Snem Slovenskej republiky 1940

I. volebné obdobie. 2. zasedanie.

Tesnopisecká zpráva

o 26. zasadnutí snemu Slovenskej republiky v Bratislave vo štvrtok 22. februára 1940.

26. zasadnutie snemu Slovenskej republiky dňa 22. februára 1940.

Zasadnutie otvorené o 10. hod. 20. min.

Prítomní:

Predseda: dr. Sokol

Podpredsedovia: dr. Mederly, dr. Opluštil

Zapisovatelia: Germuška, Drobný.

45 poslancov podľa listiny o prítomnosti.

Členovia vlády: dr. Ďurčanský, dr. Fritz, Medrický, dr. Pružinský a Sivák.

Za Najvyšší účtovný kontrolný úrad: predseda Šebej.

Z kancelárie snemu: tajomník snemu dr. Foltin a hl. odb. radca dr. Čelko.

Predseda dr. Sokol (zvoní): Otváram 26. zasadnutie snemu Slovenskej republiky a zisťujem, že snem je schopný sa usnášať.

Ospravedlnenie neprítomnosti.

Svoju neprítomnosť ospravedlnili páni poslanci dr. Gejza Rehák, dr. Matej Huťka, Ján Vančo, dr. inž. Peter Zaťko a Anton Hancko.

Rozdaná tlač.

Na dnešnom zasadnutí sa rozdala táto tlač:

Tesnopisecká zpráva o 25. zasadnutí snemu Slovenskej republiky.

Zpráva národohospodárskeho, ústavnoprávneho a rozpočtového výboru o vládnom návrhu zákona o úprave pozemkovej držby.

Zpráva národohospodárskeho, ústavnoprávneho a rozpočtového výboru o vládnom návrhu zákona o Štátnom pozemkovom úrade.

Vládny návrh zákona o úprave niektorých pomerov podnikov, ktorých sídlo sa nachodí mimo územia Slovenskej republiky. Návrh prideľujem výboru národohospodárskemu a rozpočtovému.

Návrh poslanca dr. Martina Sokola, dr. Karola M e d e r l y h o, dr. Pavla O p l u š t i l a a spoločníkov na vydanie zákona o organizácii snemovej služby. Návrh prideľujem výboru iniciatívnemu.

Vládny návrh zákona o zamedzení poberania viac platov zo štátnych alebo iných verejných prostriedkov. Návrh pri-

deľujem výboru sociálnemu a zdravotnému a výboru ústavno-právnemu.

Vládny návrh zákona o Štátnej rade. Návrh prideľujem výboru ústavno-právnemu.

Vládny návrh zákona o zmene niektorých ustanovení zákona o priamych daniach. Návrh prideľujem výboru rozpočtovému.

Predseda dr. Sokol (zvoní):

Prikročíme k dennému programu, ktorého prvým bodom je:

1. Zpráva národohospodárskeho, ústavnoprávneho a rozpočtového výboru o vládnom návrhu zákona o úprave pozemkovej

držby.

Podľa usnesenia predsedníctva navrhujem, aby sa rokovanie o týchto správach spojilo s rokovaním o druhom bode programu, ktorým je:

2. Zpráva národohospodárskeho, ústavnoprávneho a rozpočtového výboru o vládnom návrhu zákona o Štátnom pozemkovom úrade.

Dôvodom pre navrhované spojenie je obsahová príbuznosť obidvoch návrhov.

Sú námietky proti návrhu na spojenie rokovania o týchto dvoch bodoch programu?

(Námietky neboly. )

Námietky nie sú.

Rokovanie bude teda podľa návrhu spojené.

Zpravodajmi oboch bodov programu sú: za výbor národohospodársky pán poslanec

Turček, za výbor ústavnoprávny pán poslanec dr. Vančo a za výbor rozpočtový na miesto pána poslanca Teplanského pán poslanec Liška.

Udeľujem slovo k obom bodom programu zpravodajovi za výbor národohospodársky, pánu poslancovi Turčekovi.

Zpravodaj Turček: Slávny snem!

