Senát Národního shromáždění R. Čs. r. 1936.

IV. volební období.

3. zasedání.

Tisk 271.

1. sen. Zimáka, Pociska na p. ministerského predsedu, ministra obchodu, ministra verejných prác, ministra národnej obrany a ministra spravedlivosti vo veci československej dunajskej plavebnej úč. spoločnosti.

2. sen. Karpíškové na vládu ve věci zvýšení dovozu dobytka z ciziny a snížení cla.

3. sen. Dundra na p. ministra průmyslu, obchodu a živností ve věcí kartelu výrobců dřevěných píp a postupu odborového rady Ing. Urbana v ministerstvu obchodu proti nekartelovaným firmám.

4. sen. Kreibicha na ministra sociální péče stran provádění vyživovací akce v okresu kadaňském.

Z podnetu zprávy, ktorú predložil 16. januára 1934 zástupca ministerstva verejných prác, odborový prednosta inž. Roubík, zahraničnému výboru poslaneckej snemovny o stavu našej dunajskej plavby, vyslali zákonodárci zo Slovenska, zo svojho lona komisiu, ktorá mala za úkol preskúmať sťažnosti, ktoré slovenským zákonodarcom došly na vedenie o našej dunajskej plavby a predložiť výsledok ich šetrenia v podobe memoranda vláde.

Komisia sostavená z členov jednotlivých politických strán predložila 11. júna 1934 svoje memorandum vláde, v ktorom, opierajúc sa o hodnoverné úradné dokumenty a zprávy, a predložiac tieto pôvodné dokumenty a fotografie pôvodných dokumentov ako prílohy memoranda, vzniesla veľmi ťažké obvinenia proti vedeniu československej plavebnej úč. spoločnosti dunajskej.

Týmto vážnym obvinením zaoberala sa ministerská rada, ktorá počiatkom júla 1934 vyslala ministerskú vyšetrovaciu komisiu, pozostávajúcu z odborového prednostu ministerstva financií Dra Františka Blažka, ako predsedu, ministerského radcu ministerstva verejných prác inž. Neudörfera, ministerského radcu z ministerstva obchodu Dr. Janáčka a z ministerstva Národnej obrany majora generálneho štábu Bartíka, ako členov.

Táto ministerská vyšetrovacia komisia svoje vyšetrovanie v Bratislave začala po letných prázdninách v októbri 1934 a zakončila ho, po úmornej práci v mesiaci máji 1935. Zprávu svoju predložila na 720 stránkach vláde 12. júna 1936.

V závere svojom, obsaženom v tejto zpráve, menovaná komisia konštatuje doslovne toto: Komisia došla k tomu presvedčeniu, že výtky slovenských zákonodarcov, obsažené v memorandu sú v celku úplne odôvodnené.

Ačkoľvek táto komisia mala za úkol vyšetriť jedine sťažnosti uvedené v memorandu zákonodarcov, predsa mimovolne pri vyšetrení prišla na zarážajúce činy, ktorých sa dopustily i revízie našej dunajskej plavby, složené z niektorých vyšších úradníkov našich centrálnych úradov a o týchto prípadoch podala ministerská vyšetrovacia komísia dôverné zprávy jednotlivým ministrom patričných resortov.

Súčasne ministerská vyšetrovacia komisia podala písomný návrh, v ktorom uviedla všetky najnutnejšie opatrenia, ktoré považuje za nezbytné k zamedzeniu ďalších zloriadov v našej dunajskej plavbe a ktorá sú nevyhnutne potrebné k zjednaniu nápravy a očisty.

Uplynulo však viac než obdobie jednoho roku, bez toho, že by nastala nejaká náprava. Veci idú ďalej v starom neporiadku. Dľa skutočností, ktoré sme zistili, hatily zavedenie poriadku zpočiatku oné zakladateľské banky, ktoré voči 51% ovej kapitálovej účasti štátu na Dunaj-plavbe, sú na nej zúčastnené 49%mi a potom tí vyšší úradníci v jednotlivých centrálnych úradoch, ktorí sami boli obvinení buďto z priamej účasti na zloriadoch u dunajskej plavby alebo z nedbanlivosti v prevádzaní úkolov dozorčích, ktorými boli zákonom a nariadením vlády poverení.

