Slovenská národná rada 1946

Stenografický zápis

o priebehu 10. zasadnutia pléna SNR, konaného dňa 16. júla

1946 v Bratislave.

Stenografický zápis z 19. zasadnutia pléna Slovenskej národnej rady konaného dňa 16. júla 1946 v Bratislave.

Začiatok: 15. 15 hod. Koniec: 21. hod.

Prítomní: Predseda Slovenskej národnej rady Dr. Jozef Lettrich, podpredsedovia Slovenskej národnej rady Ing. Jozef Styk, Dr. Ivan Horváth, pplk. Milan Polák a Ladislav Holdoš.

77 členov Slovenskej národnej rady, predseda Sboru povereníkov Karol Šmidke a povereníci: Dr. Samuel Belluš, Dr. Matej Josko, Dr. Gustáv Husák, Ing. Kornel Fillo, Dr. Ján Ševčík, Dr. Ján Púll, Dr. Martin Kvetko, Ladislav Novomeský a Dr. Július Viktory.

Predseda SNR Dr. Jozef Lettrich:

(cengá).

Otváram 19. zasadnutie pléna Slovenskej národnej rady, a čo najsrdečnejšie vítam medzi nami zástupcov českej tlače a českých parlamentných zpravodajcov, ktorí prišli na Slovensko, aby poznali náš život a dosiaľ vykonané dielo a aby sa stali nositeľmi myšlienky ešte užšieho, bratského spolunažívania Čechov a Slovákov. (Potlesk). (Členovia SNR na počesť príchodu hosťov povstávajú zo svojich miest).

Zisťujem, že Slovenská národná rada je schopná usnášať sa.

Svoju neprítomnosť na dnešnom zasadnutí pléna Slovenskej národnej rady ospravedlnil člen Slovenskej národnej rady pán Ján Hano.

Na dnešnom zasadnutí bola rozdaná táto tlač:

Stenografický zápis o priebehu 17. zasadnutia pléna Slovenskej národnej rady.

Dohoda médiá českým i slovenským Národným frontom o doplnení a zmenách Dohody z 2. júna 1945 a Protokolu z 11. apríla 1946.

Zpráva právneho výboru o návrhu Predsedníctva Slovenskej národnej rady na vydanie nariadenia o obnovení Slovenskej národnej rady na podklade výsledku volieb do Ústavodarného národného shromaždenia.

Zpráva právneho výboru o návrhu Predsedníctva Slovenskej národnej rady o obnovení národných výborov na Slovensku na podklade výsledku volieb do Ústavodarného národného shromaždenia.

Odpoveď povereníka pre veci vnútorné na interpeláciu Dr. Jozefa Brúhu a spol. vo veciach bezpečnostnej služby.

Odpoveď povereníka pre výživu a zásobovanie na interpeláciu č. 192 podanú členmi Slovenskej národnej rady Dr. M. Falťanom, M. Čulenom a spoločníkmi vo veci hospodárenia Sväzu hospodárskych družstiev a verejných obilných skladíšť sadbovými zemiakmi a umelými hnojivami.

Odpoveď povereníka pre výživu a zásobovanie na interpeláciu č. 193 podanú členmi SNR Dr. Michalom Falťanom, Markom Čulnom a spoločníkmi vo veci cenových rozpätí pri výkupe, zpracované a zpeňažení niektorých roľníckych výrobkov, najmä obilia a zemiakov a cenových rozpätí pri obchode s priemyselnými výrobkami.

Odpoveď povereníka pre veci vnútorné na interpeláciu členov Slovenskej národnej rady Doc. Dr. Paulíny-Tótha a spol. vo veci rozpustenia spolku "Slovenský klub", poťažne zabavenia jeho majetku a pridelenia tohto majetku spolku "Blok slovenskej inteligencie".

Oznamujem, že poštou bola rozoslaná táto tlač:

Návrh Predsedníctva Slovenskej národnej rady na vydanie nariadenia o obnovení Slovenskej národnej rady na podklade výsledku volieb do Ústavodarného národného shromaždenia.

Návrh pridelilo Predsedníctvo SNR výboru právnemu.

Návrh Predsedníctva Slovenskej národnej rady na vydanie nariadenia o obnovení národných výborov na Slovensku na podklade výsledku volieb do Ústavodarného národného shromaždenia.

