Slovenská národná rada 1949

Stenografický zápis

o priebehu 12. zasadnutia pléna Slovenskej národnej rady. ktoré bolo dňa 18. októbra 1949 v Bratislave.

(Začiatok zasadnutia o 11. 35 hod. ) Prítomní: Predseda SNR Karol Šmidke.

Podpredsedovia SNR: Štefan Kušik, Anton Granatier, Dr. Ivan R o h a ľ I ľ k i v a František Kubač.

Členovia Sboru povereníkov: predseda SP Dr. Gustáv Husák, podpredseda SP Jozef Mjartan, povereníci: Dr. Július Bránik, Dr. Da-

niel Okáli, Dr. Ján P ú l l, Ladislav Novomeský, Dr. Július V i k t o r y, univ. prof. Dr. Ondrej Pavlík, Ing. Samuel Takáč, Karol Bacílek, Jozef Lukačovič, Alexander Horák, František Z u p k a a Milan Polák.

Podpredseda Najvyššieho kontrolného dvora Dr. Miloslav Takáč.

80 poslancov SNR.

Z Kancelárie SNR: prednosta Kancelárie Dr. Vladimír Čičmanec.

Program 12. zasadnutia Slovenskej národnej rady dňa 18. októbra 1949.

1. Expozé predsedu Sboru povereníkov Dr. Gustáva Husáka o novej úprave niektorých cirkevných vecí.

2. Rozprava o prednesenom expozé.

Predseda Šmidke (cengá):

Otváram 12. zasadnutie pléna Slovenskej národnej rady a zisťujem, že Slovenská národná rada je spôsobilá sa usnášať.

Oznámenia Predsedníctva:

Svoju neprítomnosť na dnešnom zasadnutí ospravedlnili páni poslanci: Michal B a k u I a, František Knézl, Marek Smida, Jozef Čihák, Mária L a v ov á, Samo Falťan, Kazimír B e z e k, Dr. Vladimír Brežný, Michal Chorváth, Ľudovít Gabriel, Štefan Kal1 a i, Dr. Ignác Rendeka Alojz K r i s t.

Oznamujem, že pán poslanec Šimon F i r á k sa vzdal poslaneckého mandátu dňom 13. októbra 1949.

Predsedníctvo Slovenskej národnej rady podľa § 1 ods. 3 dočasného rokovacieho poriadku udelilo dovolenku pánom poslancom: Martinovi Macúchovi, Pavlovi Fleischerovi, Jánovi P r o k i p č á-

kovi a Oľge Remenárovej od 1. septembra 1949 do 15. júla 1950, Milanovi Rázusovi od 1. októbra 1949 do 31. augusta 1950, Jozefovi Balážovi od 21. septembra do 10. októbra 1949 a Elene Chuťkovej od 8. októbra do 7 novembra 1949.

Na dnešnom zasadnutí bol rozdaný stenografický zápis o priebehu 11. zasadnutia pléna Slovenskej národnej rady.

Predseda Šmidke (cengá):

Prikročíme k prvému bodu programu dnešného zasadnutia, ktorým je

expozé predsedu Sboru povereníkov o novej úprave niektorých cirkevných vecí.

Prosím pána predsedu Sboru povereníkov Dr. Gustáva Husáka, aby sa ujal slova.

(Potlesk. )

Predseda Sboru povereníkov Dr. Husák:

Slávna Slovenská národná rada!

Národné shromaždenie jednomyseľne schválilo dňa 14. októbra t. r. zákon, ktorým sa zriaďuje Štátny úrad pre veci cirkevné a na Slovensku Slovenský úrad pre veci cirkevné, ako aj zákon o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností štátom. Význam obidvoch zákonov zhodnotili zástupcovia vlády ako aj parlamentní zástupcovia všetkých politických strán. Možno povedať, že prijatie zákonov našlo radostný ohlas tak medzi veriacimi, ako aj medzi značným počtom drobného kňažstva. Slovenska sa tieto zákony dotýkajú v plnej miere, ba povedal by som v miere ešte vyššej ako západnej časti nášho štátu a preto mi uložil Sbor povereníkov, aby som k týmto otázkam v pléne Slovenskej národnej rade prehovoril.

