Podle § 64, odst. 1, č. 3 ústavní listiny předkládám ústavodárnému Národnímu shromáždění mírovou smlouvu mezi mocnostmi spojenými a sdruženými na straně jedné a Maďarskem na straně druhé, podepsanou v Paříži dne 10. února 1947, k vyslovení souhlasu.

Príprava mierových smlúv a riešenie povojnových problémov bolo predmetom rokovania Spojencov ešte pred ukončením druhej svetovej vojny.

Po slávnostnom vyhlásení zahraničných ministrov Spojených štátov amerických, Sväzu sovietskych socialistických republík a Spojeného Kráľovstva na Moskovskej konferencii roku 1943, že jednotný postup pri vedení vojny bude zachovaný po jej ukončení pri organizácii mieru a bezpečnosti, rozhodli sa zástupcovia troch veľmocí na Krymskej konferencii vo februári 1945, že urobia spoločné opatrenia na rozriešenie politických a hospodárskych problémov ako národov oslobodených z nacistickej nadvlády, i národov bývalých satelitov osi.

Na Postupimskej konferencii bola zriadená Rada zahraničných ministrov, složená zo zástupcov Sväzu sovietskych socialistických republík, Spojených štátov amerických, Spojeného Kráľovstva, Francúzska a Číny, ktorá bola zmocnená, aby pripravila mierové smluvy s Talianskom, Rumunskom, Bulharskom, Maďarskom a Fínskom. Po prvom zasadaní Rady zahraničných ministrov v Londýne od 11. septembra do 2. októbra 1945 bolo v decembri 1945 na konferencii zahraničných ministrov v Moskve rozhodnuté v súlade s usnesením Postupimskej konferencie, že mierové smluvy budú vypracované zástupcami mocností, ktoré prijaly kapituláciu príslušného porazeného štátu, a že teda

1. mierovú smluvu s Talianskom navrhnú: ministri zahraničných vecí Spojených štátov amerických, Sväzu sovietskych socialistických republík, Spojeného Kráľovstva a Francúzska, ktorá bude v tomto prípade pokladaná za signatára dohody o prímerí s Talianskom,

2. mierovú smluvu s Rumunskom, Bulharskom a Maďarskom navrhnú ministri zahraničných vecí Sväzu sovietskych socialistických republík, Spojených štátov amerických a Spojeného Kráľovstva a

3. mierovú smluvu s Fínskom navrhnú ministri zahraničných vecí Sväzu sovietskych socialistických republík a Spojeného Kráľovstva.

Smluvy potom maly byť predložené Spojeným národom, ktoré sa zúčastnily vojny.

Od januára do apríla 1946 pripravili zástupcovia zahraničných ministrov návrhy mierových smlúv, ktoré boly Radou zahraničných ministrov na zasadaní v Paríži od 25. apríla do 16. mája a od 15. júna do 12. júla 1946 prerokované a dokončené.

Dňa 29, júla 1946 začala sa Parížska konferencia, složená z piatich veľmocí a zo všetkých členov Spojených národov, ktorí sa účinne zúčastnili podstatnými vojenskými silami vojny proti nepriateľským štátom v Europe; medzi nimi bolo i Československo.

Smluvy boly prerokované v desiatich komisiách a to v piatich komisiách politických a územných (pre Taliansko, Rumunsko, Maďarsko, Bulharsko a Fínsko), vo dvoch komisiách hospodárskych a finančných (pre Taliansko a pre Balkán, Fínsko) v komisii vojenskej, v komisii právnej a redakčnej a generálnej komisii. Rokovací poriadok bol stanovený osobitnou komisiou pre organizáciu a procedúru. Zástupcovia porazených štátov a pozvaných štátov spojeneckých, na konferencii nezastúpených, boli vypočutí v plenárnych schôdzach a v niektorých prípadoch aj v komisiách. Konferencia ukončila práce dňa 15. októbra 1946 a jej doporučenia boly predložené Rade zahraničných ministrov, ktorá v New Yorku od 4. novembra do 13. decembra 1946 vypracovala konečné texty mierových smlúv. Smluvy potom boly dňa 10. februára 1947 podpísané v Paríži. Československo b.olo najviac a priamo zainteresované na smluve s Maďarskom.

