Snem Slovenskej republiky 1941

1. volebné obdobie. 6. zasadanie.

Tesnopisecká zpráva

o 71. zasadnutí Snemu Slovenskej republiky v Bratislave v utorok 7.októbra 1941.

Inv. čís. 705

71. zasadnutie Snemu Slovenskej republiky dňa 7. októbra 1941.

Zasadnutie otvorené o 10. hod. 28. min.

Prítomní:

Predseda Dr. Sokol

Podpredsedovia: Dr. Mederly, Dr. Opluštil.

Zapisovatelia: Germuška, Drobný.

52 poslancov podľa listiny o prítomnosti.

Členovia vlády: Čatloš, Dr. Fritz, Mach, Dr. Medrický, Dr. Pružinský, Sivák a Stano.

Za najvyšší účtovný kontrolný úrad: predseda Šebej.

Z kancelárie Snemu: I. tajomník Snemu Dr. Foltín a II. tajomník Snemu Dr. Čelko.

Predseda Dr. Sokol (cengá): Otváram 71. zasadnutie Snemu Slovenskej republiky a zisťujem, že Snem je schopný sa usnášať.

Oznamujem, že pán prezident Republiky podľa §§ 19 a 38 Ústavy rozhodnutím z 2. októbra 1941 vyhlásil jarné zasadanie Snemu za skončené dňom 6. októbra 1941 a svolal jesenné zasadanie na 7. októbra 1941.

Došlé nariadenia s mocou

zákona.

Pán predseda vlády v smysle § 44, ods. 3 Ústavy predložil Snemu tieto nariadenia s mocou zákona:

zo dňa 10. septembra 1941, číslo 200 Sl. z. o osobitných poplatkoch pri povoľovaní vývozu do cudziny a

zo dňa 10. septembra 1941, číslo 202 Sl. z. o predĺžení počítania podľa letného času.

Tieto nariadenia s mocou zákona prideľujem výboru ústanoprávnemu.

Rozdaná tlač.

Na dnešnom zasadnutí sa rozdala táto tlač:

Tesnopisecká zpráva o 70. zasadnutí Snemu Slovenskej republiky.

Zpráva ústavnoprávneho výboru o vládnom návrhu zákona o vojenskom trestnom poriadku.

Zpráva ústavnoprávneho a rozpočtového výboru o návrhu poslanca Dr. Martina Sokola a spoločníkov na vydanie ústavného zákona, ktorým sa mení § 100, ods. 1 ústavného zákona č. 185/1939 Sl. z.

Zpráva ústavnoprávneho výboru o vládnom návrhu zákona o trestaní záškodníckych činov za brannej pohotovosti štátu.

Vládny návrh zákona o Štátnom diagnostickom veterinárnom ústave. Návrh prideľujem výboru ústavnoprávnemu, rozpočtovému a sociálnemu a zdravotnému.

Vládny návrh zákona, ktorým sa mení zákon o hlásení a nútenom prenájme niektorých živnostenských miestností. Návrh prideľujem výboru ústavnoprávnemu a národohospodárskemu.

Vládny návrh zákona o nedeliach a sviatkoch. Návrh prideľujem výboru kultúrnemu a výboru ústavnoprávnemu.

Oznamujem, že sa poštou rozoslal

vládny návrh zákona o trestaní záškodníckych činov za brannej pohotovosti štátu. Návrh som pridelil výboru ústavnoprávnemu.

Predseda Dr. Sokol (cengá):

Začneme rokovať o 1. bode programu, ktorým je:

1. Zpráva ústavnoprávneho výboru o vládnom návrhu zákona o vojenskom trestnom poriadku.

Zpravodajcom je pán poslanec Dr. Anton Hudec.

Dávam mu slovo.

Zpravodajca Dr. Hudec:

Slávny Snem!

Osnova vládneho návrhu zákona, ktorá leží pred nami, líši sa od doterajších osnov v dvojakom smere.

Rozsahom je to osnova dosiaľ vôbec najobjemnejšia zo všetkých zákonov, aké

náš Snem dosiaľ prerokoval. Napriek rozsiahlosti materie, bol tento návrh Snemu predložený už dobre prepracovaný a pripravený, začo s tohto miesta treba jeho zaslúžilým pôvodcom, referentom a odborníkom vysloviť náležité uznanie.

