Posl. Hušek: Slávne ústavodarné Národné shromaždenie, panie a páni!

Isto každý z nás, keď sa ujíma slova v ústavodarnom Národnom shromaždení našej republiky, robí tak s pocitom radosti a zadosťučinenia. S pocitom radostí preto, lebo znova sme tu v našej spoločnej matičke Prahe shromaždení ako zástupci českého a slovenského ľudu, a so zadosťučinením preto, lebo môžeme povedať poctivo a pravdivo: nielen že sa vláda vrátila znova na celom území Československej republiky do rúk našich národov, ale vrátili sme sa do tohoto parlamentu z vôle ľudu, ktorá sa v zemiach českých i na Slovensku znova prejavila vo všeobecných, tajných, rovných a priamych voľbách.

Pre nás Slovákov radosť a zadosťučinenie sú stupňované vedomím, že naša prítomnosť v spoločnom ústavodarnom Národnom shromaždení je živým dôkazom márnosti úkladov nepriateľov zahraničných i domácich, znemožniť spoločnú snahu Čechov i Slovákov patriť pod jednu štátnu strechu. (Potlesk.) Z histórie vieme, že niekoľkostoročný europský vývoj pred prvou svetovou vojnou tejto štátnej jednote neprial, a v poslednej najstrašnejšej svetovej vojne boli sme svedkami, že posledný raz - sme o tom presvedčení - pokúsil sa nepriateľ rozdeliť Slovákov a Čechov, aby rozdelených mohol postupne pohltiť, zničiť, zbaviť ich tak slobody a europskú pospolitosť zbaviť od posledných západných Slovanov.

Jednota! Aké je to vznešené slovo vôbec a aká plnosť všetkých našich národných túžob je v obsahu našej štátnej československej jednoty! Pred prvou svetovou vojnou kedysi mali sme my Slováci a Češi i spoločný literárny jazyk, mali sme my Slováci svojho i vášho Kollára, Šafárika a neváham povedať i Ľudevita Štúra. Vy Češi mali ste zase vášho i nášho Palackého, Havlíčka, ale nemali sme svojej štátnej jednoty, preto nemohli byť spokojní Češi ani Slováci. Spokojní sme začali byť len vtedy, keď pod vlajkou štátnej jednoty československej a pod vedením československej trojice štátnikov Masaryka, Beneša a Štefánika odhodlané šíky légií Čechov a Slovákov - hoci i jazykove v literatúre odlišných - obnovily pre nás Slovákov a Čechov spoločnú vlasť československú. (Potlesk.) v rokoch 1938 a 1939 nás, všetkými opustených, nepriateľ znova rozdelil a vtedy zavládol smútok v národe v českých zemiach, ale i na Slovensku. vy tu medzi Šumavou a Moravou neverte tomu, že po 14. a 15. marci roku 1939 plesal národ slovenský. Tešili sa len tí, ktorí nikdy nepriali úplnosti slobody ani jednému Slovanovi a najmenej Slovanom československým. vy všetci, ktorí patríte do českého národa, vznešeného a do histórie Európy i ľudstva veľkolepo sa zapísaného, vedzte, že slovenský národ v osudových mesiacoch rokov 1938 a 1939, v ktorých začínal nástup germánskej soldatesky proti svetu, neprial si štátnej rozluky s vami a postavil sa proti rozluke a za štátnu jednotu československú i so zbraňou v ruke v tom okamihu, keď túžba mohla sa stať skutkom. (Potlesk.) v tomto je hlavný smysel obnoveného snaženia nášho ľudu československého za spoločnú vlasť počas druhej svetovej vojny v zahraničí i na domácej pôde, ktoré snaženie vyvrcholilo na Slovensku slávnym slovenským národným povstaním a na českej pôde hrdinným povstaním pražským.

S týmito spomienkami na dni nedávno zašlé, ale na ktoré nikdy nesmieme zabúdať, ujímam sa slova, aby som v mene demokratickej strany pripojil svoje poznámky k niektorým bodom programu prvej vlády československej, vyšlej z ústavodarného Národného shromaždenia a teda i z vôle slovenského a českého ľudu. To, čo nám v pondelok predniesol pán ministerský predseda Gottwald ako program vlády, nie je programom jednej osoby ani dielo jednej politickej strany, je to starostlivo sostavená práca, na ktorej spolupracovali zástupcovia všetkých strán Národného frontu československého.

