V prvej polovici dvadsiateho storočia Maďari postavili sa už dva razy na stranu nepravdy a padli. Oba razy, my Slováci, postavili sme sa na obranu svojich práv proti Maďarom a nakoniec naša pravda zvíťazila, lebo nebolo možné, aby triumfovalo bezprávie a nespravodlivosť. Feudálne Maďarsko vedelo veľmi šikovne využiť európsky nekľud, vychádzajúci najmä z hitlerovského Nemecka, na vybičovanie nacionálnej nenávisti svojho národa proti všetkým, najmä Československu. Nevedelo a nechcelo sa smieriť so skutočnosťou, že Slovákov viac nemožno použiť za rabov a na to, aby sa jeho zdravou krvou udržiaval pri život národ, ktorý nemal ináč výhľadov hrať tú rolu v strednej Európe, na akú si zvykol, a o akej sníval vo svojom nafúkanom velikášstve, miesto toho, aby prikročil vážne k prebudovaniu svojho zriadenia tak, aby sa stal platnou jednotkou európskeho spoločenstva s vlastnými silami a vlastnými, hoc i menšími možnosťami. Od vlastných veľmi vážnych nedostatkov zámerne odvracalo Maďarsko nespokojnosť svojho občianstva poukazom na krivdy, ktoré domnelé utrpelo Trianonským mierovým ujednaním, namiesto toho, aby hľadelo pozdvihnúť sociálnu úroveň svojho občianstva v rámci svojich domácich možností. Keby sa len bolo vedelo zavčasu odhodlať pustiť sa do búrania svojho stredovekého feudalizmu, kde na jednej strane stáli majitelia tisícjutrových latifundií a na druhej strane otroci, robotujúci pre týchto latifundistov, kde do tejto kategórie sociálnych páriov bolo treba zaradiť i všetko úradníctvo a vôbec stredný stav! Áno, pár vyvolených pánov na jednej strane a na druhom konci vyložená chudoba a bedač, to bol obraz maďarského štátneho života. A táto inferiórna prevaha maďarského ľudu verila, že staré predtrianonské hranice Maďarska pozdvihnú jeho sociálnu úroveň. Ale ako, len tak, že my Slováci boli by sme vedeli, prirodzene ako menejcenný element s hľadiska maďarského, súci len na robotovanie, túto inferioritu maďarskej pracujúcej triedy zlepšiť, zlepšiť vari len tým, že by sme boli sociálne ešte nižšie, než ona sama. Sila našej predmníchovskej republiky bola práve v tom, že Slováci aj ako národ, ale tiež každý z nich ako jednotka ľudskej spoločností, získali svojím oslobodením a rozchodom s Maďarmi nielen svoju kolektívnu dušu, ale i svoje ľudskejšie ja, v neporovnateľne priaznivejšom sociálnom vzraste a ľudskom hodnotení. Otupovanie maďarského ľudu frázou, že Slováci túžia po spojení s Maďarskom, dnes patrí minulosti a dúfame V tomto smere dnes už ani maďarský národ nie je na pochybách. Veríme, že v tomto smere postačí konštatovať, že do Maďarska nechcú ani len tí zo Slovenska, ktorých my dobrovoľne chceme dať Maďarsku k dispozícii.
Slávna národná rada! Spomíname podpísanie mierovej smluvy s Maďarskom, ktoré sa stalo 10. t. m. v Paríži. Pri tejto príležitosti ovláda nás pocit zadosťučinenia a na túto udalosť pozeráme sa, ako to už povedal predo mnou podpredseda Slovenskej národnej rady Polák, ako na akt dejinnej spravodlivosti. Sme ďalekí toho, aby sme sa na túto príležitosť dívali so škodoradosťou. Nepriali sme si nikdy výbojov a lupu na úkor iných. Hájili sme si a, ak bude treba, i v budúcnu budeme vždy hájiť, a to čo najdôslednejšie, len to, čo je naše. Parížska mierová smluva dáva možnosť Maďarsku zahájiť novú éru v jeho histórii. Novú éru predovšetkým sociálnej výstavby a prestavby Maďarska, z ktorej by mali konečne osoh najširšie masy maďarského ľudu. Maďarsko hľadá svoje miesto v povojnovej Európe. Chceme veriť, že ho nájde v pokojnej spolupráci a porozumení so všetkými, najmä so susedmi a teda i s nami.