Osnova zákona, predložená snemu k schváleniu a potom k odhlasovaniu, nesporne sleduje cieľ pomôcť slovenskému roľníkovi, aby svoju existenčnú základňu mohol pomocou do života uvádzaného zákona rozšíriť. Prevádzanie zákona bude prakticky znamenať zosilnenie menších a stredných roľníckych usadlostí popri tvorení nových poľnohospodárskych roľníckych jednotiek. Pri ustálení týchto skutočností naskytuje sa otázka, či je na mieste starostlivosť štátnej správy voči roľníctvu, pod ktorým pojmom mám na mysli takého jedinca, ktorý na vlastnej pôde skutočne pracuje.

Snáď ani na jednu otázku nie je snadnejšie kladne odpovedať, ako na túto. Dovoľujem si uviesť len jediný najvýstižnejší dôkaz o správnosti starostlivosti štátu voči roľníctvu cestou úpravy pozemkovej držby, že po skončení svetovej války 22 európskych štátov odhlasovalo zákon o pozemkovej reforme, ktorý sledoval tento cieľ. Po skončení svetovej války ocitla sa Európa v revolučnom kvase; vtedy vynesené zákony automaticky niesly na sebe známku revolučného zásahu. Avšak v spoločnosti ľudskej revolúcia nie je trvalého rázu a urovnaním revolučných výkyvov samočinne sa prichádza k novelizáciám zákonov, ktoré maly čo len stopy revolúcie.

Toto je jedinou príčinou, že štáty v Európe v revolučnom kvase odhlasované zákony o pozemkovej reforme musely novelizovať. Je logické, že naše prvé vládne prehlásenie, povedané ešte na jar 1939, pripomína v stati o pozemkovej reforme venovať zvýšenú pozornosť otázke novej pozemkovej reformy so základnou smernicou: upraviť pomery v držbe poľnohospodárskej pôdy tak, aby sa odčinily krivdy spáchané prvou pozemkovou reformou, aby sa pôda dostala do rúk tým, ktorí na nej skutočne pracujú.

Chcem ustáliť, že osnova zákona o

úprave pozemkovej držby je v duchu tohtovládneho prehlásenia.

Ovšem odvolávať sa len na cudzie vzory pri dokazovaní potrebnosti úpravy pozemkovej držby by bolo nedostatočným, ak špeciálne potreby nášho štátu samé toneodôvodňujú. Ustálil som, že predložená osnova v najširšom slova smysle sleduje pomôcť roľníctvu.

Po odstúpení južných krajov Maďarsku je na Slovensku poľnohospodárskych závodov vo výmere 2, 103. 000 hektárov. Táto výmera medzi jednotlivými veľkostnými skupinami je rozdelená percentuálne takto: do 5 hektárov 19%, od 5 do 30 hektárov 46% a vyše 30 hektárov 35%.

Je pravdou, že pozemková reforma, prevedená za bývalej Česko-Slovenskej republiky, značnú čiastku výmery poľnohospodárskej pôdy väčších hospodárskych jednotiek pohltila. Ak odhliadneme od politického úzadia prevedenia t. zv. parcelácie, musíme konštatovať, že sociálnu stránku držby pôdy nevyriešila, ba pridelením malých výmerov ju podstatne zhoršila. Vytvorením nesebestačných trpasličích jednotiek zvýšil sa poľnohospodársky proletariát na úkor výnosu pôdy, s čím súvisí národohospodárska strata.

Pri terajšom rozdelení veľkostných skupín hospodárskych závodov je tu ešteznačne vysoké percento väčších závodov, čo umožní snížiť percento nesebestačných poľnohospodárskych závodov do najnižšej miery, čím sa docieli zdravý a hospodársky zdatný stredný roľník, ako konečný dosažiteľný cieľ nielen v záujme národohospodárskom, ale aj štátne-politickom.

Čo znamená roľník pre štát a pre národ?

