Štúr nekalkuloval len s romantickým elánom a oduševnením mladistvých sŕdc, ale chodieval s fary do fary k osvedčeným rozmanitým milovníkom slovenského ľudu, snažil sa ich získať do svojho hnutia vecnými dôkazmi, aby vec národa, či už prídu úspechy a či nezdary, nezaspala. Plameň mladistvého rojčenia prípadne upadne. Aj Hurbanovci uvažovali, či má národ slovenský večne len trpieť a čakať, kým sa ktosi cudzí smiluje nad ním a dopraje mu slobody a či má zakričať do sveta aj so zbraňou v ruke. Vtedajšia trpká realita, zlé položenie národa hnal do vojensko-povstaleckej aktivity. Spomínaným priniesla len ďalšie utrpenie, sklamanie, obete, ale vec národa, tá stála realita, do budúcna nadobudla presvedčivého dôkazu, že Slováci za svoj národ vedia aj hrdinsky bojovať a umierať. Memorandisti chceli tiež v duchu slovenskom a kresťanskom zrealizovať krásne národné ciele. Nebolo ich vinou, že stroskotaly ich spravodlivé vecné podujatia. Keď slovenské ľudáctvo ako nacionálne a kresťanské hnutie borilo sa o mandát za maďarských krutých volieb, nešlo mu o chvíľkovú slávu strany, osôb kandidovaných, o úspech kortešov, ale šlo mu o vec, osud národa, aby mal kto právoplatne a na rozhodných Fórach obraňovať záležitosti Slovákov, lebo na sľuby cudzích, neslovenských kandidátov sa nedalo spoliehať. Vecne, rozumne sa muselo uvažovať o osobách kandidátov, v ktorých by sa národ nesklamal, ďalej o volebných krajoch, kde by asi pomocou vernosti slovenských voličov mohol zvíťaziť ľudový kandidát, a o prameňoch, finančných prostriedkoch, potrebných na takýto urputný boj. A v tomto reálnom kalkulovaní, výbere osôb, krajov, získavaní financií, výtečne sa vyznal zvečnelý Vodca náš Andrej Hlinka. Je pravda, že aj najobozretnejší realista, obchodník, podnikateľ, hospodár sa občas môže v detailoch pomýliť, sklamať sa vo svojich výpočtoch a nádejach čo do úspechu, čo sa aj samému Hlinkovi a ľudáckemu hnutiu neraz stalo, ale celkove zdravý slovenský kresťanský realizmus ľudácky mal už aj v minulosti značné úspechy a po tuhých zápasoch a húževnatej vytrvanlivosti dospel k najväčšiemu svojmu úspechu, k vydobytiu slovenskej štátnosti, čo je pre Slovákov nesmierne cennou realitnou hodnotou. Odhodlaný duch slovenského kresťanského realizmu, čiže túžby po veľkej veci národnej prehovoril v bojoch Andreja Hlinku, keď v roku 1918 pri októbrovom tvorení Martinskej deklarácie na obavy a otáľanie mnohých opatrných a ustrašených pánov sa bol vyslovil: Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo, zrušme ho a spojme sa s Čechmi. Pred očami mu tkvelo to úžasné zlo, z ktorého si aj on bol odniesol značný podiel. Chcel ho rázne striasť s krku národa slovenského. Vedel, že dobrovoľne, hladko a len domácimi dostatočne neuvedomelými silami by to nešlo, ba priamo by zlyhalo v ich vtedy známej rozbujnelosti maďarónstva a rabovkárskeho zmätku na Slovensku, nuž celkom zdravo, reálne kalkuloval politicky, že s kýmsi sa spojiť musíme, lebo na svojskú neodvislú štátnosť sme vtedy ešte boli slabí, nezrelí. Že do jeho reálnej slovenskej kalkulácie čoskoro zatým prišli toľké sklamania a zdanlivé neúspechy, nebolo to vinou Hlinkovej ľudáckej reálnej predvídavosti, čo do posudzovania hodnoty, pevnosti alebo trvácností českého, slavianskeho bratstva, sľubov a dohôd, skôr to bolo vinou, a to hlavnou vinou tej okolnosti, že na Slovensku a v kruhoch slovenských sa našlo veľa zradných predajných činiteľov (výkriky: To, to!), ktorí za prechodnú slávu, kariéru a hmotu odbočili od tradičnej slovenskokresťanskej cesty Štúrovcov, memorandistov, ľudákov a prepožičali sa za otrocké nástroje československého pražského centralizmu. (Hlas: Tak je!) Každý rozumný, reálny človek musí uznať, že akékoľvek centralistické, protislovenské plány a údery, ktoré mala Praha nachystané, boly by stroskotaly na odpore jednotného, svorného tábora slovenského, držiaceho sa pevne v slovenskej a kresťanskej vzájomnosti. Práva a záujem národa sú nadovšetko a pred všetkými inými záujmami a len v rámci ochrany a riešenia záujmov celku môže prísť do úvahy riešenie záujmov tried, skupín a jednotlivcov.