Maďarsko má svoje ťažkosti, tak ako ich konečne po tejto vojne majú i víťazné štáty. Ako a či ich bude vedieť odstrániť, záleží jedine na ňom. Ide o to, či dnešný režim v Maďarsku pôjde cestou Horthyovcov, ktorí omamovali maďarský ľud myšlienkou revizionizmu, aby tak odvrátili jeho pozornosť od vlastných problémov a ťažkostí, alebo či sa dá na cestu opravdivej mierovej, úprimnej spolupráce s národmi a štátmi v Európe a vlastnej spoločenskej prestavby, smerom k širokým masám a dvíhaniu ich úrovne. Cesta revizionizmu viedla by znova maďarský ľud neodvratne do slepej uličky. Veríme, že Maďarsko pôjde cestou vlastného prerodu, vnútornej obrody a porozumenia v európskej rodine národov, najmä so svojimi susedmi. V tomto smere Československo chce byť Maďarsku na pomoci. Československá republika, poučená trpkými skúsenosťami z minulosti, nemôže v budúcnosti riskovať vari zas znova možnosť, že jej menšiny budú hrať rolu nepriateľskej piatej kolóny. Sme dnes štátom národným a týmto za každých okolností chceme i zostať. Túto skutočnosť treba i Maďarsku vziať vážne na známosť. Československá republika v tomto nenechala nikoho na pochybách. Víťazné mocnosti toto uznaly. Uvedomujeme si však, že toto nie je len vecou formálneho vyhlásenia. Národný štát Slovákov a Čechov musíme si vytvoriť sami a my ho naozaj vytvoriť národným chceme a vytvoríme. Otázku Nemcov v Československej republike sme si v podstate už vyriešili. Chceme riešiť i otázku Maďarov a veríme, vyriešime ju tiež, i keď nechceme porovnávať maďarskú menšinu u nás so sudetskými Nemcami. Avšak jej vyriešenie je pre Československú republiku a slovenský národ rovnako naliehavé a nezbytné. V prítomnej chvíli nejde nám o nič iné, ako aby toto naše odhodlanie vedelo pochopiť Maďarsko. Nie nenávisť k maďarskému ľudu nás k tomu vedie, ale len vlastná bezpečnosť, ktorú vidíme jedine vo vyriešení maďarskej otázky na Slovensku, čím ako myslíme, najlepšie poslúžime mieru a poctivej spolupráci nielen v tomto kúte Európy, ale konečne i v nemalej miere i v prospech samého Maďarska. Myslím, že je najvhodnejšia príležitosť vyhlásiť, že Československá republika, rovnako národ slovenský ako český a prirodzene i Slovenská národná rada, bez ohľadu na obete chcú spraviť všetko, aby vytvorily také predpoklady v tomto priestore Európy, aby žiadne menšiny u nás, a dnes sa to týka predovšetkým Maďarov na južnom pohraničí, neboly viacej príčinou sporov a nedorozumení a zase predovšetkým s Maďarskom, pretože nechceme mať viacej "Mníchovov" ani viedenských arbitráži a ani to, čo by opäť malo vari z nich vzniknúť. Hráme s otvorenými kartami: Maďarsko má slovenskú menšinu a naopak v Československej republike je menšina maďarská. Až dnes, vďaka povestným maďarským štatistikám, môžeme zistiť, že v Maďarsku ľudí slovenského koreňa je aspoň toľko ako Maďarov u nás. Chceme čestne, aby Maďari zo Slovenska išli do Maďarska a Slováci z Maďarska k nám. Domnievame sa, že je to vec, ktorú by si rovnako ako my mali želať i sami vládni činitelia maďarského štátu, ak naozaj chápu úprimne spoluprácu národov v strednej Europe.
