Teplý cit tvrdosti prenikne srdce každého úprimného Slováka, keď si pomyslí na deje Mojmíra, Rastislava, Svätopluka. Za panovania týchto vykonaly sa nehynúce, monumentálne diela, naplňujúce pýchou a hrdosťou každého Slováka. Rastislav povolal apoštolov svätého Cyrila a Metoda a umožnil, aby Slováci prijali kresťanstvo. Svätoplukovo je dielo, že Slováci prví založili slaviansky štát. Ríša Svätoplukova bola vlastne ríša slovenská, ako to ustálil v roku 1825 Dobrovský. Duch slovenský niesol sa vtedy na perutiach slávy svojich vlastných slovenských panovníkov.

No prišly ťažké navštívenia, prišly bolestné skúšky. Naša veľká slovenská vlasť nepadla mečom, znivočila ju nesvornosť jej synov. Tento pád nech je výstražným výkričníkom na večné veky! I keď padol slovenský štát, dueli slovenský nezahynul, energia slovenská pretrvala veky a tento duch utiahol sa do slovenských chalúp. Sila životaschopnosti ukrytá v srdciach slovenských matiek prekonala skúšku, prestala ju skvele. Hoci národ bol utláčaný, mocnými tohto sveta prenasledovaný, plameň slovenského povedomia z času na čas vyšľahol a zažiaril do temnej noci nevoľníctva, dávajúc najavo, že duch slovenský žije a chce žiť. (Hlas: Tak je! Hlučný potlesk.)

Národ stratiac svoju štátnosť a upadnúc do feudálneho poddanstva nemal možnosť politicky ani myslieť, tým menej konať. Utiahol sa do svojej duše a v skrýši svojho srdca pestoval svoj národný svojráz a kultúru slovenskú. Tento vek bol vekom driemajúcich síl národa. Génius slovenský nevyhasnul, z času na čas sa hlásil ústami svojich buditeľov. Tak Fándli hlása potrebu kriesiť Slovákov zo smrtného spania. Palkovič pracoval 30 rokov aby dal slovenskému národu Sväté písmo v slovenčine. Veľký Slovák Rudnay hlása: Slovák som a čo by som bol i na stolci Petrovom, Slovák budem! Anton Bernolák vypovedal princíp "Slováci píšte po slovensky!" a podáva aj prvú systematickú slovensku gramatiku. Bernolákovo hnutie dáva chlúbu slovenskej literatúry Jána Hollého. O ňom hovorí Hurban: Hollý prvý s veľkým talentom vyriekol čarodejné slovo: Ty si, tak sa voláš, z takého si plemena, takú máš minulosť, takú budúcnosť! Hollý prešiel v národ a žije v ňom.

Len čo prelomili revolučné pohyby feudálne putá poddanstva, slovenské povedomie začalo sa radostne vzmáhať a dostávalo čím diaľ tým viac charakter politického programu. Činnosť kultúrna mení svoju tvárnosť na politickú. Ľudovít Štúr, poslanec Zvolena, už na politickej aréne bráni práva slovenčiny. Žiadosti, na ktorých sa usniesli slovenskí národovci 10. mája roku 1848 v Liptovskom Svätom Mikuláši, obsahovaly už obsiahly program politický a prejav vôle slovenského národa. Slovenské povstanie potvrdzovalo aj krvou životnú vôľu Slovákov. Memorandum z roku 1861 je presýtené vrúcnou túžbou po svojskom národnom živote. Žiada uznanie osobnosti národnej a vyznačenie takzvaného Okolia, v ktorom je táto osobnosť obsažená. Požiadavky naozaj národné a politickou obratnosťou sostavené.