V československých centralistických kruhoch pražských veľmi by sa bolo ujalo heslo: Divide et impera, a žiaľ, našli si ochotných politických služobníkov k 20ročnej neštátnickej fraške, v ktorej Čech bol strannícky do Čecha, Čechoslovák zo Slovenska gniavil Slováka, ľudáka, národniara, československý vládny Maďar bil opozičného Maďara, československý komunista a československý sociálny demokrat bil susedského Nemca-nacionalistu, československý vládny Rusín bral opozičného Rusína a len Žid Žida nechal na pokoji. (Hlas: Tak je! Smiech.) Ozýval sa tento bohapustý hurhaj politický na shromaždeniach, zúril tlačou a vyvíjal sa na parlamentnej pôde.
Bystrý duch slovenský, keďže bol zbadal, že zpod dažďa maďarského útisku bol skočil pod odkvap československej rozbitosti, hašterivosti a protislovenskej panovačnosti, chytro sa bol spamätal a na povel Vodcu Hlinku zrodilo sa autonomistické ľudácke hnutie, o ktorom aj pomýlený utláčateľ Dr. Vavro Šrobár bal doznal, že ja obnoveným slovenským nacionálnym hnutím. Slovensko-kresťanské reálne smýšľanie a spoznávanie československého zla diktovalo vodcom ľudáckeho hnutia, aby sa odborne pripravili na zdĺhavý boj, lebo príležitosť a národné revolúcie, prevraty a rozchody nevyskytujú sa niekedy pre utláčané národy. Bolo teda diktátom rozumu, vecnosti, skúsenej obozretnosti, že ľudáctvo pod múdrym vedením Hlinku jeho najbližších poradcov vrhlo sa do usilovného organizovania Strany, odborových organizácií, zakladania a rozširovania stranníckej tlače, získavania mládeže do čisto slovenských spolkov. Bolo zavládlo realistické heslo: akou zbraňou nás napádajú a utláčajú, takou sa musíme brániť. Proti československým stranám treba stavať stranu ľudovú, proti československým odborovým organizáciám treba šíriť sväz železničiarov, sdruženie slovenských kresťanských, socialistov, sväz slovenských remeselníkov atď. Proti telocvičným spolkom treba stavať Orla, slovenského skauta atď. Proti Česko slovenským vysokoškolským spolkom vytvoriť Tatrana, Moyzesa atď. Proti československým pokrokárskym ženským spolkom treba šíriť Jednotu slovenských katolíckych žien. Proti československým komunistickým úderníkom bolo treba zakladať Rodobranu. Proti československým profesorským, učiteľským, poštárskym a iným spolkom načim tvoriť čisto slovenské spolky. Proti československým novinám a brošúram bolo treba vydávať ľudácke časopisy a knihy. Dnes to všetko pripadá nám ako 20-ročná krutá vojna myslí, vášní, rečníctva, písomníctva, v ktorej obstáť bolo veľkým umením.
