Často počujeme výtky na údajné
"mierne" rozsudky ľudových súdov.
Pokiaľ tieto výtky smerujú proti odborným
sudcom, sú a priori neopodstatnené z toho dôvodu,
lebo ako som už uviedol, živel odborný sudcovský
oproti živlu laickému, ľudovému, je v
nepatrnej menšine. Zrejmé je, že jediný
predseda senátu Národného súdu nemôže
prehlasovať 6 prísediacich, poťažne, že
jediný predseda senátu okresného ľudového
súdu nemôže pozmeniť vôľu a
hlasovanie svojich 4 prísediacich. Vo všeobecnosti
zdôrazňujem, že čiste podľa znenia
rozsudku a prípadne podľa toho, čo niekto z
nezaručených zpráv o obvinenom počuje,
nemožno ešte primeranosť a spravodlivosť trestu
alebo oprávnenosť oslobodzujúceho rozsudku
objektívne kritizovať. K tomu, aby niekto skutočne
nestranne a správne mohol posúdiť predmetné
otázky, musel by do podrobnosti poznať výsledky
celého prevedeného dokazovania a obsah všetkých
dôkazných spisov. Dôležité je tiež
podľa skutočných výsledkov trestného
pokračovania vedieť, či prípadné
zlé a trestuhodné skutky obvineného neboly
zmiernené jeho dobrými a osožnými skutkami
a napokon je veľmi dôležité si uvedomiť
aj to, že nestačí o obvinenom niečo
tvrdiť, ale že toto tvrdenie musí byť pred
súdom aj náležite dokázané, keďže
súdenie bez náležitých dôkazov
viedlo by k takému udavačstvu a nehatenej pomstychtivosti,
ktoré by úplne otrávilo naše občianske
spolužitie.
Taktiež odznelo už viac námietok v tom smere,
že judikovanie ľudových súdov je nejednotné,
že jeden ľudový súd vynáša
veľmi prísne, druhý však veľmi mierne
tresty. Odpomôcť tomuto zjavu je podľa zákona
nemožné, keďže dávanie rozkazov alebo
úprav v otázke samotného súdenia so
zreteľom na úplnú neodvislosť súdov
sa zásadne nepripúšťa. Sudcovia sú
tiež ľudia, jeden z nich je prísnejší,
druhý však miernejší. Ak v jednom senáte
sa náhodou sídu samí prísni, výsledkom
sú tresty vo všeobecnosti prísne, ak sa zase
v senáte sídu sudcovia mierni výsledkom je
opačný extrém. S takouto nejednosťou
stretávame sa často aj v judikovaní riadnych
trestných súdov, avšak príkrosť
tohto úkazu je tu značne zmiernená možnosťou
použitia riadnych opravných prostriedkov.
Došlé úradné zprávy nasvedčujú
tomu, že rozsudky ľudových súdov vo všeobecnosti
až na malé výnimky nie sú v rozpore
ani so zákonom. ani s právnym cítením.
V mnohých prípadoch boly už vynesené
i vykonané tresty smrti a tiež priemer ukladaných
trestov na slobode dožaduje žiadúcu výšku.
Pomerne neveľký počet trestných prípadov
v niektorých okresoch Slovenska treba hľadať
v prvom r de v skutočnosti. že oklieštené
územie Slovenska, totiž územie t. zv. Slovenského
štátu, vlastne až do septembra 1944 nebolo nemeckou
alebo inou fašistickou armádou vojensky okupované
a tak najkrutejšie a najčastejšie násilnosti,
spojené práve priamo s vojenskou okupáciou.
Slovensko až pomerne neskoro skúsilo. Príčinu
zmiernenia zákonného trestu smrti v prevažnej
väčšine prípadov treba hľadať
v tom, že mnohí skutoční vinníci
bývalého politického režimu po svojom
previnení prejavili snahu navrátiť sa na správnu
cestu národných povinností a buď faktickým
napomáhaním nášho národného
odboja alebo účinnou ochranou slovenských
národných záujmov oproti fašistickým
okupantom sa snažili aspoň čiastočne
zmenšiť svoju trestnú zodpovednosť za previnenia
proti národu spáchané.
S radosťou som zistil, že sudcovia, úradníci
verejnej obžaloby, ako aj kancelárski úradníci
justičnej služby vo všeobecnosti svedomite a
horlive vykonávajú svoje funkcie u ľudových
súdov, hoci mnohí z nich pre nedostatok justičného
personálu nemohli byť zbavení ani sudcovských,
poťažne úradných povinností, vyžadovaných
od nich v rámci výkonu riadneho súdnictva.