Politické pomery vtedajšieho štátu nedávaly možnosť slovenskému národu somknúť sa užšie a zachytiť do politického prúdu aj široké masy ľudu. Horliví národovci vykonali veľmi mnoho, ich obetavý zápal za veci slovenské budí úctu a obdiv, ale pospolitý ľud zostáva stranou. Činnosť týchto národných nadšencov zostávala viac len na poli osvetovom. Oni kyprili a preorávali kultúrnu pôdu na roli národa dedičnej. Slovenská Matica, Spolok Sv. Vojtecha, boly teplými hradami, kde sa pestovalo rodoľubstvo a slovenské povedomie. No maďarizačný tlak bol urputný, slovenský ľud uťahoval si do ústrania so svojím bôľom a svojou trpkosťou.

Liberalisticko-neverecké kruhy vtedajšieho štátneho vedenia, podnecované židovstvom, zákonmi o manželstve začaly násilne zasahovať aj do náboženského života hlboko veriaceho slovenského ľudu. Už nielen národné, ale aj náboženské krivdy roznecovaly i tak nespokojnú hladinu verejného života.

V rokoch deväťdesiatych minulého storočia začína, sa do politiky zapojovať aj slovenský pospolitý ľud. Ľud cítil v srdci svojom krivdu i národnú i náboženskú, bol urážaný, bol znevažovaný na najcitlivejšom mieste. Trpkosť sa v ňom sbierala a takéto zatrpkla masy boly dobrým materiálom pre hnutie politické, len bolo treba toto hnutie organizovať a usmerňovať. Takéhoto organizačného rámca vtedy nebolo. V tom čase začal verejne vystupovať Andrej Hlinka, farár z Liptovských Troch Sliačov. On bol prvý, ktorý nezlomnou vôľou a hrejivým zápalom vzbudil v pospolitom ľude záujem o politický zápas. Záujem o politický zápas o obranu slovenských práv v najširšom okruhu. On sa priblížil ku slovenskému sedliakovi, remeselníkovi a aj k inteligentovi vrúcnym zápalom svojho srdca a nadovšetko obetavým príkladom svojej práce. I keď mu boly také drahé svojrázne prejavy kultúrne slovenského ducha, on v prvom rade kládol váhu na politické postuláty, na práva slovenčiny, na občianske práva, na účasť v ústavnom živote a na rovnoprávnosť Slovákov. Začína vzbudzovať v širokých vrstvách povedomie organizovanej sily a priebojnosť spoločného, povedal by, masového vystupovania Spoločné nástupy a pochody počas volieb budily sebadôveru. Pamätáme sa ešte ako chlapci, keď sliačanski voličia, ľud krásne urastený, v roku 1898 s hudbou tiahol Ružomberkom. Bol to krásny malebný pohľad, ktorý vzbudzoval sebadôveru, ktorý utvrdzoval vôľu a upevňoval odhodlanosť brániť svoje práva. Neboly to trvalé organizácie, boly to len príležitostné pohyby pred voľbami, ale v nich sa prebúdzaly sily politickej súdržnosti a prvky organizovanosti. Zpočiatku ľud išiel do politického zápasu s ľudovou stranou, ktorá nebola vyhranene slovenskou, ale vzala si za cieľ obhajovať kresťanské presvedčenie a sľubovala spravodlivý postoj aj k požiadavkám slovenského ľudu. Aj tento pohyb mal dobré účinky, lebo ukázal, že svornou spoluprácou možno mnoho získať. Najlepšie vystihol smysel tohto zámerného spoluúčinkovania sám Andrej Hlinka, keď v roku 1898 napísal: Kandidoval som, aby som pod zástavou ľudovej strany môjmu dobrému ľudu pomáhal. Sloboda a blaho môjho ľudu, z ktorého pochádzam - a pyšný som, že z neho pochádzam - bude mi celým mojim životom sprievodnou hviezdou. Ona ma povedie aj v tých najťažších časoch života, aby som pracoval na jeho telesnom i duševnom povznesení, ona mi dá sily a nadšenia boriť sa za čestné a večné poklady jeho duše, za kresťanskú osvetu a drahú našu materinskú reč.