Proti tomuto rafinovanému a dobre vyzbrojenému ťaženiu protislovenskému bolo treba neraz vymýšľať slovensko-kresťanskou reálnou rozvahou novšie obranné alebo útočné spôsoby. Niekedy zapôsobily na československých protivníkov okázalé, veľkolepé manifestácie ľudáci. Inokedy zas skvelé rečnícke výkony našich predákov v parlamente. Slovenské debatné večierky v Prahe boly tiež z tých pokusov slovenského, kresťanského realizmu, ako držať slovenské veci na povrchu verejnej mienky. Ľudáctvu sa neraz zazlievalo, ako sa mohlo zúčastňovať v rokoch 1926-28 vládnej moci v bývalej Československej republike. No bol to dobre mienený pokus slovenského, kresťanského reálneho smýšľania, ktorý sa u našich predákov dobre chápal, že bude načim ešte dlho čakať, pokiaľ v Európe dôjde k väčším udalostiam, bez ktorých nebude možné hýbať meritórne ani so slovenskou vecou. Veď mimo merických Slovákov, ktože si vtedy všímal po svete, že čo sa robí so Slovákmi v Československej republike? Dúfalo sa, že pomocou účasti na vládnej moci lepšie sa bude môcť pomáhať Slovákom. Z tejto doby sa datuje hlavne mocný rozmach slovenského kúpeľníctva, prekonaného pod známym realistickým heslom Dr. Tisu, vtedajšieho ministra zdravotníctva: Čo si na Slovensku vybudujeme za spoločné peniaze, to nám už Česi nevezmú. Bola to veľmi múdra realistická predvídavosť osožná pre Slovákov. Slovenský kresťanský realizmus priamo diktoval vodcovstvu ľudového hnutia, aby sa nedalo politickými grifmi umlčať a znemožniť pred domácou a zahraničnou verejnosťou. Neraz už bolo konštatované, že keď zlyhali pokusy o politickú spoluprácu s bývalými československými vedúcimi stranami ohľadom zlepšenia vecí slovenských, našly sa reálne spôsoby, ako sa domáhať nápravy doma a v zahraničí pomocou nemeckých kresťanských socialistov a neskôr Henleinistov. Tvrdá a neúprosná slovenská realita, ku ktorej sa naskláňaly sluchy zpyšnelých satelitov pražského hradu, našla ozvenu v ušiach sudetských Nemcov a pomocou ich aj v novinách a v rozhlase ríšskonemeckom. Pokiaľ Poliak, Čech, slavianski to bratia inšie nevedeli len vrčať na nás, ukazovať nám svoje tvrdé pasie a lakomiť sa na naše územie a duše, zatiaľ Nemci vedeli reálne spozorovať, že sa nám deje krivda a pomáhali nim ju odčiniť.
Za takýchto okolností muselo ustúpiť slavianske citlivkárstvo a musel sa rozhodnúť ľudácky slovenský kresťanský realizmus pre smer osožný národu. Tento uvažujúci slovenský kresťanský realizmus neraz sa prejavoval v debatách výkonného výboru Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, v klubových zasadnutiach poslancov a senátorov strany. Neraz prichádzalo pokušenie, či ísť v mene strany kandidovať a organizovať do Čiech a Moravy. Zvíťazilo stanovisko kresťanské: Čo nechceš, aby to tebe robili, nečiň to ani ty iným. Česi a Čechoslováci nechápali toto stanovisko, ani ho nehonorovali primeranou odpoveďou politickou a veselo rozbíjali ďalej Slovákov-voličov. Boly časy, keď ľudácke hnutie nie z bojazlivosti, ale z rozumnej opatrnosti, žeby predišlo masovým perzekúciám, prípadnému rozpusteniu strany, o čom sa v Prahe veľa ráz vyprávalo, z moci úradnej, muselo si občas voliť aj miernejšiu taktiku z opozície, lebo realizmus radil, keď miesto dobra je možnosť dočasne si zvoliť len medzí dvoma zlami, tak strpieť radšej to menšie zlo, kým nenadíde čas zbaviť sa aj toho menšieho zla, čo sa obyčajne čoskoro stávalo, lebo bývalé československé vládne strany pre politické koštiale a výhody často si boly navzájom vo vlasoch a vtedy im dobre padlo, keď opozičná strana, najmä ľudová dobre sčesala tú československú politickú stranu vládnu, ktorá sa najviac rozpínala.