Keď dnes vidíme, že Maďari sabotujú i tie smluvy, ktoré dobrovoľne o výmene s nami podpísali, a to bez akéhokoľvek nátlaku so strany kohokoľvek, nemožno veriť, že Maďarsko pochopilo príkaz nových čias a nech je nám odpustené, keď nevidíme rozdielu medzi jednaním horthyovského Maďarska a Maďarska povojnového. Nemohli by sme sa ubrániť dojmu, že i dnešný režim v Maďarsku, ktorý sa nazýva demokratickým, jedná rovnako so Slovákmi, ako všetky fašistické režimy pred ním, ak nie horšie a rovnako ako ony vnútorné svoje ťažkosti a nedostatky chce zakryť odvedením pozornosti svojho občianstva živením staronového revizionizmu.
My veríme, že maďarskú otázku u nás vyriešime buď v dohode so samotným Maďarskom, čo podľa nášho názoru by bolo práve pre Maďarsko najvýhodnejšie, alebo, ak Maďarsko nepochopí volanie nových čias, vyriešime ju i bez neho a to rozhodne tak, že naše južné pohraničie bude raz navždy slovenské a československé (potlesk). Stále však veríme, že toto riešenie stane sa v porozumení a úprimnej dohode oboch zainteresovaných, teda i Maďarska. Niet Slováka, ktorý by na túto otázku pozeral ináč. Ak bude treba pristúpiť k samostatnému riešeniu maďarskej otázky v Československu, nech nie je pochýb, že i keď sami, vyriešime ju tak, že v žiadnom smere nezavdáme svojej tradícii masarykovského humanizmu. Maďarom, ktorí by vari nie našou vinou museli zostať v rámci Československého štátu, ponecháme všetky možnosti a práva štátnych občanov československých, no rozhodne musí vziať každý na vedomie, že pre budúcnosť vylúčime možnosť, aby ktokoľvek mohol základy nášho štátu podomielať s poukazom na etnické inorodé celky, najmä na exponovaných bodoch nášho štátu. Je to príkaz čias, je to naša životná nutnosť, ale ako veríme, je to aj predpoklad pokoja a slušnej spolupráce štátov v strednej Europe. A preto, ako som to už povedal, nebudeme poznať žiadne obete a námahy, ktoré by sme nevedeli priniesť v záujme tohto cieľa.
Slávna národná rada! V súvislosti s podpísaním mierovej smluvy s Maďarskom, s tým Maďarskom, ktoré medzi prvými koristilo z hitlerovského fašistického náporu na Európu, a to i na náš úkor, treba znova zdôrazniť, že staré Maďarsko postavilo sa na stranu násilia a nespravodlivosti proti svetu pokoja a ľudskosti. Podpísaním mierovej smluvy získava Maďarsko svoju stratenú suverenitu a miesto v rodine národov. Želáme si, ale i samému Maďarsku, aby sa Maďarsko konečne raz našlo, našlo samo seba a našlo i cestu k ostatným národom, najmä susedom a uvedomilo si, že len v čestnej a úprimnej spolupráci s nimi na novej základni, oprostené starých chýb a predovšetkým chiméry revizionizmu, začalo naozaj novú kapitolu svojich dejín, ale i novú periódu lepších vzťahov k svojim bezprostredným susedom. Pri tejto príležitosti spomíname obeti vlastného národa v poslednej svetovej vojne, v ktorej práve predovšetkým maďarské vojská vytrvalý po boku hitlerovského Nemecka v boji proti nám až do konca, uvedomujúc si pritom s hlbokou vďačnosťou, že bez obetí spojencov, predovšetkým slávnych vojsk sovietskych, neboli by sme nikdy vlastnými silami získali stratenú slobodu a samostatnosť. Ako Slovania musíme vytvorenú jednotu slovanských národov stále držať na čele s veľkým a pevným Ruskom, v úprimnej a harmonickej spolupráci nielen víťazných mocností, ale všetkých národov a štátov, aby viac nikdy nebolo treba podpisovať smluvy medzi víťazmi a medzi porazenými. Československá republika, verím, spraví všetko, čo je v jej silách, aby národy žily v trvalom mieri a porozumení a slovenský národ, pokiaľ môžem prehlásiť za Stranu slobody, vyznáva svoju vieru, že v tejto Československej republike, jednotnej a pevnej, chce v trvalom bratskom porozumení s národom českým pracovať, nielen v záujme svojom vlastnom a spoločnej republiky, ale i pre blaho a dobro ostatného ľudstva (potlesk).