Slávny Snem! Vidíte tu zhustený program slovenského ducha. Aj v strane, ktorá nebola vyhranene slovenská, sledoval cieľ slovenský. No ľudová strana sklamala, sklamala v národných veciach, za práva Slovákov vtedy nevykonala to, čo sľubovala, čo Slováci od nej právom mohli očakávať.

A preto v roku 1905 v decembri proklamovala sa slovenská ľudová strana, ktorá už otvorene a mužne si stala za práva. Slovákov. Vzala do svojich rúk politický boj a národné túžby slovenského národa, pestované a ukryté v srdciach verných a úprimných Slovákov už od vekov. Začínal sa otvorený boj a s bojom spojené utrpenie. "Ešte sme netrpeli", napísať Hlinka, no utrpenie sa blížilo a prišlo. Ale toto utrpenie dávalo práve pečať vieryhodnosti na požiadavky a životné práva slovenského národa. Pohyb slovenskej ľudovej strany, dušou ktorej bol Andrej Hlinka, bol už usmerneným životným prúdom sily slovenskej. "Za tú našu slovenčinu", to nebol pohyb chvíľkového nadšenia, to bol Hlinkom zapálený oheň, to už bola mohutná riava slovenského povedomia. Toto živelné presvedčenie razilo si cestu, i cez žaláre, i cez krvavý kúpeľ černovský. A práve toto utrpenie Dávalo legitimáciu slovenskému programu: dostať sa pred obličaj vzdelaného sveta, dostať sa pred Európu. Utrpenie Hlinkovo a vyliata krv černovských mučeníkov vyzvalo pozornosť Európy a celého vzdelaného sveta na život a práva Slovákov. Do žalára odchádzajúci Hlinka mohol hrde povedať: "Ešte pravda nadarmo nikdy netrpela nebude trpieť ani pravda naša slovenská!" (Výkrik: Tak je!)

Odvekí neprajníci slovenského národa očakávali, že svetová víchrica úplne zahubí Slovákov, hodí ich na pospas panujúcemu plemenu. Smrtný kar chystali otročitelia národa a radostné hody pripravila Prozreteľnosť Božia. Tisícročné okovy padly, slovenský národ od radosti zajasal, ale táto radosť zatienila bystrosť zraku a jasanie naplnilo mnohých prílišnou dôverčivosťou. Hlinka bol prvý, ktorý zbadal, ako sa vludzujú do oslobodzovacieho procesu postranné záujmy, ako sa stavajú slučky a pripravujú nástrahy znovu zapriahnuť slovenský národ do záujmov cudzích. Hlinka, ako bystrý, v bojoch ostrielaný vodca, ihneď spoznal nebezpečenstvo a staval svojich verných do radov výbojnej slovenskej ľudovej strany. Dňa 19. decembra 1918 znovuzriadená bola slovenská ľudová strana a jej predsedom sa stal znovu Andrej Hlinka.