Návrh pridelilo Predsedníctvo Slovenskej národnej rady výboru právnemu.

(Predseda SNR Dr. Jozef Lettrich odstupuje a predsedníctva pléna sa ujíma podpredseda SNR pplk. Milan Polák. )

Podpredseda SNR pplk. Milan Polák:

Prikročíme k rokovaniu.

Začneme rokovať o prvom bode programu, ktorým je schválenie novej dohody uzavretej medzi českým a slovenským Národným frontom, resp. medzi vládou a Slovenskou národnou radou.

Udeľujem slovo prvému prihlásenému členovi Národnej rady Dr. Lettrichovi.

Predseda SNR Dr. Jozef Lettrich:

Slávna Slovenská národná rada! Od obnovenia čsl. štátnej samostatnosti uplynulo bezmála 5 štvrtí roka. Behom tohto krátkeho času podarilo sa nám v merítku slovenskom i celoštátnom vykonať veľké budovateľské dielo, ktoré má trvalú hodnotu. To neznamená, že sme vykonali všetko, čo sme vykonať chceli. Myslím, že sme i mohli byť ďalej v otázke vnútropolitického pomeru. V tomto ohľade nachádzame sa ešte v revolučnom údobí bez novej ústavy Republiky. Čiastočne platia ustanovenia ústavy Republiky z roku 1920, čiastočne sa pridŕžame politických dohôd a proklamácií a ešte najviac opierame sa o faktický stav, aký bol vytvorený počas domáceho a zahraničného Československého odboja. Tento stav neprispieva k vnútropolitickej stabilizácii a normalizácii pomerov štátu a preto ho nemožno považovať za ideálny. Naopak, záujmom Republiky ako celku, i Slovenska ako jej nedeliteľnej čiastky je, aby Ústavodarné národné shromaždenie, ktoré vyšlo z prvých slobodných volieb, prevedených dňa 26. mája 1946, započalo čím skôr s prípravou prác pre vydanie novej československej ústavy. Ústavnoprávne provizórium nedá sa dosť dobre regulovať politickými dohodami, uzavretými už či medzi Predsedníctvom Slovenskej národnej rady a vládou, alebo medzi slovenskými a českými politickými stranami. Politické dohody majú síce morálnu a politickú záväznosť, ale štát treba budovať na právnych základoch. Čím viac politických dohôd, slávnostných deklarácií, tým väčšia složitosť, neistota a zmätok. Skúsenosti nás dostatočne poučujú o tom, že dohody ľahko podliehajú zmenám, vytvoreným novými politickými situáciami, že pripúšťajú rozdielne výklady a preto aj iné závery, čo všetko sotva možno nazvať konštruktívnym a stabilizačným činiteľom.

Viem, že nová úprava československého pomeru a ústavoprávneho postavenia Slovenska v Republike nie je a nebude ľahkou vecou. Tu bude potrebné veľmi mnoho usilovnej a poctivej práce, vzájomnej dobrej vôle, porozumenia a rešpektu, tu na budeme musieť zbaviť starých predsudkov a nedostatku smyslu pre veľkorysosť problému, ktorým sa uspokoja po-

žiadavky a záujmy slovenské i české, ale i spoločné československé.

Naša Republika obnovovala sa v znamení užších a zdravších politických zásad, ako boly tie, na ktorých spočíval dvadsaťročný vývoj. Išlo o to, aby obnovené československé štát. spoločenstvo opieralo sa o uznanie slovenskej národnej individuality a o úplnú národnú rovnoprávnosť Čechov a Slovákov. Pod touto novou politickú koncepciou rozumieme toľko, že si bratia Česi budú sami spravovať svoje domáce české veci, ako zasa Slováci svoje vlastné národné veci a potom, že spoločné celoštátne záležitosti budeme spravovať spolu, Česi a Slováci. Tieto zásady došly svojho slávnostného uznania (aby som spomenul len tie najdôležitejšie) v dohode všetkých československý orientovaných demokratických a protifašistických ideových smerov z polovice decembra 1943, v deklarácii Slovenskej národnej rady, vydanej v Banskej Bystrici dňa 1. septembra 1944, v dohode delegácie SNR s prezidentom Republiky a československou vládou v Londýne v októbri 1944, v programe všetkých troch československých vlád vytvorených na domácej pôde, menovite prvej vlády v Košiciach z 5. apríla 1945, ďalej vo všetkých troch dohodách uzavretých Predsedníctvom Slovenskej národnej rady s vládou Republiky, menovite v dohode z 2. júna 1945. Košický vládny program sľubuje, že sa tieto zásady zaručia v dôležitých štátnopolitických aktoch. Košický vládny program uznáva Slovenskú národnú radu nielen za oprávnenú predstaviteľku samobytného slovenského národa, ale i za nositeľku moci (moci zákonodarnej, vládnej a výkonnej) na území Slovenska. Vláda v tomto programe sľubuje, že spoločné štátne úkoly bude prevádzať v najužšej súčinnosti so Slovenskou národnou radou a so Sborom povereníkov ako výkonným vládnym orgánom a že sa postará, aby pri ústavnom riešení pomeru slovenského a českého národa boly konštituované slovenské orgány zákonodarnej, vládnej a výkonnej moci tak, ako ich mal slovenský národ v Slovenskej