Mierová konferencia, vidiac svoju úlohu v spravodlivej úprave nevyriešených otázok a vo vytvorení základu pre priateľské vzťahy medzi Mocnosťami spojenými a sdruženými a Maďarskom, tak aby Maďarsko mohlo byť prijaté za člena Spojených národov, vychádzala z týchto skutočností:

1. že Maďarsko, ktoré sa stalo spojencom hitlerovského Nemecka a zúčastnilo sa po jeho boku vojny proti Sväzu sovietskych socialistických republík, Spojeným štátom americkým, Spojenému Kráľovstvu a iným Spojeným národom, nesie svoj podiel zodpovednosti za túto vojnu.

2. že však dňa 28. decembra 1944 prerušilo styky s Nemeckom, vypovedalo mu vojnu a dňa 28. januára 1945 uzavrelo prímerie s vládami Sväzu sovietskych socialistických republík, Spojených štátov amerických a Spojeného Kráľovstva, zastupujúcimi všetky Spojené národy, ktoré boly vo vojne s Maďarskom.

Okrem obvyklých otázok, vyplývajúcich z likvidácie vojnového stavu, vyžadovaly osobitnej úpravy problémy, dané charakterom druhej svetovej vojny, v ktorej Maďarsko stálo vo fronte fašistických útočníkov. Z nich niektoré boly povahy všeobecnej a ich riešenie bolo vtelené do osnov všetkých mierových smlúv. Naproti tomu iné otázky pre svoj špeciálny ráz boly začlenené do mierových smlúv priamo na mierovej konferencii na základe doplňovacích a pozmeňovacích návrhov zúčastnených štátov.

Československo informovalo už Radu zahraničných ministrov v máji 1946 o svojich požiadavkách a podalo jej o nich memorandum, v ktorého prílohách boly zvlášť rozvedené otázky odsunu obyvateľstva maďarského pôvodu z Československa a úpravy hraníc.

Od počiatku československého úsilia vytvoriť z Československa národný štát Čechov a Slovákov bolo jasné, že problém maďarskej etnickej skupiny na Slovensku, hoci v srovnaní s odsunom Nemcov vcelku nepatrný, bude predstavovať po stránke medzinárodnej a diplomatickej problém omnoho obťažnější. Odsun Nemcov bol rozhodnutý v Postupimi ešte pred vlastným rokovaním o mierovej smluve s Nemeckom, kým odsun Maďarov mohol byť riešený až v mierovej smluve uzavieranej už s uznanou, právoplatnou maďarskou vládou. Napriek opätovným pokusom, urobeným v tomto smere, nepodarilo sa získať obe anglosaské delegácie pre myšlienku pojať československú požiadavku odsunu maďarskej národnej skupiny zo Slovenska do návrhu mierovej smluvy a bolo sa treba spokojiť s možnosťou navrhnúť ju až na samotnej konferencii.

Československo teda na Parížskej konferencii predložilo všetky svoje požiadavky znovu vo forme doplnkov a pripomienok k príslušným článkom návrhu mierovej smluvy. Československo v nich uplatňovalo úplnú nulitu rozhodnutia viedenskej arbitráže do všetkých dôsledkov, úpravu hraníc pri Bratislave, zákaz revizionistickej propagandy, uskutočnenie zásady národného štátu Čechov a Slovákov odsunom obyvateľstva maďarského pôvodu z Československa a súbežne s Juhosláviou vydanie predmetov tvoriacich kultúrny majetok oboch štátov, ktoré sa dostaly po r. 1848 v dôsledku maďarskej nadvlády pred rokom 1919 do držby maďarského štátu alebo maďarských verejných inštitúcií.