Po tomto zriadení začína sa bojovné obdobie strany. Bola to krížová cesta, plná úskalia, prenasledovania, tvrdého boja, odriekania, ale aj plná pevného odhodlania, nadšenia a nakoniec slávneho víťazstva. Z príležitostného pohybu vyrástla strana na mohutnú, pevne organizovanú silu slovenského ducha. Miesto roztekajúcich pramienkov a potôčkov vzniká mohutná rieka národného povedomia, naozaj "acies ordinata", ktorá sa pod vedením neohroženého Andreja Hlinku a jeho verných spolubojovníkov vrhala do tvrdého neústupného boja. Išla s nadšením, vedomá svojho národného poslania. Dávala rany a ich aj prijímala. Bolo to meranie síl a Hlinková slovenská ľudová strana musela zápoliť a bojovať často aj s nerovnými zbraňami. Ona mala síce vernosť a lásku slovenského ľudu, bojovala mečom pravdy, často proti moci vlády, často proti brannému násiliu, proti úradnému teroru, bojovala proti peniazom, korupcii. Koľko malých ľudí postavilo na vážky nielen svoju existenciu, ale aj svoju slobodu, ba aj svoj život, čo nebolo nič iné, ako vrúcne slovenské presvedčenie. Ľudáckosť pravidelne bola známkou nespoľahlivosti, ale aj na druhej strane zase ľudáckosť bola tým čarovným kľúčom, ktorým sa otváraly srdcia slovenského ľudu. Aj dnes hrejivý pocit prenikne srdce nás každého, keď si pomyslí akou vrúcnou srdečnosťou pritúlil sa náš slovenský ľud k Hlinkovej slovenskej ľudovej strane, i keď mal toľko žiaľov. I keď mal toľko krívd, i keď sa musel tak ťažko prebíjať neprajnosťou úradných miest, predsa prijímal nás ľudákov otvoreným srdcom, slovenskou úprimnosťou, lebo spájala nás vrúcna rodoláska, slovenská pravda slovenská česť. Náš pospolitý ľud pudové cítil, že slovenská ľudová strana je nie obyčajná politická strana, nie je len hlásateľkou triednych a stavovských záujmov väčších menších skupín, ale nositeľkou slovenskej tradície, toho slovenského ducha, ktorý prekonal ťažkosti vekov a prenášal sa v dobrom i v zlom v sláve i v porobe z pokolenia na pokolenie. Doba politického boja v tak rozcapartenom prostredí, ako sme zažili v bývalej republike, bola ťažká, vyžadovala mnoho práce, trpezlivosti a odhodlanosti, ale bola osožná. Slovenský národ naučil sa hodnotiť svoje práva, boriť sa za ne, pracovať a obetovať za idey, za slobodu, ktorá sa nikomu darom nedáva, bola to dobrá príprava pre svojsky slobodný život slovenský, - každá fáza, každé obdobie prinášalo svoje ponaučenie.

Voľby v roku 1920 niesly sa v znamení biedy, hladu, popudzovaly sa najspodnejšie vášne a proti slovenskej ľudovej strane viedol sa najpodlejší boj. Slovensko zrudlo, sociálna demokracia zaujala vládne pozície. No ukázalo sa, že prázdna demagógia, socializmus bez mravnej základne nevie pomôcť. Slovensko zaplavené červeným morom klesalo aj hospodársky, aj politicky, ba aj sociálne. Hlinka sľúbil pracovať vo dne v noci, kým Slovensko nebude biele, čisté a pracoval do úmoru. Tohto roku ani jednej jedinej nedele nebol doma medzi svojimi, chodil po Slovensku, burcoval slovenské povedomie. Krv slovenských rodoľubov, Jackulíka, Feníka a Mikuša potvrdila program strany. Ľud všade družil sa okolo Hlinku a jeho strany s láskou. Nepriatelia vrhali sa na naše shromaždenia, na našich rečníkov takou brutalitou, nízkou podlosťou, že to budilo hnus a odpor. No, ľud slovenský išiel so stranou s takou odhodlanosťou, keď bolo treba aj proti bodákom, proti zbraniam, že to už nebola len strannícka poslušnosť, to bol mohutný oheň rodolásky a nadšenia za vec slovenskú, to bol výjav slovenskej energie a sily.