Upozorňujeme v prvom rade na jednanie bank. Ony podľa znenia smluvy zakladateľskej malý pre seba vyhradené v správnej rade ²/₃snové zastúpenie, teda majoritu, kým zástupcovia štátu len Vaňové zastúpenie, ačkoľvek väčšinu akcií mal a má československý štát. Za celé vedenie Dunaj-plavby a za šafárenie jej, sú teda, v prvom rade zodpovedné banky, štátu pripadala v podstate úloha, aby Dunajplavbe, bankami vedenej, poskytoval značné subvencie. A preca sa stal prípad, vyšetrovacou ministerskou komisiou zistený, že správna rada proti hlasom zástupcov štátu usniesla sa odmietnuť revíziu, ktorú chcel vo veci kontroly správneho upotrebenia subvencií previesť štát najvyšším kontrolným úradom. Týmto spôsobom banky prevzaly na seba tým väčšiu zodpovednosť, že šafárenie obnosov verejných, správe ich zástupcov sverených. Obnosy, ktoré venoval štát našej dunajskej plavbe sú značné. Podľa dát, zistených ministerskou vyšetrovacou komisiou obnášaly ony vyše 126 miliónov Kč. Veľká časť tohoto obnosu je ztratená. Banky to boly a to i banky štátom sanované, ktoré vzpieraly sa proti zavedeniu poriadku, doporučeného ministerskou vyšetrovacou komisiou a tak usilovaly sa chrániť tých hriešnikov z riaditeľstva Dunaj-plavby, ktorí zapríčinili nášmu verejnému hospodárstvu a brannej bezpečnosti našej, nesmierne škody.

Jedine húževnatému a energickému vyjednávaniu pána ministerského predsedu terajšieho možno ďakovať, že banky konečne vzdaly sa odporu proti zavedeniu poriadku v Dunaj-plavbe a pristúpily na podstatnú časť návrhov, smerujúcich k ozdraveniu dunajskej plavby a navrhnutých ministerskou vyšetrovacou, komisiou. Je síce pravda, že banky ešte i dnes domáhajú sa na vláde, aby sa táto postarala hradiť tie ztraty, ktoré zapríčinilo spoločnosti šafárenie riaditeľstva a správy dosavadnej, práve dotyčnými bankami. Domnievame sa však, že vláda odopre, aby sa na úkor štátu takto hospodárilo.

Šetrením boly zistené velké neporiadky a zneužívania v dunajskej plavbe. Z nich uvádzame nasledujúce markantné prípady.

Podľa prehlásenia odborového prednostu ministerstva verejných prác p. inž. Roubíka, banky nesplnily svoje záväzky finančne voči štátu. Pán inž. Roubík v mene svojho ministerstva v zahraničnom výbore snemovni poslaneckej prehlásil toto: "K převzetí statní Dunajplavby spoločnosti banky sice prohlásily, že potřebný kapitál opatří samy, ale ve skutečnosti musely si společnosti samy a na drahý úvěr opatřiti kapitál nejen provozovací, ale i zařizovací, dále prostředky pro úřadovny, na garancie, na inventár atd.".

Banky nesplnily onej záväzok obsažený v zakladateľskej smluve, ktorú uzavrely so štátom, že vyšlú podľa možnosti do správnej rady spoločnosti jednotlivcov zo Slovenska. Fakt je, že z 15 členov správnej rady je 14 obyvateľov mesta Prahy, 1 obyvateľ mesta časlavy, ale ani človiečik zo Slovenska.

Banky nesplnily svoj záväzok smluvný voči štátu, že budú predkladať všetky kartelné ujednania zavčasu nadriadenému štátnemu úradu, aby k ním mohol zavčasu zaujať stanovisko. Tak sa stalo, že naša dunajská plavba dostala sa do vleku a do závislosti od maďarsko-nemecko-rakúskeho kartelu, ktorý bol dlhé časy v bojovnej fronte, proti plavebným podnikom našich spojencov Rumunska a Juhoslávie.