národnej rade a v Sbore povereníkov. K rozdeleniu právomoci medzi vládou a Sborom povereníkov malo dôjsť neskoršie. O rozdelení právomoci Slovenskej národnej rady a Národného shromaždenia Republiky Košický vládny program neustanovuje ničoho. Tieto zásady nestratily ničoho na svojej dôležitosti a časovosti ani dnes. Ich

aplikácia v praktickom živote však naráža na určité ťažkosti, ktoré bolo treba odstraňovať. Išlo najmä o pôsobnosť prezidenta Republiky ako zákonodarného činiteľa v prvých mesiacoch, poťažne Dočasného národného shromaždenia a vlády i ministerstiev na Slovensku, kde bol revolučnou cestou vytvorený zákonodarný sbor i vládny a exekutívny orgán. Rozhodujúcou vecou nie je totiž to, či máme na Slovensku zákonodarný a vládny sbor, ale jedine a výhradne okolnosť, akú majú právomoc. O túto pôsobnosť išlo v prvom rade hlavne Slovenskej národnej rade v dohodách uzavretých medzi Predsedníctvom Slovenskej národnej rady a vládou republiky v Prahe dňa 2. júna 1945 a 11. apríla 1946. Rozsah pôsobnosti vlády a Sboru povereníkov na Slovensku nebol upravený a otázka zostala otvorená. Tento stav mal za následok, že sa na Slovensku právomoc vlády a rezortných ministerstiev prakticky buď - to vôbec neprejavovala, alebo len veľmi málo. Z týchto príčin bolo potrebné riešiť túto otázku. Stalo sa tak novou, v poradí treťou dohodou medzi Predsedníctvom Slovenskej národnej rady a vládou Republiky, schválenou v Prahe i v Bratislave dňa 28. júna 1946. Túto dohodu máme dnes prerokovať a schváliť v tomto sbore.

V záujme historickej pravdy konštatujem, že návrh tejto dohody, ktorou sa doplňujú, poťažne pozmeňujú predchádzajúce dve dohody, bol predostretý predstaviteľmi českých politických strán zástupcom slovenských politických strán na zasadnutí výboru Národného frontu Cechov a Slovákov v Prahe dňa 14. júna 1946. Zástupcovia Komunistickej strany Slovenska a Strany práce s týmto návrhom hneď vyslovili svoj súhlas. Zástupcovia Demokratickej strany a Strany slobody vyhradili si právo zaujať k nemu stanovisko až po jeho preskúmaní a jeho prerokovaní príslušnými orgánmi ich strán a po vyjadrení sa výboru Národného frontu slovenských politických strán. Výbor Národného frontu českých a slovenských strán vyhovel návrhu Demokratickej strany a Strany slobody a meritórne rokovanie o návrhu dohody odročil.

Demokratická strana v Národnom fronte slovenských strán prišla s viacerými pozmeňujúcimi návrhmi, ktoré si Národný front osvojil. Dohoda, ktorú máme pred sebou, predstavuje kompromis medzi pôvodným návrhom a pozmeňujúcimi ná-

vrhmi prijatými slovenskými politickými stranám. Táto dohoda vo svojom

I. článku popisuje postup legislatívnych prác Slovenskej národnej rady, menovite pokiaľ ide o skúmanie osnov Slovenskej národnej rady vládou, poťažne rozhodčím sborom s hľadiska celoštátnych záujmov, jednak obsahuje revíziu dosiaľ vydaných nariadení Slovenskej národnej rady osobitnou odbornou unifikačnou komisiou právnikov s hľadiska sjednotenia právneho poriadku.

