Předseda: Josef David.

Místopředsedové: Hodinová-Spurná, dr Ševčík, Tymeš.

Zapisovatelé dr Kokeš, dr Neuman.

Členové vlády: Ministr Masaryk, státní tajemník dr Clementis.

141 poslanců podle presenční listiny.

Z kanceláře NS: tajemník NS dr Madar, zástupce tajemníka NS dr Ramajzl.

1. Rozprava o prohlášení ministra zahraničních věcí podle § 64 jednacího řádu, učiněném ve 42. schůzi ústavodárného Národního shromáždění.

2. Zpráva výboru imunitného o žiadosti krajského súdu v Chebu o súhlas s trestným stíhaním posl. Podzimka (tlač 455).

3. Zpráva výboru imunitního o žádosti okresního soudu ve Staré Lubovni za souhlas s trestním stíháním posl. Horvátha (tisk 456).

4. Zpráva výboru imunitného o žiadosti krajského súdu trestného v Prahe o súhlas k trestnému stíhaniu posl. Horna (tlač 457).

5. Zpráva výboru imunitního o žádosti okresního soudu ve Staré Lubovni za souhlas s trestním stíháním posl. Horvátha (tisk 458).

6. Zpráva výboru imunitního o žádosti okresního soudu v Bytči za souhlas s trestním stíháním posl. Hanzela (tisk 459).

7. Zpráva výboru imunitního o žádosti okresního národního výboru ve Šternberku za souhlas k trestnímu stíhání administrativnímu posl. Hořínka (tisk 460).

Místopředsedkyně Hodinová-Spurná (zvoní): Zahajuji 43. schůzi ústavodárného Národního shromáždění.

Sděluji, že dovolenou podle § 2, odst. 4 jednacího řádu dala jsem na dnešní schůzi posl. Žáčkové-Batkové, Dědovi, dr Hobzovi, Slívovi, Steinerovi, inž. Sochorci, Vidovi, dr Řehulkovi, dodatečně pro včerejší schůzi posl. Součkovi, Klíchovi.

Přistoupíme k projednávání prvého odstavce pořadu, jímž jest

1. Rozprava o prohlášení ministra zahraničních věcí podle § 64 jedn. řádu, učiněném ve 42. schůzi ústavodárného Národního shromáždění dne 20. března 1947 - pokračování.

Přihlášeni jsou ještě tito řečníci: posl. dr Brúha, Šulík, Viboch, dr Horáková, dr Belluš, Evžen Erban.

Uděluji slovo prvnímu přihlášenému řečníku, jímž je pan posl. dr Brúha.

Posl. dr Brúha: Slávna snemovňa, panie a páni!

Dovoľte mi, aby som úvodom predniesol niekoľko závažných slov na okraj našej parlamentnej praxe. Robím tak v pevnej viere, že tieto slová nájdu na kompetentných miestach sluchu a že tak odstránime nedostatky, ktoré sú na úkor kvality práce našich poslancov v tomto parlamente.

O čo vlastne ide? Ide o tú skutočnosť, že členovia tohto parlamentu neboli spôsobom nepripúšťajúcim žiadnych pochybností včas informovaní o tom, že dňa 20. marca prednesie pán minister zahraničných vecí Ján Masaryk výklad o našej zahraničnej politike a situácii. Výklad tak ďalekosiahleho významu, najmä so zreteľom na dnešnú medzinárodnú situáciu, si zasluhuje, aby členovia tohto parlamentu o tom boli včas informovaní, aby sa mohli pripraviť na rozpravu o tomto výklade tým viac, že fakticky nebola daná možnosť pripraviť sa na rozpravu ani po prednesení tohto výkladu, keďže medzi prednesom a rozpravou nebolo žiadne medzidobie, v ktorom by sa bolo možno na túto rozpravu pripraviť, to znamená, ministrov výklad preštudovať, analyzovať a hľadať cesty, ako v dnešnej komplikovanej medzinárodnej situácii prispieť k zlepšeniu a upevneniu našej pozície v medzinárodnom svete.