Celý náš vývoj od oslobodenia a denná prax potvrdzujú, že sloboda náboženského vyznania je u nás plne zaistená, že cirkve, kňazi i veriaci nielen že nie sú hatení v náboženskej činnosti, ale naopak, sú štátom významne so stránky morálnej i hospodárskej podporovaní. Nezatvorili sme jediný kostol, naopak postavili sme a opravili stovky kostolov. Slobodne chodia občania do kostola, slobodne vykonávajú kňazi všetky obrady a majú úplnú voľnosť v hlásaní vieroučných a mravoučných zásad svojej cirkvi. Vedenie nášho štátu hľadalo stále" úprimný a dobrý pomer k cirkvám a sledujúc celkovú líniu politickej a hospodárskej konsolidácie a výstavby štátu, hľadalo cesty, ako v tomto rámci upraviť i cirkevné otázky. I nové dva zákony idú v tomto duchu. Štát podľa nich zaisťuje hospodársky všetky cirkve, aby mohly slobodne a plne rozvíjať svoju činnosť a odbremenené boly od hmotných starostí, aby sa mohly úplne sústrediť na svoje náboženské a mravné poslanie. Zákony zaisťujú sociálne postavenie duchovných, odstraňujú doterajšie nespravodlivosti v postavení duchovných na rôznych farách, starajú sa o ich zabezpečenie v starobe. Sebe štát zaisťuje iba toľko, aby náboženstvo a cirkve neboly zneužívané proti nášmu štátu a jeho ľudovodemokratickému zriadeniu. Veriaci ľud i stovky kňazov zo Slovenska, najrôznejších vyznaní, uvítali tento zákon ako spravodlivý, na ktorý sa dávno čakalo a ktorý pomôže ľudu oddaným kňazom tak v náboženskej ako aj ostatnej práci. (Potlesk. ) Každý,

kto to dobre mysli s naším štátom a úprimne si želá pokoj medzi cirkvami, i dobrý pomer medzi štátom a cirkvami, mohol by a mal by prijatie spomenutých zákonov v parlamente iba uvítať.

A predsa sme boli v minulých mesiacoch i teraz svedkami zúrivých štvaníc, vedených cirkevnou hierarchiou, svedkami nepravdivých rečí o útlaku náboženstva, boli sme svedkami štvanie proti nášmu štátu, ktoré chcely zaviesť a pobúriť veriaci ľud. Preto si treba zodpovedať otázku: O čo ide pánom biskupom a vysokému kléru; ide im skutočne o náboženskú slobodu alebo o niečo iného? Skúsenosti z posledných rokov i mesiacov, ale i skúsenosti z dávnejšej našej histórie a všetky dokumenty hovoria jednoznačne, že cirkevnej hierarchii v tomto ňou vyvolanom zápase nejde o náboženstvo, ale o politiku, o zneužívanie náboženstva k reakčným politickým cieľom, o zneužívanie náboženstva proti ľudovodemokratickému zriadeniu a proti vláde pracujúceho ľudu.

História je tu najlepšou školou, v ktorej si môžeme všetci osvetliť úlohu vysokej cirkevnej hierarchie. Pred rokom 1918 v dobe strašného útlaku a sociálneho vykorisťovania, v dobe neslýchaného odnárodňovania, maďarizácie, kde stála, na čej strane bola cirkevná hierarchia a páni biskupi? Títo zo svojich zámkov, kaštieľov a latifundií držali ochrannú ruku nad šľachtou a kapitalistami, robili z cirkvi inštrument odnárodňovania, potlačovali a prenasledovali všetky snahy o národné uvedomovanie, osvetu a sociálny pokrok drobného slovenského človeka. Za hrubého zneužívania náboženského citu udržovali panstvo feudálov a kapitalistov proti nášmu biednemu ľudu.

