a ak je na jeho začatie potrebný návrh účastníka, ktorý predbežné opatrenie navrhol, súd mu zároveň uloží lehotu, v ktorej má podať návrh na začatie konania.
§ 225. Obsah.
Predbežným opatrením môže súd najmä nariadiť:
a) odporcovi, aby v určenej lehote složil do súdnej úschovy peňažnú sumu, vkladnú knižku, cenný papier alebo iný predmet, súci na súdnu úschovu;
b) odporcovi, aby nijako nenakladal s určitými vecami alebo právami; ak sa zákaz týka nehnuteľnej veci alebo práv na nehnuteľnú vec, zapíše sa do pozemkovej alebo železničnej knihy (ďalej len "verejná kniha") alebo do listiny uloženej na súde s účinkom proti tretím osobám, ak sa zákaz týka hnuteľných vecí, možno ho spojiť s nariadením vhodnej úschovy;
c) poddlžníkovi, aby v čase sročnosti složil určenú sumu peňazí alebo vec miesto svojmu veriteľovi do súdnej alebo inej úschovy;
d) dlžníkovi, aby plnil oprávnenému predbežne určenú úhradu osobných potrieb podľa zákona;
e) odporcovi alebo tretej osobe, aby niečo konali alebo aby sa niečoho zdržali alebo trpeli, aby navrhovateľ niečo konal alebo nekonal.
§ 226. Zrušenie.
(1) Ak sa zmenia pomery tak, že predbežné opatrenie nie je už potrebné ani účelné, súd ho zruší na návrh alebo z úradnej povinnosti.
(2) Okrem toho treba predbežné opatrenie zrušiť z úradnej povinnosti, ak:
a) navrhovateľ nesložil včas zábezpeku (§ 223);
b) oprávnený nepodal včas návrh na začatie súdneho konania (§ 225);
c) došlo už k vydaniu právoplatného súdneho rozhodnutia, ktorého výkon sa mal predbežným opatrením zabezpečiť, a oprávnenému nebol zabezpečovaný nárok priznaný;
d) oprávnený nadobudol možnosť viesť exekúciu a do pätnásť dní od tohto času nepodal návrh na jej nariadenie.
§ 227. Trovy.
(1) Trovy vzniknuté v súvislosti s predbežným opatrením znáša navrhovateľ, vynímajúc trovy odporcu.
(2) O prípadnom nároku na náhradu týchto trov voči odporcovi a o prípadnom nároku odporcu na náhradu jeho trov rozhodne súd, ktorý rozhodol v konaní vo veci samej, a ak nedošlo k tomuto konaniu, rozhodne súd, ktorý nariadil predbežné opatrenie.
(3) V prípade odseku 2 použijú sa obdobne ustanovenia o náhrade trov.
(4) Ak sa predbežné opatrenie zruší z iného dôvodu než preto, že navrhovateľovi nebol nárok priznaný alebo že jeho nárok bol uspokojený, navrhovateľ nahradí odporcovi i tretej osobe všetky ujmy, ktoré im spôsobil. O tom rozhodne súd, ktorý nariadil predbežné opatrenie.
§ 228.
Predaj dlžníkových hnuteľných vecí bez exekučného titulu.
(1) Ak zákon dovoľuje, aby sa veriteľ uspokojil súdnym predajom dlžníkových hnuteľných vecí bez exekučného titulu, nariadi predaj na návrh veriteľa súd, v obvode ktorého sú veci.
(2) Predaj nariaďuje a ďalej koná sudca bez ústneho pojednávania. Predaj sa nariadi bez vypočutia dlžníka.
(3) Predaj možno vykonať aj vtedy, ak usnesenie nariaďujúce predaj nie je doteraz právoplatné; ale ak bola proti tomuto usneseniu podaná sťažnosť, môže súd, pokiaľ nejde o veci podliehajúce skaze, výkon predaja odložiť až do právoplatnosti usnesenia, ktorým bol nariadený predaj.
(4) Inak pre výkon predaja platia ustanovenia tohto zákona o exekučnom predaji hnuteľných vecí.
§ 229.
Exekučné opísanie
nájomníkových hnuteľných
vecí.
