Předseda Zápotocký.
Místopředsedové Petr, Langr,
dr Böhm, Tymeš, dr Šoltész.
Zapisovatelé dr Špánik, Štětka.
Členové vlády: předseda vlády
Gottwald; náměstkové předsedy
vlády Fierlinger, Široký, dr
Šrámek, Ursíny, dr Zenkl;
ministři dr Dolanský, dr Drtina, Ďuriš,
Hála, Kopecký, Laušman,
Majer, dr Nejedlý, Masaryk, dr Pietor,
dr Procházka, dr Ripka, arm. gen. Svoboda,
dr Stránský, Zmrhal; státní
tajemníci dr Clementis, Lichner.
Předseda nejvyššího účetního
kontrolního úřadu dr Friedmann.
256 poslanců podle presenční listiny.
Z kanceláře NS: tajemník NS dr Madar;
jeho zástupci dr Záděra, dr Ramajzl.
svolané na čtvrtek dne 11. července 1946
na 9 hod. 30 min.
1. Rozprava o prohlášení předsedy vlády
Klementa Gottwalda učiněném v 3. schůzi
ústavodárného Národního shromáždění
dne 8. července 1946.
2. Zpráva výboru ústavně-právního
(podle § 35 jedn. řádu) o vládním
návrhu zákona (tisk 3), jímž se mění
zákon ze dne 22. ledna 1946, č. 24 Sb., o dočasné
příslušnosti ve věcech náležejících
soudům porotním a kmetským.
Předseda Zápotocký (zvoní):
Zahajuji šestou schůzi ústavodárného
Národního shromáždění.
Dovolenou podle § 2, odst. 4 jednacího řádu,
udělil jsem na včerejší a dnešní
schůzi posl. Firtovi, na dnešní schůzi
posl. Šlingovi, dr Lettrichovi, dr Hodžovi,
Vidovi, dr Bellušovi, Matrkovi, dr Kvetkovi,
Fraštackému, do konce tohoto týdne posl.
Hynkovi.
Přistoupíme k projednávání
prvého odstavce pořadu, jímž jest
1. Rozprava o prohlášení předsedy
vlády Klementa Gottwalda, učiněném
v 3. schůzi ústavodárného Národního
shromáždění dne 8. července 1946.
Přihlášeni jsou ještě tito řečníci:
posl. dr Šoltész, Lesák, Vojanec,
Olbracht, Mikuláš, Půček.
Uděluji slovo prvnímu přihlášenému
řečníku, p. posl. dr Šoltészovi.
Posl. dr Šoltész (uvítaný
potleskom): Vážené ústavodarné
Národné shromaždenie!
Dovoľte mi, aby som, prv než sa ujmem slova k diskusii
o referáte predsedu vlády, použil tejto príležitosti
a privítal v našom kruhu parlamentnú delegáciu
Spojeného kráľovstva britského, ktorá
je naším hosťom.
(Poslanci povstávajú a vítajú delegáciu
hlučným, dlhotrvajúcim potleskom.)
Naši britskí parlamentní kolegovia navštívili
Československo, aby sa oboznámili s naším
parlamentným životom a aby poznali pomery, aké
u nás súčasne panujú. Ich cesta k
nám bude isto slúžiť tomu, že - tak
ako v minulosti - i v budúcnosti sa ešte viac prehĺbia
priateľské vzťahy medzi ústavodarným
Národným shromaždením naším
a medzi britským parlamentom. (Dlhotrvajúci potlesk.)
Ja ich medzi nami ešte raz srdečne vítam a
prosím, aby sa medzi nami cítili tak ako doma. (Potlesk.)