V zápase proti feudalizmu, ale i proti vysokej cirkevnej hierarchii vyrastalo slovenské národné povedomie i celý politický zápas o lepší život nášho ľudu. Nie je náhodou, že medzi významnými národnými pracovníkmi a buditeľmi je celý rad katolíckych i evanjelických kňazov, ktorí svojmu ľudu zostali verní a jemu zasvätili celý svoj život. Mená Bernoláka, Jána Hollého, Palárika, Dr. Radlinského, Sasinka a celého radu iných katolíckych kňazov, ďalej Kollára, Hurbana, Chalúpku Kuzmányho a rad evanjelických kňazov sú nielen drahé všetkým nám, ale naznačujú súčasne, akými cestami, v boji proti komu malý slovenský národ, jeho pracujúci

ľud prebojovával svoje právo na život. Ich orientácia slovanská, rusofilská, ich zápas s feudálmi a s vysokou cirkevnou hierarchiou, ich viera v drobného človeka potvrdzuje ich lásku k ľudu, ich vernosť k svojmu národu. Za túto svoju národnú i cirkevnú činnosť dostávali sa títo národovci a kňazi do konfliktov nielen s feudálnym štátnym zriadením, ale i so svojimi biskupmi a vysokou cirkevnou hierarchiou. História je plná dokladov na toto naše tvrdenie. Uvediem iba jediný príklad: V časopise »Cyril a Metod« v polovici minulého storočia prebojovávali Radlinský, Palárik a iní národné a sociálne požiadavky ľudu. Keď v ňom kritizovali i cirkevné veľkostatky, ktoré vysokých hodnostárov, ako píšu:... »zaplietly do kráľovstva, ktoré je z tohto sveta... «, predvolalo cirkevné panstvo roku 1850 Palárika a Radlinského do Ostrihomu a odsúdili Palárika, katolíckeho kňaza a slovenského spisovateľa, na tri týždne kláštorného väzenia. Andrej Radlinský, zakladateľ Spolku sv. Vojtecha, bránil Palárika radom článkov a drobné duchovenstvo soskupovalo sa okolo týchto prenasledovaných kňazov. V oživovaní tradície cyrilo-metodejskej, v orientácii na spoluprácu s národmi slovanskými, predovšetkým s národom českým a ruským, hľadali východisko títo významní národní a cirkevní pracovníci pred sto rokmi proti útlaku feudálnemu i útlaku cirkevnej hierarchie. Zakladali tak národnú tradíciu a postavili vzor pre každého kňaza v jeho práci cirkevnej i v jeho láske ku svojmu národu. Radlinský cestuje roku 1867 do Moskvy na Slovanský kongres, aby i tak demonštroval novú orientáciu v práci pre ľud.

I v tomto najťažšom období nášho národného života vidíme ohavnú úlohu vysokej cirkevnej hierarchie, ktorá zneužíva náboženstvo na udržanie pozícií feudálov a kapitalistov, trestá národne uvedomelých a ľudu oddaných kňazov a je verným služobníkom vládnúceho režimu a habsburgskej dynastie. Keď sa začalo i u nás rozvíjať robotnícke hnutie, páni biskupi sa ukázali ako nepriatelia záujmov robotníka a malého roľníka a ako bojovníci proti každému sociálnemu pokroku. Roku 1912 vydáva Spolok sv. Vojtecha knižku, ktorá vraj »na mori života blúdiacemu robotníckemu ľudu ukáže pravý smer. Ukazuje ho takto: citujem z knižky: Socialistický jed je omnoho horší a záhubnejší ako lastovičí trus, lebo kto tento jed raz do

seba prijme, ten nielen že oslepne, ale i ohluchne, onemie o osprostie. Najväčšími lžami a zavádzaním chceli udržať pracujúci ľud v područí feudálov a kapitalistov. Vtedy, pred prvou svetovou vojnou, utešovali sa páni biskupi a ich chlebodarci nádejou, že sú socialisti »ešte malí páni a ako sa hovorí: nedal Boh svini rohy«, ako to stojí v citovanej brošúre. V období pred rokom 1918 sa vysoká cirkevná hierarchia ťažko kompromitovala na našich národných záujmoch, ťažko sa previnila v boji proti túžbam nášho pracujúceho ľudu a utrpel tiež po prvej svetovej vojne ťažkú porážku.