Ďalej líši sa osnova od doterajších návrhov svojím obsahom a materiou. Obsah a právna materia je odlišná od doteraz prerokovaných osnov, ktoré upravovaly každému viditeľné súrne potreby štátu a občianstva; táto osnova je nám nezvyklá na dnešné časy plné starostí o bytie, či nebytie národa, takže zo širokej neinformovanej verejnosti padly dokonca hlasy, či nemá slovenský Snem súrnejšie starosti, ako lámať si hlavy a usnášať sa na formálnom práve o trestnom pokračovaní vojenskom.

Informovaná verejnosť a my, slávny Snem, sme a musíme byť iného názoru. Vedomí sme si nielen účelnosti, ale i najsúrnejšej potreby uzákonenia vojenského trestného poriadku. Naša armáda bojuje dnes proti boľševizmu, proti totálnemu nepriateľovi celého sveta, či už civilizovaného alebo necivilizovaného. Naši vojaci vylievajú svoju krv v týchto bojoch za prestíž slovenského národa a za slobodnú budúcnosť Slovenskej republiky. (Hlas: Sláva im! Potlesk. )

I vlastný návrh, ktorý sa má stať dnes zákonom, je ohnivom v reťazi pomoci k tomuto vytúženému cieľu, lebo dávame ním vojenskej justícii právny základ, aby proti všetkým kaziteľom a sabotážnikom svätých cieľov našej armády nielen náležite a včas zakročiť mohla, ale aby takých škodcov národa aj zneškodnila. Tým je dokumentované, že vojenské súdnictvo je nepostrádateľnou složkou slovenskej armády, nepostrádateľným aparátom štátnej správy, preto vojenskému súdnictvu musíme umožniť a umožňujeme uzákonením dnešnej osnovy konanie uložených úloh za vymedzeným cieľom.

Mohol by niekto nadhodiť, že máme vojenský trestný poriadok, ktorý doteraz plne vyhovoval svojmu cieľu; áno, to je pravda, máme. Len treba sa spýtať, či vyhovuje dnešným pomerom a potrebám. Túto druhú otázku musím zodpovedať s tohto miesta záporne.

Vojenské súdnictvo bolo zreorganizované vládnym nariadením číslo 87/1939 Sl.

z., vydaným podľa § 4 zákona číslo 1/1939 Sl. z. Zmenšený bol počet súdnych inštancií a počet súdneho personálu. Po 14. marci 1939 klesol počet sudcovského personálu natoľko, že výkon vojenského súdnictva za vtedajšieho počtu inštancií a ich obsadenie nebolo vôbec mysliteľné. Súrna bola preto reorganizácia, podstatné zjednodušenie vojenského súdnictva, pre ktoré hovorily a hovoria aj dôvody úsporné.

Vládne nariadenie číslo 87/1939 Sl. z. vymedzilo len základné zásady novej organizácie vojenského trestného súdnictva, kým celé prispôsobenie jednotlivých ustanovení platného vojenského trestného poriadku do uzákonenia nového vojenského trestného poriadku nahradilo sa všeobecnými formuláciami § 7, ods. 1 a 2 citovaného vládneho nariadenia. Teda už toto vládne nariadenie, ktoré bolo núdzovým východiskom, dalo do výhľadu buď podstatnú novelizáciu alebo uzákonenie úplne nového vojenského trestného poriadku.

Reorganizácia vojenského trestného poriadku vládnym nariadením číslo 87/1939 Sl. z. sa v praxi dobre osvedčila. Osvedčila sa po stránke výkonu aj po stránke úspornosti a keďže udržanie samostatného vojenského trestného súdnictva je skutočne eminentným záujmom štátu, je dnes už páľčivo treba, aby sa bez odkladu prikročilo k prispôsobeniu celého vojenského trestného poriadku k pozmenenej a fakticky už osvedčenej organizácii vojenského súdnictva, čo možno očakávať len od nového zákona, nahrazujúceho v celom rozsahu doteraz platný vojenský trestný poriadok.