Predseda SNR Dr. Jozef Lettrich:
Druhým bodom dnešného rokovania je výklad p. štátneho tajomníka v Ministerstve národnej obrany Jána Lichnera. Prosím pána štátneho tajomníka, aby sa láskavé ujal slova. (Potlesk.)
Štátny tajomník MNO Ján Lichner:
Slávna Slovenská národná rada! Vďačne som prijal pozvanie podať Slovenskej národnej rade výklad o situácii slovenských gážistov a poddôstojníkov v československej armáde a mojou snahou bude prehovoriť nielen o pomeroch slovenských dôstojníkov a poddôstojníkov, ale aj o rotmajstroch, civilných zamestnancoch vojenskej správy, ďalej o všetkom, čo sa priamo a nepriamo dotýka problematiky slovenských príslušníkov československej armády. Predovšetkým tu ide o povýšenie, ktoré rozoberám osobitne u vyšších a nižších dôstojníkov, ďalej u rotmajstrov, potom o očistu dôstojníckeho a rotmajsterského sboru, čo je otázka veľmi významná, o problematiku definitívneho postavenia civilných zamestnancov vojenskej správy, ktorá složka má veľký význam preto, že za posledných rokov dostali sa práve slovenskí civilní zamestnanci k vojenskej správe v takom rozsahu, aký za prvej Republiky nebol ani zďaleka. V ďalšom dotknem sa otázky pomerného zastúpenia v centrálnych úradoch vojenských, ďalej aktivizovania slovenských dôstojníkov, umiesťovania a zaopatrenia účastníkov odboja, osvetových dôstojníkov, školenia a služobných dní, kázne, vyznamenaní a všeobecných problémov československej armády vo vzťahu k jej slovenskej složke. Nebudem rozoberať materiálnu stránku našej armády, pretože o tejto veci jasne prehovoril minister národnej obrany vo svojom expozé v parlamente. Vynasnažím sa podať celkový obraz jednotlivostí, doložený číslicami, ktoré sú ako všetky armádne počty tajné, aby predstava o slovenskej účasti v československej armáde bola čo najjasnejšia. Percentuálna účasť Slovákov v československej armáde je z celkového počtu všetkých dôstojníkov 15%. Táto účasť je neprimeraná, lebo počítame s účasťou 25%. I keď reprezentuje len 15% namiesto 25%, zastávajú miesta na Slovensku takmer výlučne Slováci. Tento nedostatok prirodzene nemôže mať trvalý ráz, preto sme aj na určité miesta povolali dôstojníkov z Čiech. Toto sa ale nikde nestalo na úkor Slovákov, ktorí sú v tých istých funkciách, ako boli dosiaľ. Bude treba ešte niekoľkých preložiť, aby sa ako-tak obsadily všetky počty. Tu sa nám veľmi uľahčilo tým, že vláda povýšila viac slovenských dôstojníkov do vyšších hodností a tak preloženie českých dôstojníkov nebude na úkor slovenských, lebo už budú vo vyšších vojenských hodnostiach. Základom pre našu prácu je a musí byť Košický vládny program (potlesk), ktorého zásady predovšetkým majú platiť v armáde. Tento program je kauzálne spojený s otázkou vývinu pomerov v československej armáde v čase programu budovateľského a tým je tiež povedané, že brannosť našej Republiky je otázkou spravodlivého vyriešenia všetkých problémov v armáde, s ktorými sa denne stretávame. Vyslovujem presvedčenie, že sa tak stane, i keď sú tu prekážky a v mnohých prípadoch byrokratická strohosť starších predpisov nám zabraňuje, aby sa hladko vykonaly veci, vyplývajúce z Košického vládneho programu. Verím v to, pretože je to základný kameň bezpečnosti a ochrany našej vydobytej slobody.