Voľby v roku 1925 napravily chybu, vybrúsili Štrbu predošlých volieb. Hlinková slovenská ľudová strana zvíťazila. Išla do volieb s neodolateľnou vervou a odhodlaním. Jej program spečatili znovu svojou martýrskou krvou statoční Slováci Hanušovský, Šoltýs a Hula. Slovenský ľud upevnený vo svojom slovenskom povedomí so dňa na deň stával sa výbojnejším. Počet poslancov sa zdvojnásobnil. Slovenskí ľudácki poslanci zápalistým elánom dali sa do obrany a vydobíjania práv slovenského národa. Boj o autonómiu vzplanul v mohutnú silu. Medzi slovenskom ľudom a ľudáckymi poslancami bol vrúcny vzťah a toto dodávalo našim ľudáckym zákonodarcom zápalistého elánu. Vláda probovala všemožným spôsobom zmierniť a odstrojiť túto výbojnosť. Vstupom do vlády po dobrom, veľkým politickým procesom proti poslancovi Dr. Vojtechom i Tukovi po zlom, nepodarilo sa to. Strana stála pevne, dar ju nesviedol a hrozby nesklonily. Išla svojou cestou napred. Jej rady mohutnely, odhodlanie rástlo V Nitre roku 1933 zavládol už otvorene duch odbojný, proti centralistickej vláde. V roku 1938 na bratislavskej manifestácii duch slovenský prejavoval sa už živelnou silou, a Hlinková smrť tiež akoby bola zatriasla umelými priehradami straníckej rozdrobenosti.

Koncom roku 1938 nadišla historická chvíľa, Lynamické sily začínaly lomcovať zastaralou Európou. Národ sa našiel, 6. októbra všetky strany pridružily sa k Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Každý úprimný Slovák musel v týchto dejinných chvíľach spytovať si svedomie. A kto mal len trošku národného cítenia, musel uznať, že stranícka rozštiepenosť môže byť osudná. Program strany, v ktorom zhustené boly odveké túžby, boje a požiadavky slovenského národa, dosiahol ciela. Prvá hradba národného žitia bola priebojnou silou strany dobytá. Slovensky národ bol uznaný a jeho účasť na štátnej moci ako národného celku bola ústavne zaistená

Životná sila slovenského národa, vybičovaná bolestnými kŕčami udalosti nezastala pri prvej hradbe, razila si cestu napred, pokiaľ nedosiahla plnosť svojich práv, svoju štátnosť. 14. marec stal sa hraničným kameňom v histórií slovenského národa. V tento deň prejavom vôle slovenského národa vznikol slovensky štát, svoj vlastný, slobodný slovenský štát Tisícročná túžba prenášaná s generácii na generáciu dosiahla splnenia, životná sila a vôľa ponižovaná a utláčaná dosiahla vrcholu. Táto životná sila a nezlomná vôľa je základom nášho štátu. Veľký a šľachetný obranca našej štátnosti Adolf Hitler nežiadal od našich predstaviteľov výpočet, koľko má slovenský národ vojska, koľko má plukov, koľko má bohatstva, ale žiadal osvedčiť sa, či chce žiť životom svojským a statočným. (Hlučný potlesk.) Neskúmal silu, ale statočnosť a pracovitosť a slovensky národ ústami svojho Snemu dal vyraz svojej nezlomnej vôle: žiť svojsky, slovensky, plniť svoje poslanie verne a statočne. Slovenská roduvernosť, statočná pracovitosť a svornosť sú základom, našej štátnosti a len na týchto základoch môže náš štát rásť a prekvitať.

Hlinková slovenská ľudová strana pestovala tuto roduvernosť, statočnú pracovitosť, ona bola nositeľkou životnej sily a odhodlania slovenského národa, preto jej prináleží zásluha za dosiahnutie slovenskej túžby, za utvorenie slovenského štátu. (Hlučný potlesk.)