Iste nie je ľahké sostavovať program, ku ktorému sa majú hlásiť politické strany, vychádzajúce programove z tak rozdielnych ideových základní, ako je to u nás v Československej republike. My demokrati zo Slovenska radi priznávame, že vcelku sa vládny program vydaril, to znamená, že je vstave byť spoločnou základňou pre spoluprácu všetkých nás, z ktorej spolupráce bude možno vychádzať k poslednej méte tohoto ústavodarného Národného shromaždenia, to je k úmluve o novej ústave československej a k ďalšej výstavbe republiky na základe dvojročného plánu hospodárskej obnovy, ktorý je už i v programe vlády aspoň v krátkosti načrtnutý.

Novú ústavu Československej republiky sme povinní my členovia tohoto sboru sostaviť, schváliť a vložiť ako základný kameň pod stavbu nového československého parlamentarizmu. Aký bude základ, taká bude ďalšia stavba, lebo ústavy sa nerobia ad hoc, ale majú pretrvávať veky. Vláda sľubuje podať snemu návrh novej ústavy a už teraz ubezpečuje nás ústami svojho predsedu, že jej návrh bude naväzovať na demokratické zásady ústavy doterajšej, že menovite zásada všeobecných, priamych, rovných, tajných volieb, a to s pomerným zastúpením do všetkých zastupiteľských sborov, bude ústavne zaistená. Ináč ani nesmie byť. Slovo diktatúra nesmie sa nikdy objaviť v politickom ani administratívnom slovníku českého ani slovenského národa. (Potlesk.) A sľub vlády, že policajne byrokratický systém štátnej správy zmizne z nášho verejného života raz navždy, to prosím, slávna snemovňa, je isto prianím všetkých nás. Tento sľub je dôležitý menovite teraz, keď máme nový typ administratívnej byrokracie a polície, lepšie rečeno bezpečnosti v našich národných výboroch a keď sa sľubuje, že tento typ novej správy bude ešte ďalej dobudovaný a rozprestrený. Neváham prizvukovať, že práve tomuto typu správy vecí verejných by najviac mohlo škodiť v očiach spravovanej verejnosti ako prílišné policajtovanie, tak i prepiate zbyrokratizovanie. Keď takto hovoríme, nehovoríme ako teoretikovia, lebo žiaľ, menovite u nás na Slovensku máme v týchto veciach už z praxe zlé príklady a neváham povedať, že tieto nepekné príkladné zjavy maly by, a pri troške dobrej vôle mohly by zmiznúť z našej správy ešte pred uzákonením novej ústavy československej. Verte mi, nič zlého by sa nestalo ani republike, ani národu, keby sa už teraz v duchu budúcej ústavy, a keď by to neišlo, teda v intenciách ústavy starej, napravilo shora to, čo policajne byrokratický systém správy dolu zavinil svojou častokrát len stranníckou prepiatosťou a čo vo väčšine prípadov možno kvalifikovať ako krivdu proti jednotlivcom. Stalo by sa len to, že by bolo menej občanov prenasledovaných nevinne, ukracovaných na slobode a na súkromnom majetku.

Ako demokrat rád beriem na vedomie, že popri ochrane znárodneného priemyslu má sa dostať v novej ústave ochrany podnikaniu súkromnému, drobnému a strednému, že bude ústavno zabezpečený poctivo nadobudnutý majetok roľníkov, živnostníkov, obchodníkov a všetkých ostatných fyzických a právnických osôb. Mám dojem, že z vládneho vyhlásenia len nedopatrením bol vynechaný z tejto budúcej ústavnej ochrany i poctivo nadobudnutý majetok robotníkov.

Program vlády dáva nám ďalej vo všeobecnosti do výhľadu, že v budúcnosti vo veciach verejných budeme rozhodovať my Češi a Slováci sami. Je to správne, hoci sa tu rozchádzame s našou doterajšou ústavou, ktorá zaručovala každému občanovi hovoriť do vecí verejných. Je to následok toho, že sa raz navždy rozchádzame s Nemcami, ktorí sú už teraz v štádiu vysťahovania a ktorí budú z našej republiky vôbec vysťahovaní. Až budeme preberať paragraf za paragrafom v návrhu na našu novú ústavu, vtedy si o tomto probléme našej štátnosti pohovoríme podrobne. vtedy z nejedných úst členov tohoto ústavodarného sboru odznejú oprávnené výčitky proti našim bývalým spoluobčanom nemeckej, ale i maďarskej národnosti, ktorým sme pri vzniku Československej republiky dali všetky práva a slobody, ktorí však tieto práva a slobody zneužili, aby nám Slovákom a Čechom pripravili najtemnejšie otroctvo a spôsobili najhoršie duchovné a materiálne škody.