Banky konečne nesplnily svoj záväzok smluvný voči štátu, že budú dbať o československý ráz spoločnosti. Fakt je, že úradnou rečou spoločnosti stala sa nemčina, a to i v písemných stykoch medzi centrálou spoločnosti a jej agenciami. Podobne na lodiach bolo zavedené nemecké, resp. maďarské komando. Tento stav išiel tak ďaleko, že plavebné podniky a úrady našich spojencov Rumunska a Juhoslávie pozeraly na našu Dunaj-plavbu s dešpektom a krajným podozrením a odmietaly styky s ňou.

Vyšetrovaním našich úradov bolo zistené, že Dunajplavba viedla nespoľahlivé štatistiky, spočívajúce na nesprávnych údajoch, takže sama spoločnosť nebola si na čistom o výnosnosti a stavu svojich lodí. Nakoľko sa tyče štatistik personálnych, nezbytných pre kontrolu štátne bezpečnostnú riaditeľstvo spoločnosti ako to ministerská vyšetrovacia komisia i na základe dobrovolného priznania sa previnivších činiteľov vedenia Dunajplavby zistila, boly falošné štatistiky vedome predkladané najvyšším úradom republiky.

Riaditeľstvo spoločnosti zavinilo, že spoločnosť nepostarala sa o stavbu tankových lodí na dopravu minerálnych olejov, takže túto dopravu u nás prevádzaly tankové lode iných spoločností a podľa zistenia našich úradov ušiel za posledných 5 rokov hrubý zisk z dopravy minerálnych olejov asi 24 miliónov Kč, ktorý pripadal cudzej spoločnosti. Zistilo sa, že v tejto veci riaditeľstvo falošne informovalo naše resortné ministerstvo o výnosností tankových lodí a je odôvodnené podozrenie, že riaditelia podniku, obzvláštne jej obchodný riaditeľ Buchta činil to vedome, patrne súc v platených službách cudzej spoločnosti.

Šetrením bolo zistené, že u spoločnosti bolo zistené veľké množstvo defraudácií, idúcich v jednotlivých prípadoch na veľké statisíce. Bolo tiež zistené, že vinu na tomto nesie riaditeľstvo, resp. správna rada, ktorá nevymedzila náležité funkcie jednotlivých zamestnancov a tým. ich zodpovednosť, takže spoliehal jedon na druhého a nerevidoval nikto, že na odpovedné miesta ustanovovalo osoby mladé a nezkúsené, nachodiace sa v príbuzenskom pomere s vedúcimi ľudmi Dunajplavby. Tieto defraudované obnosy šly v celku do miliónových obnosom a zo súdneho prejednávania trestného v jednom prípade vyjadril sa verejne predseda trestného senátu bratislavského krajského súdu, že na lavicu obžalovaných by patrilo vlastne riaditeľstvo Dunajplavby.

Neschopnosť vedenia Dunajplavby charakterizuje veľký počet havárií, ktoré zapríčinily tiež veľké miliónové škody spoločnosti. Bolo zistené, že za kapitánov lodí boli ustanovovaní i ludia, ktorí o riečnej plavby nemali ani poňatia, slúživší buďto v intendantúre bývalej c. a k. kŕ. válečného loďstva alebo ako dôstojníci u bývalého rak. úh. pešieho alebo jezdeckého vojska, z velkej časti ani nie naši štátni príslušníci.

Z bývalej K. u. K. Kriegsmariny a rakúsko-úhorskej armády boli prijatí do služieb našej dunajskej plavby: generálny riaditeľ, obchodný riaditeľ, prednosta navigačného oddelenia, prednosta strojného oddelenia, prednosta pomocných úradov, reprezentant našej Dunajplavby vo Viedni, prednosta agencie v Rezne, Pasové, Viedni, Novom Sade, Galaci, správca skladišťa tovarov v prístave bratislavskom, správca v skladište materiálu v Bratislave, správca dieleň v Bratislave a 8 kapitánov lodných. Poneváč títo ludia žili dlhé roky v prostredí rakúsko-nemeckom alebo maďarskom, prirodzene i dnes sa nevyprostili zo svojej rakúskej alebo nemeckej mentality a veľká časť z nich ešte i dnes sú členmi viedenského monarchistického Marinenverbandu.