V predmníchovskej republike vedela nájsť cirkevná hierarchia skoro cestu dohody s kapitalistami, aby zachránila svoje veľkostatky, svoje mocenské pozície a opäť vidíme, ako dávajú páni biskupi do služieb politiky celý svoj vplyv, ako sa z nich stávajú agitátori najreakčnejšej politickej strany, ako spojujú záujmy cirkvi, Boha a viery s bojom Hlinku a Tisu proti pracujúcemu ľudu, proti socialistickému hnutiu. Vedú urputný zápas proti znárodneniu priemyslu a bánk, proti parcelácii pôdy, proti všetkému, čo drobný človek od Československej republiky po prevrate Čakal. Vedú neslýchanú kampaň proti Sovietskemu sväzu. Noviny, časopisy i naša pamäť je preplnená dokladmi o tejto protiľudovej, náboženstvo a cirkev znevažujúcej práci biskupského sboru a nimi zavedených ľudí. Uvediem zas iba jediný príklad: Terajší biskup Škrábik vydáva roku 1926 so schválením biskupov v Spolku sv. Vojtecha knižku »Červené Slovensko«, plnú lží, výmyslov a zneužívania náboženstva proti socialistickému hnutiu, proti pracujúcemu ľudu. O výchove detí v socializme hovorí Škrábik takto: »Priam ako v maštali po 8 týždňoch odlúči sa teľa od kravy... priam tak chcú robiť komunisti s vašimi dietkami«. O Sovietskom sväze Škrábik tvrdí: Ruskí boľševici vyniesli zákon, že ženy od 16 -40. roku sú zoštátnené: mužskí dostanú lístky voľnej lásky a dievčatá-ženy musia pristáť k tomu mužskému, ktorý im bude pridelený a musia s ním obcovať, kým sa jemu ľúbi, alebo kým ich iným nepridelia-. Pán biskup Škrábik vystríha veriaci ľud takto: »Keby sociál-demokrati a komunisti opanovali i našu krajinu, tak v menej voľnej lásky by tvoju ženu alebo dcéru, sestru alebo matku ľudoví komisári tak zoštátnili. Dnes tomuto, o týždeň alebo o dva druhému, tre-

tiemu, desiatemu, celkom podľa ľubovôle pánov ľudových komisárov. " Drobní veriaci človek, ktorý si mal ctiť svojich duchovných, dostáva o robotníckom hnutí, o jeho cieľoch od Škrábika takéto ponaučenie: »Či ti neprichádza na um hovädo, ktoré tri alebo šesť ráz pripustia k plemeniakovi a potom k druhému... Komunisti hlásajú život, aký žijú psy alebo ošípané". A už vtedy, pred vyše 20 rokmi, rasistické teórie, obhajovanie veľkostatkárov a kapitalistov a cirkevný teror charakterizuje túto a rad iných publikácií, ktorými páni biskupi nie o slobodu náboženstva bojovali, ale o udržanie kapitalistického otroctva nad pracujúcim ľudom, o udržanie slobody zneužívať náboženstvo proti najvlastnejším záujmom pracujúceho človeka. (Potlesk. ) Pán biskup Škrábik a s ním celá cirkevná hierarchia dali vtedy také heslo: »Slováci-kresťania, von z červených organizácií... Len hovädo sa tlčie s hovädom a opravdu hovädskí sú tí červení, keď chcú, aby sa aj ľudia ruvali, kopali, tĺkli ako hovädá... «. Prepáčte mi, páni poslanci, túto nechutnú vložku, ktorú by som tu nespomínal, keby tu nešlo o vysokého cirkevného hodnostára dnes a keby nevyjadroval zaslepenú nenávisť cirkevnej hierarchie proti pracujúcemu ľudu a proti všetkému pokroku sociálnemu i kultúrnemu.