Pre povyšovanie vyšších dôstojníkov vydalo Ministerstvo národnej obrany smernice v zásade rozdelené na dve skupiny. Prvá skupina pojednáva o tzv. renominácii, t. j. o odčinení krívd v povyšovaní od roku 1938 do roku 1944. Druhá skupina vzťahovala sa na vyrovnanie hodností vykonaných v roku 1945-1946 tzv. nomináciou.
Od vydania smerníc pre renomináciu pripravovaly sa návrhy vyšších dôstojníkov i so strany slovenskej. Pravda, tieto smernice vzťahovaly sa zčiastky na Slovákov a prípady, spadajúce do renominácie, boly vyriešené ku dňu 28. októbra 1946 uverejnením v osobnom Vestníku Ministerstva nár. obrany. Treba pripomenúť, že okrem dôstojníkov, ktorí už boli vybraní pre renomináciu, previedol sa výber ostatných vyšších dôstojníkov, ktorých by bolo treba povýšiť s ohľadom na systemizáciu armády, resp. vo vzťahu na dislokáciu útvarov na Slovensku. Výber týchto dôstojníkov vykonal sa dôsledne a paralelne u všetkých zbraní i služieb a prihliadalo sa predovšetkým na zásluhy v druhom odboji, ďalej na fyzický vek s prihliadnutím na dĺžku doby, strávenej v poslednej hodnosti.
Kabinet Štátneho tajomníka sledoval túto otázku so zvýšenou pozornosťou, snažil sa zo všetkých síl presadiť povýšenia, navrhované či už priamo rezortnými oddeleniami, alebo výberom. Situácia však bola dosť nepriaznivá a k definitívnemu rozriešeniu povýšenia vyšších dôstojníkov slovenskej národnosti došlo až v poslednom čase, keď dňa 24. januára 1947 a dňa 4. februára 1947 vláda schválila podané návrhy.
V renominačnom Vestníku ku dňu 28. októbra 1946 bolo povýšených na majorov 34 dôstojníkov, na podplukovníkov 9, na plukovníkov 1.
In memoriam: na armádneho generála divizný generál Rudolf Viest, na divízneho generála brigádny generál Ján Golian a na brigádneho generála plukovník generálneho štábu Karol Pekník. (Hlas: "prosím povstať!")
Renominačná akcia týkala sa predovšetkým gážistov českej národnosti. Títo nemali tej možnosti ako slovenskí gážisti a to normálne byť povýšení počas okupácie. Slovenskí naproti tomu riadne potstupovali, až na nepatrné výnimky za celú dobu Slovenského štátu, takže na slovenských gážistov vzťahovala sa renominácia len v ojedinelých prípadoch.
Toto si treba uvedomiť pri posudzovaní renominačných menovaní v československej armáde.
Dňa 24. januára, ako som už v úvode spomenul, schválil personálny komitét a dňa 4. februára 1947 aj vláda celkove 217 návrhov na povýšenie slovenských dôstojníkov do vyšších hodností. Viac návrhov na povýšenie vyšších dôstojníkov slovenskej národnosti nebolo možno predložiť vláde z týchto dôvodov:
Nemohly sa vyčerpať všetky systemizované miesta slovenského priestoru štvrtina celkovej systemizácie armády z roku 1936.
