s bojom za zvýšenie úrovne našej školy zmieniť aspoň o niektorých problémoch, o ktorých živo diskutujú aj rodičia žiakov a celá verejnosť a ktorými sa bude intenzívne zaoberať aj sústava pre ďalšie vzdelanie učiteľov.
Predovšetkým je to otázka prepadávania žiakov, a to najmä na osemročných stredných školách. Zmienil som sa už o viac ako päťnásobnom rozšírení siete týchto škôl za posledných desať rokov. To znamená, že ide väčšinou o školy nové, bez hlbších tradícií. Je pochopiteľné, že každoročne rastie počet žiakov, ktorí ukončia školopovinnosť v 8. triede všeobecnovzdelávacej školy. Tak napríklad kým v školskom roku 1951/52 ukončilo 8. triedu v 14. roku svojho veku len 28.4 % žiakov, v školskom roku 1952/53 28.5 % žiakov z celkového počtu chlapcov a dievčat tohto fyzického ročníka, v školskom roku 1953/54 ich už bolo 57.8 % a v minulom školskom roku 59.4 %.
Ešte stále však veľký počet žiakov končí školopovinnosť v nižšej ako 8. triede, resp. končí 8. triedu v staršom veku (celkove len asi jedna štvrtina žiakov nedokončí osemročnú školu). V čom je hlavná príčina? Predovšetkým v tom, že časť našich učiteľov nenaučila sa ešte dívať na osemročnú školu ako na školu povinnú. Takíto učitelia potom namiesto toho, aby ťažisko svojej práce videli v starostlivosti o slabších, neprospievajúcich, zanedbaných žiakov, o ktorých sa prípadne aj rodičia málo starajú, snažia sa "zlepšovať" úroveň osemročnej školy vylúčením takýchto žiakov zo štúdia v najvyšších triedach. To je nesprávne!
Nutnosť rozvoja výrobných síl a nepretržitého rastu produktivity práce v našom priemysle a poľnohospodárstve vyžaduje už dnes, aby každý pracujúci dosiahol ako minimum vzdelanie, ktoré poskytuje naša osemročná stredná škola. Preto aj tých žiakov, ktorí dosiahli štrnásty rok v nižších triedach, treba získať pre dokončenie tejto školy. Za žiadnych okolností, pravda, neslobodno zvyšovať počet žiakov v 8. triedach znižovaním požiadaviek. Individuálnou starostlivosťou o žiakov, zvyšovaním úrovne vyučovania, ako ukazujú skúsenosti mnohých našich škôl, možno prekonať všetky prekážky, ktoré, nám doteraz na niektorých školách bránili dosiahnuť úspechy. Všetko závisí od toho, či učiteľ je vyzbrojený súčasnou pedagogickou teóriou, vie ju tvorivým spôsobom aplikovať, či pozná skúsenosti vynikajúcich učiteľov, ktorí už dokázali riešiť problémy, pred ktorými on zatiaľ stojí bezradne, ktorí vedia naučiť deti predpísaným vedomostiam sústavne precvičovaním učiva priamo v škole. V súvislosti s prepadávaním na všeobecnovzdelávacích i odborných školách prichodí mi uviesť smutnú skutočnosť, že najviac žiakov prepadáva zo slovenčiny, teda z rodného jazyka. Povereníctvo školstva robí celý rad opatrení na zlepšenie súčasného stavu, aby sa všetky naše školy naučili spisovný jazyk chápať ako dôležitý nástroj boja za socializmus, aby učitelia všetkých predmetov naučili sa využívať rodný jazyk pri rozvíjaní myslenia žiakov, pri výchove vlasteneckej aj estetickej. Sústava ďalšieho vzdelávania učiteľov tu bude mať veľmi dôležité úlohy.
Väčšina tu spomínaných neúspechov pramení z toho, že niektorí naši učitelia (nájdu sa takí skoro na každej škole) stále ešte len vyučujú a nevychovávajú, respektíve obmedzujú sa na výchovné vyučovanie na hodinách. Súdruh B a c í l e k na sjazde Komunistickej strany Slovenska tohto roku veľmi správne zdôraznil, že v takomto úzkom a jednostrannom chápaní výchovných otázok treba často hľadať príčiny neuspokojivej práce našich škôl.
A preto domnievam sa, treba znovu a znovu zdôrazňovať, aký má byť charakter socialistického vzdelania. V spomínanom uznesení Ústredného výboru Komunistickej strany Československa sa o tom hovorí: "Naša škola musí učiť mládež základom vedenia, súčasne jej vštepovať schopnosť vypracovať si komunistické presvedčenie, vedecký svetový názor, vychovať z nej ľudí všestranne rozvitých, vzdelaných a kultúrnych, bojovníkov za nový spoločenský poriadok". Z toho jasne vyplýva, že výchovný proces na školách treba sústavne prehlbovať, vyznačovať si v ňom vždy určitý výchovný politický cieľ, mať ustavične pred očami, ako to žiada Makarenko, program ľudskej osobnosti, program ľudského charakteru.