(1) Exekučné opísanie hnuteľných vecí podľa § 394 ods. 2 občianskeho zákonníka nariadi a vykoná súd, v obvode ktorého je predmet exekučného opísania.
(2) Exekučné opísanie hnuteľných vecí je neprípustné pri veciach vylúčených z exekúcie.
(3) Konanie vykonáva sudca bez ústneho pojednávania; exekučné opísanie vykoná výkonný úradník (§431).
DRUHA ČASŤ. OSOBITNÉ USTANOVENIA.
PRVÁ HLAVA.
MANŽELSKÉ VECI A OSTATNÉ VECI TÝKAJÚCE SA MANŽELOV.
PRVÝ DIEL. MANŽELSKÉ VECI.
§ 230. Príslušnosť.
(1) Na konanie o rozvod, neplatnosť manželstva a určenie, či tu je alebo nie je manželstvo (manželské veci), je príslušný súd, v obvode ktorého mali manželia posledné spoločné bydlisko.
(2) Ak manželia nemali posledné spoločné bydlisko v československej republike, je na konanie príslušný všeobecný súd odporcu; ak tu niet ani takého súdu, je príslušný všeobecný súd navrhovateľa.
(3) Ak sa má neplatnosť manželstva vysloviť z úradnej povinnosti a ak manželia nemali spoločné bydlisko v československej republike, je na konanie príslušný všeobecný súd jedného alebo druhého manžela.
Konanie.
§ 231. účastníkmi konania sú manželia.
§ 232.
Jeden rovnopis návrhu na začatie konania sa doručí odporcovi do vlastných rúk. Upovedomenie o začatí konania z úradnej povinnosti sa doručí obom manželom do vlastných rúk.
§ 233.
Súd zpravidla vyslúchne oboch manželov osobne, a to hneď na prvom ústnom pojednávaní.
§ 234.
Návrh na začatie konania možno vziať zpäť aj za odvolacieho konania a nie je potrebné, aby súd vzatiu návrhu zpät priznal účinnosť.
§ 235.
S výnimkou konania o neplatnosť manželstva je prípustné spočívanie konania (§ 421).
§ 236.
Uznaniu nároku nemôže súd priznať účinnosť (§74).
Osobitné ustanovenia pre konanie o neplatnosť manželstva. § 237.
Otázku neplatnosti manželstva nemožno riešiť v inom konaní, a to ani ako predbežnú otázku.
§ 238.
Ak jeden z manželov zomrie pred tým, než sa rozhodnutie stane právoplatným, súd usnesením zastaví konanie a zruší prípadne už vynesené rozhodnutie, pokiaľ zákon nedovoľuje, aby sa v konaní pokračovalo.
Osobitné ustanovenia pre konanie o rozvod manželstva.
§ 239.
Ak sa druhý manžel pripojí k návrhu na rozvod manželstva a ak sa shodujú návrhy oboch manželov čo do viny na rozvode, môže sa súd obmedziť pre zistenie rozvratu a viny na ňom na výsluch účastníkov.
§ 240.
Ak sú tu maloleté deti, urobí súd ešte pred vyslovením rozvodu manželstva opatrenie, aby všeobecný súd maloletých detí podmienečne — pre prípad, že bude rozvod vyslovený — upravil práva a povinnosti rodičov voči maloletým deťom a ich majetku.
§ 241.
Ak jeden z manželov zomrie pred tým, než sa rozhodnutie stane právoplatným, súd usnesením zastaví konanie a zruší prípadne už vynesené rozhodnutie.
DRUHÝ DIEL.
OSTATNÉ VECI TÝKAJÚCE SA MANŽELOV. § 242.
V ostatných veciach týkajúcich sa manželov, upravených v zákone o rodinnom práve, sa rozhoduje po ústnom pojednávaní usnesením.
§ 243.
Ak je s návrhom na rozvod alebo neplatnosť manželstva spojený návrh na úhradu osobných potrieb alebo ak došlo k spojeniu takýchto konaní, súd rozhodne rozsudkom aj o úhrade osobných potrieb.
DRUHÁ HLAVA.
VECI PORUČENSKÉ, OPATROVANSKÉ,
VECI DETI V RODIČOVSKEJ MOCI
A VECI OSVOJENIA.