Navrhované boly len tie osoby, ktoré boly prijaté do československej armády podľa zákona č. 72 z r. 1946, a ktoré s ohľadom na odbojové zásluhy zastávajú miesta systemizované pre vyššie hodnosti a sú schopní zastávať zodpovedajúce funkcie v tých hodnostiach, do ktorých sú povyšovaní. Mladší dôstojníci - i keď v odboji zaslúžilí - dostali by sa prípadným povyšovaním do radu vyšších dôstojníkov a potom by boli nútení vyčkávať dlhší čas v jednej hodnosti.
Muselo sa prihliadať na určitú rezervu slovenského priestoru a Kabinet štátneho tajomníka ponecháva si z celkovej štvrtiny z tohto priestoru 30% rezervy, pre prípadné doplnky a pre ďalšie povyšovanie. Treba pripomenúť, že týmto povýšením nie je definitívne vyčerpané povyšovanie vyšších dôstojníkov. Je známe, že do týchto návrhov neboly pojaté osoby, ktoré by v týchto maly byť, ale pri ktorých sa ešte nevedel výsledok pódia zák. 72 z r. 1946. Sú v prúde ďalšie návrhy, príp. ďalší výber vyšších dôstojníkov, ktorý bude dodatočne zaslaný vláde. Mimoriadne povýšenia máme v úmysle dokončiť do 1. mája t. r., preto do toho času chceme dodať všetky návrhy, ktoré doteraz nemohly byť realizovane. Po tomto termíne chceme viesť personálnu politiku jednotnú, podľa ustálených pravidiel československej armády. (Potlesk.)
Pri medziministerských rokovaniach robily sa námietky, že ide o fyzicky mladých dôstojníkov s malým počtom služobných rokov pre tú-ktorú hodnosť. To sa týkalo aj dôstojníkov českej národnosti, príslušníkov zahraničného vojska. Nám však šlo o tých ľudí, ktorí v odboji vskutku niečo dokázali, ktorí riskovali životy, niekedy už od roku 1938, ktorí prijímacou komisiou boli klasifikovaní veľmi dobre, ale ktorí sú fyzicky a tým aj služobne skutočne mladí. Základným činiteľom pri medziministerskom výbere bola však služobná doba. Je pochopiteľné, že s tohto aspektu riešiac vec, bolo by povýšených len asi 30-40% navrhovaných dôstojníkov slovenskej národnosti Trvalo to dosť dlho, kým sa členovia personálnej komisie dali presvedčiť, že súčasné povyšovanie nie je povyšovanie len za odsedené roky v armáde, ale že je aj odmenou za účasť v boji. Tu chcem osobitne zdôrazniť, že zástupcovia jednotlivých politických strán uznali politické dôvody, ktoré ma viedly k tomuto mimoriadnemu povyšovaniu a dali súhlas, aby návrhy, tak ako boly podané, boly predložené vláde na schválenie.
Za toto pochopenie chcem mimoriadne poďakovať s tohto miesta zástupcom českých politických strán, ktorí pochopili dôležitosť tohto aktu s hľadiska československého a československého pomeru v našej armáde a tým dali súhlas na realizovanie povýšení. (Potlesk.)
Tiež chcem osobitne vyzdvihnúť veľkú príkladnú blahosklonnosť vlády a vyšlo viť poďakovanie za pochopenie problematiky v dôstojníckom sbore so strany slovenskej a že tým pripustila, aby sa do povýšenia dostali mladí, nadaní dôstojníci, ktorí prešli frontovou školou a ktorí majú nemalú zásluhu na tom, že sme slobodní v obnovenej Republike. Bolo to v duchu sľubov za vojny, ktoré sa musia realizovať v záujme dôvery. Týmto povýšením sa naša slovenská kvóta značne zvýšila a prispelo to k všeobecnej konsolidácií číselného stavu dôstojníkov národnosti slovenskej v rámci Československa.