Takto pochopíme, ako cirkevná hierarchia na Slovensku spolu s Tisom a ostatnými zavádzala na Slovensku fašizmus, stala sa oddaným služobníkom bezbožného Hitlera, organizátorom Hlinkovej gardy, rasových zákonov a dala celý svoj vplyv na veriaci ľud k dispozícii fašistickému režimu a hitlerovským okupantom proti nášmu ľudu. Obdobie slovenského štátu je najťažšou obžalobou biskupského sboru a vysokej katolíckej hierarchie, ich politickej činnosti, ich zneužívania náboženského citu. Katolícki biskupi 24. októbra 1939 dávajú čítať po všetkých kostoloch pastiersky list, v ktorom legalizujú Tisov fašistický režim a hovoria veriacemu ľudu:

Vítame Slovenskú republiku... modlíme sa za ňu každý deň a staviame ju pod ochranu Trojjediného večného Boha, u ktorého nech oroduje za ňu patrónka slovenského národa Sedmibolestná Panna Mária, naši svätí patróni Cyril a Metod, Andrej a Beňadik i blahoslavení mučeníci košickí. V tejto nádeji dávame svoje arcipastierske požehnanie celému štátu slovenskému, jeho prezidentovi, ministrom.

zákonadarcom a všetkým predstaveným... « Vojtaššák zaobstaráva pre túto fašistickú bandu i pápežské požehnanie. Biskup Čársky víta servilnou rečou v okupovaných Košiciach kata maďarského ľudu a okupanta južného Slovenska - Horthyho. Biskup Vojtaššák sedí ako ústavný činiteľ spolu s Karmasinom a inými veličinami fašistického režimu v Štátnej rade. Biskup Buzalka posväcuje zástavy Tisovho vojska a spolu s Vojtaššákom mu požehnáva a posiela ho do boja proti bratskému Poľsku a ľudu Sovietskeho sväzu, aby bojovalo proti - ako oni hovoria - »Červenému drakovi židobolševizmu«. Páni biskupi kryjú všetky rasové zákony a neslýchanú perzekúciu proti židom. Do Tisovho snemu, jeho strany a gardy posielajú celé stovky kňazov, aby pomohli fašistický útlak upevňovať a držať. Celý svet má svoju mienku o Hitlerovi, o jeho pomere ku slobode národov i ku slobode náboženstva. No zástupca vysokého kléru v Tisovom sneme, ružomberský farár Ferienčík, tlmočí mienku Vojtaššáka a ostatných verejne takto: »Na Fuhrera Adolfa Hitlera slovenský národ pozerá ako na prostriedok Boží, Všemohúcim pre slovenský národ v krvavej dejinnej borbe poslaný. Vidíme milosť Božiu voči nám v tom, že Führer Adolf Hitler jemu predtým neznámy slovenský národ si uzavrel do svojho srdca... Prosíme dobrotivého Otca nebeského, aby dal Führerovi zdravia, sily, požehnania na víťazné dokončenie boja, borby za svoj národ a za nás«.

Takto bojovali páni biskupi o slobodu náboženstva. Sviazali oni seba, svoju politiku, svoje ciele s Tisom a Tiso celý svoj režim, včítane katolíckej hierarchie, s Hitlerom a jeho nacizmom.