PRVÝ DIEL.
VECI PORUČENSKÉ, OPATROVANSKÉ A VECI DETÍ V RODIČOVSKEJ MOCI.
Príslušnosť. § 244.
Súdom príslušným pre veci poručenské, opatrovanské a pre veci detí v rodičovskej moci je všeobecný súd chránenca. Ak tento súd nie je známy alebo ak nemôže bez ujmy pre chránenca včas zakročiť, zakročí súd, v obvode ktorého má chránenec pobyt; avšak len čo je to možné, postúpi vec príslušnému súdu.
§ 245.
V záujme chránenca môže súd na návrh alebo z úradnej povinnosti svoju príslušnosť preniesť na iný súd. Ak druhý súd nesúhlasí s prenesením, rozhodne jeho nadriadený krajský súd.
§ 246. Obsadenie súdu.
(1) Senát koná a rozhoduje o výchove a výžive detí a o úprave stykov rodičov s deťmi, o povolení uzavrieť manželstvo (§ 252), o schvaľovaní dôležitých úkonov poručníka za poručenca (§ 256), o schvaľovaní vyúčtovania zo správy poručenského imania (§ 259), o odvolaní poručníka a o priezvisku, poprípade aj o mene dieťaťa; ďalej o výkone rodičovskej moci, o jej zániku a o všetkých jej obmedzeniach.
(2) V ostatných prípadoch koná a rozhoduje sudca.
Konanie. § 247.
Konanie sa začína z úradnej povinnosti, pokiaľ z povahy veci nevyplýva, že sa má začať iba na návrh.
§ 248.
(1) Senát rozhoduje po ústnom pojednávaní usnesením.
(2) Sudca rozhoduje bez ústneho pojednávania.
§ 249.
(1) V dôležitých alebo pochybných prípadoch vypočuje súd i chránenca, pokiaľ je
tento schopný posúdiť svoje záujmy; ak možno od toho očakávať objasnenie a posúdenie potrebnosti alebo vhodnosti navrhnutého alebo zamýšľaného opatrenia, vypočuje súd aj jeho najbližších príbuzných alebo iné osoby oboznámené s pomeranú.
(2) Súd má zpravidla, najmä ak ide o maloletého, konať v súčinnosti s verejnými orgánmi a zariadeniami, ktoré slúžia na ochranu alebo prospech chránencov.
§ 250.
Rozhodnutie o rodičovskej moci.
Ak sa rodičia nedohodnú o výkone rodičovskej moci, rozhodne súd, akým spôsobom sa má rodičovská moc vykonávať, najmä ktorý z rodičov má maloletého zastupovať.
§ 251. Výchova a výživa detí.
(1) Ak rodičia maloletého dieťaťa nežijú spolu, rozhodne súd o tom, komu sa má dieťa sveriť do výchovy a ako má každý z rodičov prispievať na jeho výživu; pokiaľ je to potrebné, upraví aj styk rodičov s dieťaťom. Rozhodnutie možno nahradiť dohodou rodičov, ktorá však vyžaduje schválenie súdu.
(2) Súd určí rozsah vyživovacej povinnosti, i keď rodičia žijú spolu, ak jeden z nich neplní svoje povinnosti dobrovoľne.
§ 252. Povolenie uzavrieť manželstvo.
(1) Osobám maloletým, postihnutým duševnou poruchou alebo duševne nedostatočne vyvinutým povoľuje uzavretie manželstva súd. Pred rozhodnutím vypočuje takú osobu, a to v neprítomnosti iných osôb, aby sa presvedčil o tom, či má skutočne vôľu vstúpiť do manželstva. Podľa možnosti vypočuje aj druhú osobu hodlajúcu uzavrieť manželstvo a vyšetri osobné vlastnosti oboch.
(2) Usnesenie o povolení uzavrieť manželstvo má obsahovať aj meno a priezvisko oboch osôb, ktoré hodlajú uzavrieť manželstvo.
§ 253. Ustanovenie poručníka.