Nateraz by som ako demokrat chcel pripojiť k tomuto bodu len túto parolu: nová ústava bude vtedy dobrá, štátu a našim národom prospešná, keď jej brány budú dokorán otvorené pre každého, kto to s republikou Československou mysli dobre, kto chce jej prospech a kto ju nepriateľovi vlasti nikdy nezradi; brány tieto budú však zatvorené na sedem zámkov pred každým, kto by hodlal zopakovať sedem minulých rokov hriechov na národe a štáte. A keď nebudú stačiť zámky, toto volám menovite na naše Slovensko, budeme na stráži my Slováci a Češi v jednom šíku a s jedným odhodlaním. (Potlesk.)

Ctená snemovňa, vo vyhlásení, prednesenom pánom predsedom vlády Gottwaldom, je náznakovo podotknuté, že sa chystá nová úprava pomeru medzi Čechmi a Slovákmi. Zhruba je tam povedané, že nová ústava v tejto otázke bude vychádzať z košického vládneho programu, ale že bude brať v úvahu skúsenosti nadobudnuté pri jeho prevádzaní, že ústava musí rozhodne uznávať svojbytnosť Slovákov, vyjadrenú "teraz" jej zvláštnymi normotvornými a výkonnými orgánmi, Slovenskou národnou radou a Sborom povereníkov a že musí slovenskému národu v praxi zaistiť rovnoprávnosť s národom českým, bez toho, aby sa tým porušila štátna jednota republiky, naopak, táto jednota musí byť ešte viac upevnená.

Mám česť byť poslancom demokratickej strany, ktorá vo voľbách do ústavodarného Národného shromaždenia, vlastne v prvých voľbách v obnovenej Československej republike, získala takmer dve tretiny voličov na Slovensku. Táto strana už vtedy, keď začala krvavý odboj proti nepriateľovi a rozvratníkom republiky z domáceho i zahraničného tábora, položila do záhlavia svojho programu ako hlavný bod: Sme za obnovenie Československej republiky, a vedľa toho hneď pripísala: A sme za národné práva Slovákov. My vieme, že sú to práva, ktoré neskoršie boly obsažené v košickom vládnom programe. Pri týchto hlavných bodoch svojho programu demokratická strana bude zotrvávať, dokiaľ bude existovať. (Potlesk.) My sa držíme biblického: Dáme cisárovi republike všetko, čo jej prináleží, Bohu, čo je Božie, ale i slovenskému národu, čo mu patrí. (Tak je! - Potlesk.)

Na hlavných výdobytkoch slovenského národného povstania - a to je vlastne košicky program - zotrváme ako na postuláte sinequa non. A to sú Slovenská národná rada a Sbor povereníkov na Slovensku. Obe tieto ustanovizne musia byť i v novej ústave vybavené takou normotvornou a výkonnou právomocou na Slovensku, aby sa už nikdy nemohly opakovať neoprávnené, ale i oprávnené sťažnosti žiadneho Slováka, že na jeho území deje sa s ktorejkoľvek strany a komukoľvek národná krivda. Takto hovoriť nie som poverený nikým iným okrem príslušníkov demokratickej strany. som však presvedčený, že žiaden Slovák, volený na Slovensku, tento postulát slovenský v tomto Národnom shromaždení nepovie ináč.

Pri robení ústavy bude sa o československom pomere ešte mnoho hovoriť. Preto už teraz netreba o tomto pomere ani mnoho rečí šíriť, tým skôr. že do vyjednávania medzi Čechmi a Slovákmi zasiahlo sa už i dohodou z 2. júna min. roku a dohodou z apríla t. r. Že však predsa som v mene demokratickej strany už teraz pri glosovaní vládneho programu jasne naznačil. čo je hlavné, to je preto, lebo mnohým z nás, i mne osobne. nepozdáva sa z vládneho programu jedno slovíčko. Česky toto slovíčko znie "nyní", slovensky to prekladáme " teraz". Naznačuje vo vládnom programe akúsi dočasnosť Slovenskej národnej rady a Sboru povereníkov. Nesmie tak byť v ústave. V ústave budú svojbytnosť Slovákov natrvalo, teda tak, ako nateraz, i do budúcnosti, vyjadrovať Slovenská národná rada a Sbor povereníkov.

