Místopředsedkyně Hodinová-Spurná: Děkuji s. Krčkovi a dávám slovo posl. Brenčičovi.

Posl. Brenčič: Vážené Národné zhromaždenie!

Súdruh predseda vlády nás oboznámil s výsledkami porady Politického výboru členských štátov Varšavskej zmluvy, ktorá sa konala v máji t.r. v Moskve. Výsledky tejto porady prijali široké masy nášho ľudu s pocitmi uspokojenia a hrdosti.

K plnému precíteniu a pochopeniu pocitov uspokojenia a hrdosti nášho ľudu, ktorými sprevádza existenciu a každý čin členských štátov Varšavskej zmluvy, treba sa vrátiť trocha do minulosti.

Pracujúci ľud Československa s radosťou a predovšetkým s veľkými nádejami uvítal jednotu veľmocí protihitlerovskej koalície, utvorenú počas druhej svetovej vojny. I keď mnohorazy sklamaní nesplnenými sľubmi vedúcich štátnikov západných veľmocí, ktorí neustále odkladali otvorenie druhého frontu, ktorí neposkytli pomoc Slovenskému národnému povstaniu, ktorí nechceli počuť hlas revolučnej Prahy v máji 1945 - predsa mnoho ľudí u nás verilo, že jednota veľmoci bude i v budúcnosti zachovaná. Verili s miliónmi ľudí celého sveta, že strašné obete v druhej svetovej vojne nedajú nikomu zabudnúť, kto túto vojnu zapríčinil, prečo vznikla. Verili, že táto bolestná bilancia bude výstrahou pre každého, kto by sa pokúsil organizovať jej reprízu. Verili to ľudia, ktorí sa živia poctivou prácou, ktorí pracujú rukami a umom preto, aby život na zemi prekvital a nie aby bol utrpením.

Pravda, existovali a existujú aj iní ľudia. Tí, živiac sa z poctivej práce rúk a umu pracujúcej väčšiny ľudstva, si dohodu veľmocí nepriali a neprajú. Ich nenávisť voči pracujúcemu ľudu, túžiacemu po slobodnej a tvorivej práci, a najmä ich triedna nenávisť voči socializmu a jeho zástavníkovi Sovietskemu sväzu, bola mocnejšia ako želania ľudu, ktorý nehanebne vykorisťovali a vykorisťujú, i ako triezvy rozum. Snívali o svetovláde, a to už vtedy, keď ich vývoj udalostí a ľudové masy donútili proti hitlerovskej snahe o svetovládu bojovať. Anglosaská atómová nadvláda namiesto nemeckej fašistickej nadvlády - tak chápali imperialisti filozofiu povojnových dejín. Samozrejme táto filozofia ničenia mala a má i svoju materiálnu základňu. Je to túha po uchvátení svetového bohatstva niekoľkými stovkami monopolistov.

Pripravovanú ofenzívu proti mieru, proti silám pokroku a za svetovládu, zahájil jeden z nich, Winston Churchill, svojou rečou vo Fultone. Táto paličská reč bola signálom k nezmyselnej studenej vojne, ktorá je charakterizovaná hrozbami a vydieraním slabších silnejšími. Proti tejto politike vojnového nebezpečenstva varovali USA a Trumana dokonca aj jeho vlastní ministri. Dňa 11. septembra 1945 zaslal minister vojny Stevenson vtedajšiemu prezidentovi Trumanovi dôverné memorandum, v ktorom navrhol dohodnúť sa so Sovietskym sväzom o kontrole a obmedzení použitia atómových zbraní. Truman Stevensona zbavil úradu.