(1) Po vhodnom poučení složí poručník do rúk sudcu sľub, že sa bude riadne starať o telesný a duševný rozvoj poručenca, najmä o jeho výchovu a výživu tak, aby bol náležité pripravený prispievať svojou prácou, podľa
svojich schopností a náklonností, k prospechu spoločnosti, ďalej že bude poručenca riadne zastupovať, že bude spravovať jeho imanie so starostlivosťou riadneho hospodára a pritom dbať na pokyny súdu.
(2) Po složení sľubu vydá súd poručníkovi listinu o jeho ustanovení.
§ 254. Zistenie imania poručenca.
Súd vykoná súpis všetkého poručencovho imania, a ak to uzná za vhodné, i jeho odhad. Vykonaním súpisu a odhadu môže súd poveriť miestny národný výbor.
Zabezpečenie majetku
poručenca.
§ 255.
(1) Hotové peniaze, pokiaľ sa v záujme poručenca nepoužijú inak, treba uložiť v peňažnom ústave alebo zakúpiť za ne štátne dlhopisy alebo iné verejné dlhopisy postavené im naroveň. V rukách poručníka možno ponechať iba toľko peňazí, koľko treba na úhradu bežných potrieb poručenca a na riadne hospodárenie.
(2) Cennosti a dôležité listiny sa zpravidla uložia do súdnej úschovy. Pri nehnuteľných veciach treba nariadiť zápis maloletosti.
(3) Nehnuteľné veci možno scudziť iba v prípade nevyhnutnosti alebo na zrejmý prospech maloletého.
§ 256.
(1) Dôležitými úkonmi poručníka za poručenca, ktoré vyžadujú schválenie súdu, sú najmä zrieknutie sa alebo odmietnutie dedičstva, vzdanie sa práv, uzavretie pokonávky, poskytnutie alebo vypovedanie pôžičky, scudzenie, nadobudnutie alebo zaťaženie nehnuteľných vecí a práv k nim.
(2) Súd má pri schvaľovaní právnych úkonov dbať najmä toho, aby poručenec po dosiahnutí plnoletostí nebol príliš obmedzovaný v nakladaní so svojím majetkom.
(3) I usnesenie, ktorým sa návrhu vyhovuje, treba vždy odôvodniť. Písomné smluvy treba opatriť schvaľovacou doložkou.
§ 257. Vyúčtovanie poručníka.
(1) Vyúčtovanie zo správy poručencovho imania predkladá poručník v obdobiach a ku dňom, ktoré určí súd zpravidla pri jeho ustanovení.
(2) Poručníci predložia vyúčtovanie zpravidla písomne, a to i s dokladmi. Iba jednoduché vyúčtovanie, skladajúce sa z niekoľko málo položiek príjmov a výdavkov, možno spísať do zápisnice.
§258. Preskúmanie vyúčtovania.
(1) Na preskúmanie vyúčtovania predvolá súd poručníka, poručenca, ak je tento schopný posúdiť svoje záujmy, poprípade znalca, ak to vyžaduje rozsah alebo složitosť vyúčtovania. Pritom treba vyšetriť najmä:
a) či bol majetok úplne uvedený tak, ako je uvedený v súpise, poprípade v súdnych spisoch alebo v poslednom vyúčtovaní;
b) či jednotlivé položky vyúčtovania súhlasia s dokladmi;
c) či je všetok majetok náležité uschovaný a zabezpečený;
d) či bola správa účelná a prospešná.
(2) Ak vyjde najavo, že k niektorým právnym úkonom došlo bez potrebného súdneho schválenia, môže ich súd schváliť dodatočne.
(3) Pri preskúmaní vyúčtovania nemá sa súd zpravidla pozastavovať nad nepatrnými nedostatkami a nemá požadovať nákladné doklady pri nepatrných položkách.
§ 259. Schvaľovanie vyúčtovania.
(1) V usnesení, ktorým sa schvaľuje vyúčtovanie, treba uviesť, kto vyúčtovanie podal a za ktorý čas, či ho súd uznal za správne, koľko robí konečná suma čistého majetku, aká hotovosť je v rukách poručníka a aké mal poručenec príjmy a výdavky vo vyúčtovacom období. Do usnesenia treba pojať aj príkaz na odstránenie prípadných chýb.
(2) Po schválení záverečného vyúčtovania vydá súd bývalému poručencovi na jeho žiadosť všetky doklady.