Panie a páni! O pomere československom už oddávna sa mnoho hovorilo. písalo, mnoho sa v praxi uskutočňovalo. a priznajme si. v tomto pomere sa i mnoho zanedbalo. Patrím medzi tých. ktorí už od mladosti pomáhali pripravovať Československú republiku a ktorí si vzali za cieľ. aby medzi Slovákmi a Čechmi v jednom štáte spojenými bol pomer bratský. Už v rokoch 1913 až 1914 mal som aktívnu účasť na publikácii, ktorá bezprostredne pred prvou svetovou vojnou v podobe ankety dopytovala sa Slovákov i Čechov. ako by bolo možné najlepšie usporiadať pomer česko-slovenský. Po vzniku Československej republiky nasledovala naša aktívna účasť na tomto poli. Nebyť barbarského germánskeho zásahu do ústroja našej drahej vlasti. mohli sme mať už veľmi mnoho vecí, týkajúcich sa pomeru česko-slovenského, v poriadku. No, našli sme sa znova, my Slováci a Česi. žiaľ, stálo to mnoho statkov, hodnôt mravných i životov českých a slovenských. Teraz pri tvorení novej ústavy československej budeme mať príležitosť postaviť základné piliere dobrého pomeru medzi Čechmi a Slovákmi.

Nesmieme však ísť do tejto práce s takou prípravou, akú nám daly niektoré povolebné zjavy českého verejného života. Je nepekné, že po voľbách určité sekretariáty i noviny, nabádané svojimi priateľmi zo Slovenska, postavily skoro celý národ slovenský pred súd verejnosti českej s Kainovým znamením, viem, že vinu na tom má hlavne len čiastka sociéty nášho štátu, ktorá nesnáša ľahko, že ju slovenský ľud vo voľbách nepoctil takou dôverou, akú predpokladala. Avšak voľby boly a voľby budú, zo žiadnych volieb však nesmie už nikdy medzi Čechmi a Slovákmi dôjsť k takým nedorozumeniam, akých sme boli svedkami pred nedávnom. (Potlesk.) žiaľno mi je, keď som nútený pripustiť, že ani úradné kruhy bývalej vlády, zriadené na to, aby nestranne a spoľahlivo informovaly verejnosť, neboly ďaleko nesprávneho informovania českej verejnosti o slovenských veciach. O známom, politicky neprípustnom informovaní Ministerstva vnútra bývalej vlády pri zisťovaní určitých predvolebných okolností na Slovensku nebudeme teraz hovoriť. Vec je v rukách povolaných činiteľov. ktorí budú hľadať správnu cestu. jedine vhodnú pre vyšetrovanie. Sme presvedčení, že i tu vyjde pravda najavo a podľa tej pravdy bude Slovensko i demokratická strana očistená od všetkého kalu, ktorý bol na ňu a na obyvateľstvo slovenské nanesený ako pred českou, tak i pred slovenskou verejnosťou. (Potlesk.) Pritom všetkom dovolím si aspoň na jednu perlu poukázať z tejto nespravodlivej, nevecnej kampane proti demokratickej strane na Slovensku. v deň, keď sme my tu v Prahe jednomyseľne a s veľkým nadšením a so slzou radosti v očiach zvolili dr Eduarda Beneš a prezidentom našej republiky, dostal sa mi do rúk týždenný orgán komunistickej strany Československa, ktorý vychádza v Karlových Varoch, a tam som čítal i takútu nesmyselnú vetu o pomeroch na Slovensku: "Jaké jsou úzké vztahy mezi reakční a protifašistickou klikou, která vede demokratickou stranu, potvrzuje nám skutečnost, že Tiso z bratislavského kriminálu blahopřál demokratické straně k jejjímu volebnímu vítězství." (Rôzne výkriky.) Nič takého sa ovšem nestalo. Tiso práve tak neblahoželal nikomu z bratislavského kriminálu. ako by napríklad nemohol nikto blahoželať z tých. ktorí sú na pražskom Pankráci, k víťazstvu ktorejkoľvek strany českej. Toto je len jedna ukážka z celej tej nesmyselnej kampane a treba si len žiadať, aby nová vláda i v takýchto veciach urobila poriadok a zavrátila všetkých tých, ktorí by sa pokúsili v budúcnosti znova takto neseriózne a zle informovať verejnosť českú a slovenskú. Aby mi bolo dobre rozumené: nevolám po štátnom zástupcovi, upozorňujem len na povinnosť tých, ktorí majú na starosti informácie. Treba mi k tomu ovšem pripomenúť ešte, že takéto informácie a takáto kampaň vzbudily veľkú nevôľu v celej slovenskej verejnosti.