Som toho názoru, že v našom parlamente musíme vytvoriť tradíciu, aby výklad ministra zahraničných vecí o medzinárodnej situácii bol takou udalosťou, ktorá by bola stredobodom pozornosti a činnosti nášho parlamentu. Nazdávam sa, že by parlament mal byť o medzinárodnej situácii informovaný pánom ministrom zahraničných vecí pravidelne, menovite dnes, v období, keď sa kladú základy trvalého mieru. Nemôže byť pochyby o tom, že najmä naša strana, ktorá nemá možnosť nadobúdať na iných kompetentných fórach autentické zprávy o medzinárodnej situácii a politike, domáha sa čím častejších, a ja zdôrazňujem, čím dôkladnejších výkladov ministra zahraničných vecí a opätovne zdôrazňujem, čím dôkladnejších rozpráv o týchto výkladoch, ale najmä za plnej účasti pánov poslancov. Nazdávam sa, že výklad o zahraničnej politike a situácii nemá byť len chronologickým zachytením udalostí, ale dôkladným rozborom. Ak je potrebné, netreba sa obávať vylúčiť verejnosť, lebo poslanci musia mať jasný obraz o tom, čo sa vo svete deje. Ak parlament má mať v našom demokratickom zriadení to postavenie, ktoré chceme aby mal, závisí to nie v poslednej miere od nás poslancov samotných.

Pred zaoberaním sa vlastnou matériou výkladu pána ministra zahraničných vecí, keďže ide vlastne o prvý výklad o zahraničnej situácii a politike v tomto ústavodarnom Národnom shromaždení, považujem za potrebné, aby som aj s tohto miesta, so zreteľom na dnešnú medzinárodnú situáciu, aspoň v krátkosti a všeobecnosti tlmočil stanovisko Strany Slobody k našej zahraničnej politike.

Vychádzajúc zo všeľudského solidarizmu, sme za účinnú kolektívnu medzinárodnú spoluprácu a preto sa dávame celkom do služieb Organizácie spojených národov.

Moderný vývin, vďaka vyspelému technickému pokroku a všeobecnému mravnému hnutiu speje nezadržiteľne k vytvoreniu myslenej a ideovej jednoty ľudstva, ale aj k jednote pevne organizovanej, udržovanej spoločným záväzným právnym poriadkom, v ktorom by bola ohraničovaná bezuzdná sobeckosť jednotlivcov, jednotlivých národov a štátov. Rovnobežne so silami, upevňujúcimi medzinárodnú jednotu, pracujú však stále aj mocné sily, ktoré túto jednotu ohrozujú a ničia, a je preto povinnosťou nás všetkých činne spolupracovať na upevnení prirodzenej jednoty ľudstva. Predtým bude potrebné všemožne podporovať zariadenia, ktoré môžu znemožniť nebezpečenstvo vojny a udržať trvalý svetový mier. Rovnako bude našou úlohou upevňovať prirodzené spoločenstvo národov prostriedkami sociálnymi i psychologickými vo smere správneho chápania medzinárodných a všeľudských vzťahov, aby sa vyvrátily bludné náuky o politickej a hospodárskej hegemónii niektorého národa, štátu, alebo ich blokov, a o akomsi prirodzenom predurčení niektorej rasy k vláde nad svetom. Treba pracovať na mravnom odzbrojení, pestovať povedomie všeľudskej spolupatričnosti a umožňovať pokojné spolunažívanie medzi ľuďmi. Vychádzajúc z týchto všeobecných zásad nebudeme sa brániť prevziať kolektívne medzinárodné záväzky a v prípade potreby podrobiť sa aj obmedzeniu absolútnej suverenity nášho svrchovaného štátu. Nebudeme sa však ani brániť bilaterálnym medzištátnym smluvám priateľstva alebo spojenectva, naopak, budeme ich vítať a budú prostriedkom k utuženiu širšej medzinárodnej spolupráce.