Povyšovanie nižších dôstojníkov slovenskej národnosti pripravovalo sa súčasne s povyšovaním nižších dôstojníkov národnosti českej.
Pre Slovákov boly vypracované odlišné smernice, pretože smernice pre dôstojníkov českých nevyhovovaly našim pomerom, keďže títo neboli 6 rokov povyšovaní. Tieto nové smernice boly vypracované v Kabinete štátneho tajomníka, za účasti všetkých osobných referentov Ministerstva národnej obrany a hlavného štábu a boly podpísané jednak mnou, jednak ministrom národnej obrany a ďaleko vyššie presahovaly rámec povyšovacej metódy českých dôstojníkov. Spomenuté smernice mohly sa uviesť do praxe len počiatkom novembra roku 1946 a už prvý výsledok bolo vidieť v osobnom Vestníku zo dňa 9. novembra 1946.
Hlavné zásady tohto povyšovania sú tieto.
Základom je odbojová činnosť. Iba na tomto podklade bolo možné povyšovať nižších dôstojníkov práve tak, ako i vyšších. Záležalo na klasifikácii.
Podotýkam ale, že gážista, keď bol prijímacou komisiou do armády prijatý, povolaný alebo prevzatý, tým okamihom stáva sa legálnym príslušníkom československej armády. A keď to ostatné okolnosti pripúšťajú, môže byť aj povýšený Z povýšenia vylučujú sa iba podľa § 12, prípadne 13 zák č. 72 z roku 1946.
Ako ďalšia smernica pre povyšovania nižších dôstojníkov bol rok vyradenia príslušného ročníka z vojenskej akadémie a v ďalšom aj rok aktivovania. Pri porovnávaní klasifikačnej známky s rokom vyradenia alebo aktivovania došlo sa k určitej hranici a tak aj k určitému termínu pre povýšenie dotyčnej osoby.
Keď dávam dôraz na to, že aj známke vyhovujúca ponecháva, preberá alebo prijíma dôstojníkov do československej armády, tak aj tento dôstojník s touto klasifikáciou bol pri týchto smerniciach podchytený a tým aj povýšený do určitej hodnosti. Nemožno preto poukazovať, že ten alebo onen dôstojník nezúčastnil sa na odboji, nič pre odboj neurobil, alebo že slúžil v Hašíkovej armáde a že bol povýšený. Väčšina gážistov slovenskej národnosti, ktorí konali službu mimo povstaleckého územia na Slovensku, najmä v spomenutej armáde, prijímaní sú do československej armády s klasifikáciou vyhovujúcou. Pretože sú povyšovaní, nemožno ešte povedať, že by predbiehali účastníkov odboja, alebo že by sa im pripisovaly určité privilégiá. Iná metóda by bola nesprávna, keď túto nepoužíva ani Ministerstvo národnej obrany pri dôstojníkoch českej národností, čiže ide opäť o relatívne posudzovanie problému.
Pri povyšovaní išlo o to, aby dôstojnícky sbor na Slovensku bol čo najviac vystužený a aby sa v sbore obsadily všetky tie miesta, ktoré sa dajú obsadiť čo do hodnosti. Pri tejto príležitosti podám aj vysvetlenie povyšovaní dôstojníkov hospodárskej služby, pretože skoro v každej slov. posádke poukazuje sa na túto vec.
Povyšovanie dôstojníkov hospodárskej služby konalo predovšetkým rezortné oddelenie a to osobitnými smernicami pre príslušníkov českej národnosti. Referent, ktorému bolo sverené povyšovanie nižších dôstojníkov hospodásrkej služby, vlastne len odkopíroval povyšovacie termíny a tak to, čo sa robilo pre hospodárov českej národnosti, vykonalo sa aj pre slovenských. Podotýkam, v rámci renominácie. Nie je preto pravda, že sa tým sledovalo prenáhlené povyšovanie v jednej stavovskej skupín? Predpokladalo sa, že uverejnenie povýšení bude súčasné, teda renominácia i nominácia pre všetky služby a zbrane zároveň, čo sa však nestalo a tak spôsobilo predčasnú kritiku. Ostatné kritické hlasy ozvaly sa v tom istom aj na strane českej.