Za toto zvýšené napätie síl patrí
im naše uznanie a vďaka. Taktiež prináleží
vďaka ostatným funkcionárom a prísediacim,
činným v rámci ľudového súdnictva,
ktorí svedomitým výkonom svojich povinností
preukazujú vzácnu službu národu.
Prejavujem nádej, že naše ľudové
súdy aj napriek určitým menším
chybám a nedostatkom poslúžia nielen mravnej
očiste nášho verejného života,
ale aj zvýšenej politickej opatrnosti národa
pre budúcnosť proti zhubným ideologickým
smerom a podvratným politickým tendenciám.
Toto je úloha, ktorú musí ľudové
súdnictvo na Slovensku ukončiť. Nech je medzi
nami všetkými jasné, že kým táto
úloha nebude splnená, kým očistný
a obrodný proces v našom národnom živote
nebude prevedený do dôsledkov, kým všetky
ideologické zbytky fašizmu, diktatúry a násilia
nebudú odstránené a kým konečne
nebudú prísne a spravodlive potrestaní všetci
praví vinníci bývalého režimu,
ktorých ešte doteraz nestihol spravodlivý trest,
nebudeme môcť pristúpiť k pokojnému
budovaniu nového života, lebo by na ňom stále
ležal tieň možného národného
nešťastia. Zdôrazňujem to tým viac,
že sa našli ľudia, ktorí len z čirej
veľkodušnosti oslobodeného ľudu ostali na
slobode alebo s využitím osobných spojení
ušli doteraz spravodlivému trestu a ktorí napriek
tomu zneužili tejto veľkodušnosti k podvratnej
činnosti proti politickým či hospodárskym
základom našej novej demokracie. Keď som pred
3/4 rokom uvádzal v Slovenskej národnej
rade osnovu nariadenia o ľudovom súdnictve, zdôraznil
som veľký morálny a politický význam
tejto akcie pre náš ľud. Nemôžem ani
dnes neupozorniť na tento význam ľudového
súdnictva, lebo keby jeho revolučná politická
línia mala byť zatlačená do pozadia,
nemohly by ľudové súdy nech už by spočívaly
na akýchkoľvek organizačných základoch
splniť svoju úlohu. A zaiste si všetci úprimne
želáme, aby naše ľudové súdy
vo znamení spravodlivosti čo nejrýchlejšie
ukončily toto svoje zákonné poslanie a po
úspešnom skončení vytýčeného
účelu odovzdaly svoje miesto riadnym orgánom
výkonu sudcovskej právomoci.
Slávne Národné shromaždenie, veľmi
dôležitými a veľmi bolestnými stránkami
justičného rezortu i na Slovensku sú organizačné
a personálne problémy justičnej správy.
Tieto problémy dotýkajú sa sice priamo justičnej
správy a táto je postavená pred úlohu
navrhovať ich vyriešenie sú však v podstate
hlbším problémom nášho štátneho
života, dotýkajú sa základných
záujmov štátu a s tohoto hľadiska javia
sa ešte vážnejšími a dôležitejšími.
Nedostatky povahy personálnej sú na Slovensku ešte
väčšie a ťaživejšie ako v zemiach
českých. Ani Slovensko, oklieštené v
r. 1938 o južné územia, nemalo dostatok sudcov
a konceptných síl, takže súdy na Slovensku
po r. 1938 neboly nikdy plne obsadené. Prvou príčinou
toho bola politika bývalej t. zv. slovenskej vlády,
ktorá vyhnala zo Slovenska takmer všetkých
sudcov českej národnosti, druhou, nie menej závažnou
príčinou bolo, že rezort justície po
stránke materiálneho honorovania vždy bol prehliadaný,
takže nábor sudcovského dorastu do justičnej
služby bol minimálny a po kvalitnej stránke
nevyhovujúci.
Za takéhoto stavu vecí prevzala justičná
správa na Slovensku riadenie vecí po oslobodení.
Personálny nedostatok, najmä pokiaľ sa týka
sudcov, sa značne zväčšil. Bolo treba
obsadiť aj súdy na prinavrátenom území,
čo pri už bez toho značnom nedostatku sudcov
bolo problémom skutočne vážnym. Organizačne
boly južné kraje začlenené do nášho
právneho poriadku nariadením SNR z 26. februára
1945, č. 3/1945 Sb. nar. SNR. Jednotlivé súdy
však nemohly ihneď započať svoju činnosť
jednak pre nedostatok sudcovského personálu, jednak
pre následky, spôsobené vojnovými operáciemi,
ktoré vtedy boly na Slovensku práve v plnom prúde.