Náš národný štát potrebuje účinného medzinárodného zabezpečenia, aby splnil všetky svoje úlohy. Preto spojenecká smluva našej republiky so Sväzom sovietskych socialistických republik je prirodzeným a nevyhnutným výrazom našej medzinárodnej politiky, vyplývajúcej z celkovej svetovej situácie, zemepisnej polohy nášho štátu a slovanského charakteru oboch našich národov. Spojenectvo so Sväzom sovietskych socialistických republik je najlepšou zárukou našej samostatnosti, najsilnejšou ochranou pred každým útočníkom a najúčinnejším činiteľom mierovým v celej strednej Europe. Vítame priateľské, poťažne spojenecké smluvy s ostatnými slovanskými štátmi a budeme sa usilovať o ich uskutočnenie a mužné dodržiavanie.

Sme taktiež za srdečné priateľstvo so západnými mocnosťami. Veľkou Britániou, Spojenými štátmi a Francúzskom, ktoré sa veľkou mierou pričinily o naše oslobodenie a ku ktorým nás pojí priateľský vzťah, vyplývajúci z rovnakého rázu kultúry, demokratických ideálov a občianskych slobôd.

A teraz by som sa chcel aspoň v krátkosti zaoberať najmä dvomi úsekmi výkladu pána ministra zahraničných vecí, a to našich vzťahov k Maďarsku a k bratskému Poľsku. Náš vzťah s Maďarskom od vzniku našej republiky z r. 1918 bol vždy neutešený. Bolo to prirodzené, lebo Maďarsko nechcelo pochopiť, že sa musí smieriť s tým, že doba ovládania nemaďarských národov a území nimi obývaných raz navždy pominula. Nie s našej strany bola dávaná príčina k neutešenému susedskému vzťahu medzi Maďarskom a našou republikou. Maďarsko nenechalo využitú žiadnu príležitosť, aby verejne i tajne, doma i za hranicami nezdôrazňovalo, že sa nikdy nesmieri so svojimi trianonskými hranicami a pracocalo vytrvale, aby dosiahlo zmeny týchto hraníc. Pracovalo doma i v cudzine, ale najmä pracovalo u nás v republike, kde malo silnú piatu kolonu vo svojej značnej menšine u nás. Nechcem sa vracať ku všetkému, čo Maďarsko v záujme svojho revizionizmu urobilo - je to dostatočne známe. Nemôžem však obísť jeho zvýšenú aktivitu, ako aj jeho menšiny u nás, v osudnom roku 1938. V dobe pre našu republiku najhoršej vedľa Nemcov boli to hlavne Maďari, ktorí svojou agresiou podstatne prispeli k tým pre nás tragickým udalostiam, ktoré končily Mníchovom a viedenskou arbitrážou. Ani potom nebolo Maďarsko ukojené a pracovalo ďalej, lebo sa nikdy nevzdalo myšlienky obnovenia veľkej ríše Svätoštefánskej koruny, a keďže sa zdalo, že europské totalitné režimy sú na nezadržiteľnom postupe ku konečnému víťazstvu, rado sa dalo do ich služieb v pevnej viere, že raz dôjde k realizovaniu jeho veľkomaďarských ašpirácií. Všetky tieto vysnené perspektívy sa však náhle zrútily ako dom z karát a Maďarsko práve tak ako po prvej svetovej vojne opäť tu stálo ako vinník. Muselo sa vzdať všetkého toho, čo od svojich susedov v dobách fašistického útlaku - využívajúc svojho priateľstva s Nemeckom a Itáliou - násilím okupovalo.

Pre našu obnovenú republiku bolo jasné, že nemožno - pokiaľ ide o Maďarsko a jeho menšinu u nás - akceptovať stav, ktorý tu bol pred Mníchovom, ale že je proste treba vytvoriť nové predpoklady vzájomného nažívania medzi Maďarskom a našou republikou. Nebolo pochybností, že naša značná maďarská menšina je trvalým nebezpečenstvom pre náš obnovený štát. Bolo len samozrejmé, že sme sa snažili riešiť problém maďarskej menšiny obdobne, ako jsme riešili problém menšiny nemeckej, no situácia bola odlišná. Kým odsun nemeckej menšiny bol medzinárodne zaistený, nebolo tomu tak, pokiaľ išlo o riešenie otázky maďarskej u nás. Boly tu síce výhodnejšie predpoklady pre riešenie na oboch stranách, ale ten najdôležitejší moment, totiž súhlas víťazných mocnosti s riešením tohoto problému, chýbal. A tu, myslím, som pri jadre veci, ktorou sa chcem dôkladnejšie zaoberať.

