Paní a pánové, zmínil jsem se již o tom, že poslanecký klub československé sociální demokracie plně souhlasí s dosavadním postupem pana ministra zahraničních věcí. Dovolte mně jen, abych jménem klubu vyslovil přání, aby styk vlády s parlamentem, pokud jde o zahraniční politiku, byl častější a aby byl vlastně pravidelný. Vím dobře, že pro zahraniční politiku platí zvláštní pravidla a že vláda musí mít ve své zahraničně-politické činnosti určitou volnost a co největší iniciativu, ale s druhé strany se nemůžeme smířit s tím, že naše veřejnost a také parlament je až příliš často stavěn před hotové věci. Také parlament by měl znát více nejen o tom, co až dosud bylo vykonáno, nýbrž i o úmyslech a plánech do budoucnosti. Tento náš požadavek neznamená ani v nejmenším, že bychom snad s dosavadním postupem vlády nesouhlasili, naopak právě pro tento plný souhlas se zahraniční politikou vlády bychom si přáli, aby spolupráce mezi vládou a parlamentem i v oboru zahraniční politiky byla co nejužší. Jako ústavodárné Národní shromáždění s úspěchem obhájilo svá práva, pokud šlo o vypracování naší nové ústavy nebo o kontrolu dvouletého hospodářského plánu, stejně tak musí mu být poskytnuta plná možnost, aby vykonávalo vliv na obsah a směr naší zahraniční politiky. Vždyť výsledky zahraničně-politického snažení naší vlády se týkají osudu všech občanů naší republiky, jejichž volení zástupci tvoří tento slavný sbor, a nezapomínejme ostatně, že naše veřejnost vývoj zahraniční politiky sleduje neobyčejně pozorně a citlivě.

Paní a pánové, členové poslaneckého klubu čs. sociální demokracie na znamení souhlasu se zahraniční politikou naší vlády budou hlasovat pro schválení výkladu pana ministra zahraničních věcí. (Potlesk.)

Podpredseda Komzala (zvoní): Ďalším rečníkom je pán posl. Žiak. Dávam mu slovo.

Posl. Žiak: Slávne ústavodarné Národné shromaždenie!

Pán minister zahraničia v závere svojho expozé hovorí, že československá zahraničná politika môže sa vykázať za posledných 12 mesiacov kladnými výsledkami. Dovolím si vysloviť úctu i vďaku za tieto kladné výsledky. Ale nemôžem nepoukázať na jeden boľavý neúspech našej zahraničnej politiky, ktorý sa týka hrozného utrpenia a poníženia pol milióna Slovákov a Čechov, našich rodákov v Maďarsku, z ktorých sa 100.000 prihlásilo na presídlenie.

Víťazné mocnosti neriešily problém maďarskej menšiny na Slovensku tak, ako riešily otázku menšiny nemeckej v Čechách a na Morave. Hoci je Slovensko nedeliteľnou súčiastkou republiky a hoci je maďarská menšina podnecovaná maďarským revizionizmom a iredentou z maďarského anyaországu, od začiatku republiky v roku 1918 usilovala sa o rozklad Československa a dávala bezprostredne príčiny k porušovaniu mieru v strednej Europe, rozhodnutie veľkých mocnosti nevyznelo tak rázne a zaslúžene voči Maďarom ako vyznelo voči Nemcom. A prehlasujem, že Slovákom rovnako záleží na rýdzej slovanskosti našej republiky, ako iste záleží i bratom Čechom. A tento rys slovanskosti sme mohli docieliť len a jedine vysťahovaním Maďarov zo Slovenska do Maďarska, tak ako sme vysťahovali Nemcov do Nemecka. A mohli sme tento rys menovite podoprieť prisťahovaním Slovákov zo zahraničia, predovšetkým najväčšej slovenskej menšiny, Slovákov z Maďarska.

Vyvstáva otázka, či naša zahraničná politika nezameškala urobiť patričné opatrenia ešte pred skončením vojny, či sa podniklo s našej strany, so strany našej vlády všetko, aby veľmoci maďarskú otázku doriešily na poradách v Postupimi. A vyvstáva otázka, na ktorú nemáme doteraz jasnej odpovede, prečo skutočne v Postupimi veľmoci nedoriešily maďarskú otázku tak, ako problém nemeckej menšiny v Československu. Keď sme v otázke maďarskej menšiny nedosiahli riešenia podobného, ako sa dosiahlo v riešení s Nemcami v Čechách a problém slovenskej i českej menšiny v Maďarsku volal v historických časoch po definitívnom riešení, uzavrela sa, ako všeci dobre viete, dohoda medzi našou vládou a vládou maďarskou o presídlení Slovákov z Maďarska do Československa a Maďarov od nás do Maďarska.