Postupne sa však podarilo obnoviť činnosť
a výkon súdnictva u všetkých týchto
súdov, i keď musíme priznať, že u
niektorých len v zmenšenom rozsahu, lebo prechodne
musia byť spravované susednými súdmi
alebo dokonca obsadené sudcami dočasne prevzatými
zo služieb predtým maďarských. Týmto
spôsobom však nechceli sme rozmnožovať rady
sudcov, a zo sudcov, ktorí vykonávali službu
na Maďarmi okupovanom území a ktorí
sa po oslobodení prihlásili do služieb Československej
republiky, bola z dôvodu politického a národnostného
prevzatá ani nie jedna tretina.
Justičná správa na Slovensku chcela celkovému
nedostatku sudcov odpomôcť aj náborom advokátov
do sudcovských služieb. Túto otázku
riešila nariadením SNR č. 82/1945 Sb. nar.
SNR o prijímaní advokátov, prípadne
aj verejných notárov do súdnych služieb.
Lež ani táto akcia nepriniesla viditeľného
zlepšenia, lebo počet prihlásených bol
veľmi nepatrný a mnohí z prihlásených
nezodpovedali s hľadiska odbornej kvalifikácie a politickej
či národnej spoľahlivosti.
Počet právnického dorastu, hlásiaceho sa do súdnych služieb, je tiež nedostačujúci. I keď na Slovensku mohol vychádzať z vysokej školy vždy nový a nový právnický dorast, nie je na Slovensku príliv nových sudcovských síl oveľa väčší ako v zemiach českých. Mladý právnický dorast nie je priťahovaný do služieb súdnictva, ale obracia sa buď k iným odvetviam štátnej
správy alebo do služieb súkromných.
Príčiny tohoto nezáujmu o súdnu službu
sú na bielom dni.
Aby som poukázal na personálne nedostatky súdnictva
na Slovensku, uvádzam len niekoľko čísiel.
Podľa systemizácie z konca r. 1938 vyžadovalo
se na celom Slovensku celkom 817 sudcovských a konceptných
síl. V justičnej službe teraz je však
len 405 takýchto sudcovských a konceptných
síl, počítajúc v to aj sudcovských
čakateľov, takže nedostatok sa javí viac
než 51 %.
Treba zdôrazniť skutočnosť, na ktorú
poukázal aj pán minister spravodlivosti, že
tento nedostatok sudcovských síl je zapríčinený
v prvom rade nedostatočným materiálnym hodnotením
sudcovských služieb. Bude jednou z prvých úloh
našej novej demokracie, aby spravodlive ocenila tieto služby.
Od toho predovšetkým závisí obsadenie
našich súdov potrebným počtom kvalifikovaných
a kvalitných síl a tým i celková úroveň
nášho súdnictva.
Sudcovský stav na Slovensku za bývalej éry
t. zv. Slovenského štátu nespreneveril sa vo
veľkej väčšine štátnej myšlienke
československej, idei demokracie a práva, nedal
sa do vleku prisluhovačských služieb Nemcov,
kde ho chceli zatiahnuť predstavitelia bývalého
režimu. Naopak, mnoho sudcov bolo zapojených od začiatku
do podzemného hnutia. Snahy fašistických predstaviteľov
moci o prísne potrestanie podzemnej činnosti a akcií
namierených proti fašistickému režimu
marili sudcovia i verejní žalobcovia navrhovaním
resp. ukladaním nápadne nízkych trestov,
ba ak to len trochu bolo možné i oslobodením.
Tí, ktorí prešli politickým prenasledovaním,
majú v živej pamäti, že bratislavský
krajský súd a štátne zastupiteľstvo,
ale i iné súdy a úrady verejnej obžaloby
kde len mohly, chránily podzemných pracovníkov
pred gestapom a Ústredňou štátnej bezpečnosti.
Známy je prípad, že sudcovia bývalého
Najvyššieho súdu boli zaistení a držaní
v zaisťovacom tábore, keď nevyniesli rozsudok
proti pôvodcom Národného povstanie podľa
priania bývalej vládnej moci. A známe je,
že bratislavská vláda, aby si vynútila
tento rozsudok, musela zriadiť revizný súd,
ktorý bol výsmechom všetkého práva
a spravodlivosti a príkladom politickej justície.