V rozpravách politickej a územnej komisie pre Maďarsko a ich osobitných podvýborov sa vyhovelo československým požiadavkám; pokiaľ išlo o návrh na odsun 200.000 osôb maďarskej národnosti z Československa, boly síce uznané konferenciou jeho pohnútky, dôvody a účel, avšak nebolo možné dosiahnuť takého jej usnesenia, aby záväzok prijať tieto osoby bol Maďarsku uložený mierovou smluvou, a to preto, že sa pre navrhovaný odsun Maďarov verejne vyslovila z veľmocí len delegácia Sväzu sovietskych socialistických republík. Pre prípad hlasovania bola zaistená podpora Francúzska. Chtiac dosiahnuť v tejto otázke usnesenia za daného stavu veci pre seba uspokojivého a zároveň všetkým delegáciám prijateľného, zmenilo Československo svoj pôvodný návrh tak, že mierovou smluvou by bolo Maďarsku uložené, aby započalo s Československom rokovanie o rozriešení problému obyvateľstva maďarského etnického pôvodu, ktoré nebude presídlené do Maďarska v rámci dohody o výmene obyvateľstva zo dňa 27. februára 1946. Ak by nedošlo v lehote 6 mesiacov odo dňa, keď smluva nadobudne účinnosť, k dohode, malo by Československo právo obrátiť sa na Radu zahraničních ministrov o pomoc pri konečnom riešení.

Podávajúc svoj návrh, upozornilo Československo na svetovom fóru na naliehavosť problému pre europský mier. I tie delegácie, ktoré sa postavily proti pôvodne navrhnutej formulácii návrhu plne uznaly právo Československa na národný štát, a okrem toho bola zástupcami všetkých veľmocí veľmi jasne vyslovená zásada, že po skúsenostiach druhej svetovej vojny nemožno už otázku národnostných skupín riešiť poskytnutím menšinových práv.

Pri stanovení vojenských podmienok mali Spojenci na zreteli psychologický účinok veľkorysého riešenia, ktoré by zabránilo vyvolaniu revizionistických snáh.

Oproti vojenským ustanoveniam mierovej smluvy Trianonskej táto smluva je pre Maďarsko priaznivejšia.

Trianonská smluva stanovila nielen oveľa nižší počet branných síl, ale určovala tiež organizáciu jednotiek, ich výzbroj, početný pomer dôstojníkov a poddôstojníkov a dĺžku vojenskej služby. Zakazovala vojenskú mobilizáciu a prípravu k nej. Obmedzovala policajné a žandárske sily. Zakazovala tiež niektoré bojové prostriedky, ktoré sú teraz povolené.

Vojenské ustanovenia sú jednotné pre všetky bývalé satelitské štáty. Počty branných síl boly stanovené so zreteľom na celkový počet obyvateľstva, na dĺžku pozemných a vodných hraníc. V Maďarsku sa bral zreteľ na to, že Maďarsko je zo štyroch pätín svojich hraníc obklúčené potenciálnymi odporcami - tým povolený počet branných síl je pomerne vyšší ako u Talianska.

Hoci počet branných síl, povolených v Maďarsku je dvojnásobný v srovnaní s počtom predvídaným Trianonskou smluvou, nemožno v tom vidieť ohrozenie našej bezpečnosti, ktorá je zaistená politickými a územnými ustanoveniami mierovej smluvy a spojeneckou smluvou so Sväzom sovietskych socialistických republík.

Na poli hospodárskom a finančnom obsahuje mierová smluva, rovnaká ako ostatné mierové smluvy s bývalými satelitmi Nemecka, tieto hlavné zásady:

Reparácie. Sväz sovietskych socialistických republík, Československo a Juhoslávia dostávajú úhrnne 300 miliónov dolárov reparácií, z čoho pripadá na Československo 30 miliónov dolárov.

Reštitúcia. Okrem všeobecnej reštitučnej klauzuly, podľa ktorej majú porazené štáty vydať len zistiteľné veci, nachádzajúce sa na ich území, bolo do mierovej smluvy s Maďarskom na návrh československej delegácie pojaté osobitné ustanovenie, ktorého účelom je dať materiálnu náplň všeobecnému vyhláseniu o nulite Viedenskej arbitráže, obsaženému v politických klauzulách. Ide o výnimku bez precedentu v riešení týchto otázok, pretože Československu sa dostáva okrem obvyklej reštitúcie plná náhrada za všetko to, čoho sa Maďarsko z nášho verejného majetku zmocnilo v dôsledku viedenského diktátu.