Ľudáci za takéto útoky nedostali ad hoc nič, ale realita bola v tom, že pominulo načas všeobecné napätie proti našej strane a o rozpustení strany prestalo sa šuškať a veštiť v československých vládnych kruhoch.
Slovenský kresťanský realizmus zaujímavo sa bol, uplatnil pri oslavách Pribinových. Pražskí páni, československí centralisti chceli tu doma a pred zahraničím dokázať, akí sú oni mocní a obľúbení na Slovensku, ako kresťansky smýšľajú, keď vládnou pomocou dali zreštaurovať slovenský chrám z doby slovenského kniežaťa Pribinu, v ktorom kázali slovenskí vierozvestci Cyril a Metod. Koľké utláčanie a ukrivďovanie Slovákov chceli zastrieť pláštikom farizejskej poklony pri tejto nitrianskej svätyni a na verejnej manifestácii politickej pomocou psohlavých Sokolov, sedliackych jazdcov, obecných delegátov chceli vlastne poslednú, smrteľnú ranu vraziť do slovenského kresťanského hnutia ľudáckeho.
Vodcovstvo ľudáckeho hnutia to vopred vycítilo, reálne uvažovalo, čo by to mohlo mať za zhubné následky, keby sa to nechalo diať bez jeho zásahov. Slovenská kresťanská reálna rozvaha radila a kázala pričiniť sa o to, ba spolupôsobiť, aby sa slovensko-kresťanská historická časť Pribinových osláv dôstojne splnila. Aspoň aj farizeji a záškodníci pomôžu nám veľkolepé vyzdvihnúť národný a kresťansky význam Pribinu a prvého kresťanského chrámu na Slovensku. To ostatné je politikum, preto sa zapriahne do toho politicky.
Účastníci Pribinových slávností sa živo pamätajú na historický spád tejto udalosti, ale sotva tušili a tušia, ako reálne spravodlivo v slovensko-kresťanskom duchu boli pripravili plán k zmene udalostí tí, ktorí to so slovenským národom smýšlali poctivo, po ľudácky a kresťansky. Slovenský kresťanský realizmus, čiže svedomité uvažovanie nad hroziacou katastrofou sa uplatňoval v klubovom zasadnutí poslancov a senátorov strany Hlinkovej y Prahe v dobe, keď na pražskom, hrade Dr. Beneš a jeho poloboľševickí poradcovia boli odhodlaní neprijať mníchovskú Dohodu štyroch a vohnať bývalý štát do vojny. Neboli tam už nebohý poslanec Onderčo, Dr. Buday, ktorí svojou kresťanskou a slovenskou vecnosťou neraz dávali tok bežným udalostiam národným. Nebol tam už ani energický Vodca Hlinka, ale bol tam osvedčený slovenský kresťanský realista Hlinkom samým uznávaný ideológ, čiže určovateľ smeru Strany Dr. Jozef Tiso. (Potlesk.) Po jeho vecnom objasnení európskej a svetovej situácie klub poslancov a senátorov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ako je známo, bol sa rozhodol oznámiť predsedovi československej vlády Dr. Hodžovi, že Slováci nebudú bojovať za Československú republiku. Podrobnosti a následky tohto sú známe.
Ak niekomu z minulosti alebo aj v prítomnosti páchne tento akt reálny, slovenský a kresťanský, vlastizradou, tak rovnako by mal páchnuť vlastizradou aj akt martinských deklarantov, a súčasne maly by sa otrocké chválospevy spievať na oslavovanie doby, keď Maďari gniavili Slovákov a keď Česi pomocou Čechoslovákov hatili v zdravom kresťansko-národnom vývine Slovákov.
