Otázky, předkládané porotě, sestavuje nyní soudní sbor a rozhoduje o nich usnesením. Podle dosud platného trestního řádu v zemích českých sestavoval otázky předseda porotního soudu, na Slovensku je navrhoval veřejný žalobce. Novum je také, že se vyžaduje dvoutřetinové většiny ke kladné odpovědi nejen na otázku hlavní a na otázku náhradní, nýbrž na každou jinou otázku, která má za následek uznání obžalovaného vinným nebo odsouzení podle přísnější trestní sazby, a také na otázku, zda čin byl spáchán z pohnutky nízké a nečestné. V tomto případě přebírají se zásady, platné podle dřívějšího trestního řádu na Slovensku. Podle dosud platného práva v zemích českých projednávala si porota otázky sama a její poradu řídil vrchní porotce. Této úpravě bylo vytýkáno, že porotci často nemají při poradě o svém výroku nikoho, kdo by jejich poradu řídil a kdo by jim byl nápomocen při různých pochybnostech, které jim při poradě vzejdou. Podle úpravy tímto zákonem navrhované přenáší se řízení porady na předsedu porotního soudu, právní výbor pak doplnil, že při tom předseda nesmí projeviti svého mínění o hodnotě provedených důkazů, může však podle potřeby změniti nebo doplniti právní poučení; musí však k tomu přibrati žalobce a obhájce.

Zásadní změna byla provedena v ustanovení, kdo a jakým způsobem rozhoduje o trestu. Podle trestního řádu č. 119/73 ř. z., t. j. práva, platného v zemích českých, neměli porotci žádného vlivu na výměru trestu. To mělo často vliv také na jejich rozhodování o otázce viny v tom smyslu, že někdy raději rozhodli se pro nevinu obžalovaného, aby nedostal tak vysoký trest, jak je v zákoně stanoveno a jak odporuje jejich přesvědčení. Podle práva, platného dříve na Slovensku, přiznával se porotcům určitý vliv na určení trestu tak, že dva zástupci poroty, které si porotci zvolili ze svého středu, směli se zúčastniti hlasování o trestu. Zákon č. 91/1934 Sb. o ukládání trestu smrti a o doživotních trestech rozšířil účast porotců při rozhodování o trestu v tom směru, že před tím, než se soudní sbor odebral k poradě o rozsudku, muselo býti konáno společné tajné sedění soudního sboru a zapisovatele a v tomto sedění byl každý porotce oprávněn, nikoli povinen, vysloviti se o výši trestu.

Osnova zákona, vycházejíc ze zásady, aby porotcům byl zaručen vliv na výměru trestu, kombinuje vhodným způsobem obě zásady, platné jednak na Slovensku, jednak v zemích českých, a řeší to tak, že po skončení řečí stran koná se společné tajné sedění soudního sboru za přítomnosti zapisovatele, a při tomto sedění je každý porotce oprávněn projeviti své mínění o trestu s uvedením důvodů, a po případě vyjádřiti se o zabezpečovacích opatřeních proti odsouzenému, o podmíněnosti trestu a o podmíněnosti zabezpečovacích opatření. Vyjádření porotců se zapíše do protokolu o poradách. Po skončení společného tajného sedění opustí soudní sbor poradní síň a porotci zvolí ze svého středu tři porotce, kteří se pak zúčastní závěrečné porady o rozsudku.

Původně osnova ustanovovala, že jen dva porotci porotou zvolení zúčastní se společného rozhodování o trestu se soudním sborem. Právní výbor však, maje na mysli zabezpečiti porotcům stejný vliv na rozhodnutí o trestu, jaký mají soudcové z povolání, rozhodl, aby byli do společné porady o trestu vysíláni tři porotci, mající práva členů soudního sboru, čímž pravomoc živlu laického i odborného bude úplně vyvážena.

Pokud se týká opravného řízení proti rozsudkům porotního soudu, byla převzata zásadně ustanovení platná v zemích českých a na Slovensku, pokud se jevila nutnými a účelnými.