Vážené dámy a pánovia! Prevedením
demokratických volieb do ústavodarného Národného
shromaždenia, jeho ustavením a sostavením tretej
vlády ľudovodemokratickej republiky na základe
týchto volieb, vstúpili sme do novej etapy v živote
nášho štátu a jeho národa. Aj keď
nemožno ešte hovoriť o plnej politickej konsolidácii
v našom štátnom živote, hlavne v dôsledku
toho, že ako u nás, tak aj v zahraničí
existujú a neboly ešte úplne porazené
protiľudové a reakčné elementy, predsa
len tým, že sme demokratickými a slobodnými
voľbami dali možnosť ľudu zvoliť si svojich
zástupcov a utvoriť tento vrcholný orgán
pre vyjadrenie vôle ľudu a vydávanie zákonov,
zabezpečili sme cestu k tomu, že nič iného,
ale výlučne len vôľa českého
a slovenského ľudu bude rozhodovať o tom, ako
si zariadime život v tomto štáte.
A splnenie tohto fundamentálneho princípu demokracie
dáva nám dobré právo k tomu, aby sme
konštatovali, že nastávajúca etapa, tým,
že umožní plné rozvinutie všetkých
demokratických zásad, môže byť nazvaná
etapou normalizovania, ustálenia pomerov nášho
štátno-politického života. Špecifické
poslanie ústavodarného Národného shromaždenia,
dať republike ústavu, je len potvrdením tohto
stanoviska, ak ústavu chápeme ako loyálne
petrifikovanie želaní a túžob ľudu
vyjadrených revolučnými formami.
Preto ústavodarné Národné shromaždenie
stojí pred vážnou úlohou: Dať republike
ústavu, platformu to, na ktorej sa bude môcť
rozvíjať šťastnejší a krajší
život našich národov v budúcnosti, ústavu
takú, v ktorej by boly zakotvené vymoženosti
našej národnej a demokratickej revolúcie, ako
nová úprava pomeru Čechov a Slovákov,
naše orgány ľudovej moci, spravodlivá
úprava vlastníckeho pomeru k pôde a výrobným
prostriedkom vôbec, určenie účasti
jednotlivca na národnom dôchode podľa miery
jeho pričinenia, stanovenie povinností štátu
voči občanovi v prípade, že bez svojej
viny nie je schopný sa sám uživiť, atď.
No, nepochybujeme, že tejto úlohy sa ústavodarné
Národné shromaždenie zhostí s úspechom,
ak si uvedomíme, že väčšina jeho
členov reprezentuje práve tie pokrokové složky
nášho ľudu, ktoré niesly hlavné
bremeno boja proti vonkajším nepriateľom a domácim
zradcom, ktoré sa osvedčily v budovateľskej
práci po oslobodení a ktoré v snažení
o nové, lepšie a kultúrnejšie formy života
ľudu nikdy ani na okamih nezaváhaly.
Okrem toho však prislúcha tomuto sboru kontrola výkonu
moci v štáte. V týchto dňoch predstúpila
tu vláda, ktorá z neho vzišla, so svojím
pracovným programom. Je našou úlohou, ako predstaviteľov
ľudu, aby sme skúmali, či je tento program
v súlade s vôľou, želaniami a potrebami
ľudu, a či prostriedky a metódy, ktorými
má byť uskutočňovaný, sú
správne a povedú k cieľu.
Politická stránka tohto programu bola tu včera
mojím klubovým druhom ocenená a posúdená.
Mne pripadá úloha zaoberať sa s jeho hospodársko-sociálnou
časťou s osobitným zreteľom na potreby
Slovenska.
Ako základný a najvýraznejší
klad programu Gottwaldovej vlády treba vyzdvihnúť
okolnosť, že je v cieľoch reálny a jasný,
v metódach praktický a účelný.
V súlade s obecne dnes prijatým nazeraním
na úlohy a poslanie moderného štátu
priamo výslovne sa v ňom hovorí, že
"jeho hlavným smyslom je zvýšenie životnej
úrovne nášho ľudu", čo si
ovšem vytyčuje v miere dosiahnuteľnej, t. j.
takej, ktorej možno dosiahnuť za daných pomerov,
vcelku totiž mierne nad úroveň predvojnového
roku 1937.