Kompenzácia. Za majetky, práva a majetkové účasti, patriace príslušníkom Spojených národov, pokiaľ tieto boly poškodené na území maďarskom, sa priznáva náhrada škody vo výške dvoch tretín utrpenej ujmy.

Likvidácia. Na uspokojenie pohľadávok, vzniklých Spojeným národom oproti Maďarsku pred vojnou alebo z mierovej smluvy, môžu signatári smluvy zadržať a likvidovať majetok maďarského štátu a jeho príslušníkov, nachádzajúcich sa na ich území.

Otázka nového režimu na Dunaji mohla byť pre protichodnosť názorov veľmocí riešená v mierovej smluve iba všeobecným vyhlásením zásady slobody obchodu a plavby na Dunaji, ktorého presná náplň má byť stanovená na budúcej konferencii o Dunaji.

Všetky návrhy politické, vojenské a hospodárske podané Československom boly po prevedených zmenách prijaté jednomyseľne Parížskou konferenciou.

Mierová smluva sa skladá z úvodu a zo 42 článkov, zaradených do týchto častí:

I. Hranice Maďarska (článok 1).

II. Politické klauzuly (článok 2-11).

III. Vojenské klauzuly (článok 12-21).

IV. Stiahnutie spojeneckých vojsk (článok 22).

V. Reparácia a reštitúcie (článok 23 a 25).

VI. Hospodárske klauzuly (článok 26-37).

VII. Klauzula o Dunaji (článok 38).

VIII. Záverečné klauzuly (článok 39-42) a zo 6 príloh:

I. Mapy maďarských hraníc.

II. Vymedzenie pojmu vojenského výcviku a vojenského leteckého výcviku.

III. Vymedzenie pojmu a súpis vojnového materiálu.

IV. Osobitné ustanovenia o určitých druhoch majetku:

A. Priemyselné, literárne a umelecké vlastníctvo.

B. Poistenie.

V. Smluvy, premlčanie a cenné papiere.

VI. Rozsudky.

V úvode sa hovorí, že smluvnými stranami sú Mocnosti spojené a sdružené, t. j, štáty, ktoré boly vo vojnovom stave s Maďarskom a bojovaly podstatnými vojenskými silami proti nepriateľským štátom v Europe na strane jednej a Maďarsko na strane druhej. V úvode sa ďalej vyjadruje správanie Maďarska za vojny, jeho podiel na zodpovednosti a poznamenáva sa, že po vyriešení všetkých dosiaľ otvorených otázok bude jeho žiadosť o prijatie Spojenými národmi podporovaná signatármi.

Časť I. Hranice Maďarska.

Čl. 1. vyhlasuje rozhodnutia Viedenskej arbitráže zo dňa 2. novembra 1938 a 30, septembra 1940 za nulitné. Stanoví, že hranice Maďarska s Rakúskom, Juhosláviou a Rumunskom zostanú rovnaké ako boly dňa 1. januára 1938. Vymedzuje podrobne hranice Maďarska voči Československu, ktoré sa menia proti stavu z 1. januára 1939 tak, že Maďarsko odstupuje Československu obce Horváthjárfalu, Oroszvár a Dunacsún, na pravom brehu Dunaja pri Bratislave.

Časť II. Politické klauzuly.

Čl. 2. ukladá Maďarsku, aby poskytovalo všetkým obyvateľom bez ohľadu na rasu, pohlavie, jazyk alebo náboženstvo ľudské práva a prizpôsobilo tejto zásade svoje vnútorné zákonodarstvo.

Čl. 3. nariaďuje Maďarsku, aby zrušilo a nezaviedlo znovu zákonodarstvo diskriminujúce z dôvodov sympatie alebo podpory Spojených národov alebo rasového pôvodu.