Vyvrcholením slovenského kresťanského realizmu, čiže svedomitého uvažovania slovenského rodoľuba bolo to, keď zástupca Hlinku-Vodcu bojovníka, Dr. Jozef Tiso, Vodca-budovateľ slovenskej štátnosti po prípravných prácach vynikajúcich slovenských pracovníkov uznal za súrne potrebné rýchle odcestovať do Berlína k Führerovi Hitlerovi, aby ponúknutý slobodný život pre národ slovenský ešte včas mohol zachrániť. Nebyť politického činiteľa, akým bola Hlinkova slovenská ľudová strana za Maďarska, a za Československa, a jej vynikajúcich. Prozreteľnostou Božou nám daných Vodcov Hlinku a Dr. Tisu, dnes slovenská otčina vinou vlastných pomýlených synov a pod vplyvom masarykovsko-benešovskej boľševikofilskej ideológie bola by strašným rumoviskom a cintorínom.
Povedomý, zdravo, reálne smýšľajúci Slovák, či katolík, či evanjelik, nemá hľadieť na Hlinkovú slovenskú ľudovú stranu z nejakých úzkych hľadísk, ale vždy má skúmať minulosť, prítomnosť a hľadieť odhodlane do budúcnosti.
Hlinková slovenská ľudová strana bola uznaným národným hnutím Slovákov za Maďarska, za Československa, je ním teraz, a soskupené charakterné sily okolo nej garantujú nám, že bude ním aj do budúcna.
Vo svete roztrúsení Slováci veľmi bedlivo pozorujú, ako si počíname my tu doma Slováci, či vieme spravovať svojsky štát a či nie. Naša rozvažitá práca má účinok aj na ich osud, tak ako počínanie si Hliníkovej slovenskej ľudovej strany za Československej republiky malo reflex na osud Slovákov v bývalej republike. Vidíme, akým dôležitým činiteľom je Hlinková slovenská ľudová strana v živote národa a preto ju ako slovenské národné a naprosto reálne hnutie vo všetkom chceme a budeme podporovať v bojoch, prácach a obetiach.
Dnes, keď ideme odhlasovať zákon o Hlinkovej slovenskej ľudovej strane, ako jedinej štátnej strane slovenskej, ktorá má pestovať zdravý vodcovský systém slovenský, ktorá má určovať smer nášho štátneho a občianskeho života, ktorá má v duchu starých tradícií a v duchu novej Európy prenikávať slovenskú pospolitosť, cítime, že dostáva sa týmto Strane a jej verným bojovníkom veľkej morálnej satisfakcie, ale súčasne aj veľmi zodpovednej úlohy: byť strážkyňou slovenských práv a slovenskej štátností. Duch Hlinkov nám s výšin velí. aby sme sa nebáli tejto veľkej úlohy. Na londýnske a iné kuvičie hlasy a klebety vždy odpovedáme Hlinkovským heslom: Za Boha a za národ. V znamení tohto hesla s radosťou a svorne budeme hlasovať za návrh zákona o Hlinkovej slovenskej ľudovej strane. (Hlučný potlesk.)
Podpredseda Dr. Opluštil:
Viac rečníkov sa neprihlásilo, vyhlasujem preto rozpravu za skončenú.
Záverečné slovo má zpravodajca pán poslanec Dr. Kočiš.
Zpravodajca Dr. Kočiš:
Zriekam sa slova.
Podpredseda Dr. Opluštil:
Pán zpravodajca zriekol sa slova, preto nasleduje hlasovanie.
Budeme hlasovať o osnove zákona o Hlinkovej slovenskej ľudovej strane.
Zisťujem, že Snem je schopný sa usnášať.
Osnova má sedem častí, 55 paragrafov, nadpis a úvodnú formulu.
Pozmeňovacích návrhov niet, dám preto hlasovať o celej osnove naraz podľa zprávy výborovej.
Sú návrhy na opravy alebo zmeny textu?
Zpravodajca Dr. Kočiš: Nie sú.
Podpredseda Dr. Opluštil:
Zmeny nie sú.
Kto súhlasí s osnovou, to jest s jej siedmymi časťami, 55 paragrafmi, nadpisom a úvodnou formulou podľa zprávy výborovej, nech zdvihne ruku.