Ďalším závažným dôvodom pre uzákonenie vojenského trestného poriadku je právny stav, podľa ktorého dnešná nová organizácia vojenského súdnictva spočíva iba na vládnom nariadení, hoci § 24, bod g) a § 65 ústavnej listiny Slovenskej republiky normatívnu úpravu organizácie súdnictva, jeho pôsobnosti a príslušnosti, ako aj pokračovania pred súdmi vyhradzuje výslovne forme zákona. Tým nechcem tvrdiť, že by terajšia organizácia vojenského súdnictva postrádala svoj právny základ, lebo však vládne nariadenie č. 87 z roku 1939 bolo vydané ešte pred uzákonením Ústavy a bolo vydané podľa § 4 zákona č. 1/1939 Sl. z. Ale so zreteľom na

citované požiadavky Ústavy je iste i dnes žiadúce poskytnúť pre budúcnosť vojenskému súdnictvu, ako nepostrádateľnej složke výkonu súdnej moci, taký právny základ, aký predpisuje pre tento cieľ sama Ústava. Zmenu doterajšieho právneho stavu v tomto poli vyžaduje si aj účelnosť, menovite zjednodušenie a rýchlosť vojenského trestného pokračovania. Zjednodušenie a rýchlosť umožňujú dosiahnuť cieľ s hľadiska generálnej prevencie, preto osnova umožňuje urýchlený postup, eliminuje všetky zbytočné prieťahy, skracuje lehoty a vylučuje také opravné prostriedky, ktoré či už so stanoviska obžaloby, alebo so stanoviska obhajoby praktického významu, teda významu vo veci samej nemajú, alebo sú pre zainteresovaných na procese snadno postrádateľné. Toto bolo tiež jednou z významných úloh osnovy, ktorú táto bezpodmienečne splní.

Platný vojenský trestný poriadok je konglomerátom rôznych zákonov, noviel, nariadení a predpisov. Je to celok z mnoho kusov a kúskov slepený a tým aj neprehľadný. Právna istota však vyžaduje prehľadnosť, jasnosť platných právnych noriem, čomu možno vyhovieť najlepšie jednotným zákonom a to uzákonením predmetnej osnovy.

Napokon pre uzákonenie predloženej osnovy hovorí aj záujem a prestíž rečový. Starý vojenský trestný poriadok nie je dielom zákonodarstva slovenského a nebol do slovenčiny ani preložený. Uzákonenie osnovy je vzácnou príležitosťou na to, aby sa ustanovenia takéhoto základného zákona v správnej a bezúhonnej slovenčine formulovaly, lebo však slúži a bude slúžiť slovenskej veci, slovenským súdom a úradom. Z tohoto dôvodu má osnova vojenského trestného poriadku veľký význam aj pre odbornú terminológiu trestného práva procesného.

Vládna osnova v prevážnej miere pridržiava sa základných zásad i systematiky platného procesného práva vojenského, lebo však toto sa v praxi zásadne osvedčilo. Snahou autorov bolo zlepšiť doterajší právny stav, čo sa aj podarilo menovite použitím vzorov občianskych trestných poriadkov rozličných štátov, takže zmeny na doterajšom právnom stave boly učinené po náležitom štúdiu teoretickom a po skúsenostiach z praxe všade tam, kde to bolo potrebné a odôvodnené.

Celé dielo má 418 paragrafov, soskupených v XXXI dieloch.

Diel prvý vo svojich ôsmych paragrafoch obsahuje všeobecné ustanovenia a zásady procesného práva. Menovite § l obsahuje zásadu obžalovaciu, ako aj zásadu, že trest možno uložiť iba po predbežnom pokračovaní. Z tejto zásady § 2 vyníma prípady, kedy možno trestné činy tam uvedené vybaviť disciplinárne a za akých podmienok. Cieľ toho je zjednodušiť pokračovanie, tak možno očakávať dosiahnutie cieľa. Paragraf 3 vyslovuje zásadu oficiálnosti. V trestnom súdnictve vojenskom niet ustanovizne súkromného žalobcu vôbec a poškodený môže dať vojenskému prokurátorovi iba návrh na stíhanie páchateľa. Novotou je ustanovenie § 1, ods. 2 ako ustanovenie všeobecné. To je odôvodnené legislatívnou úspornosťou, nakoľko potom odpadá potreba osobitne vysloviť túto zásadu pri každom jednotlivom procesnom úkone v jednotlivých procesných fázach. Z § 6 vypustil ústavnoprávny výbor odsek 2, nakoľko obsahoval normu hmotneprávnej povahy, čo tam systematicky nezapadalo.