Dňa 23. júla 1946 minister obchodu Henry Wallace v dopise Trumanovi protestoval, že sa Spojené štáty pripravujú na preventívnu vojnu a že sa húževnato pokúšajú dosiahnuť prevahu síl, aby zastrašili ľudstvo. Wallace bol prepustený. A 12. marca 1947 Truman oficiálne vypovedal studenú vojnu vyhlásením "Trumanovej doktríny" o "prevzatí vedenia sveta" Spojenými štátmi. Dňa 4. apríla 1949 bol potom podpísaný Severoatlantický pakt. A tak sa monopolistom podarilo rozbiť jednotu veľmocí, o čo konečne usilovali od prvého dňa jej zrodu.

Pravda, svetový vývoj sa nedeje podľa želaní i keď bohatých monopolistov. Zákony, ktorými sa vývoj riadi, nemožno poslušnou väčšinou zrušiť. Vývoj nemožno kúpiť, ani podplatiť, hoci i za všetky doláre. Vývoj ide svojou cestou, v záujme pokroku a proti záujmom imperialistov.

Možno to ilustrovať na osude Severoatlantického paktu, ktorým chceli imperialisti celý svet prinútiť, aby im poslušne slúžil. Severoatlantický pakt mal byť strašiakom, hrozbou a nástrojom vydierania, predovšetkým proti krajinám socializmu, mal uskutočniť zrazenie národov na kolená pred americkými supermanmi. Do rodného listu mu to za všetkých, čo ho splodili, výstižne napísal predseda úverového výboru Snemovne reprezentantov USA, keď vyhlásil: "Podpísaním Severoatlantického paktu sme získali potrebné základne. Jedine čoho teraz máme nedostatok, sú lietadlá pre dopravu bômb. Musíme prekvapiť Moskvu a ktorékoľvek iné ruské mesto do týždňa po začatí budúcej vojny. Musíme behom prvých troch týždňov premeniť každé vojnové stredisko Sovietskeho sväzu na zrúcaniny."

A dnes, keď sa velikášske sny rozplynuli a keď NATO je práve pre svoje poslanie stále nenávidenejšie na celom svete, začali o ňom hovoriť ako o pakte obrannom, nevinnom, ktorý vznikol len z potreby brániť vraj demokraciu a slobodu západného sveta.

Národy však nemajú na šťastie tak krátku pamäť, ako by si organizátori NATO želali. Pamätajú, akú úlohu dostal NATO do vienka. A ľudia nie sú ani tak naivní, aby všetko nekriticky strávili, čo im imperialistická propaganda naservíruje. Premaľovať NATO z útočného na obranný pakt je taká istá nemožnosť ako urobiť z existencie Varšavskej zmluvy nebezpečie akéhosi ťaženia proti Západu. Veď každý súdny človek vie, že NATO vznikol v r. 1949, teda plných 6 rokov pred Varšavskou zmluvou a nie naopak. Z toho logicky plynie, kto sa chystal útočiť a kto sa musel proti útoku zabezpečovať.

História vzniku Varšavskej zmluvy - a to čím ďalej, tým viac ľudí na svete chápe - je iná, ako sa snažia dokázať dolároví zbrojnoši.

Sovietsky sväz, celý socialistický tábor - ako je známe sa vyhrážok imperialistov nezľakol, nezľakol sa ani NATO. Dlho sa tiež imperialisti netešili z "monopolu" na atómovú energiu. Dnes je ešte i spomienka na bývalé sny o atómovej svetovláde strpčovaná sovietskymi sputnikami, ktoré krúžia i nad hlavami tých, čo chceli vymazať Sovietsky sväz z mapy sveta.

Sovietsky sväz, verný leninským zásadám mierovej politiky, neprestajne varoval pred následkami politiky studenej vojny a vojnových paktov. Nie inak sa zachoval i po zlepení NATO. Celé obdobie od založenia NATO, práve tak ako pred ním aj po ňom, je charakterizované nielen mierovými vyhláseniami, ale aj mierovými činmi Sovietskeho sväzu. Nie je vinou socialistického tábora a Sovietskeho sväzu, ak ich mierové návrhy boli odmietané a ich mierové činy nenasledované, Času a príležitosti bolo dosť.