Prv, než by som na túto otázku chcel odpovedať zo špeciálneho stanoviska Slovenska, chcem sa odvolávať na reč profesora dr. Lauera, viceprezidenta medzinárodného sväzu poľnohospodárstva, ktorý na medzinárodnom kongrese poľnohospodárskom v Drážďanoch povedal toto:

,, V mnohých podaniach, ujednaniach alebo proklamáciách poukazoval náš sväz opätovne na veľký význam poľnohospodárstva pre blahobyt národov. Čo raz fyziokrati, hlavne ale veľkí muži civilizovaného sveta učili, čo vo francúzskej revolúcii a v oslobodení sedliakov nechalo najväčší výraz, bolo v XIX. storočí na mno-

hých miestach zabudnuté pod vplyvom mocného priemyslu, obchodného a finančného vývinu. Heslo "lacné potraviny a veľký export" bolo na mnohých miestach smerodajné pre hospodársku politiku. My sme ale stále prehlasovali, že nielen domáce hospodárstvo je najistejším podkladom pre užívenie národa, ale že sedliacky stav je súčasne nepostrádateľný prameň pre omladenie výkonnosti národov. (Potlesk. ) Národ, ktorý obetuje za lacné zásobovanie cudzozemskými potravinami svoj sedliacky stav, starne rýchle a keď aj pomaly, tak iste stratí podklady hospodárskeho, sociálneho, duševného a umeleckého blahobytu a výkonnosti. Za zánikom sedliackeho stavu stojí sníženie populácie, starnutie národa, zánik energie a výkonnosti. Žiadon národ bez trestu nemôže zničiť svoj sedliacky stav. "

Tieto výstižné veci charakterizujú roľníctvo ako prameň národnej energie omladenia výkonnosti národov. Táto charakteristika v plnej miere platí aj na naše pomery.

U nás význam roľníka zvyšuje jeho špeciálne položenie v našom štáte. Ako najpočetnejšia složka národa reprezentuje okolo 60% väčšinu. Táto kvantitatívna prevaha roľníka stáva sa tým vypuklejšou, lebo je sdružená s dobrými jeho vlastnostiami. V minulosti slovenský roľník stál vždy v predných šíkoch v boji o národnú slobodu. Najistejší a najvytrvalejší káder autonomistického hnutia sa regrutoval z radov nás roľníkov. Veľké manifestácie za

túto ideu spestrovala slovenská dedina, ktorá so svojimi vodcami až do sebažertvy vydržala a ich nasledovala. Mestečkám dodávaly slovenský ráz a na niektorých krajoch ešte aj dnes ho dodávajú okolité dediny svojim svojráznym roľníckym ľudom. Snáď mohlo by sa namietať, ľahko bolo roľníkovi stať sa autonomistickým bojovníkom a v boji aj vydržať, keď bol existenčne neodvislý a proti nemu neprajný režim nemohol svoj tlak tak uplatniť, ako v iných povolaniach. Ak bol tlak v minulosti vyvíjaný na príslušníkov slovenského národa, aby zradil svoju krv, nie menším skúškam boli vystavení jedinci v povolaní roľníckom, ako inom. Dovoľujem si tu pripomenúť v prvom rade starú pozemkovú reformu s vyhradenou politickou tendenciou. Koľko síl a sebazaprenia bolo treba slovenskému roľníkovi, ktorý bol

odkázaný na slovenskú hrudu, ktorú mu brali cudzinci, aby vydržal pri svojom národnom presvedčení. Ďalej celý subvenčný systém slúžil ako vnadidlo k vylákaniu zo slovenského tábora do československej ideológie. Čo mám povedať o osivových akciách? Príslušníkom československých strán sa platenie odpúšťalo, ale od príslušníkov nášho hnutia sa náhrada exekučne vymáhala. Musím pripomenúť, že i berná agenda sa pričiňovala ako verná služobnica a horlivá propagátorka čechoslovakizmu. Pýtam sa, či bolo ešte jedno povolanie také ako roľnícke, ktoré by bolo bývalo toľkým pokušeniam a nástrahám vystavené (poslanec Čavojský: robotníci!), aby sa zrieklo národného presvedčenia a zradilo svojich vodcov? Myslím, ba som presvedčený, že moje tvrdenie je pravdivé, keď poviem, že nie.