Diel druhý v paragrafoch 9 až 14 vymedzuje rozsah súdnej vojenskej právomoci. Ústavnoprávny výbor zúžil ustanovenie § 9, ods. 1, bod g), nakoľko obmedzil personálny okruh osôb, podriadených vojenskej trestnej právomoci na takých zbehov, ktorí v čase úteku podliehali vojenskej trestnej právomoci a ktorí utiekli z činnej služby. Naproti tomu vradením bodu c) do § 10 rozšíril ústavnoprávny výbor trestnú právomoc vojenských súdov aj na aktívnych zamestnancov vojenskej správy, okrem príležitostných robotníkov, avšak len čo do trestných činov, ktoré spáchali v službe alebo v súvislosti so službou. Pre ostatné delikty podliehajú samozrejme tieto osoby nezmenené trestnej právomoci súdov občianskych a nevzťahujú sa na ne ustanovenia vojenských trestných zákonov o stavovsko-trestných činoch, lebo subjektom takýchto môže byť len osoba vojenského stavu. Paragraf 14 ústavnoprávny výbor preštylizoval, lebo bolo treba učiniť rozdiel medzi osobným oslobodením a exteritorialitou. Novým znením tohoto paragrafu sa vyjadrilo, že zákon sa nedotýka takých výnimiek, ktoré sa zakladajú

na osobitných normách alebo zásadách práva medzinárodného.

Diel tretí v §§ 15 až 31 obsahuje organizáciu súdov, ich príslušnosť a pôsobnosť. Ústavnoprávny výbor previedol zásadnú zmenu odseku 3, § 18 osnovy, nakoľko pripustil do trojčlenného senátu vedľa dvoch členov-odborníkov jedného člena-laika, ktorým je vždy dôstojník zbraní. Túto zmenu previedol výbor na návrh referenta Ministerstva národnej obrany so zreteľom na dnešný právny stav, podľa ktorého v štyrčlennom senáte je zastúpený laický živel polovicou. Právny stav zavádzaný osnovou rozhodne lepšie vyhovuje, lebo so zreteľom na motívy, ktoré odôvodňujú účasť laického živlu v súdnictve vojenských súdov, postačí v senáte aj účasť jedného prísediaceho laika, pričom početná prevaha odborných sudcovských členov senátu zaručuje právnický a sudcovský charakter senátu. Účasť prísediaceho laika je obmedzená len na hlavné pojednávanie, inak všetky ostatné úkony obstaráva čiste odborný trojčlenný senát, pozostávajúci z troch justičných dôstojníkov. Ústavnoprávny výbor prijal ako základné kritérium na určenie príslušnosti miesto vykonávania služby alebo pobyt obvineného a to alternatívne. Zodpovedne tomu pozmenil odsek prvý § 24 vládnej osnovy a paragraf 27 doplnil novým odsekom, podľa ktorého cieľom vylúčenia prieťahov nie je prípustný opravný prostriedok proti usneseniu, ktorým sa vylučuje určitá trestná vec z pokračovania.

Diel štvrtý vo svojich 32 až 35 paragrafoch upravuje postavenie a pôsobnosť vojenského prokurátora a hlavného vojenského prokurátora. Ako pozoruhodnú novotu proti doterajšiemu stavu treba zdôrazniť, že predložená osnova sveruje vojenskému prokurátorovi prevádzanie vyšetrovania ako aj výkon trestu.

Diel piaty v §§ 36 až 49 má ustanovenia o právach obvineného a o jeho obhajobe. Ústavnoprávny výbor z okruhu osôb obhajcov (§ 41) vypustil univerzitných profesorov, a to preto, že obhajoba je vecou nielen teoretického štúdia, ale i praxe, ktorá vyžaduje stály a živý kontakt s trestným súdnictvom vojenským. Ostatne prípady takejto obhajoby boly ozaj veľmi sporé a ojedinelé.

Práva poškodeného v trestnom pokračovaní vojenskom sú shrnuté v §§ 50 až 53 dielu VI.

Diel siedmy v §§ 54 až 63 pojednáva o vylúčení a pominutí úradných osôb zúčastnených na procese. Tu zdôrazňujem iba to, že ústavnoprávny výbor v § 59, ods. 3 použil štylizáciu, že k vylučovacím dôvodom, podľa §§ 54 a 55 má sa prihliadať vždy z úradnej povinnosti aj keď ich strany nevzniesly.