Povyšovanie slovenských nižších dôstojníkov nie je ešte skončené, lebo prijímacia komisia nie je dosiaľ úplne hotová s materiálom a preto stále prichádzajú osoby do Vestníkov a tým dostávajú sa tieto aj do procesu povyšovania, prirodzene s nárokom na zpiatočnú platnosť povýšenia.
Povyšovania rotmajstrov koná sa všeobecne podľa smerníc, ktoré vydalo osobné oddelenie Ministerstva národnej obrany. Tieto smernice rovnako platia pre príslušníkov slovenskej ako českej národnosti. Aj tu základ tvorí odbojová činnosť, vyjadrená klasifikačnou známkou. Ďalej sa prihliada na rok ustanovenia rotmajstrom a tak pri určitej kvalifikácii a známke vychádza určitý termín povýšenia. Treba pripamätať, že ani tu nie je problém, či rotmajster so známkou "vyhovujúci" má byť povýšený. Ďalej treba pripomenúť, že v smerniciach sa pamätá na mladých rotmajstrov, na pr. z roku 1940, ktorí môžu za šesť rokov pri určitej klasifikačnej známke dosiahnuť až hodnosti práporčíka. Naproti tomu do takejto hodnosti, ale pri inej klasifikácii, nemôže byť povýšený rotmajster, napr. z r. 1931. Ministerstvo národnej obrany mieni likvidovať rotmajsterský sbor zbraní. Podkladom pre toto rozhodnutie bolo, že je hodne fyzicky starších rotmajstrov v zbrani, ktorí tejto stavovskej skupine neprinášajú veľkého osohu, lebo skoro každý starší rotmajster zbraní je pridelený alebo do skladišťa, alebo vykonáva službu mimo svojej stavovskej skupiny, čiže je pridelený ku službám. Ministerstvo národnej obrany má v úmysle ponechať pri zbraniach len mladých rotmajstrov, ktorí by tu vykonávali funkcie účtovných rotmajstrov, prípadne aj veliteľov čiat a inštruktorov. Doterajší rotmajstri zbraní majú možnosť stať sa dôstojníkmi zbraní, prípadne po preradení dôstojníkmi služieb. Pre prvý prípad bolo už vydané nariadenie, podľa ktorého môžu si rotmajstri podať žiadosť a môžu byť povolaní do kurzu. Po absolvovaní tohto a po určitých skúškach môžu byť menovaní dôstojníkmi. Ostatní rotmajstri služieb môžu sa stať dôstojníkmi po vykonaní predpísaných odborných skúšok určitej skupiny. Tu sa však musí urobiť revízia doterajších predpisov, podľa ktorých napr. rotmajster hospodárskej služby nemôže byť pripustený k odborným skúškam, dokiaľ nemá odslúžených 11 rokov a to z toho 2 roky pri hospodárskej službe. Takéto predpisy najmä dnes vôbec nevyhovujú a budú sa musieť prispôsobiť novému duchu nasej armády. Tým sa aj podchytí mladá slovenská generácia, na ktorej bola ťarcha boja a ktorá je dnes dosť znechutená práve pre podobné skostnatelé predpisy. Povyšovanie rotmajstrov do dôstojníckych hodností a povyšovanie ďalejslúžiacích poddôstojníkov do hodností rotmajstrovských viazané je na systemizované počty tej - ktorej služobnej triedy. Okrem toho musia byť splnené aj ďalšie podmienky čo do školského vzdelania a odborného vojenského školenia. Pri ďalejslúžiacich poddôstojníkoch je záväzné absolvovanie prípravnej služby príslušnej stavovskej skupiny.