Osnova zákona, jak byla předložena právnímu výboru, chtěla v původním § 86 vyloučiti činy, trestné podle dekretu presidenta republiky ze dne 19. června 1945 č. 16 o potrestání nacistických zločinců, zrádců a jejich pomahačů a o mimořádných lidových soudech ve znění zákona ze dne 24. ledna 1946 č. 22, jímž se schvalují, mění a doplňují předpisy o potrestání nacistických zločinců, zrádců a jejich pomahačů, a o mimořádných lidových soudech, z příslušnosti porot a ponechati je v příslušnosti řádných soudů. Právní výbor však po pečlivé úvaze zůstal na stanovisku, že delikty, o nichž v lidových soudech rozhodoval v převaze živel laický, nemají býti zásadně odnímány rozhodování lidu. Prakticky ovšem vzhledem k tomu, že činnost mimořádných lidových soudů a platnost citovaného zákona bude prodloužena do 4. května 1947, nevyskytne se snad případ, že by některý delikt, spadající před lidové soudy, musel ještě po 4. květnu 1947 přijít před poroty.

Navrhovaným zákonem ruší se také instituce kmetských soudů, která se v praxi valné neosvědčila. Strany se totiž mohly zříci účasti kmetů a poněvadž se tak ve většině případů dělo, soud rozhodoval vesměs bez účasti laického živlu.

Vzhledem k tomu, že do 1. ledna 1947 nebylo by možno prakticky uvésti v činnost porotní soudy, zejména pro technickou nemožnost sestaviti do té doby seznamy porotců, byla právním výborem navržena doba účinnosti až na 1. březen 1947. Jakmile bude tento zákon přijat, vejdou dnem 1. března 1947 v činnost porotní soudy. Tím se dává lidu přímá účast na soudnictví, současně s povinnosti, aby si uvědomoval význam soudcovské funkce. Každý občan a tudíž i soudce z povolání i soudce laik musí mít úctu k zákonům a všem těm nařízením, které tvoří právní řád. Účast lidu v soudnictví má míti ještě ten zvláštní a hluboký smysl, aby úcta k právnímu řádu u lidu byla zvýšena a prohloubena právě tím, že lid sám se zúčastní výkonu soudnictví. Výroky porotních soudů nutno proto sledovati, neboť v nich bude se odrážet obecné cítění lidu o trestnosti toho kterého jednání. Pro zákonodárce musí pak být takové výroky pohnutkou k tomu, aby zkoumal, zda vzhledem ke konstantnímu rozhodování lidu ve formě výroků porot nebylo by účelno upraviti trestní právo tak, aby trestní ochrana určitého jednání byla buď, zvýšena nebo snížena. I s tohoto hlediska nutno tedy instituci porot hodnotiti. Spravedlivé a nezávislé soudy jsou znakem spořádaného státu. Členové porot, ať soudcové z povolání či laikové, budou při svém rozhodování, zejména o deliktech charakteru politického, vystavení různým vlivům a mnohdy i nátlakům. Jen tehdy však mohou si přisvojiti důstojný titul a funkci soudce, když budou rozhodovati jen podle zákona a svého svědomí a když nikdy nepodlehnou jakémukoli vlivu nebo tlaku ať jednotlivce, skupin, organisací, politických stran nebo ulice. (Potlesk.)

Budou-li se porotní soudy a jejich jednotliví členové při svém rozhodování říditi jen těmito zásadami, splní své poslání a stanou se ochráncem právního řádu a demokratických občanských práv, stanou se jedním z pilířů republiky. A takové je chceme míti.

Doporučuji slavné sněmovně osnovu zákona, jak je uvedena ve zprávě výborové, k přijetí. (Potlesk.)

Místopředseda Tymeš: Ke slovu je přihlášen pouze jeden řečník, p. posl. dr Štefánik. Dávám mu slovo.

Posl. dr Štefánik: Slávne ústavodarné Národné shromaždenie, panie a páni!

Predložené osnova zákona o porotných súdoch je prvým väčším zákonom Československej republiky, ktorým sa sjednocujú také právne predpisy formálneho práva trestného, ktoré doteraz boly rozdielne upravené v českých zemiach a na Slovensku. Je to veľký krok k unifikácii, ktorý sa s úspechom môže použiť pri unifikácii celého formálneho práva trestného. Pre jednotný trestný poriadok sa takto pripravuje jedna z najdôležitejších častí - práve tá, v ktorej sa zdôrazňuje a upravuje účasť laického živlu v trestnom súdnictve.