V diele ôsmom a to v § 65, ods. 3 ústavnoprávny výbor urobil zmenu konzekventne so zreteľom na zmenu v § 18, ods. 3. Určil totižto poradie hlasovania sudcov tak, že laik hlasuje pred sudcami z povolania a títo za sebou podľa hodnosti, nižší pred vyšším.

Z paragrafu 68 v diele deviatom vypustil ústavnoprávny výbor posledný odsek, nakoľko obsahoval ustanovenia hmotne-právne, ktoré systematicky do osnovy nezapadaly. Odsek 2 tohto paragrafu sa výstižnejšie formuloval a cieľom jasnejšieho prehľadu rozdelil na odseky dva, čo však neznamená podstatnú zmenu.

Diel desiaty má v §§ 69 až 99 ustanovenia o stopovaní a vyšetrovaní. Tu zvlášť treba vyzdvihnúť, že predbežné úkony podľa § 71, ods. 1 vykonávané príslušným vojenským veliteľom, zapadajú do rámca stopovania. Pritom ustanovenia §§ 2 a 3 platia paralelne s ustanoveniami § 71, takže príslušný veliteľ len vtedy podá trestné oznámenie vojenskému prokurátorovi na zavedenie stíhania, ak za podmienok § 2 nedôjde k disciplinárnemu ukončeniu vecí, a že pre trestné činy, ktoré sa stíhajú len na návrh oprávneného, podá vojenský veliteľ trestné oznámenie len, ak sem smerujúci návrh oprávnený skutočne podal. Paragraf 73 bol úplne prepracovaný a do § 74 bol vsunutý ods. 5, aby bolo jasné, že občianske súdy, bezpečnostné úrady alebo orgány vykonávajú predbežné stopovacie úkony, uvedené v predošlých odsekoch tohto paragrafu, vždy podľa predpisov pre ne platných. Výbor vsunul do § 83, ods. 3 ustanovenie, aby sa zamedzilo preťahovanie veci. Taktiež preštylizoval ods. 1, § 35, a to z dôvodu, aby okresné súdy neboly zaťažované, ak v ich sídle, alebo v jeho blízkosti je vojenský prokurátor, ktorý môže vyšetrovací úkon sám vyko-

nať. Novou štylizáciou odseku 4, § 87 ústavnoprávny výbor zdôraznil úzku súvislosť dielu X. s dielmi XI. a XVI. osnovy. Taktiež prepracoval úplne § 94, lebo chcel dať vojenskému prokurátorovi a vojenskému súdu poriadkové procesné opatrenia, ktorými by bol zaistený nerušený chod trestného pokračovania a jeho úspech. Preto novotou je proti doterajšiemu právnemu stavu, že vojenský prokurátor, vojenský súd môže osobám, podliehajúcim vojenskej disciplinárnej právomoci, ako aj osobám iným uložiť trest v prípade rušenia poriadku alebo marenia pokračovania. Tým nie je ohrozovaná právna istota, ale na druhej strane bezpochyby je eminentným záujmom úspešného a nerušeného výkonu trestného súdnictva vojenského možnosť použitia poriadkových trestov a pokút.

Aj v diele XI. osnovy urobil ústavnoprávny výbor zmeny a doplnky. Menovite ustanovenia druhej a tretej vety ods. 1, § 103 zaradil z dôvodu prehľadnosti do osobitných odsekov § 106. V tomto paragrafe sa potom zvlášť vyzdvihlo, že obvineného nemožno nútiť, aby na otázky vypočúvajúceho orgánu odpovedal.

Diel XII. má ustanovenia o predbežnom zatknutí a vyšetrovacej väzbe. Tu v odseku 1, § 121 so zreteľom na zmenu uvedenú v § 211 rozhraničil ústavnoprávny výbor pôsobnosť v otázke nariadenia vyšetrovacej väzby. Týmto zmenám boly potom prispôsobené aj ustanovenia § 127, ods. 2. Ďalej preštylizoval výbor aj znenie § 120, aby bolo zrejmé, že v prípade bodu a) je uvalenie vyšetrovacej väzby obligatórne a v prípade bodu b) fakultatívne.