V Maďarsku žije bezmála štvrtina Slovákov. Sú to naša krv a kosť. A my pozorujeme, ako táto naša slovenská rodina sa nám národne stráca, ako nám ona umiera. Ak sa veci budú vyvíjať tak, ako doteraz, zanedlho im odbavíme pohreb. Ale my živelne cítime, že sú oni naši, hovoria slovenskou rečou, modlia sa slovensky, občerstvovali sa v storočiach z tých samých duchovných a morálnych zdrojov ako my Slováci tu v Československej republike. Trpeli sme s nimi spoločné utrpenie do roku 1918, až vtedy sme sa rozišli, keď sme sa tu slobodne rozvíjali, a oni zostali v hroznom národnom, kultúrnom, hospodárskom a sociálnom otroctve. V tomto je ten veľký rozdiel. A my sa hlásime k nim a nesmieme ani nechceme dopustiť, aby sa nám stratili, aby nám národne umreli.

Pred rokom, 27. februára 1946 zástupcovia vlád československej i maďarskej podpísali dohodu o výmene v Pešti. Ľutujem, že o tejto dohode pán minister zahraničia nehovorí vo svojom expozé obšírnejšie, lebo ju pokladám skutočne za jednu boľavú vec našej zahraničnej politiky. Čo sa v tejto dohode povedalo? "Maďarská vláda nebude prekážať v presídlení osobám národnosti slovenskej a českej z Maďarska do Československej republiky. Československá republika vyslala alebo vyšle do Maďarska na svoje vlastné trovy zvláštnu komisiu, ktorú sme nazvali československou presídlovacou komisiou. Maďarsko poskytne československej presídlovacej komisii všetku podporu a ochranu, potrebnú k splneniu úlohy. Prihlášky Slovákov na presídlenie vybavujú se v lehote 3 mesiacov. Soznam osôb, ktoré se prihlásia na presídlenie, predloží zvláštna komisia maďarskej vláde. V lehote 6 mesiacov, počítaných odo dňa podpisu, československá vláda oznámi maďarskej vláde soznam osôb určených k presťahovaniu. Maďarská vláda sa zaväzuje prijať na svoje územie osoby takto prisťahované. O podrobnostiach dohodne sa a potrebné opatrenia urobí smiešaná komisia. Obe vlády si vzájomne poskytnú všetku pomoc a uľahčenie potrebné k vykonaniu presťahovania."

Toto je asi krátky obsah dohody. Ukázali sme v nej s našej československej strany ozaj dobrú vôľu a snahu a boli sme presvedčení, že dohodou o výmene pomôžeme maďarskej demokracii, ktorá sa fakticky rodila v týchto ťažkých časoch, aby sa zbavila revizionizmu, aby sa zbavila národnej nesnášanlivosti. No, veci sa majú tak, že sme nepomohli vari ani maďarskej demokracii a nadovšetko nepomohli sme našim bratom Slovákom, ktorých utrpenie volá do neba.

Dohoda a výmene obyvateľov bola komentována väčšinou priaznive. Naše časopisy, rozhlas a iní činitelia zastávali a zaujímali k nej priaznivé stanovisko. No, jednako ozývaly sa už vtedy hlasy, že v dohode ostávajú otvorené veci, ktoré by bolo bývalo správne hneď pri podpise vyriešiť a nenechať ich smiešanej komisii, nespoliehať sa, že veci budú riešené ku spokojnosti Slovákov i Čechov, ku spokojnosti československej vlády a nadovšetko ku spokojnosti tých, ktorí sa na presídlenia prihlásili. Išlo nám o to, že výmenou obyvateľstva, Slovákov a Maďarov, vytvoríme potrebné podmienky pre zdravé, dobré susedské nažívanie medzi Československou republikou a maďarským štátom. A verím, že my v Československu, ktorí sme preniknutí demokraciou, humanitou, ktorí si držíme na štite i v srdciach napomenutia nášho veľkého budovateľa Osloboditeľa Tomáša G. Masaryka, verní jeho zásadám sme ochotní pre tento smier, pre túto medzinárodnú spoluprácu i s Maďarmi.