Všetky naše vlády neboly ani chvíľu v pochybnostiach, že problém maďarskej menšiny u nás treba riešiť, a to čím skôr. Vyžadoval to eminentný záujem štátu, aby sa naša obnovená republika po odsune Nemcov a po vyriešení otázky Maďarov u nás stala konečne štátom národným, štátom, kde si budú rozhodovať iba Česi a Slováci. Ako som už bol spomenul, boly tu dobré predpoklady pre riešenie tejto otázky na obidvoch stranách, lebo obidva štáty maly navzájom veľké menšiny a preto sa zdalo, že nie je nič vhodnejšieho, nič prirodzenejšieho a nič spravodlivejšieho, ako si tieto menšiny navzájom vymeniť a tak konečne stvoriť tie najpriaznivejšie predpoklady pre lepšie susedské spolunažívanie s Maďarskom. Zdalo sa, že nový demokratický režim v Maďarsku si jasne uvedomil svoje postavenie v oslobodenej demokratickej Europe, a tak došlo pred rokom medzi Maďarskom a našou republikou k dohode o výmene obyvateľstva. Musím konštatovať, a ja to robím rád aj na tomto mieste, že naše vládne miesta urobily všetko, aby akcia výmeny obyvateľstva u našej menšiny v Maďarsku sa stretla s úspechom. Nebolo opominuté nič, čo by úspech akcie vedelo zvýšiť a zaistiť. A úspech sa dostavil napriek tomu, že s maďarskej strany bolo podniknuté všetko, aby akcia stroskotala. Za daných okolností bol to skutočne kus heroickej práce pre náš národ a štát a ja si považujem za povinnosť s tohto miesta poďakovať sa všetkým, ktorí priložili ruku k dielu, aby sa akcia výmeny obyvateľstva slovenskej a českej národnosti podarila, a tým jednak podstatne umožnili, aby sa naši rodáci vrátili do starej, ich očakávajúcej vlasti, a jednak podstatne prispeli k vytvoreniu národného štátu Čechov a Slovákov. Cez stotisíc našich rodákov sa prihlásilo na presídlenie a zdalo sa, že všetko hladko skončí. Záležalo už iba na dobrej vôli. Bohužiaľ, ako sme len pozdejšie zistili, tejto nebolo na maďarskej strane. Zdá sa, že sme boli prílišnými optimistami a že sme, neviem z akých dôvodov, pri riešení tejto otázky nezachovali takú obozretnosť a nezistili si také kautely, ktoré by nesplnenie dohody o výmene obyvateľstva znemožnily. Dnes je totiž taký stav, že Maďari dohodu o výmene obyvateľstva odopreli plniť, a keď sme sa obrátili na mierovú konferenciu v Paríži, aby sa touto otázkou zaoberaly víťazné mocnosti, boli sme odkázaní, aby sme sa s Maďarmi do šiestich mesiacov dohodli sami. Ešte máme všetci v dobrej pamäti, že ďalšie pokusy, aby dohoda predsa len bola uskutočnená, pred niekoľkými dňami v Prahe taktiež stroskotaly a tak celá, pre náš národ a štát významná otázka spočíva na mŕtvom bode.

Nazdávam sa, že je potrebné celú záležitosť osvetliť, aby sme mohli posúdiť, či sme urobili všetko, čo bolo v našich silách, aby sa toto pre nás životne dôležité dielo podarilo. Nazdávam sa, že výklad pána ministra zahraničných vecí nám nepodáva úplný obraz o tejto otázke a som toho názoru, aby nám mnohé závažné otázky, tak ako si to záujem veci vyžaduje, boly osvetlené.