§ 260. Zmena poručníka.
Pri zmene poručníka súd vyzve doterajšieho poručníka, aby odovzdal majetok, poprípade jeho správu novému poručníkovi a preukázal to súdu.
§ 261.
Vydanie majetku po nadobudnutí plnoletosti poručenca.
(1) Po skončení poručenstva je súd povinný vydať poručencovi jeho majetok.
(2) Súd predovšetkým vyzve poručenca, aby v určitej lehote prevzal majetok. Výzvu treba doručiť do vlastných rúk. Súčasne vyzve poručníka, aby odovzdal majetok poručencovi a odovzdanie preukázal súdu. Ak poručenec neprevezme majetok, naloží sa s ním podľa ustanovení o súdnych úschovách.
(3) Pri nehnuteľných veciach súd po skončení poručenstva nariadi výmaz zápisu maloletosti.
§ 262.
Opatrovanci a deti v rodičovskej moci.
Predchádzajúce ustanovenia o poručníkoch, poručencoch a o ochrane poručencov použijú sa primerane na opatrovníkov, opatrovancov a deti v rodičovskej moci.
DRUHÝ DIEL. VECI OSVOJENIA.
§ 263. Príslušnosť.
(1) Súdom príslušným na rozhodnutie
o osvojení je všeobecný súd osvojenca, a ak je osvojenec poručencom, poručenský súd.
(2) Ak niet v Československej republike takého súdu, je na rozhodnutie príslušný všeobecný súd osvojiteľa.
Obsadenie súdu a spôsob
konania.
§ 264.
Senát rozhoduje po ústnom pojednávaní usnesením.
§ 265.
Pred rozhodnutím o osvojení vypočuje súd — podľa možnosti osobne — osvojiteľa a jeho manžela, ak je potrebný jeho súhlas, zákonných zástupcov osvojenca, orgán verejnej starostlivosti o mládež, osvojenca, ak je tento schopný posúdiť dosah osvojenia, a rodičov,
i keď nie sú jeho zákonnými zástupcami.
§ 266.
V usnesení, ktorým súd vysloví osvojenie, uvedie, aké priezvisko bude osvojenec používať. Usnesenie je vykonateľné, len čo nadobudne právoplatnosť. Jeden rovnopis právoplatného usnesenia sa osobitne uloží na súde.
Zrušenie osvojenia. §267.
Súdom príslušným na rozhodnutie o zrušení osvojenského pomeru je súd, ktorý vyslovil
osvojenie. O takom zrušení osvojenského pomeru platia primerane §§ 264 až 266.
§ 268.
Dohodu o zrušení osvojenia medzi osvojiteľom a plnoletým osvojencom môže spísať sudca ktoréhokoľvek súdu; odpis zápisnice o zrušení osvojenia zašle súdu, ktorý osvojenie vyslovil, aby ju osobitne uložil a vyznačil zrušenie v spisoch o osvojení.
TRETIA HLAVA.
UZNANIE, ZISTENIE A ZAPRETIE OTCOVSTVA.
PRVÝ DIEL.
UZNANIE OTCOVSTVA.
§ 269.
(1) Ak sa narodí dieťa, u ktorého niet podmienky pre domnienku otcovstva podľa § 42 zákona o rodinnom práve, a ak nedošlo už k uznaniu otcovstva podľa § 44 toho istého zákona, súd z úradnej povinnosti vypočuje matku dieťaťa o tom, koho označuje za otca dieťaťa, poprípade s kým obcovala v rozhodnom čase. V tomto prípade vypočuje súd ďalej toho, kto je označený za otca, či otcovstvo uznáva a či chce dobrovoľne plniť rodičovské povinnosti.
(2) Uznanie otcovstva na súde sa zapíše do zápisnice.
(3) Príslušným na konanie je všeobecný súd dieťaťa, a ak je dieťa poručencom, poručenský súd.
§270.
Ak nedošlo k uznaniu otcovstva podľa § 44 zákona p rodinnom práve, treba podať žalobu o zistenie otcovstva. Ak matka (poručník) nepodá žalobu v primeranom čase, ustanoví súd maloletému dieťaťu opatrovníka (nového poručníka) a upraví ho, aby v mene dieťaťa podal žalobu.