Účasť laického živlu v trestnom súdnictve nie je novotou. Bola dôsledkom rousseauovskomontesquieuovskej romantiky, ktorá hľadala spravodlivosť, kultúrou neskazenú múdrosť a oporu ctnosti a mravov v ľude ako v prameni všetkého dobra. Pozdejšie sa tento názor zmenil, ale dospelo sa k názoru, že porotné súdnictvo je predsa integrujúcou súčiastkou demokratického štátneho zriadenia. Tento názor opiera sa v podstate o tú myšlienku, že keď výkon trestného súdnictva má u občanov skutočne posilovať dôveru voči štátu, musí sa prevádzať aspoň tam, kde ide o najťažšie trestné činy tak, aby sa mohlo počítať so súhlasom národa. Behom času záležalo vždy na tom, aby občianske slobody boly chránené proti držiteľom štátnej moci, ktorí mnohokrát stavali štát, rešp. jeho predstaviteľa - panovníka nad pospolitosť. Rozpor tento riešieval sa zpravidla v prospech štátnej moci a nehľadal sa spôsob určenia správneho pomeru človeka ku štátu a naopak. V odbore trestného súdnictva pokrokové živly vždy vyjadrovaly a snažily sa presadiť, že štát nie je cieľom sám o sebe, ale že štát má mať svoj zdravý pomer aj k jedincovi a že tento pomer treba upraviť tak, aby ako zreteľ na udržanie silného a spravodlivého štátu, tak aj oprávnený individuálny záujem jednotlivca bol v súlade. Tlačová a politická sloboda, ako aj iné nezadateľné základné občianske práva boly vždy požiadavkou už od francúzskej revolúcie a hľadelo sa zaistiť záruku týchto občianskych slobôd aj v samotných zákonoch. Jednou takouto zárukou boly poroty, ktoré rozhodovaly aj o najťažších zločinoch a o činoch politických a tlačových. Úprava pôsobnosti porôt v najzákladnejších otázkach bola riešená buď tak, že laický element rozhodoval len o skutkových otázkach a otázka trestu bola čiste vecou sudcov z povolania; inde zasa laický element rozhodoval aj o otázke trestu. Boly systémy, že pôsobnosť sa upravovala tak, že k riešeniu otázky trestu laický element sa len čiastočne priberal.

Aj v modernej dobe sú odporcovia porôt, ktorí sa odvolávajú najmä na to, že v usporiadanom štáte nemožno pripustiť, aby nahodile sobraných 12 občanov rozhodovalo o najťažších trestných činoch. O týchto majú vraj rozhodovať len sudcovia z povolania. Aj mnoho iných dôvodov podružnejšieho významu proti porotám sa uvádza, avšak omnoho závažnejšie dôvody sú pre ich zriadenie a zachovanie, resp. obnovenie.

Ľud je základom a zdrojom moci a práva vo štáte, ktoré si vykonáva prostredníctvom svojich volených zástupcov. V modernej dobe je tendencia pribrať ľud aj do priamej účasti výkonu moci štátnej. Z tejto tendencie vyviera aj právna ustanovizeň našich národných výborov. Avšak účasť laického živlu stala sa zrejmou požiadavkou aj v oblasti právomoci súdnej. Podľa týchto zásad došlo k pribraniu laického živlu pre rozhodovanie o trestných činoch v rámci porotných súdov, ďalej k utvoreniu tzv. kmeťských súdov podľa zákona č. 124/1924 Sb. o trestnom pokračovaní vo veciach tlačových. Pozoruhodné je tiež, že aj v trestnom súdnictve nad mládežou rozhoduje senát mládeže s priberaním prísediacich laikov.

Problém porôt po dnešnom vykryštalizovaní právnych i politických otázok nepozostáva už v tom, či majú pravdu zastanci alebo odporcovia porôt, ale iba v tom, ako poroty prispôsobiť a ako stanoviť výber, aby porotné súdy čo najlepšie splnily svoje poslanie. Bolo by krátkozraké pre nejaké technické a dočasné ťažkosti odstrániť celú inštitúciu, v ktorej treba ochranu človeka a záruku jeho demokratických slobôd. Právne cítenie ľudu vyžaduje, aby k najťažším trestom za činy, ktoré mnoho ráz sú v duševnom dení jednotlivca nie šablónovité a presne vymedziteľné, páchateľ mohol byť odsúdený len vtedy, keď je vec natoľko jasná, že najmenej ²/₃ z 12 priemerných, rozumných a poctivých občanov uzná ustálenie viny za správne. Nepodlamuje sa a nezmenšuje sa porotami dôvera v sudcov z povolania, ale dáva sa ľudu právo rozhodovať o tom, o čom ľud rozhodovať chce, pretože volá po spravodlivosti. Bude preto pred porotami vecou všetkých zúčastnených, ako verejných obžalobcov, tak aj obhajcov a sudcov, aby zvláštnosti konkrétne súdeného prípadu pripravili tak, že vec bude jasná aj priemernému rozumnému občanovi a nielen odborníkovi právnikovi.