Keď slovenský ľud povstal do krásneho a hrdinského zápasu za svoju slobodu a česť proti fašistickým okupantom a ich gardistickým služobníkom, pomáhali páni biskupi v boji proti povstaniu, v podpore Tisovho režimu a nacistickej okupácie ako len vedeli. Chystali pastiersky list proti povstaniu, pomáhali priamo i nepriamo esesáckym hordám. Biskupi Kmeťko a Néčey dva razy v Nitre sa radili s esesáckym vrahom generálom Höfflem. Biskup Škrábik aranžuje ďakovné bohoslužby za obsadenie Banskej Bystrice Nemcami a dáva Höfflemu, Tisovi a ostatným vrahom nášho národa slávnostný banket. Vojtaššák pomáha nemeckej vojnovej mašinérii, o povstalcoch a partizánoch píše ako

o banditoch a ostatní sa pretekajú v službách udržať čím dlhšie Tisov režim a nacistickú okupáciu. Vtedy, keď horely naše dediny, keď boli vyvražďovaní drobní veriaci, keď slovenský ľud viedol najkrajší svoj zápas, biskupi zostali vernými spojencami fašizmu, hoci ohrozený bol fyzicky nielen náš národ, ale i viera. Viedli národ ku strašnej katastrofe a fyzickému zničeniu v nacizme. Sú spoluzodpovední s Tisovým režimom za všetky utrpenia, škody a obete nášho ľudu. Stáli otvorene a jasne v nepriateľskom fronte. Prečo neposielali vtedy obežníky, pastierske listy a svojich kuriérov? Prečo páni biskupi nevolali na poplach vtedy, keď Nemci ničili kostoly, vraždili veriacich a strašné utrpenie priviedli na celý národ? Mlčali, alebo aktívne pomáhali nacistom a gardistom preto, lebo ich politika ich sviazala s kapitalistami a veľkostatkármi, akými aj sami boli (potlesk); sviazala ich s nacizmom a jeho domácou tisovskou odnožou.

Inak sa zachovali drobní kňazi. Drobní kňazi v slovanskej a národnej tradícii Hollého, Palárika, Radlinského boli väčšinou so svojím ľudom. Pomáhali perzekvovaným, zachraňovali židov, pomáhali partizánom a povstalcom a celý rad kňazov i v horách bojoval so svojím ľudom. Ľud a nemálo vlasteneckých kňazov odsúdilo už vtedy tú ohavnú politiku svojho vysokého kléra.

Cirkevná hierarchia sa ťažko kompromitovala v kolaborantstve s fašizmom a nacizmom, ťažko sa previnila na záujmoch nášho národa i na záujmoch cirkvi a veriaceho ľudu. Utrpela strašnú porážku v tejto svojej zločinnej politike. Katolícki biskupi nesú z čias prvej republiky a slovenského štátu na svojom čele pečať podporovateľov fašizmu a kolaborantstva s nacistickým okupantom, pečať nepriateľov ľudu. Oslobodením našej republiky a víťazstvom pracujúceho ľudu prehrali však túto svoju potupnú politickú hru.

Tisová zločinecká vláda a jej niektorí prívrženci v civilnom i cirkevnom obleku utiekli za Hitlerom, za naše hranice, opovrhovaní celým ľudom. No biskupi zostali a veľkodušnosťou nášho zriadenia dokonca na vysokých biskupských stolcoch. Akú skúsenosť vyvodili zo svojej minulosti? Zo svojej strašnej politickej porážky? Kým verili ešte svojim lžiam o rúcaní kostolov a vraždení kňazov, sa na chvíľu utiahli. No keď zbadali, že ľudová demokracia svoje zásady o slobode náboženstva a cirkvi