Šetrenie ministerskej komisie na základe trestných spisov u bratislavskej finančnej prokuratúre zistilo, že značná časť zamestnancov Dunajplavby, lodných kapitánov, ba i vedúcich ľudí Dunajplavby zaoberá sa podludníctvom. Zistilo sa, že keď finančné úrady žiadaly na našej Dunajplavby, aby zamestnancov, ktorí opätovne sa dopustili podludníctva, prepustila zo služieb, riaditeľstvo to briskne odmietlo. Naopak, dávalo previnivším sa zamestnancom podpory z podporného fondu zriadeného k podpore sociálne slabých zamestnancov Dunajplavby, aby mohli zaplatiť pokuty, uvalené im našimi finančnými úradmi pre podludníctvo. Vyšetrovaním sa zistilo, že k podludníctvu navádzali niektorí vedúci úradníci riaditeľstva i svojich podriadených.

Najväčších hriechov dopustilo sa však vedenie Dunajplavby po stránke štátne-bezpečnostnej. Zamestnávalo so štátneho hľadiska podozrivých ludí, krylo vyložených špehúňov, dopravovalo do svojej služby nielen cudzích štátnych príslušníkov, ale i členov proti nášmu štátu namierených tajných organizácií, ako maďarskej iredentnej organizácie Levente, alebo členov úderných oddielov hakenkreuzlerských. Beztrestne trpelo, aby sa na našich lodiach konaly hakenkreuzlerské demonštrácie. Pomstilo sa na tých československý cítiacich zamestnancoch, ktorí odhalili tieto rejdy a ktorí oznámili tých maďarských zamestnancov našej Dunajplavby, ktorí vo vodách juhoslovanských demonštratívne schvalovali zavraždenie juhoslovenského krála Alexandra. Riaditeľstvo neprepustilo, ba naopak chránilo lodných zamestnancov, ktorí hanobne sa vyjadrovali o Republike, urážlivé o jej prezidentovi a ktorí surové nadávali na národnosť československú. Takýchto prípadov bolo zistené celá spúšťa.

Není divu, že s velmi nespokojnými pocitmi musí pohliadať naša verejnosť, že je možné, aby naše centrálne úrady trpely takýto stav veci na Dunaji, ktorý je strategickou hranicou nášho štátu smerom na juh.

O technickom šafárení v Dunajplavbe výmluvne hovorí táto zpráva ministerstva verejných prác, predložená ministerstvu financií roku 1933 vo veci investičných potrieb: "Lodi sú úplne zešlé, stroje sú zastaralé a popraskané. Kotle sú zešlé a popraskané. Kormidelní a kotevní stroje nespolehlivé, takže pro nebezpečí výbuchu bylo, úradne nařízeno mizení tlaku, také lodní telesá sú prorezavelá, dna odřená, proto dochází k častému poškození zboží, k četným srážkam, ba i k potopení lodí, namnoze s miliónovým nakladená".

Neni divu, že takýto stav trvá, keď ešte r. 1931 bol prijatý za lodného kapitána rakúsky-aragónsky poručík, nie náš štátny občan, nemajúci ani potuchy o plavbe, kým českí a slovenskí mladí ašpiranti, skončivší na štátne štipendia juhoslovenskú námornú akadémiu v Bakaru, boli odmietaní našou Dunajplavbou, kým konečne našli zamestnanie u poľskej námornej plavbe v Gdyni.

Keď už banky taktným a pritom energickým vyjednávaním p. predsedu vládu Dr. Hodžu boly ochotné pristúpiť na reorganizáciu Dunajplavby, úlohu chrániť hriešnikov podujala sa určitá časť byrokracie v niektorých našich resortných ministerstiev.