Otvorené veci, ktoré sa - poviem otvorene - ako nedostatky smluvy ukázaly, prejavily sa a prejavujú sa dodnes. Totiž myslím, že naši diplomati, naše Ministerstvo zahraničia nepočítalo s jednou skutočnosťou, že kým naše ministerstvo plné cti, smyslu pre právo a čestné slovo, je ochotné dohodu a každú smluvu dodržať, v maďarskej povahe a v povahe maďarskej diplomacie je to už tak, že oni svoje dané slová, svoje čestné prísľuby splniť nevedia. Lenže chyba je v tom, že na túto nedokonalosť a nešľachetnosť protipartnera umierajú a hynú naši rodní bratia v Maďarsku. Takto je prelstené Ministerstvo zahraničia, československá vláda a najboľavejšie sú dotknutí naši rodáci v Maďarsku.

Však doteraz podľa rozhodnutia smiešanej komisie podarilo sa nám presunúť 8.000 alebo 10.000 Slovákov, aj to len na základe jednostranného odsunu. Vo skutočnosti Maďarov od nás do Maďarska sme ešte podľa dohody neodsunuli. Ako priamy spolupracovník československej presídlovacej komisie pracoval som v Maďarsku minulého roku bezmála 6 mesiacov. Pokladám za povinnosť predniesť niekoľko poznám a skúsenosti o práci československej presídlovacej komisie v Maďarsku a vôbec o tomto probléme, ktorý som videl bezprostredne zblízka.

Do Maďarska odcestovali sme 5. marca 1946. Na začiatku sme sa stretli s maďarskými výhradami a neochotou. Nedbali sme. Rozišli sme sa do 17 oblasti a prihovárali sme sa k našim slovenským rodákom. Hovorili sme im, že svitol deň s novým slnkom, deň skutočnej národnej slobody a to aj slobody pre nich. Hrozná vojna sa skončila víťazstvom pravdy, víťazstvom demokracie, víťazstvom slovanským. Tu je čas, aby sa Slováci podľa hlasu slovenskej krvi, podľa slovenského pôvodu a svedomia rozhodli presídliť z maďarského mora domov do Československej republiky. Stretli sme sa s netrpezlivými, ktorí očakávali náš príchod ako povedomí Slováci, v ktorých ani tisícročné otroctvo a maďarské násilie nezlomilo zdravý slovenský cit a slovenskú rodolásku. Ale sme sa stretli aj s nedôverou pomýlených, alebo s nezáujmom úplne pomaďarčených. Horúce slová pracovníkov československej presídlovacej komisie, apoštolská horlivosť pri prebúdzaní slovenského povedomia nezostaly bez účinku. V obciach, o ktorých maďarské štatistiky hovorily, že v nich žije 100 percent Maďarov, našli sme až 90 percent Slovákov a len 10 percent Maďarov. S pohnutím, so slzami v očiach a so slovenskou piesňou na perách vítali nás naši rodáci a prejavovali jedinú túžbu - čím skôr presídliť na Slovensko.

Musím vďačne spomenúť, že naša práca v Maďarsku nebola by sa začala a ani tie predpoklady by neboly bývaly pre ňu aké boly, i keď výsledky doteraz sú také trpké, nebyť spriatelenej mocnosti, nášho bratského Sovietskeho sväzu a jeho zástupcov v Maďarsku, ktorí nám vyšli skutočne bratsky a vďačne poruke. Bez sovietskej pomoci by sme skutočne neboli mohli ani dohodu uzavrieť a tobôž v Maďarsku medzi Slovákmi pracovať. Patri teda tomuto nášmu veľkému slovanskému bratovi naša bezvýhradná a úprimná vďaka.