To, že v minulosti roľník s hľadiska národného tak skvele obstál, mimo milosti Božej vďaka jeho rodenej a rodoláskou prameniacej povahe. Túto jeho schopnosť zoceľovala viazanosť k pôde, ktorá automaticky v ňom stupňuje a podnecuje lásku k svojeti.

Ten roľník, ktorý v minulosti mohol odolať všetkým nástrahám a svodom a verne vytrval až do konečného víťazstva národa, dnes je ochotný prinášať ďalšie obete na oltár vlasti, aby dosiahnutá sloboda stala sa trvalou. Skutočnosť je tá, že roľník nielen je ochotný tieto obete prinášať, ale ich aj prináša. Po 14. marci, keď samostatná Slovenská republika bola vystavená pred skúšobný kameň, či svojou hospodárskou zdatnosťou bude si môcť uhájiť politickú slobodu, logicky bol tu kladený najväčší dôraz na udržanie slovenskej meny, koruny slovenskej. Teraz, keď sme už po určitom odstupe času a máme možnosť zhodnotiť zásluhy každého povolania, čo v tejto dôležitej otázke to-ktoré povolanie vykonalo, prídeme k presvečeniu, že jedine je to roľník, ktorý svoje produkty nezdražil a týmto sa pričinil o stabilitu koruny slovenskej. Súčasne musím konštatovať i to, že poľnohospodársky priemysel v tomto smere drží jednotný krok s roľníkom, ale že to mohol udržať, je zásluhou roľníka. Oproti tomuto robotníctvo a iné zamestnanecké složky čiastočne jednorázovými výpomocmi, čiastočne zvýšením kolektívnych smlúv nijak sa nepričinilo o stabilitu slovenskej meny. Cenová vzo-

stupná tendencia javí sa v ostatných povolaniach a táto skutočnosť tým viac dokazuje zásluhu roľníka o udržanie našej samostatnosti.

Roľník, ktorý v minulosti verejne sa expanoval v šíkoch autonomistického hnutia, dnes ako neznámy hrdina zúriacej hospodárskej války drží cenovú hladinu tých najnutnejších cien životných potrieb na úkor svojej hospodárskej podstaty a tým získava si nehynúce zásluhy o štát. V tomto je význam slovenského roľníka s hľadiska kvalitatívneho. Vďaka Ti slovenský roľníku, ktorý si svojím inštinktom správne vycítil, že musíš bez reptania túto obeť priniesť, lebo ide o tvoj domov, o tvoju vlasť!

Tu uvedené dôvody dajú nám odpoveď na otázku, či je na mieste starostlivosť štátu o roľníka, aby úpravou pozemkovej držby sa jeho existenčná základňa rozšírila.

Slávny snem, keď ako zpravodaj národohospodárskeho výboru mám podať zprávu o osnove, držím si za povinnosť uviesť tie smernice, ktoré viedly národohospodársky výbor pri rokovaní tejto osnovy. Tieto smernice sa dajú shrnúť do týchto štyroch bodov:

1. zaistiť splnenie účelu zákona, aby sa poľnohospodárske nehnuteľnosti dostaly do rúk roľníkov a osôb, ktoré vyhovujú podmienkam určeným v tomto zákone,

2. predísť národohospodárskym stratám pri presune majetkov,

3. zabezpečiť výživu obyvateľstva a

4. riešiť sociálnu otázku, ktorá súvisí s poľnohospodárskym stavom.

Podľa spôsobu zásahov do úpravy, držby pôdy sa zákon delí na dve podstatné čiastky, ktoré sa delia od seba tým, že kým v jednom prípade zákon zabezpečuje štátu výkupné právo a týmto sa štátu dáva vlastne dozor pri zcudzovaní poľnohospodárskych nehnuteľností, v druhom prípade zákon štátu ukladá povinnosť, prevzať poľnohospodárske nehnuteľnosti, aby sa tie pridelily do rúk roľníkov a osôb, ktoré vyhovujú podmienkam uloženým v tomto zákone.