Predovšetkým podnikli určití páni z ministerstiev útoky na členov ministerskej vyšetrovacej komisie.

Tak na pr. pán odborový prednosta z ministerstva verejných prác inž. Roubík ostré vytknul majorovi Bartíkovi z hlavného štábu armády, že bol príliš rigorosný pri vyšetrovaní a že nemal odkrývať nepekné veci a vieme si potom predstaviť, ako sa môže cítiť iný člen vyšetrovacej komise, p. ministersky radca inž.. Neudorfer z ministerstva verejných prác, keď jeho bezprostredný šéf p. inž. Roubík trúfa si robiť výčitky úradníkovi iného resortu.

My ovšem chápeme prekérnu situáciu p. inž. Roubíka, ktorý v správe Dunajplavby sedel po roky ako zástupca štátu, ako jej miestopredseda a úplne zanedbávajúc svoje úradné poslanie trpel a svojím mlčením schvaloval všetky neporiadky a zločiny proti štátu, ktoré sa tam dialy. Ale je na čase, aby bolo náležité posvietené na jeho. činnosť v tomto jeho poslaní.

Podobne sa prehrešil na štáte odborový prednosta z ministerstva obchodu Otys, ktorého toto ministerstvo vyslalo za vládneho komisára k Dunajplavbe. Bol vládnym komisárom tu po celé roky, ale nevidel, alebo nechcel videť, čo sa tam deje, nepodal zprávy, aspoň nie zprávy pravdivé svojmu ministrovi alebo vláde a preto je tiež zodpovedný za stav, do akého sa Dunajplavba dostala. Nedivíme sa tomu, že dnes, keď cíti túto zodpovednosť, je jedným s hlavných pilierovej tej sabotážnej akcie, ktorú podniká previnilá byrokracia k zamedzeniu nápravy v Dunajplavbe.

Je neomluviteľným faktom, že zástupcovia štátu v správnej rade v tej dobe, keď už naša verejnosť bola rozrušená zprávami o veciach pri spoločnosti, vychádzali do susednej obce u Bratislavy Griňavy, kde sa účastnili pitiek, poriadaných obvineným generálnym riaditeľom inž. Prokopom.

Upozorňujeme však na priame činy, ktorých sa dopustili na svoju päsť niektorí vysokí úradníci ministerstva obchodu k záchrane kompromitovaných.

V navigačnom oddelení ministerstva obchodu bol referentom ministersky radca Staněk. Tento pán bol členom výkonného výboru spoločnosti a bol už preto kompromitovaný. On to bol, ktorý skoncipoval odpoveď na memorandum slovenských zákonodarcov, obranu riaditeľstva, doloženú ešte falošnými dátami a štatistikami. On to bol, ktorý je členom toho krúžku bývalých dôstojníkov K. u. K. Kriegsmariny, ktorý dostal útulok u našej Dunajplavby.

On sústavne a už od rokov kryl neporiadky v spoločnosti. Pred rokmi oznámilo prezídium policajného riaditeľstva v Bratislave ministerstvu vnútra v spise, ktorý bol označený ako "veľmi dôverný", že u Dunajplavbe je pri zamestnávaní takej spusty cudzích a nám nepriateľských štátnych príslušníkov - nebezpečie špionáže a ďalej potom, že sú tam také a také neporiadky.