Diel XIII. hovorí o právach a povinnostiach svedkov. Tu zdôrazňujem ako novotu proti doterajšiemu právnemu stavu to, že per analogiam § 94 dal ústavnoprávny výbor štylizáciou § 130 vojenskému prokurátorovi, vojenskému súdu možnosť trestom donútiť každého svedka, aby sa na pojednávanie dostavil, prípadne aby sa s miesta výsluchu nevzdialil. To isté platí podľa § 131 aj vtedy, ak svedok odopiera výpoveď alebo výkon svedeckej prísahy, prípadne ak sa pri výsluchu chová neslušne. V týchto posledných prípadoch však mnohokrát nepostačí poriadkový trest a preto ústavnoprávny výbor poskytol vojenskému prokurátorovi, vojenskému súdu aj prísnejšie represívne

prostriedky vo forme donucovacieho uväznenia svedka a to až do splnenia svedeckej povinnosti vypovedať, prípadne složiť prísahu, nie však dlhšie ako 6 mesiacov, respektíve 3 mesiace podľa toho, či ide o zločin, alebo a prečin a priestupok. Ústavnoprávny výbor doplnil osnovu v § 151 a tiež na iných miestach takým ustanovením, aby nenastala pochybnosť o účinností a následkov slávnostného sľubu.

Diel XIV. v §§ 153 až 181 má ustanovenia o ohliadke a znalcoch. Tu vyzdvihujem, že úpravou § 157, ods. 1 dal výbor možnosť aj poškodenému namietať znalca, kým ustanovenia § 174 ako aj § 176 sú novotami proti doterajšiemu právnemu stavu. Výbor ods. 2 a 3, § 170 presunul ako odsek l a 2 do § 171, nakoľko systematicky sem patria.

Diel XV. v §§ 182 až 202 pojednáva o zabavení, domovej a osobnej prehliadke. Toto sú úkony, ktoré hrubo zasahujú do osobnej slobody občana, preto ústavnoprávny výbor starostlive skúmal tieto ustanovenia, aby sa na jednej strane osobná sloboda občianstva zbytočne nenarušovala, ale na druhej strane aby nebol hatený beh pokračovania a marený jeho cieľ. Ústavnoprávny výbor pripustil výkon týchto opatrení len vtedy a u toho, keď a kto je dôvodne podozrelý, že spáchal zločin alebo prečin, ktorý sa tresce trestom na slobode. Zmienkyhodnou novotou proti doterajšiemu právnemu stavu v tomto diele je ustanovenie ods. 4, § 187.

Ustanovenia o tlmočníkoch obsahuje diel XVI. v §§ 203 až 206. Sú obdobné ako ustanovenia o svedkoch, respektíve znalcoch.

V diele XVII. o obžalobnom spise doplnil ústavnoprávny výbor § 208, ods. 2, bod c) osnovy druhou vetou a bodom e). Taktiež doplnil ods. 4, § 212 druhou vetou, čo plynie z povahy veci ochrany záujmov a obhajoby obžalovaného.

Diel XVIII. ústavnoprávny výbor doplnil novými ustanoveniami a to § 216, odsekom 2 a § 218, odsekom 4.

Ustanovenia o hlavnom pojednávaní má diel XIX. Tu treba pripomenúť zvlášť, že ústavnoprávny výbor v súlade so zásadami uvedenými v §§ 94, 130 a 131 poskytol paragrafmi 232 a 233 osnovy predsedovi hlavného pojednávania možnosť trestať všetkých poslucháčov,

svedkov, znalcov, tlmočníkov i poškodeného, ktorí i po napomenutí rušia poriadok a neposlúchnu jeho rozkaz.

Ak ovšem počínanie týchto osôb vyčerpáva skutkovú podstatu trestného činu a ak sú splnené potrebné formálne zákonné prepoklady, možno zaviesť proti nim aj trestné pokračovanie. Zmenou odseku prvého § 234 poskytol ústavnoprávny výbor súdu možnosť potrestať peňažnou pokutou aj obhajcu, a to každého obhajcu, ak by tento po napomenutí znovu sa dopustil neprístojnosti na hlavnom pojednávaní. Zmenou ods. 2, § 244 rozšírila sa táto norma aj na takého svedka alebo znalca, ktorý sa vzdialil s hlavného pojednávania bez povolenia predsedu. Rozhodujúci súd môže zaviazať na náhradu trov zmareného hlavného pojednávania každého svedka, alebo znalca, teda i vojenskú osobu v činnej službe. Paragraf 250, ods. 4 výbor doplnil tým, že miesto a čas ohliadky treba oznámiť aj poškodenému, lebo ide vlastne o súčiastku hlavného pojednávania a náležitá procesná ochrana záujmov poškodeného vyžaduje, aby sa mohol ohliadky zúčastniť. Ústavnoprávny výbor preštylizoval aj § 261 a to v celku. Ustanovenia §§ 271, 275, 277 a 285 ústavnoprávny výbor doplnil, respektíve pozmenil tak, ako to obsahuje podrobne dôvodová zpráva, pripojená k vládnemu návrhu osnovy.