berie vážne a v praxi aj presadzuje, začali opätovne organizovať prípravy na obnovenie Hlinkovej strany, začali opätovne politický zápas o zachránenie veľkostatkov svojich i ostatných, o udržanie kapitalistického režimu. Začali opäť vysokú politickú hru, spojenú so zneužívaním náboženstva. Keď sa im nepodarilo obnoviť Hlinkovú stranu, urobili potupnú dohodu s agrárnou luteránskou buržoáziou roku 1946, cez ktorú presadili Tisových exponentov do politického života a hodili opäť všetky svoje karty na záchranu kapitalistov a veľkostatkárov, na boj proti pracujúcemu ľudu a ľudovodemokratickému zriadeniu. Vo voľbách roku 1946 vydali priamo príkaz hlasovať za stranu Lettricha a Ursínyho, vydali predvolebnú modlitbu a najhrubším duševným terorom na veriacich, ktorým sa hrozilo peklom, svedomím, odňatím sviatostí, večným zatratením, v ktorom hodili heslo »plebiscitu za kresťanskú vieru«, dopomohli k prechodnému víťazstvu strane veľkostatkárov, bankárov a kapitalistov. Koho to presadili páni biskupi do politického života v tom čase? Franeka, Kempného, Böhma, Stašku, Blašku a ostatných ľudáckych exponentov, ktorí väčšinou dnes v emigrácii pokračujú vo svojej protiľudovej a rozvratnej činnosti. Páni biskupi dali vo svojej politickej hre opäť raz kresťanstvo do služieb strany a ľudí, ktorí s kresťanským učením nemali nič spoločného, vyvolali vlnu teroru proti veriacim, urobili opäť raz z náboženského presvedčenia peleš lotrovskú a hniezdo reakčnej buržoázie. No popritom udržovali stále svoje styky s emigrantami: Sidorom, Ďurčanským, Šprincom, Dilongom, Kapalom a celým radom ich emisárov v zahraničí, napomáhali im pri snahe uskutočniť ciele, ktoré doma sledovali s Lettrichom, Ursinym, Böhmom a ostatnými. No i táto politická karta pánom biskupom nevyšla. Februárové víťazstvo pracujúceho ľudu znamená nielen ťažkú porážku buržoázie, veľkostatkárov a kapitalistov, ale i ťažkú porážku vysokej cirkevnej hierarchie, jej politiky, jej nemravného zneužívania náboženstva a cirkve k protiľudovým cieľom. Nacizmom a fašizmom kompromitovaní biskupi opäť raz sa ťažko po oslobodení previnili na našom národe, na našom ľude a opäť raz utrpeli ťažkú politickú porážku. Po februári politickí exponenti pánov biskupov, predstavitelia ich politických špekulácií, ušli opäť do emigrácie, a páni biskupi, vďaka veľkodušnosti ľudovodemo-

kratického zriadenia, ostali zase na svojich vysokých cirkevných miestach. Náš štát usiloval sa nájsť najlepší pomer ku cirkvám, chrániť plne slobodu náboženstva a čím skôr vybudovať šťastný život pre náš ľud. Našli sme v tomto úsilí významnú podporu drobného kňažstva, ktoré zostávalo robotníckemu a roľníckemu ľudu verné. Ale opäť vysoký klérus pod maskou náboženstva, zneužívajúc cirkevnej slobody, začína svoj zápas proti Pudu. Povereníci Horák a Lukačovič sú suspendovaní zo svojich cirkevných funkcií iba preto, že zastávajú politickú funkciu. Keď zastávali politické funkcie kňazi Hlinka, Tiso, Kmeťko, Marsina, Körper, Ferienčík v službách kapitalistov, keď v Tisovom sneme bola jedna štvrtina katolíckych kňazov, keď zo 6 župných predsedov Hlinkovej strany boli dvaja kňazi, zo 60 okresných predsedov tejto strany 16 kňazov, keď za Lettricha bojoval Cvinček, Harčár a ostatní kňazi, neboli ani suspendovaní, ani prenasledovaní, lebo chránili veľkostatky, chránili reakčnú politickú hru pánov biskupov. Ale Horák a Lukačovič, verní svojej cirkvi, ale aj svojmu národu, (potlesk) keď chceli ísť s pracujúcim ľudom, boli postihnutí krutými cirkevnými trestmi.