(Deje sa. Poslanci vstávajú a spievajú štátnu hymnu "Hej Slováci".)
Podpredseda Dr. Opluštil:
Zisťujem, že Snem prijal osnovu zákona podľa zprávy výborovej.
Podpredseda Dr. Opluštil (cengá):
Týmto je vybavený 1. bod programu.
Zasadnutie na 15 minút prerušujem.
(Zosadnutie prerušené od 12. hod. 01 min. do 12. hod. 16 min.)
Podpredseda Dr. Opluštil (cengá):
Prerušené zasadnutie znova otváram.
Nasleduje 2. bod programu, ktorým je:
2. Zpráva zahraničného výboru o vládnom návrhu, ktorým sa Snemu Slovenskej republiky predkladá na udelenie súhlasu Obchodná dohoda medzi Slovenskom a Bulharskom.
Zpravodajcom je pán poslanec Konštantín Čulen.
Dávam mu slovo.
Zpravodajca Čulen:
Slávny Snem!
Snem Slovenskej republiky má vysloviť súhlas s Obchodnou dohodou, ktorú uzavrel náš štát so spriateleným Bulharským kráľovstvom. Tradícia, ktorú si náš Snem doterajším svojím účinkovaním vytvoril, nepripúšťa pochybností, že ako doteraz, i s touto medzištátnou smluvou, upevňujúcou politické i hospodárske postavenie mladej Slovenskej republiky, vysloví Snem súhlas. Ba urobí to slovenský Snem tým spontánnejšie, že ide o ústavné potvrdenie nadviazania našich hospodárskych stykov s národom, s ktorým nás spájajú tradičné a hlboko v histórii oboch národov kotviace city priateľstva.
Bolo to zdôraznené pred slávnym Snemom aj na jar tohto roku, keď Snem dával súhlas k Dohode medzi Slovenskou republikou a kráľovstvom Bulharským o spolupráci na poli kultúrnom a osvetovom. Obšírne boly pri tej príležitosti rozoberané naše politické styky až od dôb veľkomoravských, naše vzťahy nábožensko-kultúrne z doby cyrilo-metodejskej a zdôraznená bola rovnobežnosť osudov oboch národov, podobná ich borba z otroctva k slobode.
Keď suverénny štát Slovákov uzaviera medzištátnu smluvu na poli obchodnehospodárskom so slobodným kráľovstvom Bulharským, preniknutí pocitmi úprimného priateľstva a sympatie a s letmým pohľadom na chmúrnu minulosť ale i jasnú prítomnosť bulharskú i slovenskú radi vyslovujeme súhlas s predloženou nám smluvou so želaním, aby bola ďalším míľnikom na poli sbližovania a spolupráce slovensko-bulharskej.
S hľadiska hospodárskeho stačí zdôrazniť, že jednotlivé články dohody, budujúce na zásade najväčších výhod, cieľuprimerané a v súlade s hospodárskymi potrebami smluvných strán vytvárajú normatívne predpoklady na uľahčenie a rozvoj obchodných stykov medzi dvorná štátmi, najmä v otázke výkonu obchodu alebo živností, nadobúdania hnuteľného i nehnuteľného majetku, vývozu, dovozu atď.
Zahraničný výbor, porokujúc o tejto obchodnej dohode dňa 15, októbra 1942, usniesol sa odporúčať slávnemu Snemu, aby s ňou vyslovil súhlas. (Živý potlesk.)
Podpredseda Dr. Opluštil (cengá):
K slovu sa nikto neprihlásil, preto rozprava nebude.
Nasleduje hlasovanie.
Zisťujem, že Snem je schopný sa usnášať.
Pán poslanec Čulen ako zpravodajca zahraničného výboru navrhuje, aby Snem prijal usnesenie, ktoré nasleduje za výborovou zprávou.
Kto súhlasí s osnovou usnesenia podľa zprávy výborovej, nech zdvihne ruku.
(Deje sa.)
Zisťujem, že Snem prijal osnovu usnesenia podľa zprávy výborovej.