Podľa dohody o výmene obyvateľstva mala technické a hospodárske problémy, spojené s výmenou obyvateľstva, riešiť smiešaná komisia, skladajúca sa z dvoch Slovákov a dvoch Maďarov. Rozhodnutia maly byť usnášané jednohlasne. V páde, že by jednohlasnosť nebola dosiahnutá, mal byť pribratý piaty člen ako predseda a potom by sa bolo rozhodovalo väčšinou hlasov. Už na zasadnutí v júli m. r. v Tatrách došlo k riešeniu niektorých problémov, pri ktorých v smiešanej komisii nedošlo k dohode. Napriek tomu však piaty člen vymenovaný nebol. Neviem, čo tomu stálo v ceste, a tak sa treba domnievať, že tohto piateho člena smiešanej komisie odoprel vymenovať činiteľ, ktorý ho podľa dohody vymenovať mal. Bez vymenovania piateho člena bola však smiešaná komisia nespôsobilá riešiť sporné otázky a zostáva teda celá dohoda o výmene obyvateľstva iluzórnou. Urobila vláda opatrenia, aby bol vymenovaný piaty člen Československo-maďarskej smiešanej komisie, ktorý mal pri riešení otázok, v ktorých nebolo dosiahnuté jednohlasnosti, predsedať? Ak toto vymenovanie záviselo od niekoho iného než od kontrahentov, postarala sa československá vláda ešte pred uzavretím dohody, aby tento piaty člen komisie bol vymenovaný?

V protokole k dohode prevzala Československá republika aj záväzok suspendovať konfiškáciu maďarských majetkov a záväzok vyplácania sociálnych podpôr prepusteným verejným zamestnancom maďarskej národnosti. V konfiškácii maďarských majetkov sa však pokračovalo a sociálna výpomoc nebola ešte do druhej polovice januára t. r. upravená. Pokiaľ ide o spomínanú sociálnu výpomoc, jedná sa približne o 2.300 verejných zamestnancov, ktorí boli prepustení preto, že sú maďarskej národnosti. Tým, že Československo nesplnilo tieto záväzky, bol daný Maďarom argument, že porušujeme dohodu, resp. že dohodu nedodržiavame, a tým aj zámienka, ktorou opodstatňovali svoj odpor k uskutočneniu výmeny obyvateľstva. Obidva tieto záväzky boly pojaté do protokolu k dohode, ktorý bol súčasne s dohodou podpísaný a ktorý vyhovel maďarským požiadavkám, kladeným pri uzavieraní dohody. V tom prípade, ak si vláda bola od prvopočiatku vedomá, že plnenie záväzkov uvedených v protokole nebude možné, podľa môjho názoru nemala uzavierať dohodu a mala sa postarať o to, aby Maďari boli prinútení uzavrieť dohodu aj bez záväzkov s našej strany. Ľahko sa povie, no predsa sa nazdávam, že situácia, v akej bolo Maďarsko v čase uzavierania dohody, dávala možnosť predpokladať, že priateľské rokovania, keby sa boly robily o nejaký čas neskoršie, by sa boly obnovily a že by tieto boly viedly k uzavretiu takej dohody, ktorá by nam nebola viazala ruky záväzkami, ktoré sme nechceli, poťažne nemohli plniť.

V protokole k dohode prevzala československá vláda aj ten záväzok, že až dotiaľ, kým nebude uzavretá dohoda, uvedená v ods. 4 tohto protokolu, vláda Československej republiky i naďalej suspenduje prevádzanie vypovedania a premiestňovania Maďarov s výnimkou opatrení odôvodnených právnymi predpismi o zamestnávaní pracovných síl. V ods. 4 je reč o dohode, ktorou by sa celkove a definitívne vyriešila otázka maďarského obyvateľstva v ČSR. Priznáva sa teda, že dohoda o výmene obyvateľstva rieši iba časť tohto problému. V odseku 5 sa vraví, že ak by nebolo možné dosiahnuť tejto generálnej dohody, vláda ČSR vyhradzuje si právo predniesť túto otázku na mierovej konferencii, alebo riešiť ju inými prostriedkami.