Mnohí sudcovia zúčastnili sa aktívne
povstania, prekonali ťažkú skúšku
partizánskych bojov a dokonca polozili svoje životy
v boji, alebo dokonca v nemeckých koncentračných
táboroch. Považujem za potrebné aj na toto
upozorniť, keď hovorím o osobných problémoch
našej justičnej správy, aby táto činnosť
bola tiež spravodlive priznaná a ocenená.
Chcel by som sa dotknúť aj v expozé pána
ministra spravodlivosti nadhodenej otázky o bezpečnosti
a istote právneho poriadku. Nemôže byť
sporu o tom, že prvoradým úkolom zákonodarného
sboru musí byť vytvorenie takého právneho
poriadku republiky, ktorý vyhovuje revolučným,
politickým, hospodárskym i sociálnym zmenám
dnešnej doby. Je neodôvodnené pričítať
sudcovi za vinu, že jeho rozhodnutia nenesú pečať
týchto nových zásad, keď ani zákonodarná
činnosť nestačí tu vždy držať
krok s novým politickým prúdením.
Veď sudcovská právotvorná činnosť
je len sekundárna, netvorí nové všeobecné
normy, len aplikuje platné právne normy, vytvorené
príslušným zákonodarným činiteľom.
Do vyriešenia týchto problémov povahy legislatívnej
je aj otázka reforiem v organizácii súdnictva
problematickou. Potrebnú právnu istotu nedosiahneme
totiž opatreniami v organizácii súdnictva,
ale len a jedine tým, že náš právny
poriadok postavíme na pevný a trvalý základ.
Súhlasím s pánom ministrom spravodlivosti,
že organizácia bude odvislá od vyriešenia
týchto primárnych otázok, predovšetkým
od základného štátneho zákona,
novej ústavnej listiny Československej republiky.
Bude úlohou ústavodarného shromaždenia
i na tomto poli postaviť také ústavné
základy nášho súdnictva, aby toto bolo
vzorom dokonalého prisluhovania spravodlivosti bez akýchkoľvek,
menovite politických vplyvov a zásahov do justície,
ktorými sa tak smutne preslávily diktátorské
fašistické režimy. Otázka sudcovskej neodvislosti
ako samozrejmej zásady demokratického štátu
ako to pán minister zdôraznil nesmie byť pre
nikoho predmetom diskúsie, ale musí si jej byť
každý občan vedomý. Práve tak
si musia byť tohto základného demokratického
postulátu vedomé orgány administratívnej
moci a tejto zásade musia sa podriadiť bezpodmienečne
aj všetky politicko-strannicke záujmy. Len tak môže
byť sudca dobrým strážcom zákona
a spravodlivosti, ako je to jedine dôstojné demokratického
právneho štátu, aký skutočne
všetci chceme z Československej republiky mať,
lebo si iste všetci úprimne prajeme, aby sa o našej
republike doma i v zahraničí oprávnene hovorilo,
že tu skutočne je spravodlivosť základom
štátu. (Potlesk.).
Místopředsedkyně Hodinová-Spurná
(zvoní): Dalším řečníkem
je pí. posl. dr Pátková. Uděluji
jí slovo.
Posl. dr Pátková: Paní předsedkyně,
paní a pánové poslanci!
Pan ministr spravedlnosti zmínil se ve svém výkladu
o některých organisačních a personálních
problémech justiční správy a zvláště
o otázce soudcovské. Sám označil tyto
problémy za velmi bolestivou stránku svého
resortu. Je proto nutno, abychom těmto citlivým
partiím páně ministrova exposé věnovali
náležitou pozornost, poněvadž je to v
zájmu nejširší naší veřejnosti.
Především je dlužno zdůrazniti
skutečnost, že resort pana ministra spravedlnosti,
na rozdíl od všech resortů ostatních,
vyznačuje se naprosto nedostatečným vybavením
personálním. Zatím co všude jinde je
nařízeno zastavení přijímání
nových sil a velmi vážně se uvažuje
o propouštění přebytečných
zaměstnanců, v resortu ministra spravedlnosti jsou
brány otevřeny a musí se ještě
velmi vážně přemýšleti o
tom, jak vyřešiti otázku přijímání
nových sil, které dnes ani do široka otevřená
brána justiční služby neláká.
Je přímo katastrofální nedostatek
soudců a soudních zaměstnanců. Soudců
schází 50 % a kancelářských
úředníků 33 % proti stavu v r. 1938.