Týmto je vybavený 2. bod programu. Nasleduje 3. bod, ktorým je:
3. Zpráva zahraničného výboru o vládnom návrhu, ktorým sa Snemu Slovenskej republiky predkladá na udelenie súhlasu Dodatková dohoda k obchodnej smluve medzi Slovenskou republikou a Švajčiarskom.
Zpravodajcom je pán poslanec Dr. Ján Ferenčík.
Dávam mu slovo.
Zpravodajca Dr. Ferenčík:
Slávny Snem!
Obchodná smluva, uzavretá dňa 14. júna 1941 medzi Slovenskou republikou a Švajčiarskom, jednomyseľne prijala Snemovňa dňa 30. septembra 1942, postupne doslala dva dodatky, ktoré vyžadujú podľa § 24 písm. h) Ústavy schválenie zákonodarného sboru. Prvý dodatok pochádza z uznesenia, podpísaného zmocnencami smluvných štátov v Berne dňa 9. júla 1942. Týmto usnesením sa presne určily dovozne clá pre plemenný dobytok. Colná sadzba za 100 kg živej váhy plemennej rasy simentálskej činí Ks 180.-, plemenného mladého hovädzieho dobytka simentalskeho však len Ks 108.- a teliat simentálskych Ks 30.-
Istému starému skúsenému roľníkovi a chovateľovi rožného dobytka ustálená colná sadzba zdala sa byť vysoká. Myslel si, načo dovážať plemenný dobytok z cudzozemská. Bolo by vraj treba povoliť skôr vývoz.
Zahraničný výbor uvažoval o poznámkach slovenského roľníka a chovateľa rožného dobytka. Snem si všíma vecné poznámky odborníkov. No zistilo sa, že colná sadzba nie je premrštená. Vývoz je u nás nie zavretý, ale regulovaný. Dovoz plemenného dobytku je potrebný. Vieme, že Slovensko sa chvalitebne usiluje docieliť uspokojivých výsledkov v chove hospodárskych zvierat. Venuje dostatočnú pozornosť aj plemenitbe. Zemedelská rada slovenská prevádza úradné prehliadky plemenného dobytku a i peňažné odmeňuje najlepších chovateľov. Celá táto akcia stojí teraz pod kontrolou Roľníckej komory, do ktorej pôsobností patrí aj zákon číslo 169/1924 Sb. z, a n. v znení zákona číslo 211/1925 Sb. z. a n. o plemenitbe hospodárskych zvierat, a to koní, rožného statku, ošípaných a oviec, ďalej vládne nariadenie číslo 124/1939 Sl. z. o dovoze a vývoze hospodárskych zvierat a živočíšnych výrobkov. Odborná je poznámka, že vzdelanie, schopností a požiadavky majiteľov hospodárskych zvierat sú u nás veľmi rozličné a často nápadne skromné. Naša Zemedelská rada a Roľnícka komora usmerňujú živočíšnu výrobu s hľadiska vyššieho, celoštátneho a pridržiavajú sa smerníc a pravidiel, ktorými sa musia všetci chovatelia v zaujme súkromnom i rárodohospodárskom riadiť. Máme komisiu pre chov hospodárskych zvierat. Ta preskúma súpisy zo všetkých okresov a oznámi jednotlivým obciam, koľko plemeníkov musia chovať.
Spomenutá Dodatková dohoda urobila sa so zreteľom na potrebu Slovenska a na mienku hospodárskych činiteľov.
Zahraničných výbor prerokoval Dodatkovú dohodu zo dňa 9. júla 1942 na svojom zasadnutí dňa 15. októbra 1942. Prijal colné sadzby a úctive navrhuje Snemu s predloženou Dodatkovú dohodou prejaviť súhlas.
V súvislostí s touto Dodatkovou dohodou pripomíname si, že našou povinnosťou je rázne pobádať roľnícku mládež, aby viacej navštevovala roľnícke školy Musíme si zveľaďovať svoje role, lúky, pašienky, chov hospodárskych zvierat a všetko ostatné. Krásne zneje poznámka istého európskeho agronóma: "Žiadny štát sa dnes nemôže spoliehať na svojho suseda, lebo medzinárodné almužníctvo, dobročinnosť, avšak i príživníctvo vzalo neslávny koniec." (Potlesk.)