Keď sa ratifikáciou parížskych dohôd otvorila cesta k vyzbrojeniu wehrmachtu atómovými zbraňami, bola 14. mája 1955 uzavretá Varšavská zmluva ako nástroj zabezpečenia mieru a bezpečnosti v Európe.

Taká bola história vzniku Varšavskej zmluvy. Túto pravdu treba jasne povedať, aby si všetci, ktorých dnes chce imperialistická propaganda popliesť rozprávkami o "obrannom charaktere" NATO, obnovili v pamäti skutočný priebeh udalostí.

Severoatlantický pakt dusí dnes národy krajín, ktoré sa stali jeho členmi. Lebo práve tak, ako sa nejedná o obranný pakt, práve tak nejde o pakt pomoci, ale pakt zotročenia národov americkými a západonemeckými monopolmi. Od založenia NATO dosahujú vojnové výdavky členských krajín fantastických čísiel. Len v roku 1956 dosiahli vojnové výdavky týchto krajín 55.879 miliónov dolárov, čo znamená na každú rodinu priemerne 691 dolárov 55 centov vojnových výdavkov. To, ovšem, je - veľmi mierne počítajúc - najmenej ¹/₄ zárobku plne zamestnaného obyvateľa týchto krajín. Niet sa preto čo čudovať, že národy krajín združených v NATO deň zo dňa viac nenávidia takúto "pomoc USA". Ti, ktorí už túto hru o svoju kožu zbadali, stále odhodlanejšie bojujú proti vojnovým prípravám a stále s väčšími nádejami sledujú mierovú politiku Sovietskeho sväzu, socialistického tábora a členských štátov Varšavskej zmluvy.

Varšavská zmluva, symbol doteraz neznámych vzťahov medzi národmi, vykonala za krátky čas svojej existencie nesmierne služby veci zachovania mieru vo svete. Jednota jej členských štátov, ich vzájomná pomoc a - vďaka Sovietskemu sväzu - aj jej obrovská vojenská sila, to je faktor, ktorý drží imperialistov na uzde pri uskutočňovaní ich výbojov a nám tak umožňuje v mieri budovať socializmus. Preto výsledky rokovania členských štátov Varšavskej zmluvy prijal náš ľud s veľkým uspokojením. A Varšavská zmluva je tiež činiteľ, v ktorom vidia mierumilovní ľudia celého sveta predobraz budúcich vzťahov medzi národmi. A preto výsledky májových rokovaní v Moskve prijal náš ľud s hrdosťou.

Sme hrdí, že patríme do tábora mieru, vedeného prvou socialistickou veľmocou na svete - Sovietskym sväzom. Sme hrdí na členstvo našej vlasti vo Varšavskej zmluve. Chránime tým nielen seba a svoje rodiny pred hrôzami novej vojny, ale pomáhame tak pracujúcim celého sveta v boji proti vojnovým podpaľačom, v boji za vymanenie sa z područia imperializmu.

Naša hrdosť na členstvo vo Varšavskej zmluve - ako to krásne povedal na májovej porade Politického výboru členských štátov Varšavskej zmluvy prvý tajomník Ústredného výboru komunistickej strany a predseda Rady ministrov Sovietskeho sväzu súdruh Chruščov - pramení z poznania, že "neexistuje a nemôže existovať vážnejšia a ušľachtilejšia úloha, ako je úloha zatarasiť cestu novej vojne, oslobodiť národy našej planéty od vážneho nebezpečenstva, ktoré ich ohrozuje. Práve to vyžadujú najvyššie záujmy ľudstva".