Ustanovenia dielu XX. až XXXI. ústavnoprávny výbor jednak preštylizoval, miestami vecne v menšej miere pozmenil a doplnil, prípadne jednotlivé ustanovenia navzájom do iných paragrafov preradil, Lehoty opravných prostriedkov zo 14 dní všeobecne pozmenil a upravil na 15 dní, ako lehotu všeobecne vžitú.

Zvláštnej zmienky a zdôraznenia zasluhujú ustanovenia §§ 334 a 340. V súvislosti s meritórnym rozhodovaním v obnovenom pokračovaní uvažovalo sa totižto o tom, či by sa v prípadoch, v ktorých bude vynesený znovu odsudzujúci rozsudok proti osobe, ktorá po právoplatnosti základného rozsudku umrela a v prospech ktorej bola povolená obnova, nemal rozsudok, vynesený v obnovenom pokračovaní, obmedziť sa iba na výrok o vine a o kvalifikovaní trestného činu, takže by sa rozhodovanie o treste pominulo. Uvažovalo sa vo veci pro i contra, ale nakoniec ústavnopráv-

ny výbor priklonil sa k stanovisku nateraz platného procesného trestného práva jak občianskeho tak aj vojenského, podľa ktorých v odsudzujúcom rozsudku aj v týchto prípadoch zásadne rozhoduje sa o treste. Toto stanovisko s teoretického hľadiska možno odôvodniť tým, že odsudzujúci rozsudok v obnovenom pokračovaní vynáša sa ku dňu vynesenia rozsudku základného; z praktického stanoviska zas takéto riešenie je nutné, keďže pri opačnom stanovisku bol by tu celý komplex nerozriešiteľných otázok, ktoré súvisia s nárokmi príslušníkov odsúdenej osoby na odškodné, prípadne s inými nárokmi súkromnoprávnej povahy. Napríklad v pôvodnom rozsudku vyslovená konfiškácia majetku stratila by účinnosť následkom zrušenia základného rozsudku v obnove pokračovania a v novom rozsudku by sa o tom vôbec nerozhodovalo.

Pozoruhodné je ešte nové ustanovenie § 347, ods. 7 osnovy v porovnaní s ustanovením § 348, ods. 4 tejže osnovy, ktorým je riešená otázka, ktorý súd má rozhodovať o odmietnutí ospravedlnenia podaného po lehote, respektíve ospravedlnenia, ktoré podal obžalovaný beztoho, žeby bol rozsudok napadnul aj odvolaním.

Nové ustanovenia § 407 osnovy, ktoré ústavnoprávny výbor formuloval na základe návrhu referenta Ministerstva národnej obrany, ktorými sa rozšírily pre oblasť poľného súdnictva ustanovenia § 2 v tom smere, že v oblasti poľných súdov môže príslušné veliteľstvo, vinníkovi nadriadené, disciplinárne potrestať aj obyčajné, teda nielen vojenské prečiny a priestupky, na ktoré ustanovuje zákon iba trest peňažný, trest na slobode nepresahujúci 6 mesiacov, alebo stratu hodnosti, prípadne všetky tieto tresty spolu, ovšem za predpokladu, že takéto disciplinárne potrestanie považuje príslušný veliteľ za dostačujúce. Toto rozšírenie pre oblasť poľného súdnictva je odôvodnené snahou odbremeniť agendu poľných súdov i poľných prokurátorov a umožniť rýchle ukončenie pokračovania i o týchto závažnejších deliktoch; má to ďalej kladný a ďalekosiahly význam aj s hľadiska vojenskej disciplíny, lebo trest nasleduje hneď po previnení, čo znamená účinný prostriedok generálnej prevencie.

Konečne ústavnoprávny výbor previedol v ustanoveniach osnovy žiadúce zmeny po stránke formálne jazykovej a zmeny