§ 271.
Úkony podľa §§ 269 a 2170 vykoná sudca bez ústneho pojednávania.
DRUHÝ DIEL. ZISTENIE OTCOVSTVA.
§ 272. Príslušnosť.
Ak sa má žaloba podať proti opatrovníkovi, je príslušný všeobecný súd žalobcu.
Konanie. §273.
Na konanie o zistenie otcovstva sa použijú ustanovenia jedenástej hlavy s doplnkami uvedenými v ďalších ustanoveniach tohto
dielu.
§274.
Otázku zistenia otcovstva nemožno riešiť v inom konaní, a to ani ako predbežnú otázku.
§275.
(1) Dieťa, jeho matka, domnelý otec a podľa potreby aj iné osoby sú povinné dať si odňať krv na vykonanie krvnej skúšky. Ak sa niektorá z týchto osôb bez závažného dôvodu zdráha tak urobiť, možno použiť donucovacie prostriedky podľa § 100 ods. 2 a 3 a § 103 ods. 3. Proti usneseniu, ktorým súd vyhlási zdráhanie za bezdôvodné, môže podať sťažnosť iba ten, kto má byť vyšetrený.
(2) Toto ustanovenie sa použije obdobne na iné podobné dôkazné prostriedky.
§ 276.
(1) Ak je začaté konanie o zistenie otcovstva na žalobu iba jedného z oprávnených, bráni prejednaniu žaloby druhého oprávneného prekážka uvedená v § 57 ods. l písm. c).
(2) Oprávnený, ktorý nepodal žalobu, môže vstúpiť do konania ako vedľajší účastník; účinok rozsudku sa na neho vzťahuje, i keď nevstúpil do konania.
§ 277.
(1) Ak žalobca za konania o zistenie otcovstva zomrie, konanie sa preruší. V konaní môže pokračovať druhý oprávnený na žalobu. Do šesť mesiacov od smrti dieťaťa môžu podať žalobu o zistenie otcovstva aj jeho potomci, ak preukážu na tomto zistení právny záujem; za tých istých podmienok a v tej istej lehote môžu potomci dieťaťa navrhnúť, aby sa v prerušenom konaní pokračovalo.
(2) Konanie o zistenie otcovstva sa preruší aj vtedy, keď zomrie žalovaný. V konaní možno pokračovať proti opatrovníkovi, ktorého ustanoví žalovanému súd prejednávajúci vec.
§ 278.
Ak bolo právoplatne rozhodnuté, že neskorší manžel nie je otcom dieťaťa znovu vydatej matky (§ 42 ods. 2 zákona o rodinnom práve), šesťmesačná lehota na zapretie otcovstva sa pre skoršieho manžela začína dňom, keď sa dozvedel o tomto právoplatnom rozhodnutí.
§279.
Ak je so žalobou o zistenie otcovstva spojený aj návrh na určenie povinnosti uhradiť osobné potreby dieťaťa alebo ak došlo k spojeniu takých konaní, súd rozhodne rozsudkom aj o úhrade osobných potrieb.
TRETÍ DIEL.
ZAPRETIE OTCOVSTVA.
§ 280.
Na konanie o zapretie otcovstva platia obdobne ustanovenia druhého dielu.
ŠTVRTÁ HLAVA.
POZBAVENIE SVOJPRÁVNOSTI A POVOLENIE DRŽANIA V ÚSTAVE.
PRVÝ DIEL. POZBAVENIE SVOJPRÁVNOSTI.
§ 281. Príslušnosť.
(1) Príslušným na konanie je súd, v obvode ktorého má všeobecný súd osoba, ktorá má byť pozbavená svojprávnosti. Ak je takáto osoba v psychiatrickej liečebni alebo v inom podobnom ústave (ďalej len "ústav"), je na konanie príslušný súd, v obvode ktorého je ústav.
(2) Ak osoba, ktorá má byť pozbavená svojprávnosti, zmení za konania svoje bydlisko alebo pobyt, môže súd na návrh alebo z úradnej povinnosti svoju príslušnosť preniesť na súd nového bydliska alebo pobytu. Ak druhý súd nesúhlasí s prenesením, rozhodne jeho nadriadený krajský súd.