Čl. 4. zaväzuje Maďarsko, že nepripustí trvanie a činnosť organizácií, šíriacich propagandu namierenú proti Spojeným národom, ani takých organizácií, ktorých cieľom by bolo pozbaviť ľud jeho demokratických práv. Ustanovenie pôvodného návrhu mierovej smluvy o rozpustení a zákaze organizácií fašistického typu či politických, vojenských alebo polovojenských, ako aj všetkých organizácií šíriacich propagandu nepriateľskú proti niektorému zo Spojených národov, bolo doplnené na návrh Československa výslovným uvedením propagandy revizionistickej.

Čl. 5. zaradený do mierovej smluvy s Maďarskom na návrh Československa ukladá Maďarsku, aby do šesť mesiacov započalo rokovanie s Československom o dohode ohľadom riešenia problému maďarského obyvateľstva v Československu. Ak toto rokovanie nepovedie k dohode, Československo je oprávnené predložiť otázku Rade zahraničných ministrov a požiadať ju o pomoc pre konečné jej riešenie.

Čl. 6. nadväzuje na vyhlásenie veľmocí o vojnových zločinoch, urobené na Moskovskej, Krymskej a Postupimskej konferencii, ukladá Maďarsku súčinnosť pri zisťovaniach a súdení vojnových zločincov a osôb, ktoré sa dopustily porušenia zákonov svojej krajiny zradou alebo spoluprácou s nepriateľom.

Čl. 7. sa týka uznania Maďarskom mierových smlúv s Talianskom, Rumunskom, Bulharskom a Fínskom a iných úprav, likvidujúcich dôsledky vojny v pomere k Rakúsku, Nemecku a Japonsku.

Čl. 8. stanoví ukončenie vojnového stavu medzi Maďarskom a Rumunskom.

Čl. 9. ukladá Maďarsku, aby prijalo opatrenia, likvidujúce Spoločnosť národov a Stály dvor medzinárodnej spravodlivosti.

Čl. 10. dáva každej z Mocností spojených a sdružených možnosť, aby notifikáciou zachovaly v určenej lehote, alebo opäť uviedly v účinnosť obojstranné predvojnové smluvy s Maďarskom, na ktorých majú záujem.

Čl. 11. navrhnutý Československom a Juhosláviou, ukladá Maďarsku, aby vydalo týmto štátom archívy a iné historické a umelecké predmety patriace do ich kultúrneho dedictva.

Čl. 12. obsahuje všeobecné obmedzenia.

Celkové vyzbrojenie armády a opevnenia majú slúžiť iba na udržanie vnútorného poriadku a na miestnu obranu hraníc. Tomu treba rozumieť tak, že opevnenia nesmú byť takého rázu, aby mohly slúžiť za základňu pri útoku alebo pre umožnenie útoku úsporou mobilných síl.

Význam pohraničných opevnení je stále snižovaný pokrokom techniky a rozsiahle mohutné a hlboké opevnenia sa zdajú dnes mimo dosahu hospodárskych možností malých štátov.

V talianskej smluve sú presnejšie ustanovenia o opevneniach, poťažne o zákaze stavať trvalé opevnenia na hraniciach s Francúzskom a s Juhosláviou do hĺbky 20 km. Toto obmedzenie je odôvodnené vyšším potenciálom Talianska. Československo netrvalo na podobnom obmedzení pohraničných opevnení i z dôvodu, že bolo rozhodnuté, aby smluvy so všetkými balkánskymi štátmi maly rovnaké znenie a tiež v záujme slovanskej politiky nechcelo priťažovať Bulharsku a tiež Rumunsku.

V literách a, b, sa stanoví početnosť maďarskej armády, ktorá nesmie prevyšovať 65.000 pozemných a riečnych síl a 5 tisíc mužov leteckých síl.

Celkový počet 70.000 mužov znamená úhrnný počet všetkých ozbrojených pozemných, vzdušných, riečnych, protilietadlových a pohraničných síl, počítajúc do toho veliaci personál bojových jednotiek a služieb.

Maďarsko môže mať len 90 vojenských lietadiel a z nich najviac 70 bojových. Bombardovacie lietadlá sú vôbec zakázané a ani povolené lietadlá nesmú mať nijaké osobité zariadenia pre dopravu púm.

Čl. 13. ustanovuje, že nadpočetné stavy, prevyšujúce povolený počet branných síl, musia byť rozpustené do šiestich mesiacov po nadobudnutí účinnosti mierovej smluvy.