Keď zahraniční kapitalisti a reakčná emigrácia nemohla už zniesť sľubný rozvoj nášho štátu, upevnenie ľudovodemokratického zriadenia, vzrast sociálneho blahobytu a kultúrnej úrovne nášho ľudu. opäť začali páni biskupi svoj zápas pod titulom ochrany náboženstva a za zneužívania náboženského citu ľudu. Začali vysokú politickú hru po februári práve tak, ako predtým s Tisom, Lettrichom a Ursínym. Svojimi pastierskymi listami, obežníkmi, kuriérmi snažili sa rozrušiť pokojné obyvateľstvo, vyvolať paniku o zatváraní kostolov a kňazov, o prenasledovaní náboženstva. Začiatkom leta tohto roku podarilo sa im pomýliť na niektorých miestach ľahkoverných ľudí, podarilo sa pánom biskupom vyvolať výtržnosti, za ktoré nesú plnú politickú i mravnú zodpovednosť. Ale ako vždy predtým, i tentoraz utrpely ťažkú porážku svojej politiky. Veriaci ľuď videl, že nikto nezatvára kostoly a kňazov, že naopak štát cirkev podporuje a umožňuje plnú slobodu náboženského života. Páni biskupi špekulovali na vojnu, a mier vo svete sa upevňuje. Špekulovali na hospodársky rozvrat u nás, a naše národné bohatstvo a výstavba sú vo veľkom

vzraste. Strašili odlukou cirkvi od štátu, a nič takého sa nedeje. Strašili zakladaním národnej cirkvi, a vyšli naprázdno. Hodili heslo zatvárania kňazov, a náš štát prichádza so zákonom o zlepšení sociálneho postavenia kňazov, o ich finančnom zaistení. Rozširujú povesti o snižovaní platov robotníctva, a každý vidí, že sociálna úroveň pracujúceho ľudu sa u nás sústavne zlepšuje. Všetky tieto tromfy v reakčnej politike vysokého kléru nevyšly, lebo boly lživé, lebo skutočnosť presvedčila a presvedčuje veriacich ľudí o opaku.

Aká je bilancia tejto politickej hry vysokého kléru so zneužívaním náboženstva a ako to je s ich protiľudovou politikou? Pred rokom 1918 viedli národ k zániku, k úplnému odnárodneniu, kompromitovali sa a prehrali. Za prvej republiky a za slovenského štátu vsadili všetko na Tisu a Hitlera a ťažko sa kompromitovali, národ a veriaci ľud ťažko poškodili a opäť boli porazení. Po oslobodení svoje politické špekulácie spojili s kapitalistami a veľkostatkármi, s nemravnou Demokratickou stranou; opäť poškodili národ i cirkev a opäť utrpeli porážku. Aký môže byť a bude výsledok ich dnešných špekulácii v službách kapitalistickej reakcie domácej i zahraničnej? Bude ten istý, aký bol vždy doteraz v našej histórii. Kto sa spojí s kapitalistami a veľkostatkármi, kto dáva cirkev a náboženstvo do služieb protiľudovej politiky, bude spolu s týmito reakčnými silami porazený a odstránený. (Potlesk. )

Chcel by som tu slovo povedať i na adresu niektorých kruhov okolo evanjelickej cirkvi. Niektorí činitelia tejto cirkvi na rozdiel od drobného evanjelického kňažstva spojili svoje osudy s Hodžom, Rázusom, čiastočne i s Tisom a potom s Lettrichom, Ursínym a Kvetkom, títo činitelia v evanjelickej cirkvi, ktorí sviazali svoje osudy s pažravou slovenskou buržoáziou, chceli by dostať dnes na nebezpečné chodníčky celé cirkevné vedenie. Arogantne hovoria o svojich zásluhách, ktoré nemajú a nikdy nemali a pokúšajú sa tiež slobodu náboženstva využiť ako politické privilégium na rozoštvávanie nášho ľudu Sú to nebezpečné chodníčky. Chceme veriť, že evanjelickí veriaci a drobní kňazi Lettrichovým agentom vo svojich radoch zavčasu urobia koniec.

Pozorujeme všetky tieto zjavy pokojne. Pokojne preto, že víťazstvo pracujúceho ľudu je u nás zaistené a sily nášho ľudovo-