II. článok upravuje výkon exekutívy na Slovensku, ktorá v celoštátnych veciach patrí vláde resp. ministerstvám a vo veciach ostatných Sboru povereníkov, poťažne povereníctvam. V oboch prípadoch ju vykonáva na Slovensku Sbor povereníkov resp. povereníci. V tomto článku je ďalej reč o menovaní povereníkov a ich predsedu a ďalej o vzájomnom vzťahu Sboru povereníkov ku vláde a povereníkov k ministrom.

III. článok zaoberá sa úpravou kontroly štátneho hospodárenia na území Slovenska a vzťahom Najvyššieho kontrolného dvora v Bratislave k Najvyššiemu účtovnému kontrolnému úradu v Prahe.

IV. článok recipuje ustanovenie I. článku dohody z 11. apríla 1946 a ustanovuje právomoc Sboru povereníkov a jednotlivých povereníkov na Slovensku v personálnych otázkach.

V. článok zaoberá sa obnovením Slovenskej národnej rady a národných výborov na podklade výsledku volieb do Ústavodarného národného shromaždenia.

Táto dohoda doplňuje a pozmeňuje predchádzajúce dve politické dohody. Je iba rámcovou dohodou, ktorá sa obmedzuje na zásadné formulovanie a nijako nerieši konkrétne otázky. Vlastná problematika právomoci Slovenskej národnej rady, Sboru povereníkov a povereníctiev ponecháva sa praktickému životu. Konštruktívnu cenu tejto dohody ustáli až prax, ktorá sa na jej podklade vytvorí. Pri tom všetkom dohoda značí krok dopredu na ceste provizórneho usporiadania nášho vnútropolitického života a preto ju vítame.

Dohoda vyvolala v slovenskej verejnosti určité znepokojenie a obavy v tom smere, že sa v prvom článku vláde dáva možnosť obmedzovať alebo aj úplne rušiť normotvornú činnosť Slovenskej národnej

rady a v druhom článku zase, že rezortní ministri majú právo vlastnými orgánmi vykonávať na Slovensku právomoc, čo by mohlo viesť k úplnému znemožneniu rozhodovania u povereníkov. Tieto obavy boly by odôvodnené iba vtedy, keby na strane celoštátnych exekutívnych orgánov nebolo dostatok dobrej vôle pre uplatnenie zásad o národnej rovnoprávnosti Čechov a Slovákov a pre dodržanie slávnostných politických prejavov alebo záväzných politických dohôd. Po skúsenostiach, ktoré sme si z dosavádneho vývoja nadobudli a po veľkých obetiach, ktoré sme priniesli v záujme obnovy československej štátnej samostatnosti, nepredpokladám, že by mohlo dôjsť k ťažkostiam alebo nedorozumeniam.

Všetkými troma dohodami, menovite ale touto poslednou, Slovensko prináša jednote Republiky značné ústupky a obete zo svojich inštitúcií, vytvorených Slovenským národným povstaním v tom dobrom presvedčení, že toto štátne - politické gesto nájde priaznivú ozvenu na strane bratského českého národa, ktorý ho bude vedieť v príhodný čas Slovensku patrične honorovať. Budovanie spoločného štátu nepredpokladá dobrú vôľu, prezieravosť a štátnické umenie len na našej strane. To platí rovnako, ba vzhľadom na silu a na vyspelosť ešte v zvýšenej miere aj o bratoch Čechoch, ktorí majú rozhodujúce slovo vo vláde a v prevážnej väčšine ministerstiev. Najmä chcem zdôrazniť, že vysoká byrokracia nemôže nám prekážať v budovaní štátu podľa nových politických predstáv. Značný podiel na ťažkostiach, vyvolaných v prvých desaťročiach republiky, má na svedomí aparát, ktorý neúprosne šiel za uplatnením litery zákona bez ohľadu na skutočné potreby a záujmy života. Dáme dobrý pozor, či sa medzi Čechov a Slovákov ako najbližších slovanských bratov nebude chcieť dostať nepružná byrokracia.