Čl. 14. ustanovuje, že nijaká iná osoba nad povolený počet 70.000 mužov nesmie konať vojenský výcvik. Čo treba rozumieť pod vojenským výcvikom, je definované v prílohe II s vyhovujúcou presnosťou a obsahuje všetky známe metódy otvoreného i skrytého vojenského výcviku.

Naše záujmy sa budú musieť sústrediť na bedlivé pozorovanie vývoja v Maďarsku, aby jeho branné sily si zachovaly len obranný charakter, aby si maďarská armáda nemohla vycvičiť väčšie zálohy a aby sa tak nemohla premeniť v káder celonárodných branných síl.

Čl. 15. zakazuje Maďarsku držbu, výrobu a výskum atomových zbraní, ako aj samohybných a hocako riadených striel (rakiet a zariadení na odpaľovanie takýchto striel). Tento zákaz sa týka torpéd typov privádzaných k výbuchu ináč ako dotykom, ďalej morských mín, ľudských torpéd, ponoriek a motorových člnov na vrhanie torpéd a hocakých špeciálných útočných lodí.

Význam týchto ustanovení treba vidieť v tom, že spojeneckí odborníci súdia, že:

1. vedecký pokrok umožní i hospodársky slabým štátom využitie atomovej energie v dohľadnej dobe,

2. že rakety, strely a nálože, založené na reakčnom alebo prúdovom princípe sú najnebezpečnejšími útočnými zbraniami prítomnosti a najmä budúcnosti.

Podľa čl. 16. Maďarsko nesmie si ponechať, vyrábať alebo iným spôsobom získavať iný vojnový materiál okrem toho, čo najnutnejšie potrebuje na udržavanie branných síl povolených podľa čl. 12. Znemožňuje tak vytvorenie materiálnych záloh okrem normálnych, určených na náhradu prirodzeného úbytku a znemožňuje existenciu prostriedkov pre vytvorenie takých záloh.

Čl. 17. stanoví, že vojnový materiál spojeneckého pôvodu, prevyšujúci potreby povolených počtov branných síl, bude odovzdaný Spojencom.

Maďarský vojnový materiál, prevyšujúci potrebu, bude vydaný bez náhrady vládam Sväzu sovietskych socialistických republík, Veľkej Británie a Spojených štátov amerických.

Takisto bude týmto trom vládam vydaný nadpočetný materiál nemeckého pôvodu.

Maďarsko nesmie nakupovať ani vyrábať vojnový materiál nemeckého pôvodu alebo podľa nemeckých výrobných plánov.

Nesmie zamestnávať nemeckých technikov alebo školiť technických odborníkov, ktorí boli alebo sú príslušníkmi Nemecka.

Zaujímavým zjavom v smluve je, že spojenci ponechávajú Maďarsku spojenecký nemecký vojnový materiál, ktorý už má, na krytie výzbrojových potrieb pre povolený počet branný síl.

Čl. 18. sa Maďarsko zaväzuje k plnej spolupráci so spojencami, smerujúcej na to, aby sa Nemecku zabránilo vyzbrojovanie, prípadne mimo územia Nemecka.

Čl. 19. sa Maďarsko zaväzuje, že nebude objednávať ani vyrábať civilné lietadlá nemeckého alebo japonského typu alebo lietadlá, obsahujúce podstatné súčiastky nemeckého alebo japonského pôvodu či konštrukcie.

Tento zákaz je namierený nielen proti vývinu leteckého priemyslu v Nemecku, ktorý bude pravdepodobne celkom zakázaný, ale i proti štátom, kde by sa nemecká letecká technika mohla uchytiť (napr. v neutrálnych štátoch).

Čl. 20. sa stanoví doba platnosti vojenských ustanovení tejto smluvy. Vojenské zaväzky sa môžu zrušiť alebo čiastočne pozmeniť iba dohodou medzi Mocnosťami spojenými a sdruženými a Maďarskom, alebo keď sa stane Maďarsko členom Organizácie Spojených národov, dohodou medzi Radou bezpečnosti a Maďarskom.