A tohto cieľa chce súdr. Gottwald a jeho vláda
dosiahnuť zhruba za dva roky presne stanovenými prostriedkami
a metódami.
Je to nový zjav v našom štátno-politickom
živote! Vidíme, že máme tu do činenia
s plánom, "s dvojročným plánom
obnovy a výstavby republiky pre roky 1947 a 1948."
V štruktúre nášho hospodárskeho
a sociálneho systému nastaly po oslobodení
hlboké premeny. Znárodnili sme bane, energetické
zdroje, kľúčový priemysel a niektoré
ine výrobné prostriedky, peňažníctvo
a poisťovníctvo, umožnili sme určitý
vplyv námezdne pracujúcich na vedenie podnikov,
závodov, nositeľov štátnej a verejnej
správy, dali sme štátnej administratíve
možnosť riadiť a inak zasahovať do súkromnohospodárskej
sféry podnikania, čím všetkým
sme zaručili prostredníctvom štátnych
orgánov účasť ľudu na správe
hospodárstva. Táto okolnosť isto vo veľkej
miere umožňuje úspešné realizovanie
dvojročného plánu a ústavodarné
Národné shromaždenie zaiste nebude váhať
ani v budúcnosti, dať vláde také nástroje
do rúk, aké bude vyžadovať docielenie
tohoto úspechu. Lenže my nesmieme zabúdať,
že náš hospodársky systém sa len
teraz premieňa a postupne prestavuje zo systému
liberalisticko-kapitalistického na sústavu nie síce
socialistickú, ale s tendenciami vo veľkej miere socializačnými,
v ktorej sa na poli hospodárskom dôsledne uplatňujú
zásady ľudovej demokracie, že ako dedictvo minulosti
chová v sebe mnoho protikladov a že uplatňujú
sa v ňom ešte mnohé reakčné a
retardačné sily, ktoré vynaložia všetko
úsilie, aby tieto nové prúdy v našom
hospodárskom a sociálnom živote zastavily,
alebo sa aspoň pokúsily spomaliť.
Toho si musí byť vláda nielen vedomá,
ale aj nanajvýš ostražitá a proti liknavcom,
vlažným, alebo dokonca škodcom a sabotážnikom
tvrdá a nekompromisná. Pomocníkom jej v tom
budú široké vrstvy pracujúceho ľudu
miest a vidieku, ktoré od prvého dňa po oslobodení
ukázaly a ukazujú vcelku vysoký stupeň
pracovnej morálky a budovateľského o nadšenia.
(Potlesk.)
Plánovanie je najdôležitejšou prednosťou
socialistického hospodárstva, môže sa
však podariť aj v našej sústave ľudovej
demokracie, lebo sa opiera o iniciatívu a tvorčie
sily ľudu. Je treba len, aby sme boli všetci jednotní
a svoj dielčí záujem podriadili tomuto veľkému
záujmu celého národa, ako slovenského
tak aj českého, aby sme tak ako dosiaľ v jednom
fronte išli za jedným spoločným cieľom:
pripraviť každému príslušníkovi
našich národov sociálne vyššiu a
kultúrne krajšiu životnú úroveň.
(Potlesk.)
Program Gottwaldovej vlády vo svojom dvojročnom
pláne obnovy a výstavby republiky má časť,
ktorá s hľadiska životných záujmov
slovenského národa má priamo dejinný
význam. Vláda vychádzajúc z poznania,
že hmotný i kultúrny blahobyt ľudu je
závislý od technických predpokladov, ktoré
umožňujú vysokú produktivitu práce
a tým aj vysoký národný dôchodok,
riešenie otázky zvýšenia životnej
úrovne slovenského ľudu a jej súčasné
vyzdvihnutie na úroveň českých zemí
mieni osobitne previesť "rozšírením
starého a vytvorením nového moderného
priemyslu na Slovensku", to je tzv. industrializáciou
Slovenska. (Potlesk.)