My si uvedomujeme, že politické dohody a teda aj táto neprejudikuje ústavnému riešeniu štátoprávneho postavenia Slovenska. Ustanovenia dohôd prevezmeme do ústavy len vtedy, keď sa v praktickom živote osvedčia ako Republike a Slovensku užitočné a životom ospravedlnené. Ak sa tak nestane, budeme mať voľnú ruku pri hľadaní lepších spôsobov riešenia našich vnútropolitických problémov.

Musí byť naším záujmom, aby sa táto dohoda Predsedníctvom SNR, Sborom po-

vereníkov, povereníkmi, vládou a ministrami prevádzala takým spôsobom, aby naše vzájomné spolužitie bolo čo najviac prehĺbené a upevnené. Medzinárodná sila a váha nášho štátu bude závislá od vnútornej sily a stupňa vyspelosti i vnútornej konsolidácie Republiky, predovšetkým od správneho, jasného, definitívneho a šťastného vybavenia československej otázky. Slováci vo svojom celku s Republikou stoja a padajú. Jedine v nej nachádzajú zabezpečenie svojho národného a politického rozvoja a blahobytu. Za tieto ideály šli do ozbrojeného povstania, priniesli veľké obete na životoch a na iných hodnotách. Slováci veria, že vo svojich národných a politických ašpiráciách na pôde Československej republiky nebudú nikdy sklamaní. S touto vierou slovenského ľudu vracala sa nám smrteľným nepriateľom do času pošliapaná československá štátna samostatnosť. Týmto ideálom zostaneme verní a budenie ich ostrihať, lebo v týchto ideáloch žije a bude žiť i naša vlasť. Prezident Osloboditeľ nám nepredarmo zanechal odkaz, že sa štáty udržujú tými ideálmi, z ktorých vzniklý.

V tomto presvedčení a v tejto viere navrhujem, aby slávna Slovenská národná rada predloženú dohodu prijala, schválila a potvrdila. (Potlesk).

Podpredseda SNR Milan Polák:

K slovu sa ďalej prihlásil predseda Najvyššieho kontrolného dvora Dr. Fedor Thurzo, udeľujem mu slovo.

Dr. Fedor Thurzo:

Slávna Slovenská národná rada! Z porovnania úpravy moci výkonnej a úpravy moci štátneho hospodárstva v dohode predstaviteľov politických strán sdružených v Národnom fronte Čechov a Slovákov, je zrejmá analógia bezohľadu na úplne odchyľnú právnu matériu. Kým normy o zriadení povereníctiev nevylučujú možnosť podobnej úpravy, platné zákony čís. 175/1919 Sb. z. a n. a 110/1942 Sl. z. o zriadení a pôsobnosti Najvyššieho účtovného kontrolného úradu a Najvyššieho kontrolného dvora, pripúšťajú akékoľvek zasahovanie do tejto právnej matérie, jedine a výlučne formou zákona. Opora pre tento názor podáva sa najmä z § 53 ústavnej listiny, zaradeného do hlavy druhej o moci zákonodarnej (Výkon kontroly štátneho hospodárstva finančného a štátneho dlhu upravuje zákon").