Pri rokovaní o organizačnom zákone Strany je na mieste hodnotiť význam Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Že pri tomto hodnotení prečo sa zaberá dej slovenského života od dávnych rokov a nielen od vzniku Strany, to má svoju základnú príčinu. Na Hlinkovú slovenskú ľudovú stranu nemožno pozerať len z úzkeho stranníckeho hľadiska. Jej program je nie umelým výtvorom politických štylistov, nie je výrazom obrany záujmov triednych, stavovských alebo iných skupín. Nie je nadhadzovačom výhod za politickú, za stranícku činnosť. Program Hlinkovej slovenskej ľudovej strany je výronom slovenskej duše, v ňom sa odzrkadľuje životná túžba slovenského národa. Táto životna túžba nemala vždy politicky organizovaný nástroj, aby mohla pomocou neho bojovať a sa uplatňovať, ale žila vždy v dušiach slovenských matiek a slovenských otcov. Program Strany je teda nositeľom a uskutočňovatelom tejto odvekej túžby ducha slovenského. Preto len posvätným pocitom vrúcnosti možno sa dotknúť tohto národného kréda. Strana má svoju tradíciu, je ona posvätená krvou našich mučeníkov a utrpením našich martýrov. Nikdy nemôže byť prostriedkom k uskutočňovaniu osobných záujmov, nemôže byť predmetom politického kupčenia nemôže byť žiadnou zámienkou likvidovaná. Vyradiť Stranu zo života národa, znamenalo by ochromiť národný život sám.

Život Strany je úzko spiaty s prácou, obetami našich najlepších synov úroda Andrej Hlinka bol hybnou silou, tvorcom nasej Strany. Napríklad slovenský martyr Jozef Kačka bol osnovateľom a prednášateľom programu Strany na žilinskom ustavujúcom shromaždení Hlinková slovenská ľudová strana bola naozaj ľudovou, nikdy sa neuzavrela, ale išla medzi pospolitý ľud a burcovala jeho národne presvedčenie. Bola prvá, ktorá pohýbala stojatými vodami národnej ľahostajnosti a zapojila široké masy slovenského ľudu do prúdu politickej činnosti. Aj pred účinkovaním slovenskej ľudovej strany boli úctyhodní, nadšení národní dejatelia, ale títo sa k ľudu nedostali Svojimi ušľachtilými snahami, vrúcnou rodoláskou presytenými teóriami, hodne prispeli k udržaniu slovenského ducha, ale vo svojej honosnej izolovanosti zostali sami, alebo len v malom užšom kruhu.

Slovenská ľudová strana mala svoj program vždy slovenský. Od slovenského základu sa nikdy neodklonila, nikdy neprijala ani len myšlienku inej kombinácie. Slovenský národ a jeho životný záujem bol vždy jej vrcholným cieľom. Pre národ žila, pre národ bojovala. Formovala a hlásala suverenitu slovenského národa aj v tých najťažších časoch a hlásala to aj vtedy, keď pre toto národné krédo strana, jej predstavitelia, ba všetci jej členovia museli snášať odstrkovanie, krivdenie a poškodzovanie. Hlinková slovenská ľudová strana srušila všetky stavy, všetky triedy národa Slovenský roľník slovenský robotník, remeselník, inteligent, našli svoje miesto v Strane. Ona s jednakou láskou a úprimnosťou pritúlila k sebe každého a postavila sa na obranu všetkých.

A keď nastaly chvíle historického rozhodovania, predstavitelia Strany chytili do svojich ruk opraty slovenského osudu. Po neústupnej borbe Strana získala právny základ zákonitého orgánu, spôsobilého prejaviť suverénnu vôľu slovenského národa, ústavný základ Slovenského Snemu. Majúc takto národ, tento dôležitý nástroj suverenity, pripravený bol na osudové dni historických udalostí. Vtedy búrne vlny schytily loďku slovenského osudu do dravej krútňavy dejín a v tomto osudovom okamihu Hlinková slovenská ľudová strana, najmä jej predseda, terajší náš Vodca Dr. Jozef Tiso (potlesk) chopil kormidlo tejto loďky a pevnou rukou a odhodlanosťou vyhybol sa balvanu odvekej nežičlivosti a nástrahe nepriateľa, takto zachránil loďku slovenského osudu, aby sa ona na skalisku zlovôle nerozbila. Teda Strana a jej predstavitelia boli tí, ktorí doviezli národ do vytúženého prístavu slobody, pripravili a uskutočnili slovensky štát.