Čítajúc prejav predsedu vlády, reč samotnú, ktorú predniesol pán ministerský predseda Gottwald, nemohol som v pondelok pozorne sledovať, lebo akustika našej zasedacej siene, ako i amplionové zariadenia nášho parlamentu absolútne nevyhovujú. (Hlučný potlesk.) všimnul som si i toho, že nová vláda sľubuje podať taký návrh ústavy, ktorý popri plnej rovnoprávnosti žien, slobody osobnej a občianskej, slobody náboženského vyznania, slobody prejavu, shromaždovania, spolčovania, vedeckého bádania a umeleckého prejavu zabezpečí i slobodu tlačovú. Som novinár. My Slováci za slobodu tlačovú svádzali sme boje za maďarskej éry v starom Uhorsku, boli sme jej pioniermi v predmníchovskej Československej republike, za nacistickej éry ja sám, hoci novinár, nepri spel som do novín ani čiarkou, a keď sme sa konečne dožili obnovenia Československej republiky, museli sme skúsiť, že veci tlačové nie sú u nás - hovorím o Slovensku - v poriadku. To, čo sa stalo s hlavným orgánom demokratickej strany Časom 1. júna t. r. a v dňoch nasledujúcich. to nemá páru v dejinách tlače Československa. Najprv nám neznámi páchatelia zničili sadzbu už hotového čísla a potom nám v tlačiarni niekoľko dní odmietali vyhotoviť časopis. všetko toto dialo sa pod patronanciou odborového hnutia na Slovensku. že deň predtým, a zasa pod patronanciou odborového hnutia, bolo usporiadané v Bratislave ľudové shromaždenie, na ktoré neprístojným spôsobom bolo vykomandované robotníctvo z bratislavských tovární a úradov, a že na tomto shromaždení predstavitelia odborového hnutia žiadali zastavenie Času a rozpustenie demokratickej strany a že potom už časopis ktorý má výlučne slúžiť odborovému hnutiu, ktoré je predsa všetkým nám spoločné - nepravdivými zprávami o našich redaktoroch poburoval verejnosť a že nám bola vzatá možnosť brániť sa v tlači, pretože vyhotovenie takej obrany v tlačiarni zakázali - to tu pripomínam len preto, aby som lepšie osvetlil celý prípad. Toto všetko sa stalo ešte za starej vlády. ktorú bývalé Dočasné Národné shromaždenie nemohlo robiť už zodpovednou.

Teraz apelujem na novú vládu, aby sa snažila podobné neprístojnosti hneď v zárodku urovnať, lebo tlačová sloboda bola, je a musí zostať základným pilierom slobôd našej demokratickej Československej republiky. (Potlesk.) výslovne som konštatoval v úvode k tejto smutnej kapitole, že tieto slová adresujem v prvom rade na Slovensko. Dovoľujem si však apelovať i na bratov novinárov v Čechách. Pre mňa, o ktorom nikto nemôže tvrdiť, že za svojej dlhoročnej praxe novinárskej bol by som v zlom pomere s priateľmi typografmi, ktorí nám novinárom pomáhajú tvoriť noviny, o ktorom každý sa mohol presvedčiť, že slobodu tlače bol som vždy ochotný brániť proti každému, už či je to štátny zástupca alebo niekto iný, bola smutná podívaná, keď som sa presvedčil, že z českej tlače skoro nikto sa neujal tohoto prípadu a že len 14. júna v "Svobodnom slove mladých" mohli sme sa dočítať týchto niekoľko správnych slov (čte): "A konečně ještě jedna závažná událost ze Slovenska. Máme na mysli zákrok zaměstnanců tiskárny, ve které se tiskne " Čas", proti tomuto listu. Máme u nás plnou tiskovou svobodu. Je proto naprosto nepřípustné, aby odborová organisace mohla o své vlastní újmě rozhodnout, že prostě něco, s čím nesouhlasí z politických důvodů, nevytiskne. To by znamenalo návrat k dobám tiskové censury, kterou přece neschvaluje, aspoň ve veřejnosti, nikdo" - a - dodává Slovo mladých", komunisté nejméně ze všech".