Podpredseda Dr. Opluštil (cengá):
K slovu sa nikto neprihlásil, preto rozprava nebude.
Nasleduje hlasovanie.
Zisťujem, že Snem je schopný sa usnášať.
Pán poslanec Dr. Ferenčik, ako zpravodajca zahraničného výboru navrhuje, aby Snem prijal usnesenie, ktoré nasleduje za výborovou zprávou.
Kto súhlasí s osnovou usnesenia podľa zprávy výborovej, nech zdvihne ruku.
(Deje sa.)
Zisťujem, že Snem prijal osnovu usnesenia podľa zprávy výborovej.
Podpredseda Dr. Opluštil (cengá):
Týmto je vybavený 3. bod programu Nasleduje 4. bod, ktorým je:
4. Zpráva zahraničného výboru o vládnom návrhu, ktorým sa Snemu Slovenskej republiky predkladá na udelenie súhlasu Druhá dodatková dohoda k obchodnej smluve medzi Slovenskou republikou a Švajčiarskom.
Spravodajcom je pán poslanec Dr. Ján Ferenčik.
Dávam mu slovo.
Zpravodajca Dr. Ferenčík:
Slávny Snem!
Obchodná smluva medzi Slovenskou republikou a Švajčiarskom zo dňa 14. júna 1941, prijatá Snemom dňa 30. septembra 1942 na 95. zasadnutí, dostala druhý dodatok, ktorý bol podpísaný dňa 7. augusta 1942. Smluvné štáty usniesly sa v Bratislave prostredníctvom svojich zástupcov, že švajčiarske dovozné clo na portlandský cement - sadzobné číslo 619 - bude snížené pre množstvo nanajvýš 700.000 q a najneskoršie do 31. decembra 1942 pri dovoze cez colné úrady Buchs a St. Margarethen s 1.40 frš. na 0.40 frš. Toto usnesenie tvorí súčiastku smluvy medzi Slovenskou republikou a Švajčiarskom zo dňa 14. júna 1941.
Zahraničný výbor prerokoval dodatkovú dohodu už ratifikovanej smluvy dňa 15. októbra 1942 na svojom 14. zasadnutí a zistil, že sníženie colnej sadzby znamená pre Slovensko výhodu. Odporúča preto slávnemu Snemu dať súhlas k predloženej dodatkovej dohode.
Staráme sa o hospodárske podmienky. Chceme žiť. Bieda a hľad rozkladajú aj najsilnejšie armády. Dovážame si cement. Budujeme. Potrebujeme veľa cementu, pretože je nám v krvi - dejiny naše to dokazujú -, že v tých možnostiach, ktoré nám tento náš kúsok zeme dáva, stále tvoríme a budujeme hmotné a duševné majetky pre národ slovenský a tým i pre širšiu pospolitosť.
Vytrvalou prácou zveľaďujeme svoj štát, "dielo vekov, generácií a pre generácie", ktoré nech Boh Všemohúci hojne požehnáva! (Potlesk.)
Podpredseda Dr. Opluštil:
K slovu sa nikto neprihlásil, preto rozprava nebude.
Nasleduje hlasovanie.
Zisťujem, že Snem je schopný sa usnášať.
Pán poslanec Dr. Ferenčík ako zpravodajca zahraničného výboru navrhuje, aby Snem prijal usnesenie, ktoré nasleduje za výborovou zprávou.
Kto súhlasí s osnovou usnesenia podľa zprávy výborovej, nech zdvihne ruku.
Zisťujem, že Snem prijal osnovu usnesenia podľa zprávy výborovej.
Podpredseda Dr. Opluštil (cengá):
Týmto je program dnešného zasadnutia vyčerpaný.
Oznamujem, že najbližšie zasadnutie Snemu svolá sa písomne.
Zakľučujem zasadnutie.
(Koniec zasadnutia o 12. hod. 29. min.)