Na našu prácu ozvala sa maďarská protipropaganda. Maďari predpokladali, že z Maďarska odvezieme najviac 15.000-20.000 ľudí. Keď sa prejavovala živelná túžba presídliť na Slovensko, keď naši Slováci sebavedome zdvíhali hlavu, tu počala maďarská propaganda všetkými svojimi záludnými spôsobmi. Vláda a úradné kruhy naoko plnily ustanovenia dohody a nábore, ale maďarská tlač, nižšie úrady, žandári od začiatku nám hádzali polená pod nohy, len aby sa práca presídlovacej komisie nedarila. Nesmyselné klamstvá o Československej republike, o chudobe Slovenska, o hlade na Slovensku, o zotročených presídlených Slovákoch z Maďarska, o údajne odtransportovaní tých, ktorí presídlia z Maďarska ako Slováci, vraj na Sibír, takáto propaganda mala odradiť Slovákov v Maďarsku od rozhodnutia prihlásiť sa na presídlenie. Ale sila slovenského povedomia, bratskej príbuznosti je silnejšia. Sto tisíc ľudí sa prihlásilo. Poslali svojich dôverníkov na Slovensko, ako u nás pomery skutočne vyzerajú. Prišli spokojní, ba nadšení. Ale mnohé desiatky tisícov Slovensko nevideli, pozrieť sa tu neboli a predsa uverili, lebo hlas srdca, hlas slovenského svedomia, ich ťahal domov, do svojského štátu, do Československej republiky.

Naša uvedomovacia práca skončila sa uprostred apríla minulého roku; do konca mája, resp. do konca júna konal sa súpis slovenských ľudí na presídlenie. Nikde v domácich prácach a podujatiach nefunguje spolupráca príslušníkov rôznych politických strán tak, ako medzi pracovníkmi československej presídlovacej komisie v Maďarsku. Na tomto mieste pokladám si za povinnosť spomenúť, že si zaslúžia vďaku celého národa horliví pracovnici, obetaví činovníci československej presídlovacej komisie, už či to boli Slováci, alebo Česi, učitelia, úradníci, vojaci, ako aj iní činitelia za horlivosť, ochotu a svedomitú prácu pri prebúdzaní slovenského citu a slovenskej rodolásky našich rodákov v Maďarsku. Osobitnej zmienky si na tomto mieste zaslúži antifašistický front Slovanov, na ktorého čele stoj a ľudia, zapálení horúcou láskou ku slovenskej veci, ktorí mnoho pretrpeli, a myslím, že ešte im príde mnoho pretrpieť, aby priviedli svoj ich do zeme svojej, do Československej republiky. Zaslúžia si našu morálnu podporu i naše uznanie.

Keď sa skončil čas na prihlásenie a po úradných náležitostiach pripravili sme sa na prepravu prihlásených, a to autokolonami i železnicou, ukázala sa pravá maďarská falošná tvár. Maďari, posilnení medzinárodnou politickou konšteláciou, zásadne prekážali uplatneniu dohody. Smiešanej komisii úmyselne preťahovali rokovania a pripustili len také rozhodnutia, ktoré v podstate neumožnily presídlenie širokých más slovenských na Slovensko a nepripustily presídlenie Maďarov zo Slovenska do Maďarska. Tu sa ukázaly nedostatky dohody. Dohoda ponechala vážne veci na rozhodnutie smiešanej komisii a jedine správne bolo by bývalo, keby hneď pri uzatváraní dohody bolo sa dohodlo o všetkých podrobnostiach a menovite, keby sa bol určil čas, kedy toto presídlenie začne, dokedy má byť skončené a prípadne i trestné, keď nie iné aspoň hospodárske sankcie a záruky sa maly v dohode vyjasniť a uzavrieť.

Následky týchto nedostatkov zračia sa nielen v tom, že nás doterajšia práca v československej presídlovacej komisii stojí desiatky, ba stovky miliónov, ale prejavujú sa v hroznom zvýšenom utrpení prihlásených Slovákov na presídlenie v Maďarsku, ktorí sú zbavení práva, cti, takrečeno existencie.

Kto je zodpovedný za to, že tisíce Slovákov v Maďarsku prepustili z verejných úradov, z fabrík, z dielni? že Slovákov a ich rodiny vyhadzujú z bytov? že Slovákom nedávajú prídely potravín a denných potrieb? Že Slovákom-roľníkom v Maďarsku nezomelú obilie v mlynoch?