Paragraf 3 umožňuje štátu právo výkupu vždy, keď vlastník zcudzuje právnym úkonom medzi živými poľnohospodárske nehnuteľnosti vo výmere nad 50 hektárov alebo keď zcudzuje čiastku z

nich, i keď je menšia ako 50 hektárov. V tomto prípade výkup postihuje nehnuteľnosť v štádiu, keď vlastník sa jej zbavuje, čím prejavil, že nemá o ňu veľký záujem. Výmeru nad 50 hektárov ustálil výbor národohospodársky po starostlivom uvážení, pri čom najviac bral ohľad na zachovanie väčších stredných hospodárskych jednotiek pre význam národohospodársky. Ovšem právo štátu sa rozširuje aj na menšiu výmeru, ale len v tých prípadoch, keď sa zcudzuje čiastka nehnuteľnosti, prevyšujúca výmeru 50 hektárov, a to z toho dôvodu, aby vlastníci väčších statkov nemohli po čiastkach rozpredať pôdu osobám nepovolaným, obchádzajúc zákon. V súdnom predaji §§ 16-18 umožňujú štátu nadobudnúť nehnuteľnosti. V duchu tohto zákona uplatní podľa § 3 a § 16 štát len vtedy svoje právo výkupu, keď nadobúdateľ nie je osoba povolaná podľa § 1.

Týmito opatreniami štát má zabezpečený dozor nad presunmi poľnohospodárskych nehnuteľností; umožní sa pozvoľným postupom, aby sa pôda dostala do rúk tých, ktorí skutočne na nej pracujú,

U cudzincov (§ 19) a židov (§ 23) štát uplatní na všetky poľnohospodárske nehnuteľnosti právo výkupu; v prípade cudzincov spôsobom a z príčin v jeho štáte uplatňovaných. Tu sa javí najrôznejšie význam zákona o úprave pozemkovej držby, ktorý takto umožňuje, aby sa slovenská hruda dostala do rúk slovenského roľníka.

Túto istú úlohu sledujú aj §§ 27 až 29 o revízii pozemkovej reformy, podľa ktorých štát môže podrobiť revízii všetky opatrenia a rozhodnutia pozemkového úradu poťažne ministerstva zemedelstva v Prahe, ak výmera pozemkov takto získanej, poťažne zo záboru vypustenej pôdy presahuje 10 hektárov. Povedal som už predtým, že pozemková reforma bola prevedená za bývalej Česko-Slovenskej republiky s politickou tendenciou a presunula značnú čiastku poľnohospodárskych nehnuteľností na Slovensku do rúk neslovákov. Zákon týmto vyhovuje nielen vládnemu prehláseniu, ale aj všeobecnému želaniu verejnosti, keď podrobuje revízii opatrenia pozemkovej reformy. Bolo by v nesúlade s plánmi novej úpravy pozemkovej držby, keby práve z pridelenia zo zabranej pôdy

ostala pôda vo vlastníctve nepovolaných osôb, keď štát výkupom zcudzovaných nehnuteľností prevádza pôdu do vlastníctva osôb povolanejších.

Aby štát mohol podľa týchto modalít zasahovať do úpravy držby, bolo potrebné postarať sa aj o riešenie cenovej otázky preberať sa majúcej pôdy. Toto umožňujú §§ 6 a 7 a ďalšie paragrafy, ktoré zabezpečujú prevzatie poľnohospodárskej nehnuteľnosti za odhadnú cenu, a to najmä v takých prípadoch, kde by premrštená cena znemožnila prevádzanie zákona. Ovšem aj v takýchto prípadoch rozhoduje súd, ktorý zaručuje pôvodným majiteľom ich spravodlivé požiadavky. V súvislosti s touto otázkou musím pripomenúť, že zákon riešil i oprávnené požiadavky peňažných ústavov, aby pri prevádzaní úpravy pozemkovej držby ujmu neutrpely.