Situace je proto velmi kritická. U mnohých soudů,
kde bylo dříve 5 i více soudců, je
nyní soudce jeden nebo dva na přiklad ve Slaném,
v Roudnici, na Kladně jinde 3 v Berouně, na Zbraslavi
a pod. Také stav pražských soudů je
velmi neutěšený, a to dosud nejsou ještě
obsazeny všechny soudy v pohraničí.
V souvislosti s nedostatečným obsazením soudů
pokládám za nutné zmíniti se i o případu
kladenského soudce, který byl již předmětem
kritiky s této parlamentní tribuny. Jsem totiž
toho názoru. že by nedošlo k vydání
kontumačního konečného usnesení
proti národnímu výboru a jeho jednotlivým
členům, kdyby tento soudce měl možnost
poraditi se dříve s několika kolegy anebo
přednostou soudu, jehož autorita by odpovídala
významu kladenského okresu.
Paní poslankyně Škrlantová zajisté
potvrdí, že rekursní soud v Praze vyhověl
stížnosti a napadené usnesení zrušil.
Čili právu a spravedlnosti se přece dostalo
průchodu, byť teprve v cestě instanční.
Ale ještě i v jiném směru je tento případ
pozoruhodný. Je to totiž případ ojedinělý,
který se stal předmětem parlamentního
jednání a při tom snad ani nebyl takového
zásadního významu. Ale když už
se začalo debatovat tady i jinde a v tisku o našich
soudcích, o jejich činnosti a jejich nezávislosti,
pokládám za nutné říci o tom
také několik slov.
Ministr spravedlnosti ve svém výkladu uvedl, že
soudcovský stav v době okupace dostál jako
celek plně své národní a vlastenecké
povinnosti. Česká justice jediná uhájila
českou úřední řeč a
při výkonu soudnictví stála neohroženě
na půdě zákona, i když okupanti ji nutili,
aby se nevázala na paragrafy a soudila podle nacistického
veřejného mínění.
Pokládám za svoji povinnost uvésti malý
příklad veliké soudcovské neohroženosti
z doby, kdy u nás vládlo gestapo. Myslím,
že tento případ stojí za to, aby byl
řečen s parlamentní tribuny. Pořádala
se první sbírka zimních věcí
pro německou armádu. Byla chráněna
zvláštním vládním nařízením,
které hrozilo jediným trestem, trestem smrti tomu.
kdo by porušil jakýmkoliv způsobem tuto sbírku.
V jednom pražském činžáku si domovnice
vzala z této sbírky vlněné punčochy
a nahradila je jinými. Její manžel ji udal,
protože věděl, že to je nejjistější
cesta, jak se zbaviti ženy i alimentů. Trest smrti
byl jediný trest, který se dal očekávat.
Obžalovaná se octla před českým
trestním senátem. Poněvadž v té
době mohl soud použíti ještě mimořádného
zmirňovacího práva, dostala obžalovaná
20 let a v odůvodnění rozsudku bylo uvedeno,
že neodcizila nic ze sbírky, nýbrž pouze
vyměnila punčochy za jiné. Již to byla
odvaha v době, kdy německé úřady
čekaly napjatě na exemplární potrestání
vinnice našim českým soudem. Nejvyšší
soud v Brně zrušil tento rozsudek. a vrátil
novému senátu k novému rozhodnutí
a k novému potrestáni. Obžalovaná se
octla před senátem soudního rady dr Petrův.
Bylo mu naznačováno z vysokých německých
míst, jaký rozsudek si přeje třetí
říše. Jednací síň byla
tehdy přeplněna žurnalisty a pozorovateli.
Jaký byl vydán rozsudek? Tento senát zprostil
obžalovanou s odůvodněním, že sbírku
nijak nepoškodila a že je možné, že
do sbírky dala své punčochy, které
pravděpodobně mohly býti ještě
lepší, že dala lepší za horší.
Rozsudek tento byl nejvyšším soudem ještě
jednou zrušen, ale senát rady Černíka
rozhodl stejně statečně jako senát
předchozí. žádný z těchto
soudců nic nedbal na to, že se jim dostávalo
rad, aby ženu odsoudili a sebe nevydávali v nebezpečí.
Odpověď všech byla stejná: Držíme
se litery zákona a jsme nadáni soudcovskou nezávislosti.
Neposloucháme proto žádných příkazů,
třebas s nejvyšších míst. život
té ženy byl zachráněn odvahou některých
československých soudců, kteří
nám tím dali nejlepší důkaz o
tom, jak oni chápou zásadu své nezávislosti.
(Potlesk.)