Isteže sú na prvom mieste zodpovední maďarskí úradní činitelia, ktorí prekážajú výmene, ktorí nedržia dané čestné slovo. Ale v nemalej miere zodpovední sú s našej strany ti, ktorí nerobili dosť obozretne a nepriamo sú príčinou kalvárie Slovákov v Maďarsku. Príliš cítim bolesti, krivdy a utrpenie Slovákov v Maďarsku a na tomto mieste za nich volám do slovenského a českého svedomia, do svedomia slovanského i do svedomia všetkých slobodumilovných demokratických národov, aby uvážily položenie a nekládly prekážky jedine možnému riešeniu, doriešiť a previesť prakticky dohodnutú dohodu o výmene obyvateľov. Veď terajší hrozný stav našich rodákov núti sa pýtať: Kto vyhral svetovú vojnu? Maďarská Levente, Šípové kríže, Horthyho vitézi a či slovanské národy pod vedením slávneho Sovietskeho sväzu s demokratickými národmi západu? Krv tuhne v žilách a päsť sa zatína pri pomyslení, že demokratickú Československú republiku vyše roka v šachu drží štát, štát porazený, ktorý bol bezvýhradným satelitom Nemecka a typickým vzorom feudalizmu, džentríctva a politickej podlosti.

Kde je chyba? Azda v pomere západného sveta k východu? Nechce sa veriť, že by národy, z ktorých vyšli pre nás takí priatelia, ako boli Seton Watson, Arnošt Denis, prezident Wilson, básnik Björnson, že by títo nemali záujem pre spravodlivosť, pre pol milióna Slovákov a Čechov v Maďarsku, ktorí Slováci sú nesporne pokrokove, demokraticky orientovaní.

Slávne ústavodarné Národné shromaždenie! Slováci i Česi v Maďarsku čakajú okamžitú neodkladnú pomoc. Sklameme ich? Dopustime, aby slová, ktorým i sa prihovoril k našim rodákom v Maďarsku pán prezident Beneš a uistil ich, že v Československej republike nájdu svoj šťastný a trvalý domov, aby tieto slová vyšly nazmar? Dopustime, aby slová a reči, ktoré prehovorili naši poprední politickí činitelia, ktorí chodili v Maďarsku a prihovárali sa k slovenskému ľudu, i naši pracovnici československej presídlovacej komisie, aby tieto slová vyznely ako reči nepravdivé? Ako sa budú dívať na československý štát, na náš parlament, na našu vládu a na nás všetkých naši rodáci-Slováci v Maďarsku, naši trpitelia, ktorých sme vyrušili z umierania a potom vari ich nechali dokonať, ale ako sa bude dívať na nás aj ostatný svet? Ide o našu národnú a štátnu česť.

Prosím slávne Ministerstvo zahraničia, celú československú vládu i toto ústavodarné Národné shromaždenie a všetkých činiteľov, aby sme urobili všetko pre záchranu slovenskej rodiny v Maďarsku, a to ráznym a rýchlym konaním. Pre konečné a spravodlivé riešenie Slovákov v Maďarsku a definitívne vyriešenie maďarskej menšiny na Slovensku, zaväzuje nás aj zodpovednosť pred históriou. V nádeji, že so strany Ministerstva zahraničia podnikne sa všetko, čo je potrebné v tejto veci urobiť a rázne a neodkladne urobiť, a s pripomienkou, že k iným otázkam, nadhodeným v expozé, povedia ešte svoje slovo zástupcovia našej Demokratickej strany, prehlasujem, že ináč okrem tejto otázky radi berieme na vedomie expozé pána ministra zahraničia a prehlasujem, že Demokratická strana stavia sa k nemu kladne. (Potlesk.)

Podpredseda Komzala: Prerušujem prejednávanie poriadku dnešnej schôdze.

Pred ukončením schôdze oznamujem, že som dal dovolenku podľa § 2, odst. 4 rokov. poriadku na dnešnú schôdzu posl. Horákovi, Bruknerovi, dr Štefánikovi, Polákovia dr Bellušovi.

Oznamujem, že sa predsedníctvo usnieslo, aby sa budúca schôdza konala zajtra v piatok dňa 21. marca 1947 o 9. hodine

1. Rozprava o prehlásení ministra zahraničných veci podľa § 64 rokov. poriadku, učinenom v 41. schôdzi ústavodarného Národného shromaždenia.

2. Nevyriadené odstavce dnešného poriadku.

Končím schôdzu.