Zákon zvláštnu pozornosť venuje tomu, ako sa má takto nadobudnutá pôda prideliť. Táto časť je vlastne stredom celého zákona a pri pojednávaní tejto časti výbor národohospodársky zvlášť vzal do úvahy všetky okolnosti, aby sa. vyhovelo všeobecným požiadavkám národným ako aj národohospodárskym. Podrobným vysvetľovaním tejto časti by sme ďaleko zašli do podrobností. Chcem len konštatovať, že sa podarilo národohospodárskemu výboru nájsť tú najvhodnejšiu formuláciu, aby bolo horeoznačeným podmienkam najviac vyhovené. Držím si za povinnosť pri tejto príležitosti pripomenúť, že sa pamätalo i na požiadavky sväzkov územnej alebo stavovskej samosprávy, základín a kresťanských cirkví.

Riešením úpravy len vlastníckeho pomeru k poľnohospodárskym nehnuteľnostiam by bola v zákone medzera, ak by sa neriešila otázka árendy pôdy. Jedna veľká čiastka veľkostatkov, práve v tých najúrodnejších krajoch je prenajatá židom. Majiteľ je síce árijec, ale užívateľom je žid. I o tieto árendy z národného hľadiska musíme mať záujem. Túto otázku rieši § 37, odstavec 2, lebo ustanovuje toto: "Árendálne smluvy, podľa ktorých je dávajúcim do árendy žid, nemôžu sa predĺžiť po vydaní tohto zákona a židia vôbec nemôžu uzavreť nové árendálne smluvy. " Odstavec 3 hovorí ďalej: "Árendálne smluvy už jestvujúce v deň vydania tohto zákona, podľa ktorých je árendátorom poľ-

nohospodárskych nehnuteľností žid, musia byť likvidované v lehote troch rokov, počnúc od nadobudnutia tohto zákona. "

Vládne prehlásenie, povedané na jar, v statí o pozemkovej reforme medzí iným hovorí toto: "Pozemková reforma v smysle zákonov prvej republiky je už skoro skončená, ostáva už len jej likvidácia, zaknihovanie prídelov a riešenie úverových otázok. Postaráme sa o to, aby oboje bolo čo najrýchlejšie skoncované". Táto pozemková reforma sa technicky previedla pred 12 až 15 rokmi a dodnes je tu komplex otázok, ktoré čakajú na skončenie. Keďže sa v prehlásení uvádza riešenie úverových otázok, čo je jedno z najvážnejších problémov prevádzania pozemkovej reformy, v skutočnosti bez riešenia úveru je reforma len papierovou prácou. Veľkou chybou starej reformy medzi iným bolo, že úverová otázka sa odročovala, čo malo za následok enormné zvýšenie cien pozemkov úrokovým zaťažením až natoľko, že dnes sa toto bez väčších obetí usporiadať nedá.

Pri prvej pozemkovej reforme išlo o politický efekt. Role sa prideľovaly a žiadaly sa len nepatrné zálohy od prídelníkov, ďalšie úhrady sa na politické intervencie odsunovaly, takže prídelníci začali nadobúdať presvedčenie, že zaplatením zálohy majú prídel cenové vyrovnaný. Naproti tomu učtárňa Štátneho pozemkového úradu im úroky pripisovala a teraz sú niektoré pozemky úverové neusporiadané a zaťažené až do 6. 000 Ks za katastrálne jutro. Túto sumu dnes žiaden prídelník nemôže zaplatiť, ale ani žiaden peňažný ústav nie je ochotný tak veľký hypotekárny úver poskytnúť. Výsledok tohto nesvedomitého postupu je, že bez obetí sa táto otázka už dnes riešiť nedá.

Osnovatelia zákona a sám národohospodársky výbor, majúc na zreteli vážnosť úverovej otázky, zdanlivé proti prídelníkoví kládli zvýšenú požiadavku uloženia 50% kúpnej ceny u finančného ústavu vládou k tomu určeného prv, než mu bude pôda pridelená. To bolo nutné z hospodárskych dôvodov. Hodnoty hospodárske sa z ničoho tvoriť nedajú. Tu sa vychádzalo zo stanoviska, že prídelník musí mať aspoň 50% hodnoty vlastnej, aby prídelom založená hospodárska jednotka mohla s úspechom obstáť. Pri ustálení 50% brali sa do ohľadu tak výnosové, ako aj speňažovacie