Obsadenie súdu a spôsob konania.
§ 282.
(1) Konanie vykonáva senát bez ústneho pojednávania.
(2) Senát nemôže poveriť predsedu alebo člena senátu výsluchom vyšetrovaného alebo znalcov.
§283.
(1) Konanie sa začne na návrh alebo z úradnej povinnosti.
(2) Ak ide o pozbavenie svojprávnosti pre duševnú poruchu a ak návrh nepodal úrad (orgán verejnej správy), môže súd navrhovateľovi nariadiť, aby v primeranej lehote predložil lekárske vysvedčenie o duševnom stave chorého, s poučením, že inak návrh odmietne.
§ 284.
(1) Osobu, ktorá má byť pozbavená svojprávnosti, musí súd vyslúchnuť osobne; na ten cieľ ju možno predviesť na súd. Ak je v ústave, vyslúchne sa zpravidla v ústave. Od výsluchu možno upustiť, ak ho nemožno vykonať vôbec alebo bez ujmy pre zdravotný stav vyšetrovanej osoby.
(2) Ak je to potrebné na ochranu práv osoby, ktorá má byť pozbavená svojprávnosti, ustanoví jej súd pre toto konanie opatrovníka.
§ 285.
Toho, kto má byť pozbavený svojprávnosti, musia vyšetriť aspoň dvaja znalci.
§ 286.
Od vyšetrenia znalcami i od výsluchu vyšetrovaného možno upustiť, ak bol stav osoby, ktorá má byť pozbavená svojprávnosti, súdne vyšetrený v posledných šiestich mesiacoch pri prijatí do ústavu a ak podľa potvrdenia správy ústavu alebo podľa výsledkov iného súdneho vyšetrenia nenastala od toho času podstatná zmena.
§ 287.
(1) Súd môže na návrh znalca nariadiť, aby osoba, ktorá má byť vyšetrená, bola dodaná do ústavu na čas najviac troch mesiacov, pokiaľ je to nevyhnutne potrebné pre vyšetrenie duševného stavu.
(2) Pred vynesením takého usnesenia treba vypočuť jeho opatrovníka, ak je ustanovený, a pokiaľ možno i účastníkov.
§ 288.
(1) Ak sú tu podmienky pre pozbavenie svojprávnosti pre navyknuté nadmierne požívanie alkoholických nápojov alebo omamných prostriedkov alebo jedov a ak možno podľa výsledkov vyšetrenia očakávať, že osoba, o ktorú ide, sa polepší, môže súd odložiť vynesenie usnesenia o pozbavení svojprávnosti a zároveň určí primeranú lehotu na polepšenie. Súd môže odklad urobiť závislým od toho, že sa táto osoba podrobí liečeniu v odbornom ústave po potrebný čas, ktorý však nesmie presahovať jeden rok.
(2) Pred uplynutím lehoty na polepšenie vysloví súd pozbavenie svojprávnosti iba vtedy, ak sa ukáže, že polepšenie nemožno očakávať, alebo ak liečená osoba bez závažných dôvodov predčasne opustí odborný ústav alebo marí liečenie.
§ 289. Rozhodnutie.
(1) Usnesenie, ktorým sa rozhoduje o pozbavení svojprávnosti, sa doručí aj prokurátorovi a opatrovanskému súdu; po nadobudnutí právoplatnosti správe ústavu, v ktorom je osoba postihnutá duševnou chorobou držená, a ak sa vyslovilo pozbavenie svojprávnosti, aj miestnemu a okresnému národnému výboru, v obvode ktorých mala osoba pozbavená svojprávnosti bydlisko alebo pobyt.
(2) Osobe, ktorá sa pozbavuje svojprávnosti, usnesenie sa nedoručí, ak by to bolo zrejme škodlivé pre jej stav.
(3) Ak súd neodložil vykonateľnosť usnesenia, ktorým sa vyslovilo pozbavenie svojprávnosti, urobí opatrovanský súd opatrenie, aby pri nehnuteľných veciach bolo pozbavenie svojprávnosti zapísané. Po právoplatnosti usnesenia uverejní ho v časopise určenom pre súdne vyhlášky.