Ak sa pozrieme do dávnejšej i bližšej minulosti
slovenského národa, vidíme, že základnou
príčinou jeho trpkých osudov bolo hospodárske
pozadie. Za prvej svetovej vojny žil slovenský národ
v jednom štátnom útvare s väčším
a hospodársky silnejším národom maďarským.
Maďari nemali záujmu na hospodárskom rozkvete
nášho národa, naopak hospodárskym tlakom
chceli napomôcť a urýchliť maďarizačný
proces Slovákov. Tým sa stalo, že sme v časoch
rozvíjajúceho sa kapitalizmu a budovania europskej
idustrie nemohli držať krok so všeobecným
vývojom techniky, aj keď v samotnom Uhorsku, ovšem
v etnicky-maďarskom prostredí, rástol pomerne
slušný priemysel. Tlak tvrdých hospodárskych
skutočností nútil populačne zdatný
náš národ, keď slovenská zem zčasti
chudobná, zčasti preľudnená nemohla
mu dať obživu, aby hľadal šťastie v šírom
svete.
A tak v r. 1918 prichádza slovenský národ
do štátneho sväzku s bratským národom
českým, dlhoročnou sústavnou emigráciou
svojich synov a dcér značne oslabený, hospodársky
zaostalý, a ako z uvedeného už je zrejmé,
na spoločný život s priemyselne, obchodne a
koniec-koncov aj v poľnohospodárstve vyspelejším
národom českým nepripravený.
Pomery sa však v prvej republike pre slovenský národ
po stránke hospodársko-sociálnej len o niečo
málo vyvíjaly lepšie. Koristnícky kapitalizmus
český nebol sentimentálny a ničím
sa nelíšil od svojich partnerov vo svete. Slovensko
si českí kapitalisti obľúbili ako zem
turistiky, folkloru, prírodných krás atď.,
ale inak v nej videli priestor vhodný pre svoj hospodársky
imperializmus. Aby sa na Slovensku nemohol vyvinúť
konkurenčný priemysel, klika v prvej republike všetko
ovládajúcich bankárov a priemyselníkov
vymyslela známu, pre slovenské hospodárstvo
a sociálne napredovanie slovenského ľudu vražednú
konštrukciu, že Slovensko je krajinou poľnohospodárskeho
charakteru a že jeho funkciou je byť poľnohospodárskym
doplnkom priemyselnej západnej časti republiky.
Emigrácia neprestala, lebo populačný prírastok
slovenského ľudu nestačila kapacita slovenského
hospodárstva absorbovať. Drobenie poľnohospodárskej
pôdy pokračovalo a počet žalúdkov,
ktorých hlad mala ukojiť jednotka našej obrábateľnej
pôdy, ešte vzrastal. Preskupiť tú časť
obyvateľstva, ktorou bolo slovenské poľnohospodárstvo
preťažené, do takého odvetvia hospodárskeho,
ktoré má inak v krajine prirodzené predpoklady,
t. j. konkrétne v našom prípade do priemyslu,
nebolo možné, lebo ho jednoducho nebolo. A dôsledky
boly, že vysťahovalecký ročný priemer
z časov pred prvou svetovou vojnou z číslice
asi 25.000 nemohol byť ani v období 1922-1928 snížený
na nižšiu cifru ako asi na 13.000 osôb ročne.
Toto číslo, žiaľ, ani neskoršie prenikavejšie
nekleslo, až kým nebola emigrácia skoro úplne
znemožnená krízou spôsobenými
emigračnými obmedzeniami cudziny a oživením
priemyselnej a stavebnej činnosti pre potreby obrany v
časoch pred druhou svetovou vojnou doma.
Avšak emigračný ventil nijako nepôsobil
na zlepšovanie životnej úrovne tých, čo
ostali tu. Mal ešte ten nepriaznivý reflex, že
spomaloval vzrast nášho národa a zapríčinil,
že dnes žije mimo národné územie
nášho národa v cudzom svete roztrúsené
asi také množstvo Slovákov, aké žije
pohromade na samotnom Slovensku.