Nechceme, ba nenávidíme vojnu. Slávny XI. sjazd našej vodkyne - Komunistickej strany Československa - vytýčil veľkolepé mierové budovateľské úlohy. Naše národy dobre vedia, kto by nás chcel v ich plnení hamovať. Vedie však aj to, že napriek temným vyhrážkam imperialistov a najmä západonemeckých revanšistov môžeme v kľude pracovať, lebo nie sme sami. Obranná sila štátov Varšavskej zmluvy, sila, ktorej jadro tvorí neporaziteľná armáda veľkého Sovietskeho sväzu, je dosť mocná, aby zrazila ruky ktoréhokoľvek agresora.

Mierový charakter Varšavskej zmluvy bol opäť dokázaný tým, že májová porada Politického výboru členských štátov Varšavského paktu rozhodla sa po skoro 3miliónovom znížení armád členských štátov od r. 1955, opäť znížiť stav svojich branných síl o 419.000 mužov a tak ukázať svetu znova náš pevný úmysel dosiahnuť mierové spolunažívanie.

Po nespočetných návrhoch Sovietskeho sväzu na zníženie ozbrojených síl, na zákaz nukleárnych pokusov a výroby i používania nukleárnych zbraní, po nespočetných dôkazoch znižovania branných síl, uvoľnení základní na cudzom území, jednostrannom zastavení pokusov s nukleárnymi zbraňami, podal socialistický tábor nový dôkaz svojich mierových úmyslov. Národy celého sveta vidia, kto chce mier a kto vojnu, kto hovorí pravdu a kto ju zatajuje. Národy to vidia a urobia dnes, alebo zajtra zákonite záver, a ten môže byť len jeden: Preč s podpaľačmi novej vojny! Preč s tými, ktorí dávajú najmučivejšie zbrane do rúk masovým vrahom pokojných národov! Preč s tými, ktorí atómovými pokusmi zamorujú svet a podkopávajú zdravie budúcich generácií!

Dnes sa ešte imperialisti pokúšajú zahlušiť mierové hnutie súdnymi zákonmi a perzekúciou. Napriek tomu konečné víťazstvo mieru a pokroku na celom svete je len otázkou času. Slúži ku cti nášho ľudu a našej ľudovodemokratickej republiky, že od začiatku stojí verne po boku mierových síl, po boku Sovietskeho sväzu, že neľutuje dať do služieb najušľachtilejšej úlohy - oslobodiť národy našej planéty od kliatby vojny - všetok svoj um i svoje pilné ruky.

Prežívame veľké časy. Starý, spráchnivelý svet nezachránia Nový, radostný vek ľudstva nezadržateľne víťazí. Varšavská zmluva ho chráni a uchráni. Preto ju z celého srdca a zo všetkých síl podporujeme. (Potlesk.)

Místopředsedkyně Hodinová-Spurná: Pořadí přihlášených řečníků je vyčerpáno.

Hlásí se ještě někdo o slovo?

O slovo se nikdo nehlásí, rozprava je skončena. Navrhuji proto, aby Národní shromáždění vzalo zprávu předsedy vlády se souhlasem na vědomí.

Má někdo nějaký jiný návrh? (Nikdo.)

Nemá.

Kdo tedy souhlasí s tím, aby Národní shromáždění vzalo zprávu předsedy vlády o výsledcích porad v Moskvě se souhlasem na vědomí, nechť zvedne ruku! (Děje se.)

Je někdo proti? (Nikdo.)

Zdržel se někdo hlasování? (Nikdo.)

Děkuji. - Národní shromáždění vzalo zprávu předsedy vlády o výsledcích porad v Moskvě jednomyslně na vědomí. (Potlesk.)

Tím jsme projednali třetí bod denního pořadu.

Přerušuji nyní schůzi. K pokračování ve schůzi se sejdeme v 15 hodin.

Podpredseda Valo: Otváram prerušenú schôdzu Národného zhromaždenia. Budeme pokračovať v prerokúvaní schváleného poriadku. Ďalším bodom poriadku je

4. Zpráva výboru rozpočtového a hospodárskeho k vládnemu návrhu zákona o rozšírení odboru činnosti Štátnej banky československej (tlač 233).