§ 290. Trovy konania.
(1) Trovy konania znáša štát; trovy právneho zastúpenia znáša sám zastúpený bez nároku na náhradu.
(2) Trovy konania uhradí osoba pozbavená svojprávnosti; ak nemožno od nej tieto trovy vymôcť, uhradia ich tí, ktorí sú jej podľa zákona povinní poskytovať úhradu osobných potrieb, pokiaľ by tým neboli ukrátení vo výžive oni sami alebo ich rodiny; ak ich nemožno ani takto uhradiť, uhradí ich štát.
(3) Ak sa konanie skončilo bezvýsledne, je povinný uhradiť trovy ten, kto podal návrh na začatie konania, pokiaľ mu muselo byť známe, že na začatie konania niet dôvodu; v ostatných prípadoch hradí trovy štát.
§ 291.
Zrušenie a premena pozbavenia svojprávnosti.
(1) Ustanovenia tohto dielu sa použijú primerane i na zrušenie usnesenia o pozbavení svojprávnosti a na premenu čiastočného pozbavenia svojprávnosti na úplné pozbavenie svojprávnosti alebo naopak.
(2) Návrh na zrušenie pozbavenia svojprávnosti alebo premenu úplného pozbavenia svojprávnosti na čiastočné pozbavenie svojprávnosti, ako aj sťažnosť proti zamietnutiu týchto návrhov môže podať aj osoba pozbavená svojprávnosti.
(3) Ak sa však zamietne návrh na zrušenie alebo premenu pozbavenia svojprávnosti a ak podľa výsledkov vyšetrenia možno bezpečne predpokladať, že v najbližšom čase sa nedá očakávať vyliečenie alebo značné zlepšenie, môže sa súd usniesť, že pred uplynutím primeranej lehoty, ktorá nesmie byť dlhšia ako tri roky, nie je prípustný opätovný návrh na zrušenie alebo premenu pozbavenia svojprávnosti, pokiaľ sa dostatočne nespravdepodobní, že sa zlepšil stav osoby pozbavenej svojprávnosti. Ak bol návrh predsa podaný, možno ho odmietnuť bez ďalšieho konania.
DRUHÝ DIEL.
POVOLENIE DRŽAŤ V ÚSTAVE. § 292.
(1) Správa ústavu je povinná oznámiť súdu, v obvode ktorého je ústav, najneskoršie do štyridsaťosem hodín prijatie každého chorého, ktorý nebol prijatý na vlastnú žiadosť.
(2) Dobrovoľný vstup do ústavu musí byť potvrdený písomným vyhlásením, urobeným pred správou ústavu a dvoma svedkami; vyhlásenie možno kedykoľvek odvolať. Len čo chorý, ktorý bol prijatý do ústavu na vlastnú žiadosť, je obmedzený vo voľnom pohybe alebo styku s vonkajším svetom, je správa ústavu povinná aj o takom chorom urobiť oznámenie súdu najneskoršie do štyridsaťosem hodín od času, keď toto obmedzenie začalo.
§ 293.
(1) Súd, v obvode ktorého je ústav, začne ihneď z úradnej povinnosti konanie o povolenie držať v ústave a rozhodne o ňom podľa možnosti do tridsiatich dní po tom, čo došlo oznámenie podľa § 292. Toto konanie súd nezačne, ak bolo prijatie do ústavu nariadené súdom.
(2) Proti usneseniu, ktorým sa nariaďuje prepustenie z ústavu, môže podať sťažnosť aj správa ústavu. Usnesenie možno vykonať len po nadobudnutí právoplatnosti.
§ 294.
(1) Účinnosť usnesenia o povolení držať v ústave zanikne uplynutím jedného roku odo dňa jeho vydania, pokiaľ v usnesení nie je určená kratšia lehota. Ak sa má držanie v ústave predĺžiť nad túto lehotu, treba vykonať nové vyšetrenie a súd musí znovu rozhodnúť o povolení ďalšieho držania, pokiaľ opatrovanský súd medzitým nenariadil, aby osoba držaná v ústave bola naďalej v ňom ponechaná.
(2) Usnesenie o povolení držať v ústave neprekáža, aby opatrovanský súd neurobil iné opatrenie.