Československá republika, ktorej základom je demokracia, a to demokracia ľudová, musí všetky otázky a ustanovizne v štátnom aparáte riešiť tak, aby postuláty správneho usporiadania pomeru jednotlivca ku štátu a naopak, boly riešené v tomto duchu. Normovanie predloženej osnovy zákona dialo sa práve preto tak, aby sa jej ustanovenia čo najdokonalejšie priblížily k tomuto postulátu. Československý právny poriadok je budovaný na základoch demokratických, ľud má účasť na tvorbe právnych noriem, našiel uplatnenie v každom odvetví verejnej správy a je tak prirodzená požiadavka, aby mal účasť aj v súdnictve. Táto požiadavka je tým zrejmejšia, keď si uvedomíme, že účasť ľudu na súdnictve bola ústavou republiky Československej zaistená prv, než bola zaistená jeho účasť na verejnej správe. V dôsledku vojnových udalostí došlo k suspendovaniu, resp. zrušeniu predpisov, ktorými sa účasť ľudu v porotách normatívne zaručovala. Na Slovensku boly poroty zrušené čl. I. zák. č. 33 z r. 1940 Sl. z. o úprave niektorých otázok trestného súdnictva. Podľa nariadenia Slovenskej národnej rady č. 1 z r. 1944 Sb. nar. SNR boly všetky zákony, pokiaľ neodporujú republikánsko-demokratickému duchu, ponechané v platnosti. Preto treba vítať aj u nás skutočnosť, že sa znovu zavádza porotné súdnictvo.

Slávne ústavodarné Národné shromaždenie! Porotné súdnictvo sa pre celé územie štátu upravuje spoločnou normou, ktorou sa zavádza po stránke formálnej jednotná úprava porotného pokračovania. V zákone sa odstránily nedostatky doterajších predpisov, ktoré boly často príčinou, že sa pre ne útočilo na samotnú inštitúciu porôt a žiadalo sa ich odstránenie. Nová úprava porotného súdnictva prispeje v značnej miere aj k zjednodušeniu tohto súdnictva a umožní, aby správny cit ľudu v rámci zákona došiel v trestnom súdnictve k svojmu uplatneniu.

Za značný pokrok možno považovať, že predložená osnova správne upravuje zásady platné pre výber laických osôb, ktoré budú účastné rozhodovania, ďalej že sa snaží upraviť pokračovanie tak, aby odpadly všetky zbytočné a s hľadiska právneho postrádateľné formality. Týmto sa docieli aj toho, že porotné súdnictvo nebude tak nákladné. Dôkladnou predbežnou prípravou porotných prípadov docieli sa toho, že aj laik rozozná podstatné od nepodstatného, rozhodné od nerozhodného. Na sudcoch z povolania bude, aby z rozhodovania vylúčili rôzne nahodilé citové hnutia alebo vplyvy osobnej rečníckej nadanosti žalobcu a či obhajcu a aby v každom stave pokračovania snažili sa zistiť materiálnu pravdu podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia.

Pôsobnosť porôt je určená na širokom základe. Patrí im rozhodovať v zásade o všetkých prečinoch a zločinoch politickej povahy, ako aj o zločinoch všeobecnej povahy, pri ktorých zákonný trest na slobode prevyšuje 5 rokov, vyjmúc, že by šlo o zločin krádeže, sprenevery, podvodu, podvodného úpadku a poškodenia cudzích veriteľov. Takto sa stáva teda ľud priamo účastným na výkone súdnictva takmer vo všetkých najzávažnejších trestných prípadoch.