Táto hospodárska politika sa v porovnaní
s českými krajinami prejavovala takto:
Podľa sčítania ľudu z r. 1930 z celkového
počtu vôbec zamestnaných osôb pripadlo
na priemysel v českých krajinách 41 % a na
poľnohospodárstvo 26 %. Na Slovensku sú príslušné
čísla obrátené, ba aj obrátený
pomer je o veľa nepriaznivejší. Z celkového
počtu vôbec zamestnaných osôb bolo totiž
u nás 57 % zamestnaných v pôdohospodárstve,
kým v priemysle iba 19 %. Na Slovensku však na 100
ha pôdohospodárskej pôdy pripadá 75
osôb, kým v českých zemiach len 61.
Z toho vyplýva, že na Slovensku je poľnohospodárska
pôda aj o veľa viac zaťažená, pri
čom aj jej výnosnosť je vyššia, pretože
hrubý príjem jednej osoby patriacej k roľníckemu
stavu je v Čechách asi 64 % vyšší
ako na Slovensku.
Nebudem tu uvádzať analýzu pôdohospodárskych
závodov na Slovensku podľa veľkosti a z toho
vyplývajúcu pasivitu 2/3 závodov maloroľníkov,
nebudem do podrobností rozvádzať zjav, že
kým v Čechách po celú dobu prvej republiky
klesá stav pôdohospodárskeho obyvateľstva
odchodom do iných, výnosnejších odvetví
hospodárstva, na Slovensku pravidelne stúpa a tlačí
tak na životnú úroveň už aj tak
preľudneného vidieku, lebo domnievam sa, že z
uvedeného je dostatočne jasné, že je
najvyšší čas, aby sme doslovne v záujme
zachovania našej národnej podstaty riešili sociálny
problém slovenského roľníka. (Potlesk.)
V priemyselnom sektore obyvateľstva neboly pomery tiež
o nič priaznivejšie. Za podstatné považujem
porovnanie mzdovej úrovne robotníctva, ktorá
bola v časoch prvej republiky o 20 % vyššia ako
na Slovensku, hoci nič neprekážalo tomu, aby
centralistická administratíva za 20 rokov previedla
mzdovú unifikáciu.
Tento obraz z minulosti považoval som za potrebné
načrtnúť nie preto, aby som azda rekriminoval.
Všetkým je nám jasné, že za spomenuté
zjavy v minulosti nenesie zodpovednosť český
národ vo svojom celku, ale len vtedajšia vládnuca
klika reakčných kapitalistov a veľkostatkárov,
ktorej ani osud vlastného národa nebol tak drahý,
aby ho za svoje egoistické záujmy nezapredala.
Uviedol som to preto, aby som jasnejšie osvetlil ďalekosiahly
význam tej časti dvojročného plánu,
ktorá sa týka osudových záujmov slovenského
národa.
Na pôde tohoto parlamentu odznely v minulosti mnohé
reči, ktoré sa týkaly problému spolužitia
našich bratských národov v jednom štáte.
So strany slovenskej niektoré boly poctivo, ale naivno
chápané, iné zas riešenie slovenskej
otázky si predstavovaly tak, že žiadaly vydať
Slovensko napospas ľudácko-fašistickej ľubovôli.
S českej strany vládnuca vrstva zámerne tvrdila,
že sa na Slovensko dopláca. Doplácanie videla
však len v tom, čo vydala na Slovensku na četníctvo,
políciu, daňových úradníkov
atď., pričom zaryto mlčala o výnose
z hospodárskej exploitácie Slovenska českou
a sudetskou buržoáziou.
Ak dnes vláda ľudovo-demokratickej republiky ústami
súdr. Gottwalda zaväzuje sa riešiť
existenčné otázky slovenského národa
tak dôsledne a od základov, vidíme v tom zadosťučinenie
poskytované historickým vývojom tým
silám, ktoré aj v minulosti s českej a slovenskej
strany rovnako sa pozeraly na československú budúcnosť.