Zpravodajcom je poslanec dr. Berák, dávam mu slovo.

Zpravodaj posl. dr. Berák: Soudružky a soudruzi poslanci!

Po celé vlasti a do celého světa zní ohlas XI. sjezdu KSČ. Jeho ohlas neutichne, nýbrž bude pokračovat v tvořivé práci milionů občanů naší vlasti, k nimž sjezd ve svém závěrečném usnesení se obrací. V závodech, na vesnicích, v úřadech, všude se naši pracující seznamují se závěry a usneseními XI. sjezdu.

Uskutečňováním generální linie sjezdu dokončíme socialistickou výstavbu Československa, jak o tom zde hovořil soudruh Široký. Generální linie dovršení socialistické výstavby, to je obrovská spousta dílčích, velikých a někdy i drobných, ale důležitých úkolů. To zdvojnásobení výroby, o kterém ráno jsme slyšeli z úst soudruha Širokého a Krčka, to bude dílo mozků a rukou všeho našeho lidu.

Změny v organisaci našeho průmyslu a stavebnictví, k nimž nyní dochází, zvýšení pravomoci a hospodářské samostatnosti podniků, změny v plánování a financování, jejichž předmětem je posílení ekonomických pobídek a hmotné zainteresovanosti, přinášejí nové podněty v iniciativě pracujících.

Vyplývá z toho nemalá a dosud nebývalá náročnost na úlohu finanční, zvláště pak úvěrové soustavy v našem národním hospodářství.

Zdárné splnění těchto nových úkolů vyžaduje samozřejmě celou řadu opatření. Jedním z nich je i předložený návrh zákona o rozšíření oboru činnosti Státní banky československé.

Účinnějšímu působení financí v našem národním hospodářství stály dosud v cestě nedostatky jednak v oblasti plánování, jednak v práci podniků samotných. Usnesení ÚV KSČ o zvýšení ekonomické účinnosti řízení průmyslu a stavebnictví a správné uskutečňování jeho zásad vytvořilo předpoklady, aby tyto nedostatky, tj. nedostatky v oblasti plánování a v práci samotných podniků, byly odstraněny a aby finance se mohly uplatnit jako činitel, který by pomáhal k rozvíjení iniciativy pracujících a na tomto podkladě pak k růstu výroby a neustálému rozvoji národního hospodářství a vzestupu životní úrovně pracujících.

Účinnost práce Státní banky byla bržděna tím, že neměla komplexní pohled na hospodaření podniků, zvláště proto, že úvěrování provozu a financování investic bylo odděleno. Dosud je totiž stav takový, že Státní banka poskytuje podle zákona č. 31/1950 Sb. o Státní bance československé a podle zákona č. 84/1952 Sb. o organisaci peněžnictví krátkodobé úvěry organisacím socialistického sektoru, a to úvěry zásadně provozní povahy. Na druhé straně Investiční banka poskytuje především dlouhodobý úvěr jednotným zemědělským družstvům a provádí financování a kontrolu investiční výstavby organisací socialistického sektoru.

Financování podniků a organisací socialistického sektoru je tedy dosud rozděleno do dvou částí, provozní a investiční, při čemž podniky a organisace - až na některé výjimky - jsou ve spojení se dvěma bankami, z nichž každá provádí kontrolu jejich činnosti pouze z hlediska své působnosti. Investice financovala Investiční banka. Ovšem jejich využití ve výrobním procesu může lépe posoudit Státní banka. Rozdělení financování mezi obě banky mělo své historické důvody, a to hlavně v tom, že investiční výstavba byla v socialistickém sektoru převážně financována z centralisovaných státních prostředků, tj. ze státního rozpočtu, a to ať již přímo, jako tomu bylo u podniků a organizací státního socialistického sektoru, nebo nepřímo přes dlouhodobý úvěr u sektoru družstevního, zejména u JZD. Obě banky už dlouho pociťovaly nutnost řešit tyto problémy.