Ministerstvo vnútra postúpilo túto reláciu ministerstvu obchodu so žiadosťou o vyšetrenie a o podanie zpráv. Referentom bol pán ministerský radca Staněk a ten, bez toho, že by bol čo vyšetroval, napísal na úradný spis, vzdor tomu, že išlo o vec veľmi dôvernú, byrokratické "describe" a poslal celú vec k vyjadreniu riaditeľstvu Dunajplavby. To ovšem odpovedalo, že na veci neni ani za mak pravdy a to samé odpovedal ministerstvu vnútra pán referent Staněk. Podotýkame dôrazne, že spisy o zmienenom prípade existujú a že ide to vec, nakoľko sa pána ministerského radcu týka - trestnú. Bratislavská polícia a tiež krajinský úrad ešte niekoľkokrát upozornily na nebezpečie ohrozenia štátnych záujmoch čsl. Dunajplavbu, ovšem vždy s rovnakým výsledkom, ba vonkoncom stalo sa i to: Pán ministerský radca Staněk navrhnul, aby polícia bratislavská a krajinský úrad dostaly za svoje vraj nepravdivé relácie - naši, čo sa tiež stalo. Teda nie vinných vyšetrovali a trestali, ale úrady, ktoré dbaly o záujem republiky, boly pokárané.

Pán ministerský radca Staněk dopustil sa však ešte aj iného trestuhodného činu. Lodný kapitán Max Schwarz, rakúsky štátny príslušník, bol zo služieb spoločnosti prepustený. Tento pán neplatil vôbec daní vzdor tomu, že bol zamestnancom podniku s majoritou štátneho kapitána a keď, úrady žiadaly a pýtaly sa, čo bude s platením daní kapitána Schwarza, znela odpoveď riaditeľstva, že je cudzím štátnym príslušníkom, že ikona službu na medzinárodnom dunajskom toku a že teda dane platiť nemusí. Akonáhle bol teraz kapitán Schwarz prepustený, podal rakúsky vyslanec v Prahe naším úradom verbálnu notu, v ktorej sú citované partie z československých úradných spisov, ktoré rakúskemu vyslanectvu pán ministerský radca Staněk dal k nahliadnutiu. Mimo toho nechýba ovšem vo verbálnej note vysvedčenie Dunajplavby, ktoré vlastne temer o kapitánovi Schwarzovi tvrdí, že je najskvelejším nautikom, ak nie na celom kontinente, tak dozaiste v strednej Európe.

Bol to tedy vysoký úradník ministerstva, ktorý v patričnom ministerstve zubami nehtami hájil protištátny režim Dunajplavby, Nedivíme sa tomu. Patril k tej samej klike, ako vedúci ludia spoločnosti, vyšiel z ich prostredia, cítil s nimi. Mal síce meno české, ale srdce habsburské, dokázal to menovite vtedy, keď opustil Kriegsmarinu, bol činný za války ako vojenský audítor, pochutnávajúci si pri súdení domobrancov u Smeredova. Takýto človek však nepatrí do vysokého úradu republiky.

Keď slovenskí poslanci bolí počiatkom jasene r. 1935 u pána ministerského predsedu Malypetra, aby sa dotazovali o osude zprávy ministerskej vyšetrovacej komisie, dostali odpoveď, ktorá ich velmi prekvapila. Pán ministerský predseda povedal, že spisy vyšetrovacej komisie boly odoslané najvyššímu účetnému kontrolnému úradu k ďalšiemu pokračovaniu. Poslanci boli udivení, čo má tento úrad do činenia so zprávou vyšetrovacej komisie v tomto štádiume vecí, a keď ide o otázku v prvom rade štátne-bezpečnostnú a vyžadujúcu rýchleho riešenia. Dohadovali sa dozaiste správne, keď vyslovili svoje presvedčenie, že tu ide o pokus oddialiť celé riešenie veci ad calendas graecas, že vec bola poslaná, ako sa hovorí do Salzamtu a energicky sa ohradili proti takémuto pokusu, ktorý má slúžiť zachrániť hriešnikov a kompromitovaných. Pán ministerský predseda na to odvetil, že sa postará, aby aktá boly dožiadané a doručené z najvyššieho účtovného kontrolného úradu behom 24 hodín. To sa tiež stalo a na otázku poslancov, že kto rozhodol, aby sa vec takto zašantročila, dostali odpoveď, že to bol omyl, s ktorou odpoveďou sa museli nolens-volens uspokojiť. Máme iba tušenie, kto to bol asi, kto takýmto spôsobom chcel poslúžiť vinníkom z Dunajplavby a ich pražským spoluvinníkom.