Slovenským štátom dosiahol národ svoju vlastnú slovenskú vlasť. Naskytá sa otázka, či Strana ma ešte svoje ďalšie poslanie, či ma jestvovať a aké úkoly má konať v svojom vlastnom štáte? Štát, ktorý sa definuje medziiným aj ako súbor orgánov, uskutočňujúcich právny poriadok, je len forma, síce dôležitá forma, ale obsah, život v tejto forme dodáva národ. Keď kladieme otázku, či má Strana aj vo svojom slovenskom štáte jestvovať, to je akoby sme sa pýtali, či má národ aj vo svojom štáte jestvovať? Strana - nositeľka národného ducha, kriesiteľka a pestovateľka národného života - má vo svojom štáte ešte prenikavejšie a dôležitejšie úlohy, ako mala v cudzom štáte Strana voľakedy bojovala za politický vliv a usilovala sa pre slovenský národ zaistiť čo najviac vlivu a najväčšej ochrany. Dnes, keď máme svoj štát, na čele ktorého stoja ľudia svoji, keď štátnymi orgánmi sú Slováci, ľudáci, k ním musí mať Strana iný postoj. Aj štruktúra štátu následkom nových dejinných prúdov dostáva novú tvárnosť. Účasť na štátnej moci je nie výsledkom politických zápasov strán, nie je výsledkom politického kupčenia ale autoritatívnym velením národu, zriadenému do disciplinovaných radov. Preto aj metódy a spôsoby činnosti Strany sú dnes iné. Pri autoritatívnom systéme vládnutia nemožno úplne vylúčiť ľud, veď štát a vládnutie deje sa v záujme ľudu. Ľud je podstatou nielen národného, ale aj štátneho života, preto aj tento má sa diať pod zorným uhlom dobre pochopeného záujmu ľudu.

Slovenský národ pomocou Hlinkovej slovenskej ľudovej strany zúčastňuje sa na štátnej moci. Toto je podstata pomeru Strany k štátnej organizácií. Záujmy slovenského ľudu sú meradlom činnosti Strany. Táto činnosť je pri autoritatívnom systéme, pri ktorej osobná zodpovednosť je hlavným regulatívom, postupu štátnych orgánov, potrebnejšia ako popri ktoromkoľvek inom systéme bez usmerňovania, napomáhania, kontrolovania slovenského ľudu, organizovania v Strane, autoritatívna moc mohla by sa zvrhnúť na nesriadenú svojvôľu. Popri kontrolnej činnosti Snemu, je potrebná aj kontrolná činnosť Strany a to najmä s hľadiska slovenského národného. Strana v rámci svojho poslania nestavia sa ani proti vláde ani proti úradom, veď aj vláda, aj úrady sú úradmi slovenského národa, teda aj Strany, ale svojou organizáciou, svojou činnosťou konanou v duchu slovenskom, národnom, je vláde a úradom nápomocná, uľahčuje a usnadňuje ich činnosť, pomáha im vykonať ich úlohy. Činnoť Strany je teraz mnohostrannejšia a rozsiahlejšia ako predtým Politická činnosť, politická organizovanosť, bojovné nástupy, tratia na svojej aktualite, ustupujú do úzadia, miesto toho Strana zúčastňuje sa sociálnych akcií, pomáha núdznym, zasahuje do hospodárskeho života, vyrovnáva protivy jednotlivých složiek. Stará sa o výchovu slovenskej mládeže, umožňuje im štúdia, napomáha kultúrnu činnosť obciach, v okresoch, v župách a v celom štáte. Verná svojej tradícií vychováva v duchu slovenského racionalizmu národ. Prenáša oheň rodolásky na ďalšie pokolenia.