Normy o zriadení povereníctiev a o zriadení pôsobnosti našich najvyšších kontrolných ustanovení sa totiž podstatne líšia. V revolučnom nariadení Slovenskej národnej rady č. 3/1944 Sb. n. SNR o zriadení ústredných úradov a v nariadení č. 37/ 1944 Sb. n. SNR o povereníkoch SNR a ich zástupcoch nebolo treba ešte pamätať na pomer týchto ústredných úradov k nejakým iným ústredným úradom, kedže svrchovanosť revolučných československých nositeľov štátnej moci bola obnovená len na území Slovenska. Moc zákonodarná, vládna a výkonná bola slúčená u toho istého nositeľa - Slovenskej národnej rady. Z tých istých dôvodov nepotrebovalo sa ani nariadenie č. 1/1945 Sb. n. SNR o zriadení ústredných úradov podrobne zaoberať pôsobnosťou ústredných úradov na Slovensku a o ich vzťahoch k celoštátnym ústredným úradom; v § 3 tohto nariadenia sveruje sa však vybavovanie určitých vecí Sboru povereníkov Slovenskej národnej rady. K podobnej úprave a formálnym oddeleniam moci zákonodarnej, vládnej a výkonnej dochádza v nariadení č. 27/1945 Sb. n. SNR. Rozlúčenie moci zákonodarnej, vládnej a výkonnej bolo dobudované nariadeniami č. 57/1945 a 111/1945 Sb. n. SNR. Ani v jednej z týchto noriem slovenského zákonodarstva nie je bližšie určená pôsobnosť povereníctiev (srovn. § 2, nar. č. 3/1944 Sb. n. SNR: "vymedzenie príslušnosti jednotlivých ústredných úradov určí Predsedníctvo Slovenskej národnej rady") a tým menej bol určený ich vzťah k ústredným úradom, zriadeným ústavným dekrétom prezidenta republiky č. 1/1945 Sb. V praxi sa tejto neúplnosti právnych noriem odpomáhalo tak, že sa postupne v československých právnych normách, publikovaných v Sbírce zákonu a nařízení, začínajú spomínať okrem Slovenskej národnej rady aj povereníctva a povereníci (po prvý raz v dekréte prezidenta republiky č. 52/194. 5 Sb. o dočasnom vedení štátneho hospodárstva). Celoštátne zákonodarstvo pojem "povereníctvo a povereník" nevymedzilo, takže mohlo mať na mysli len ustanovizne, vytvorené spomenutými normami Slovenskej národnej rady. Až do ustanovenia Dočasného národného shromaždenia ústavným dekrétom prezidenta republiky č. 47/1945 Sb. úprava štátnej moci na Slovensku a v celej ČSR mala sa riadiť zásadami politickej dohody z 2. júna 1945. Už pri uzatváraní tejto dohody museli si byť

politickí predstavitelia vedomí, že úprava vecí, uvedených v článku II. dohody, vyžaduje bezpodmienečne formu zákona a preto ju sverili prezidentovi republiky v smysle ústavných dekrétov prezidenta republiky č. 20 a 21/1945 Sb. bez toho. aby si sami osvojili zákonodarnú moc i len pri jednej zo spoločných vecí, akou je i napríklad kontrola štátneho hospodárenia. Po oddelení moci zákonodarnej, vládnej a výkonnej na Slovensku bolo treba primerane pozmeniť politickú dohodu, čo sa stalo 11. apríla 1946 v dohode medzi vládou a Slovenskou národnou radou. Ani v tejto dohode neosvojovali si politickí činitelia moc zákonodarnú, preto nedotkli sa výkonu zákonodarnej moci Slovenskej národnej rady, výkonu vládnej a výkonnej moci Sboru povereníkov a jednotlivých jeho členov, nerozšírili na Slovensko pôsobnosť najvyšších českých súdnych tribunálov, najvyššieho úradu cenového, nedotkli sa výkonu plánovacej a štatistickej služby a pôsobnosti Najvyššieho účtovného kontrolného úradu a Najvyššieho kontrolného dvora. Keď článok II. dohody z 2. júna 1945 výkone zákonodarnej moci v spoločných veciach sa stal súčasťou ústavného zákona z 11. apríla 1946 o Ústavodarnom národnom shromaždení č. 65/1946 Sb., forma zákona pri úprave tzv. spoločných vecí sa stala nespornou nutnosťou.

V rozpore s touto skutočnosťou dohoda, schválená vládou 28. júna 1946, priamo mení platné zákony č. 175/1919 Sb. z. a n. a č. 110/1942 Sl. z. o kontrolnej službe. Keď sa nechce imputovať vláde a Slovenskej národnej rade úmysel osobovať si neoprávnene zákonodarnú moc, nemožno ustanovenie dohody o úprave kontroly štátneho hospodárstva považovať za iné, ako výlučne za smernice pre legislatívne pokračovanie, ktorým záväznosť môže dať len Ústavodarné národné shromaždenie. Tento záver podopiera aj skutočnosť, že v smysle usnesenia vlády bola ešte v roku 1945 v Prahe vypracovaná osnova rámcového zákona o pretvorení Najvyššieho kontrolného dvora na pobočku Najvyššieho účtovného kontrolného úradu, ktorá však pre svoju naprostú nedokonalosť nebola predložená Dočasnému národnému shromaždeniu. Nedostatky osnovy boly svojho času so strany Najvyššieho kontrolného dvora formulované takto: "Text dohody po stránke jasnosti a legislatívnej techniky nevyhovuje. Celý efekt zákona spočíval by len v zmene názvu Najvyššie-