Organizácia porotných súdov je určená podobne, ako bola riešená v trestných poriadkoch v oboch právnych oblastiach štátu. Osnova navrhovaného zákona približuje sa k zásadám právneho poriadku, platného na Slovensku v tom, že účasť porotcov na prejednaní prípadu rozširuje aj na rozhodovanie o treste. Podľa trestného poriadku platného na území mimo Slovenska nemali totiž porotcovia na výmeru trestu žiadneho vplyvu. Na úplné osvetlenie otázky uvádzam, že podľa práva platného predtým na Slovensku priznáva sa porotcom vplyv a určenie trestu, avšak iba tak, že dvaja porotcovia, ktorých porota zvolila, mali sa zúčastniť porady a hlasovať aj o treste. Československým zákonom č. 99/1934 Sb. o ukladaní trestu smrti a o doživotných trestoch bola síce rozšírená účasť porotcov pri rozhodovaní o treste, ale iba v tom smere, že prv než sa súdny sbor odobral k porade o rozsudku, malo byť konané spoločné tajné zasadnutie súdneho sboru s porotou. V tomto zasadnutí bol každý porotca oprávnený, nie však povinný, vysloviť sa o tom, aký trest by mal byť obžalovanému uložený. Predložený návrh zákona ide teda značne ďalej, nakoľko zavádza vo všetkých prípadoch účasť porotcov na rozhodovaní o treste. Každý porotca je oprávnený na tajnom zasadnutí o treste vysloviť sa o tom, aký trest by sa mal obžalovanému uložiť a či sa má povoliť podmienečný odklad výkonu trestu alebo nie. Pri hlasovaní o tom, aký trest sa uloží, zúčastnia sa síce len dvaja porotcovia zvolení na to porotou, ale okolnosť, že aj ostatní porotcovia sa majú vyjadriť, dáva všetkým porotcom možnosť vplývať na rozhodnutie o treste.

Pod zorným uhlom unifikácie trestného práva zasluhuje si pozornosť, že osnova miestami berie za základ aj ustanovenia trestného práva slovenského. Z týchto statí vyzdvihujem najmä predsedovo resumé podľa § 50, potrebu dvojtretinovej väčšiny vo všetkých rozhodnutiach poroty v § 54 a vedenie porady porotcov predsedom až do hlasovania podľa § 51 osnovy.

Avšak podstatná zmena proti slovenskému právu sa prejavuje vo vymedzení pôsobnosti porôt a v sústave opravných prostriedkov. S hľadiska vymedzenia pôsobnosti je najmä dôležité, že osnova sa celkom odchýlila od enumeratívneho výpočtu trestných činov a berie za základ vo všeobecnosti výšku zákonnej trestnej sadzby, vyslovujúc, že do právomoci porotných súdov patrí súdiť o všetkých trestných činoch, na ktoré zákon určuje prísnejší trest než trest na slobode do 5 rokov. Výnimku tvoria tu iba niektoré taxatívne uvedené kategórie trestných činov. Okrem tohto kritéria zákonnej trestnej sadzby prichádza tu však do úvahy aj druhé kritérium, a to povaha deliktu, ktorá sa prejavuje v snahe páchateľa vykonať vplyv na usporiadame veci verejných.

Pri odbornom skúmaní týchto normatívnych prvkov môžu vzniknúť zaiste odôvodnené pochybnosti o ich absolútnej správnosti a iba budúca prax nám môže ukázať, či prípadne nebol správnejší doterajší spôsob enumeratívneho výpočtu deliktov. Dôvodom pre predmetné pochybnosti je obzvlášť úvaha, že pri spomenutom rozlišovacom prvku subjektívnej pohnútky vinníkovej stáva sa viac-menej predmetom voľnej úvahy obžalobcovej, či sa prejednanie určitej trestnej veci má dostať pred porotu alebo pred riadny súd, hoci v mnohých prípadoch až samotné hlavné pojednávanie objasní s náležitou presnosťou pravé motívy páchateľove. Nepochybne v mnohých prípadoch dôjde v praxi k inému posúdeniu, rešp. hodnoteniu individuálnych pohnútok páchateľových so strany súdu, než sa ony v štádiu prípravného pokračovania javily pred očami obžalobcu.

Bude starosťou všetkých verejných činiteľov a najmä justičných úradov, aby ostražite sledovali všetky prípady porotného súdenia, lebo poznatky takto získané bude možné úspešne použiť pri konečnej úprave trestného práva formálneho v očakávanom jednotnom československom trestnom poriadku, ako v jednej zo základných etáp želanej unifikácie právnych noriem československých.