Slávny Snem! Voľakedy stavaly hrady, aby uhájili silu a moc národa, aby obranili jeho slobodu. Dnes takéto hrady stavajú sa v srdciach a v národnom presvedčení občanov Hlinková slovenská ľudová strana je takýmto hradom národnej sily a národnej tradície. Nuž primknime sa k nej láskou, vrúcnosťou a nadovšetko svornosťou. Vec Strany nie je vecou podradnou, to je nie hračkou osobných záujmov, je to vec národná, je to vec svätá. V nej opatrujeme slovenskú minulosť a chystáme slovenskú budúcnosť. Bôle, utrpenia našich otcov, slzy našich matiek, nech sú tmelom našej svornosti. Koľko už národov padlo do hrobov v neslávnej pominuteľnosti, zahrabali ich a história napísala na náhrobníky "boly, zanikly". Tieto hroby národov sú iste bolestné, iste tragické, ale najbolestnejšie sú tie hroby, ktoré nesvar, nesvornosť, bratovražedný boj vy kopaly. Takéto hroby chystali nám naši neprajníci, naši otročitelia, nuž nechystajme si ich sami. (Hlas: Tak je!) Buďme verní našej Strane a jej predstaviteľom, buďme verní najmä nášmu Vodcovi Dr. Tisovi. (Hlučný potlesk.) Rodoláska nech sa ukazuje v činoch, v dôvere a v práci. Buďme svorní, lebo táto svornosť je základom našej budúcnosti. Lepšie by som ani nemohol vystihnúť túto svornosť, ako ju vystihol sám Andrej Hlinka, keď v roku 1898 napísal toto: "Milujme sa vospolok: Láska premáha svet. Nesvornosť, bočenie, nedôvera, zášť, divy shon za sebeckými cieľami, všetky krechkosti a hriechy duše ľudskej, zmiznuté z našich sŕdc! Priviedli nás na pokraj hrobu. Nerežte sami kus živého mäsa z tela svojho!" Táto výzva zvečnelého Vodcu nech je nám príkazom! Buďme svorní, budujme si náš národný život! Budujme si nás slovenský štát na tomto. Prozreteľnosťou nám prikázanom priestore svorne statočne v duchu našej slovenskej Hlinkovskej ľudáckej tradície. Na stráž! (Hlučný dlhotrvajúci potlesk.)

Podpredseda Dr. Opluštil:

Slovo má pán poslanec Anton Šalát:

Poslanec Šalát.

Slávny Snem!

Ľudácke hnutie už za maďarskej nadvlády bolo vzniklo z pálčivých, reálnych príčin. Duch slovenský a jeho práva boly deptané. Bolo čosi prirodzene vecného, že sa reprezentanti, pestovatelia a šíritelia slovenského zmýšľania púšťali bojov a prác pod heslom: Za tú našu slovenčinu, a neskôr pod heslom Hlinkovským: Za Boha a za národ. Protivníkom ducha Slovenského videlo sa to byť smiešnym blúznením, prázdnym rojčením, buričstvom, vlastizradou, no praví rodoľubi slovenskí videli v tom: zdravé slovenské národné hnutie lebo rozumne hľadeli na veci a udalosti ktoré sa dialy so Slovákmi a proti ním. Sýtemu vidí sa byť divné, ba smiešne, keď hladný s neobyčajnou chuťou chytá sa jedla, veci to k ukojeniu hladu. Protivníkom ducha slovenského bolo divné a dráždivé, že po národných právach dychtia, po pokrme, nápoji dychtiaci a túžiaci Slováci chytajú sa každej reálnej možnosti, ktorá by mohla osud slovenského národa po tisnú t dopredu. Už Bernolákove hnutie o vytvorenie spisovnej reči bolo predzvesťou slovenského, kresťanského realizmu, lebo v ich duchu asi sa hovorilo nefňukať, nebedákať, že sme ničení, že sa nám krivdí, že nás zaznávajú cudzí, že nemáme to a ono, ale chytiť sa treba potrebnej veci, uskutočniť, realizovať i keď sa strhne preto búrka útokov, posmechu, prekážok, len keď vec národa sa potisne dopredu.